Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. január 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/136/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615010265
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1615010265.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora
Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému X. B.Ň. T. Q.., pre prečin zneužívania
právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. o
odvolaniach obžalovaných X. B. T. D.. L. U. a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp.
zn. 2T/70/2015 zo dňa 12.09.2016, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 26.januára 2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/ Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Malacky
sp. zn. 2T/70/2015 zo dňa 12.09.2016 v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec sa v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Malacky boli obžalovaní X. B. T. D.. L. U. uznaní za vinných
zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 326
ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že

po vzájomnej dohode minimálne od 11.09.2013 na rôznych miestach, najmä v obci Suchohrad v
okrese F. ako príslušníci Policajného zboru Slovenskej republiky, ktorí boli poverení vykonávaním

služobných úkonov s L. V., Z.. XX.XX.XXXX, od tohto pod rozličnými zámienkami vytvárajúc legendu
ohrozenia jeho osoby, žiadali finančné prostriedky resp. finančný dar, pričom L. V. po nahlásení týchto
skutočnostípríslušnýmslužobnýmmiestam,súcnásledneriadenýoperatívnymiorgánmiSekciekontroly
a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR odovzdal

- dňa 18.09.2013 v obci Suchohrad č. 147 obž. D.. L. U. hotovosť vo výške 5.000,-€, z ktorých obž. D..

L. U. sumu 500,-€ odovzdal obž. X. B.,

- dňa 01.10.2013 v obci Suchohrad č. 147 obžalovaným D.. L. U. T. X. B. odovzdal hotovosť vo výške
20.000,-€ s tým, že každému jednému obžalovanému patrí suma 10.000,-€,

pričom obaja obžalovaní v úmysle sa obohatiť konali v rozpore s ustanovením § 48 ods. 3 písm. a/,

písm. f/ zák. č. 73/1998 Z. z. a v rozpore s Rozkazom Ministra vnútra Slovenskej republiky číslo 6, bod
7, z 19.02.1997.

Za to boli obžalovaní X. B. T. D.. L. U. odsúdení, každý samostatne, podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. s použitím
§38ods.3,§36písm.j)Tr.zák.ktrestuodňatiaslobodyvovýmere24mesiacov.Podľa§49ods.1písm.
a), § 50 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému X. B. výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu

v trvaní 24 mesiacov a obžalovanému D.. L. U. bol výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnúdobu v trvaní 26 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená organizácia Ministerstvo vnútra
SR odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolania obžalovaní X. B. T. D.. L. U., ako aj prokurátor.

Obžalovaný X. B. podané odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Namieta,
že súd vôbec neoboznámil obrazovo - zvukový záznam z odovzdávania peňazí svedkom V. v deň
ich zadržania. Ako vyplýva zo zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 30.05.2016, súd dôkazy

získané ako zvukové oboznámil výlučne čítaním, čím sa uvedené dôkazy stali nezákonne vykonanými.
Ďalej namieta, že nie je vôbec zrejmé, aké procesné postavenie má svedok V.. Tento konal podľa
inštruktáže a bol riadený operatívnymi pracovníkmi, teda konal ako agent. Tomuto tvrdeniu svedčí
aj fakt, že svedok V. prevzal priamo z pokladne MV SR finančné prostriedky určené na provokáciu
trestnej činnosti obžalovaných a to 5000,- euro a potom 20.000,- euro. V spisoch sa však nenachádza
žiadne rozhodnutie súdu na použitie V. ako agenta podľa § 117 Tr. por. Ďalej v odvolaní poukazuje na

chronológiu priebehu trestného konania, keď bol najskôr obvinený zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu nátlaku podľa § 192 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným
zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr.
zák. Následne dozorová prokurátorka dala pokyn vyšetrovateľovi, že právna kvalifikácia podľa § 192 Tr.
zák. je nepodložená a aktuálne je iba podozrenie zo spáchania prečinu podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr.

zák. K zmene právnej kvalifikácie došlo pri podaní obžaloby, v ktorej sa mu kladie za vinu spáchanie
prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. s tým, že súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom
pojednávaní vec právne kvalifikoval ako prečin znaužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
ods. 1 písm. a) Tr. zák. Podľa názoru súdu, treba za výkon právomoci považovať akúkoľvek činnosť
vymedzenú alebo ustanovenú zákonom alebo iným o zákon sa opierajúcim právnym predpisom. S

týmto názorom sa nestotožňuje, nakoľko nie je možné stotožňovať pojem právomoc verejného činiteľa
s výkonom bežnej služobnej činnosti policajta. Nie každé porušenie predpisov je konaním v zmysle
zneužitia právomoci. Pokiaľ verejný činiteľ úmyselne porušuje pracovnú disciplínu, koná v rozpore so
svojimi pracovnými povinnosťami, ale pritom nejde o výkon jeho právomoci. Obaja obžalovaní robili
svedkovi V. „taxislužbu“, mali za úlohu svedka V. priviesť na vyšetrovací úkon z jeho bydliska, na miesto

podľa potrieb vyšetrovateľov a po úkone ho zaviesť domov. Nešlo tu o riadne predvolanie ako svedka,
ani o predvedenie podľa Trestného poriadku, ale o službu polície svedkovi, ktorý vypovedal vo veciach
vráždvprípadeQ..Obžalovanítedanevykonávaližiadnuprávomocverejnéhočiniteľa.Vodvolaníbližšie
konkretizuje, čo sa rozumie pod pojmom vykonávanie právomoci verejného činiteľa so záverom, že ak
prijal dar od svedka V., mohol sa dopustiť nanajvýš disciplinárneho previnenia. V odvolaní ďalej rozoberá

dôkaznú situáciu a vyslovuje výhrady k vierohodnosti svedka V., pričom namieta aj to, že pri zmenách
právnych kvalifikácií počas trestného stíhania bol skutok, ktorý sa mu kladie za vinu modifikovaný takým
spôsobom, že nie je zachovaná totožnosť skutku. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
a sám ho oslobodil spod obžaloby, respektíve, aby vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Obžalovaný D.. L. U. podané odvolanie odôvodnil písomným podaním prostredníctvom svojej
obhajkyne. V odvolaní namieta, že skutok, ktorý sa mu kladie za vinu nie je možné kvalifikovať ako
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Tr. zák. Poukazuje na to, že nie každý
policajt je v každom prípade v postavení verejného činiteľa. Obžalovaný voči svedkovi V. nevykonával
žiadnu právomoc, nakoľko oni (obžalovaní) svedka iba vozili na vyšetrovacie úkony. Žiadnu právomoc

voči svedkovi nepoužívali a preto ani nemohli spáchať trestný čin, zo spáchania ktorého boli uznaní za
vinných v napadnutom rozsudku. Samotná okolnosť, že ako príslušníci PZ mali určité povinnosti uložené
ustanovením § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. a rozkazom Ministra vnútra SR a tieto porušili,
ešte tým nenaplnili skutkovú podstatu trestného činu. Ich konanie by eventuálne mohlo byť posúdené
ako neetické konanie, ktoré je disciplinárnym previnením. Okrem svedka V. nebolo preukázané, že by

oni žiadali od neho finančný dar. Išlo tu o určitú provokáciu zo strany svedka V.. Súd postupoval správne,
keďneakceptovalprávnukvalifikáciuprečinupodvodupodľaobžaloby,nakoľkosvedokV.neboluvedený
do omylu, keďže jeho konanie bolo riadené políciou a finančné prostriedky, ktoré odovzdával, neboli jeho
majetkom. Súd neskúmal, či nešlo o policajnú provokáciu s tým, že zverenie finančných prostriedkov
štátu inšpekčnou službou osobe s kriminálnou minulosťou je protiprávne a preto takýto dôkaz nemôže

byť použitý v trestnom konaní. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám ho oslobodil
spod obžaloby, respektíve, aby vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Prokurátor v písomne odôvodnenom odvolaní namieta, že súd v napadnutom rozsudku nedôvodne
zmenil právnu kvalifikáciu skutku oproti podanej obžalobe na prečin zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. V tejto súvislosti uvádza, že obaja obžalovaní síce voči

svedkovi V. vystupovali ako príslušníci PZ, ktorí ho zabezpečovali a eskortovali na vyšetrovacie úkony
v inej trestnej veci, avšak za účelom zabezpečenia majetkového prospechu v ich prospech uvádzali
svedka V. do omylu tým, že mu tvrdili nepravdivé skutočnosti o jeho postavení a aktuálnej situácii v
jednotlivých trestných konaniach, najmä však o ich možnosti svedkovi nimi umelo navodenej situácii
pomôcť a postarať sa o neho. Ich tvrdenia sa však nezakladali na pravde, pretože takýmito možnosťami

obžalovaní nikdy nedisponovali a konali len s cieľom dosiahnuť zamýšľaný cieľ a to finančnú odmenu.
Skutočnosť, že ho utvrdzovali v tom, že sú oprávnení a schopní mu pomôcť a postarať sa o neho,
avšak opak bol pravdou, je rozhodujúca pre právne posúdenie skutku. Ak teda obžalovaní nedisponovali
právomocou, nemohli túto ani zneužiť. Vzhľadom k uvedenému je nutné skutok právne kvalifikovať ako
prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
a sám rozhodol o vine obžalovaných v zmysle podanej obžaloby, respektíve, aby vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 317 ods.1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a zistil, že podané odvolania obžalovaných a prokurátora
sú čiastočne dôvodné.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie alebo nezruší rozsudok podľa § 316
ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre chyby v napadnutých
výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Podľa § 321 ods. 1 písm. c/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak vzniknú pochybnosti o
správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo
vykonať ďalšie dôkazy.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak bolo napadnutým

rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo
veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec spravidla súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.

Po preskúmaní kompletného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu, krajský súd sa stotožnil s
odvolaniami obžalovaných a prokurátora v tom, že skutok zo spáchania ktorého boli obžalované osoby
uznané vinnými, nevykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. V tomto smere išlo o nesprávne hmotnoprávne posúdenie

skutku, čomu zodpovedá kasačný dôvod uvedený v ustanovení § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por.

Pokiaľ ide o jednotlivé znaky základnej skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak odvolací súd neakceptoval záver súdu prvého stupňa
uvedený v napadnutom rozsudku (str. 8), že pod výkonom právomoci verejného činiteľa treba rozumieť

akúkoľvek činnosť vymedzenú alebo ustanovenú zákonom alebo iným, o zákon sa opierajúcim právnym
predpisom, podľa ktorého sú realizované úlohy alebo oprávnenia orgánov štátu.

Krajský súd upozorňuje, že obsah pojmu právomoc nenapĺňa akékoľvek zákonné ustanovenie určujúce
verejnému činiteľovi spôsob a hranice jeho konania. Pokiaľ by sa akceptoval záver súdu prvého stupňa,

potom by ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa muselo byť posúdené aj napríklad
konanie verejného činiteľa, ktorý úmyselne nedodržiava pracovnú dobu (aj v takomto prípade verejný
činiteľ porušuje povinnosť plniť svoje úlohy, avšak o trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa
nejde, primerane aj judikatúra napríklad R 16/1967). Rovnako tak nie je trestným činom zneužívaniaprávomoci verejného činiteľa, ak by napríklad policajt ako verejný činiteľ počas výkonu služby odcudzil v
obchode tovar (išlo by len o trestný čin krádež), respektíve, ak by úmyselne poškodzoval majetok svojho
zamestnávateľa (išlo by o trestný čin poškodzovania cudzej veci). Všetky tieto príklady majú spoločné to,

že sa ich síce dopúšťa verejný činiteľ, avšak pri nich ako verejný činiteľ nevykonáva žiadnu právomoc,
ktorá by mu bola zverená zákonom. Alebo povedané inak, to, že sa osoba v postavení verejného
činiteľa dopustí protiprávneho konania a tým zároveň poruší povinnosť ustanovenú jej zákonom ako
verejnému činiteľovi ešte automaticky neznamená, že došlo k naplneniu znakov základnej skutkovej
podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.,

pretože sa tak nemuselo stať pri vykonávaní právomoci verejného činiteľa.

Už z dôvodovej správy k predchádzajúcemu Trestnému zákonu (zákon č. 140/1961 Zb., na ktorý pri
trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa obsahovo nadviazal aj zákon č. 300/2005 Z.
z.) možno vyvodiť, že právomocou verejného činiteľa treba rozumieť predovšetkým rozhodovanie o
právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Právomoc vždy musí obsahovať prvok moci

a prvok rozhodovania. Aby konkrétny verejný činiteľ realizoval právomoc v zmysle § 326 ods. 1
písm. a) Tr. zák., musia byť súčasne splnené tri podmienky a to, musí ísť o rozhodovanie o právach
alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, oprávnenie rozhodovať musí byť explicitne priznané
Ústavou SR, ústavným zákonom alebo zákonom a také rozhodovanie musí obsahovať prvok moci a
rozhodovania.

Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa rozhodovania, tak prvok moci a rozhodovania je nedielnou súčasťou
právomoci verejného činiteľa a je jedným z rozhodujúcich znakov umožňujúcich identifikovať právomoc
verejných činiteľov. Znamená nielen to, že verejný činiteľ je oprávnený konať o právach a povinnostiach
iných, ale tiež to, že toto jeho konanie je vynútiteľné donucovacou mocou štátu. Výkon právomoci

je realizovaný formálnym alebo neformálnym právnym úkonom a je vždy jednostranným právnym
úkonom nezávislým na vôli subjektu voči ktorému smeruje alebo ktorého sa týka (k uvedenému pozri
bližšie napríklad materiál Generálnej prokuratúry SR s názvom Zhodnotenie dokazovania a zákonnosti
rozhodovania o trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa a o trestných činoch korupcie
(2000).

V konaní obžalovaných ako verejných činiteľov pritom absentoval akýkoľvek výraznejší prvok moci
a rozhodovania, ktoré sú typické pre výkon právomoci verejného činiteľa. Konanie obžalovaných
spočívalo v organizovaní prepravy svedka L. V. na vyšetrovacie úkony vykonávané v inej trestnej veci
podľa požiadaviek vyšetrovateľov. Rozsah ich právomoci (obžalovaných) bol teda celkom nepatrný

a vyčerpával sa zabezpečovaním dopravy pre svedka podľa pokynov orgánov činných v trestnom
konaní. Nič iné vo vzťahu k svedkovi L. V. nemali v popise svojej práce, t. j. najmä nedisponovali
žiadnymi kompetenciami (právomocou) v trestných veciach, v ktorých vystupoval L. V. ako obvinený,
respektíve ako svedok a objektívne žiadnym spôsobom nemohli tieto trestné veci ovplyvniť v prospech,
či neprospech svedka L. V.. Obžalované osoby tu len predstierali svoje možné kompetencie (právomoci),

ktorými však vôbec nedisponovali. Možno sa tu preto stotožniť s odvolacou argumentáciou prokurátora
pokiaľ tvrdil, že ak obžalovaní nemali žiadnu právomoc v trestných veciach v ktorých L. V. vystupoval
v procesnom postavení obvineného, či svedka, potom ani reálne nemohli túto právomoc zneužiť v
zmysle znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Vzhľadom k uvedenému je v posudzovanom prípade vylúčené,

aby sa obžalovaní mohli dopustiť tohto trestného činu a to z dôvodu absencie znaku „vykonávania
právomoci spôsobom odporujúcim zákonu“. K uvedenému je potrebné dodať, že svoju nepatrnú
právomoc spočívajúcu v preprave svedka podľa pokynov orgánov činných v trestnom konaní vykonávali
obžalované osoby riadne, t. j. v súlade s požiadavkami týchto orgánov. Zo strany obžalovaných nedošlo
pri zabezpečovaní prepravy svedka napríklad k násilnému konaniu z ich strany, ktorým by svedka nútili,

aby vyzradil miesto uloženia finančných prostriedkov pochádzajúcich z trestnej činnosti, respektíve,
ktorým by svedka nútili k tomu, aby vypovedal určitých spôsobom a podobne.

Možno preto uzatvoriť, že v danej trestnej veci nebol naplnený znak základnej skutkovej podstaty
trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. týkajúci

sa „výkonu právomoci“ verejného činiteľa.

Tento záver však neznamená to, že by konanie obžalovaných popísané v obžalobnom návrhu nemohlo
vykazovať znaky iného trestného činu. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je v danej trestnej vecivylúčené kvalifikovať konanie obžalovaných popísané v skutkovej vete obžalobného návrhu ako trestný
podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že pri trestnom čine podvodu musí byť škoda na cudzom majetku
spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom osoby vykonávajúcej majetkovú dispozíciu. Nie je však
vylúčené, že osoba uvádzaná páchateľom do omylu v priebehu príčinného vzťahu zistí svoj omyl
a následne majetkovú dispozíciu vykoná už s poznaním všetkých rozhodných skutkových okolností,
prípadne vykonanie majetkovej dispozície len predstiera. Do tejto skupiny prípadov sa v praxi zaraďujú

najmä tie, pri ktorých je určitý časový odstup od konania, ktorým páchateľ uviedol iného do omylu,
od momentu, keď osoba uvedená do omylu má vykonať majetkovú dispozíciu v prospech páchateľa
alebo inej osoby a tieto obohatiť. Práve v tomto časovom odstupe sa stáva, že osoba, ktorá má
vykonať majetkovú dispozíciu, si preverí páchateľom uvádzané informácie a zistí, že nie sú pravdivé,
respektíve oznámi páchateľove konanie polícii. Nasleduje podanie trestného oznámenia na polícii a
následné vykonanie majetkovej dispozície je už realizované za asistencie polície (s cieľom zistiť a zaistiť

páchateľa), t. j. ide už len o predstierané vykonanie majetkovej dispozície a predstieranie (pokračovania)
omylu osoby, ktorá ju vykonáva.

Pokiaľ by súd prvého stupňa po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie dospel k záveru, že sa
prokurátorovi podarilo preukázať, že obžalované osoby konali s cieľom získať finančné prostriedky od

svedka L. V. a to tak, že mu predstierali nepravdivé skutočnosti o jeho postavení v trestných konaniach, v
ktorých vystupoval a tak vytvárali nepravdivú situáciu o ňom s tým, že disponujú kompetenciami a môžu
mu za finančnú odmenu pomôcť, mohli by byť tieto skutkové okolnosti podradené pod znak základnej
skutkovejpodstatytrestnéhočinupodvoduspočívajúcivuvádzaníinéhodoomylusúmyslomsaobohatiť
a spôsobiť tak na cudzom majetku škodu. Skutočnosť, že L. V. následne vec oznámil polícii, nemení

nič na skutočnosti, že obžalovaní už svojím konaním, pred oznámením veci na polícii, naplnili časť
znakov základnej skutkovej podstaty týkajúcich sa úmyselného uvádzania do omylu iného s úmyslom sa
obohatiť a spôsobiť mu škodu na jeho majetku. Vzhľadom k uvedenému nie je vylúčené kvalifikovanie
konania obžalovaných ako vývojové štádium trestného činu podvodu a to konkrétne ako pokus tohto
trestného činu.

Trestný čin podvodu však nemohol byť v danom prípade dokonaný, tak ako nesprávne argumentuje
prokurátor v odvolaní, nakoľko svedok L. V. pri vykonávaní majetkovej dispozície už poznal všetky
rozhodujúce skutkové okolnosti, t. j. už v tomto momente príčinného vzťahu nebol v omyle a vedel, že
finančné prostriedky, ktoré odovzdáva obžalovaným mu boli dané do dispozície políciou a teda nemôže

na jeho majetku ani reálne vzniknúť škoda. Vstupom polície do skutkového deja sa pretrhla príčinná
súvislosť medzi uvádzaním do omylu a prípadným vznikom škody v dôsledku majetkovej dispozície
vykonávanej v omyle. Takýto skutok je teda charakerizovaný nedostatkom následku, ktorý je znakom
skutkovej podstaty trestného činu podvodu, a preto môže byť konanie obžalovaných prípadne posúdené
len ako pokus trestného činu podvodu.

Vzhľadom na obdobnú trestnoprávnu úpravu v Českej republike odvolací súd poukazuje (v rámci
prípustného komparatívneho výkladu) aj na závery rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej
republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Tdo 634/2006 týkajúceho sa trestného činu podvodu dospel k
záveru, že „ak páchateľ koná spočiatku samostatne, avšak v dôsledku zásahu polície do skutkového

deja príde k okolnostiam, ktoré zabraňujú, aby nastali účinky, s ktorými Trestný zákon spája dokonanie
trestného činu podvodu, nie je možné páchateľa uznať vinným za spáchanie dokonaného trestného činu.
Takéto konanie je možné právne posúdiť len ako pokus trestného činu podvodu, resp. len ako prípravu“.
Najvyšší súd ČR zdôraznil, že vstupom polície do prípadu, keď polícia monitorovala záverečnú časť
skutkového deja spočívajúcu v odovzdaní peňazí nemohlo prísť k dokonaniu trestného činu podvodu.

Poškodený už totiž v čase odovzdávania peňazí nekonal v omyle a ani nemohlo dôjsť ku škode na jeho
majetku.

Pokiaľ obžalovaný X. B. namietal nedodržanie totožnosti skutku medzi skutkom, ktorý bol uvedený v
uznesení o vznesení obvinenia a skutkom uvedeným v obžalobe a následne aj v napadnutom rozsudku,

tak mu nie je možné dať za pravdu.

Odvolací súd pripomína, že totožnosť skutku znamená zhodnosť, identitu, t. j. vykonanie trestného
konania o tej iste skutkovej udalosti. To však neznamená, že od začiatku trestného stíhania až dojeho skončenia musí byť zachovaná úplná zhoda popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, teda, že v
uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový dej úplne totožne popísať,
pretože v priebehu vykonávania dokazovania sa môžu poznatky o skutkovom deji meniť. Napokon

trestné konanie sa vedie o skutku a nie o jeho opise. K zachovaniu totožnosti skutku pritom postačuje, ak
medzi skutkom, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a skutkom uvedeným v obžalobe, či rozsudku súdu
bude zachovaná aspoň totožnosť konania, prípadne aspoň totožnosť následku, respektíve totožnosť
skutku bude zachovaná aj vtedy, pokiaľ konanie a následok v podobe popísanej v uznesení o vznesení
obvinenia a konanie a následok po zmenách, ku ktorým došlo v obžalobe, či na hlavnom pojednávaní

budú aspoň čiastočne totožné. Totožnosť skutku je teda zachovaná aj vtedy, ak došlo súčasne k
čiastočnej zmene tak konania ako aj následku. Tieto závery vyplývajú aj z judikatúry Najvyššieho súdu
SR (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/50/2015 zo dňa 11.11.2015).

Pokiaľ uvedené závery aplikujeme na posudzovaný prípad tak zistíme, že medzi skutkom uvedeným
v uznesení o vznesení obvinenia (č. l. 25) a medzi skutkom uvedeným v obžalobnom návrhu je

zachovanáčiastočnátotožnosťkonaniaobžalovaných.Vtomtosmerepoukazujeodvolacísúdnatúčasť
skutkového opisu uvedeného v uznesení o vznesení obvinenia podľa ktorého obvinení „v ňom (svedkovi
V.) najprv vyvolali neistotu z jeho postavenia tak, že mu opakovane uvádzali, že policajti, ktorí s ním
dovtedy spolupracovali ho hodili cez palubu, pričom L. V. sľubovali, že práve oni sa o neho postarajú,
poskytnú mu nekonkretizovanú nadštandardnú starostlivosť o jeho osobu a vybavenie rôznych výhod“.

Tieto skutkové okolnosti sú následne aj súčasťou popisu skutkového deja v obžalobe prokurátora, z
ktorých prokurátor vyvodzuje „uvádzanie iného do omylu“ v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného
činu podvodu. Z uvedeného vyplýva, že pri podaní obžaloby nebola porušená zásada totožnosti skutku.

Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacími námetkami obžalovaného X. B. v tom, že nie je jasné, aké

procesné postavenie má L. V.. Alebo povedané inými slovami, v posudzovanej trestnej veci má L. V.
procesné postavenie svedka (podľa obžaloby by mal mať aj procesné postavenie poškodeného), avšak
čiastočne v predmetnej trestnej veci plnil fakticky aj úlohy agenta, či skôr spolupracujúceho svedka.
Takýto postup je však v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, pretože Trestný poriadok nepozná
činnosť spolupracujúceho svedka.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá v čase
vyhlásenia napadnutého rozsudku ešte nebola známa. Ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2
To/15/2015 zo dňa 25.10.2016 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR 1/2017 ako rozhodnutie č. 2) podľa ktorého, môže osoba vystupovať v trestnom konaní v pozícii

svedka podľa § 127 Tr. por. len dovtedy, pokiaľ neoznámi skutočnosti nasvedčujúce tomu, že má byť
spáchaný trestný čin a nezačne byť riadená a ovplyvňovaná orgánmi činnými v trestnom konaní, pretože
od tohto momentu koná v podstate v rovnakom faktickom postavení ako agent v zmysle § 117 Tr. por. -
ako agent de facto, nie je však agentom de iure. Od tohto momentu má len formálne postavenie svedka,
čo je však závažnejšie, na dôkaz získaný a predložený takýmto svedkom, či už v podobe výpovede

alebo inej (predloženie vecného dôkazu, listin a podobne), nie je možné v ďalšom konaní prihliadať.

Najvyšší súd SR v citovanej judikatúre pripomína, že podľa § 127 ods. 1 Tr. por. je svedkom osoba, ktorá
svojimi zmyslami vnímala a zapamätala si a môže z toho reprodukovať, čo je jej známe o trestnom čine a
o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Podľa § 10 ods. 20 Tr. por. je agentom

príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu prokurátora
alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov zločinu, trestných činov
uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona (ďalej len korupcia), trestného
činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.
Pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov korupcie alebo trestných činov terorizmu môže byť

agentom aj iná osoba ako príslušník Policajného zboru ustanovená prokurátorom na návrh policajta
alebo príslušníka Policajného zboru povereného ministrom vnútra SR.

Z uvedeného najvyšší súd vyvodzuje, že svedok sa nemôže nijako zúčastňovať na páchaní trestného
činuvakejkoľvekforme,podobe,čištádiu.Procesnépostavenieagentajeoprotiprocesnémupostaveniu

svedka osobitné a to napriek okolnosti, že agent môže byť v trestnom konaní vypočúvaný ako svedok.

Najvyšší súd SR uzatvára, že ak osoba oznámi páchanie trestného činu v štádiu prípravy alebo pokusu
a nebola použitá ako agent na základe príkazu v zmysle § 117 Tr. por. (pričom okrem výnimky uvedenejv ustanovaní § 10 ods. 20 Tr. por. môže byť agentom iba príslušník PZ) nemôže táto osoba, a to ani
v rámci spolupráce s políciou, predstierať pokračovanie v páchaní trestného činu na účel usvedčenia
páchateľa dotknutého trestného činu. Ak ku takému konaniu došlo, nie je možné výpoveď svedka vo

vzťahu k okolnostiam, ktoré nastali po oznámení trestného činu polícii, použiť v trestnom konaní ako
dôkaz a nie je možné použiť ani ďalšie dôkazy, ktoré sa obsahovo viažu na činnosť osoby vo faktickom,
nie však právne (procesne) podloženom postavení agenta.

Citovaná judikatúra Najvyššieho súdu SR je použiteľná aj v posudzovanom prípade, nakoľko L. V. mal

procesné postavenie svedka a aj napriek tomu zasiahol do časti priebehu skutkového deja spôsobom
(inštruovaniezostranypolície,postupvsúladespokynmipolície,predstieranéodovzdávaniefinančných
prostriedkov), ktorý Trestný poriadok pripúšťa len vtedy, ak by bol v postavení agenta. Svedok L. V.
pritom v danej trestnej veci ani nemohol pôsobiť ako agent, pretože nie je príslušníkom PZ a nešlo ani
o vyšetrovanie trestných činov korupcie, či terorizmu, pri ktorých môže byť agentom aj iná osoba ako
príslušník PZ. Postup polície, ktorá využila svedka L. V. fakticky ako agenta (hoci agentom právne nebol

a inštitút spolupracujúceho svedka Trestný poriadok nepozná) na predstieranie dokonania trestného
činu bol teda v rozpore so zákonom a všetky dôkazy, ktoré boli s touto nezákonnou činnosťou polície
obsahovo spojené sú v konaní pred súdom nepoužiteľné a súd prvého stupňa k nim nebude môcť
prihliadať.

Z uvedneného vyplýva, že súd prvého stupňa nebude môcť prihliadať ani na tú časť skutkového
deja, ktorá sa týkala odovzdávania finančných prostriedkov zo strany svedka L. V. obžalovaným dňa
18.09.2013 a dňa 01.10.2013 a ktorú obsahuje tak skutok uvedený v obžalobe, ako aj skutok uvedený v
napadnutom rozsudku. Pokiaľ ide o trestný čin podvodu, tak aj z tejto okolnosti je zrejmé, že v prípade,
ak súd prvého stupňa dospeje k záveru o vine obžalovaných, nebude možné tvrdiť, že došlo k dokonaniu

tohto trestného činu a uvedenú časť skutkového deja bude musieť z tzv. skutkovej vety vypustiť.

Za použiteľné dôkazy však možno označiť všetky dôkazy (respektíve ich časti), ktoré sa týkajú okolností,
ktoré nastali predtým ako svedok L. V. oznámil podozrenie zo spáchania trestnej činnosti zo strany
obžalovaných osôb, t. j. napríklad výpovede obžalovaných osôb, svedkov F.. E. E., D.. F. C.O., D.. Q.

I., F.. F. B., Ľ. K., P. A. T. F. B..

Za procesne nepoužiteľné bude nutné považovať tie dôkazy, ktoré boli získané prostredníctvom svedka
L. V. fakticky vystupujúcom v procesnom postavení agenta, t. j. napríklad listinné dôkazy týkajúce sa
prevzatia finančných prostredkov svedkom L. V. zo strany polície, či záznam z odovzdávania peňazí.

Obžalovaný X. B. v odvolaní namietal aj to, že súd prvého stupňa neoboznámil obrazovo - zvukový
záznam z odovzdania peňazí v zmysle § 270 ods. 2 Tr. por. s tým, že ich len prečítal.

Túto odvolaciu námietku považuje krajský súd za neopodstatnenú. Podľa § 270 ods. 2 Tr. por. zvukový,

obrazovýaleboobrazovo-zvukovýzáznamsaakodôkazvykonánatechnickomzariadení.Aktopovaha
dôkazu pripúšťa, môže sa vykonať aj oboznámením jeho písomného prepisu. Z uvedeného zákonného
ustanovenia je zrejmé, že umožňuje vykonanie takéhoto dôkazu nielen jeho prehratím na technickom
zariadení, ale aj len prečítaním jeho písomného prepisu, t. j. bez jeho prehratia na technickom zariadení.

Zo zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 30.05.2016 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil
prepis týchto záznamov ako listinný dôkaz v zmysle § 269 Tr. por. Z formálneho hľadiska síce postupoval
nesprávne, nakoľko nešlo o listinný dôkaz a správne mal oboznámiť písomný prepis podľa § 270
ods. 2 Tr. por., avšak to nič nemení na podstatnej skutočnosti, že obsahovo bol zachovaný postup v
zmysle § 270 ods. 2 Tr. por., ktorý vyslovene pripúšťa vykonať takýto dôkaz aj prečítaním jeho prepisu.

Skutočnosť, že súd prvého stupňa postupoval podľa § 269 Tr. por. je preto len formálnym pochybením,
ktoré nie je možné označiť za pochybenie zásadné (podstatné), ktoré by spôsobilo nezákonnosť
vykonania tohto dôkazu.

Napokon tento dôkaz (záznam z odovzdávania peňazí svedkom L. V. obžalovaným) sa obsahovo viaže

na činnosť svedka L. V. vo faktickom, nie však právne (procesne) podloženom postavení agenta a preto
v zmysle vyššie uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ho ani nie je možné použiť ako dôkaz v
trestnom konaní.Pokiaľ ide o výrok súdu prvého stupňa, ktorým podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodený subjekt
na občianske súdne konanie, tak ten síce nebol napadnutý odvolaním, avšak odvolací súd upozorňuje,
že s účinnosťou od 01.07.2016 došlo k zmene ustanovenia § 288 Trestného poriadku v tom smere,

že pojem „občianske súdne konanie“ bol nahradený pojmom „civilný proces“. Ak teda rozhoduje súd
po 01.07.2016 (tak ako tomu bolo aj v posudzovanej trestnej veci) v zmysle ustanovenia § 288 ods. 1
Tr. por. musí jeho výrok znieť tak, že sa poškodený subjekt odkazuje s nárokom na náhradu škody na
civilný proces.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave na základe odvolaní obžalovaných
a prokurátora, napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.