Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/87/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114203373
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114203373.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov

JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska
kancelária, Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20C/53/2014-40 zo dňa 12.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaná má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (účinný do 30.6.2016), keďže si tieto neuplatnila, resp.
nevyčíslila. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť mu titulom náhrady majetkovej škody sumu 805,98 Eur a titulom náhrady
nemajetkovej ujmy 161,20 Eur a tiež povinnosť náhrady trov konania. Uznesením Krajského súdu
v Prešove č.k. 9NcC/15/2012-12 zo dňa 22. októbra 2012 boli sudcovia Okresného súdu Humenné
vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a táto bola prikázaná na ďalšie konanie

Okresnému súdu Prešov.

2. V žalobe žalobca uviedol, že jeho nárok vznikol na základe nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Humenné ako exekučného súdu, spočívajúceho v nerozhodnutí o jeho žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti a v jeho
bezdôvodnej nečinnosti po podaní žiadosti v dĺžke viac ako 823 dní. Nárok uplatnil podľa zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov. Skutkový základ žaloby odôvodnil tým, že ako oprávnený navrhol písomným podaním
podľa § 38 a násl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre
pohľadávku, ktorá mu vznikla nesplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 8191688
dlžníkom (povinným) D. V., N.. X.XX.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil exekučnej veci číslo Z. XXXX/XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
(rozhodcovským rozsudkom) predložil Okresnému súdu Humenné, ktorý požiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Podľa procesných pravidiel platných v exekučnom konaní bola založená

povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti do 15 dní od jej doručenia. Exekučný súd aj napriek
tomu, že predmetná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na
čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie až 25.7.2011, t.j. o viac ako 823 dní, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby.Postupexekučnéhosúduhodnotilakonesprávnyvrozporesustanovením§44ods.2Exekučného

poriadku. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa počas konania žalobca nachádzal. Neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by umožňovala súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Takýmto nesprávnym postupom súdu bolo ohrozené legitímne očakávanie žalobcu, že

správnym postupom dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. O okolnostiach priebehu skutkového deja,
ktorý vyústil do porušenia jeho práva a spôsobenia škody, sa dozvedel až po doručení upovedomenia
o začatí exekúcie. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu žalobca uplatnil
náhradu majetkovej škody, ktorá predstavovala náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti
dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu, založeného zmluvou o úvere. Ďalej si uplatnil náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe, v spojení s porušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nesprávnymúradnýmpostupom.Žalobcazastávalnázor,ženesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdu
je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v
konaní so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
jeho legitímne očakávania, že správnym postupom exekučného súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky.
Nesprávny úradný postup exekučného súdu ho vystavil viacerým rizikám, a to že dôjde k zániku

povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolventnosti povinného. Náhrada
nemajetkovej ujmy je spravodlivou satisfakciou za porušenie jeho základných práv vzhľadom aj na
neexistenciu žiadneho vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu.
Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu predstavujúcu 20 % z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom.

3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok pre
priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Namietala zmätočnosť žaloby s tým, že žalobca
síce označil niektoré dôkazy, najmä odkázal na exekučný spis, avšak nepredložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu samotného exekučného konania, vznik majetkovej škody či

nemajetkovej ujmy. Uviedla, že 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody a vzhľadom na skutočnosť, že už 27.9.2012 bola žaloba vo veci doručená na
súd, je zrejmé, že žalobca žalobu nepodal po uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty, ale skôr. Žalovaná
poukázala na zákonné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou s tým, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené
všetky tri podmienky súčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, poukázala na znenie ust. § 44 ods.
2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení novely vykonanej zákonom č. 102/2011
Z.z., účinnej od 1.6.2011, podľa ktorých od 1.6.2011 už neplatí 15-dňová lehota na udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z tohto dôvodu
zastáva názor, že ak v danej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná
na súd po 1.6.2011, nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
nerozhodnutí exekučného súdu o žiadosti na udelenie poverenia v 15-dňovej zákonnej lehote, nemá
oporu v zákone. Pokiaľ žiadosť o udelenie poverenia bola podaná pred 1.6.2011, argumentovala, že

podľa ust. § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, v znení účinnom do
31.5.2011, z 15-dňovej lehoty boli síce výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmiery nimi schválené, avšak správnosť aplikácií týchto ustanovení aj na rozhodcovské
rozsudky osvedčila autentickým výkladom v dôvodovej správe k novelizácii týchto ustanovení. Podľa
dôvodovej správy výslovne vloženie aj pojmu „rozhodnutia rozhodcovských súdov“ do ustanovenia §

41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku len explicitne ujasnilo literu zákona, aby nedochádzalo k
mylnýminterpretáciámtohtoustanovenia.Totoustanoveniesasprávneaplikovaloprirozhodovanísúdov
aj u žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov pred
1.6.2011. Uviedla, že prax už dávno poukázala, že 15-dňová lehota na udelenie poverenia exekútorovije výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie v prípade, že
exekučnýmtitulomjerozhodcovskýrozsudok,atopredovšetkýmposúdiťexistenciudôvodovuvedených
v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere považovala za

dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ Asturcom C-40/08, ktorý nevylúčil posúdenie zmluvnej podmienky
aj v exekučnom konaní. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR ďalej argumentovala, že
nedodržanie zákonnej lehoty na vykonanie úkonov ešte automaticky neznamená prieťahy v konaní.
Zo skutkových okolností týkajúcich sa rozhodovania o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu

úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv. Žalovaná
poukázala tiež na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súd konajúci o
náhrade škody môže pri posudzovaní nároku vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len
v prípade, ak tieto boli konštatované orgánmi špecifikovanými v tomto ustanovení. Žalovaná ďalej
vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku s odôvodnením, že podľa ustanovenia § 19 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvedel o škode. Ak žalobcovi mala škoda vzniknúť nesprávnym úradným postupom, spočívajúcim v
udelení poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie takéhoto skončila
uplynutím 3 rokov odo dňa, keď uplynula 15-dňová zákonná lehota na vydanie poverenia. Pokiaľ ide o
ďalšiu podmienku zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu samotnej škody, uviedla, že žalobca
v konaní neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, neuviedol, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý

zisk a vznik skutočnej škody, či ušlého zisku ani nepreukázal. Žalovaná nemôže niesť zodpovednosť
a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v konaní. Žalobca ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá poskytovaním spotrebiteľských úverov, nepochybne potrebuje svoj informačný systém,
tento na správu svojich pohľadávok využíval pred a aj po období tvrdených prieťahov v exekučnom
konaní, a to na správu pohľadávok, ktoré boli a aj ktoré neboli predmetom exekučných konaní. V

uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaná poukázala na dve skutočnosti, a to že Ústavný súd SR pre
účely rozhodnutia o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy podrobne skúmal každý
jednotlivý prípad, preto úvahu žalobcu, ktorá vychádza z 20 % istiny a príslušenstva, nepovažovala
za správnu. Ústavný súd pritom vždy prihliadal, okrem iného, aj na význam sporu pre žiadateľa,
na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je

podľa rozhodnutia ústavného súdu neprijateľné, aby mu bola nemajetková ujma priznaná. Druhou
skutočnosťou je, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Nemajetkovú
ujmu si uplatňuje žalobca ako právnická osoba, preto pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery
členov jej riadiacich orgánov sú pre vec irelevantné. Žalobca tiež bližšie nešpecifikoval tvrdený zánik
a ovplyvnenie jeho podnikateľských aktivít. Nepreukázal, že konštatovanie porušenia práva nie je

pre neho dostatočným zadosťučinením, a navyše, nepreukázal ani to, že by sa mu mala poskytnúť
náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na aspekt dobrých mravov s tvrdením, že
podnikateľská činnosť žalobcu, ktorá bola predmetom záujmu aj Európskej komisie, pri ktorej porušuje
práva spotrebiteľov, považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná namietala aj to, že
žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným postupom

exekučného súdu.

4. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd zistil skutkový stav, podľa ktorého z exekučného
spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. XXEr/XXX/XXXX vyplýva, že žalobca ako oprávnený viedol
exekučné konanie proti povinnému D. V., N.. X.XX.XXXX, pre vymoženie pohľadávky vo výške 529,75

Eur s príslušenstvom a trov exekúcie. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom B. T.Á. P..B.., B. B. A., K. T. Č.. X zo dňa 4.12.2008 sp. zn. B. XXXXX/XX.
Exekučné konanie začalo spísaním návrhu na začatie exekúcie dňa 23.4.2009 Exekútorským úradom
súdneho exekútora Q.. T. K., so sídlom v A., D. Č.. XX a bolo vedené pod č. Z.. Súdny exekútor
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil exekučnému súdu 26.5.2009. Uznesením

č. k. XXEr/XXX/XXXX-XX zo dňa 3.1.2011, právoplatným dňom 9.4.2011 v spojení s uznesením č.k.
XXEr XXX/XXXX-XX zo dňa 24.6.2011, právoplatným dňom 8.9.2011 exekučný súd zastavil exekučné
konanie. Okresný súd, citujúc ustanovenia § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, konštatoval, že v danej veci žalobe

nemožno vyhovieť z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku na
náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Exekučný poriadok procesnú 15-dňovú
lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie stanovoval pre prípad, že exekučný súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu.Súd poukázal na Nálezy a rozhodnutia Ústavného súdu SR a dospel k záveru, že v danom prípade
dĺžka exekučného konania rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V uvedenej veci bol postup exekučného súdu plne

opodstatnený a zákonom podložený. Žalobca ďalej neuniesol dôkazné bremeno v otázke preukázania
škody. Nepreukázal ďalšiu možnosť získania iného exekučného titulu a následnú príčinnú súvislosť
medzi zamietnutím takéhoto nového návrhu a nesprávnym úradným postupom. Rovnako nepreukázal,
že pohľadávka je vymožiteľná v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Žalobca nepreukázal v čom
postup exekučného súdu ovplyvnilo jeho podnikateľské plánovanie a rozhodovanie.

5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca písomným podaním zo dňa 22.1.2015, ktorým
navrhol tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodu, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., teda že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd

prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a ďalej, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ O.s.p.). Žalobca nesúhlasil s aplikáciou novej
právnej úpravy v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Zásadne namietal skutočnosť, že súd rozhodol v
merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z.. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má za následok nesprávne súdne rozhodnutie. Súd bol jednoznačne pri
svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom pred
prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z.. Súd svojím rozhodnutím de iure

a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej súd nevysvetlil prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, keďže táto existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej uviedol, že súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Namietal ďalej to, že súd neoboznámil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške
vzniknutej škody a namietal aj to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému

súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

7. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, a to so zreteľom na ustanovenie § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku (účinného
od 1.7.2016), podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. So zreteľom na princíp legitímneho očakávania a princíp
právnejistotypretosúdprejednalodvolaniežalobcupodľaprávnejúpravyúčinnejvčase,kedyodvolanie
žalobcu bolo podané. Odvolací súd zdôrazňuje, že v podmienkach právneho a demokratického štátu
majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou
súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. I ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty

a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny
predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo
niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny
status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a

ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie
nadobudnuté v minulosti. Navyše, odvolací súd poukazuje aj na to, že odvolacie dôvody, ktoré žalobca
použil a uplatnil vo svojom odvolaní, sú odvolacími dôvodmi podľa Občianskeho súdneho poriadku a aj
z tohto dôvodu tieto musel posudzovať podľa uvedenej právnej úpravy. Procesné pravidlá a očakávania,s akými účastníci do konania vstupujú, by zásadne nemali byť v jeho priebehu menené; pokiaľ sa tak už
stane, musia súdy dbať na ochranu práv dotknutých osôb, účastníkov konania, a to v tých prípadoch,
kedysatakátonepredvídateľnázmenanastavenýchpravidielprejavuje(podobneNálezÚstavnéhosúdu

ČR zo 7.6.2016 sp. zn. IV.ÚS 3559/15).

8. So zreteľom na tieto dôvody preto odvolací súd postupoval pri prejednaní odvolania podľa § 212 v
spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie
náležitezistilskutkovýstavavyvodilznehoajsprávnyprávnyzáver,aknávrhžalobcuzamietol.Odvolací

súd preto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na vecne správne dôvody napadnutého rozhodnutia a
tieto si aj vo svojom rozsudku osvojuje. Navyše, považuje za potrebné k jednotlivým odvolacím dôvodom
uviesť nasledovné:

9. Podľa názoru odvolacieho súdu bola možná aplikácia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a to z toho

dôvodu, že v danom prípade nejde o pravú retroaktivitu. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom
právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako
právne skutočnosti uznávali na základe predchádzajúceho právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide
napríklad vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou s dopadom do minulosti upravuje
vzťahy, ktoré vznikli v minulosti a v dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho

právneho predpisu nastala skôr ako jeho platnosť. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne
skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych
vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym
predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré
vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou

úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a
meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti
nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus
uplatnenia týchto práv, alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa
účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita

do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši
až v čase účinnosti novej právnej úpravy (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010 sp. zn.
4Cdo/98/2010). Teda nová právna úprava nijako neruší zodpovednosť štátu v prípade nesprávneho
úradného postupu, len zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia tejto zodpovednosti
a právu žalobcu priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. Teda nová právna

úprava akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav však rieši v
čase účinnosti novej právnej úpravy. Pokiaľ išlo o ďalšie odvolacie námietky týkajúce sa stavu právnej
neistotyaúvahyododržanízákonnejlehoty,natietozodpovedalsúdprvejinštanciejasneazrozumiteľne
najmä s dôrazom na tú okolnosť, že v prípade, ak dochádza k nesúladu návrhu na vykonanie exekúcie,
prípadne exekučného titulu so zákonom, potom nedochádza k vyhoveniu žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a v takomto prípade neplatí zákonná 15-dňová lehota. Posledná odvolacia
námietka sa týkala návrhu na prerušenie konania, avšak takýto návrh sa v súdnom spise nenachádza.

10. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako v celom rozsahu vecne správny
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

11. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania má oporu v ustanovení § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v spore úspešný a žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli.

12. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,

ak:a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).