Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/48/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115201131
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2115201131.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., ulica J. XX, právne
zastúpený: JUDr. Tibor Sanák, advokát, so sídlom Trnava, nám. SNP č. 2, proti žalovanej: F. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q., U. X, právne zastúpená: JUDr. Barbora Šruteková, advokátka, so sídlom
Trnava, Hlavná 44, o neúčinnosť právnych úkonov, o odvolaniach žalobcu proti uzneseniu Okresného
súdu Trnava zo 07. januára 2016, č.k. 11C/35/2015-101 a proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo

14. januára 2016, č.k. 11C/35/2015-106, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh žalobcu na nariadenie
predbežného opatrenia m e n í tak, že nariaďuje predbežné opatrenie v znení: Žalovanej sa nariaďuje
zdržať sa konania, ktorým by predala, darovala, založila, zaťažila byt č. X, na U. č. X v Q., nachádzajúci
sa v katastrálnom území Q., obec Q., zapísaný na Okresnom úrade Trnava, katastrálnom odbore na LV
č. XXXX ako stavba, súpisné číslo XXXX, na parcele č. 5680/94, bytový dom - XX bytových jednotiek

- U. X,X,X, byty a nebytové priestory, byt vchod U. X, X. p., byt č. X, podiel priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu 7445/273619.
Napadnuté uznesenie, ktorým priznal žalobcovi čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške
60% poplatkovej povinnosti sa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením zo dňa 07. januára 2016 súd prvého stupňa zamietol návrh na predbežné opatrenie, ktorým

žalobca požadoval uložiť žalovanej povinnosť zdržať sa konania, ktorým by predala, darovala, založila,
zaťažila byt č. X, na U. č. X v Q., nachádzajúci sa v katastrálnom území Q., obec Q., zapísaný na
Okresnom úrade Trnava, katastrálny odbor na LV č. XXXX ako stavby, súpisné číslo XXXX, na parcele
č. 5680/94, bytový dom - XX bytových jednotiek - U. X,X,X, byty a nebytové priestory, byt vchod U. X,
X. p., byt č. X, podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 7445/273619
a to do skončenia konania vo veci Okresného súdu Trnava č.k. 11C/35/2015. Svoje rozhodnutie právne

odôvodnil ustanovením § 74 ods. 1, § 75 ods. 1,2,4,8, § 76 ods. 1 písm. e a f) a § 102 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len O.s.p.) a vecne
názorom o nesplnení zákonných podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia, keď žalobca sa
v posudzovanej veci domáha nariadenia predbežného opatrenia z dôvodu obavy z ohrozenia výkonu
súdneho rozhodnutia, ktoré má byť ešte len vynesené, dokonca o návrhu žalobcu na pripustenie zmeny
návrhu zo dňa 28.12.2015, ktorým žalobu rozšíril o výrok zaväzujúci žalovanú zaplatiť mu konkrétnu

sumu,nebolodoposiaľrozhodnutéapretovsúčasnostiniejemožnékonštatovať,žebyajuvedenývýrok
bol vôbec predmetom konania. Keďže predmetom konania doposiaľ nie je povinnosť žalovanej plniť
žalobcovi,aniniejeosvedčené,žereálnemôžedôjsťkvyneseniutakéhotorozhodnutia,niesútudôvody
na vydanie predbežného opatrenia za účelom zabezpečenia budúceho výkonu súdneho rozhodnutia
a preto ani nemohla byť osvedčená pravdepodobnosť existencie práva vo veci samej. Odhliadnuc od
uvedeného ani v prípade, že by o návrhu na pripustenie zmeny návrhu bolo kladne rozhodnuté a

teda predmetom konania by aj v súčasnosti bol výrok o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu
35.513,10 eur, nebolo by možné návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovieť, nakoľko zoskutočností tvrdených žalobcom nevyplývajú žiadne dôvody domnievať sa, že žalovaná má v úmysle
s predmetným bytom nakladať, že by robila akékoľvek úkony smerujúce k zbaveniu sa predmetnej
nehnuteľnostialebokjejzaťaženiuažalobcaanitvrdenímaužvôbecnieakýmkoľveklistinnýmdôkazom

neosvedčil, že žalovaná robí kroky smerujúce k nakladaniu s predmetnou nehnuteľnosťou, pričom
samotné ničím nepodložené tvrdenie žalobcu, že na žalovanú by mohol byť vyvíjaný veľký tlak na
opätovné prevedenie na tretiu osobu ( resp. príbuzného), ktorému tlaku by ťažko odolávala, nie je
dostatočným osvedčením okolnosti významnej pre dočasnú úpravu pomerov účastníkov a to ani s
poukazom na to, že povinná D. Q. už previedla pôvodné členské práva k bytu na žalovanú. Navyše v

uvedenej nehnuteľnosti má žalovaná hlásený trvalý pobyt a táto jej slúži na bývanie, ktorá skutočnosť v
spojení s tým, že žalobca nijako neosvedčil úkony žalovanej smerujúce k nakladaniu s bytom, prípadne k
jeho zaťaženiu viedlo súd k úvahe, že takéto počínanie žalovanej je bez ďalšieho málo pravdepodobné.

Uznesením zo dňa 14.01.2016, č.k. 11C/35/2015-106 súd prvého stupňa priznal žalobcovi čiastočné
oslobodenie od súdnych poplatkov a to vo výške 60% poplatkovej povinnosti. Svoje rozhodnutie

súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 138 ods. 1, 2, 5 O.s.p., keď dospel k záveru, že
pomery žalobcu neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Príjem žalobcu a
spoluposudzovaných osôb ( t.j. manželka), je nad hranicou životného minima, keď ako vyplýva z § 2 a 3
zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení,
suma životného minima pre túto rodinu je v súčasnosti 517,12 eur. Žalobca tak nepreukázal, že jeho

osobné, majetkové a sociálne pomery sú také, že mu objektívne neumožňujú zaplatiť súdny poplatok
za návrh, nejedná sa u neho o sociálne slabú fyzickú osobu a po zohľadnení osobných a rodinných
pomerov a najmä výšky súdneho poplatku, ktorý predstavuje 2.230 eur, berúc do úvahy, že v predmetnej
veci nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva dospel súd prvého
stupňa k záveru, že povinnosť platiť súdne poplatky vo výške 40% v uvedenom prípade nespôsobuje

u žalobcu nemožnosť dovolať sa svojho práva na súde a je tu dôvod iba na čiastočné oslobodenie od
súdnych poplatkov.

Proti obom uzneseniam podal včas odvolania žalobca, v oboch prípadoch s návrhom na ich zmenu
vyhovením obom jeho návrhom v celom rozsahu.

Uzneseniu o zamietnutí návrhu na predbežné opatrenie vytýkal formalistický prístup súdu, ktorý je
v rozpore s článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, garantujúcim mu právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne
konanie, keď súd zamietnutie jeho návrhu zdôvodnil tým, že zatiaľ nebolo súdom rozhodnuté o návrhu

žalobcu na pripustenie zmeny návrhu vo veci samej zo dňa 28.12.2015, ktorým rozšíril žalobu o výrok
zaväzujúci žalovanú zaplatiť mu konkrétnu sumu a z uvedeného dôvodu preto v súčasnosti nie je
možné konštatovať, že by predmetom konania vôbec bol aj uvedený výrok. V skutočnosti žalobca
zmenu návrhu spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia ako aj spolu s návrhom na
oslobodenie od súdnych poplatkov navrhol vo svojom podaní zo dňa 28.12.2015, doručenom súdu

dňa 29.12.2015 a to v lehote stanovenej na to súdom a predpokladal, že súd najskôr rozhodne o
zmene návrhu, potom o predbežnom opatrení a následne o oslobodení od súdnych poplatkov, v ktorom
poradí aj žalobca napísal svoje podania na súd. Pokiaľ súd konal v inom poradí a síce dňa 07.01.2016
rozhodol najskôr o predbežnom opatrení, dňa 14.01.2016 rozhodol o oslobodení od súdnych poplatkov
a o zmene návrhu rozhodne zrejme v krátkom čase (pričom sa dá predpokladať, že zmenu žaloby v

zmyslepodaniažalobcupripustí,nakoľkotátobolavykonanávzmyslevyslovenéhopredbežnéhonázoru
prvostupňového súdu dňa 01.12.2015, s ktorým sa žalobca stotožnil a na jeho základe žalobu aj upravil,
pričom vzhľadom na znenie § 42b ods. 4, veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka žiaden iný
spôsob žalovania neprichádza do úvahy), bolo by preto nespravodlivé, aby len kvôli tomu, že súd zvolil
iný postup pri rozhodovaní o jeho troch návrhoch, zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia s

poukazom na to, že ešte nebolo o návrhu žalobcu na zmenu žaloby rozhodnuté. V predmetnej veci ide o
to, že je potrebné zabezpečiť nejaký majetok, z ktorého by žalobca reálne mohol získať sumu 35.513,10
eur, ktorá mu bola priznaná právoplatným rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 25.09.2013,
č.k. 9C/191/2005. Je pritom presvedčený, že D. Q. ho pod tlakom súdneho rozhodnutia vyplatí sumou
35.513,10 eur, len musí byť presvedčená, že nemá šancu únikovo disponovať predmetným bytom a

toto presvedčenie získa iba vtedy, ak súd vyhovie jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Žalobca bol toho názoru, že osvedčil, že prípadný budúci výkon rozhodnutia je ohrozený, toto ohrozenie
je reálne a hrozí bezprostredne.Odvolaním proti uzneseniu o iba čiastočnom priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sa žalobca
domáhal zmeny rozhodnutia tak, že mu súd prisúdi plné oslobodenie, namietajúc aj v prípade tohto
rozhodnutia formalizmus súdu pri posudzovaní jeho osobných, majetkových a rodinných pomerov, keď

súd predovšetkým opomenul vziať do úvahy podstatu samotného sporu medzi žalobcom a žalovanou
( jeho dcérou), a síce, čo bolo jeho príčinou, kto ho zavinil a aké kroky pritom robil, kto je v tomto konaní
poškodený a kto sa domáha svojho práva, súdu ďalej vytkol nesprávnosť záveru o jeho pomeroch, keď
súd síce vychádzal správne z konštatovania, že žalobca má štyri vyživovacie povinnosti na svoje vlastné
deti a v starostlivosti má ďalšie dve deti z toho jedno maloleté, ďalej však súd vychádzal z nesprávne

prepočítaného príjmu žalobcu vo výške 1.987,86 eur netto, tiež z nesprávneho zistenia, že žalobca
vlastní motorové vozidlo ( hoci toto patrí jeho manželke), ďalej potom súd nedostatočne zohľadnil jeho
vysoké náklady so zabezpečovaním práce, výkonom práce, cestovným, ubytovaním a stravovaním v
zahraničí, po uhradení ktorých mu na zabezpečenie rodiny zostáva minimálna suma, a nevzal do úvahy
ani zvýšené úsilie žalobcu, ktoré musel vyvinúť na to, aby sa jeho rodina zbavila dlhov a dokázala aspoň
na minimálnej úrovni existovať. Navyše súd nedal jeho pomery do súvisu s podstatou sporu, zavineného

výlučne matkou žalovanej D. Q., ktorá ignoruje už 9 rokov právoplatný rozsudok súdu z vyporiadania ich
manželstva a takto donútila žalobcu ďalej sa súdiť, aby si uchoval nádej na zaplatenie sumy priznanej
mu týmto rozhodnutím.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas

oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiam, proti ktorým
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenia v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že prvé z napadnutých uznesení a to
uznesenie o zamietnutí predbežného opatrenia nemožno považovať za vecne správne predovšetkým

v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany súdu prvého stupňa, zatiaľ čo druhé z
napadnutých uznesení, teda uznesenie o nepriznaní úplného oslobodenia od súdnych poplatkov je
vecne správne.

V prejednávanej veci žalobca disponuje právoplatným rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa

25.09.2013, č.k. 9C/191/2005-753, ktorým súd vyporiadal jeho bezpodielové spoluvlastníctvo s matkou
žalovanej D. Q. a túto zaviazal vyplatiť mu titulom vyporiadania sumu 35.513,10 eur do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku, pričom povinná na jeho výzvu dodnes nič neplnila. Žalobca po zistení, že D. Q.,
inak nemajetná, previedla na ich dcéru - žalovanú členské práva k družstevnému bytu, ktorý bol medzi
bývalými manželmi predmetom majetkového vyporiadania, a po zistení, že žalovaná tento byt následne

od bytového družstva odkúpila, podal na súd žalobu vo veci samej o neúčinnosť právnych úkonov a
následne po tom, čo súd na pojednávaní dňa 01.12.2015 vyslovil predbežný právny názor, pristúpil ku
korekcii pôvodného znenia žaloby ( ktorou sa domáhal 1. neúčinnosti jednak právneho úkonu, ktorým
D. Q. previedla na žalovanú členské práva k predmetnému bytu a jednak 2. neúčinnosti následného
právneho úkonu, ktorým žalovaná odkúpila tento byt od bytového družstva) tak, že vzal späť žalobu

v časti týkajúcej sa neúčinnosti právneho úkonu, ktorým žalovaná odkúpila byt od bytového družstva a
rozšíril žalobu o výrok, požadujúci zaviazanie žalovanej na zaplatenie žalobcovi sumy 35.513,10 eur.
Spolu s týmto procesným návrhom sa domáhal jednak oslobodenia od súdnych poplatkov a jednak aj
nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal žalovanej nakladať s týmto bytom, ktorého
potrebu zdôvodňoval nebezpečenstvom bezprostredne hroziacej ujmy spočívajúcej v tom, že povinná

D. Q. v snahe ukrátiť uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky by mohla na žalovanú vyvíjať veľký
tlak, ktorému by ťažko odolávala, aby byt previedla na tretiu osobu alebo na príbuzného. V odvolaní
potom žalobca uviedol, že z okolností prevodu predmetného bytu vyplýva, že žalovaná sa stala iba jeho
formálnou vlastníčkou v dôsledku právnych úkonov jej matky robených pod tlakom možnej exekúcie zo
strany žalobcu, ktoré poukazujú na reálnu hrozbu, že rovnako bude jej matka postupovať aj v súčasnosti

a prostredníctvom dcéry prevedie byt na tretiu osobu ( tu žalobca poukázal na vyjadrenia starého otca
žalovanej na pojednávaní, z ktorých vyplýva, že k prevodu malo dôjsť z obavy pred exekúciou).

Pokiaľ ide o uznesenie zo dňa 07.01.2016, odvolací súd nezdieľa názor súdu prvého stupňa, podľa
ktorého by podmienka nesplnenia zákonných podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia bola

naplnená už samotnou skutočnosťou, že podľa aktuálne zadefinovaného predmetu konania vo veci
samej ( keď nie je ešte predmet rozšírený o výrok zaväzujúci žalovanú zaplatiť žalobcovi konkrétnu
sumu, nakoľko súd ešte doposiaľ nerozhodol o návrhu žalobcu na pripustenie zmeny návrhu) a v
súčasnostitakniejemožnékonštatovať,žebyajuvedenývýrokbolvôbecpredmetomkonania.Odvolacísúd je toho názoru, že pokiaľ aj o návrhu na rozšírenie konania nebolo ešte rozhodnuté, nie je možné
na tejto okolnosti založiť rozhodnutie o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a to
jednak z dôvodov oprávnene namietaných odvolateľom a síce, že nemôže byť na ujmu žalobcu, ak

súd o jeho podanom návrhu doposiaľ nerozhodol a potom najmä z dôvodu, že prípadnému nariadeniu
predbežného opatrenia v zásade táto okolnosť nebráni, pokiaľ je z návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia ( alebo z doterajšieho konania ako je tomu v uvedenom prípade) zrejmé, čoho sa žalobca
mienidomáhaťvovecisamejzaúčelomzistenia,čijesplnenápodmienkavecnéhosúvisunavrhovaného
predbežného opatrenia s predmetom konania vo veci samej. Tu odvolací súd poukazuje na zákonom

požadované náležitosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia: náležitosti podľa § 79 ods. 1 O.
s. p., ktoré možno použiť len primerane, opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie
predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná
ochrana, odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy a čoho sa navrhovateľ mieni
domáhať návrhom vo veci samej. Pomenovanie premetu konania vo veci samej ešte pred rozhodnutím
súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia má zabrániť aj tomu, aby sa obchádzal účel

ochrany predbežnými opatreniami, teda len dočasná úprava pomerov účastníkov a aby tak nešlo
docieliť sledovaný účel práve prostriedkom dočasnej ochrany práv bez toho, aby bol ten, kto sa
domáha nariadenia predbežného opatrenia nútený viesť aj konanie vo veci samej vrátane dokazovania
zameraného na to, či skutočnosti v štádiu rozhodovania o predbežnom opatrení len osvedčované,
budú následne aj preukázané. Práve zamedzeniu návrhom na predbežné opatrenie, podávaným s

takýmto cieľom, ako aj zabezpečeniu reálnych podmienok na to, aby súdy mohli tiež uložiť pri nariadení
predbežného opatrenia jeho navrhovateľovi povinnosť začať konanie vo veci samej (ak takéto konanie
už neprebieha) a to s následkom zániku predbežného opatrenia pri nesplnení súdom uloženej povinnosti
v ním určenej lehote (v tejto súv. por. aj § 76 ods. 3 a § 77 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) slúži i zorientovanie sa
súdu v tom, aké požiadavky mieni (a či vôbec) navrhovateľ predbežného opatrenia uplatňovať návrhom

vo veci samej (žalobou). V danom prípade žalobca v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
dostatočne ozrejmil, čoho sa mieni domáhať návrhom vo veci samej, tento už je podaný na súd v podobe
pozmeňovacieho návrhu, ktorým žiada od žalovanej zaplatenie mu sumy 35.513,10 eur. Z uvedeného
je vecný súvis oboch návrhov nesporný a skutočnosť, že o ňom súd zatiaľ nerozhodol je z hľadiska
posúdenia dôvodnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia irelevantná.

Odvolací súd sa rovnako nestotožnil so súdom prvého stupňa v tom, že by žalobca v návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia žiadnym spôsobom neosvedčil nevyhnutnosť ním navrhovanej
dočasnej úpravy pomerov. Ustanovenia O.s.p. citované v odôvodnení napadnutého uznesenia súdu
prvého stupňa vymedzujú možnosť nariadenia predbežného opatrenia nielen vtedy, ak je tu tzv.
všeobecná potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov, ale aj vtedy, ak sa má zabezpečiť reálna

vykonateľnosť súdneho rozhodnutia. V prípade predbežných opatrení slúžiacich zamedzeniu obavy z
ohrozenia výkonu rozhodnutia potom zabezpečením reálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia treba
rozumieť opatrenia spôsobilé odvrátiť stav, pri ktorom by v dôsledku možného počínania z rozhodnutia
povinnej osoby (ďalej tiež „povinný“), obvykle aj v súčinnosti s inými osobami stojacimi mimo okruh
účastníkovkonaniavkonkrétnejvecimohlodôjsťbuďkúplnémuvylúčeniumožnostiosobyzrozhodnutia

oprávnenej (ďalej tiež „oprávnený“) úspešne sa domôcť núteného splnenia uloženej povinnosti, alebo
prinajmenšom k podstatnému sťaženiu prístupu oprávneného k uplatneniu takejto možnosti (oboje za
predpokladu, že navzdory existencii vykonateľného rozhodnutia povinný odmietne uloženú povinnosť
splniť dobrovoľne). Existencia takejto obavy nie je síce prítomnou vždy, na jej prítomnosť však nemožno
usudzovať len z vyvíjania povinným aktivít týkajúcich sa či už jeho majetku, alebo iných faktorov

podmieňujúcich schopnosť splnenia povinnosti (o ktorú v konaní ide), ale v širších súvislostiach. Tými
je napr. vo vzťahu k majetku spôsobilému na uspokojenie pohľadávky tvoriacej predmet sporu otázka
existencie iného majetku povinného, teda konkrétne aj vyhodnotenie, či po naplnení hroziacej obavy
zbavenia sa povinným nejakého majetku tomuto ostane ešte nejaký iný majetok, spôsobilý poslúžiť
potenciálnemu exekučnému vymoženiu prisúdenej pohľadávky. V prípadoch nakladania s vlastníckym

právom k nehnuteľnostiam totiž v zásade platí, že ak by povinný už urobil právny úkon smerujúci k
zbaveniu sa ním vlastníctva; niet tu prakticky žiadneho efektívneho prostriedku schopného zabrániť aj
evidenčnej zmene vlastníckeho práva v katastri. Práve preto robenie faktických úkonov smerujúcich k
prevodu vlastníctva ( ktorých absencia v prejednávanej veci bola konštatovaná súdom prvého stupňa
a jej dôsledkom zamietnutie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia), pritom nemá na potrebu

úpravy pomerov predbežným opatrením zásadný vplyv.

Pri nazeraní na posudzovanú vec aj z tohto uhla pohľadu potom z obsahu spisu síce priamo nevyplývajú
kroky, ktoré by žalovaná otvorene podnikala smerom k zbaveniu sa majetku ( predmetného bytu), vtomto prípade podľa obsahu spisu prvostupňový súd mal za osvedčené, že žalobca má od r. 2014
voči pôvodnej vlastníčke bytu D. Q. prisúdené právo na zaplatenie sumy 35.315,10 eur ( čo vyplýva
z právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 9C/191/2005-753), súčasne z vyjadrení D. Q.

v konaní vo veci samej vyplýva, že táto mu doposiaľ z dlžnej sumy nič nevyplatila a nemá v úmysle
tak urobiť ( nikdy neverila, že by tak mala naozaj urobiť, vždy verila, že sa so žalobcom dohodnú),
pričom jediným majetkom, z ktorého bolo možné uspokojiť žalobcovu pohľadávku je predmetný byt. D.
Q. previedla počas prebiehajúceho konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
členské práva k predmetnému bytu bez vedomia žalobcu na dcéru účastníkov konania -žalovanú,

žalobca odporuje tento právny úkon a v súčasnosti rozšíril žalobu tak, že sa mieni domáhať aj uloženia
povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 35.315,10 eur. Z výpovedí osôb, vypočutých na pojednávaní vo
veci samej (žalovanej, D. Q., D. J. -starého otca žalovanej) vyplynulo, že proces prevodu bytu na
žalovanú zrealizovala D. Q. ( žalovaná iba podpisovala dokumenty) za finančnej pomoci svojho otca
a to z dôvodu, že sa dozvedeli, že prostredníctvom bytu má byť exekučne uspokojená pohľadávka
žalobcu voči D. Q.. Toto faktické potvrdenie úmyslu D. Q. vyhnúť sa uspokojeniu pohľadávky žalobcu

z predmetného bytu plneniu dlhu, ktoré sa aj pretavilo do realizácie žalobou napadnutého prevodu
bytu, spolu s okolnosťou, že niet iného majetku, z ktorého by v prípade úspešnosti žaloby praktickej
nemajetnosti žalovanej, ktorá je študentkou ( aj jej matky) je postačujúce a činí predbežné opatrenie
dôvodným z hľadiska potreby zachovania stavu vecí existujúceho tu v čase začatia konania, teda pre
zabezpečenie navrhovateľovi predbežného opatrenia reálneho prístupu k právu na spravodlivé a tzv.

bezprieťahové súdne konanie.

Odvolací súd tak na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že sú tu splnené podmienky na
nariadenie predbežného opatrenia a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 220
O.s.p. zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovel a predbežne opatrenie nariadil tak, ako je to uvedené vo

výroku tohto uznesenia.

Predmetom posudzovania odvolacieho súdu potom bolo preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ktorým žalobcovi nepriznal úplné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ale
iba čiastočné.

Podľa § 138 ods. 1 O.s.p., na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od
súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme
bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie
na celé konanie a má i spätnú účinnosť, poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa
však nevracajú.

Pri posudzovaní odvolania žalobcu podľa obsahu je zrejmé, že podstatnou je v ňom námietka, že súd
prvého stupňa nesprávne posúdil zistený skutkový stav a pri aplikácii ustanovenia § 138 ods. 1 O.s.p.
dospel k nesprávnemu záveru o splnení podmienok iba pre čiastočné pre oslobodenie od súdneho
poplatku.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Pre vyhovenie návrhu účastníka na oslobodenie od súdneho poplatku je v zmysle § 138 ods.

1 O.s.p. potrebné, aby súčasne boli splnené dve podmienky, a to že: 1/ oslobodenie je odôvodnené
pomermi žiadateľa a 2/ nejde o prípad svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo
bráneniapráva.Akztýchtopodmienokniejesplnenáčoilenjedna,nemožnožiadostivyhovieť.Vdanom
prípade súd prvého stupňa nevyhovel žiadosti navrhovateľa z dôvodu nesplnenia prvej podmienky, keď
dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu takých majetkových pomerov, ktoré by priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňovali. Zákon nevysvetľuje bližšie obsah pojmu "pomery
účastníka", bezpochyby však musí ísť o pomery majetkové, majúce základ v okolnostiach, ktoré
nie sú len dočasnej či prechodnej povahy a ktoré odôvodňujú záver, že ako poplatník celkom, či sčasti
nemôže splniť poplatkovú povinnosť alebo že jej splnenie od neho nemôže spravodlivo žiadať.
Účastník konania, pokiaľ sleduje dosiahnutie úspechu svojej žiadosti, musí súdu vierohodným

spôsobom preukázať svoje pomery rozhodujúce pre posúdenie opodstatnenosti jeho žiadosti (splniť si
povinnosť tvrdenia a preukázania svojich nepriaznivých pomerov). Odvolací súd v prejednávanej veci
nespochybňuje peripetie žalobcu spojené s dlhotrvajúcim súdnym sporom smerujúcim k usporiadaniu
majetkových práv a povinností s bývalou manželkou po rozvode ich manželstva a pripúšťa, že tietookolnostimalinaneskoršiusituáciužalobcuistý(môžbyťinezanedbateľný)vplyv,napriektomunemožno
u neho hovoriť o nepriaznivej finančnej situácii. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalobca
sa proti žalovanej rozšíreným návrhom domáha zaplatenia sumy 35.513,10 eur, v súvislosti s čím mu

vznikla poplatková povinnosť vo výške 2.130,50 eur ( súd prvého stupňa nesprávne uviedol 2.230
eur). Žalobca, ako vyplýva z dokladovania jeho osobných a majetkových pomerov, je od 07.01.2015
zamestnaný v Nemecku ako zvárač, kde podľa predložených výplatných dokladov dosahuje priemerný
príjem netto 1.885,25 eur, je ženatý, žijú s manželkou, ktorá zarába cca 380 eur netto v rodinnom dome
vo vlastníctve jeho rodičov, dlhy nemá žiadne. Je nemajetný, jeho manželka vlastní motorové vozidlo WV

Touran. Práca v zahraničí je spojená so značnými výdavkami, na cestovanie do zamestnania utratí 450
eur mesačne, na bývanie v Nemecku 350 eur, okrem toho platí výživné na 4 deti v celkovej výške 513
eur, takže po ich odpočítaní mu zostane príjem netto cca 572 eur. Rodine tak spolu s príjmom manželky
zostane na živobytie 952 eur, z ktorého však aj podľa názoru odvolacieho súdu dokáže rodina vyžiť
bez existenčných problémov, a to aj pri vynakladaní sumy 300 eur na náklady spojené s bývaním a
pri zabezpečovaní primeraného uspokojovanie potrieb rodiny vrátane dvoch detí žalobcu ( z toho jedno

maloleté) ktoré má v osobnej starostlivosti. Ako neopodstatnené sa potom javí tvrdenie žalobcu, že po
odpočítaní jeho výdavkov na prácu v zahraničí mu zostáva len minimálna suma na zabezpečenie rodiny,
tu na porovnanie súd uvádza, že životné minimum rodičov s jedným zaopatreným plnoletým dieťaťom
a jedným nezaopatreným dieťaťom je 564,89 eur mesačne, zatiaľ čo rodine žalobcu zostane dokonca
aj po uhradení pravidelných mesačných výdavkov spojených s bývaním suma vyššia a síce 652 eur,

pričom možno tiež dôvodne usudzovať aj na poberanie prídavkov na deti a tiež ( minimálne v prípade
maloletého dieťaťa) na poberanie výživného zo strany druhého povinného rodiča, ktoré príjmy neboli
ani brané v úvahu.
Preto ani odvolací súd nemohol pristúpiť na argumentáciu snažiacu sa presvedčiť o neschopnosti
žalobcu zaplatiť akýkoľvek súdny poplatok (zvlášť ak ťažkosti so zaplatením možno vyriešiť aj

poskytnutím dlhšej lehoty na zaplatenie poplatku alebo umožnením účastníkovi tento zaplatiť v
primeraných splátkach). Z uvedeného dôvodu odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia
dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého stupňa, keď žalobcovi priznal iba čiastočné
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, keďže tento nepreukázal splnenie podmienok na úplné
oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania potom odvolací súd (rovnako ako pred ním ani súd prvého stupňa o
trovách konania prvostupňového) nerozhodoval, pretože rozhodovanie o takej otázke je vyhradené až

konečnému rozhodnutiu v už prebiehajúcom konaní vo veci samej (§ 145 O. s. p.).

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.