Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/201/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714212486
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5714212486.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: H., bytom S., proti žalovanému: Provident
Financial, s. r. o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35 805 731, zastúpený obchodnou
spoločnosťou De minimis, spol. s r. o., so sídlom Lovinského 22, 811 04, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát Mgr. Marek Kaľavský, o vrátenie bezdôvodného obohatenia a iné, vedenom na
Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9 C 251/2014, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline z 27. októbra 2015 sp. zn. 5 Co 381/2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 27. októbra 2015 sp. zn. 5 Co 381/2015 z r u š u j e a vec vracia
tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 17. februára 2015 č. k. 9 C
251/2014-107 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 44,70 €. Druhým výrokom zamietol návrh

žalobkyne, že zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX z 15. apríla 2013,
v ktorej je uvedený poplatok za garantovanú službu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žalobkyni
náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie konštatoval, že sporná zmluva o spotrebiteľskom
úvere z 15. apríla 2013 je neplatná, pretože jej ustanovenia sú nejasné, neurčité, najmä čo sa týka
podstatnej časti tejto zmluvy, a to dohody o úroku za poskytnutie úveru (§ 37 ods. 1 O.s.p.). Určil, že
sporná úverová zmluva vrátane súvisiacej zmluvy o zabezpečení splátok úveru je ako celok neplatná aj

pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 240,- €. Žalobkyňa mu
zaplatila na dlh z úveru sumu 284,70 €, teda viac ako bola povinná. Z tohto dôvodu priznal žalobkyni
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 44,70 €.

2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej aj aj „odvolací súd“) rozsudkom z 27. októbra

2015 sp. zn. 5 Co 381/2015 rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutom výroku potvrdil ako
vecne správny; žalobkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedol v rámci
odvolacieho konania žalovaný, konštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením
§ 132 a nasl. O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom

rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže v celom rozsahu sa stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil sa len na konštatovanie správnosti jeho dôvodov.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, v ktorom uviedol, že postupom
odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť pred súdom konať [§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „O.s.p.“)] tým, že ho odvolací súd riadne

neupovedomil o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku. Uviedol, že napriek tomu, že požiadal o
doručovanie písomností elektronickými prostriedkami, odvolací súd ho v rozpore s ustanovením § 214ods. 3 O.s.p. neinformoval o mieste a čase verejného vyhlásenia napadnutého rozsudku. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku je podľa neho svojvoľné a nedostatočné. Uplatnenie postupu podľa § 219 ods.
2 O.s.p. nie je podľa neho namieste, nakoľko vyčítal v odvolaní rozsudku súdu prvej inštancie početné

nedostatky procesného a hmotného charakteru, na ktoré odvolací súd v napadnutom rozsudku nijako
nereagoval. Odvolací súd sa podľa žalovaného nevysporiadal s jeho námietkami v podanom odvolaní.
Namietal tiež, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

4. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný aj
po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016
účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôžu uplatniť v

plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto
ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný
záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe
dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [viď tiež závery vyjadrené
v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“, sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

5. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015
Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP
(ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

zostávajú zachované.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ a „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu
zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné
zrušiť.

7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, dovolací súd postupoval v zmysle vyššie

uvedeného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a §
238 O.s.p.

8.Dovolanímbolomožnénapadnúťprávoplatnérozhodnutieodvolaciehosúdu,pokiaľtozákonpripúšťal
(§ 236 ods. 1 O.s.p.).

9. Podľa § 238 O.s.p. dovolanie bolo prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1). Dovolanie bolo prípustné aj proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci (odsek 2) a napokon tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak šlo o
potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (odsek 3).

10. V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1
až 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu odvolacieho súdu
nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Nejde ani o
rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná
sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto
zákonných ustanovení prípustné nie je.11. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p., ktoré ukladalo dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť
vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie

nebolo prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, bolo
postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (išlo tu
o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a
prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

12. Žalovaný procesné vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd.

13. So zreteľom na obsah dovolania najvyšší súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k procesným
vadám uvedeným v ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

14. Žalovaný zastáva názor, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Judikatúra
najvyššieho súdu sa do 30. júna 2016 ustálila v názore, že odňatím možnosti konať pred súdom (§

237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O
procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v
rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.),
nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im
bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.), tiež právo na doručenie odvolania, právo

na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.].

15. Žalovaný tvrdí, že napadnutý rozsudok je neprekúmateľný; v ním tvrdenej vlastnosti rozsudku vidí
procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

16. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“) nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť
takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu
o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).

Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu
konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14.
januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015.

17. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“. Toto stanovisko,
ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Poznamenáva, že
obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska,
ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré

majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi
napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli
„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičnýomyl“(RyabykhprotiRusku,
rozsudok z roku 2003).

18. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny dôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná
druhá veta stanoviska R 2/2016. Napadnutý rozsudok podáva vysvetlenie podstatných dôvodov, so
zreteľom na ktoré bolo rozhodnuté. Žalovaný teda nedôvodne namieta, že mu (ním tvrdenou vlastnosťou
odôvodnenia napadnutého rozsudku) bola odňatá možnosť pred súdom konať.

19. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nebolo podľa
doterajšej právnej úpravy nesprávne právne posúdenie veci (viď najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4
Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014), ani to, že súd
(prípadne) nedostatočne zistil rozhodujúce skutkové okolnosti, nevykonal všetky navrhované dôkazy
alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz (viď judikáty R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993 a

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016,
2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012).

20. K námietke žalovaného, že súdy nevysvetlili, prečo na predmetný vzťah aplikovali svojvoľne
ustanovenia Obchodného zákonníka, dovolací súd uvádza, že súd prvej inštancie uviedol, že vzťah

medzi účastníkmi posudzoval na základe ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom
obohatení. Rovnako vzťah medzi stranami posudzoval v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie
bezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými
mravmi a v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

21. K vyššie uvedenému treba pripomenúť konštatovanie ústavného súdu, že „prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“ (viď IV. ÚS
196/2014).

22. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry
a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom
odvolací súd sa náležitým spôsobom zaoberal aj odvolacou argumentáciou žalovaného. Odôvodnenie

rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Ustanovením § 219 ods.
2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.
Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu
stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V
prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvej inštancie.

23. Tvrdenia žalovaného, že sa odvolací súd nezaoberal jeho odvolacou argumentáciou, neboli
dôvodné, žalovaný nimi len vyjadril svoju nespokojnosť s výsledkom sporu v jeho neprospech, ktorá ale
nepostačuje na založenie vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd zdôrazňuje,

že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych
záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie
veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

24. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranou sporu (bližšie pozri rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto požiadavku zvýrazňuje vosvojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr.
Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a
Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

25. Žalovaný prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. vyvodzuje tiež z toho, že

upovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku mu nebolo doručené na e-mailovú
adresu.

26. Podľa § 214 ods. 3 O.s.p. platilo, že ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý
požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4 O.s.p.), o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p.

27. V danom prípade je v čl. IV odvolania žalovaného (viď č. l. 122 spisu) text, podľa ktorého žalovaný
„si súčasne dovoľuje požiadať súd o zasielanie písomností elektronickými prostriedkami e-mailom na
adresu:[email protected]“.Vychádzajúczobsahutohtotextu(§41ods.2O.s.p.)bolopotrené

dospieť k záveru, že tu ide o žiadosť žalovaného podanú v zmysle § 45 ods. 4 O.s.p. V spise sa ale
nenachádzazáznam,ktorýbynasvedčovaltomu,žeodvolacísúdtútožiadosťvzalnazreteľavdôsledku
toho postupoval podľa § 214 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd síce oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na
úradnej tabuli v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p., avšak o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
- ako tomu nasvedčuje obsah spisu - neupovedomil právneho zástupcu žalovaného elektronickými

prostriedkami.

28. Najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 179/2010, 3 Cdo 236/2010,
7 Cdo 38/2012) poukázal na ústavnoprávny a procesnoprávny rozmer verejného vyhlásenia rozsudku
a uviedol, že ak odvolací súd nerešpektuje predpoklady a zásady, za ktorých sa v súlade s právnym

poriadkom verejne vyhlasuje rozsudok, odníma účastníkovi konania (strane) možnosť pred súdom
konať v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. V niektorých ďalších rozhodnutiach išiel s
argumentáciou ďalej a konkretizoval, že k vade tejto povahy dochádza tiež vtedy, keď odvolací súd v
rozpore s ustanovením § 214 ods. 3 O.s.p. o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku neupovedomí
elektronickými prostriedkami účastníka, ktorý podľa § 45 ods. 4 O.s.p. požiadal o také doručovanie

písomností (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 227/2013 a 7 Cdo 192/2013).

29. Vyššie uvedené právne závery, súladné so závermi obsiahnutými medziiným v rozhodnutí sp. zn. 3
Cdo 714/2015 (neskôr publikovanom ako judikát R 9/2016), zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej
veci a konštatuje, že postupom odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval § 214 ods. 3 O.s.p., bola

žalovanému odňatá možnosť pred súdom konať.

30. Nerešpektovaním § 214 ods. 3 O.s.p. došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 písm.
f/ O.s.p. Vada tejto povahy bola podľa vtedy platnej právnej úpravy dôvodom, ktorý zakladal nielen
prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť.

31. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa do 30. júna 2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo k
procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O.s.p, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť
bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované
rozhodnutie súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 44/2015, 2 Cdo 111/2014,

3 Cdo 4/2012, 4 Cdo 263/2013, 5 Cdo 241/2013, 6 Cdo 591/2015, 7 Cdo 212/2014, 8 Cdo 137/2015).

32. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí

(§ 449 ods. 3 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie v zmysle § 449 ods. 1 v spojení s § 450 CSP.33. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

34. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.