Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/22/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112202986
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112202986.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a

členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: Vladimír Maršo
ELMONTA, s miestom podnikania Š. Furdeka 471/9, 010 01 Žilina, IČO: 10 953 698, zastúpeného
právnym zástupcom JUDr. Eduardom Šoškom, advokátom, so sídlom H. XX, XXX XX A., proti
žalovanému: SOLOBION, s.r.o., so sídlom Jura Hronca 3408/5, 010 15 Žilina, IČO: 36 427 314,
zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Michaelou Macalákovou, advokátkou, so sídlom R. XX, XXX
XX A., v konaní o zaplatenie 4.950,03 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/113/2012-186 zo dňa 24.05.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/113/2012-186 zo dňa 24.05.2013 v napadnutom výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.950,03 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 790,01 Eur od 01.08.2010 do 15.05.2011, zo sumy 190,01 Eur od 16.05.2011 do
zaplatenia, zo sumy 2.370,05 Eur od 01.11.2010 do zaplatenia a zo sumy 2.389,97 Eur od 01.02.2011
do zaplatenia a vo výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.950,03 Eur

spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 790,01 Eur od 01.08.2010 do 15.05.2011, zo
sumy 190,01 Eur od 16.05.2011 do zaplatenia, zo sumy 2.370,05 Eur od 01.11.2010 do zaplatenia a zo
sumy 2.389,97 Eur od 01.02.2011 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo
zvyšnej časti úroku z omeškania žalobu zamietol. O trovách prvostupňového konania rozhodol tak, že
žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 297 Eur,
v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ust. § 3 ods. 1,
2, 3, 4, § 5 ods. 1, 4, § 7, § 8, § 12 zákona č. 116/1990 Z.z. o nájme a podnájme nebytových priestorov

(ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“), ust. § 672 ods. 1, 2, § 673, § 674, § 675 Občianskeho zákonníka,
§ 373, § 379 Obchodného zákonníka, § 151s ods. 1, 4, § 151u, § 151v Občianskeho zákonníka
a konštatoval, že podanou žalobou žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie vyúčtovaného
nájomného. Z vykonaných dôkazov vyplývalo a medzi účastníkmi bolo nesporné, že žalobca umožnil
žalovanému užívať svoje nebytové priestory a žalovaný bol povinný platiť dohodnuté nájomné, a to v
pravidelných štvrťročných splátkach. Po oboznámení sa s predloženou nájomnou zmluvou okresný súd
konštatoval, že sa jedná o platnú zmluvu, ktorá spĺňa všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 3

ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb.. Na úpravu práv a povinností účastníkov bolo okrem tohto zákona pritom
potrebné aplikovať aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú nájomnú zmluvu,
a to v tej časti, v ktorej zákon č. 116/1990 Zb. nemá osobitnú právnu úpravu (rozhodnutie publikované
pod číslom R 47/1999). Podľa zmluvy bol žalobca povinný v zmysle ustanovenia § 5 zákona č. 116/1990Zb. odovzdať predmet nájmu v stave spôsobilom na dohovorené alebo na obvyklé užívanie a naďalej ho
v tomto stave udržiavať. Medzi účastníkmi bola pritom sporná predovšetkým otázka stavu nebytových
priestorov s ohľadom na vady, ktoré žalovaný v konaní namietal.

Z vykonaných dôkazov vyplývalo, že po uzavretí nájomnej zmluvy bol podpísaný medzi účastníkmi
protokol, ktorým došlo k odovzdaniu týchto priestorov spolu s kľúčmi od priestorov žalobcom
žalovanému, v ktorom bolo síce na jednej strane konštatované, že priestory sú prevzaté bez závad a
čisté, na druhej strane sa však uvádzalo poškodenie ochrannej fólie a poškodenie stropných kaziet.

Závady uvedené v tomto protokole však v priebehu konania žalovaný nenamietal a ohľadom
týchto závad neuplatňoval žiadne nároky voči žalobcovi. Podľa názoru okresného súdu charakter týchto
popísaných závad bol skôr estetický, a nejednalo sa o funkčné vady, ktoré by bránili žalovanému v
užívaní týchto priestorov. Žiadne iné závady v preberacom protokole konštatované neboli. Toto zistenie
okresný súd považoval za dôležité predovšetkým vo vzťahu k vadám, ktoré v priebehu súdneho konania
žalovaný namietal.

Žalovanýnamietaltriokruhyvád,atoťažkosaotvárajúcedveredoprevádzky,nedostatočnéosvetleniea
parkovanievozidielpredprevádzkou,čobránilovýhľadudovýkladu.Anijednaztýchtovádvpreberacom
protokole uvedená nebola, a to napriek tomu, že svedkyňa Q. na pojednávaní uviedla, že priestory mali
tieto žalovaným tvrdené vady od začiatku, teda už v čase ich preberania, nevedela sa vyjadriť k tomu,

prečo tieto závady nie sú uvedené už v preberacom protokole a k tejto otázke sa nevyjadril ani žalovaný.
Okresný súd bol toho názoru, že v prípade, ak by sa malo jednať o vady, ktoré, ako to uvádzal žalovaný v
priebehu konania, obmedzovali alebo znemožňovali užívanie prenajatých priestorov, tak by nepochybne
žalovaný buď trval na odstránení týchto vád ešte pred prevzatím priestorov alebo by minimálne tieto
vady uviedol v preberacom protokole, ktorý podpísal.

Pre posúdenie dôvodnosti obrany žalovaného, ktorý namietal, že z dôvodu týchto vád nebol povinný
platiť nájomné, resp. že mu vznikol nárok na zľavu z nájomného, bolo potrebné posúdiť tiež otázku,
či v dôsledku týchto vád bolo v zmysle § 8 zákona č. 116/1990 Zb. obmedzené užívanie nebytového
priestoru, a či žalovaný voči žalobcovi nárok na zľavu, prípadne na odpustenie nájomného uplatnil.

Z vykonaných dôkazov vyplývalo, že napriek tvrdeným vadám prevádzka žalovaného fungovala a
navštevovali ju zákazníci, ktorý záver vyplýval jednak zo svedeckých výpovedí svedkyne Q. a svedka Y.
a jednak z dokladov predložených žalovaným, ktorý do súdneho spisu predložil doklady preukazujúce
výšku tržieb počas celejdoby trvania nájomného vzťahu. Bolo teda nepochybné, že žalovaný počas celej

doby trvania nájomného vzťahu túto prevádzku za dohodnutým účelom obchodnej prevádzky využíval.
Žalovaný o všetkých namietaných nedostatkoch mal vedomosť od samého začiatku, teda už v čase,
kedy nebytové priestory od žalobcu preberacím protokolom preberal. Žalovaný na jednej strane pri
vstupe do užívania týchto priestorov žiadne námietky neuplatnil a na druhej strane na základe vád, ktoré
podľavyjadreniasvedkyneQ.tamboliodpočiatku,následneuplatnilnároknazľavualebonaodpustenie

nájomného. Ak žalovaný napriek nedostatkom, ktoré tam boli od samého počiatku, vstúpil do úžitku
tejto predajne, tak bol okresný súd toho názoru, že tvrdené nedostatky akceptoval a nepovažoval ich
za také, ktoré by mu bránili v užívaní alebo ho obmedzovali v užívaní prenajatých priestorov na účely
obchodnej prevádzky. Z vyjadrenia svedkov a písomného vyjadrenia svedka Y. vyplývalo, že hlavným
nedostatkom mali byť ťažko sa otvárajúce dvere. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov však nevyplývalo,

že by tieto ťažko sa otvárajúce dvere nejakým spôsobom obmedzovali alebo znemožňovali užívanie
obchodnej prevádzky. Svedok Y. uviedol, že počas celej doby trvania nájomného vzťahu, túto prevádzku
navštevoval a ako stály zákazník nakupoval chovateľské potreby od žalovaného. Ak napriek týmto
nedostatkom naďalej obchodnú prevádzku navštevoval, tak zrejme uvádzané závady nepovažoval za
také, ktoré by mu bránili v nákupe v tejto obchodnej prevádzke. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov

nevyplývalo, že by sa dvere do prevádzky nedali otvoriť vôbec, čo by znemožnilo jej užívanie. Čo sa
týka námietky ohľadom nedostatočného osvetlenia, aj táto vada mala byť v prenajatých priestoroch už v
čase ich preberania od žalobcu. Ak žalovaný túto vadu nevytýkal v preberacom protokole, tak sa zrejme
nejednalo o vadu, ktorá by ho obmedzovala v užívaní tejto obchodnej prevádzky.

Žalovaným namietanú vadu, spočívajúcu v parkovaní vozidiel pred prevádzkou, okresný súd považoval
za v celom rozsahu nedôvodnú, pretože zo zmluvy, ani zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala
povinnosť prenajímateľa, aby zabezpečil pre nájomcu výhľad z ulice do výkladu jeho obchodnej
prevádzky. Ohľadom tejto námietky považoval za potrebné uviesť, že sa vôbec nejednalo o vaduprenajatých nebytových priestorov, ale o namietané parkovanie na verejnom priestranstve, resp. na
štátnej ceste pred prenajatou prevádzkou, čo žalobca nemohol ovplyvniť. Za námietky ohľadom
prenajatých priestorov tak bolo možné považovať len námietky týkajúce sa nedostatočného osvetlenia

a ťažko sa otvárajúcich dverí.

Okresný súd dospel k záveru, že žalovaný síce preukázal svoje tvrdenie ohľadom ťažko sa otvárajúcich
dverí a nedostatočného osvetlenia, na druhej strane však nepreukázal, že by z tohto dôvodu mohol
nebytový priestor užívať len obmedzene. Skutočnosť, že dvere sa ťažko otvárali, vyplývala zo zhodného

vyjadrenia konateľa žalovaného, svedkyne Q., svedka Y. a tiež z písomného vyjadrenia X. Y..

Pokiaľ žalovaný ohľadom vád nebytového priestoru argumentoval tiež rozhodnutím sp. zn. Cdo 3/97, tak
z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu tiež vyplýva, že základným predpokladom pre uplatnenie nároku
na zľavu, prípadne nároku na odpustenie nájomného je to, aby žalovaný preukázal, že v dôsledku vád,
ktoré nespôsobil, nemohol priestor užívať na dohodnutý účel.

V súvislosti s tvrdenými vadami prenajatých priestorov považoval okresný súd za potrebné poukázať
na skutočnosť, že žalovaný počas doby trvania nájomného vzťahu a ani po jeho skončení až do
súdneho konania voči žalobcovi žiaden nárok na zľavu alebo na odpustenie nájomného neuplatnil.
Keďže zákon č. 116/1990 Zb. nemá žiadne osobitné ustanovenie, ktoré by riešilo otázku uplatnenia

tejto zľavy u prenajímateľa, bolo potrebné na otázku uplatnenia zľavy uplatniť všeobecné ustanovenie
§ 675 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého bol žalovaný povinný právo na zľavu z nájomného
uplatniť bez zbytočného odkladu potom, čo tvrdené skutočnosti zistil. Ak podľa vyjadrenia žalovaného a
svedkyne Q. tieto nedostatky trvali od počiatku užívania, tak mal tieto nedostatky žalovaný voči žalobcovi
namietať okamžite po vstupe do užívania nebytových priestorov a z tohto dôvodu tiež bezprostredne,

teda bez zbytočného odkladu požiadať o zľavu z nájomného v dôsledku týchto tvrdených vád. Zo
žiadneho z vykonaných dôkazov však uplatnenie tejto zľavy nevyplývalo a dokonca žalovaný ani v
súdnom konaní netvrdil, že by nárok na zľavu voči žalobcovi uplatnil. Uplynutím 6-tich mesiacov odo
dňa, kedy došlo k rozhodujúcim skutočnostiam, tak právo zaniklo. Žalovaný priestory žalobcu užíval
do 31.07.2011, a teda právo na zľavu z nájomného zaniklo najneskôr uplynutím 6-tich mesiacov od

ukončenia nájomného vzťahu, teda najneskôr ku dňu 31. januára 2012. Preto titulom tvrdených vád v
podobe ťažko sa otvárajúcich dverí, nedostatočného osvetlenia a parkovania vozidiel pred prevádzkou
už nebolo možné nárok na odpustenie alebo zľavu z nájomného priznať, keďže toto právo uplynutím
zákonnej prekluzívnej lehoty zaniklo.

Žalovaný nárok na zľavu z nájomného uplatnil voči žalobcovi len listom zo dňa 15.04.2011, avšak z
iného dôvodu, než boli vady tvrdené žalovaným v súdnom konaní. V tomto liste žiadal zľavu z
dôvodu, že pričinením žalobcu boli vypnuté radiátory na vykurovanie prevádzky. Zľavu pritom uplatnil
výlučne za mesiac apríl 2011. Na vznik nároku na zľavu z nájomného bolo aj v prípadne takejto vady
vytýkanejžalovanýmpotrebnépreukázať,žetátovadahoobmedzovalavužívanínebytovýchpriestorov,

ktorú skutočnosť v konaní nielenže nepreukázal, ale ju ani netvrdil. Z vyjadrenia konateľa žalovaného
naopak vyplývalo, že po 15.04. ani nechcel, aby žalobca kúril, ktoré tvrdenie zopakoval. Ak žalovaný
nemal záujem na zabezpečení vykurovania prevádzky, tak okresný súd dospel k záveru, že nekúrenie
v tejto prevádzke žalovaného pri jeho činnosti nijakým spôsobom neobmedzovalo, čo zrejme súviselo
aj s tým, že sa jedná o kúrenie v posledných dvoch týždňoch mesiaca apríl, teda v jarnom období, kedy

už vykurovanie takejto obchodnej prevádzky zrejme ani nebolo potrebné. V priebehu súdneho konania
nárok na zľavu z titulu nedostatočného kúrenia žalovaný neuplatnil.

Okresný súd dospel k záveru, že žalovaný voči žalobcovi uplatnil nárok na zľavu z nájomného len za
mesiacapríl2011zdôvodunedostatočnéhokúrenia.Zároveňvšakvkonanínepreukázal,žebyzdôvodu

vypnutých radiátorov bolo užívanie obchodnej prevádzky obmedzené, a teda, že by nejaký nárok na
zľavu žalovanému vznikol.

Okresný súd skonštatoval, že obrana žalovaného spočívajúca v tvrdení o vadách nebytových priestorov
a s tým súvisiacim nárokom na zľavu alebo odpustenie nájomného, nebola dôvodná. Uplatnené nájomné

tak, ako bolo žalobcom fakturované, plne zodpovedá dohode účastníkov obsiahnutej v nájomnej zmluve.
Nájomné bolo medzi účastníkmi dohodnuté štvrťročne vo výške 1.991,64 Eur, čo vrátane DPH vo výške
19 % zodpovedá sume 2.370,05 Eur a po zvýšení DPH na 20 % zodpovedá sume 2.389,97 Eur. Žalobca
nájomné fakturoval tromi faktúrami za obdobie mesiacov august 2010 až apríl 2011, teda spolu za 9kalendárnych mesiacov. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie nájomného okresný
súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa v konaní bránil započítacou námietkou, kedy uplatnený
nárok žalobcu na zaplatenie nájomného odpočítaval od svojho uplatneného nároku na náhradu škody.

Zápočet síce nie je možné považovať za uznanie záväzku, na druhej strane však zo započítacieho
prejavu vyplývalo, že žalovaný uplatnenú pohľadávku žalobcu považuje za dôvodnú a o túto pohľadávku
znižuje svoj uplatnený nárok na náhradu škody.

Vsúvislostisuplatnenýmnárokompreúplnosťokresnýsúduviedol,ževzhľadomnapredmetžaloby,ato

zaplatenie nájomného do konca mesiaca apríl 2011, otázka, či zmluvný vzťah medzi účastníkmi skončil
na základe výpovede žalobcu alebo žalovaného, bola v konaní právne bezvýznamná, predovšetkým s
poukázaním na skutočnosť, že žiaden z účastníkov v konaní nerozporoval, že nájomný vzťah medzi nimi
minimálne do konca mesiaca apríl 2011 trval, a preto otázku ukončenia nájomného vzťahu výpoveďou
preto okresný súd ďalej v konaní bližšie neskúmal.

Námietku žalovaného, že podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 06.10.2010 neuhrádzal
faktúru č. 201032, ale faktúru č. 201033, okresný súd považoval za dôvodnú. Z tohto príjmového
pokladničného dokladu, a tiež z výdavkového pokladničného dokladu z toho istého dňa vyplývalo, že
na tomto je posledná číslica 3 preškrtnutá a je nahradená číslicou 2. Z účelu úhrady tiež vyplývalo, že
sa má jednať o čiastočnú úhradu faktúry. Zároveň však bol okresný súd toho názoru, že táto námietka

žalovaného na posúdenie veci nemá žiaden vplyv, pretože z vyjadrenia žalobcu vyplývalo, že žalobca
následneúhradupodľatýchtodokladovzapočítalnaúhradufaktúryč.201033,tedanaúhradutejfaktúry,
ktorázrejmepôvodnepodľatýchtodokladovmalabyťčiastočneuhrádzaná.Zaplateniefaktúryč.201032
pritom nebolo predmetom konania. Okresný súd tak konštatoval, že v konečnom dôsledku vyplatená
úhrada 790,02 Eur zo dňa 06.09.2010 bola žalobcom započítaná na úhradu faktúry č. 201033, ktorá

pôvodne zrejme na tomto doklade bola uvedená.

K námietke nesprávne vystaveného dokladu o úhrade sumy 600 Eur vo vzťahu k DPH, okresný súd
uviedol, že zo žaloby žalobcu však nepochybne vyplývalo, že úhrada čiastky 600 Eur bola v súlade
s účelom, ktorý je na príjmovom a výdavkovom pokladničnom doklade zo dňa 16.05.2011 uvedený,

použitá na čiastočnú úhradu faktúry č. 201033, a preto nebolo zrejmé, kam táto námietka žalovaného
smeruje, keďže prijatá suma bola v celosti započítaná na úhradu faktúry, za účelom zaplatenia ktorej
bola poskytnutá.

Žalovaný ďalej namietal zaplatenie sumy 300 Eur, pričom ohľadom zaplatenia tejto čiastky bol nositeľom

dôkazného bremena. Žalovaný v konaní žiadne dôkazy na preukázanie skutočnosti, že zaplatil ďalšiu
sumu 300 Eur, nepredložil a ani vykonanie žiadnych ďalších dôkazov nenavrhol a žalobca v konaní
prijatie takejto úhrady poprel. Okresný súd preto tvrdenie žalovaného o ďalšej čiastočnej úhrade vo
výške 300 Eur považoval za nepreukázané.

Okresný súd dospel k záveru, že žalobca postupoval v súlade so zmluvou, keď voči žalovanému
tromi faktúrami uplatnil právo na zaplatenie nájomného. Nájomné podľa zmluvy malo byť fakturované
štvrťročne s tým, že splatnosť bola dohodnutá vopred do posledného dňa predchádzajúceho mesiaca.
Presne v súlade s týmto zmluvným ustanovením bola aj splatnosť uvádzaná na faktúrach vystavených
žalobcom.Zfaktúryč.201033vykonalžalovanýčiastočnúúhraduvovýške790,02Eurpodľapríjmového

dokladu zo dňa 06.10.2010, čím sa dlhované nájomné podľa tejto faktúry znížilo na 1.580,03 Eur. Ďalšiu
úhradu tejto faktúry vo výške 790,02 Eur uskutočnil žalovaný dňa 27.07.2010, čím sa dlh z tejto faktúry
znížil na 790,01 Eur. S úhradou tejto sumy bol žalovaný v omeškaní odo dňa nasledujúceho po splatnosti
faktúry, teda od 01.08.2010 do vykonania úhrady sumy 600 Eur dňa 15.05.2011. Tým sa dlh z tejto
faktúry znížil na 190,01 Eur. Ďalšie dve faktúry na sumu 2.370,05 Eur a na sumu 2.389,97 Eur žalovaný

neuhradil. Celková dlhovaná istina tak zodpovedá uplatnenému nároku žalobcu vo výške 4.950,03 Eur.

V súvislosti s listom žalovaného zo dňa 19.04.2011 okresný súd poukázal aj na to, že v tomto
liste žalovaný nijakým spôsobom nespochybnil svoj záväzok na zaplatenie nájomného žalobcovi v
zmysle nájomnej zmluvy. Tento list síce neobsahuje presnú špecifikáciu uplatnenej pohľadávky žalobcu,

žalovaný v ňom uvádza, že vzniknutý finančný nedoplatok za prenájom obchodných priestorov uhradí
v čo najkratšom čase podľa finančnej situácie obchodnej prevádzky. Tento list teda nespĺňa náležitosti
uznania záväzku v zmysle ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, jedná sa však o doklad, ktorý
nepriamo potvrdzuje odôvodnenosť uplatneného nároku žalobcu.Žalovaný sa v konaní bránil kompenzačnou námietkou, ktorou voči žalobcovi započítaval svoju
pohľadávku na náhradu škody. V tomto protinávrhu, a tiež vo vyjadrení konateľa žalovaného boli

uvádzané ďalšie vady nebytových priestorov, ktoré mali spočívať vo vypínaní kúrenia a uzatvorení WC.
Ohľadom týchto vád zo strany žalovaného žiadne dôkazy navrhnuté neboli a tieto vady s výnimkou
vypnutia kúrenia ku dňu 15.04.2011, čo potvrdil aj žalobca, v konaní ani preukázané neboli. V súvislosti
s vypnutím kúrenia však žalovaný v tomto období už kúrenie od žalobcu ani nežiadal. Uzatváranie WC
žalovaným preukázané nebolo.

V súvislosti s tvrdenými vadami žalovaný uplatnil nárok na náhradu škody v podobe rozdielu v tržbách
za obdobie pred vstupom do užívania nebytových priestorov žalobcu a po vstupe do užívania týchto
priestorov. Okresný súd zvýraznil, že v tomto prípade sa jedná medzi účastníkmi o vzťah medzi
podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Nájomná zmluva a tiež zmluva o nájme nebytových
priestorov sú pritom výlučnými inštitútmi občianskeho práva a sú upravené v Občianskom zákonníku

a v zákone č. 116/1990 Zb. V zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka bolo potom
na úpravu tohto zmluvného typu potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré tento
zmluvný typ upravujú a Obchodný zákonník. Teda, to čo priamo konkrétne ustanovenia v zmluvnom type
neupravujú, sa bude spravovať všeobecnými ustanoveniami Obchodného zákonníka o záväzkových
vzťahoch,tedanapr.otázkysplneniaomeškania,premlčanienáhradyškodyapodobne.Boltohonázoru,

že aj na úpravu uplatneného nároku žalovaného na náhradu škody je potrebné použiť ustanovenia
Obchodného zákonníka.

Žalovaný uplatnený nárok na náhradu škody odvíjal od tvrdeného porušenia povinnosti žalobcu ako
prenajímateľa vo vzťahu k vadám vytýkaným žalovaným. Okresný súd z vyjadrenia konateľa žalovaného

a svedkyne Hellovej zistil, že prenajímané priestory tieto vady mali už v čase, kedy žalovaný do ich
užívania vstupoval. Zo žalovaným tvrdených vád boli pritom preukázané v konaní len vady týkajúce
sa ťažkého otvárania dverí a nedostatočného osvetlenia. Okresný súd sa zaoberal otázkou, či tieto
dvere môžu mať za následok konštatovanie o porušení právnej povinnosti žalobcu ako prenajímateľa.
V zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. je povinnosťou prenajímateľa prenajímaný

priestor odovzdať v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie. Okresný súd dospel
k záveru, že vady, ktoré žalovaný v konaní namietal, nemali za následok ním tvrdené obmedzenie
možnosti žalovaného užívať prenajaté nebytové priestory. Žalovaný napriek tvrdeným vadám naďalej
svoju činnosť obchodnej prevádzky v týchto priestoroch vykonával a prevádzku navštevovali zákazníci.
V konaní tak nebolo preukázané, že by žalobca porušil svoju povinnosť, že by priestor bol odovzdaný

v nespôsobilom stave. O tom, že priestor bol odovzdaný v spôsobilom stave, svedčí aj podpísaný
preberací protokol. Okresný súd bol toho názoru, že tvrdené vady síce mohli spôsobiť určitý nekomfort
pri užívaní priestorov, nemali však za následok jeho možnosť len obmedzeného užívania. Žalovaný
pritom vo svojej kompenzačnej námietke uplatnenej v písomnej forme nijakým spôsobom neodôvodnil
naplnenie jednotlivých predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Ak by tieto vady mali mať taký

závažný charakter ako uvádzal žalovaný, tak by nepochybne po takú dlhú dobu nezostal v zmluvnom
vzťahu s žalobcom a prípadne by túto otázku nedostatkov a vád riešil ukončením zmluvného vzťahu.
Žalovaný sa pri uplatnenom nároku na náhradu škody obmedzil len na konštatovanie rozdielu medzi
tržbami v predchádzajúcom období a v následnom období počas zmluvného vzťahu so žalobcom.
Netvrdil teda ani príčinnú súvislosť medzi namietanými nedostatkami prenajatých priestorov a tvrdenou

škodou. Keďže okresný súd dospel k záveru, že žalovaný nebytové priestory mohol užívať na dohodnutý
účel, nebol v tomto prípade naplnený prvý z predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a síce
porušenie právnej povinnosti žalobcom.

V tomto prípade neboli splnené ani ďalšie predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, a to príčinná

súvislosť a preukázanie vzniku škody a jej výšky. Čo sa týka príčinnej súvislosti, okresný súd uviedol,
že zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplývalo, že by k zníženiu tržieb na strane žalovaného došlo
práve v dôsledku skutočnosti, že do prevádzky nebolo vidieť pre zaparkované autá, za čo žalobca ani
zodpovednosť nemohol niesť, resp. z dôvodu nedostatočného osvetlenia, či ťažko sa otvárajúcich
dverí. Samotný žalovaný, ako to vyplývalo z predložených dokladov, neplatenie nájomného odôvodňoval

nie vadami prevádzky, ale zlou hospodárskou situáciou obyvateľstva v dôsledku krízy a nízkymi tržbami
vo svojej prevádzke. Na to, aby žalovaný uniesol svoje dôkazné bremeno, by musel preukázať, že ním
tvrdené nedostatky prenajatých priestorov sú v takom vzťahu k zníženiu tržieb, že podľa všeobecnej
ľudskej skúsenosti, resp. odborných znalostí, treba nedostatky priestorov považovať za príčinu zníženiatržieb. Musel teda byť preukázaný skutkový vzťah medzi dvoma skutočnosťami, ktorý má výslovne
príčinnú povahu. Zníženie tržieb by tak muselo byť priamym nesprostredkovaným následkom
žalovaným uvádzaných nedostatkov prenajatých priestorov. Toto tvrdené porušenie povinnosti žalobcu

muselo byť hlavnou príčinou vzniku škody a nemohlo sa jednať len o príčinu vedľajšiu, teda takú príčinu,
bez ktorej by rovnako ku vzniku škody došlo. Ak príčinou zníženia tržieb mohla byť aj iná skutočnosť,
nebolo možné hovoriť o zodpovednosti žalobcu za spôsobenú škodu, resp. v takom prípade by o škodu
vôbec nešlo. Okresný súd z vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalovaný príčinnú súvislosť medzi
ním tvrdeným porušením povinnosti žalobcu a znížením tržieb nepreukázal.

Okrem toho okresný súd nepovažoval za preukázaný ani vznik škody na strane žalovaného a jeho
uplatnenú výšku. Žalovaný vypočítaval škodu len z rozdielu medzi tržbami v predchádzajúcom a
následnom období, pričom túto stratu vyčíslil len približne vo výške 27.000 Eur. Z tejto straty potom
následne bez akéhokoľvek odôvodnenia, či bližšieho matematického prepočtu ušlý zisk uvádzal sumou
cca 11.000 Eur. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov nebolo zrejmé, že by žalovaný mal pri takomto

tvrdenom objeme stratených tržieb zisk práve v uvedenej výške, keďže žalovaný tento nárok vyčíslil len
približne, bez reálneho podloženia jeho výšky vykonanými, resp. navrhnutými dôkazmi. Na preukázanie
výšky ušlého zisku v takomto prípade by žalovaný musel preukázať presnú výšku rozdielu v tržbách,
na ktorú sa odvoláva, a účtovnými dokladmi preukázať skutočnú výšku ušlého zisku v podobe rozdielu
medzi plnením, ktoré by žalovaný získal, ak by nedošlo ku škodovej udalosti, a plnením, ktoré získal

potom, ako ku škodovej udalosti došlo. Výšku zisku v podobe svojej obchodnej marže po odpočítaní
nákladov vynaložených na jeho dosiahnutie (napr. vynaložené náklady na zamestnancov, nájomné,
energie) žalovaný nepreukázal a relevantné dôkazy neprodukoval.

Na základe uvedených skutočností tak okresný súd dospel k záveru, že v tomto prípade nebol

splnený žiadny z predpokladov vzniku nároku na náhradu škody na strane žalovaného v zmysle
ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka. Žalovaný nepreukázal porušenie právnej povinnosti
žalobcom, nepreukázal príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti a vznikom škody a
nepreukázal ani samotný vznik škody a jej výšku.

Žalovaný v kompenzačnej námietke uplatnil právo na náhradu škody aj v súvislosti so súpisom
hnuteľných vecí, vo vzťahu k čomu namietal predovšetkým to, že boli spísané veci nad rámec
zabezpečovanej pohľadávky žalobcu, ďalej veci patriace tretím osobám a veci, ktoré slúžili na
podnikateľskúčinnosťžalovaného.Prvostupňovýsúdztohtopodaniažalovanéhovšaknemalzazrejmé,
akú zmluvnú, či zákonnú povinnosť mal žalobca vo vzťahu k tomuto súpisu porušiť. Žalobca bol podľa

nájomnej zmluvy nositeľom splatnej pohľadávky a v súlade so zákonom mu vzniklo zákonné zádržné
právo na zadržanie hnuteľných vecí, ktoré mal nájomca na prenajímaných nebytových priestoroch.
Žalobca v súlade so zákonom tieto veci zadržal a obrátil sa so žiadosťou o súpis na príslušný súd,
ktorý vykonaním súpisu poveril súdneho exekútora. Exekútor následne za prítomnosti účastníkov a aj
za prítomnosti konateľa žalovaného tieto veci spísal. Pri samotnom súpise zo strany žalovaného žiadne

námietky voči rozsahu a predmetu súpisu neboli vznesené. Okresný súd poukázal, že zádržné právo je
právom, ktoré je uplatnené na základe jednostranného právneho úkonu oprávnenej osoby, teda veriteľa,
ktorým tento prejavuje svoju vôľu zadržať hnuteľnú vec patriacu dlžníkovi. Základným predpokladom
na vznik tohto práva na strane veriteľa je teda to, že dlžník nesplní svoju splatnú pohľadávku, a teda
uplatnenie a vznik tohto práva je výlučne následkom porušenia právnej povinnosti dlžníkom. Žalobca

splnil aj svoju povinnosť podľa § 151s ods. 4 Občianskeho zákonníka, keď listom zo dňa 18.07.2011
upovedomil žalovaného o zadržaní jeho hnuteľných vecí. Zároveň v tomto liste uviedol dôvody, pre ktoré
k zadržaniu týchto vecí dochádza. V tejto súvislosti neobstála námietka žalovaného, že žalobca mal
garantovaťžalovanémumožnosťvykonaniaprávnychkrokovnazabezpečenieprávžalovaného.Nebolo
totižto zrejmé, že by žalobca akýmkoľvek spôsobom zmaril žalovanému možnosť výkonu jeho práv, keď

pri samotnom súpise a zo strany žalobcu k žiadnemu obmedzeniu jeho práv nedošlo.

Vo svojej kompenzačnej námietke ďalej žalovaný namietal porušenie povinnosti súdneho exekútora v
zmysle ustanovení § 114 a § 114a Exekučného poriadku. Do súdneho spisu žalovaný predložil súpis, do
ktorého zrejme konateľ žalovaného rukou dopísal cenu spísaných vecí. Žiadne doklady preukazujúce

túto dopísanú cenu však zo strany žalovaného predložené neboli. Tým nebola preukázaná námietka
žalovaného, že by nebola zachovaná ekvivalencia medzi hodnotou peňažnej pohľadávky a hodnotou
zadržanej veci. Čo sa týka námietky žalovaného, že boli spísané aj veci patriace tretím osobám, okresný
súd poukázal na to, že žalovaný predovšetkým nie je oprávnený takúto námietku uplatňovať, nakoľkosa podľa jeho vlastného vyjadrenia nejedná o veci, ktoré by patrili žalovanému. Ak nejaká tretia osoba
bola súpisom týchto vecí dotknutá, tak výlučne táto tretia osoba sa môže domáhať ochrany svojich
práv. Dotknuté tretie osoby a samozrejme aj žalovaný majú v prípade žalovaným tvrdeného porušenia

povinnosti pri súpise hnuteľných vecí právo požadovať vylúčenie vecí, ktoré do súpisu nemali byť
zahrnuté, osobitnou vylučovacou žalobou. Z vyjadrenia žalovaného však vyplývalo, že takúto žalobu
nepodal.

Okresný súd dospel k záveru, že v súvislosti so súpisom hnuteľných vecí nedošlo zo strany žalobcu

k žiadnemu porušeniu jeho či už zmluvnej, alebo zákonnej povinnosti, a preto v súvislosti s týmto
súpisom nemohlo žalovanému vzniknúť žiadne právo na náhradu škody. Okrem toho poukázal na
skutočnosť, že žalovaný výšku škody vyčísluje z ceny zadržaného tovaru. Ako však vyplýva zo
samotného charakteru inštitútu zádržného práva, jeho účelom je zadržanie hnuteľných vecí patriacich
dlžníkovi až do uspokojenia pohľadávky veriteľa. V dôsledku uplatnenia inštitútu zádržného
práva teda dlžník nestráca svoje vlastnícke, ani iné právo k zadržaným hnuteľným veciam, ale stráca

len možnosť dispozície s týmito vecami. Zádržné právo pritom podľa ustanovenia § 151v Občianskeho
zákonníka zanikne uspokojením pohľadávky alebo poskytnutím dostatočnej zábezpeky. Je tak výlučne
vecou žalovaného, aby privodil zánik záložného práva tým, že zabezpečovanú pohľadávku žalobcu
uspokojí alebo inak zabezpečí.

Čo sa týka uplatnenej výšky škody, okresný súd túto považoval žalovaným za nepreukázanú. Pokiaľ
žalovaný bez ďalšieho uviedol, že na zadržanom tovare má priemerný rabat 75%, tak žiadne doklady
o výške tohto rabatu však nepredložil. Okrem toho v súvislosti so zadržaním týchto vecí v žalovaným
uvádzanej hodnote 7.600 Eur doposiaľ ani žalovanému žiadna škoda vzniknúť nemohla, nakoľko
nedošlo k zmene vlastníckeho práva k týmto veciam. Vlastníkom týchto hnuteľných vecí tak naďalej

zostávažalovanýavprípadezánikuzádržnéhoprávabudemôcťstýmitovecamiďalejvoľnedisponovať,
prípadne ich odpredať, a tým dosiahnuť uvádzaný zisk. K namietanej výške rozdielu medzi uplatnenou
pohľadávkou žalobcu a cenou zadržaných vecí, okresný súd uviedol, že tvrdenú cenu zadržaných
vecí žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal. Žalovaný tvrdil, že boli zadržané jeho veci v približnej
hodnote 7.600 Eur bez DPH, a to obchodný tovar, a tiež hnuteľné veci v hodnote 7.205 Eur, spolu

tak podľa vyjadrenia samotného žalovaného mali byť zadržané jeho veci vo výške cca 14.805 Eur.
Uplatnená pohľadávka žalobcu pritom na istine predstavuje čiastku necelých 5.000 Eur, k čomu treba
pripočítať príslušenstvo pohľadávky, a to úroky z omeškania, trovy konania, trovy právneho zastúpenia,
prípadné exekučné trovy. Celková výška pohľadávky neustále narastá, a preto nemožno hovoriť o
tom, že by medzi hodnotou zadržaných vecí a uplatňovanou pohľadávkou žalobcu nebola zachovaná

ekvivalencia hodnôt. K poukazu žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tz/28/2004
okresný súd uviedol, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že v tomto prípade najvyšší súd o nezachovaní
ekvivalencie hodnôt hovoril v prípade, kedy hodnota zadržanej veci predstavovala takmer 438-násobok
uplatnenej pohľadávky veriteľa. Ku dňu vyhlásenia rozsudku pritom pohľadávka žalobcu len na istine,
úroku z omeškania a nákladoch spojených s jej uplatnením predstavuje viac ako 7.000 Eur. Ak by aj

žalovaný preukázal ním tvrdenú hodnotu zadržaných vecí, bola by táto hodnota len cca dvojnásobkom
aktuálnej výšky zabezpečenej pohľadávky, pričom výška tejto pohľadávky neustále narastá. V súvislosti
s hodnotou zadržaných vecí žalovaný namietal, resp. do celkovej hodnoty zadržaných vecí započítal aj
veci, ktoré majú patriť tretím osobám. Ak takéto veci skutočne boli zadržané, tak tieto tretie osoby majú
právo domáhať sa vylúčenia týchto vecí z exekučného konania. Tieto veci však nie je možné započítavať

do celkovej hodnoty zadržaných vecí, nakoľko sa nejedná o veci patriace žalovanému, a teda tieto veci
nebudú môcť byť použité na uspokojenie pohľadávky veriteľa.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal ani tvrdené porušenie povinnosti žalobcu
prisúpisehnuteľnýchvecíanepreukázalaninímtvrdenúvýškuškodyajejsamotnývznik.Kompenzačnú

námietku žalovaného potom vyhodnotil ako v celom rozsahu skutkovo a právne nedôvodnú.

V súvislosti s uplatneným nárokom namietal žalovaný tiež vystavenie dobropisu zo strany žalobcu. Po
oboznámení sa s týmto dobropisom však okresný súd konštatoval, že sa jedná o dobropis za vystavenú
faktúru na prenájom nebytových priestorov za mesiace máj, jún a júl 2011, teda za obdobie, ktoré nie je

predmetom tohto konania. Na uplatnenú pohľadávku žalobcu tak tento dobropis nemá žiaden vplyv.

Okresný súd po vyhodnotení všetkých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach a po právnom posúdení
uplatneného nároku tak žalobcu, ako aj uplatnenej kompenzačnej námietky žalovaného dospel k záveru,že návrh žalobcu je v časti istiny v celom rozsahu skutkovo a právne dôvodný. Žalobcovi vznikol nárok na
zaplatenie nedoplatku nájomného, ktorý bol po vykonaných čiastočných úhradách žalovaného vyčíslený
sumou 4.950,03 Eur. Žalovaný svoju kompenzačnú námietku v podobe uplatneného nároku na náhradu

škody nepreukázal. V dôsledku takejto kompenzačnej námietky teda nedošlo k zániku uplatneného
nároku žalobcu a žalovaný je povinný dlhované nájomné zaplatiť.

Keďžesažalovanýdostaldoomeškaniasplnenímsvojhopeňažnéhozáväzku,patrížalobcovitiežprávo
na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Medzi účastníkmi

bola dohodnutá splatnosť nájomného vopred ku koncu predchádzajúceho kalendárneho mesiaca za
nasledujúci štvrťrok. Žalovaný tak bol povinný platiť nájomné do 31.07.2010, následne za ďalší štvrťrok
do 31.10.2010 a za ďalší štvrťrok do 31.01.2011. Počnúc nasledujúcim dňom sa tak žalovaný dostal
do omeškania s plnením peňažného záväzku a žalobcovi vzniklo právo požadovať zaplatenie úroku
z omeškania. Po vykonaných čiastočných úhradách bol žalovaný v omeškaní so zaplatením sumy
vyúčtovanej faktúrou č. 201033 vo výške 790,01 Eur v období od 01.08.2010 do vykonania čiastočnej

úhrady dňa 15.05.2011. Následne po tejto úhrade bol v omeškaní s úhradou tejto sumy 190,01 Eur od
16.05.2011.Keďžetátočiastkazaplatenánebola,ježalovanýsúhradoutejtosumyvomeškanídoposiaľ.
Ďalšie dve faktúry žalovaný nezaplatil, a preto žalobcovi patrí právo na zaplatenie úroku z omeškania
z fakturovaného nájomného 2.370,05 Eur od 01.11.2010 a zo sumy 2.389,97 Eur od 01.02.2011 až do
zaplatenia. Žalobca však pri týchto dvoch platbách požadoval úroky z omeškania od 31.10.2010, resp.

od 31.01.2011. Táto požiadavka je však v rozpore s uzatvorenou zmluvou, podľa ktorej bol žalovaný
povinný uhrádzať nájomné štvrťročne vopred do posledného dňa predchádzajúceho mesiaca. Posledný
deň predchádzajúceho mesiaca, teda deň 31.10.2010 a deň 31.01.2011 tak boli dňami, kedy žalovaný
mohol uhradiť svoj peňažný dlh bez toho, aby sa dostal do omeškania. Až počnúc nasledujúcim dňom
sa žalovaný dostáva do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku a žalobcovi vzniká právo na

zaplatenie úroku z omeškania. Preto z týchto dvoch súm boli úroky z omeškania priznané od 01.11.2010,
resp. od 01.02.2011, teda odo dňa nasledujúceho po splatnosti nájomného. Okresný súd potom v časti
úroku z omeškania požadovaného za deň 31.10.2010 a za deň 31.01.2011 vyhodnotil nárok žalobcu
ako nedôvodný, a preto vo zvyšnej časti úroku z omeškania návrh zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa§142ods.3O.s.p..Žalobcabolvkonaníčiastočneneúspešný,pričomjehoneúspechvčastiúroku

z omeškania za dva kalendárne dni však okresný súd vyhodnotil ako neúspech v pomerne nepatrnej
časti a priznal žalobcovi právo na plnú náhradu jeho trov konania. Tieto trovy predstavujú zaplatený
súdny poplatok vo výške 297 Eur. Vzhľadom k tomu, že právny zástupca žalobcu v rámci záverečného
prednesu uplatnil nárok na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré v zákonom stanovenej
lehote podľa ust. § 151 O.s.p. nevyčíslil, preto okresný súd podľa § 151 ods. 2 O.s.p. náhradu trov

právneho zastúpenia žalobcovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne
z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p.. Mal za to, že svoje dôkazné bremeno uniesol
a ním tvrdené skutočnosti preukázal svedeckými výpoveďami. Podľa žalovaného bolo preukázané, že

na prenajatom priestore existovali vady už v čase vstupu do tohto prenajatého priestoru, ktoré boli
jasne uvedené v odovzdávacom a preberacom protokole, s ktorými sa stotožnil aj prvostupňový súd.
Tento však opomenul povinnosť žalobcu v postavení prenajímateľa (nesprávne uvedené nájomcu), ktorú
mu určuje § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. (nesprávne uvedené zákon č. 166/1990). Existencia
ďalších vád sa vyskytla už v čase, keď žalovaný fungoval v prenájme a vykonával podnikateľskú

činnosť. Išlo o také vady priestoru, ktoré znemožňovali riadny výkon podnikateľskej činnosti a dokonca
jej bránili, o ťažké otváranie dverí, nedostatočné osvetlenie, odstavenie kúrenia, bránenie nazerania
do výkladových priestorov a ostatné. Na existenciu týchto vád bol žalobca upozorňovaný už v čase
ich bezprostredného výskytu, a to predovšetkým ústnou formou. Zvýraznil, že zákon na žiadnom
mieste neurčuje, aby došlo k vytýkaniu vád nájomcom voči prenajímateľovi písomnou formou, preto

postačí, ak je vytýkaná aj ústne. Tieto skutočnosti dokázali aj svedecké výpovede p. Q. a p. Y., čo
je v protiklade so skutočnosťou, ktorá sa uvádza v rozhodnutí okresného súdu. Mal za to, že bolo
jednoznačne preukázané (predovšetkým svedeckými výpoveďami a listinným dôkazom), že vady boli
vytýkané ústne a neskôr aj písomne. Písomné upozornenie zo dňa 15.04.2011 uskutočnil žalovaný až
takmer v závere nájomného vzťahu práve z dôvodu obavy, že žalobca predmetné poprie s ohľadom

na fakt, že dovtedy mu vždy vady vytýkal ústne, a teda nemal o tom žiaden doklad. Žalobca vytýkal
vady ústne, dňa 15.04.2011 aj písomne a v liste zo dňa 19.04.2011 ich opätovne už neuvádzal, čo ani
nemusel a takýto dvojitý úkon z jeho strany by bol neopodstatnený. Pokiaľ sa v liste zo dňa 19.04.2011
uvádza ...„finančný nedoplatok za prenájom obchodných priestorov, ktorý bol zapríčinený okrem inéhoaj zlou finančnou situáciou obyvateľov na Slovensku v dôsledku celosvetovej hospodárskej krízy...“,
aplikáciou tohto výkladu je potrebné dôjsť k záveru, že žalovaný mal na mysli nielen hospodársku a
finančnú krízu, ale aj ostatné skutočnosti, ktoré dovtedy už vo vzťahu k žalobcovi opakovane uvádzal,

či už ústne alebo v písomnej korešpondencii. Spektrum týchto okolností dokázalo, že žalovaný si
svoju povinnosť v zmysle § ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. splnil. V súvislosti s uvedeným bol tiež
nesprávne aplikovaný výklad právnej skutočnosti, že žalovaný mal svoje právo na zľavu z nájomného,
resp.neplatenienájmuuprenajímateľa-žalobcuosobitnýmspôsobomuplatniťspoukazomnaust.§673
Občianskeho zákonníka, ktoré podľa názoru žalovaného obligatórne určuje, že právo neplatiť nájomné

vyplýva priamo z tohto zákonného ustanovenia a súčasne, že sa u prenajímateľa nemusí osobitným
spôsobom uplatniť. Žalobca bol teda riadne upozorňovaný, aby predmetné vady priestoru odstránil, k
čomubolajvzmyslezákonapovinný.Napriestoreviazlitakévady,ktoréžalovanýnespôsobil,asúčasne
nebolo ani relevantné, či ich spôsobil žalobca alebo vznikli zo subjektívnych okolností - parkovanie áut
pre obchodom, a tým bránenie nazeraniu do týchto výkladových priestorov z ulice. Žalobca neumožnil
užívanie veci riadne a v súlade so zmluvou, tak ako okresný súd nesprávne uvádza v rozhodnutí.

Odvolateľ upriamil pozornosť na vyjadrenie žalobcu, ktorý sám priznal, že jedenkrát alebo dvakrát riešili
otázku, že sa tam nesvietilo, čo však opravil, čo sa týka dverí, ktoré sa nemali otvárať, jedenkrát tieto
dvere opravoval a neboli s nimi žiadne ďalšie problémy. Teda sám žalobca priznal existenciu vád na
prevádzke, tak ako to potvrdili svedkovia a samozrejme, že tieto vady keby bol odstránil, tak by ďalej
neboli vytýkané. Žalobca po celý čas konania popieral existenciu vád až do posledného pojednávania.

Žalovaný mal za to, že v konaní dôkazné bremeno uniesol a ním tvrdenú skutočnosť riadne preukázal -
že dvere sa ťažko do prevádzky otvárali, čím bolo sťažené zásobovanie, ale aj návštevnosť zákazníkov.
Súčasne súbor uvádzaných vád, o ktorých hovorili aj svedkovia, spôsobovali, že žalovaný nemohol
prenajatý priestor užívať v zmysle jeho povahy a účelového určenia, čo poukazoval predovšetkým
výrazný pokles tržieb, ktoré do spisu doložil. V konaní žalovaný preukázal, že na predmete nájmu

viazli viaceré vady rôzneho charakteru. Považoval za prirodzené, že prevádzka roky predtým zabehnutá
s množstvom zákazníkov aj v sťažených podmienkach fungovala, jej fungovanie nebolo absolútne
znemožnené, len bolo sťažené nad primeranú mieru, pretože vady, ktoré sa na prenajatom priestore
vyskytli, neboli bežného charakteru a žalovaný v pozícii nájomcu nebol povinný k ich odstraňovaniu.
Skutočnosť, že žalovaný do súdneho spisu predložil doklady preukazujúce výšku tržieb počas celej

doby trvania nájomného vzťahu, neznamená nič iné, len prejav skutočnosti, že mu skutočne poklesli
tržby v dôsledku nižšej návštevnosti jeho prevádzky zákazníkmi. Preukázanie príčinnej súvislosti
medzi existujúcimi vadami a poklesom tržieb samozrejme iným spôsobom nebolo reálne možné a
zdokumentovateľné. Mal za to, že nie je nevyhnutné, aby došlo k absolútnemu obmedzeniu užívania
nájomného priestoru, ale postačuje aj čiastočné obmedzenie tejto možnosti. Ako vadu prevádzky

žalovaný hodnotil aj parkovanie áut pred výkladovými priestormi, čo predovšetkým znižovalo možnosť
potenciálnym zákazníkom nazerania do týchto priestorov a rovnako tak znemožňovala táto skutočnosť
riadne využívanie výkladového priestoru ako marketingového nástroja predaja a reklamy. Skutočnosť,
že táto „okolnosť“ sa nachádzala mimo prevádzky, však nič nemení na tom, že práve parkovanie
áut pred výkladovými priestormi spôsobilo takú poruchu vo sfére žalovaného, ktorá má povahu vady.

Okresný súd preto nesprávne vymedzil okruh vád viaznucich na prenajatom priestore, keď za tieto
považoval len nedostatočné osvetlenie a ťažko otvárajúce sa dvere. Žalovaný mal za to, že podmienky
pre nezaplatenie nájomného, a to existencia vád, nemožnosť, resp. sťaženie užívania predmetu nájmu
boli splnené a že žalovaný nebol nájomné ani povinný platiť tak, ako to vyplýva priamo zo zákona a
zároveň, že ani nemal žiadnu povinnosť toto svoje právo u prenajímateľa osobne uplatniť. Existenciu

vád viaznucich na predmete nájmu, ktoré prirodzeným spôsobom po ich výskyte bránili riadnemu a
účelnému využívaniu prenajatého priestoru, preukázalo aj vyjadrenie p. X. Y. a výpoveď p. E. Q.. Pokiaľ
okresný súd uviedol, že uplatnenú kompenzačnú námietku nevníma ako uznanie záväzku, ale z tohto
prejavu žalovaného vyplýva, že žalovaný považuje uplatnenú pohľadávku žalobcu za dôvodnú, tak ide o
nesprávny výklad skutkových okolností, pretože dôvodnosť nároku nemožno v nijakom prípade osvedčiť

ani na základe voľby prostriedkov procesnej obrany. Vo všeobecnosti k uplatnenému nároku na náhradu
škody sa žalovaný neobmedzil len na konštatovanie rozdielu medzi tržbami v predchádzajúcom období
a následnom období počas zmluvného vzťahu so žalobcom a ani nie je pravdou, že netvrdil príčinnú
súvislosť medzi namietanými nedostatkami prenajatých priestorov a tvrdenou škodou, keď z uplatnenej
kompenzačnej námietky vyplývalo, že konaním, resp. nekonaním žalobcu vznikla žalovanému ujma, ku

ktorej došlo úmyselným porušením zmluvných, resp. zákonných povinností žalobcu ako prenajímateľa,
ktorá skutočnosť práve odôvodňuje uplatnenie nároku žalovaného. Kompenzačná námietka bola len
alternatívnou obranou pre prípad, že sa okresný súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom
vád predmetu nájmu. Čo sa týka dôveryhodnosti svedkyne p. Q., ktorú spochybnil samotný okresnýsúd, tak mal za to, že nevzal na zreteľ v protiváhe všetky tvrdenia žalobcu, ktorý má rovnaký záujem
na výsledku konania, a s ktorými sa bez problémov stotožnil. Namietal hodnotenie dôkazov zo strany
prvostupňového súdu, keď tvrdenia žalovaného podložené písomným čestným vyhlásením p. Y. a

svedeckými výpoveďami p. Q. a p. Y. v protikladnom postavení voči tvrdeniu žalobcu, nenadobudli
takú dôkaznú hodnotu, aby presvedčili okresný súd a tento sa s nimi stotožnil, napriek základným
zásadám občianskeho súdneho konania. Žalovaný mal za to, že bez ohľadu na druh subjektov
nájomného vzťahu bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb., ktorý je lex specialis,
a ktorý v situáciách, ktoré tento zákon neupravuje, odkazuje na Občiansky zákonník, a preto závery

prvostupňového súdu v otázke aplikácie Obchodného zákonníka sú nesprávne. Žalovaný uviedol, že
pri vzniku škody je nevyhnutné vždy preukázať príčinnú súvislosť, ktorá v tomto prípade existuje, medzi
poklesom tržieb u žalovaného a neplnením povinností žalobcu v postavení prenajímateľa. Práve výskyt
vád na predmet nájmu, ich frekvencia a trvalosť, spôsobila pokles v tržbách, ktoré žalovaný dosahoval
v čase nájmu u žalobcu v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami, ktorý stav bol riadne preukázaný.
Dokazovaním bolo jednoznačne preukázané neplnenie povinnosti žalobcu, existencia vád, ako aj pokles

tržieb. Konštatovanie okresného súdu vo vzťahu k hlavnej príčine vzniku škody považoval za nesprávne
a v rozpore s vykonaným dokazovaním. Žalovaný vyčíslil celkovú škodu v podobe ušlého zisku na sumu
16.320 Eur, ktorá predstavuje stratu na tržbách za obdobie 08/2010 - 04/2011 - 11.000 Eur, k čomu
bola pripočítaná strata na tržbách za nepredaný neoprávnene zadržaný tovar v celkovej výške 5.320
Eur a žiadal náhradu škody započítať len do výšky žalobcom uplatnenej pohľadávky, a preto nebolo

nevyhnutné preukazovať všetky náklady obchodnej prevádzky a tie potom odpočítať od rozdielu medzi
výslednou predajnou cenou tohto tovaru a nákupnou cenou tovaru, čím by preukázal výšku svojho
ušlého zisku, tak ako uvádzal okresný súd. Vo vzťahu k vzniku škody súpisom hnuteľných vecí na podnet
žalobcu považoval za nesprávne tvrdenie okresného súdu, že zo strany žalobcu nedošlo k žiadnemu
porušeniu jeho zmluvnej alebo zákonnej povinnosti. Pri súpise hnuteľných vecí konateľ žalovaného

vznášal námietky ústne, nemal však k dispozícii doklady, ktoré by preukazovali skutočnosti ním tvrdené,
a to, že ide o majetok tretích osôb. Žalobca napriek tomu, že bol nositeľom zádržného práva, absolútne
znemožnil žalovanému plniť si svoje povinnosti predovšetkým voči tretím subjektom, keďže nemohol
disponovať účtovnými a ostatnými dokladmi spoločnosti. Skutočnosť uvádzaná okresným súdom, že
žalobca splnil svoju povinnosť podľa ust. § 151s ods. 4 Občianskeho zákonníka, nemôže mať vplyv na

posudzovanie ostatných okolností, spôsobu plnenia takejto povinnosti a súvisiacich povinností žalobcu.
Okresný súd opomenul skutočnosť, že samotné exekučné konanie nezačalo, a preto žalovaný napriek
tomu, že pri súpise hnuteľných vecí boli zadržané aj jeho súkromné veci, či veci tretích osôb, zatiaľ
nemohol využiť ani on sám, ani iné osoby, právo domôcť sa vydania svojich vecí. Okresný súd opomenul
zrejme skutočnosť, že vlastníci zadržaných vecí sa môžu domáhať svojich práv excidačnou žalobou

až po skončení sporu medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný mal za nesprávny výrok okresného
súdu, ktorým priznal žalobcovi okrem zaplatenia nájomného aj úroky z omeškania, pričom v prípade
nájomného musí byť namiesto úroku z omeškania uplatnený poplatok z omeškania s odkazom na §
697 Občianskeho zákonníka v spojení s § 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Navrhol napadnutý
rozsudok zmeniť v zmysle petitu odvolacieho návrhu v písomne podanom odvolaní zo dňa 23.07.2013.

K doručenému odvolaniu sa žalobca písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1,

3 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.950,03 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách
prvostupňového konania potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/22/2014-259 zo dňa 08.07.2014 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku
účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.
bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote

najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 16.09.2014,
na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v
spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného odvolací súd považuje za potrebné uviesť,

že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods.
1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak
kvalitatívnu, ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť
napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

Za viazanosti vyššie citovaným zákonným ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bol preto rozsudok
okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne
podanom odvolaní zo dňa 23.07.2013, a to len tých, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu,
jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v prvostupňovom konaní vo väzbe na obranu
žalovaného, za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle § 213 ods. 1 O.s.p. zisteným
súdom prvého stupňa, keďže z obsahu písomných predvolaní pred prvostupňovým súdom

vyplývalo vykonanie procesnej poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p..

Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. § 219 ods. 2

O.s.p., ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so skutkovými,
ako i právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na
ne odkazuje. Práve z titulu aplikácie § 219 ods. 2 O.s.p. nebolo podľa názoru krajského súdu potrebné,
aby podrobné skutočnosti tak skutkového, ako aj právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení
rozsudku okresného súdu, boli opätovne uvádzané aj v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu,

pretože zákonné ust. 219 ods. 2 O.s.p. umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení
obmedzilnaskonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutiaokresnéhosúdu,ktorýpostup
je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra
2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok (III. ÚS 78/05, III. ÚS 164/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj
odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania“. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden
celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho je

postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a len vo
vzťahukodvolacímdôvodomžalovanéhozvýrazniťadoplniťnazdôrazneniesprávnostiprvostupňového
rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva zo zákonného ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., čo je v
zhode aj s judikatúrou Ústavného súdu SR.

Krajský súd prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav nezistil v postupe
súdu prvého stupňa žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu
po skutkovej a právnej stránke sa stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku
prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
4.950,03 Eur spolu s príslušenstvom, a to úrokom z omeškania, a v ktorom dostatočne zodpovedal na v

konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré odvolateľ zopakoval v odvolaní podanom proti
rozsudku.

K námietkam uvedeným v odvolaní žalovaného sa uvádza, že tento vo svojom odvolaní neuviedol
žiadnu podstatnú skutočnosť majúcu za následok úvahu o prípadnej vade v

procesno-právnom postupe prvostupňového súdu, resp. o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia súdu
prvého stupňa. V danom prípade prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a podrobne opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k
prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval naprejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré okresný súd prijal, jasným
a precíznym spôsobom vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie
sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
a že odôvodnenie odvolaním žalovaného napadnutého rozsudku prvostupňového súdu ako celok spĺňa
všetky parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

V zmysle rozsahu vykonaného dokazovania okresným súdom, a to oboznámením sa s výpoveďami
účastníkov konania, právnych zástupcov, vypočutých svedkov, listinnými dôkazmi, a to primárne
Nájomnou zmluvou č. 2604/10 zo dňa 27.04.2010, vystavenými faktúrami, príjmovými pokladničnými
dokladmi, výpoveďou nájomnej zmluvy č. 2604/10 a prefoteným dokladom o vrátení nedoručenej
zásielky, výzvou na úhradu faktúr, uznesením Okresného súdu v Žiline sp. zn. 1Erd 1/2011 zo dňa
12.09.2008, Upovedomením o súpise hnuteľných vecí, Oznámením o zadržaní veci zo dňa 18.07.2011,

listom žalovaného zo dňa 15.4.2011, Výpoveďou žalovaného zo dňa 12.07.2011, listom žalovaného
označeným ako „Náhrada spôsobenej škody“ zo dňa 20.07.2011, 01.08.2011, výzvou na doloženie
dokladov zo strany žalovaného zo dňa 2.4.2012, podacími lístkami, účtovnými dokladmi žalovaného,
protinávrhomžalovaného,uplatnenouformoukompenzačnejnámietky,Odstúpenímodnájomnejzmluvy
zo dňa 26.1.2011 krajský súd uvádza, že tieto dôkazné prostriedky dali dostatočný skutkový základ

nielen pre posúdenie žalobcovho nároku, ale aj pre posúdenie obrany žalovaného.

Nestotožňuje sa krajský súd s odvolacím dôvodom, že okresný súd nesprávne posúdil (ne)unesenie
dôkazného bremena žalovaného vo vzťahu k existencii tvrdených vád nebytového priestoru v súvislosti
s právom žalovaného na neplatenie nájomného (práva na odpustenie nájomného), resp. na zľavu z

nájomného.

Vo všeobecnosti uvádza odvolací súd, že právna úprava nájmu nebytových priestorov je obsiahnutá v
dvoch základných predpisoch. Prvým je zákon č. 116/1990 Zb. a druhým predpisom je zákon č. 40/1964
Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje nájomnú zmluvu všeobecne v

ust. § 663 a nasl.. Vzťah obidvoch predpisov je vzťahom všeobecného právneho predpisu, ktorými sú
ust. Občianskeho zákonníka a zvláštneho právneho predpisu vo vzťahu k nemu, ktorým je zákon o
nájme a podnájme nebytových priestorov. Tento vzťah je možné definovať tak, že na nájom nebytových
priestorov sa vzťahuje všeobecná úprava Občianskeho zákonníka len v tých otázkach, ktoré výslovne
neupravuje zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov. Ust. § 673 Občianskeho zákonníka spolu

s ustanovením § 674 upravuje následky vád/-y prenajatej veci vo vzťahu k povinnosti nájomcu platiť
nájomné. Občiansky zákonník podľa toho, či vada prenajatej veci znemožňuje užívanie prenajatej veci,
alebo ho len obmedzuje, upravuje aj následky na platenie nájomného. Kým v prvom prípade odpadá
nájomcovipovinnosťplatiťnájomné(§673),vdruhomprípademuvznikáibaprávonazľavuznájomného
(§ 674).

Zákonné ustanovenie § 673 Občianskeho zákonníka predstavuje úpravu, ktorá za určitých podmienok
zakladá zbavenie nájomcu povinnosti platiť nájomné. V prípade sporu je na nájomcovi, aby preukázal,
že tu sú podmienky pre použitie § 673 Občianskeho zákonníka, a to:
1/ musí ísť o vady prenajatej veci, ktoré nespôsobil, pričom nezáleží na tom, či ich spôsobil sám

prenajímateľ alebo tretia osoba, prípadne či vznikli z objektívnych príčin; nájomca má však povinnosť
platiť nájomné, ak vadu spôsobil sám,
2/ musí ísť o také vady prenajatej veci, v dôsledku ktorých nájomca nemohol prenajatú vec užívať
dohodnutým spôsobom alebo, ak sa spôsob užívania nedohodol, prenajatú vec nemohol užívať
primerane povahe a určeniu veci; zákon tu teda nevyžaduje absolútnu nemožnosť užívania.

Z dokazovania vyplývalo, že účastníci dňa 27.04.2010 uzavreli Nájomnú zmluvu č. 2604/10 vo veci
prenájmu nebytových priestorov na dobu neurčitú. V článkoch I. - IX. tejto zmluvy si účastníci dohodli
práva a povinnosti vyplývajúce pre nich z nájmu. Pokiaľ ide o práva a povinnosti týkajúce sa stavu,
v ktorom mal byť nebytový priestor odovzdaný nájomcovi, toto účastníci odlišne od zákonnej úpravy

neupravili, a preto bolo vychádzané z ust. § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb.. Zo Zápisu o prevzatí
priestorov a kľúčov od predajne Dolný Val 118/64 v Žiline (č.l. 120 spisu) vyplývalo, že žalovaný prebral
špecifikovanékľúče,aboliuvedenézávadyspočívajúcevpoškodeníochrannejfólie,poškodenéstropné
kazety 10 ks, a ďalej bolo uvedené ...„priestory sú prebraté bez závad a čisté...“, ktorý listinný dôkaz bolsprávne zhodnotený so záverom, že v preberacom protokole uvedené vady neboli funkčnými vadami
brániacimi žalovanému v užívaní priestoru.

Nebolo možné prisvedčiť odvolateľovi, že nemohol prenajatý priestor užívať k zmluvne dohodnutému
účelu pre vady spočívajúce v ťažko otvárajúcich sa dverách do prevádzky, nedostatočnom osvetlení a
parkovaní vozidiel pred prevádzkou, čo bránilo výhľadu do výkladu, v dôsledku ktorých nebol povinný
platiť nájomné vzhľadom k ustanoveniu § 673 Občianskeho zákonníka, pretože vykonané dokazovanie
preukázalo, že prevádzka žalovaného fungovala, a nebolo dokázané, že by tvrdené závady žalovaného

obmedzovali v užívaní priestoru, t.j. jeho obchodnej prevádzky.

Nesúhlasí krajský súd s námietkou odvolateľa, že ust. § 673 Občianskeho zákonníka obligatórne
určuje, že právo neplatiť nájomné vyplýva priamo z tohto zákonného ustanovenia a súčasne, že
sa u prenajímateľa nemusí osobitným spôsobom uplatniť. V tejto súvislosti uvádza, že vzhľadom
k tomu, že zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov, ako zvláštny právny predpis upravujúci nájom nebytových priestorov (§ 720 Občianskeho
zákonníka), neobsahuje špeciálne ustanovenia o podmienkach a lehotách na uplatnenie práva na
odpustenie nájomného a o lehote na uplatnenie práva na zľavu z nájomného, je potrebné použiť
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve (§ 663 a nasl.), konkrétne potom
jeho ustanovenia § 673 a § 675, ktoré túto otázku výslovne riešia. Právo na odpustenie nájomného ( ust.

§ 673 Občianskeho zákonníka) a právo na zľavu z nájomného (ust. § 674 Občianskeho zákonníka) -
ako odplaty za nájom nebytových priestorov - musí byť tak u prenajímateľa uplatnené bez zbytočného
odkladu a zanikne, ak nebude uplatnené do šiestich mesiacov odo dňa, kedy došlo ku skutočnosti
toto právo zakladajúcej. Na základe vykonaného dokazovania správne uzavrel okresný súd, že nebolo
preukázané a žalovaným ani tvrdené, že žalovaný v súvislosti s tvrdenými vadami prenajatého priestoru

nároknazľavualebonaodpustenienájomnéhopočasdobytrvanianájmuaanipojehoskončeníuplatnil,
a to relevantným spôsobom, v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote (§ 675 Občianskeho zákonníka).

Pokiaľ žalovaný okrem iného namietal i spôsob, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, tak k
tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd uvádza, že nebol relevantný, s poukazom aj k uzneseniu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého ...
„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade

nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten
- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov
nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/1993)“.

Zo strany krajského súdu je potrebné dodať, že hodnotenie dôkazov v zmysle ust. § 132 O.s.p. je na
súde, ktorý musí starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Okresný súd podľa ust. §

132 O.s.p. postupoval. Uvádza krajský súd, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný, čo
znamená, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať
tomu - ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou.
V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný
stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Okresný súd takýmto spôsobom

postupoval, dôsledne aplikoval ust. § 132 O.s.p., vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných
dôkazov, keď všetky dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

Vo vzťahu k zhodnoteniam vykonaným okresným súdom zvýrazňuje krajský súd, a to v súvislosti s

odvolacími dôvodmi žalovaného, že pre vyhodnocovanie okresným i odvolacím súdom žalovaným
(ne)dôvodnosti uplatnenej kompenzačnej námietky na náhradu spôsobenej škody boli určujúce a
podstatné skutkové okolnosti vymedzené žalovaným podľa ust. § 79 ods. 1 O.s.p. (č.l. 63 - 65 spisu)
v spojení s ďalšími vyjadreniami, doloženými listinnými dôkazmi a označenými a vykonanými predokresným súdom, ako aj výpoveďami účastníkov, svedkov vo väzbe na tvrdenia uvádzané v rámci
obrany žalobcu k tejto námietke.

Žalovaný odvodzoval svoj nárok na náhradu škody od tvrdeného porušenia povinnosti žalobcu
ako prenajímateľa vo vzťahu k vadám vytýkaným žalovaným a na náhradu škody v súvislosti so
súpisom hnuteľných vecí (náhradu spôsobenej škody). K námietke nesprávneho právneho posúdenia
vykonaného okresným súdom uvádza odvolací súd, že vzhľadom k tomu, že na strane žalobcu,
ako i na strane žalovaného išlo o podnikateľov podľa ust. § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka a

§ 261 ods. 1, 6 Obchodného zákonníka, správne bol okresným súdom žalobou uplatnený nárok
posudzovaný podľa ust. § 373 a nasl. Obchodného zákonníka a naplnenie zákonných predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu, a to protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť. Dodáva odvolací
súd, že úprava náhrady škody obsiahnutá v Obchodnom zákonníku sa vzťahuje na porušenie povinnosti
zo záväzkových obchodných vzťahov, t.j. porušenie obchodnej zmluvy a porušenie povinností, ktoré
stanovuje Obchodný zákonník. Zodpovednosť za škodu v Obchodnom zákonníku je upravená ako

zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku. Za škodu zodpovedá ten, kto poruší povinnosť
zo záväzku, a to z obchodných záväzkov tak, ako sú vymedzené v § 261 a § 262. Predpoklady
zodpovednosti za škodu však musia byť splnené kumulatívne. Pokiaľ nie je naplnený jeden z týchto
predpokladov, nemožno nárok na náhradu škody priznať. Z vyššie uvedeného sa stotožňuje krajský
súd so záverom prvostupňového súdu, ktorý vyslovil, že v tomto prípade nebol splnený žiadny z

predpokladov vzniku nároku na náhradu škody na strane žalovaného v zmysle ustanovenia § 373
Obchodného zákonníka. Žalovaný nepreukázal porušenie právnej povinnosti žalobcom, nepreukázal
príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti a vznikom škody a nepreukázal ani samotný
vznik škody a jej výšku, v podrobnostiach odkazuje na precízne zdôvodnenie vykonané prvostupňovým
súdom.

Námietka nesprávnosti výroku okresného súdu, ktorý priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z
omeškania, pričom v prípade nájomného musí byť namiesto úroku z omeškania uplatnený poplatok
z omeškania s odkazom na ust. § 697 Občianskeho zákonníka v spojení s § 4 Nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z.z., bola zhodnotená ako nedôvodná. V prvom rade uvádza odvolací súd, že ust. § 697

Občianskeho zákonníka, na ktoré poukazoval žalovaný, je osobitnou úpravou pre právo prenajímateľa
na zaplatenie poplatku z omeškania v súvislosti s nezaplatením nájomného alebo úhrad za plnenia
poskytované s užívaním bytu a je systematicky zaradená v Občianskom zákonníku, v štvrtom oddiele s
názvom „Osobitné ustanovenia o nájme bytu“. Tak, ako bolo už vyššie uvedené vzhľadom na charakter
účastníkov nájomnej zmluvy, a to podnikateľov a skutočnosť, že predmetom podnájomnej zmluvy

boli nebytové priestory užívané žalovaným na výkon podnikateľskej činnosti a zároveň účelom nájmu
bol výkon podnikateľskej činnosti žalovaného, bolo potrebné právny vzťah účastníkov tejto zmluvy
posudzovať všeobecne v zmysle § 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a zároveň osobitne podľa zákona
č. 116/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. V danom prípade išlo o obchodný záväzkový vzťah §
261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, v rámci ktorého sa podľa § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka

zmluva o nájme nebytových priestorov spravuje príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a
osobitného zákona č. 116/1990 Zb. a nárok na úrok z omeškania podľa ust. § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Preto pokiaľ okresný súd žalobou uplatnený nárok na zaplatenie príslušenstva, a to úroku
z omeškania právne posúdil podľa ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 517
Občianskeho zákonníka a Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., bol jeho postup vecne správny.

K odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca uniesol dôkazné
bremeno dôvodnosti svojho nároku a bol to žalovaný, ktorý mal dôkaznú povinnosť preukázať opak, čo
sa mu však nepodarilo.

Krajský súd uvádza, že žiaden z odvolacích dôvodov nebol relevantný, preto bol rozsudok okresného
súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie, keďže záverom okresného súdu predchádzala
racionálna úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania. Odvolací
súd nezistil dôvody pre odchýlenie sa od týchto logických a racionálnych záverov okresného súdu, a
tým neboli dané dôvody ani na zmenu, ani na zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý

bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods.
1 O.s.p. v spojení s ust. § 219 ods. 2 O.s.p..O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý neuskutočnil návrh
na priznanie trov odvolacieho konania, z obsahu spisu vznik trov odvolacieho konania nevyplýval, preto

z titulu absencie takéhoto návrhu bolo krajským súdom rozhodnuté tak, že žalobcovi sa náhrada trov
odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.