Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/724/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113228260
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113228260.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.

Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobcu v 1. rade: L. V., nar. XX. F. XXXX,
bytom ul. X. F. XXX/XX, V., žalobcu v 2. rade: V. V., nar. X. P. XXXX, bytom ul. X. F. XXX/XX, V., žalobcu
v 3. rade: Ing. E. V., nar. X. G. XXXX, bytom O. XXX/X, E. a žalobkyne v 4. rade: K. V., rod. T., nar.
XX. G. XXXX, bytom A. XXX/XX, V., všetci žalobcovia zastúpení advokátom: Mgr. Ľudovít Paulovič,
so sídlom M. Rázusa 19, Lučenec, proti žalovanému v 1. rade: G. V., nar. X. P. XXXX, bytom L. XX,
K. - F., zastúpený advokátom: Mgr. Peter Odehnal, so sídlom Hlavná 42, Trnava, a žalovanému v 2.
rade: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava,

o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného v 1. rade a žalobcov v 1. až 4. rade proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 15. apríla 2015 č. k. 37C/358/2013-203, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej ktorým žalovanému v 1.
rade ukladá povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 10.000 eur, žalobcovi v 2. rade sumu 10.000
eur, žalobcovi v 3. rade sumu 3.000 eur, a žalobkyni v 4. rade sumu 3.000 eur p o t v r d z u j e a v
zamietajúcej časti žaloby žalobcov v 1. až 4. rade voči žalovanému v 2. rade m e n í tak, že žalovaný
v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 10.000 eur, žalobcovi v 2. rade sumu 10.000

eur, žalobcovi v 3. rade sumu 3.000 eur a žalobkyni vo 4. rade sumu 3.000 eur, to všetko v lehote do
troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania m e n í tak, že žalobcovia v 1. až 4.
rade majú voči žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného
ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému v 1. rade uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 10.000 eur, v lehote do troch dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2.
rade sumu 10.000 eur, v lehote do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom
III. žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu 3.000 eur, v lehote do
troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom IV. žalovanému v 1. rade uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni v 4. rade sumu 3.000 eur, v lehote do troch dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku, výrokom V. vo zvyšku žalobu žalobcov voči žalovanému v 1. rade zamietol,
výrokom VI. žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol, výrokom VII. určil, že žalobcovia a žalovaný
v 1. rade nemajú právo na náhradu trov konania a výrokom VIII. žalovanému v 2. rade náhradu trov
konania nepriznal. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne článkom 19 ods. 2 Ústavy SR (ústavnýzákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky), § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3, § 16, § 415, §
420 ods. 1 a ods. 3 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov),
§ 4 ods. 1 a ods. 2, § 15 ods. 1 ZoPZP (zákon číslo 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) ako aj poukazom na ustálenú
súdnu prax Rč 21/1995 a R 29/2001. Vecne potom dôvodnosťou žaloby žalobcov voči žalovanému
v 1. rade, nestotožniac sa však s navrhovanou výškou nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovia žiadali
priznať a nedôvodnosťou žaloby voči žalovanému v 2. rade (ako poisťovni, u ktorej bolo motorové
vozidlo, ktorým bola spôsobená nehoda poistené), z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie v

tomto konaní. Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne považoval za rozhodujúce, že
povinnépoisteniezodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlabymalopokrývať
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode len
v prípade, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej, čo však podľa jeho názoru nebol prípad práve prejednávanej veci,
nakoľko z § 4 ods. 1 ZoPZP (ktorý vymedzuje rozsah poistenia zodpovednosti) nevyplýva, že by

pod pojem škoda bolo možné podriadiť aj nemajetkovú ujmu. Takéto svoje závery oprel o rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie z 24. októbra 2013 vo veci C-22/2012 ktorý rozhodol, že článok 3
ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5

EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a článok jedna prvý odsek tretej smernice
Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa vykladajú v tom

zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. V tejto súvislosti potom ďalej dôvodil, že vnútroštátnym právom
v tomto prípade je ZoPZP, z ktorého ustanovení však nevyplýva, že by pod pojem škoda bolo možné

podriadiť aj nemajetkovú ujmu (poukazujúc na jeho § 4 ods. 1 a ods. 2, ktoré vymedzujú rozsah
poistenia zodpovednosti, ako aj explicitne vymenúvajú, aké právo poistenému z poistenia vyplýva vo
vzťahu k poisťovateľovi). Uplatnenie nároku v zmysle § 13 O.z. logicky a systematický nespadá pod
úpravu náhrady škody (spadá pod právne prostriedky na ochranu práv na ochranu osobnosti, a v
tomto prípade právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu, nie

náhradu škody). Základným znakom je aj to, že predpokladaná ujma sa nedá nijako preukázať, je vecou
voľnej úvahy, pri ktorej súd prihliada na závažnosť vniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k nej
došlo; účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou
formou, čím sa síce približuje funkcii reparačnej, aká je aj pri náhrade škody, avšak vychádza z iných
predpokladov, z ktorých dôvodov súd prvej inštancie nepovažoval za správne stotožniť nárok podľa § 13

O.z. s nárokom na náhradu škody. Právo na ochranu osobnosti považoval za svojbytný a samostatný
nárok, ktorému O.z. poskytuje osobitnú ochranu, preto uplatnenie práva na náhradu škody nedopĺňa,
nerozširuje, ani nenahrádza uplatnenie nárokov z titulu práva na ochranu osobnosti a pokiaľ by si chcel
poškodený subjekt uplatňovať nároky z titulu ochrany osobnosti v rámci poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla voči poisťovni, bolo by potrebné, aby krytie nárokov z

daného právneho titulu bolo v poistnej zmluve osobitne zmluvne dojednané, čo však nebol prípad práve
prejednávanej veci. Nárok na nemajetkovú ujmu nie je nárokom na náhradu škody, a preto nemožno
dospieť k záveru, že by bolo možné považovať výklad pojmu náhrada škody a škody na zdraví za euro
konformný výklad; pojem škoda sa nedá stotožniť s pojmom ujma - dôvodil ďalej súd prvej inštancie.

2. Pokiaľ ide o žalobu žalobcov voči žalovanému v 1. rade ktorou žiadali žalobcovia priznať nemajetkovú
ujmu vo výške po 17.000 eur žalobcom v 1. a 2. rade a vo výške po 8.500 eur žalobcom v 3. a 4. rade
z dôvodu, že žalovaný v 1. rade zavinil smrť F. V., čím zasiahol do osobnostných práv žalobcov, do
ich práva na súkromie a rodinný život, sa súd so žalobou v zásade stotožnil po tom, čo z dokazovania
považoval za preukázané, že žalovaný v 1. rade dňa 29. novembra 2011 v čase od 8,30 hod. na úseku

cesty Trnovec nad Váhom - Jatov viedol nákladné motorové vozidlo značky Renault Premium 300, EČ
TT 021EH, pričom v dôsledku nesúmerného účinku predných bŕzd a nevymedzenou prednou vôľou
brzdových segmentov pravej prednej brzdy a následnou smerovou nestabilitou prešiel na ľavú stranu
vozovky, kde narazil do protiidúceho osobného motorového vozidla, v dôsledku čoho vodič vozidla F.V. utrpel viacero ťažkých zranení, ktorým na mieste nehody podľahol. Spôsobenie smrti blízkej osoby
považoval za zásah do osobnostných práv pozostalých, hlavne do ich práva na súkromie a rodinný život,
nakoľko vzťahy medzi nebohým F. V. a žalobcami (v 1. a 2. rade ako jeho synmi a v 3. a 4. rade ako

jeho rodičmi) boli silné, pravidelne (aj keď nie intenzívne, denne) sa stretávali, chodili sa navštevovať a
pomáhať si, nebolo medzi nimi žiadnych konfliktov a silne aj intenzívne prežívali, a prežívajú smrť F. V..
Žalobcovia tvorili s nebohým fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými
väzbami, v dôsledku nečakanej smrti prežívajú pocity nervozity, úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, stratili
možnosť viesť s ním súkromný život a sú od jeho smrti ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov

z jedným z najbližších rodinných príslušníkov, a o stratu radostí s ním prežívaných - protiprávnym
konaním žalovaného v 1. rade prišlo tak k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb tvoriacich
základ a rámec súkromného života žalobcov, a tým k zásahu do ich osobnostných práv, a práva na
súkromie a rodinný život; vzniknutá trauma je zo života žalobcov prakticky neodstrániteľná. Z tohto
dôvodu považoval za zákonný a spravodlivý postup podľa § 13 ods. 2 O.z., vyhodnotiac postup podľa §
13 ods. 1 O.z. za nepostačujúci, a ani nie dosť dobre možný vzhľadom na nezvratnosť situácie (smrť),

nie je možné domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti
aby sa odstránili následky týchto zásahov, t.j. v tomto konkrétnom prípade prichádza do úvahy náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o samotnú výšku nemajetkovej ujmy dospel k záveru, že
nie je namieste poskytnutie nemajetkovej ujmy vo výške tak, ako to požadujú žalobcovia, nakoľko
nebol preukázaný mimoriadne masívny zásah do ich osobnostných práv, neboli preukázané mimoriadne

zvýšenénepriaznivénásledkysmrtiF.V.nanich.Prirozhodnutí vzaldoúvahyskutočnosť,žežalobcovia
a nebohý mali medzi sebou vytvorené silné väzby, ale jeho strata (s ktorou takmer nie je možné sa
vyrovnať, čo súd chápe a akceptuje) je zmiernená tým, že žalobcovia v 1. a 2. rade ostali žiť v spoločnej
domácnosti akodovtedy,pričomF.V.nebýval snimiodroku2011,žijúafungujúvpodstate"normálnym"
životom (študujú, pracujú), žalobcovia v 3. a 4. rade s nebohým dlho pred jeho smrťou v spoločnej

domácnosti nebývali (od roku 1989), nebolo preukázané, že smrť F. V. mala výrazne nepriaznivé
následky na zdravotný stav žalobcov, neboli liečení psychiatricky, nevyhľadali pomoc psychológa, neboli
hospitalizovaní, nebrali lieky, nič sa nezmenilo na ich spoločenskom alebo pracovnom postavení. Pri
určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol aj na účel, na ktorých chcú žalobcovia peniaze použiť a dospel
k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy v tomto prípade plní len úlohu satisfakčnú - žalobca v 1. rade

priznané peniaze chce využiť na štúdium, žalobca v 2. rade na pomoc matke na chod domácnosti,
žalobcovia v 3. a 4. rade dokonca uviedli, že peniaze ani nepotrebujú, chcú ich rozdeliť medzi deti,
respektíve súrodencov nebohého. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že do úvahy vzal aj okolnosti,
za ktorých k dopravnej nehode prišlo (zlyhanie techniky, pričom nebolo zistené úmyselné zavinenie,
žalovaný v 1. rade závažným spôsobom, napríklad alkohol, návyková látka, neprimeraná rýchlosť

telefonovanie a podobne - neporušil právne predpisy), príjmové a majetkové pomery žalovaného v
1. rade (je zamestnaný s príjmom 504 eur mesačne, žiadne iné príjmy ani majetok vyššej hodnoty
nemá) a jeho rodinné pomery (je otcom dvoch detí - jedno je maloleté - ktoré obe študujú), svoj čin
úprimneoľutovalažalobcomasnažilsaospravedlniť.Priznanienemajetkovejujmyvpožadovanejvýške
spolu 51.000 eur preto považoval za príliš vysoké, ktorým by fakticky znemožnil, respektíve mimoriadne

sťažil žalovanému v 1. rade ďalší život (starostlivosť o rodinu, uspokojovanie jeho základných potrieb
a podobne ), prihliadnuc aj na okolnosť, že žalovaný v 1. rade bol za spáchaný trestný čin riadne a
právoplatne odsúdený. Za primerané považoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške
26.000 eur.

3. Rozhodnutie o náhrade trov konania žalobcov a žalovaného v 1. rade posúdil právne podľa § 142
ods. 2 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení)
vychádzajúc z toho, že úspech žalobcov bol len čiastočný (50,98%), pričom žalobcovia ako tvorcovia
petitu majú zodpovednosť za výsledok sporu (preto súd nepoužil ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p.), z
ktorého dôvodu potom žalobcom ani žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu

k žalovanému v 2. rade svoje rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na § 151 ods. 1 O.s.p., a vecne
plným úspechom žalovaného v 2. rade v spore, ktorému však v spore trovy konania nevznikli, respektíve
ich náhradu nežiadal, z ktorého dôvodu mu potom náhradu trov konania nepriznal.

4. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalovaný v 1. rade ako aj žalobcovia v 1.

až 4. rade. Žalovaný v 2. rade odvolací návrh nepodal.

5. Žalovaný v 1. rade napadol odvolaním rozsudok v celom rozsahu, s návrhom na jeho zmenu
zamietnutím žaloby žalobcov a priznaním mu náhrady trov konania, eventuálne návrhom na jeho zmenuuložením povinnosti zaplatiť žalovanému v 2. rade žalobcom v 1. a 2. rade sumu určenú súdom, žalobu
vo vzťahu k žalovanému v 1. rade zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov prvostupňového ako
aj odvolacieho konania z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. d) a písm. f) O.s.p. ) dôvodiac, že v danom prípade je síce splnená podmienka,
že zásah nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu, ale žalobcovia doposiaľ nepreukázali, že
poskytnutie primeraného zadosťučinenia (za ktoré žalovaný v 1. rade považuje ospravedlnenie) nie je
postačujúce na zmiernenie následkov nehody. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca v 3.

rade a žalobkyňa vo 4. rade s nebohým nežili v spoločnej domácnosti od roku 1989 a na pojednávaní
súdu sa vyjadrili, že nepotrebujú od žalovaných peniaze, ktoré sú predmetom ich žaloby v tomto konaní
(žalobca v 3. rade by ich rozdelil medzi deti resp. súrodencov nebohého a žalobkyňa vo 4. rade by ich
dala žalobcom v 1. a 2. rade). Z tohto vyjadrenia podľa jeho názoru vyplýva, že v konaní si žalobou
uplatnili nárok, ktorého sa vzdali na pojednávaní dňa 9. februára 2015, čo je jeden z dôvodov, pre ktorý
by mal súd žalobu žalobcov v 3. a 4. rade zamietnuť. Žalobcovia v 1. a 2. rade nežili s nebohým spoločnej

domácnosti od roku 2007 až 2008, kedy sa nebohý odsťahoval a založil si novú rodinu. Poukazujúc na §
13 ods. 2 O.z. ďalej dôvodil, že závažnosť vniknutej ujmy nie je jediným kritériom určenia výšky náhrady,
ale je potrebné prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V tejto súvislosti poukázal
na to, že smrť nebohého F. V. spôsobil nedbanlivostným konaním, v rámci vyšetrovania trestného činu sa
ihneď priznal a bol nápomocný orgánom činným v trestnom konaní pri vyšetrovaní. V rámci uvedeného

trestného konania boli pri ukladaní trestu zohľadnené ako poľahčujúce okolnosti skutočnosti, že sa k
spáchaniu trestného činu priznal, oľutoval hol a pred jeho spáchaním viedol riadny život. Voči trestnému
rozkazu nepodala odpor, preto nadobudol právoplatnosť. V čase skutku nebol ovplyvnený alkoholom,
neprekročil maximálnu dovolenú rýchlosť a ani závažnejším konaním neporušil predpisy o bezpečnosti
cestnej premávky. Za svoje konanie bol potrestaný, pričom aj v súčasnosti vykonáva týmto trestným

rozkazomuloženýtrestzákazučinnostiviesťmotorovévozidlá.Žalobcomposkytolmaximálnusúčinnosť
pri uplatňovaní nároku na náhradu škody, v dôsledku čoho im bola náhrada škody zaplatená. Úprimne
sa žalobcom opakovane ospravedlnil, telefonicky, písomne, aj ústne na pojednávaní, pričom doposiaľ
sa sám psychicky s takýmito následkami dopravnej nehody nevyrovnal, o čom predložil súdu aj listinné
dôkazy. Náhradu nemajetkovej ujmy v sume 26.000 eur priznanú žalobcom napadnutým rozsudkom

považuje pre jeho rodinu ako aj pre neho samotného za takú záťaž, ktorá nie je reálne zvládnuteľná.

6. Pokiaľideonesprávnosťrozhodnutiasúduprvejinštancie(zdôvodu,žetotovychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci) v časti zamietnutia žaloby žalobcov voči žalovanému v 2. rade ďalej dôvodil,
že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v čase dopravnej nehody (dňa 29. novembra 2011)

mal uzatvorené k predmetnému vozidlu Renault Premium povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného v 2. rade (číslo poistky 801 847
4655) a tak, podľa jeho názoru, mu vzniklo právo voči žalovanému v 2. rade, aby za neho uhradil
poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a to v zmysle § 4 ods. 2 písm.
a) ZoPZP. Ak podľa ustálenej súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva aj občianskoprávnu

zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Poukazujúc na rozsudok SD EÚ z 24. októbra 2013 v spojených veciach C-22/12 a
C-277/12 ďalej dôvodil, že pojem "škoda" uvedený v tomto ustanovení je potrebné vykladať extenzívne
tak, že do neho patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých,
teda, že táto náhrada je predmetom poistného krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k opačnému
záveru, stalo sa tak len jeho nesprávnymi výkladom a nesprávnou aplikáciou takéhoto rozhodnutia na
prejednávanú vec. Podľa jeho názoru, pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade v tomto konaní vyplýva
z § 15 ods. 1 ZoPZP. Ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného
krytia,mohlobytoznamenaťznačnémajetkovérizikosubjektovzodpovedajúcichzatakútonemajetkovú

ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo
znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá,
resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto
dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda na účely ZoPZP tak, že tam patrí aj náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda, že aj táto náhrada je predmetom

poistného krytia. V tejto súvislosti ďalej zdôraznil, že pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno
opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona,
ale od neho sa smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická
súvislosť a pod.. Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu vkomunitárnom práve. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli
nahradené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti

poistenia tejto zodpovednosti, pričom táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je
zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie
utrpenie "ujmy alebo škody", či používa termíny "akákoľvek ujma alebo škoda" alebo "akákoľvek škoda".
Poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz
proti Clickair SA ďalej dôvodil, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú, tak aj nemajetkovú

ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu.

7. Žalobcovia v 1. až 4. rade napadli odvolaním rozsudok v jeho zamietajúcej časti rozhodnutia vo veci
samej voči žalovanému v 2. rade, ako aj v časti rozhodnutia o trovách konania žalobcov a žalovaného
v 1. rade (výrok VI. a VIII. a rozsudku) namietajúc, že v prípade zamietnutia žaloby žalobcov v 1. až 4.
rade voči žalovanému v 2. rade súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci

(že žalovaný v 2. rade nemá pasívnu legitimáciu v tomto konaní) a v prípade rozhodnutia o náhrade
trov konania nesprávne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p (správne mal postupovať podľa §
142 ods. 3 O.s.p., pretože rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy
súdu ). Výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči jednotlivým žalobcom považoval
za primeranú.

8. Pokiaľ ide o nesprávny právny záver súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej legitimácie
žalovaného v konaní poukázali na odlišné stanovisko JUDr. J. G. vo veci rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyhláseného v konaní vedenom pod spisovou značkou 4Cdo 168/2009,
v zmysle ktorého, pre účely zákona ZoPZP treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle,

že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za
zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný
život spôsobeného úmrtím blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo
v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k ZoPZP je usmrtenie pri dopravnej

nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ by podľa ustálenej súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvolávalo nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia.

9. Pokiaľ ide o namietanú nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania, ako už bolo vyššie uvedené,
boli toho názoru, že o trovách konania bolo potrebné rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O.s.p., pretože
rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. V tejto súvislosti
ďalej dôvodil, že súd prvej inštancie potvrdil dôvodnosť žalobcami uplatnených nárokov keď konštatoval,
že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v dôsledku protiprávneho konania žalovaného v 1.

rade došlo k nenávratnej deštrukcii a zásahu do súkromného a rodinného života všetkých žalobcov a
tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv a pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch priznal žalobcom podľa svojej úvahy len časť uplatnených súm.

10. Žalovaný v 1. rade vo svojich vyjadreniach sa k odvolaniu žalobcov v 1. až 4. rade (v písomnom ako

aj na pojednávaní pred odvolacím súdom) poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v jeho odvolaní,
vrátane jeho totožného právneho názoru s právnym názorom žalobcov v 1. až 4. rade na pasívnu
legitimáciu žalovaného v 2. rade v tomto konaní.

11. Žalovaný v 2. rade vo svojich vyjadreniach sa k odvolaniam v žalobcov a žalovaného v 1. rade (v

písomnom ako aj na pojednávaní pred odvolacím súdom) navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvejinštancieakovecnesprávnypotvrdiť.Zdôraznil,žeabyvtomtoprípadetzv.motorovésmernice,ako
dotknutý prameň komunitárneho práva, mohli vyvolať právne účinky, teda priznávali práva a povinnosti,
musí byť príslušným ustanoveniam týchto smerníc priznaný priamy, respektíve nepriamy účinok, čo sú
právno- teoretické zásady, ktoré vytvoril svojou rozhodovacou činnosťou samotný Súdny dvor Európskej

únie. Nakoľko ich priamy účinok je v tomto prípade jednoznačne vylúčený, do úvahy prichádza len
nepriamy účinok smernice, ktorého sa v obdobných veciach žalobcovia dovolávajú, keď hovoria o
tzv. eurokonformnom výklade smerníc. Zásada eurokonformného výkladu však nemôže ako základ
slúžiť pre výklad contra legem a jej použitie, je samozrejme vždy obmedzené všeobecnými právnymiprincípmi, najmä zásadou právnej istoty, zásadou zákazu retroaktivity a zásadou ochrany legitímnych
očakávaní. Pokiaľ aj Súdny dvor Európskej únie vo veci C 22/12 poskytol výklad motorových smerníc,
nerozhodoval o tom, či uplatnený nárok žalobcov na vnútroštátnom súde je oprávnený alebo nie. Na

podporu svojej argumentácie o nedostatku svojej pasívnej legitimácie v tomto konaní poukázal aj na
rozsudok Krajského súdu v Prešove vyhlásený v konaní vedenom pod spisovou značkou 11Co/60/2014
a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016, vyhlásený v konaní vedenom pod
spisovou značkou 3Cdo 301/2012.

12. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.),
ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale
odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa

právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..
Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti
ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty,
vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za
účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného

i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.).

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1. júla 2016 - ďalej len C.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p., aktuálne

§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p. CSP - ak ide o rozsudok),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365
C.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/, a f/ O.s.p.,

ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f/, a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie zopakujúc dokazovanie v nevyhnutnom rozsahu na
pojednávaní konanom dňa 10. októbra 2017 čítaním listinných dôkazov založených v súdnom spise

(trestného rozkazu OS Nové Zámky sp. zn. 37/123/2912, rodného listu a úmrtného listu F. V., poistnej
zmluvy z 27. novembra 2010 a poistky č. 801 847 4655 zo 4. októbra 2010, listu žalovaného v 1. rade z
19. decembra 2011, rodnými listami detí žalovaného v 1. rade, mzdovými listami žalovaného v 1. rade za
rok 2013 a 2014 ako aj výsluchom samotného žalovaného v 1. rade, (§ 384 ods. 1 a § 385 ods. 1 C.s.p.) a
dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného v 1. rade voči vyhovujúcej časti žaloby žalobcov nie je možné

priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti vo výroku vecne správny,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., čo však
neplatilo pre rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo veci samej voči žalovanému
v 2. rade a v súvisiacom výroku o trovách konania, kde boli odvolania odvolateľov dôvodné.

14. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je uloženie povinnosti žalovanému v 1. rade a
žalovanému v 2. rade zaplatiť (titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) každému zo žalobcov
v 1. a 2. rade sumu 17.000 eur a každému zo žalobcov v 3. a 4. rade sumu 8.500 eur s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu jeho plnenia.

15. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť, či žalobcom v 1. až 4. rade a to každému jednotlivo
vznikol právny nárok na náhradu ich nemajetkovej ujmy v peniazoch (teda či nepostačuje primerané
zadosťučinenie formou ospravedlnenia sa žalovaného v 1. rade za zásah do ich osobnostných práv), či
žalovaný v 2. rade je pasívne legitimovaný v tomto konaní, ako aj či súd prvej inštancie vzhľadom na
výsledok sporu rozhodol o trovách konania sporových strán vec nesprávne.

16. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutéhorozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na

podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia v časti vo veci samej, ktorým sa ukladá žalovanému v
1. rade povinnosť každému zo žalobcov v 1. a 2. rade zaplatiť sumu 10.000 eur a každému zo
žalobcov v 3. a 4. rade sumu 3.000 eur a to z dôvodu, že každému zo žalobcov vznikol právny nárok
na náhradu ich nemajetkovej ujmy v peniazoch, považujúc plnenia priznané súdom prvej inštancie
jednotlivo každému zo žalobcov za primerané závažnosti vzniknutej ujmy ako aj okolnostiam, za ktorých

k porušeniu práva došlo a zohľadňujúce aj atribút proporcionality. U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd však vzhľadom na potrebu
vyporiadať sa s námietkami žalovaného v 1. rade dopĺňa (§ 387 ods. 2 C.s.p. in fine) nasledovné:

18. Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života.

19. Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

20. Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 O.z. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov
aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
spoločnosti má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady

podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.

21. Podľa § 415 O.z. každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

22. Podľa§420ods.1a3O.z.každýzodpovedázaškodu,ktorúspôsobilporušenímprávnejpovinnosti.
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

23. Podľa § 427 ods. 1 a 2 O.z. fyzické a právnické osoby, vykonávajúce dopravu, zodpovedajú za

škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového
vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

24. Podľa § 4 ods. 1 ZoPZP poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

25. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za
neho uhradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,

c) účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmena
a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v paragrafe 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie,
d) ušlého zisku.

26. Podľa § 15 ods. 1 ZoPZP náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je
oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok
preukázať.

27. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v 1. rade, že žalobcovia v 1. až 4. rade a to každý jednotlivo
nepreukázali, že poskytnutie primeraného zadosťučinenia (za ktoré žalovaný považuje ospravedlnenie)
nie je postačujúce na zmiernenie následkov zásahu do ich osobnostných práv zavineným konanímžalovaného v 1. rade pri dopravnej nehode dňa 29. novembra 2011, v dôsledku ktorej došlo k usmrteniu
otca žalobcov v 1. a 2. rade a syna žalobcov v 3. a 4. rade odvolací súd dodáva:
Na vznik občianskoprávnej „sankcie“ za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do

osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú:
a) existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo
ohrození osobnostných práv chránených ust. § 11 O.z.
b) neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu a
c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že tak ako to uzavrel aj súd prvej inštancie z vykonaného
dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že v prejednávanej veci všetky tieto zákonné predpoklady
na vznik občianskoprávnej „sankcie“ za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do
osobnosti žalobcov v 1. až 4. rade splnené boli.

Pre poriadok je potrebné ďalej doplniť, že dotknutá osoba sa môže v prípade vzniku nemajetkovej ujmy

zásahom do práva na ochranu osobnosti domáhať, aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie.
Osoba, ktorá je pôvodcom tohto zásahu, je povinná poskytnúť takéto zadosťučinenie. Podmienky vzniku
jej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu sú nasledujúce:
a) neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti,
b) nemajetková ujma na osobnosti,

c) príčinná súvislosť medzi a) a b),
pričom pod nemajetkovou ujmou sa rozumie taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a
do jej postavenia v spoločnosti. V tejto súvislosti je opätovne potrebné dodať, že v prejednávanej veci
z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že tieto podmienky vzniku zodpovednosti
žalovaného v 1. rade voči každému zo žalobcov v 1. až 4. rade boli preukázané. Zodpovednému

subjektu potom vyplynula povinnosť poskytnúť primerané morálne zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 O.z.
in fine), alebo náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 O.z.), pričom forma satisfakcie
musízodpovedaťokreminéhoobsahuneoprávnenéhozásahu(pozrirozsudokNajvyššiehosúduČeskej
republiky zo 14. novembra 2007 vyhlásený v konaní vedenom pod spis. zn. 30Cdo 332/2007). Podľa
ustálenej súdnej praxe (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 15. júla 2005, spis.

zn. 30Cdo 1951/2004) v situácii, keď nedošlo k neoprávnenému zásahu do súkromia fyzickej osoby
chráneného § 11 O.z., ktorého súčasťou je i rodinný život, keďže z objektívneho hľadiska strata jedného
z členov tohto spoločenstva je celkom nenapraviteľnou ujmou, ktorá stíha jeho zostávajúcich členov,
je potom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 O.z. primeraným prostriedkom
obrany proti neoprávnenému zásahu. Zadosťučinenie formou ospravedlnenia teda v prípade takéhoto

zásahu do osobnostných práv toho, ktorého zo žalobcov v 1. až 4. rade vzhľadom na ich fungujúce
rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, kedy neoprávnený zásah zo
strany žalovaného v 1. rade u nich vyvolal pocit nervozity, úzkosti, smútku, zúfalstva, šoku ako aj stratu
možnosti viesť s nebohým otcom (vo vzťahu k žalobcom v 1. a 2. rade) a synom (vo vzťahu k žalobcom
v 3. a 4. rade) súkromný život a viedol k strate radostí s ním prežívaných by bolo nedostačujúce a

neprimerané a tak aj námietku žalovaného v 1. rade o primeranosti ospravedlnenia sa žalobcom bolo
potrebné považovať za nedôvodnú.

28. Obdobne nedôvodnou boli aj námietky žalovaného v 1. rade, že žalobcovia v 3. a 4. rade sa počas
konania svojimi vyhláseniami na pojednávaní súdu konanom dňa 9. februára 2015 vzdali svojich práv

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zaplatenia sa v tomto konaní domáhali, a že súd prvej
inštancie pri svojom rozhodnutí o výške primeraného zadosťučinenia prihliadol len na závažnosť ujmy
opomenúc prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo závažnosť vniknutej ujmy nie je
jedinýmkritériomurčeniavýškynáhrady,alejepotrebnéprihliadaťajnaokolnosti,zaktorýchkporušeniu
práva došlo, nakoľko tieto námietky neboli pravdivé. Pokiaľ ide o prvú z nich odvolací súd dodáva,

že samotné vyjadrenie sa žalobcu v 3. rade a žalobkyne vo 4. rade, že finančné prostriedky získané
ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sami pre seba nepotrebujú a chcú ich dať či už žalobcom
v 1. a 2. rade alebo iným príbuzným nemožno vyhodnotiť ako vzdanie sa práva na takúto náhradu
(ktorého následkom by sa finančná náhrada nedostala do majetkovej sféry ich rodinných príslušníkov,
ale by zostala v majetkovej sfére žalovaných, čo evidentne nebolo ich vôľou nehovoriac o tom, že takáto

vôľa /vzdať sa uplatnených práv/ z ich prejavu na pojednávaní súdu vôbec nevyplývala) a pokiaľ ide o
druhú, odvolací súd poukazuje na č.l. 16 odôvodnenia odvolaním napádaného rozsudku, kde sa súd
prvej inštancie vysporadúva aj so všetkými okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo. Z obsahuodôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd na tieto okolnosti pri určení výšky peňažnej náhrady
prihliadol. Pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy odvolací súd ďalej dodáva:
29. Výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd voľnou úvahou, pretože zákon nestanovuje

ani len rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Pri jej rozhodovaní preto musí súd
prihliadnuť na:
- závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to k naplneniu požiadavky
účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu,
- na požiadavku nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Preto

určujúcimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je:
1. atribút primeranosti. Tento atribút je rozhodujúce kritérium priznávania odškodnenia, aby bol
dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej
kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach.
2. proporcionalita, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a
pôsobiť na škodcu likvidačne. Pre rozhodovanie je preto dôležité zváženie individuálnych okolností

prípadu. Judikatúra súdov v tejto oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame
vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku
neoprávneného zásahu. Keďže v Náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14, ktorý
konštatoval, že „pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež
spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch“ odvolací

súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09, kde bol konštatovaný zásah
do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z
civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných
nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie. Kritériu primeranosti priznávanej
peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete" podľa čl. 34 Dohovoru o

ľudských právach, ktorú objasnil európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v
rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v. Slovenská republika v
rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ
má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných
prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto

primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma
nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. T. M.,
PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych,
českých, Súdneho dvora európskej únie i európskeho súdu pre ľudské práva). V súvislosti s právnou
úpravou v Českej republike je tiež potrebné poukázať na systematickú činnosť Najvyššieho súdu Českej

republiky, ktorý monitoruje činnosť českých súdov na trestnom úseku pri rozhodovaní v adhéznych
konaniach o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej trestnou činnosťou, z ktorej plynie
základné rozpätie pri stanovení výšky náhrady tzv. „odškodnenia za smrť", konkrétne na rozsudok NS
ČR sp. zn. 4Tdo/1402/2015 zo dňa 12.4.2016, poukazujúc na jeho dôvody: „dovolaciemu súdu sa javí
ako ospravedlniteľné, aby sa stanovenie výšky náhrady odvíjalo v základnom rozpätí medzi 240.000,- Kč

až 500.000,- Kč, a to pre skupinu citovo najbližšie spriaznených osôb, ako sú rodičia, deti a manželia. Je
nutné zdôrazniť, že takto stanovený rozsah kompenzácie zodpovedá typovým (neutrálnym prípadom),
teda takým, kde nie sú pre konkrétnu situáciu sprísňujúci či naopak zmierňujúce kritériá“, ďalej odvolací
súd poukazuje na to, že v odôvodnení tohto rozsudku je aj konštatovanie, že „tiež iné európske
právne úpravy sa v obdobných prípadoch prevažne pohybujú pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy

za usmrtenie blízkej osoby v rozpätí od 200.000,- Kč do 500.000,- Kč (20.000,- eur Belgicko, Rakúsko,
Slovinsko, Švajčiarsko). Niektoré štáty (Fínsko, Švédsko, Maďarsko) dokonca kompenzujú nemajetkovú
ujmu v ešte nižšom rozpätí od 100.000,- Kč do 200.000,- Kč, prípadne u nich zákonná úprava takejto
nemajetkovej ujmy úprave absentuje, resp. náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí vôbec
neumožňuje (Nemecko, Holandsko)“. Pri konštrukcii výslednej čiastky priznanej nemajetkovej ujmy

sa možno pridržiavať kritérií, ktoré obsahuje rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 2844/14 zo dňa
22.12.2015 v bodoch 53 a 54. Odvolací súd tak poukazuje na znenie bodu 53 citovaného rozhodnutia
ÚS ČR a to poukazom na okolnosti, ktoré je treba skúmať na strane poškodeného: „ a) intenzita
vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého
na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie“, a v bode 54 na okolnosti, ktoré treba

skúmať na strane zodpovednej osoby (pôvodca zásahu): „ a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody,
ospravedlnenie a pod.), b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové
pomery, d) miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia usmrtenej osoby“.30. Prax súdov v obdobných veciach je nasledovná: - vo veci 4Cdo 139/2011 NS SR priznali
súdy rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode sumu 15.000 eur, pričom ako bolo uvedené,
rodinné a súkromné vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie než smerom naopak; - vo veci 3Cdo

228/2012 bolo priznaných pri strate manželky a syna, teda dvoch najbližších osôb 23.000 eur; - vo veci
1Cdo/77/2009 bolo priznaných 6.600 eur za úmrtie syna a brata; - vo veci 2Cdo/194/2011 8.300 eur
za smrť manžela. Z rozhodnutí vyplývajú závery, že každé priznanie určitej sumy však musí byť riadne
a spoľahlivo odôvodnené skutkovými okolnosťami prípadu. Na druhej strane však povaha náhrady
nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akokoľvek spoľahlivej kvantifikácie. V týchto prípadoch sa totiž

peniazmi odškodňuje niečo, čo samo osebe žiadnu majetkovú hodnotu nemá (osobnosť človeka),
a preto je akákoľvek presnejšia kvantifikácia uplatňovaných súm nemožná. Práve preto však súd
musí pristupovať k priznávaniu týchto súm obozretne a triezvo a nepriznávať excesívne sumy, ktoré
síce lahodia žalobcom, ale sú zjavne nereálne vo vzťahu k priemerným majetkovým a príjmovým
pomerom v Slovenskej republike (ak ide o nároky podľa slovenského práva). Priznanie súm, ktoré
niekoľko desať až stonásobne prevyšujú napríklad priemerný mesačný zárobok a sú preto (najmä z

hľadiska priemerného pôvodcu zásahu) reálne nesplatiteľné, nemožno v žiadnom prípade považovať
za primerané finančné zadosťučinenie za akýkoľvek zásah do práv na ochranu osobnosti. Osobitne je
potrebné vyvarovať sa toho, aby boli priznávané náhrady nemajetkovej ujmy v takmer „trestnej“ výške,
teda vo výške, ktorá pôsobí viac ako trest pre pôvodcu zásahu než náhrada pre dotknuté osoby. Takéto
trestné sumy (známe napr. v Spojených štátoch amerických pod označením punitive damages) sú totiž

kontinentálnemu právu, ku ktorému sa radí aj Slovenská republika, neznáme (porov. napr. rozsudok
Spolkového súdneho dvora sp. zn. IX ZR 149/91, ktorým bol pre rozpor s verejným poriadkom odopretý
výkon rozsudku odsudzujúceho na platenie punitive damages). Ak by sa však rozlišovalo v sumách
priznávaných voči fyzickým osobám a právnickým osobám podľa ich schopnosti platiť, znamenalo by to,
že náhrada nemajetkovej ujmy by mala jednoznačne trestný charakter, keďže jej výška by sa určovala

s prihliadnutím na osobu pôvodcu (páchateľa), čo je typický rys trestného práva. Z toho vyplýva, že
náhradu nemajetkovej ujmy možno voči fyzickým a právnickým osobám priznávať len podľa tých istých
kritérií, a pri určovaní ich celkovej výšky prihliadať aj na ich všeobecnú primeranosť v podmienkach
Slovenskej republiky.

31. Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie žalovanej 2. ako poisťovateľa žalovanej v 1. rade
je rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v ZoPZP, najmä v
jeho ustanovení § 4 ods. 2 o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a) cit.
zákona), ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než
materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku

zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za
ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. V našom právnom prostredí, ktoré je súčasťou práva
európskeho spoločenstva, je (napriek námietkam žalovanej v 2. rade) potrebné vykladať pojem škoda
eurokonformne. Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
tretím osobám motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie

(rozsudok SD EÚ C-22/12 Haasová, bod 39), na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie a preto i v
preskumávanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym právom (právna
oblasť je harmonizovaná s právom Európskej únie).

32. Aj odvolací súd má za to, že rozhodujúci je v danej veci už citovaný rozsudok SD EÚ C-22/12 vo veci

Haasová (na ktorý odkazuje v odvolaní aj žalovaná v 2. rade ako aj súd prvej inštancie) a odkaz na tzv.
motorové smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, z ktorých súd prvej inštancie označil v smernicu Rady 72/166/EHS, smernicu Rady
84/5/EHS /druhá smernica/, smernicu rady 90/232/EHS a smernicu Európskeho parlamentu a Rady
2005/14/ES, a podľa odvolacieho súdu aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES zo 16.

mája 2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS
a 88/357/EHS /štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel/ a smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel (kodifikované znenie).

33. Odvolací súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že smernice citované v predchádzajúcom odseku
na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu
motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhejstrane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených
týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom
povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola

krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách
spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný
účinok (rozsudok SD EÚ C-300/10 Marques Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú
tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu
nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody,

bola krytá povinným poistením (rozsudok SD EÚ C-22/12 Haasová, bod 55).

34. Spôsob vyloženia citovaného rozsudku SD EÚ (vo veci Haasová) súdom prvej inštancie, s ktorým
sa žalovaná v 2. rade stotožnila je podľa názoru odvolacieho súdu nesprávny. Pri posudzovaní pasívnej
legitimácii žalovanej 2. (resp. vo všeobecnosti poisťovne) treba dať do pozornosti aj uznesenie ÚS SR
č. k. III. ÚS 645/2015-30 zo dňa 16.12.2015, ktorým ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú

sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, ktorou
namietala porušenie základného práva vlastniť majetok, na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne
konanie rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/658/2014-158 z 21.05.2015 (ktorým odvolací
súd potvrdil prvoinštančný rozsudok zaväzujúci na plnenie náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej
pozostalým z dopravnej nehody aj poisťovňu). V tomto rozhodnutí ÚS SR konštatoval: „...hoci Súdny

dvor v rozsudku vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený
vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky,
tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho
zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených
pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.“

35. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa musia vnútroštátne ustanovenia v konaní vo veci
samej v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda
musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol

dosiahnutývýsledok,kuktorémutátosmernicasmeruje(porov.zposlednéhoobdobianapr.rozsudokSD
z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării,
ods. 71). Podľa názoru odvolacieho súdu Súdny dvor EÚ v rozsudku z 24. októbra 2013, vec C-22/12
(prípad Haasová), ako to namietali aj obe sporové strany uviedol, že článok 3 ods. 1 smernice
Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich

sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra
1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.

mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
z titulu občianskoprávnej zodpovednosti poisteného upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore

vo veci samej. Tu sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobcov a žalovaného v 1. rade o potrebe
eurokonformného výkladu ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP.

36. S použitím eurokonformného výkladu (Smernica EP a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009) pojmov
„náhrada škody, škoda na zdraví“ v ust. § 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods.1 zák. č. 381/2001 Z.z. o

povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti za
neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci
náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za
ktorúmožnopriznaťnáhradupeňažnouformoupodľa§13O.z.,ktorúvširšomponímanítrebapovažovať

za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. Takáto náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Ustanovením § 4 ods.
1 a 2 zákona č. 381/2001 Z.z. sa do slovenského právneho poriadku implementovali ustanovenia
smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poisteniazodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel

(v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto povinnosti). Podľa čl. 1 druhého
bodu Smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ
ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit. Smernice každý členský štát
prijme všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou

vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti
a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku. Poistenie
povinne pokrýva ujmy na zdraví. Účel smernice možno dosiahnuť výkladom pojmov uvedených v tomto
ustanovení, a to konkrétne pojmu „náklady pri usmrtení“. Pojem „náklady“ totiž - na rozdiel od názoru
žalovanej v 2. rade - nevyžaduje nevyhnutne obmedzenie len na vynaložené peňažné sumy na určité
konkrétne účely. Takýto výklad by možno vyžadovalo slovo „výdavky“, nie však slovo „náklady“. Náklad

je totiž širší pojem než výdavok, pretože označuje každé negatívne zaťaženie určitou peňažnou sumou,
nielen priamo vynaložené peňažné výdavky. Pod pojem náklad teda možno zahrnúť aj nároky tretích
osôb, ktoré je v súvislosti s usmrtením potrebné uspokojiť, aj keď im nepredchádzali žiadne peňažné
výdavky v pravom slova zmysle. Na základe toho tak možno pod tento pojem podradiť aj nároky
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže aj tu ide o nároky, ktoré je potrebné v súvislosti s

usmrtením vynaložiť, teda na ktoré vznikne nositeľom osobnostných práv nárok. Týmto výkladom je
možné zabezpečiť, že právo Slovenskej republiky bude v súlade s právom európskej únie, konkrétne
v súlade s čl. 1 a čl. 3 Smernice 2009/103/ES tak, ako ju interpretoval Súdny dvor Európskej únie
v rozsudku vo veci C-22/12. Odlišnosť inštitútov náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy vo
vnútroštátnom práve (Občiansky zákonník), na ktorú poukazuje aj žalovaná v 2. rade nemôže brániť

aplikáciikomunitárnehopráva,voblastiharmonizovanejprávomeurópskejúnie,akoaninapĺňaniucieľov
smerníc.

37. Z odlišného stanoviska k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp.
zn. 4Cdo/168/2009 člena senátu JUDr. Rudolfa Čirča treba poukázať na to, „... že pojem škoda je

potrebné vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu
občiansko-právnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúcich v zásahu
do práva na súkromie a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných
prostriedkov“.

38. K obdobnému záveru dospel aj ÚS SR vo svojom uznesení č.k. I. ÚS 474/2016-17 zo 17. augusta
2016 - sťažnosti obchodnej spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a.s. Karadžičova 17 Bratislava v súvislosti
s namietaním porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne spis. zn. 17Co 243/2015 z 22. marca 2016 (ktorým

bola táto spoločnosť ako žalovaná zaviazaná na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým z dopravnej
nehody), keď po oboznámení sa s úplným znením rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci
spis. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 (poukazujúc na svoje predchádzajúce rozhodnutie - uznesenie
spis. zn. III. ÚS 646/2015 zo 16. decembra 2015) opakovane konštatoval, "hoci súdny dvor viackrát
zdôraznil,ženiejeoprávnenývykladaťustanoveniavnútroštátnehopráva,jezjavné,žeakovnútroštátne

právo českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych
ustanovení občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z
povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Slovenskej
republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou motorového

vozidla upravuje zákon číslo 381/2001 Z.z., podľa ktorého má aj sťažovateľka (spoločnosť Wüstenrot
poisťovňa a.s.) ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej
republiky". V tejto súvislosti ďalej Ústavný súd dodáva, že k uvedenému záveru dospel s prihliadnutím
na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a súčasne zohľadnil zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej

osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada
škody, poukazujúc aj na svoje rozhodnutie spis. zn. I. ÚS 206/2015 z 29. apríla 2015 ktorým obdobnú
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.39. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že zásah do osobnostných
práv žalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný život), v dôsledku ktorého utrpeli psychickú ujmu
(nemateriálnu alebo nemajetkovú škodu na zdraví), bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla,

na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovanej v 2. rade ako
poisťovateľa zodpovednosti žalovaného v 1. rade. Preto žalobcom prislúchalo právo, aby im tento
poisťovateľ (žalovaná v 2. rade) nahradil (ako poškodeným subjektom) žalobou uplatňovaný nárok a to s
poukazomeurokonformnývýkladustanovenia§4ods.2. V tejto súvislosti je potrebné ďalej dodať, že ak Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom
rozhodnutí dospel k záveru, že SD EÚ nekategorizoval jednotlivé druhy náhrad podľa toho, v akej časti

O.z., respektíve vnútroštátneho práva sú upravené a preto ani žiadnym spôsobom nespochybnil závery
doterajšej judikatúry súdov SR aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej táto náhrada nemajetkovej
ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia, odvolací súd je toho názoru, že úlohou SD EÚ je
poskytovať interpretáciu relevantného komunitárneho práva, a nie riešiť konkrétny právny spor. Táto
skutočnosťpretobránitakejformuláciivýroku,abybolaadresnáibanakonkrétnyprípadsozohľadnením

výlučnej konkrétnej (slovenskej) vnútroštátnej úpravy. Z tohto dôvodu musí SD EÚ v rozsudku
formulovať právnu vetu tak, aby z nej vyplýval návod, ako majú súdy členských štátov EÚ postupovať
pri hľadaní odpovede na meritórnu otázku, ktorá v prejednávanej veci znie, či v rámci posudzovanej
vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia PZP je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Z uvedeného vyplýva, že SD EÚ ani nemohol

takýto výklad urobiť, avšak vo svojej právnej vete vyložil, za splnenia akej podmienky musí byť v rámci
príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy zahrnutá do poistného krytia PZP aj náhrada nemajetkovej ujmy
spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode a tou je, že túto náhradu upravuje
z titulu občianskoprávnej zodpovednosti poisteného (as part of the civili liability) vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Okrem toho úloha overiť závery doterajšej vnútroštátnej judikatúry

vo vzťahu k časovo neskôr definovanej podmienke v rozsudku Haasová patrí do výlučnej kompetencie
všeobecného súdu konajúceho vo veci samej (ktorým v tomto prípade bol práve NS SR).45. Keďže v zamietajúcej časti žaloby žalobcov voči žalovanej v 2. rade (výrok VI.) neboli splnené
podmienky na potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie ani na jeho zrušenie, odvolací súd postupom
podľa § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

46. V súvislosti s odvolaním žalobcov v 1. až 4. rade týkajúcim sa aplikácie § 142 ods. 2 O.s.p.
pri rozhodovaní o náhrade trov konania (náhrady trov právneho zastúpenia) odvolací súd uvádza
nasledovné:

47. Podľa § 142 ods. 2 O.s.p., ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

48. Podľa § 142 ods. 3 O.s.p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať
plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech pomerne nepatrnej časti alebo, ak rozhodnutie o výške

plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

49. Z uvedeného § 142 ods. 3 O.s.p. vyplývajú 3 špecifické skutkové podstaty, v prípade ktorých musí
byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka (aktuálne sporovej strany), ktorý mal vo veci iba

čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p..
Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ustanovenie
§ 142 ods. 3 O.s.p. treba v pomere k ustanoveniu § 142 ods. 2 O.s.p. považovať za lex specialis,
pričomvovzájomnomvzťahutýchtodvochustanoveníplatívšeobecnépravidlo,podľaktoréhošpeciálna

úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou (lex specialis derogat legi generali, obdobne pozri II.
ÚS 81/2011).

50. Žalobcovia síce boli v zamietajúcej časti ich nárokov voči žalovaným neúspešní avšak bol splnením
ďalší predpoklad prednostného použitia § 142 ods. 3 O.s.p. a to, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo

od úvahy súdu, čím s poukazom na už vyššie uvedené pravidlo lex specialis derogat legi generali, bol
postup súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania a aplikácií § 142 ods. 2 O.s.p.
nesprávny. Žalobcami uplatnený nárok vo veci samej v konaní pred súdom prvej inštancie je totiž
takej povahy, že posúdenie jeho výšky jednoznačne záviselo od úvahy súdu, t.j. netreba a ani nie
je možné výšku takéhoto nároku v konaní exaktne preukazovať, zadosťučinenie by malo zodpovedať

povahe utrpenej ujmy, čo je (pri absencii exaktnejším kritérií) vecou posúdenia súdu (obdobne pozri II.
ÚS 82/2009). Nemožno teda dať za pravdu súdu prvej inštancie že o trovách konania bolo potrebné
rozhodovať podľa § 142 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že žalobcovi ako tvorcovia petitu majú zodpovednosť
za jeho výsledok.

51. Vzhľadom na tieto skutočnosti, keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie o trovách konania medzi žalobcami a žalovaným 1/ ani na jeho zrušenie odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti postupom podľa z § 388 C.s.p. zmenil a žalobcom ako
úspešným v spore priznal plnú náhradu trov prvostupňového konania.

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení
s § 369 ods. 1 C.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešným žalobcom v 1. až 4. rade priznal náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešným žalovaným v 1. a 2. rade s tým, že o
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením, po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

53. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).