Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. november 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/21/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113206580
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:2113206580.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ N., bývajúceho v U., 2/ O., bývajúcej v B., 3/
K., bývajúceho v T., 4/ K., bývajúcej v I., 5/ W., bývajúceho v I., všetci zastúpení JUDr. Gabrielou
Zelemovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Heydukova 16, proti žalovaným 1/ X., bývajúcemu v
A., 2/ E., bývajúcemu v T., 3/ E., bývajúcej v T., všetci zastúpení JUDr. Jozefom Zámožíkom, PhD.,
advokátom so sídlom v Trnave, Hlavná 31, o vypratanie nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde

Trnave pod sp. zn. 19 C 279/2013, o dovolaní žalobcov 1/, 3/ až 5/, proti rozsudku Krajského súdu v
Trnave zo 17. februára 2016, sp. zn. 11 Co 837/2014, 11 Co 838/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaní 1/ až 3/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

l. Okresný súd Trnava rozsudkom z 19. mája 2014 č. k. 19 C 279/2013-137 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobcovia domáhali vypratania nehnuteľností bližšie špecifikovaných v žalobe. Vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku
z 20. júla 1984 Miestny národný výbor v Suchej nad Parnou zriadil právo osobného užívania pozemku
parcelač.XXXX/XXX,katastrálneúzemieI.ovýmere288m2nazriadenierekreačnejzáhradkyprávnym
predchodcom žalovaného 1/. Dohoda bola na Štátnom notárstve zaregistrovaná 20. júla 1984. Na

základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku z 21. augusta 1984 Miestny národný
výbor v Suchej nad Parnou zriadil právo osobného užívania pozemku parcela č. XXXX/XXX, katastrálne
územieI.ovýmere274m2nazriadenierekreačnejzáhradkyžalovaným2/a3/.DohodabolanaŠtátnom
notárstve zaregistrovaná 10. septembra 1984. Právni predchodcovia žalovaného 1/ užívali pridelenú
parcelu ako im bola pridelená a od roku 1999 túto užíval žalovaný 1/ v rozsahu tak, ako je oplotená
i v súčasnosti a žalovaní 2/ a 3/ užívajú pridelenú parcelu od roku 1984 doposiaľ v rozsahu tak, ako

je oplotená i v súčasnosti. Dospel k záveru, že právni predchodcovia žalovaného 1/ a žalovaní 2/ a 3/
nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ktorých vypratania sa žalobcovia domáhali,
vydržaním a to právni predchodcovia žalovaného 1/ k parcele v súčasnosti označenej ako parcela č.
XXXX/XXX. a žalovaní 2/ a 3/ k parcele č. XXXX/XXX, keď užívali svoju pridelenú parcelu spolu so
susednými parcelami od roku 1984 nerušene po dobu minimálne 10 rokov, počas tejto doby neboli nikým
rušení v užívaní a nemali vedomosť, že užívajú i susednú parcelu, ktorá im v skutočnosti pridelená

nebola.

2. Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcov 1/ až 5/ rozsudkom zo 17. februára 2016 č. k. 11 Co
837/2014, č. k. 11 Co 838/2014-197, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
ako vecne správny. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zisteniami, vyhodnotením rozhodujúcich
skutočností a právnym posúdením veci. Zdôraznil, že predmetné nehnuteľnosti boli v roku 1947

skonfiškované E. v prospech štátu a pridelené žalovaným na základe rozhodnutí o pridelení pozemku
do osobného užívania a následne dohôd o zriadení práva osobného užívania týchto nehnuteľnostížalovaným, teda zákonným spôsobom a od roku 1984 tieto nehnuteľnosti riadne užívajú. Stotožnil sa
so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaní splnili podmienky vydržania. Uviedol, že vzhľadom na
výmeru prideleného pozemku a pričlenenej časti (288 m2 k 49 m2 a 274 m2 k 33 m2) sa jedná o malú

výmeru, navyše pri zachovaní tvaru pozemku, takže uvedené možno považovať za ospravedlniteľný
omyl žalovaných, ktorí pri oplocovaní pozemkov oplotili väčšiu výmeru ako im prináležala.

3. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podali dovolanie žalobcovia 1/, 3/ až 5/ (ďalej
aj ,,dovolatelia“). Namietali, že v konaní došlo k odňatiu ich možnosti konať pred súdom (§ 237 ods.

1 písm. f/ O.s.p.), súdy nižších stupňov neúplne zistili skutkový stav a rozhodnutie odvolacieho súdu
(rovnako aj rozhodnutie prvostupňového súdu) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.). Namietali, že prvostupňové rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené
najmä po právnej stránke Odvolaciemu súdu vytkli absenciu jasnej a zrozumiteľnej odpovede na kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, na ktoré poukazovali vo svojom
odvolaní. Uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené na nesprávnych skutkových a tiež

na nesprávnych právnych záveroch. Vykonané dokazovanie bolo neúplné a jeho výsledky boli súdmi
nižšieho stupňa nesprávne vyhodnotené. Súdy pri svojom rozhodovaní nezohľadnili, resp. nevyhodnotili
žalobcami správne navrhnuté dôkazy. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberali skutkový a právny
stav veci.

4. Žalovaní vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie odmietnuť. Uviedli, že rozsudky súdov
nižších inštancií sú dostatočne odôvodnené, sú preskúmateľné, súdy sa v nich vysporiadali so všetkými
relevantnými námietkami žalobcov a vyplývajú z nich všetky závery súdu, o ktorých sa rozhodovalo.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len

„C.s.p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016,
postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už
podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie v prejednávanej veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016,
podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania

dovolania, teda podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania
základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov
tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov
dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva

(Čl. 2 ods. 1, 2 C.s.p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem
vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C.s.p.).

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.), po zistení, že dovolanie podala včas
strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 C.s.p.), zastúpená advokátom

(§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) skúmal, či sú dané
procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a
konania, ktoré mu predchádzalo.

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky
štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

8. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie.
Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým možno napadnúť ešte neprávoplatné
rozhodnutie, je dovolanie mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto

mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie
prípustné. Pokiaľ je odvolanie zásadne prípustné (ak Občiansky súdny poriadok v prípade niektorých
rozhodnutí výslovne neustanovuje inak), dovolanie - naopak - je prípustné, len ak to Občiansky
súdny poriadok výslovne uvádza. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto mimoriadnosť dovolaniačasto zdôrazňuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou,vktorejbybolomožnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutie(por.rozhodnutianajvyššiehosúdu,
napr. sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6

Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

9. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§
236 ods. 1 O.s.p.).

10. V prejednávanej veci smeruje dovolanie výslovne len proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

11. Dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok (výrok) odvolacieho súdu, ale taký

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti
nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že dovolanie žalobcov nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

12. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 vety druhej O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. (či už to účastník
namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti
dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie
je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z
hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak
je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. napr. R 117/1999, R 34/1995).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že
k tejto vade skutočne došlo.

13. Žalobcovia procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. netvrdili a
ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemožno

vyvodiť.
14. Žalobcovia v dovolaní výslovne namietali vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

15. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký nesprávny, procesné
ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide najmä o právo predniesť
(doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k
vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu
senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).16. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil žiadne porušenie procesných predpisov zo strany
súdov nižšieho stupňa, ktorým by došlo k odňatiu možnosti žalobcov konať pred súdom. Žalobcovia
mali v konaní zachované všetky vyššie uvedené procesné oprávnenia a súd im vytvoril priestor pre ich

realizáciu. Žalobcovia žiadne z vyššie uvedených porušení ani nenamietali.

17. Dovolatelia svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. založili
na tvrdení, že rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné a neobsahujú zdôvodnenie tých skutkových a
právnych otázok, ktoré boli pre posúdenie veci podstatné.

18. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne
kolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

19. S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľmi
preto považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá síce

je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo
166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode len vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného
dôvodu prípustné (§ 238, § 239, § 237 O.s.p.).

20. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom

a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných
vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci

išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom
pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

21. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie)
spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej

štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z
odôvodnení sú zrejmé právne úvahy odvolacieho i prvoinštančného súdu (ich vecnou správnosťou
sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli k prijatiu záveru, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. V dôsledku toho odvolací súd už v tomto smere ďalšiu
odvolaciu argumentáciu žalobcov nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť správnosť prijatého záveru, že

žalovaní nadobudli vlastnícke právo vydržaním za splnenia všetkých zákonov stanovených podmienok.
Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
správnosťprávnychzáverov,naktorýchjerozhodnutiezaložené,niejeprávnerelevantná,leboprípadne
nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalobcovia majú
odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v

zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv žalobcov. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolatelia sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

22. S poukazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
v dovolaním napadnutom rozsudku, nemali za následok odňatie možnosti žalobcov konať pred súdom
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.23. Pokiaľ žalobcovia namietali, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre
rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových

zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v
zmysle ustanovenia § 237 od. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R
6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo
244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

24. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladal prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal
strane možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

25. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ
súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu
nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď
tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

26. Dovolatelia namietali i nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov (§ 241 ods.
2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny
predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe
ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 ods. 1 O.s.p. a
nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby boli tvrdenia dovolateľov o existencii tohto dovolacieho

dôvodu opodstatnené (najvyšší súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť
by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.

27. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalobcov

nemožno vyvodiť z § 239 O.s.p., ani z § 237 ods. 1 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto ich
dovolanie podľa § 447 písm. c/ C.s.p. ako procesne neprípustné odmietol.

28. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C.s.p.). O výške náhrady trov konania žalovaných rozhodne súd prvej inštancie (§ 262

ods. 2 C.s.p).

29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.