Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. október 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/202/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114212068
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114212068.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Karola Krochtu, v spore žalobkyne G.. C. I., nar. XX.X.XXXX, bytom
I. X. X, XXX XX E. E., proti žalovanému W.. C. X., nar. XX.X.XXXX, bytom P. E. XX, XXX XX E. E.,
právne zastúpený JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, o vydanie
hnuteľných vecí, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20C 174/2014-142
zo dňa 29.7.2016 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o zastavení konania.

Priznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobkyni.

O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd konanie o vydanie videokaziet a tortových súprav 2 ks
zastavil.
Žalobuzamietol.Žalobkyniuložilpovinnosťnahradiťžalovanémutrovykonaniavrozsahu100%,ktorých
výška bude určená samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.
Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa žiadala vydať presne označené

veci v žalobe a neskôr v rozšírení žaloby, ktoré bolo pripustené uznesením prvoinštančného č.k. 20C
174/2014-50 zo dňa 15.5.2015, pretože podľa tvrdenia v žalobe tieto veci, ktoré patria do jej výlučného
vlastníctva, žalovaný neoprávnene zadržiava a užíva, pričom ide o veci, ktoré priniesla do spoločnej
domácnosti a ktoré viaceré sú v jej výlučnom vlastníctve. Ide buď o jej osobné veci, veci slúžiace na
výkon povolania, veci nadobudnuté pred uzavretím manželstva, darované alebo zdedené.
2.V priebehu konania žalobkyňa čiastočne zobrala žalobu späť čo do vydania videokaziet a tortových
súprav 2 ks. Prvoinštančný súd podľa § 145 ods. 2 CSP v tomto rozsahu konanie zastavil.

3.Prvoinštančný súd zistil, že žalobkyňa odišla zo spoločného bytu so žalovaným dňa 8.1.2013, a to iba
s pár kusmi prádla a osobnými dokladmi. Keďže na byte bol vymenený zámok, do bytu sa dostala až dňa
8.11.2014, kedy si odniesla len videokazety a tortové súpravy 2 ks. Sama pred prvoinštančným súdom
uviedla, že ostatné veci sa v tomto byte nenachádzali. Prvoinštančný súd zistil, že ani jeden zo svedkov
nepotvrdil, že veci, ktorých vydania sa dožaduje žalobkyňa, potvrdili, že tieto drží žalovaný. Svedok C..
R. Q. uviedol, že všetky obrazy, ktoré daroval žalovanému, boli výlučne darované žalovanému a len
vtedy na obraz uviedol, že tento daruje obidvom manželom, keď s ním k nemu prišla aj žalobkyňa.

Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 137 CSP a ďalej podľa § 123 a § 126 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka. Skonštatoval, že na úspešnosť žaloby na ochranu vlastníckeho práva vo forme
vydania veci je potrebné, aby a) vec sa nenachádzala vo faktickej moci vlastníka, ale v moci inej osoby,
ktorá vec odmieta vydať, b) aby žalovaný mal túto vec u seba, a preto má možnosť vec vydať vlastníkovi,c) veci musia byť individualizované takým spôsobom, aby ich bolo možné odlíšiť od iných vecí, najmä
od veci rovnakého druhu, d) žalovaný vec zadržiava protiprávne, bez existencie záväzkového vzťahu
medzi účastníkmi, e) vlastník musí preukázať existencii vlastníckeho práva, prípadne oprávnenej držby

alebo detencie k tejto veci.
V priebehu prvoinštančného konania prvoinštančný súd zistil, že sú dve skupiny vecí, ktorých sa
žalobkyňa domáha vydať. Ide o veci, kde je sporné vlastníctvo k týmto veciam, pretože žalobkyňa
nepreukázala svoje vlastnícke právo k týmto veciam, dokonca nebola preukázaná zo strany žalobkyne
ani existencia týchto vecí. Ide konkrétne o drevené lehátka 2 ks po dedkovi, zverák (po dedkovi),

mlynček na mäso (po babke), čajová súprava žltá (dar od kolegýň z bývalej roboty), príborová sada
(po babke), 6 ks lyžíc polievkové, 6 ks vidličky, 6 ks nože, mixér (po babke) s dvoma vrtuľkami, bicykel
tmavomodrý1ks,kolieskovékorčule1ks,jánskehomisa2ks,formičkynakoláčeamedovníkyTescoma,
čajové hrnčeky s autíčkovým motívom a 2 ks šálky Franz Josef, žehlička Tefal 1 ks. Nielenže žalobkyňa
nepreukázala svoje vlastnícke právo k týmto veciam, ale žalobkyňa nepreukázala jej aktívnu vecnú
legitimáciu podľa § 126 Občianskeho zákonníka, a preto prvoinštančný súd v tejto časti žalobu zamietol.

Prvoinštančný súd sa následne zaoberal skúmaním podmienok dôležitých pre rozhodnutie o vydaní
veci, a to k veciam oblečenie, lekárenské pracovné oblečenie, obuv, dámske tašky - kabelky, posteľné
obliečky zakúpené pred manželstvom, plachty, uteráky (darované od rodičov a starých rodičov), obrusy
(pobabke),látka-modrýsatén(pobabke),dečkyháčkované(pobabke),sivésklenenépohárepobabke
6 ks, pohár so stužkovej 1 ks, ruženec biely, ktorý visel nad posteľou, misy na chlebíčky oválne veľké

2 ks, tortové stojany 2 ks, poháre pudingové vyššie aj nižšie oválne 10 ks, sada sklenených pohárov s
označením ACC 6 ks, paplóny a vankúše 11 ks a odborná literatúra. Žalovaný nespochybnil existenciu
týchto vecí a takisto aj vlastnícke právo žalobkyne.
Pri týchto veciach prvoinštančný súd skúmal, či tieto veci žalovaný neoprávnene zadržiava. V priebehu
konania bolo zistené, že podľa tvrdení žalobkyne ich zadržiava žalovaný, o čom svedčí to, že keď sa

odsťahovala zo spoločnej domácnosti 8.1.2013, všetky tieto veci si nemohla zobrať, pričom žalovaný
nepreukázal, že tieto veci odniesla.
Prvoinštančnýsúdzvýpovedesvedkovzistil,žesvedkovianepotvrdili,abyžalovanýtietovecizadržiaval.
Taktiež nebolo preukázané, aby ku dňu vyhlásenia rozsudku tieto veci boli v moci žalovaného. Pokiaľ
žalobkyňa tvrdila, že tieto veci sa majú nachádzať v dome rodičov žalovaného, táto skutočnosť

preukázaná nebola a rodičia žalovaného túto okolnosť popreli.
Prvoinštančný súd sa nestotožnil s tým, čo uviedla žalobkyňa, že dôkazné bremeno je na strane
žalovaného. Nie je možné, aby prenášala svoje dôkazné bremeno.
Prvoinštančný súd ďalej konštatuje, že žalobkyňa musí preukázať, že tieto veci sa nachádzajú vo
faktickej moci žalovaného neoprávnene. Tieto okolnosti preukázané neboli a nebolo zistené, že by

žalovaný tieto veci zadržiaval.
Prvoinštančný súd vyjadril pochybnosť nad existenciou niektorých vecí v čase vyhlásenia rozsudku
prvoinštančného súdu, keď uviedol, že pokiaľ by boli veci zničené, tak žaloba na vydanie veci nie je
dôvodná.
Pokiaľ sa týka obrazov, nebolo preukázané, že obrazy patria vlastnícky žalobkyni, pretože sám autor

maliar C.. R. Q. potvrdil, že ich daroval žalovanému a tak nie je splnený predpoklad, že by tieto obrazy
zadržiaval neoprávnene žalovaný. Preto prvoinštančný súd žalobu zamietol.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď priznal nárok na náhradu
trov konania žalovanému. Žalobkyňa bola neúspešnou účastníčkou konania, naviac procesne zavinila
zastavenie konania, preto je zodpovedná za náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Namietala, že
prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil dôkazné bremeno v prejednávanej veci. V prejednávanej veci
je dôkazné bremeno na strane žalovaného, ktorý je povinný, pokiaľ chce byť v konaní úspešným,
preukázať, že si sporné veci odniesla žalobkyňa zo spoločnej domácnosti. Je nepochybné, že tým, že

veci ostali v byte, aj naďalej sú vo faktickej moci žalovaného, je irelevantné, pokiaľ žalovaný tieto veci
účelovo uložil v dome svojich rodičov, alebo na inom mieste. To, že veci neexistujú, alebo sú zničené,
alebo sa nachádzajú v moci tretej osoby, preukázané nebolo. Poukázala aj na to, že žalovaný v konaní
o vyporiadanie BSM sa snažil preukázať, že v byte, v ktorom spoločne bývali, nemali takmer zariadenie.
Žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel. Uplatnila si trovy

odvolacieho konania.

5. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť a
uplatnil si trovy konania. Uviedol, že žalobkyňa a žalovaný začali bývať spoločne v rodinnom dome jehorodičov, následne sa presťahovali do spoločného bytu v Prešove na ulici Budovateľskej. Žalobkyňa si
časť vecí zobrala pri odchode zo spoločnej domácnosti a zároveň dňa 4.11.2015 a 8.11.2015, kedy bola
v byte a kedy si prehliadla všetky veci, o ktorých tvrdila, že sú jej a vzala si ich. Žalobkyňa prehliadla

nielen byt, ale aj všetky priestory patriace k bytu. Nakoniec sama potvrdila, že tieto veci, ktoré boli jej
vlastníctvom, si prevzala, o čom spísala zápisnicu, ktorú podpísala a naviac veci osobné, ktoré žiadala
vydať, sa v byte po 8.11.2014 nenachádzali. Bremeno tvrdenia v tejto veci je na strane žalobkyne,
pretože žalobkyňa vyvodzuje z tohto tvrdenia pre seba priaznivé právne dôsledky.
Preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a uplatnil si trovy konania.

6. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu okrem výroku o čiastočnom zastavení konania podľa zásad uvedených v ust. §
379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania je správne.
7.Prvoinštančný súd v prejednávanej veci správne aplikoval právny predpis, náležitým spôsobom zistil

skutkový stav a správne ho aj vyhodnotil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnymi
závermi prvoinštančného súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Pokiaľ prvoinštančný súd zamietol žalobu vo vzťahu k veciam, ktoré žalobkyňa nepreukázala, že v
čase rozhodovania súdu prvého stupňa existujú, a teda že je vlastníčka týchto vecí, prvoinštančný
súd postupoval správne. Je dôvod zamietnuť žalobu, pokiaľ sa nepreukáže, že žalobkyňa ku dňu

vyhláseniarozsudkuskutočnetietovecivlastní,tedapožívaochranuvlastníka.Pretosprávnepostupoval
prvoinštančný súd, keď v tejto časti žalobu zamietol.
Správne postupoval prvoinštančný súd, keď zamietol žalobu aj vo zvyšných veciach, kde žalobkyňa
nepreukázala, aby tieto veci zadržiaval fakticky vo svojej moci žalovaný. Na strane žalovanom nie je
dôkazné bremeno na preukázanie toho, že si tieto veci žalobkyňa prevzala, ale je na strane žalobkyne

preukázať, že žalovaný zadržiava jej veci a žalobkyňa nemôže s vecami nakladať. Tvrdenie žalobkyne
o dôkaznom bremene žalovaného nie je správne, pretože pri ochrane vlastníckeho práva podľa § 126
Občianskeho zákonníka dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, teda osobu, ktorá sa ochrany domáha,
pretože z existencie tvrdených skutočností o dôvode ochrany svojho vlastníckeho práva vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky. Priaznivý právny dôsledok pre seba žalobkyňa odvodzuje v tom, že

žalovaný jej má vydať veci, ktoré sa nachádzajú v jeho moci. Teda že žalovaný tieto veci zadržuje.
Žalobkyňa teda musí preukázať, že žalovaný veci zadržuje, že tieto veci v čase vyhlásenia rozsudku
aj reálne existujú a že má žalobkyňa k týmto veciam vlastnícke právo. Až v takom prípade je možné
pristúpiť k vindikačnej žalobe, teda k žalobe o vydanie veci, ktorou sa žalobkyňa domáha vydania veci
jej patriacej. Pokiaľ žalovaný by nemal možnosť vydať tieto veci, v takom prípade by žaloba o vydanie

alebo reinvindikačná žaloba nebola dôvodná, v takom prípade prichádza do úvahy iný inštitút ochrany
vlastníckeho práva. To, že žalobkyňa v priebehu konania dôkazné bremeno neuniesla, má za následok
že žaloba voči žalovanému bola zamietnutá. Žalovaný nemá povinnosť preukazovať, že tieto veci nemá
u seba, alebo že žalobkyňa tieto veci z bytu odniesla alebo neodniesla, alebo čokoľvek iné, pokiaľ
nebude preukázaná základná podmienka, že žalovaný tieto veci, ktoré patria žalobkyni, zadržuje. Až

v takom prípade prechádza dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý by musel preukazovať dôvodnosť
zadržiavania, resp. právo na to, aby tieto veci mal u seba. Dokiaľ nebude jednoznačne preukázaná
aktívna vecná legitimácia žalobkyne a pasívna vecná legitimácia žalovaného, v takom prípade dôkazné
bremeno je na strane žalobkyne.
Preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny podľa § 387 CSP

potvrdil.
O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP s použitím ust. § 255 ods. 1 CSP
a priznal úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobkyni,
ktorá v konaní nebola úspešnou účastníčkou konania. O výške bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2
CSP prvoinštančným súdom.

8. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.