Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. september 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/93/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313230761
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2313230761.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov
Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO:
35 724 803 so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
IČO: 36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: E. Q., nar. X. A. XXXX, bytom I.,
P. XXX/X, o zaplatenie 2.991,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného

súdu Galanta č.k. 17C/220/2014-99 z 20. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a v časti náhrady trov konania
žalovaného p o t v r d z u j e a v časti, ktorou súd žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť občianskemu
združeniu náhradu trov konania m e n í tak, že občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA
PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362 962 právo na náhradu
trov konania nepriznáva.

II. Žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

III. Žalobkyni voči občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so
sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362 962 nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanému náhradu trov konania

nepriznal a III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA
PRÁV SPOTREBITEĽOV (vystupujúcemu do 30.6.2016 v konaní ako vedľajší účastník na strane
žalovanej - ďalej už len „Združenie“), na účet právneho zástupcu, č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, náhradu
trov konania vo výške 729,83 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením § 101 ods. 1 O.s.p. (z. č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien a noviel účinný do 30. júna 2016), § 52 ods.

2, § 54 ods. 1 O. z. (z .č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník), § 92 ods. 8 ZoB (z. č. 483/2001 Z. z. o
bankáchaozmeneadoplneníniektorýchzákonov).Vecnedôvodil,že žalobkyňanepreukázalasplnenie
zákonných podmienok postúpenia pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobkyňu, teda
najmä nepreukázala, či jej právna predchodkyňa písomne vyzvala žalovaného na plnenie povinností,
nepreukázala, že žalovaný bol v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a teda nemôže
súd posúdiť či postúpenie prebehlo v súlade s § 92 ods. 8 ZoB. Dôvodila, že ak by aj súd predpokladal,

že právny predchodca žalobkyne postupoval podľa zákona a vyzýval žalovaného na plnenie, nie je
súdu zrejmé, kedy sa tak stalo, čo môže mať vážny dopad napríklad aj na otázku premlčania, na
ktorú súd musí prihliadať ex offo v spotrebiteľských výzvach. Dodal, že jedinou výzvou k úhrade dlhuje list žalobkyne zo dňa 23. januára 2012, keď v tomto prípade sa ale nejedná o výzvu podľa §
92 ods. 8 ZoB. Namietal, že na žalobkyňu bola postúpená pohľadávka z neukončeného bankového
úveru a preto postúpenie pohľadávky z banky na inú osobu, to aj na osobu, ktorá nie je bankou, je

možné realizovať len v súlade s § 92 ods. 8 ZoB, keď z listinných dôkazov vyplýva, že nedošlo k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a že k predčasnej splatnosti jednotlivých splátok nedošlo a
Národná banka Slovenska neudelila žalobkyni povolenie na poskytovanie a správu nezosplatnených
úverov poskytovaných fyzických osobám bankám, pričom takéto povolenie ani nemá žiaden právny
základ.Skonštatovala,ženespochybňujeprávobankypostúpiťpohľadávkuizceléhoúverovéhovzťahu,

avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami
k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Keď vyhlásiť predčasnú splatnosť je
výlučným oprávnením banky a môže ho banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. Uzavrel,
že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok bola teda neexistujúca pohľadávka, preto táto zmluva o
postúpení pohľadávky je neplatná. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne viedol k
zamietnutiu žaloby. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., § 149 ods. 1, § 151 ods. 8

O.s.p. (účinného do 30. júna 2016) a v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal,
keďže si ju návrhu neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývajú a vedľajšiemu účastníkovi
na strane žalovanej priznal náhradu trov konania v sume 729,83 eur.

3. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovie, resp. aby ho zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila voči žalovanému a Združeniu
trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom i odvolacom konaní s tým, že trovy odvolacieho
konania vyčíslila súhrnne sumou 155,47 eur podľa špecifikácie v odvolaní. Argumentovala tým, že súd
vec nesprávne právne posúdil a zároveň nedostatočne zistil skutkový stav. V prvej časti odvolania

sa zaoberala oznámením o postúpení pohľadávky s tým, že v konaní predložil relevantné oznámenie
žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka
na vymáhanie pohľadávky a súd mal povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako
prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na
závery NS SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obo 210/01 i Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. V ďalšom

odvolateľka vyslovila svoje stanovisko, že postúpenie pohľadávky, s poukazom na ust. § 92 ods. 8
Zákonaobankách,boloplatné.Totoustanovenietotižnemožnospájaťsaktívnoulegitimácioužalobkyne
ako postupníka pohľadávky, úprava výnimiek z bankového tajomstva nehovorí o podmienkach platnosti
postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení
podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti poukázala na názor

doc. JUDr. P. v časopise Súkromné právo č. 1/2015, podľa ktorého porušenie bankového tajomstva,
vrátane porušenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe
neplatnosti postúpenia, ale k sankciám predpokladaným Zákonom o bankách. Odvolateľka uzavrela,
že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné
postúpenie pohľadávky, nemôže s ním byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy. V tejto

súvislosti poukázala aj na rozhodnutia Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/67/2013 a 12C/63/2014
s obdobnými závermi. V ďalšej časti odvolania vyslovila žalobkyňa názor, že zo znenia § 92 ods. 8
nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je už splatná,
to vyplýva aj zo znenia druhej vety citovaného ustanovenia. Pokiaľ by zákonodarca mal na mysli
postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom

ustanovení výslovne uvedené. Tento záver vyplýva aj zo samotného logického znenia ustanovenia v
tom zmysle, že ak klient je v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, teda aj
časť záväzku, s ktorou nie je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Uzavrela, že banka
môže postúpiť peňažný záväzok ako celok vrátane jeho príslušenstva. V ďalšom sa zaoberala právom
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti žalobkyňa s tým, že právny predchodca žalobkyne, ani žalobkyňa toto

oprávnenie nevyužili a mimoriadnu splatnosť úveru nevyhlásili. V tomto smere uzavrela, že vyhlásenie
mimoriadnejsplatnostiúveruprávnympredchodcomžalobkyneniejepodmienkoupreplatnépostúpenie
pohľadávky. Na podporu tohto svojho tvrdenia poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp.
zn. 19C/34/2012, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/163/2015 aj Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 7Co/540/2015. Napokon namietala účelnosť trov Združenia s podporným názorom vysloveným v

rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 5/2013.

4. Žalovaný, resp. jeho opatrovník a ani Združenie odvolací návrh nepodali. Na doručené odvolanie
písomne nezareagovali. Tu odvolací súd ešte poznamenáva, že s účinnosťou od 1.7.2016 podľaCivilného sporového poriadku inštitút opatrovníka procesnej strany, v danom prípade ustanoveného
opatrovníka žalovanému z dôvodu neznámeho pobytu, zanikol, preto žalovaný už ďalej nie je v konaní
opatrovníkom zastúpený.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na

konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej

úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase

podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne
§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - aj stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon pripúšťa (§ 201
a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP, po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§
205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§

205 ods. 2 písm. d/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech len čiastočný, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku vo veci samej a náhrady trov konania žalovaného vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v týchto častiach v zmysle § 387 CSP. Pokiaľ ide o výrok o

náhrade trov konania Združenia, tu bolo potrebné pristúpiť k jeho zmene v zmysle § 388 CSP a nárok
na náhradu trov konania Združeniu nepriznať.

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo posúdiť,
či súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej správne, ak žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej

vecnej legitimácie žalobkyne. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil v dôsledku nesprávnej aplikácie § 92 ods. 8 ZoB.

7. Odvolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie použitou
súdomprvejinštancienapodporunímzvolenéhospôsoburozhodnutia.Udôvodovpredostretýchsúdom

prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať
ich správnosť a odvolať sa na ne (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci z
dôvodu splnenia si povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods.
3 C.s.p.) dopĺňa (§ 387 ods. 2 C.s.p. in fine) nasledovné:

8. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobkyňa domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo preto potrebné,
aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených
práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu
prvej inštancie predložila kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 uzavretú medzi

Slovenskou sporiteľňou, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobkyňa. Stranou v spore
sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide;
stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba
(v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či jeúčastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve

užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-
právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

9. Podľa § 92 ods. 8 zákona ZoB aplikovaného na danú právnu vec súdom prvej inštancie, ak
je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako

90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo

pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže

postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

10. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia
určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky

banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho
banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je
postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako
také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,

ale aj navonok, voči dlžníkovi.

11. Podľa § 120 ods. 1 OSP (účinného do 30. júna 2016) účastníci sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

12. Podľa § 132 OSP (účinného do 30. júna 2016) dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

13. Citované ustanovenia platné a účinné v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom, zakotvujú
dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Strana ktorá, ktorý neoznačí dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia
súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké

následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie
vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových
tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany
nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov,

ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

14. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP (účinného do 30. júna 2016) je činnosť súdu, pri ktorej
hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Prihodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto

skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

15. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie
uvedené v cit. § 92 ods. 8 ZoB, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku

uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 CSP) tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. I keď pre
platnosť postúpenia pohľadávky z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách podľa odvolacieho súdu nevyplýva
podmienka jej splatnosti, naopak zo slovného spojenia „...v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku...“ možno vyvodiť, že umožňuje postúpiť aj pohľadávku sčasti ešte nesplatnú,
predmetné zákonné ustanovenie ale vyžaduje predchádzajúcu písomnú výzvu banky na splnenie si

povinnosti dlžníkom. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného
povinný tvrdiť a dokázať, že banka klienta (dlžníka) pred postúpením písomne vyzvala na splnenie
jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie už len týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

16. Je nesporné, že žalobkyňa v konaní neuniesla svoju dôkaznú povinnosť a relevantným spôsobom
nepreukázala (dokonca ani netvrdila), že žalovaný ako dlžník bol jej pôvodným veriteľom bankou,
Slovenskou sporiteľňou, a.s., po splnení podmienky omeškania s plnením pohľadávky nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní, písomne vyzvaný na splnenie peňažného záväzku, čo napokon žalobkyňa ani
v odvolaní nepopiera. Pritom existencia a doručenie tejto písomnej výzvy je zákonnou podmienkou pre

následnéúčinnépostúpeniepredmetnejpohľadávkybankounainýsubjekt.Keďžepodľapreukázaného,
v danom prípade táto zákonná podmienka splnená nebola, na čo poukázal i súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobkyňa v tomto smere neuniesla svoje dôkazné bremeno, k
postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalobkyňu došlo v rozpore so zákonom a preto
je takýto právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka skutočne neplatný. Rozpor právneho úkonu

so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex
offo aj bez toho, aby ju niektorý z účastníkov namietal (§ 39 Občianskeho zákonníka).

17. Už samotný vyššie uvedený záver o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou na preukázanie
splnenia zákonnom vyžadovaných podmienok pre postúpenie predmetného dlhu postačuje pre záver

o dôvodnosti zamietnutia jej žaloby a ďalšie dôvody súdu prvej inštancie, pre ktoré žalobu zamietol,
ako aj ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne, už boli nadbytočné a irelevantné, vzhľadom na zásadu
hospodárnosti súdneho konania už bez potreby sa s nimi bližšie zaoberať.

18. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu

žalobkyne celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd, s použitím § 387 ods.
1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov
konania žalovaného, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, potvrdil.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu

žalobkyne zostalo ešte posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne priznal Združeniu, ktoré do
31. júna 2016 vystupovalo v konaní ako vedľajší účastník, ktorý právny inštitút vedľajšieho účastníka
nadobudnutím účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016
zo zákona zanikol, za jeho účasť náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.

20. Z obsahu spisu vyplýva, že oznámenie o vstupe Združenia, v tom čase vedľajšieho účastníka, do
konaniabolosúdudoručenédňa20.októbra2014vobdobí,keďZdruženieakovedľajšíúčastníknemalo
konkrétne vedomosti o predmetnej veci a žiadalo o doručenie žaloby aj s prílohami. Následne podaním
zo dňa 4. mája 2015 doručenom súdu v ten istý deň predložilo písomné vyjadrenie k veci, z ktorého v
rozsahu cca jedna a pol strany A4 je vyjadrením vo veci samej. Po poukázaní na ust. § 98 ods. 8 ZoB a §

53ods.9O.z. Združeniepoukázalonanepreukázaniežalobkyňouakopostupcomvyzvaniežalovaného
postupníkom na splnenie jeho záväzku v zákonom stanovenej lehote a tým nepreukázanie aktívnej
legitimácie žalobkyne ako postupníka. Na pojednávaní dňa 5. mája 2015 právny zástupca Združenia lenodkázal na predchádzajúce písomné vyjadrenie a na pojednávaní dňa 20. októbra 2015 zase poukázal
na rozhodnutia iných súdov o nesplnení podmienok § 92 ods. 2 ZoB.

21. Podľa § 142 ods. 1 OSP (účinného do 30. júna 2016) účastníkovi, ktorý má vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.

22. Citované ustanovenie, platné a účinné v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom, obsahuje

vyjadrenie jednej zo zásad vlastnej všetkým rozhodovacím procesom o trovách konania, ktorou je, že
súd prizná len náhradu trov konania potrebných (rozumej nevyhnutých) na účelné bránenie práva, čiže
len takých trov, ktoré možno považovať objektívne za vynaložené účelne.

23.Súdprvejinštanciesprávneaplikovalzásaduúspechu,vzmyslektorejžalovanému,ktorýbolvplnom
rozsahu úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania, ako aj Združeniu, v tom čase vedľajšiemu

účastníkovi (§ 93 ods. 4 OSP), ktorý vystupoval na strane žalovaného.

24. Medzi trovy konania s nárokovateľnou náhradou zásadne patria i trovy reprezentované odmenou
a súvisiacimi náhradami advokátov v súvislosti s poskytovaním právnych služieb ich klientov (strán
súdnych sporov), keď tu nepochybne treba súhlasiť i s prípadným argumentom o neodňateľnom práve

na súdnu a inú právnu ochranu.

25. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV malo oprávnenie v konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaného (spotrebiteľa)
a to na základe špeciálnej zákonnej úpravy podľa § 93 ods. 2 OSP. Pričom v konaní mal vedľajší účastník

rovnaké práva a povinnosti ako účastník (rozumej tzv. hlavný, tu por. tiež § 93 ods. 4 vety prvej OSP), z
čoho možno vyvodiť len jeden záver a to, že občianske združenie ako vedľajší účastník konania podľa
ustanovení OSP do 30.6.2016 malo právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo
(tu por. čl. 47 ods. 2 Ústavy SR) so všetkými atribútmi - teda i so samozrejmosťou práva na náhradu
trov konania. Občiansky súdny poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení nepodmieňoval možnosť

zastúpenia advokátom absenciou (nedostatkom) odborných znalostí strany a teda ani nevylučoval, aby
sa i strana odborne spôsobilá hájila svoje či niečie iné záujmy v konaní pred súdom nemohla dať
zastúpiť advokátom a aby mu len z tohto dôvodu nemala byť priznaná náhrada trov v súvislosti s takýmto
zastupovaním vzniknutých. Vedľajšiemu účastníkovi mohla byť priznaná náhrada trov konania, vrátane
náhrady trov právneho zastúpenia, samozrejme len v tom prípade, ak právo na náhradu trov konania

vzniklo tomu účastníkovi, na strane ktorého vedľajší účastník v konaní vystupoval a len v tom prípade, ak
trovy právneho zastúpenia sa poskytujú za úkony, ktoré boli v konaní účelne vynaložené, ktorá účelnosť
platí aj vo vzťahu k trovám strany. Pričom posúdenie účelnosti je závislé od konkrétnych okolností danej
veci.

26. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV vzniklo za účelom
naplnenia legitímneho cieľa, ktorým je ochrana spotrebiteľa. Predstavuje subjekt plne spôsobilý
poskytovať ochranu vo veciach sporu občana - spotrebiteľa v súdnych, ako aj mimosúdnych sporoch aj v
postavení vedľajšieho účastníka k 30.6.2016. Procesná ochrana spotrebiteľa v sporovom konaní napĺňa
zmysel a účel vzniku združenia práve v tom, aby spotrebiteľ nebol odkázaný na poskytovanie právnej

pomoci prostredníctvom právneho zástupcu - advokáta. Ak vedľajší účastník - združenie na ochranu
spotrebiteľa využije svoje procesné právo na zastupovanie v konaní právnym zástupcom - advokátom,
súčasne nesie aj procesnú zodpovednosť spojenú s posudzovaním účelnosti vynaložených trov konania
vrátanetrovprávnehozastúpenia.Priznaťmožnolennáhradutrovpotrebných(nevyhnutných)naúčelné
bránenie práva, ktoré sa objektívne považujú za vynaložené účelne.

27. Ak sa vedľajší účastník na strane žalovaného za uvedeného platného právneho stavu rozhodol
udeliť plnomocenstvo na svoje zastupovanie v súdnom konaní právnemu zástupcovi - advokátovi,
nesie dôsledky s tým spojené a to v podobe vyhodnotenia neúčelného charakteru vynaložených trov
právneho zastúpenia právnym zástupcom vedľajšieho účastníka. S poukazom na to uplatňované trovy

právneho zastúpenia občianskym združením prostredníctvom právneho zástupcu nesledujú legitímny
cieľ, ktorým je nastolenie rovnováhy medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby, ale samoúčelné
vytváranie trov. Podľa § 2 OSP je súd povinný dbať, aby nedochádzalo k zneužívaniu práv na úkor
fyzických alebo právnických osôb. Zákaz zneužitia práva zabezpečuje, aby aj uplatňovanie náhrady trovkonania nepredstavovalo dôsledok zneužitia noriem procesného práva. Ak si vedľajší účastník uplatnil
trovy právneho zastúpenia, predstavujúce odmenu za činnosť právneho zástupcu, ktorý musel žalobu a
jeho prílohy náležite preštudovať a posúdiť z hľadiska právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv a následne

podať v danej veci konkrétne kvalifikované vyjadrenie, nemožno mu náhradu takýchto trov priznať.
Rovnaká povinnosť totiž už prislúchala s poukazom na vyššie uvedené súdu (ex offo) a vynaložené
trovy právneho zastúpenia v súvislosti so zastupovaním vedľajšieho účastníka nemožno kvalifikovať
ako potrebné, t.j. nevyhnutné (na účelné bránenie práva) a teda ich náhrada nemohla byť vedľajšiemu
účastníkovi priznaná. Nemožno prehliadať ani samotný cieľ združenia, ktorým je aktivita združenia v

konaní pred súdmi na strane spotrebiteľa, čo zahŕňa aj aspekt uplatňovania práv spotrebiteľa vrátane
poskytovanie poradenstva so zameraním na neprijateľné zmluvné podmienky a všeobecnú ochranu
práv spotrebiteľa (ako to vyplýva už z názvu združenia). V prípade akceptovania účelnosti vynaložených
trov právneho zastúpenia právnym zástupcom vedľajšieho účastníka, združenie by predstavovalo len
pasívny subjekt, ktorý existuje sám pre seba.

28. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že Združenie ako vedľajší účastník si uplatnilo
náhradu trov konania za úkon - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,
za úkon - písomné vyjadrenie k žalobe, účasť na pojednávaní dňa 5.5.2015 a 20.10.2015 a s tým
súvisiace paušálne, ako i vecné náhrady a náhradu straty času. Z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie
Združenia k žalobe zo dňa 4.5.2015 bolo podané prostredníctvom právneho zastúpenia. Jedná sa

o necelé 2-stranové vyjadrenie, v ktorom po poukázaní na ust. 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o
bankách a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a následného všeobecného a paušalizovaného textu,
Združenie len všeobecne namietalo nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. V podaní si Združenie
zároveň uplatnilo náhradu trov konania na trovách právneho zastúpenia podľa vyčíslenia v sume 259,12
eur. Na pojednávaniach dňa 5.5.2015 a 20.10.2015 Združenie len odkázalo na písomné podanie a na

rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach.

29. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že
sa ňou v konaní nezaoberal.

30. Pri nazeraní na tento problém aj z práve priblíženého uhla pohľadu potom len veľmi ťažko šlo
prehliadnuť, že advokát Združenia ako vedľajšieho účastníka tu (obdobne ako v iných tunajšiemu
súdu známych a ním skôr prejednaných vecí za účasti rovnakého vedľajšieho účastníka i advokáta)
pred súdom prvej inštancie požadoval (nad rámec paušálnych náhrad) odmenu za 4 úkony právnej
pomoci, z ktorých tým prvým bolo prevzatie a príprava zastúpenia (toto samostatne nehonorovateľné,

pretože ak by advokát okrem takéhoto úkonu už pre klienta nevykonal žiaden iný, vytratil by sa
zmysel zastupovania), druhým vyhotovenie písomného podania, z ktorého obsahu je zrejmé (pominúc
konkrétne údaje, opísané zo žaloby) len paušálne namietanie nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu
bez toho, aby v ktorejkoľvek druhovo totožnej veci za účasti toho istého žalobcu vznikla potreba na
takomto podaní (opäť vyjmúc údaje zistiteľné zo žaloby) čokoľvek meniť. Združenie vo vyjadrení zo

4.5.2015, ktoré má formu vzorového podania, totiž len vo všeobecnosti uviedlo paušálne námietky voči
aktívnej legitimácii žalobcu - nedodržanie zákonom vyžadovaného postupu podľa § 92 ods. 8 zák. č.
483/2001 Z.z. o bankách zmluve (absencia výzvy postupcu na zaplatenie postupovanej pohľadávky
adresovanej dlžníkovi pred postúpením), ktoré sa dajú použiť identicky aj v iných konaniach. Inak tomu
nebolo ani v rámci účasti advokáta Združenia na súdnych pojednávaniach. Združenie ako vedľajší

účastník tak vstúpilo do súdneho konania, ale konkrétne kvalifikované právne úkony do rozhodnutia
súdu prvej inštancie jeho právnym zástupcom urobené neboli a úkony Združenia žiadnym spôsobom
neprispeli k úspechu žalovaného v konaní, pretože mali len všeobecný obsah a námietky v nich
obsiahnuté bol súd prvej inštancie oprávnený (i povinný) skúmať ex offo.

31. Odvolací súd preto uzatvára, že trovy Združenia vynaložené na právne služby, ktoré mali smerovať
k ochrane oprávnených záujmov spotrebiteľa, v danom prípade neboli účelne vynaložené (pričom z
účelnosti trov konania podľa názoru odvolacieho súdu musí vychádzať i súčasne platný Civilný sporovýporiadok) a preto s poukazom na ust. § 142 ods. 1 OSP nevzniklo Združeniu právo na náhradu trov voči
inak v konaní neúspešnej žalobkyni.

32. Z vyššie uvedenej argumentácie vzťahujúcej sa na uplatnené trovy právneho zastúpenia Združenia
ako vedľajšieho účastníka vyplýva, že tieto mu z uvedených dôvodov skutočne nebolo možné priznať
vôbec, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o náhrade trov konania
Združenia zmenil tak, že Združeniu náhradu trov konania nepriznal.

33. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, náhradu
trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli.

35.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

36. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona

(analogialegisaleboiuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

37. V odvolacom konaní ohľadne výroku o trovách konania Združenia bola ale žalobkyňa plne úspešná
a preto v zásade jej v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu
trov konania voči neúspešnému Združeniu.

38. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo 9/2013, v ktorom
Najvyšší súd SR uzavrel, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných
(skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených
advokátom mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej ktorej veci, nemožno považovať za trovy
nevyhnutne(účelne)vynaloženénariadneuplatneniealebobránenieprávanasúde,čovdanomprípade

bez výnimky platí i pre žalobcu. Odvolaciemu súdu z úradnej činnosti je totiž známe, že obdobné
odvolania v obdobných hromadných veciach týkajúcich sa spotrebiteľov podáva právny zástupca
žalobcu opakovane, s takmer totožným obsahom, iba s malými obmenami, ktoré aj v danom prípade je
všeobecné, teda použiteľné v množstve ďalších obdobných prípadov. Za danej situácie je odvolací súd
toho názoru, že v tomto prípade nebolo nevyhnutným a ani účelným, aby toto odvolanie spisoval advokát

žalobcu, keďže naň už neboli potrebné odborné znalosti. Požiadavke rozumnosti a hospodárnosti v
danom prípade by zodpovedal napr. taký postup žalobcu, ktorým si od advokáta vyžiadal vypracovať
jedno vzorové odvolanie pre obdobné veci, ktoré by potom sám žalobca použil v súdnom konaní vo
všetkých porovnateľných veciach.

39. Keďže s poukazom na vyššie uvedené žalobkyni náhradu neúčelne vynaložených trov odvolacieho
konania nebolo možné priznať, odvolací súd vyslovil, že žalobkyni voči Združeniu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva.40. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších
zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).