Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21CoPr/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312217233
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8312217233.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Mesto Humenné, Kukorelliho
34, 066 01 Humenné, IČO: 00 323 021, zast. Mgr. Marcelom Kandrikom, advokátom, AK Grešova
7, 080 01 Prešov, proti žalovanému: V.. M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX XX S., o
zaplatenie sumy 17.664,50 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné
č.k. 11Cpr/2/2013-202 zo dňa 01.12. 2016 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania

1. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 17.664,50 Eur s úrokom z
omeškania. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že uznesením mestského zastupiteľstva žalovaného
bolaurčenáavyplácaná odmena akobývalémuprimátorovi vrozpore s §5ods.1zákonač.253/1994
Z.z. Odmena podľa uvedeného zákonného ustanovenia mohla byť poskytnutá až po určitom období a
nie vopred. Finančné prostriedky, ktorých vrátenia sa domáha v tomto konaní boli žalovanému vyplatené

bez právneho dôvodu, v rozpore so zákonom. Žalovaná suma predstavuje bezdôvodné obohatenie.

2. Žalovaný nesúhlasil so žalobou, tvrdiac, že suma ktorej vydania sa domáha žalobca mu bola
vyplatená v súlade s právnymi predpismi a to § 5 ods. 1 zákona č. 253/1994 Z.z. a v súlade s uznesením
Mestského zastupiteľstva v Humennom č. 217 zo dňa 24.03.2009.

Obsah napadnutého rozhodnutia

3. Okresný súd Humenné ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že „Súd žalobu v celom rozsahu zamieta. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.“

4. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že 24.03.2009 sa konalo
XVII. zasadnutie Mestského zastupiteľstva v Humennom. Predmetom rokovania bolo určenie platových

pomerov primátora mesta a zástupkyne primátora mesta. Poslancami bol schválený návrh poslanca J..
Q. A., v zmysle ktorého bola schválená odmena primátora, zástupkyne primátora a hlavnej kontrolórky
od 01.04.2009 tak, aby celková výška zostala na úrovni roku 2009, t.j. u primátora vo výške 39 %
- základný plat 69.920,- Sk a 27.130,- Sk, t.j. 39 % odmena. Návrh bol schválený 12 poslancami,pričom prítomných bolo 22 poslancov. Z časti predloženého protokolu z kontroly vykonanej Najvyšším
kontrolným úradom u žalobcu zistil, že žalobca v roku 2010 pri určovaní odmien volených orgánov
mesta nepostupoval v súlade so zákonom č. 253/1994 Z.z. a ani v súlade s internou smernicou

- Poriadok odmeňovania volených orgánov mesta a vypracovanými zásadami odmeňovania, ktoré
podpísalprimátordňa23.06.2010.Mestonepostupovalovsúlades§5uvedenéhozákona,keďstanovilo
primátorovi odmenu vopred - paušálne.

5. Poukázal na ustanovenia § 1, § 5 ods. 1zákona č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových

pomeroch starostov obcí a primátorov miest platného a účinného v rozhodnom období § 11 ods. 4 písm.
i), § 12 ods.2, § 13 ods. 6 ,8 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení platnom a účinnom
v rozhodnom období , § 3 ods. 2,§ 4 ods. 1 písm. e, § 20 ods. 1, § 21 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z.
o prokuratúre v znení platnom a účinnom v rozhodnom období, § 250zf ods. 1, § 244 ods. 1, 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v rozhodnom období, § 451 ods. 1
a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.

6. Prijal právny záver, že uznesenie mestského zastupiteľstva na základe ktorého boli žalovanému
vyplatené finančné prostriedky je správnym aktom orgánu verejnej správy pri plnení jeho úloh v oblasti
verejnej správy. Poukázal na podporu svojho tvrdenia na závery v náleze Ústavného súdu SR zo dňa
22.01.2009, sp. zn. I. ÚS 354/08-50. Súd predmetné uznesenie mestského zastupiteľstva považoval za

zmiešaný typ správneho aktu, v ktorom sa prelína znak individuálneho správneho aktu tým, že sa dotýka
práv a oprávnených záujmov konkrétnej fyzickej osoby, ale rovnako aj znak normatívneho správneho
aktu, keďže ho mestské zastupiteľstvo vydalo na základe zákonom zverenej právomoci, jeho zákonnosť
bolomožnépreskúmať podľa§250zfObčianskehosúdnehoporiadku,pričomvzmyslesúčasnej platnej
právnej úpravy je takéto preskúmanie možné podľa § 348 a nasl. Správneho súdneho poriadku. Mal za

to, že uznesenie bolo prijaté mestským zastupiteľstvom v rámci jeho kompetencií v zmysle zákona o
obecnom zriadení, bolo prijaté zákonom stanoveným počtom hlasov jeho poslancov, nebol pozastavený
jeho výkon, ktorý by v konečnom dôsledku mohol viesť k strate jeho platnosti, pričom súd vychádzal z
toho, že v tomto konaní nemohol ani posúdiť jeho platnosť, resp. neplatnosť a už vôbec nie zákonnosť
tohto rozhodnutia ako prejudiciálnu otázku, žaloba tak považoval za nedôvodnú.

7. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len ,,C.s.p.“), priznal strane úspešnej strane sporu náhradu trov konania vzhľadom k
úspechu žalovanej strany vo veci.

Obsah odvolania a obsah vyjadrenia k odvolaniu

8. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku s návrhom zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť alebo
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní ďalej uviedol, že: „Žalobca na
pojednávaní dňa 01.12.2016 navrhol súdu vykonať dôkazy, a to predloženie rokovacieho poriadku

MsZ v Humennom, výpoveď hlavnej kontrolórky mesta Humenné a predovšetkým prehratie zvukového
záznamu z rokovania MsZ zo dňa 24.03.2009. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca od podania žaloby
navrhoval vo veci vykonať dokazovanie prostredníctvom výpovede svedkov a predložil aj niektoré
listinné dôkazy (svedok J.. O.. B., Poriadok odmeňovania orgánov samosprávy Mesta Humenné,
zápisnica z rokovania MsZ zo dňa 24.03.2009). Naproti tomu žalovaný od podania odporu voči

platobnému rozkazu zo dňa 22.02.2013 (č.1.33 spisu) až do pojednávania dňa 01.12.2016 žiaden
návrh na vykonanie dokazovania nevzniesol. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 01.12.2016 vyplýva,
že právny zástupca žalovaného navrhol vykonanie dôkazu - výsluch žalovaného až na pojednávaní
dňa 01.12.2016. teda na tom istom pojednávaní, na ktorom súd žalobcovi ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania zamietol. V nasledujúcom priebehu pojednávania bol vypočutý žalovaný a navrhované

dôkazy' žalobcu súd na pojednávaní vykonať odmietol. Zhodnotil ich ako irelevantné, pretože nemôžu
preukázať daný stav alebo skutočnosť, ktorá by zmenila predbežný právny názor vyslovený sudom
(str. 3 zápisnice). Pochybenie súdu v práve na spravodlivý proces vidí žalobca v lom. že súd polom
čo zamietol návrhy žalobcu na ďalšie dôkazy, vykonal dôkaz žalovanému, ktorý tento dôkaz pred
pojednávaním nenavrhol, ale až v priebehu pojednávania, rovnako ako žalobca svoje návrhy na

dokazovanie. Podstatou princípu rovnosti zbraní, tak ako ho judikoval aj ESĽP je, aby každý účastník
mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie
než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď. rozsudky ESĽP Ankerl v.
Švajčiarsko. 1996 - V. s. 1567. Helle v. Fínsko. 1997 - Vili. s. 2928 a pod.: uznesenie Najvyššiehosúdu SR z 21. júla 2010. sp. zn. 5 Cdo 122/2010). Porušenie práva na spravodlivý proces spočíva
podľa žalobcu aj v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, s prihliadnutím na kvalitatívne požiadavky
stanovené S 220 ods. 2 C.s.p hypoteticky aj s prihliadnutím na § 194 ods. 2 C.s.p., keďže súd sa

nevysporiadal so správou NKÚ z kontroly v roku 2011, ktorý je v zmysle čl. 60 Ústavy SR ako aj
zákona č. 39/1993 Z.z. oprávnený vykonávať kontrolu hospodárenia s prostriedkami obce a vôbec
neuviedol, prečo výsledky šetrenia NKÚ nerešpektoval a rozhodol v rozpore so závermi, ktoré NKÚ
zistil. V zmysle § 20a zákona č. 38/1993 Z.z. je kontrolovaný orgán (obec) povinný zistené nedostatky
odstrániť, respektíve zabezpečiť ich odstránenie - v danom prípade výzvou na vrátenie bezdôvodného

obohatenia a následne podaním žaloby na súd. Z rozsudku vyplýva, že ani protistrana nepoprela závery
kontroly NKÚ. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V
rámci právneho zdôvodnenia svojho rozsudku súd ustálil, že v danom prípade predstavuje uznesenie
MsZ v Humennom č. 217 zo dňa 24.03.2009 zmiešaný typ správneho aktu, v ktorom sa prelína znak
individuálneho správneho aktu tým, že sa dotýka práv a oprávnených záujmov konkrétnej fyzickej osoby,
ale rovnako aj znak normatívneho správneho aktu, keďže ho MsZ vydalo na základe zákonom zverenej

právomoci, jeho zákonnosť bolo možné preskúmať podľa § 250zf O.s.p., pričom v zmysle súčasnej
právnej úpravy je takéto preskúmanie možné podľa § 348 a nasl. Správneho súdneho poriadku. Ďalej
uviedol, že nemôže posudzovať ani zákonnosť tohto rozhodnutia, resp. zákonnosť postupu orgánov
verejnej správy v procese jeho prijatia a schválenia ako prejudiciálnu otázku a že zákonnosť takého
rozhodnutia orgánu verejnej správy, resp. postupu orgánu verejnej správy preskúmavajú všeobecné

súdy v správnom súdnictve a zákonnosť tohto rozhodnutia taktiež nemohol v konaní posúdiť .Podľa
ČI. I CSP, spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje
nezávislý a nestranný súd. ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. Slovenskej
republike existujú dva samostatné súdne sústavy a to sústava všeobecného súdnictva a sústava
ústavnéhosúdnictvakoncentrovanávÚstavnomsúdeSR.Všeobecnásúdnasústavaposkytujeochranu

porušeným a ohrozeným subjektívnym právam vo všetkých fázach civilného procesu, ako aj vo všetkých
druhochcivilnéhoprocesu.Platívšeobecnágenerálnaklauzula,žesúdjevšeobecnýmorgánomochrany
porušených alebo ohrozených práv a právomoc iného orgánu ako súdu musí byť taxatívne stanovená
právnym predpisom. Z toho plynie ďalší dôležitý postulát ochrany subjektívnych práv, a tým je tzv.
zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Ak neexistuje iný orgán ochrany práva s individuálne

určenou právomocou na právny prípad, uplatní sa všeobecné pravidlo, že povinnosť poskytnúť ochranu
porušenému alebo ohrozenému subjektívnemu právu má súd. V danom prípade neexistuje iný osobitný
orgán ochrany práva, pretože aj správny súd, ako namieta súd prvej inštancie je len súdom, ktorý
tvorí súčasť sústavy všeobecného súdnictva v SR. Z článku 4 C.s.p. vyplýva analógia a dotváranie
práva súdom. Uvedené ustanovenie predpokladá, že aj v civilnom procese sa môžu vyskytnúť situácie,

keď text zákona nedáva jasnú alebo jednoznačnú odpoveď na konkrétnu procesnú situáciu. C.s.p. je
generálnym procesným predpisom budovaným na koncepte silného sudcu, ktorému má procesné právo
byť nástrojom na dosiahnutie rýchleho a spravodlivého rozhodnutia ako základného cieľa civilného
procesu. Podľa § 194 ods. 1 a 2 C.s.p. otázku, v ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej
moci ako orgán podľa § 193. môže súd posúdiť sám, nemôže o nej však rozhodnúť. Ak holo o otázke

podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa sním v odôvodnení
rozhodnutia. Zákon zveril súdu oprávnenie, kedy má pre účely konania posúdiť otázky, o ktorých
rozhodnúťpatríinémuorgánu(vdanomprípadesprávnemusúdupodľaustanoveníCivilnéhosprávneho
poriadku). Z hľadiska rozhodnutia vo veci. ide o tzv. prejudiciálne otázky, ktorými sú otázky, ktoré nie
sú predmetom daného konania, ale od ktorých vyriešenia závisí rozhodnutie súdu vo veci samej, bez

ohľadu na to. Či patrí alebo nepatrí do jeho právomoci a bez ohľadu na otázku príslušnosti. V ustanovení
§ 193 C.s.p. zákon taxatívnym spôsobom vymedzuje prípady, ktoré ako prejudiciálne v tomto režime
riešiť nemôže. Druhú kategóriu predstavuje penzum otázok podľa § 194 C.s.p. - ako prejudiciálne otázky
v užšom zmysle. Na tieto otázky sa nevzťahuje absolútna prekážka nedostatku právomoci súdu, ale
iba prekážka relatívna, a súd je oprávnený si o nich vytvoriť vlastný, prejudiciálny záver bez toho. aby

o nich rozhodoval. Takéto otázky teda súd nemôže meritórne rozhodnúť, ale môže a je oprávnený ich
riešiť vo forme prejudiciálneho posúdenia a vvsporiadať sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia.
V rámci tzv. prejudiciálnej otázky nevyriešenej ide o situáciu, kedy kompetentným orgánom nebolo o
danej otázke rozhodnuté a ktorú súd potrebuje mať rozriešenú nrc svoje vlastné meritórne rozhodnutie.
V tomto prípade súd otázku môže posúdiť pre ďalšie pokračovanie v konaní a rozhodnúť vo veci samej.

S vyriešením prejudiciálnej otázky sa vysporiada v odôvodnení rozhodnutia, no nie je pritom vlastne
ničím viazaný, keďže neexistuje žiadne objektivizované rozhodnutie, ku ktorému by mal (potencionálne)
prihliadať. Súd konštatoval v rámci právneho zdôvodnenia svojho rozsudku, že uznesenie MsZ v
Humennom č. 217 bolo prijaté v rámci kompetencii mestského zastupiteľstva v zmysle zákona oobecnom zriadení. Súd sa však opomenul uviesť aj konkrétne ustanovenie osobitného právneho
predpisu (§ 5 ods. 1 zákona č. 253/1994 Z.z.), z ktorého je zrejmé, že mestské zastupiteľstvo vykonalo
svoju právomoc v rozpore so zákonom, ak malo priznať žalovanému odmeny paušálne v opakujúcich

sa plneniach do budúcna. Zákonnosť uznesenia nemôže byť naplnená len tým. že ho vydal orgán
samosprávy, ktorému túto kompetenciu zveruje zákon. Nakoľko príslušná právna norma nepriznáva
mestskému zastupiteľstvu len bianco kompetenciu pri rozhodovaní o odmene, ale stanovuje zároveň
aj podmienky, za splnenia ktorých môže mestské zastupiteľstvo svoju kompetenciu realizovať. Pod
prieskumom zákonnosti uznesenia mestského zastupiteľstva je preto potrebné rozumieť preskúmanie

naplnenia všetkých zákonných podmienok, ktoré sa na určenie odmeny primátora vzťahujú. Jednou
z najpodstatnejších je predovšetkým podmienka, že odmena, odmeny sa poskytujú za obdobie, t.j.
spätne. Inými slovami realizovanie práva orgánu samosprávy zákonodarca podmienil existenciou
určitých zákonne vymedzených skutočností. Pokiaľ ide o formálne náležitosti uznesenia mestského
zastupiteľstva, z rozhodovacej činnosti súdov SR vyplýva, že náš právny poriadok neustanovuje jeho
obsahové náležitosti. Uznesenia zastupiteľských zborov obcí, miest a vyšších územných celkov sú

vo svojej podstate zachytením väčšinovej vôle kolektívneho orgánu samosprávy, pričom z ustanovení
zákona o obecnom zriadení nevyplýva, že by sa na náležitosti uznesení zastupiteľských orgánov
vzťahovali ustanovenia správneho poriadku o náležitostiach správneho rozhodnutia. Uznášanie sa
zastupiteľských zborov na rozhodnutiach týkajúcich sa realizácie samosprávnych kompetencií nemožno
stotožniť s rozhodovaním správnych orgánov v oblasti verejnej správy podľa správneho poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že z pohľadu existencie obsahových a formálnych
náležitosti postačí, ak v uznesení obecného zastupiteľstva bude zrozumiteľne zachytené samotné
rozhodnutie prijaté mestským zastupiteľstvom, s jasným odkazom na právne normy, ktoré prijatie
takéhoto konkrétneho uznesenia podmieňujú. Ak to možno prirovnať k náležitostiam rozhodnutia
podľa správneho poriadku, išlo by len o samotný výrok rozhodnutia, bez následného odôvodnenia. Z

predloženej zvukovej nahrávky zasadnutia MsZ v Humennom, v časovom rozmedzí od 59. minúty do
63 minúty vyplýva, že návrhová komisia ako jediný oprávnený orgán podľa rokovacieho poriadku MsZ v
Humennom. predkladať konečný návrh na uznesenie, predložila na hlasovanie návrh uznesenia, ktorý
bol zamietnutý. Neskoršie opakované hlasovanie je odlišné od uznesenia, lak ako je zaznamenané v
zápisnici z rokovania MsZ a taktiež je úplne odlišné od uznesenia, ktoré je prílohou žaloby, podpísané

žalovaným a na podklade ktorého poberal žalovaný plnenie. Za nesprávny s poukazom na vyššie
uvedené považuje žalobca právny záver súdu o nemožnosti posúdenia zákonnosti predmetného
uznesenia MsZ v Humennom č. 217 zo dňa 24.03.2009 ako otázky prejudiciálnu. Argument súdu o
nemožnosti prieskumu vhodnosti alebo účelnosti obsahu výrokov rozhodnutia orgánu verejnej správy
je irelevantný, pretože žalobca nevhodnosť, resp. neúčelnosť ani nenamietal. Naopak zákonnosť

uznesenia a postup ktorý predchádzal jeho prijatiu z prejudiciálneho prieskumu nie je podľa žalobcu v
zmysle citovaného ust. S 194 C.s.p. vylúčený. Zvlášť za situácie, ak dôkazy navrhnuté z jeho strany,
avšak súdom bezdôvodne odmietnuté majú smerovať k preukázaniu takých vád rozhodnutia MsZ v
Humennom, ktoré sú spôsobilé založiť nulitu správneho aktu, čo znamená, že žiaden správny akt
nevznikol. A pokiaľ v dôsledku vád správny akt nevznikol, nemohol vzniknúť zákonný podklad pre

plnenie, ktoré žalobca žalovanému plnil, čím sú naplnené predpoklady pre vydanie požadovaného
bezdôvodného obohatenia. Judikatúra spája nulitu správneho aktu o.i. aj s neexistenciou vôle. V danom
prípade poslanci na zasadnutí MsZ hlasovali o návrhu na uznesenie, ktoré nekorešponduje so znením
uvedeným v zápisnici a toto je odlišne aj od uznesenia podpísaného primátorom mesta pod č. 217.“

9. Žalovaný navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny, vychádzajúci zo správneho
právneho posúdenia veci a z dostatočne zisteného skutkového stavu.

Hodnotenie odvolacieho súdu

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods.
1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolania preskúmal napadnutý rozsudok , ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania(§385C.s.p.acontrario)stým,žemiestoačasvyhláseniarozhodnutiaoznámilnaúradnej

tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok je vecne správny.11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver.

12. Vychádzajúc z obsahu odvolania odvolateľ svoje odvolanie odôvodňuje s poukazom na odvolacie
dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm.b/, e/, h/ C.s.p.

13. Odvolaciu námietku o nesprávnom procesnom postupe súdu, ktorým mu súd znemožnil, aby
uskutočňoval žalobca svoje procesné práva odôvodňuje odvolateľ tým, že navrhol na pojednávaní dňa

01.12.2016 súdu vykonanie dôkazov (č.l. 191-192) a v priebehu konania aj iné dôkazy. Žalovaný na
pojednávaní dňa 01.12. 2016 navrhol vykonať dôkaz a to jeho výsluchom a súd ho vykonal napriek tomu,
že predtým nenavrhoval vykonať a zároveň odmietol vykonať navrhnuté dôkazy žalobcom. Takýto
procesný postup predstavuje zásadnú odlišnosť podmienok, ktoré stanovil pre žalobcu a žalovaného.
K predmetnej námietke odvolací súd udáva, že ju nepovažuje za dôvodnú z nasledovných dôvodov.
K problematike porušenia práva na spravodlivý súdny proces vyjadrila názor tak právna veda ako

i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).Právo na spravodlivý

súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).( porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010)“.

14. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c.
Švajčiarsko z 29. 04. 1993). Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje
právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť
pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c.
Švajčiarsko z 23. 10. 1996).

15. Pri aplikácii uvedených princípov na daný prípad možno konštatovať, že námietka žalobcu o
porušení jeho práva na spravodlivý súdny proces tým, že súd vykonal na poslednom pojednávaní
výsluch žalovaného a dôkazy nim navrhnute odmietol vykonať sa javí odvolaciemu súdu ako
nedôvodná.

16. Pravidlo, podľa ktorého súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní vychádza z č.l. 48 ods. 2 Ústavy.
Za dôkaz slúžia v súdnom konaní všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci (najmä výsluch
svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny,
ohliadka a výsluch účastníkov.) Výsluchom žalovaného na pojednávaní dna 01.12.2016 vykonal súd

dokaz na pojednávaní spôsobom v súlade s ustanovením procesnej normy o vykonávaní dôkazov.
Dôkaz výsluch strany sporu sa súd rozhodol vykonať v súlade s ustanovením § 185 ods. C.s.p. Tým,
že ho navrhla strana žalovaná na pojednávaní dňa 01. 12.2016 a súd ho vykonal nedošlo k porušeniu
práva na spravodlivý súdny proces žalobcu.

17. Vo vzťahu k ďalšiemu tvrdeniu o nevykonaní dôkazov navrhnutých stranou žalobcu odvolací súd
udáva. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré sa rozhodol navrhnuté
dôkazyžalobcomnevykonať(§220ods.2C.s.p.).Dospelkzáveru,ženavrhnutédôkazysúpreskutkové
a právne posúdenie veci právne irelevantné. Týmito navrhnutými dôkazmi mala byť preukázaná podľa
názoru žalobcu nezákonnosť predmetného rozhodnutia mestského zastupiteľstva, resp. nezákonnosť

postupu mestského zastupiteľstva pri jeho prijímaní a schvaľovaní. Súd rozhodne ktorý z navrhnutých
dôkazovvykoná podľa§185 ods.1C.s.p. Odvolacísúd vzhľadomnazistenýskutkovýstavnepovažuje
navrhovanédôkaznéprostriedkyzataké,ktorébolonevyhnutnévykonať,pretože súddospelnazákladevykonaných dôkazov k dostatočným skutkovým zisteniam, na zistený skutkový stav prijal správny
právny záver. Ním zistený skutkový stav obstojí.

18. K ďalšej odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd poznamenáva, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne

ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací
dôvod nie je naplnený.

19. Podľa názoru odvolateľa nesprávne súd vyhodnotil posúdenie otázky zákonnosti správneho aktu -
uznesenia Mestského zastupiteľstva v Humennom č. 217 zo dňa 24.03.2009. V prvom rade mal posúdiť
otázku zákonnosti tohto aktu ako otázku predbežnú v súlade s ustanovením § 194 C.s.p. Považuje

uznesenie MSZ HN za nezákonne s poukazom na rozpor s ustanovením § 5 ods. 1 zákona č. 253/ 1994
Z.z o právnom postavení a platových pomeroch starostov obci a primátorov miest.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdom prvej inštancie vo vzťahu k otázke posúdenia
oprávnenia súdu na preskúmanie zákonnosti správneho aktu. V prvom rade sporné uznesenie

Mestského zastupiteľstva Humenné je potrebné považovať za akt správny a individuálny. K otázke
preskúmateľnosti tohto individuálneho a správneho aktu treba uviesť, že v rámci správneho práva
platí zásada judikovaná súdmi Slovenskej republiky vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
o prezumpcii správnosti správnych aktov, v zmysle ktorej, ak správne akty (správne rozhodnutia) nie
sú zákonným spôsobom zmenené, opravené alebo zrušené, musia byť považované za bezchybné a

záväzné. Táto zásada teda znamená, že správny akt sa považuje za bezchybný, teda právne správny,
pokiaľ nie je rozhodnuté o opaku (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
176/2013, 5 Cdo 274/2007, 5 Cdo 274/2007, 5 Cdo 274/2007). K preskúmateľnosti správnych aktov
NajvyššísúdSlovenskejrepublikypovažujezapotrebné,okremdôvodovuvádzanýchodvolacímsúdom,
uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny

úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné
(ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality vady), že sa neuplatní
prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady (alebo aktov
samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Mimo
povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paaktom) a či ide

o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či
správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné
alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú vymedzeným postupom opravené alebo
zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods.
2 O.s.p. záväzné“ (porovnaj uznesenie NS SR SR zo 14. 10. 2008, sp. zn. 5 Cdo 157/2007).

21. Z uvedeného vyplýva, že právoplatné rozhodnutie, ktoré doteraz nebolo zmenené či zrušené sa
považuje za správne a vo vzťahu k tomuto konaniu znamená, že žalovaný bol odmeňovaný podľa tohto
uznesenia, ktoré je rozhodnutím správneho orgánu, na ktoré sa v rámci zásady prezumpcie správnosti
správneho aktu hľadí ako na správne, bezchybné.

22. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §

255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že vyslovil, že žalovaný ma nárok na plnú náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, pretože bol v odvolacom konaní plne úspešný voči žalobcovi ktorý nemal
úspech v odvolacom konaní.

24. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení, § 393 ods. 2 C.s.p).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).