Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. september 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoPr/7/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214202762
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214202762.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobkyne: G.
F., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, G. - O. W., v konaní zastúpená AK MS s. r. o., so sídlom Galandova
3, Bratislava, IČO: 47 237 767 proti žalovaným: 1. V. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. mája XXXX, C., 2.
O.P.,nar.XX.XX.XXXX,bytomS.XXX/XX,C.,3.O.A.,nar.XX.XX.XXXX,bytomG.XXXX/XX,C.,4.O.
U.,nar.XX.XX.XXXX,bytomY.XXXX/X,C.,vkonanívšetkyžalovanézastúpenéJUDr.EmaZacharová,
advokát s. r. o., so sídlom Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 8. augusta

2016 č. k. 13Cpr/1/2014-276 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1., 2., 3. a 4. rade sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 17. 12. 2013 žalovanými v 1. až 4. rade, ktoré boli žalobkyni doručené dňa
19. 12. 2013 zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť každej zo žalovaných v 1. až 4. rade 100%-
nú náhradu trov konania, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania,

o ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie právne oprel o ustanovenia § 59 ods.
1, § 60 ods. 1, 2, § 69 ods. 1 písm. b/, ods. 3, § 70, § 77, § 129 ods. 1, § 142 ods. 3 Zákonníka
práce, § 43a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu
13. 02. 2014 domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17.
12. 2013, ktoré jej bolo každou zo žalovaných doručené dňa 19. 12. 2013. Žalované, ktoré pracovali
na pozícii predavač, za dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru označili § 69 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce, teda nevyplatenie náhrady mzdy za mesiac október 2013 ani do 15 dní odo

dňa splatnosti. Uvedené skončenie pracovného pomeru žalovanými však žalobkyňa považovala za
nedôvodné, keď pracovný pomer medzi žalovanými a žalobkyňou bol ukončený dňa 06. 10. 2013
na základe dohody o skončení pracovného pomeru. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania
súd dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala pravdivosť tvrdenia o existencii dohody o skončení
pracovného pomeru dňom 06. 10. 2013 s každou zo žalovaných. Nielenže žalované popreli existenciu
takejto dohody, ale žalobkyňa ani nevedela jednoznačne opísať priebeh uzatvárania takejto dohody s
každou zo žalovaných, keď si žalobkyňa protirečila. Na jednej strane tvrdila, že pri uzatváraní dohody

bola prítomná len ona a konkrétna zamestnankyňa a na druhej strane tvrdila, že žalovaným dňa 04.
10. 2013 oznámila, že ona končí (s prevádzkovaním obchodu) a končia aj žalované. Žalobkyňa taktiež
tvrdila, že žalované už celý september 2013 súhlasili s tým, že u nej končia, pričom žalované popreli,
že by mali vôbec vedomosť o tom, že žalobkyňa hodlá skončiť s prevádzkovaním obchodu, v ktorompracovali. Nepochybne, oznámenie žalobkyne zo 04. 10. 2013, že ona končí, nespĺňa náležitosti dohody
o skončení pracovného pomeru podľa § 60 ods. 1, 2 Zákonníka práce, ktorej podstatnou náležitosťou
je nielen dohoda zamestnávateľa a zamestnanca na skončení pracovného pomeru zamestnanca, ale

aj dohoda zamestnávateľa a zamestnanca o dni, ktorým pracovný pomer zamestnanca skončí. Z
takéhoto oznámenia navyše nie je zrejmý ani spôsob skončenia pracovného pomeru, pričom tieto
sú dané kogentne v ustanovení § 59 ods. 1 Zákonníka práce. To, že spôsob tvrdeného skončenia
pracovného pomeru žalovaných ako zamestnancov žalobkyne dňom 06. 10. 2013 nebol zrejmý ani
samotnej žalobkyni, vyplýva aj zo zápočtových listov, ktoré mala žalobkyňa vyhotoviť každej zo

žalovaných dňa 07. 10. 2013. Tieto im však žalobkyňa doručovala až poštovou zásielkou podanou
na pošte dňa 30. 10. 2013. V každom zo zápočtových listov žalovaných je ako dôvod skončenia
pracovného pomeru uvedený § 27 Zákonníka práce. Uvedené ustanovenie Zákonníka práce však rieši
prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov v prípade zániku zamestnávateľa, ktorý má
právneho nástupcu. Žalované dňa 11. 10. 2013 doručili Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno
žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, v ktorej každá zo žalovaných uviedla

ako posledného zamestnávateľa žalobkyňu, a to žalované v 2. a v 3. rade ju označili za posledného
zamestnávateľa v dobe do 06. 10. 2013, resp. v prípade žalovaných v 1. a v 4. rade v dobe do 2013,
avšakanijednazožalovanýchneoznačilavuvedenejžiadostispôsobskončeniaichpracovnéhopomeru
so žalobkyňou. Preto Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno vyzval žalobkyňu, aby poskytla
informáciu, resp. doklad (zápočtový list alebo doklad o skončení pracovného pomeru) pre žalované v

1. až v 4. rade, ktoré podľa výpisu zo Sociálnej poisťovne pracovali u žalobkyne v riadnom pracovnom
pomere do 06. 10. 2013. Žalobkyňa prípisom z 22. 10. 2013 oznámila, že pracovníčky neukončili
pracovný pomer ako taký, len na základe Kúpnej zmluvy z 10. 10. 2013 podľa § 27 prešli práva a
povinnosti na nového právneho nástupcu p. T. Y.. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno o
žiadostiach žalovaných rozhodol rozhodnutiami z 18. 11. 2013 tak, že žalované nezaradil do evidencie

uchádzačov o zamestnanie z dôvodu nepredloženia dokladov osvedčujúcich skončenie pracovného
pomeru u žalobkyne ako zamestnávateľky. Žalobkyňa pri svojich úkonoch robených po 06. 10. 2013
tvrdila, že práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov žalovaných prešli na jej nástupcu podľa § 27
Zákonníka práce, avšak existenciu takéhoto nástupcu žalobkyňa nepreukázala, keďže kupujúci zmluvou
z 10. 10. 2013 odkúpil súbor hnuteľných vecí a podnikal pod vlastným IČO. Navyše, je nelogické, aby

kupujúci bol, počnúc dňom 10. 10. 2013, teda dňom uzavretia kúpnej zmluvy so žalobkyňou, ako právny
nástupca žalobkyne zamestnávateľom v zmluve nijako nešpecifikovaných žalovaných, ktorým však
na základe odhlášky žalobkyne zo 06. 10. 2013 zaniklo poistenie zamestnanca v Sociálnej poisťovni
dňom 06. 10. 2013 a od 07. 10. 2013 neboli v Sociálnej poisťovni poistené. Z uvedeného je zrejmé,
že žalobkyňa ani 10. 10. 2013, kedy podpísala kúpnu zmluvu s kupujúcim pánom Y., ale ani 22. 10.

2013, kedy vyhotovila písomnú odpoveď pre Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno, nemala
vedomosť o skončení pracovného pomeru žalovaných u nej dohodou, či už ústne alebo konkludentne.
Aj svedok Y. poprel, že by sa so žalobkyňou dohodol o svojom právnom nástupníctve vo vzťahu k
pracovnoprávnym veciam žalovaných. Poprel, že by žalobkyňa v jeho prítomnosti oznámila žalovaným,
že ona končí s nimi pracovný pomer dohodou. Svedok uviedol, že raz mu žalobkyňa zatelefonovala,

aby prevzal jej predavačky a ona nemusela platiť. Svedok podľa svojej výpovede žalobkyni oznámil,
že v žiadnom prípade. Uviedol, že so žalobkyňou sa bavil len o tovare a regáloch. Taktiež uviedol,
že pracovníčky prišli za ním, chceli pracovať. Svedok, ale nevedel povedať, či prišli za ním s tým, že
prišli na svoje pracovisko, alebo prišli s tým, aby ich zamestnal. On s nimi uzavrel len dohodu na 40
hodín mesačne. Do 07. 10. 2013 so žalovanými nerokoval o ich zamestnaní u neho. Pokiaľ sú tieto

dohody datované dňom 04. 10. 2013, pomýlil sa v dátume. Dohody uzatváral so zamestnankyňami
žalobkyne 07. 10. 2013. Pokiaľ žalobkyňa v októbri 2013 nemala vedomosť o skončení pracovného
pomeru so žalovanými dňom 06. 10. 2013 dohodou, ako to vyplýva zo zápočtových listov žalovaných,
resp. prípisu žalobkyne adresovanom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno, je vylúčené, aby
k takémuto skončeniu pracovného pomeru žalovaných došlo zo strany žalovaných konkludentne dňom

06. 10. 2013. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že skončenie pracovného pomeru žalovaných
dohodou dňom 06. 10. 2013 žalovaným najneskôr dňa 06. 10. 2013 navrhla, aby žalované mohli
takýto návrh konkludentne prijať. Žalované výslovne popreli, že by im žalobkyňa oznámila ukončenie
prevádzkovania predajne potravín a popreli, že by im žalobkyňa navrhla skončenie ich pracovných
pomerov u nej dohodou dňom 06. 10. 2013. To, že žalované v 2. až v 4. rade sa dňom 07. 10. 2013

zamestnali na dohodu o vykonaní práce u svedka T. Y., nie je dôkazom o konkludentnom uzavretí
dohody o skončení pracovného pomeru žalovaných u žalobkyne dňom 06. 10. 2013. Takúto dohodu
mohli žalované uzavrieť aj popri už existujúcom pracovnom pomere u žalobkyne na základe pracovných
zmúv. Navyše, žalovaná v 1. rade dohodu o vykonaní práce so svedkom T. Y. ani neuzavrela. Keďžežalobkyňa nepreukázala existenciu tvrdenej dohody o skončení pracovného pomeru žalovaných dňom
06. 10. 2013, žalované nemali ani dôvod postupom podľa § 77 Zákonníka práce žalovať prípadnú
neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou dňom 06. 10. 2013 v lehote dvoch mesiacov odo

dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane konštatoval,
že neplatným môže byť totiž len jestvujúci právny úkon (5Cdo 90/2010, 5Cdo 36/2000, 1MCdo/5/2010).
Pokiaľ žalobkyňa nepreukázala existenciu dohody o skončení pracovných pomerov žalovaných u
nej dňom 06. 10. 2013 a žalované tvrdili, že takúto dohodu so žalobkyňou neuzavreli, žalobkyňa
nepreukázala, že by dohoda o skončení pracovného pomeru žalovaných k 06. 10. 2013 jestvovala.

Preto ani nemohla nastať fikcia platnosti nejestvujúceho právneho úkonu, ako následok neuplatnenia
jej neplatnosti na súde žalovanými postupom podľa § 77 Zákonníka práce. V prípade preukázania
jestvovania žalobkyňou tvrdenej dohody o skončení pracovného pomeru žalovaných by žalobkyňa už
nebola aktívne legitimovaná na podanie žaloby podľa § 77 Zákonníka práce v súvislosti s okamžitým
skončením pracovného pomeru žalovaných ich listami zo 17. 12. 2013. V takom prípade by nastala
fikcia platnosti dohôd o skončení pracovného pomeru dňom 06. 10. 2013 z dôvodu márneho uplynutia

prekluzívnej lehoty na žalovanie prípadnej neplatnosti uvedených dohôd podľa § 77 Zákonníka práce.
Z uvedených dôvodov, podľa názoru súdu, pracovný pomer žalovaných u žalobkyne trval aj po 06.
10. 2013. Každá zo žalovaných v danom prípade vyhotovila listinu o okamžitom skončení pracovného
pomeru písomne dňa 17. 12. 2013 a doručila ju žalobkyni ako zamestnávateľovi dňa 19. 12. 2013. V
písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalované v súlade s § 70 Zákonníka

práce skutkovo vymedzili dôvod skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
prácetým,žeimžalobkyňanevyplatilanáhradumzdyzamesiacoktóber2013anido15dníodsplatnosti.
Taktiež uviedli, že od 07. 10. 2013 im žalobkyňa neprideľovala prácu, a preto má povinnosť poskytnúť
im náhradu mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Každá zo žalovaných v závere
listiny okamžitého skončenia pracovného pomeru konštatuje, že žalobkyňa jej náhradu mzdy za mesiac

október nevyplatila. Žalobkyňa v danom prípade nepreukázala pravdivosť svojho tvrdenia, že mzda
žalovaných bola splatná na konci daného mesiaca. Splatnosť mzdy žalovaných nebola riešená ani v
pracovných zmluvách žalovaných, či v kolektívnej zmluve. Tvrdenie žalobkyne o splatnosti mzdy na
konci daného mesiaca nevyplýva ani z pokladničných dokladov o výberoch predložených žalobkyňou.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že mzda zamestnancom žalobkyne sa vyplácala pozadu, a to na

konci nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Vykonaným dokazovaním, či už z výpovedí strán sporu,
alebo z evidencie dochádzky žalovaných, resp. skutkových tvrdení uvedených v žalobe, mal súd za
preukázané, že žalobkyňa po 06. 10. 2013 neevidovala ani dochádzku žalovaných do zamestnania a
ani im neprideľovala prácu, a to napriek tomu, že nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru žalovaných
a ani ku skončeniu podnikateľskej činnosti žalobkyne, či zrušeniu prevádzkárne žalovanej v Hurbanove.

Preto s poukazom na § 142 ods. 3 Zákonníka práce z dôvodu, že žalované ako zamestnanci žalobkyne
nemohli vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, žalobkyňa ako zamestnávateľ
mala žalovaným poskytnúť náhradu mzdy v sume ich priemerných zárobkov. Žalobkyňa netvrdila, že by
žalovaným za október 2013, a to od 07. 10. 2013, vyplatila náhradu mzdy, ktorá podľa názoru súdu je
splatná v rovnakých termínoch ako mzda. Preto žalované v súlade s § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce dôvodne skončili pracovný pomer so žalobkyňou okamžite, a to v prekluzívnej lehote určenej v
§ 69 ods. 3 Zákonníka práce, keď podľa názoru súdu náhrada mzdy žalovaných za október 2013 bola
splatná na konci nasledujúceho mesiaca, a to 30. 11. 2013. Listina o okamžitom skončení pracovného
pomeru každej zo žalovaných má všetky hmotnoprávne náležitosti predpokladané v § 69 ods. 1 písm.
b/, § 69 ods. 3, § 70 Zákonníka práce. Súd uvedený zrušovací prejav vôle žalovaných nepovažoval

za rozporný s dobrými mravmi, ako to tvrdila žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
ale o dovolený a zákonom predpokladaný spôsob skončenia pracovného pomeru zamestnancom, teda
považoval ho za platný právny úkon. K tvrdeniu žalobkyne, že jej žaloba je žalobou podľa § 80 písm. c/
OSP (od 01. 07. 2016 podľa § 137 písm. c/ po bodkočiarku CSP) a na požadovanom určení neplatnosti
okamžitého skončenia pracovných pomerov žalovanými má naliehavý právny záujem, lebo jej žaloba

plní prevenčnú funkciu vo vzťahu k súdnemu konaniu vedenému Okresným súdom Komárno pod sp. zn.
15Cpr/2/2014 o žalobe žalovaných v 1. až v 4. rade v postavení žalobkýň proti žalobkyni v procesnom
postavenížalovanejopeňažnéplnenie,ktoréhosažalovanév1.ažv4.radedomáhajúakožalobkyneza
obdobieod07.10.2013do19.12.2013,súduviedol,žežalobkyňanepreukázalaexistenciunaliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení. Pokiaľ na základe žaloby žalovaných v procesnom postavení

žalobcovsa24.03.2014,tedaažpovyšemesiacioddoručeniažalobyžalobkyne(13.02.2014),plniacej
údajne prevenčnú funkciu, začalo voči žalobkyni v procesnom postavení žalovanej súdne konanie
vedené pod sp. zn. 15Cpr/2/2014 o peňažné plnenia súvisiace s okamžitým skončením pracovného
pomeru žalovanými - o náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa, o stravné, o mzdovézvýhodnenie za prácu nadčas a prácu vo sviatok, o priemerný zárobok za výpovednú dobu dvoch
mesiacov, o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku - súd si v konaní o peňažné plnenie otázku
platnosti zrušovacieho prejavu žalovaných zo 17. 12. 2013 môže vyriešiť ako predbežnú otázku pri

prípadnom namietaní platnosti zrušovacieho prejavu žalovaných žalobkyňou, ako procesnej obrany v
konaní vedenom pod sp. zn. 15Cpr/2/2014. Je zrejmé, že určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalovanými požadované žalobkyňou nie je definitívnym cieľom žalobkyne, ale je len
akýmsi medzistupňom pre konanie o peňažných nárokoch žalovaných ako žalobkýň, vedené Okresným
súdom Komárno pod sp. zn. 15Cpr/2/2014, preto žalobkyňa nemá daný naliehavý právny záujem na

požadovanom určení v samostatnom súdnom konaní. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol s
poukazom na § 262 ods. 1 CSP, podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní každej z procesne úspešných
žalovaných v 1. až v 4. rade priznal 100%-nú náhradu trov konania, keď súd konal v spoločnom
konaní o viacerých právnych veciach - žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu každej zo štyroch
žalovaných, pričom každá z týchto vecí (voči každej zo štyroch žalovaných) je samostatnou vecou.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
domáhajúc sa ním zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Vytkla súdu prvej inštancie, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako
i to, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so základnými princípmi, na ktorých spočíva Civilný

sporový poriadok. Prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko sa nedostatočne zaoberal
príslušnými ustanoveniami zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, ich výkladu a významu. Taktiež
dospelnazákladevykonanéhodokazovaniaknesprávnymskutkovýmzisteniam,keďvýpovedesvedkov
zachytené v zápisniciach z pojednávania vyhodnotil doslova svojvoľne a v rozpore s tým, čo bolo
nimi preukázané a osvedčené, rovnako tak listinné dôkazy súd vyhodnotil svojvoľne a v rozpore s

ich obsahom. Základnou, najpodstatnejšou a nesprávnou pre právne posúdenie veci bola skutočnosť
vyhodnotenia Okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17. 12. 2013, nakoľko bolo v konaní
preukázané, že ide o absolútne neplatný právny úkon. Tento úkon je nejasný a nezrozumiteľný, žalované
v 1. až 4. rade žiadnym spôsobom nevymedzili, o akú údajnú prekážku na strane zamestnávateľa
malo v konkrétnom prípade ísť, za akú podľa Zákonníka práce patrí náhrada mzdy. V konaní nebolo

žiadnym spôsobom preukázané, na základe akých skutočností mal údajne žalovaným vzniknúť nárok
na náhradu mzdy za mesiac október 2013, ak prevádzka podniku bola od 07. 10. 2013 vo vlastníctve
inej osoby p. Y., ktorý žalovaným v 2. a 3. rade od 07. 10. 2013 prideľoval prácu ako nový vlastník
prevádzky. Arbitrárny záver súdu o tom, že ona neprideľovala prácu, je v celom rozsahu nedôvodný,
v rozpore s pracovnou zmluvou a Zákonníkom práce. V okamžitom skončení pracovného pomeru

nie je uvedená výška údajne neuhradenej náhrady mzdy, ani obdobie, za ktoré mal údajne vzniknúť
tento nárok. V konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že žalované v zmysle ich uzavretých
pracovných zmlúv by sa odo dňa 07. 10. 2013 pravidelne dostavovali na miesto výkonu práce podľa
pracovnej zmluvy, prípadne na miesto jej bydliska. V rozpore s § 151 ods. 2 CSP žalované nepreukázali
a súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal skutočnosťou, v akej výške by vôbec bol údajný nárok na

náhradumzdy.Ďalejuviedla,žeokamžitéskončeniepracovnéhopomeruzodňa17.12.2013jeneplatný
právny úkon aj z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi. Nakoľko v konaní nebolo žiadnym relevantným
spôsobom preukázané, že žalovaným reálne a dôvodne vznikol nárok na náhradu mzdy, arbitrárne
konštatovanie súdu o hmotnoprávnych náležitostiach listiny je irelevantné a arbitrárne. Prvoinštančný
súd nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym záverom o

neexistencii dohody o skončení pracovného pomeru. Dohodu o skončení pracovného pomeru, uzavretú
ústne alebo dokonca konkludentným prejavom, pripúšťa jednak zákon a je podporená aj judikatúrou
súdov SR. V konaní bol na základe listinných dôkazov, a najmä výpovede strán sporu a svedkov
preukázaný obsah dohody o skončení pracovného pomeru, teda súhlasný prejav vôle, uzrozumenie
so skutkovým stavom a konkrétnym dňom skončenia pracovného pomeru. Na základe vykonaného

dokazovania boli osvedčené a preukázané skutočnosti, ktoré jasne nasvedčujú tomu, že medzi stranami
sporu došlo k ústnej dohode o skončení pracovného pomeru. Zo skutkových okolností, ktoré vyplývajú z
vykonaného dokazovania a výpovede strán sporu jasne vyplýva, že v danom prípade došlo k platnému
rozviazaniu pracovného pomeru ústnou dohodou ku konkrétnemu dňu, boli preukázané obe obsahové
náležitosti- súhlasný prejav vôle, ako aj konkrétny deň skončenia pracovného pomeru, t. j. 06. 10.

2013. Prvoinštančný súd v uvedenej právnej veci arbitrárne posudzoval splatnosť mzdy s poukazom
na § 129 ods. 1 Zákonníka práce, kedy však opomenul aplikovať a prihliadať pri výklade prejavu vôle
ukončiť pracovný pomer na podstatné a pre právne posúdenie zásadné ustanovenie § 129 ods. 3
Zákonníka práce, ktoré vzhľadom na skutkové okolnosti jednoznačne potvrdzuje prejav vôle strán sporuukončiť pracovný pomer dohodou ku konkrétnemu dňu. Tým, že žalované v 1. až 4. rade prevzali mzdu
skôr, ako im ju zamestnávateľ bežne vyplácal, fakticky potvrdili, že sú plne uzrozumené s ukončením
pracovného pomeru a majú vôľu pracovný pomer k 06. 10. 2013 ukončiť. Skončenie pracovného pomeru

dohodou nebolo žalovanými nikdy namietané, boli s ňou plne uzrozumené, svoje právo v zmysle §
77 Zákonníka práce si v prekluzívnej lehote neuplatnili. Vykonané dôkazy súd prvej inštancie nesmie
hodnotiť jednostranne, v neprospech niektorej strany súdneho sporu, čo však v pravom opaku vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Súd nelogickým, arbitrárnym a svojvoľným vyhodnotením
dôkazov porušil jej právo na súdnu ochranu v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudským práv a slobôd na náležité odôvodnenie rozhodnutia, kedy zastáva nepreukázateľné právne
závery v rozpore s vykonaným dokazovaním. V konaní argumentovala, že faktické konanie žalovaných
nesie známky konania v rozpore s dobrými mravmi. Týmto dôvodom neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru sa prvoinštančný súd nezaoberal vôbec. V čase vyhotovenia listiny zo dňa 17.
12. 2013 - okamžitého skončenia pracovného pomeru, nebola v žiadnom omeškaní s výplatou mzdy
alebo iných nárokov vyplývajúcich s vtedy už platne a riadne ukončeného pracovného pomeru dohodou

o skončení pracovného pomeru ku dňu 06. 10. 2013. Žalované nemali a žiadnym spôsobom
neprejavili záujem o pokračovanie pracovného vzťahu aj po 06. 10. 2013, prihlásili sa do evidencie na
úrade práce a vykonávali prácu pre inú osobu - majiteľa prevádzky. Taktiež ju nikdy po 06. 10. 2013
nežiadali o prideľovanie práce, boli plne uzrozumené s tým, že ich pracovný pomer skončil dohodou. V
danom prípade právny úkon žalovaných - okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 17. 12. 2013

spĺňa všetky alternatívy neplatného právneho úkonu, keď jeho obsah bol v rozpore so zákonom, nárok
na náhradu mzdy žalovaným nikdy nevznikol, faktické úkony žalovaných, ktoré predchádzali podaniu
okamžitéhoskončeniapracovnéhopomerusúvzjavnomrozporesdobrýmimravmi.Záverompoukázala
na podľa jej názoru absurdný názor o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu pri podaní žaloby
v uvedenej právnej veci, keď uviedla, že v čase podania žaloby nemala žiadnu vedomosť o tom, že

žalované podali o mesiac neskôr žalobu o zaplatenie nárokov zo skončenia pracovného pomeru.

3. Žalované v 1. až 4. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že napriek
početnému citovaniu jednotlivých ustanovení CSP žalobkyňa náležite nezdôvodnila opodstatnenosť ňou
tvrdených odvolacích dôvodov a ani dostatočne neuviedla, v čom vidí rozpor napadnutého rozhodnutia

so základnými princípmi CSP. Žalobkyňa nepreukázala, že by súd na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov
nevyplývali, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Súd prvej inštancie vykonal
vo veci rozsiahle dokazovanie, náležite sa vysporiadal s jednotlivými dôkazmi a tieto vyhodnotil v
súlade s ustanoveniami § 191 CSP. Keďže v odvolaní nie sú uvedené konkrétne okolnosti svedčiace

o tom, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, samotné uvedenie ustanovenia §
365 ods. 1 písm. h/ CSP nemožno považovať za dostatočné naplnenie dôvodov, pre ktoré sa odvolanie
podáva. Žalobkyňa vo svojom odvolaní dostatočne neuviedla, v čom konkrétne spočíva nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, čím sa nenaplnili podmienky použitia tohto odvolacieho
dôvodu. Nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že okamžité skončenie pracovného pomeru je právny úkon

nejasný a nezrozumiteľný. Taktiež nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že neuviedli, o aké prekážky na
strane zamestnávateľa ide. Žalobkyňa si je vedomá týchto prekážok a niekoľkokrát ich počas konania
sama vo svojej výpovedi uviedla. Nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že prevádzka podniku žalobkyne
bola od 07. 10. 2013 vo vlastníctve inej osoby. Svedok Y. potvrdil, že od žalobkyne prevádzkareň
nekúpil, ani sa nestal jej vlastníkom. Sama žalobkyňa potvrdila, že po 06. 10. 2013 im neprideľovala

prácu a ani neevidovala ich dochádzku, a to napriek tomu, že nedošlo ku skončeniu pracovného
pomeru, ani ku skočeniu podnikateľskej činnosti žalobkyne a ani k zrušeniu prevádzkarne žalobkyne
v Hurbanove. Ony sa na pracovisko aj dňa 07. 10. 2013 dostavili, so žalobkyňou sa pokúšali spojiť,
aby im vysvetlila, čo sa vlastne deje, ona však prestala s nimi komunikovať. Argumentácia žalobkyne,
že v okamžitom skončení pracovného pomeru nie je uvedená výška neuhradenej náhrady mzdy,

neobstojí. Hmotnoprávne podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vymedzuje
§ 70 Zákonníka práce a tieto všetky boli splnené. Ďalej uviedli, že v konaní bolo preukázané, že
dohoda o skončení pracovného pomeru nikdy neexistovala. Ešte v decembri 2013 žalobkyňa tvrdila, že
k rozviazaniu pracovného pomeru došlo z dôvodu nástupníctva a tento dôvod skončenia pracovného
pomeru uviedla aj v zápočtových listoch zo dňa 07. 10. 2013, rovnaký spôsob skončenia pracovného

pomeru uviedla žalobkyňa aj vo svojom prípise, ktorý dňa 31. 10. 2013 doručila ÚPSVaR Komárno.
Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že žalobkyňa
nepreukázala pravdivosť svojho tvrdenia o existencii jej dohody o skončení pracovného pomeru dňa 06.
10. 2013. Žalobkyňa, ako aj jej právny zástupca si počas konania vo svojich tvrdeniach protirečili aleboich menili. Nikdy nedošlo k dohode medzi žalobkyňou ako zamestnávateľom a nimi ako zamestnancami
o spôsobe skončenia pracovného pomeru a ani o dni, ktorým by sa mal tento skončiť. Listinné dôkazy,
ako aj výpovede strán a svedkov v konaní preukázali, že k takejto dohode nikdy neprišlo. Ďalej uviedli,

že žalobkyňa si zrejme neuvedomuje rozdiel medzi pracovným pomerom, ktorý mala s nimi na základe
pracovných zmlúv a dohodami o vykonaní práce, ktoré žalované v 2. až 4. rade uzatvorili s p. Y.. Dohoda
o vykonaní práce v žiadnom prípade nemôže byť považovaná za konkludentný súhlas s dohodou o
skončení pracovného pomeru, tak ako to tvrdí žalobkyňa. Žalobkyňa im niekoľko dní neprideľovala
prácu a ony nevedeli, čo majú robiť, tak išli na ÚPSVaR Komárno, kde im dali vyplniť prihlášku

do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Do evidencie ich však nezaradili, keďže nevedeli predložiť
doklady osvedčujúce ukončenie pracovného pomeru a tieto na výzvy úradu nevedela predložiť ani
žalobkyňa, práce naopak, táto tvrdila, že ich pracovný pomer neskončil, keďže prišlo k nástupníctvu. To,
že spolu s výplatou za mesiac september prevzali od žalobkyne aj mzdy za dni 01. - 06. 10. 2013 nijako
nepotvrdzuje, že boli uzrozumené s ukončením pracovného pomeru a majú vôľu pracovný pomer k 06.
10. 2013 ukončiť a ani to nepotvrdzuje, že by splatnosť mzdy bola vždy do konca toho-ktorého mesiaca.

Keďžekuzavretiudohodyoskončenípracovnéhopomeruk06.10.2013nikdyneprišlo,potomimžiadna
lehota na podanie žaloby o jej neplatnosť nezačala plynúť, a teda nemohli ani nastať účinky vyplývajúce
z § 77 Zákonníka práce po domnienke skončenia pracovného pomeru dohodou, ak neplatnosť jeho
rozviazania nebola uplatnená v stanovenej lehote. Neplatný totiž môže byť iba jestvujúci právny úkon.
Popierajú, že by ich konanie bolo účelové a nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že nemali a žiadnym

spôsobom neprejavili záujem o pokračovanie pracovného vzťahu po 06. 10. 2013. Bola to žalobkyňa,
ktorá s nimi prestala komunikovať a sama tvrdila, že im pracovný pomer neskončil. Ich konanie nenesie
žiadne známky rozporu s dobrými mravmi a takýto rozpor žalobkyňa nikdy nepreukázala, práve naopak,
konanie žalobkyne by sa dalo považovať za konanie neetické, keďže v tomto súdnom spore sledovala
aj iné svoje záujmy súvisiace s ich nárokmi uplatnenými v konaní vedenom Okresným súdom Komárno

pod sp. zn. 15Cpr/2/2014. Záverom uviedli, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti okamžitých skončení pracovného pomeru, čo je dôvod na zamietnutie žaloby. Navrhli,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. Žalobkyňavpísomnomvyjadrenízodňa27.10.2016kvyjadreniužalovanýchkpodanémuodvolaniu

uviedla, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaných v 1. až 4. rade zo dňa 17. 12. 22013 je
ako právny úkon absolútne neplatným, v rozpore so základnými princípmi, na ktorých je založený CSP,
v rozpore so Zákonníkom práce, ako aj Občianskym zákonníkom, pričom uvedené rozpory so zákonom
je potrebné vnímať v širšom kontexte a najmä z faktického konania a úmyslu žalovaných v 1. až 4. rade,
ktoré mu predchádzali. V súdnom konaní poukázala práve na podstatné a závažné okolnosti, za ktorých

bol právny úkon - okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanými urobený, ako aj na zásadné a
podstatné skutočnosti, ktoré tomuto právnemu úkonu predchádzali. Tieto okolnosti súd prvej inštancie
vôbec nezobral do úvahy a okamžité skončenie pracovného pomeru vôbec nepodrobil preskúmaniu
z hľadiska okolností, za ktorých bol urobený a ktoré mu predchádzali. Žalované v 1. až 4. rade sa
vo svojom vyjadrení zo dňa 25. 09. 2016 opakovane, ako aj v konaní účelovými výpoveďami snažia

predstierať ich nevedomosť o situácii ku dňu skončenia pracovného pomeru, t. j. ku 06. 10. 2013, pričom
ich faktické konanie bolo v diametrálnom opaku. Nový prevádzkovateľ potravín F. Y. vyhotovil dohody
o vykonaní práce so žalovanými už ku dňu 04. 10. 2013, teda pred tým, ako vôbec došlo k zmene
prevádzkovateľa potravín, t. j. od 07. 10. 2013 boli žalované v 2. až 4. rade plne uzrozumené s tým,
že dôjde k zmene prevádzkovateľa. Žalované v 1. až 4. rade ju nikdy nekontaktovali s požiadavkou

prideľovania práce v prevádzke potravín od 07. 10. 2013. Účelovo predstieraná údajná nevedomosť
žalovaných je rozporná už len tým, že na inventúre dňa 06. 10. 2013 bol riadne prítomný aj F. Y., teda
nový nájomca a prevádzkovateľ potravín. Opak účelových tvrdení žalovaných, a teda to, že boli riadne
uzrozumené s ukončením pracovného pomeru, preukazuje napríklad aj deň, ku ktorému sa prihlásili do
evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v lehote, aby boli splnené podmienky zaradenia do evidencie.

Napriek tomu, že mzda bola splatná mesačne dozadu, už na začiatku mesiaca október 2013 žalovaným
vyplatila aj riadne mzdu za odpracované dni v mesiaci október ku dňu skončenia pracovného pomeru
a dňu prevzatia prevádzky inou osobou. Opakovane poukázala na ustanovenie § 77 Zákonníka práce
a na to, že to, že využila jej zákonné právo a v zákonnej lehote podala žalobu o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, čo nemôže byť vykladané samo o sebe v jej neprospech.

Záverom uviedla, že v konaní bol na základe listinných dôkazov, a najmä výpovede strán sporu a
svedkov preukázaný obsah ústnej dohody o skončení pracovného pomeru, teda súhlasný prejav vôle,
uzrozumenie so skutkovým stavom a konkrétnym dňom skončenia pracovného pomeru.5. Žalované v 1. až 4. rade v písomnom vyjadrení zo dňa 16. 11. 2016 k vyjadreniu žalobkyne uviedli,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania k správnemu záveru,
že žalobkyňa nepreukázala pravdivosť svojho tvrdenia o existencii jej dohody o skončení pracovného

pomeru dňa 06. 10. 2013 s každou zo žalovaných. Nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že súd prvej
inštancie okamžité skončenie pracovného pomeru vôbec nepodrobil preskúmaniu z hľadiska okolností,
za ktorých bol urobený a ktoré mu predchádzali. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a
túto svoju neschopnosť chce preniesť na súd. Popierali a popierajú, že by ich pracovný pomer so
žalobkyňou skončil dohodou. Ich konanie nenesie žiadne známky rozporu s dobrými mravmi a takýto

rozpor žalobkyňa nikdy nepreukázala. V prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru ide o
dovolený a zákonom predpokladaný spôsob skončenia pracovného pomeru zamestnancom. Súd prvej
inštancie ho teda správne vyhodnotil ako platný právny úkon. Práve naopak, konanie žalobkyne by
sa dalo považovať za konanie neetické. Žalobkyňa, ako aj jej právny zástupca si počas konania vo
svojich tvrdeniach protirečili alebo ich menili. V doručenom vyjadrení zo dňa 02. 11. 2016 žalobkyňa
uvádza, že so svedkom Y. uzatvorila 2 zmluvy, pričom súčasťou jednej bolo aj ustanovenie o prechode

zamestnancov. Žalobkyňa nijako neodôvodnila, prečo neskôr tvrdí, že k ukončeniu pracovného pomeru
prišlo dohodou, keď ešte v decembri 2013 tvrdila, že k rozviazaniu pracovného pomeru došlo z
dôvodu nástupníctva a tento dôvod skončenia pracovného pomeru uviedla aj na zápočtových listoch.
Rovnaký spôsob skončenia pracovného pomeru uviedla žalobkyňa aj vo svojom prípise, ktorý dňa
31. 10. 2013 doručila ÚPSVaR Komárno. Ďalej uviedli, že žalobkyňa im niekoľko dní neprideľovala

prácu a nevedeli, čo majú robiť, tak išli na ÚPSVaR v Komárne, kde im dali vyplniť prihlášku do
evidencie uchádzačov o zamestnanie. Do evidencie ich však nezaradili, keďže nevedeli predložiť
doklady osvedčujúce skončenie pracovného pomeru a tieto na výzvy úradu nevedela predložiť ani
žalobkyňa, práve naopak, táto tvrdila, že ich pracovný pomer neskončil, keďže prišlo k nástupníctvu.
Do evidencie uchádzačov o zamestnanie ich zaevidovali až po preukázaní, že pracovný pomer so

žalobkyňou ukončili okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 17. 12. 2013. To, že spolu
s výplatou za mesiac september prevzali od žalobkyne aj mzdy za dni 01. až 06. 10. 2013 nijako
nepotvrdzuje, že boli uzrozumené s ukončením pracovného pomeru a majú vôľu pracovný pomer k
06. 10. 2013 skončiť. Žalobkyňa v doručenom vyjadrení sama uznala, že výplatný termín bol podľa
Zákonníka práce do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok

Okresného súdu Komárno sp. zn. 13Cpr/l/2014-276 zo dňa 08. 08. 2016 ako vecne správny potvrdil a
priznal im náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

6. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných zo dňa 16. 11. 2016 uviedla, že popiera,
že by dostatočne neodôvodnila podané odvolanie. V odvolaní zo dňa 25. 08. 2016 a opakovane aj

v následnom vyjadrení zo dňa 27. 10. 2016 riadne skutkovo aj právne vymedzila dôvody, pre ktoré
podala opravný prostriedok voči rozhodnutiu súdu. Prvoinštančný súd neaplikoval príslušné ustanovenia
Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, na ktoré v konaní poukazovala, nevysporiadal sa s jej
argumentáciou a všetkými skutkovými okolnosťami, ktoré z výpovedí žalovaných, svedka F. Cselediho
a z listinných dôkazov počas konania vyplynuli. Tieto jasne potvrdzovali zneužitie práva zo strany

žalovaných na jej úkor, čo nepožíva právnu ochranu a okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany žalovaných je absolútne neplatný právny úkon, nakoľko je podľa § 15 Zákonníka práce, ako
aj § 39 Občianskeho zákonníka v rozpore s dobrými mravmi. Žalované vo vyjadrení zo dňa 16. 11.
2016 tvrdili, že v konaní nebol preukázaný naliehavý právny záujem, čo bližšie nešpecifikujú. Žalobu
podala do uplynutia prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce, v čase, kedy pracovný pomer, ktorý

žalované žiadali ukončiť okamžitým skončením už bol ukončený iným spôsobom - ústnou dohodou.
Žalované vo vyjadrení zo dňa 16. 11. 2016 zdôraznili skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného
pomeru je platný a zákonom dovolený spôsob skončenia pracovného pomeru. Tento spôsob skončenia
pracovného pomeru však v konaní nebol podrobený dokazovaniu, či za daného skutkového stavu došlo
vôbec k vzniku nároku na náhradu mzdy, teda jedného z predpokladov na to, aby bolo možné uvažovať

o okamžitom skončení pracovného pomeru. Údajný vznik nároku a rozsah náhrady mzdy zostal nejasný,
sporný. Skutočnosť, že určitá listina má formálne náležitosti právneho úkonu podľa Zákonníka práce
samo osebe automaticky neznamená, že skutočne aj došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru
okamžitým skončením zo strany zamestnanca, toto bolo potrebné riadne preskúmať v súdnom konaní
postupom podľa CSP. Žalované prevzali mzdu za skutočne odpracované dni v mesiaci október 2013,

čo potvrdili podpismi pri prevzatí tejto mzdy, ďalším potvrdením bola ich výpoveď, daná skutočnosť
teda nebola sporná. Rovnako v konaní nebolo sporné, kedy v mesiaci dochádzalo obvykle k vyplácaniu
ich miezd. Nie je jasné, čo iné ako ich uzrozumenie s tým, že ukončujú pracovný pomer by malo ich
faktické konanie preukazovať. Žalované v konaní nepreukázali, že po 06. 10. 2013 vykonávali preňu akúkoľvek prácu v časovom rozsahu 1 alebo viac hodín, za ktorú by im mal vzniknúť nárok na mzdu.
Podstata popierania ústnej dohody o skončení pracovného pomeru zo strany žalovaných je založená na
ichúčelovomvykresľovaníakoosôb,ktorénemajúaniminimálneprávnepovedomie,konanieaskutkové

okolnosti, ktorými tiež preukazovala ústnu dohodu o skončení pracovného pomeru by mali byť podľa
nich zrejme vždy posudzované iba ako "nevedomosť". Takéto posúdenie a názory výslovne popiera.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP") preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel

k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie správne a dostatočným spôsobom
zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie správne a dostatočným
spôsobom odôvodnil.

8. V prejednávanej veci sa žalobkyňa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 13. 02.

2014 domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17. 12. 2013,
doručených jej zo strany žalovaných v 1. až 4. rade. Tiež žiadala, aby súd žalovaným uložil
povinnosť zaplatiť jej náhradu trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že jej dňa 19. 12. 2013 bolo ako
zamestnávateľovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany všetkých žalovaných,
ktoré pracovali na pozícii predavač. Ako dôvod skončenia pracovného pomeru žalované uviedli § 69 ods.

1písm.b/Zákonníkapráce,tedanevyplatenienáhradymzdyzamesiacoktóber2013,anido15dníodjej
splatnosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru považuje žalobkyňa za nedôvodné, keď pracovný
pomer so žalovanými bol ukončený dňa 06. 10. 2013 na základe Dohody o skončení pracovného
pomeru, čo je viac ako dva mesiace pred právnym úkonom zo strany zamestnancov doručeným jej
19. 12. 2013. Skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 06. 10. 2013 vylučuje možnosť platnosti

duplicitného skončenia pracovného pomeru na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
strany žalovaných z právnych dôvodov, ktoré neexistujú. Uviedla, že dohoda o skončení pracovného
pomeru medzi ňou ako zamestnávateľom a žalovanými ako zamestnankyňami vyplynula zo zmeny
ich zamestnávateľa, ktorá bola s pracovníkmi prerokovaná a spočívala v ukončení pracovného vzťahu
dňom 06. 10. 2013. Následne dňa 07. 10. 2013 došlo k nástupu k novému zamestnávateľovi, ktorým

je T. Y. Skončenie pracovného pomeru súviselo so zánikom obchodnej prevádzky žalobkyne, vrátane
predaja hnuteľných vecí a tovaru na nového prevádzkovateľa. Nastúpenie do práce a vykonávanie práce
treba podľa žalobkyne nepochybne vykladať ako: 1/ úkon potvrdzujúci uzavretie dohody o skončení
pracovného pomeru, 2/ úkon vyvolávajúci účinky novej práce. Žalobkyňa ďalej dôvodila, že skutkové
okolnosti potvrdzujú, že súhlas so skončením pracovného pomeru bol na obidvoch stranách, a to jednak

ústny súhlas, ktorý ju viedol k podpísaniu zmluvy s p. Y., bez ktorého by k skončeniu pracovného
pomeru u doterajšieho zamestnávateľa a výkonu tej istej práce v tej istej prevádzke žalovanými u
nového zamestnávateľa nemohlo dôjsť, a jednak konkludentný súhlas vyjadrený prácou pre nového
zamestnávateľa na rovnakom mieste a v rovnakej prevádzke. Žalobkyňa uviedla, že si následne splnila
všetky zákonné povinnosti zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru, zabezpečila a vyhotovila

potvrdenie o zamestnaní, potvrdenie o zdaniteľnej mzde a zrazených preddavkov pre zdanenie príjmov
fyzických osôb zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov. Vykonala tiež odhlášky zo Zdravotnej poisťovne
a Sociálnej poisťovne k uvedenému dňu. Taktiež poukázala na to, že žalované nevyužili právo uplatniť
v zákonnej lehote neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde v zmysle § 77 Zákonníka práce,
pretopovažujedohoduoskončenípracovnéhopomeruajnazákladeuvedenéhozaplatnú.Zuvedeného

potom vyplýva, že k duplicitnému skončeniu pracovného pomeru dňa 19. 12. 20213 nemohlo reálne
dôjsť.

9. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo

v súlade s ustanovením § 473 CSP k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku. Nová právna úprava
Civilného sporového poriadku dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych
noriem,ktorýznamená,ženováprocesnáúpravasapoužijenavšetkykonania,atoajnakonaniazačaté
pred dňom účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovujevýnimky z tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý

b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

14. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

15. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti

odvolacieho súdu.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie správne a vyčerpávajúco
odôvodnil. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdil v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, a keďže sa s
odôvodnenímnapadnutéhorozhodnutia (svýnimkouposúdeniaexistencienaliehavéhoprávneho
záujmu na požadovanom určení) stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Súd
prvej inštancie sa v dôvodoch napadnutého rozsudku vysporiadal so všetkými právne relevantnými
skutočnosťami majúcimi vplyv na posúdenie uplatneného nároku žalobkyne a ustálil správny právny

záver o nedôvodnosti tohto nároku.

17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, s ohľadom na dôvody podaného odvolania
žalobkyne, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie ustálil správny právny záver o tom, že
žalobkyňa nepreukázala existenciu ňou tvrdenej dohody o skončení pracovného pomeru so žalovanými

v 1. až 4. rade k 06. 10. 2013. Je potrebné prisvedčiť odvolateľke, že uzavretie dohody o skončení
pracovnéhopomeruústne,resp.konkludentnýmprejavomjeprípustnouformouuzavretiatohoprávneho
úkonu, avšak v danom prípade nie je možné konštatovať existenciu tohto právneho úkonu vedúceho k
skončeniu pracovného pomeru žalovaných v 1. až 4. rade u žalobkyne. Je potrebné uviesť, že dohoda
o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým na základe zhodného prejavu vôle

zamestnanca a zamestnávateľa dochádza k skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Súd prvej
inštancie správne v napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť absencie uvedeného zhodného
prejavu vôle strán sporu o skončení pracovného pomeru dohodou, keď žalované v 1. až 4. rade popreli,
že by im žalobkyňa navrhla skončenie ich pracovného pomeru dohodou ku dňu 06. 10. 2013. Z okolností
veci je taktiež zrejmé, tak ako na uvedené správne poukázal i súd prvej inštancie, že ani následné

konanie žalobkyne po tom, čo podľa jej tvrdenia malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru dohodou
k 06. 10. 2017, existencii tohto úkonu nenasvedčuje, keď žalobkyňa v úkonoch robených po 06. 10.
2013 tvrdila, že práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov žalovaných prešli podľa § 27 Zákonníka
práce na jej nástupcu. Takéto konanie žalobkyne potom nenasvedčuje ani tomu, že by sama žalobkyňa
konala na základe vedomosti o skončení pracovného pomeru dohodou, či už ústne alebo konkludentne.

Pokiaľ takejto vedomosti žalobkyne nenasvedčuje ani samotné konanie žalobkyne, o to viac nie je
možné ustáliť záver o tom, že by vedomosť o skončení pracovného pomeru dohodou iniciovanou
žalobkyňou mali mať žalované. V tomto smere súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie
a ním vykonané dôkazy správne vyhodnotil. Argumentácia žalobkyne, že z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplýva, že v danom prípade došlo k platnému rozviazaniu pracovného pomeru dohodou,

nie je namieste, keď i podľa názoru odvolacieho súdu výsledky vykonaného dokazovania (či už listinné
dôkazy, alebo výpovede strán sporu a svedka F. Y.) takýto záver tvrdený žalobkyňou neposkytli, naopak,
je potrebné konštatovať skutočnosť, že v konaní žalobkyňou tvrdené skončenie pracovného pomeru
dohodou k 06. 10. 2013 preukázané nebolo, keď nebola preukázaná existencia zhodného prejavu vôlestrán sporu o skončení pracovného pomeru takýmto spôsobom, ako ani to, že k skončeniu pracovného
pomeru dohodou by malo dôjsť k 06. 10. 2013. Len subjektívne nepodložené tvrdenie žalobkyne,
naviac až v konaní pred súdom prvej inštancie, keď ani samotné konanie žalobkyne po 06. 10. 2013

tomuto jej tvrdeniu nenasvedčovalo, nemožno považovať za preukazujúce ňou tvrdené skutočnosti.
Potom je potrebné ustáliť zhodný právny záver so súdom prvej inštancie, že žalobkyňa existenciu
dohody o skončení pracovného pomeru so žalovanými ku dňu 06. 10. 2013 nepreukázala. Rovnako
nie je namieste argumentácia žalobkyne, že žalované nevyužili možnosť postupu v zmysle ustanovenia
§ 77 Zákonníka práce a nenamietali neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru. I s touto

argumentáciou žalobkyne sa súd prvej inštancie správne vysporiadal, keď skonštatoval, že v danom
prípade nemohla nastať fikcia platnosti nejestvujúceho právneho úkonu ako následok neuplatnenia
jej neplatnosti na súde žalovanými, a s týmto právnym záverom sa i odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje.

18. K žalobkyňou namietanej nejasnosti a nezrozumiteľnosti úkonu - okamžitého skončenia

pracovného pomeru odvolací súd udáva, že rovnako ani s touto argumentáciou žalobkyne nie je možné
súhlasiť. K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú
skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovného pomeru k tomu, že rozväzuje pracovný
pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. ktorý zákonný dôvod okamžitého

skončenia pracovného pomeru uplatňuje, aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné
dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia
pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým
spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu
tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. V tejto

súvislostiodvolacísúdtaktiežudáva,žeNSSRvosvojomrozhodnutísp.zn.5Cdo/205/2007konštatoval
i to, že skutočnosti, ktoré sú dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je potrebné
rozvádzať do všetkých podrobností z dôvodu, že pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je
okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu
vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený, t.j. že prípadnú neurčitosť prejavu vôle by bolo

možné odstrániť výkladom.

19. V prejednávanej právnej veci je z obsahu zrušovacieho prejavu žalovaných nesporné, čo je
dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru u žalobkyne, keď tento dôvod žalované vymedzili
ako nevyplatenie náhrady mzdy za mesiac október 2013 ani do 15 dní od jej splatnosti, z ktorého dôvodu

okamžite rušia pracovný pomer so žalobkyňou podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Takto
vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanými je i podľa názoru odvolacieho
súdu nesporne určitý a zrozumiteľný, a to i bez toho, že by žalované vyčíslili výšku náhrady mzdy, ktorej
zaplatenia sa domáhajú, tak ako namietala žalobkyňa, keď predmetom tohto konania nie sú mzdové
nároky žalovaných vo vzťahu k žalobkyni, v rámci uplatnenia ktorých by žalované boli povinné vyčísliť

nimi uplatnený nárok a nebolo ani úlohou súdu prvej inštancie v tomto konaní zisťovať presnú výšku
nároku žalovaných na plnenie, ale skutočnosť naplnenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru ako takého. Odvolací súd dospel tak k záveru, že žalovanými formulované okamžité skončenie
pracovného pomeru nevyvoláva nejasnosť a spornosť dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru, ktorým bolo ustanovenie § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že žalobkyňa

žalovaným nevyplatila náhradu mzdy za mesiac október 2013. Súd prvej inštancie sa rovnako správne
vysporiadal i s otázkou splatnosti náhrady mzdy žalovaných za mesiac október 2013 tak, že táto bola
splatná na konci nasledujúceho mesiaca dňa 30. 11. 2013, avšak táto nebola žalobkyňou vyplatená ani
do 15 dní od jej splatnosti.

20. K žalobkyňou namietanému rozporu úkonu žalovaných (okamžitého skončenia pracovného
pomeru) s dobrými mravmi odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, mal za to, že v danom
prípade nie je možné konštatovať neplatnosť tohto právneho úkonu pre jeho prípadný rozpor s
dobrými mravmi. Pre pracovnoprávne úkony rovnako platí, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá,

že motívy skončenia pracovného pomeru nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku.
V danom prípade však nemožno konštatovať, že by motív okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalovanými, pri súčasnom konštatovaní danosti a opodstatnenosti dôvodu skončenia pracovného
pomeru, so zreteľom na okolnosti prípadu, bol v rozpore s dobrými mravmi. Konanie žalovaných, ktorépri existujúcej právnej neistote, i z hľadiska skutočnosti nezaradenia ich do evidencie uchádzačov o
zamestnanie pre nepredloženie dokladov osvedčujúcich skončenie pracovného pomeru, neprideľovanie
práce žalobkyňou po 06. 10. 2013, ich zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie ku dňu 30.

12. 2013 až na základe ich zrušovacieho prejavu (a tak nadobudnutie vedomosti o skončení pracovného
pomeru), nie je možné z hľadiska motívu tohto konania považovať za rozporné s dobrými mravmi.
Na tejto skutočnosti nič nemení ani žalobkyňou tvrdený fakt, že žalované v 2. až 4. rade pracovali
na základe dohody o vykonaní práce u svedka F. Y., teda, že vykonávali prácu pre inú osobu, keďže
skutočnosť o uzatvorení dohody o vykonaní práce (naviac, nie i so žalovanou v 1. rade) nemá žiaden

vplyv na existenciu a trvanie pracovného pomeru so žalobkyňou. Z okolností tejto veci nemožno ani
ustáliť taký záver, že by žalované požiadali o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie na
základe ich vedomosti o tom, že pracovný pomer so žalobkyňou skončil dohodou, čomu nenasvedčuje
ani ten fakt, že žalované o zaradenie do evidencie nezamestnaných požiadali až dňa 11. 10. 2013, a nie
bezprostredne po 06. 10. 2013, a i tento fakt prisviedča ich tvrdeniu o nevedomosti a právnej neistote
z hľadiska existencie pracovného pomeru so žalobkyňou.

21. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne, s takouto
argumentáciu žalobkyne sa odvolací súd nestotožňuje, keď podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie v
odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými právne relevantnými a rozhodujúcimi skutočnosťami
majúcimi vplyv na posúdenie ňou uplatneného nároku, jeho rozhodnutie je dostatočne a vyčerpávajúco

odôvodnené, a tak riadne preskúmateľné odvolacím súdom. Odvolací súd sa preto s rozhodnutím súdu
prvej inštancie, čo do posúdenia nedôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne z hľadiska nepreukázania
skončenia pracovného pomeru so žalovanými v 1. až 4. rade dohodou, posúdenia dôvodnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanými v 1. až 4. rade so žalobkyňou a jeho platnosti, a
to tak z hľadiska naplnenia hmotnoprávnych predpokladov okamžitého skončenia pracovného pomeru,

ako i jeho súladu so základnými zásadami právneho poriadku, v celom rozsahu stotožňuje.

22. Na rozdiel od súdu prvej inštancie, z hľadiska potreby preukázania naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, odvolací súd udáva,
že záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanou

určení (v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ OSP) nepreukázala, nie je správny. K uvedenému je potrebné
uviesťto,žeustanovenie§77Zákonníkaprácepriznávaúčastníkovipracovnoprávnehovzťahumožnosť
uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru a takáto žaloba o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru nie je žalobou určovacou, pri podaní ktorej by žalobkyňa bola povinná preukazovať
naliehavý právny záujem. I keď v tejto otázke súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, uvedené

nemá vplyv na posúdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie o nedôvodnosti podanej žaloby, z
dôvodov uvedených vyššie.

23. Sohľadomnavšetkyvyššieuvedenédôvodyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku na
náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. až 4.
rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).