Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. november 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/161/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203313
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214203313.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov: Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocnencom: Fridrich Paľko s.r.o., Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166
073, o náhradu škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 331,92 eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda, zo dňa 16. septembra 2014, č. k. 9C/106/2014-131, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi
nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1
písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,
2 , § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 8, 9 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že
žaloba nebola podaná dôvodne. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z
dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Súd preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu
zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda
vznikla. Súd vychádzal z okolností, že exekučné konanie vedené na Okresnom súde Galanta pod sp.
zn. 5Er/142/2003 bolo začaté na návrh oprávneného, doručený Exekútorskému úradu Dr. Ľubomíra
Pekáradňa24.03.2003,pričomžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciebolasúdudoručená

dňa 31.03.2003. V priebehu exekučného konania podaním urobeným elektronickými prostriedkami,
doručeným exekučnému súdu dňa 21.11.2010 navrhol navrhovateľ ako oprávnený zmenu súdneho
exekútora v predmetnom exekučnom konaní. Dňa 06.06.2011 exekučný súd vydal uznesenie, ktorým
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. Zákonné ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 01.12.2006 (teda aj v čase doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora) stanovuje lehotu 30 dní
na rozhodnutie súdu o zmene exekútora. Tu súd prvého stupňa zdôraznil, že ide o lehotu procesnú.

Jej nedodržanie neznamená automaticky nesprávny úradný postup. Je potrebné brať do úvahy, že pri
rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je potrebné vykonať viaceré procesné úkony, ktoré súvisia s
rozhodovaním o zmene exekútora (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného
exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi,rozhodnutie o doterajších trovách exekúcie) a je potrebné súhlasiť s názorom, že za týchto okolností
nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej lehote nie je možné považovať za zbytočné
prieťahy v konaní a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup súdu. Navrhovateľ nesplnil dôkaznú

povinnosť, cieľom ktorej je unesenie dôkazného bremena, ktorým sa rozumie zodpovednosť účastníka
za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Keďže navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k neprávnemu úradnému postupu konaním
exekučného súdu v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nároky v tomto konaní, bol jeho návrh v celom
rozsahu ako nedôvodný zamietnutý. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol v zmysle ust. § 142

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca nepreukázal, že by mu v konaní nejaké trovy vznikli,
preto mu ich súd ani nepriznal.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom určenej lehote odvolanie navrhovateľ a
uviedol, že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 O.s.p.
a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ďalej

v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v zmysle
ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. V právnom
štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase

vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva,
ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej
interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledku nesprávnosti súdneho rozhodnutia
a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9

ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z.
Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V

danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla

byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv

vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom
čase. Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku
konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát,
ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Taktiež Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby

vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže
súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok
takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu žalobkyni a to v takej forme, že ona nepresadzovala
vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Uviedla, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo

o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. K návrhu na prerušenie konania žalobkyňa uviedla, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalovanej na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalovanej
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom

súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť.
Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozsudku
v súlade s ust. § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné

priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 9C/106/2014 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej
ujmy sumu 331,92 eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.
Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,

pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:
Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov

podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou navrhovateľa spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013, ktorý podrobne upravuje podmienky,

na základe ktorých možno usúdiť na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní,
nie je možné aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi
účastníkmi konania pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003
Z. z. bolo zavedené do tohto zákona zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013, preto je toto

zákonné ustanovenie priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č.
514/2003 Z. z. len tie, ktoré vznikli od 1.1.2013. To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol
ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa)
uviesť právne významné okolnosti uvedené v tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a to
v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného

postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré bolo účinné v čase, keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah
medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných exekučných konaniach uvedených v žalobách a v
odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné

splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymipredpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej

moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v exekučnej veci vedenej pred Okresným súdom Galanta,
sp. zn. 5Er/142/2003, nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v

tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, alebo
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Je potrebné zdôrazniť, že
súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, že sa riadi aplikáciou § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z., ale okolnosti špecifikované v tomto zákonnom ustanovení v novelizovanom znení
uvádza len ako príklad pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
Ďalej je potrebné uviesť, že až ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení zák. č. 341/2005

Z.z. účinného od 1.9.2005 Exekučný poriadok stanovuje lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene
exekútora, keď s prihliadnutím na znenie intertemporálneho ustanovenia § 238 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z. z. a to, že konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31. augusta 2005 je potrebné tak uzatvoriť, že na toto konanie sa vzťahuje právna úprava platná
do 31.8.2005, ktorá neustanovovala zákonnú lehotu pre exekučný súd na rozhodnutie o návrhu na

zmenu súdneho exekútora, pretože konanie bolo začaté dňom 24.03.2003, kedy bola žiadosť o udelenie
poverenia doručená súdnemu exekútorovi.
Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na
súde relevantné dôkazy preukazujúce skutočnú výšku tejto škody a taktiež nepreukázal žiadnym

spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno
akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom,
mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo
k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu

vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné
riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania. Je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola
preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej veci a
eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.
Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť

splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.
Ktrvaniustavuprávnejneistotyodvolacísúduvádza,žetým,žeexekučnýsúdneporušilžiadnuzákonom

stanovenú lehotu nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je
z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súd pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora nepochybil a jeho konaním nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok,
nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody

navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou
hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom

čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného
titulusozákonomsaodvolacísúdsrozhodnutímsúduprvéhostupňavplnomrozsahustotožňuje,pričom
tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013,
3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa v
celomrozsahurozhodolvecnesprávneapretoodvolacísúdvsúladesust.§219ods.2O.s.p.napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.