Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. november 2011

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/229/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107210300
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2107210300.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, Bratislava,
Lamačská cesta 8, zast. advokátom: JUDr. Jozef Bolješik, PhD., Piešťany, Radlinského 50, proti
žalovanému: T.. E. R., nar. XX. Q. XXXX, bytom E., V. X, zast. advokátom: JUDr. Roman Cibulka, Trnava,
Hlavná 13, o 40.830,21 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Trnava z 25. novembra 2009 č. k. 14C/ 42/2007 - 112 (správne „14C/42/2007-120") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa sumy 20.415,10 eur m e
n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému k rukám jeho advokáta náhradu trov tohto konania v sume
1.351,15 eur do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 40.830,21
eur do 3 dní, žalobcovi potom nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
právne ust. § 51 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
a bodom 8.4 čl. VIII zmluvy o poskytnutí podpory č. 207/3460/2001 z 20. decembra 2001 (ďalej
tiež len „zmluva o podpore“) uzavretej účastníkmi konania (žalobcom ako poskytovateľom podpory a
žalovaným ako žiadateľom o ňu) a na strane žiadateľa tiež bývalou manželkou žalovaného (inak v

konaní vystupujúcou v procesnom postavení žalovanej 2/ až do vydania uznesenia súdu prvého stupňa
z 29. apríla 2009 - ktorým v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trnave z 27. októbra
2009 sp. zn. 24Co/176/2009 bolo konanie vedené aj voči takejto účastníčke zastavené). Vecne mal
(súd prvého stupňa) za to, že žaloba bola dôvodnou. Účastníci konania a bývalá manželka žalovaného
totiž dobrovoľne a na základe žiadosti oboch už len bývalých manželov i žalovaných podpísali zmluvu
o podpore podľa zákona o Štátnom fonde rozvoja bývania (zákon č. 124/1996 Z. z., ďalej tiež len
„zákon o ŠFRB“, inak s účinnosťou od 1. januára 2004 nahradený novším zákonom č. 607/2003 Z.

z. - pozn. odvolacieho súdu) a preto im žalobca poskytol úver v sume 600.000 niekdajších Sk (dnes
19.916,35 eur) s úrokovou sadzbou 3,6% ročne a dobou splatnosti 30 rokov. Z poskytnutého úveru
vyčerpaného v celej výške a majúceho byť splácaného splátkami po 2.728 niekdajších Sk (dnes 90,55
eur) mesačne potom žalovaný splatil len istinu 24.987,75 niekdajších Sk (829,44 eur) a úroky 65.861,25
niekdajších Sk (2.186,19 eur), takže porušením povinnosti splácať úver po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov
privodil i právo žalobcu požadovať okrem zostatku nesplatenej istiny a úrokov aj zmluvnú pokutu 10%
zo súčtu zostatku na istine i úrokoch, pričom všetky takéto čiastkové položky predstavovali i žalovanú

pohľadávku; dôvodil napokon okresný súd, ktorý z dôvodu odvolaciemu súdu neznámeho v odôvodnení
rozsudku citoval aj ustanovenie § 96 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení) - hoci otázka zastavenia konania voči bývalej žalovanej 2/ bola už
predmetom rozhodnutí spomenutých vyššie. Rozhodnutie o trovách konania potom odôvodnené boloprávne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne len procesným úspechom žalobcu a výslovným vzdaním sa
ním procesného práva na náhradu.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalovaný a navrhol ho (konečným návrhom) zmeniť
v časti prevyšujúcej uloženie mu povinnosti zaplatiť sumu 20.415,11 eur (teda čo do uloženia mu
povinnosti zaplatiť aj ďalšiu sumu 20.415,10 eur ako faktickú druhú polovicu zo sumy požadovanej
žalobou - pri zohľadnení nemožnosti celkom presného rozdelenia takto aj sumy vypočítanej s
presnosťou na nepárny počet eurocentov - opäť pozn. odvolacieho súdu) tak, že žaloba bude v takejto

časti zamietnutá. Namietal vadou napádaného rozsudku spočívajúcou v nesprávnom (v skutočnosti
neúplnom) právnom posúdení veci súdom prvého stupňa, ktorý vec najmä neposudzoval aj podľa ust.
§ 511 ods. 1 a 2 O. z. a nesprávne si tak vyriešil otázku charakteru záväzku prevzatého v minulosti
oboma bývalými žalovanými. Takýto záväzok nebol podľa neho (odvolateľa) solidárnym (spoločným a
nerozdielnym),alenaopakzáväzkomdielčím,priktoromnakaždéhozdlžníkovpripadalapovinnosťplniť
iba jeho diel. Opak (tzv. pasívna solidarita) by musel vyplývať z právneho predpisu, rozhodnutia súdu

alebo dohody účastníkov, nič z toho tu ale nebolo a toto platilo (i s odvolaním sa na jeden z komentárov
k O. z.) aj vtedy, keď dlžníkmi sú manželia a dokonca i vtedy, ak ich bezpodielové spoluvlastníctvo
(ďalej tiež len „BSM“) trvalo (čo v prejednávanej veci rovnako nebolo splnené vzhľadom k tomu, že
BSM oboch bývalých žalovaných bolo dávno pred uzavretím zmluvy so žalobcom zrušené a aj domová
nehnuteľnosť, na ktorú boli použité finančné prostriedky zo zmluvy o podpore, nebola nikdy predmetom

BSM, ale vo výlučnom vlastníctve bývalej žalovanej 2/). Ak preto žalobca pôvodne zažaloval oboch
dnes už len bývalých manželov a následne vzal žalobu voči jednej z takýchto osôb späť, toto síce bol
oprávnený urobiť - hoc aj on (rozumej odvolateľ) sa skôr domáhal „navrátenia“ žalovanej do konania a
v tom mu súdy za pravdu nedali, vystavil sa tým však riziku namietania nedostatku pasívnej solidarity
dlžníkov; argumentoval napokon žalovaný.

Žalobca navrhol rozsudok v napadnutej časti potvrdiť a to ako pre nestotožnenie sa s názorom
žalovaného o nedostatku solidarity bývalých manželov (ktorá je tu podľa žalobcu ak nie priamo zo
zákona, tak z povahy veci), tak i pre vlastný názor o praktickom odobrení ním zvoleného postupu v
tejto veci (spočívajúceho v zotrvaní na požiadavke len voči jednému z bývalých manželov i žalovaných)

skorším rozhodnutím odvolacieho súdu (tu rozumej uznesenie z 27. októbra 2009 spomenuté už vyššie)
a napokon i pre súhlas s tým, ako odôvodnil napádaný rozsudok súd prvého stupňa.

Odvolacísúdprejednalpodľa§212ods.1aods.2písm.b/O.s.p.vecvmedziachodvolaniažalovaného
(teda 1. len vo výslovne napadnutej časti, pokiaľ šlo o vec samu, čiže v tomto prípade iba tam, kde

súd prvého stupňa žalobe vyhovel, hoci tak podľa odvolateľa urobiť nemal - so zreteľom k argumentácii
o potrebe prihliadania na takúto „druhú polovicu“ zažalovanej pohľadávky ako na diel pripadajúci na
bývalú žalovanú 2/ a 2. s preskúmaním tiež správnosti závislého rozhodnutia rozsudkom o trovách
konania) a to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní (vykonanom
i z dôvodu potreby poskytnutia obom stranám sporu vyjadriť sa k právnej otázke v prvostupňovom

konaní priamo nepoloženej) v osobnej neprítomnosti riadne predvolaného žalovaného (ktorého v konaní
zastupoval advokát, ten neprítomnosť klienta ospravedlnil len pracovnou zaneprázdnenosťou, teda iným
než dôležitým dôvodom a takto i dôvodom vylučujúcim prípadné odročenie pojednávania a navyše
tu nevznikla potreba dopĺňania dokazovania aj výsluchom žalovaného), doplnil dokazovanie listinami
vyžiadanými od príslušnej Správy katastra Trnava (obsahom listu vlastníctva č. XXXX pre obec a

katastrálne územie J. a podstatných častí tzv. vkladových spisov zn. V XXXX/XX, V XXXX/XX, V
XXXX/XX a V XXX/XX) a tiež obsahom originálov žiadosti bývalých žalovaných o poskytnutie podpory
datovanej 2. októbra 2001 a žalobcovi doručenej 25. deň rovnakého mesiaca i roka a potvrdenia dnes
už tiež len bývalého Okresného úradu Trnava z 22. októbra 2001 o prijatí takejto žiadosti a overenej
fotokópie stavebného povolenia vydaného takýmto úradom 7. septembra 2001 pod č. 02001/03152/ŽP-

SP/Ze a na takomto základe dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti nemožno považovať za
správny.

Predovšetkým sa však k procesnej stránke veci a k prípadnej možnej námietke či už akceptovaním
aj dôvodov uplatnených odvolateľom až v neskoršom štádiu odvolacieho konania alebo porušením

viazanosti odvolacieho súdu dôvodmi odvolania (§ 205 ods. 3 a § 212 ods. 1 O. s. p.) žiada uviesť, že
v prejednávanej veci o taký prípad nešlo navzdory zjavnému uplatneniu náležitej právnej argumentácie
žalovaným až v jeho podaniach dopĺňajúcich a spresňujúcich pôvodné odvolanie (formálne vzato teda
až po uplynutí tzv. odvolacej lehoty). Bez povšimnutia totiž nebolo možno ponechať ako pôvodnýodvolací návrh žalobcu na odmietnutie odvolania založený na nevypravení pôvodného odvolania
zákonom vyžadovanými náležitosťami (inak názor osvojený si i tunajším odvolacím súdom a vedúci
k odstraňovaniu vád odvolania, i keď nadbytočne formou uznesenia z 21. júla 2010), tak najmä to,

že v tomto prípade nedošlo k zákonom zakazovanému rozšíreniu dôvodov odvolania po uplynutí tzv.
odvolacej lehoty, ale len k prepracovaniu po celý čas si žalovaným držanej argumentácie majúcej pôvod
v právnej úvahe, podľa ktorej by na splnenie záväzku prevzatého v minulosti ním aj jeho dnes už len
bývalou manželkou mali byť povinnými obe takéto osoby a účinné „vysúdenie“ celej sumy len od jednej z
nich (v tomto prípade práve od neho ako neskoršieho jediného žalovaného i odvolateľa v prejednávanej

veci)pretoniejemožné.Takátoobranažalovanéhopotommalasvojeopodstatnenieatoznasledovných
dôvodov :

Podľa § 511 ods. 1 O. z. (inak základného predpisu tuzemského občianskeho práva, v súvislostiach
tu posudzovanej veci v znení predchádzajúcom účinnosti zákona č. 23/2002 Z. z. a všetkých ďalších
po takomto zákone nasledujúcich novelizácií O. z.) ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je

ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má
tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od
ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Podľa odseku 2 rovnakého
ustanovenia potom ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu nie je ustanovené alebo účastníkmi
dohodnuté inak, sú podiely na dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom pomere rovnaké; dlžník, proti

ktorému bol uplatnený nárok vyšší, než zodpovedá jeho podielu, je povinný bez zbytočného odkladu
upovedomiť o tom ostatných dlžníkov a dať im príležitosť, aby uplatnili svoje námietky proti pohľadávke
a môže (rozumej k plneniu povolaný dlžník) od nich (tu rozumej od tých, na ktorých sa veriteľ naopak
neobrátil) požadovať, aby dlh podľa podielov na nich pripadajúcich splnili alebo aby ho v tomto rozsahu
dlhu inak zbavili.

Podľa § 145 ods. 1 O. z. potom bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z
manželov a v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Podľa
odseku 2 tohto ustanovenia z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní
obaja manželia spoločne a nerozdielne.

Napokon podľa § 118 ods. 1 O. z. predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, a pokiaľ to ich povaha
pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty; podľa § 119 ods. 1 rovnakého zákona veci sú buď hnuteľné
alebo nehnuteľné; podľa § 120 ods. 1 O. z. potom súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí
a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila a podľa § 121 ods. 1 tu približovaného

zákona príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa
s hlavnou vecou trvale užívali.

Pri vyjdení z vyššie citovaných ustanovení potom treba vyvodiť jednak to, že O. z. na poli vymedzovania
oprávnení a povinností manželov pri ich vstupovaní do právnych vzťahov s tretími osobami (rozumej s

osobami stojacimi mimo takéhoto zákonom predpokladaného majetkového spoločenstva muža a ženy
zakladanéhouzavretímnimimanželstva)niecelkomkorektnenarábaspoužívanýmipojmami;aletiežto,
že pri záujme vyložiť takúto úpravu napriek problematickej formulácii jedného z ustanovení (tu konkrétne
§ 145 ods. 1 zákona) i za použitia metód logického a systematického výkladu neexistuje prakticky žiaden
priestor pre názor, podľa ktorého by aj v prípade z prejednávanej veci mala solidarita manželov ako

dlžníkov (čiže ich zaviazanosť ako spoločná a nerozdielna oprávňujúca veriteľa požadovať i celé plnenie
len od jedného z nich) vyplývať či už priamo z právneho predpisu, alebo z povahy plnenia (to za situácie,
keď odvodenosť solidarity dlžníkov či už od rozhodnutia súdu alebo od dohody účastníkov právneho
úkonu sa ani netvrdila).

Pokiaľ šlo o prvú zhora naznačenú dimenziu problému, tu nekorektnosť narábania zákonodarcu s
pojmami spočíva v použití jedným z ustanovení O. z. rozhodných aj v tomto konkrétnom konaní pojmu
„vec“ v dvoch rôznych významoch. Takýto nedostatok je tu inak už od čias prijatia pôvodného znenia
zákonavroku1964,nakoľkojetopráveustanovenie§145ods.1O.z.obsahujúceuvedenýrozpor,ktoré
napriekmnožstvudoterajšíchnovelizáciínedoznaložiadnejzmeny(keďinakvovzťahukostatnýmzhora

citovaným ustanoveniam možno doplniť, že z tých ust. §§ 118 - 121 zákona neboli zmenené pre túto vec
podstatným spôsobom a len dnešné znenie § 511 zákona doň bolo zanesené až zákonom č. 509/1991
Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992, kedy zároveň bol z O. z. odstránený priamy predchodca takéhoto
ustanovenia - niekdajší § 74 O. z. líšiaci sa od novšej úpravy len tým, že za podmienky vzniku solidarityzo zákona do 31. decembra 1991 vrátane boli určené len jej ustanovenie právnym predpisom alebo
dohodnutie účastníkmi - nie teda aj ďalšie dve až neskôr zakotvené možnosti). Takýto dvojitý význam
zákonom použitého pojmu pramení z toho, že len u sprevádzania pojmu „vec“ adjektívom „spoločná“ (v

oboch odsekoch §-u 145 O. z.) sa vecou rozumie vec v zmysle iných ustanovení zákona (najmä § 118
a nasl. O. z.), teda najmä spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov a takto i právnych úkonov,
kým v druhom prípade, čiže u súboru slov „bežné veci“ v ust. § 145 ods. 1 vety prvej O. z. a obdobne
u súboru slov „v ostatných veciach“ z časti vety druhej pred bodkočiarkou rovnakého ustanovenia treba
naopak mimo akúkoľvek pochybnosť uzavrieť, že tu v skutočnosti nejde o veci vo význame pripisovanom

im inými ustanoveniami O. z. (a pred nimi ani teóriou práva vrátane jeho základov v podobe práva
rímskeho), ale týmito „vecami“ treba rozumieť záležitosti, teda obstarávanie ako faktických činností, tak
i právnych úkonov majúcich súvis s vecami v prvom objasňovanom význame.

Práve takáto analýza rozhodnej právnej úpravy ale mala aj pre posúdenie dôvodnosti požiadavky
žalobcu z prejednávanej veci význam doslova kľúčový.

Ak totiž vyvodenie solidarity z povahy plnenia treba s prihliadnutím k zjavnej deliteľnosti peňažného
plnenia požadovaného žalobcom vylúčiť (ako na to dôvodne poukazoval i žalovaný odvolávajúci sa aj
na v tomto smere relevantný a v konaní účinne nespochybnený výklad v komentovanom znení zákona),
pre záver o nástupe solidarity dlžníkov zo zákona ostávala možnosť splnenia niektorej z ostávajúcich

troch podmienok (založenie solidarity 1. právnym predpisom, 2. rozhodnutím súdu alebo 3. dohodou
účastníkov).

Z tých opäť celkom jednoznačne bolo treba vylúčiť existenciu akéhokoľvek rozhodnutia súdu
zakladajúceho takúto povinnosť, keď žalobca nielenže na opak (tu rozumej na existenciu iného

rozhodnutia než toho v prejednávanej veci) neprodukoval žiadne dôkazy, ale navyše ani v pôvodnej
žalobe neformuloval požiadavku (v tom čase smerujúcu voči obom ďalším účastníkom zmluvy o
podpore) v smere uloženia povinnosti „spoločne a nerozdielne“ (ale len spôsobom obvyklým u pôžičiek
poskytovaných bankami, tu por. i č. l. 2 spisu) a v neskoršom konaní sa možnosti v tomto smere zmeniť
žalobu prakticky sám zbavil späťvzatím žaloby voči bývalej žalovanej 2/ (v dôsledku ktorého postupu mu

takto v konaní už s výnimkou bývalého žalovaného 1/ a dnešného jediného žalovaného neostal nikto,
komu by povinnosť „spoločne a nerozdielne“ spolu s takýmto účastníkom šlo uložiť).

Rovnako to bolo v prípade možnej podmienky predstavovanej dohodou účastníkov, keď ako zo zmluvy
o podpore, tak ani zo žiadnej z ďalších listín mapujúcich proces uzatvárania zmluvy aj jej realizácie či

už predložených žalobcom alebo zadovážených odvolacím súdom od správy katastra nebolo možno
vyvodiť akékoľvek dojednanie, ktorého podstatou by bolo vymienenie si žalobcom solidarity dlžníkov
uvedených v zmluve. V tomto prípade inak zjavne práve na vrub žalobcu (ako účastníka zmluvy o
podpore predkladajúceho druhej strane zmluvného vzťahu návrh de facto formulárovej zmluvy) musela
ísť i mätež v pojmoch zo zmluvy (z ktorej síce bolo možno vysledovať, kedy a akým spôsobom sa zo

žiadateľa uvedeného v úvodnej časti zmluvy stáva dlžník uvádzaný v ďalšom texte rovnakej listiny a tiež
v jej závere - pri podpisoch, nie však i to, aký mal byť pri evidentnom záujme žalobcu tvrdiť solidaritu /
založenú na manželstve žalovaného a dnes už len jeho bývalej manželky v čase uzavretia zmluvy o
podpore/ dôvod uvádzania len prvej z takýchto osôb za žiadateľa, resp. dlžníka a druhej „len za manžela“
- tu por. i č. l. 9 - 12 spisu).

Napokon ani vo vzťahu k poslednej možnosti (ustanovenia solidarity právnym predpisom) nemožno
argumentácii žalobcu prisvedčiť.

Zákon o ŠFRB totiž žiadne ustanovenie o povahe záväzkov zakladaných na jeho základe ako

spoločných a nerozdielnych nemá a ak pri potrebe podporného použitia O. z. na sporný (nepochybne)
občianskoprávny vzťah účastníkov z dôvodov podaných už vyššie sa spoločnou vecou zakladajúcou
spoločné a nerozdielne oprávnenia i povinnosti manželov (vo vzťahu k tretím osobám) rozumie len vec
v štandardnom zmysle takéhoto pojmu (nie záležitosť, v tejto súv. opäť por. oba odseky ust. § 145
O. z.), predpokladá to predovšetkým existenciu spoločnej veci manželov v takomto význame, ktorej

by sa právny úkon majúci zo zákona založiť solidaritu mohol týkať (z hľadiska úvah významných pre
rozhodnutie v tejto veci pritom nehrá rolu, či by malo ísť o vec v režime BSM alebo naopak o vec
v režime spoluvlastníctva podielového - nakoľko obe takéto možnosti spadajú do akceptovateľného
výkladu pojmu spoločná vec).Toto ale taktiež nebolo preukázané, keď i odhliadnuc od zrušenia BSM oboch bývalých žalovaných
z tejto veci už pred uzavretím zmluvy o podpore (príslušný rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol

právoplatnosť 13. novembra 2011) žiadnym výsledkom dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa
a v rámci možností daných návrhmi účastníkov na dôkazy doplneného i na odvolacom súde nešlo
podporiť záver, žeby 1. domová nehnuteľnosť majúca sa financovať i za pomoci podpory od žalobcu v
čase uzavretia zmluvy o podpore už existovala (ako vec v zmysle predpokladanom ustanoveniami § 118
a nasl. O. z.) a žeby 2. takáto (už existujúca) vec bola i spoločnou vecou žalovaného a dnes už jeho

bývalej manželky vo vyššie objasnenom význame (pojmu spoločná vec podľa § 145 O. z.).

Za takejto situácie ale prisvedčiť bolo treba žalovanému, že tu na automatickú existenciu solidarity
žalovaného a jeho bývalej manželky usudzovať nešlo a žalobca pri náležitej predvídavosti si mal buď
zabezpečiť výhodu solidarity príslušným dojednaním v zmluve, alebo pre prípad nedostatku takéhoto
dojednania neurobiť unáhlený záver o dostatočnosti nasmerovania žaloby voči jednému z bývalých

manželov (ktorý záver viedol k čiastočnému späťvzatiu žaloby voči druhej žalovanej, čo pri viazanosti
žalobcu takýmto prejavom a samozrejmosti súhlasu bývalej žalovanej s ním znemožňovalo iný výsledok
konania medzi takýmito účastníkmi, než čiastočné zastavenie konania so všetkými rizikami z toho
plynúcimi).

Ak sa preto súd prvého stupňa neriadil aj takýmito úvahami (i keď pričítať mu to v dôsledku
uplatnenia žalovaným náležitej obrany až v odvolacom konaní šlo len v obmedzenej miere), jeho
rozhodnutie napádaným rozsudkom (ukladajúcim dnešnému jedinému žalovanému zaplatiť celú
žalobcom požadovanú sumu) nemohlo byť správne.

Odvolací súd preto podľa § 220 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (vo veci
samej) zmenil spôsobom uvedeným v prvejvete výroku tohto svojho rozsudku (odvolaním požadovaným
zamietnutím žaloby v časti záväzku pripadajúcej na bývalú žalovanú 2/).

Pri takomto jeho rozhodnutí a za stavu rozhodovania (rozsudkami súdov oboch stupňov) len o veci za

účasti v konaní už iba žalobcu a jediného žalovaného a za stavu rozhodnutia napádaným rozsudkom
(súdu prvého stupňa) len o trovách konania takýchto účastníkov potom vznikla tiež potreba rozhodnutia
odvolacieho súdu o trovách celého konania medzi týmito účastníkmi (§ 224 ods. 2 O.s.p.).

V prvej časti tohto konania (predstavovanej konaním na súde prvého stupňa) nevzniklo so zreteľom

ku konečnému výsledku konania (danému rozsudkami okresného i krajského súdu) právo na náhradu
žiadnemu z účastníkov (pretože úspech žalovaného s už vyššie konštatovaným a len nepatrným
rozdielom jedného eurocenta sa rovnal úspechu žalobcu, v tejto súv. por. i § 142 ods. 2 O. s. p., takže
vo vzťahu k trovám prvostupňového konania by bolo namieste vyslovenie, že žiaden z účastníkov nemá
na náhradu trov právo).

Naopak v druhej časti konania (reprezentovanej odvolacím konaním) žalovaný čo do ním vymedzeného
predmetu konania (vo výške polovice žalobou uplatneného nároku) uspel v celom rozsahu a bol to tak
on, komu vzniklo právo na náhradu trov (len tejto časti konania) - tu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 O. s. p.

Advokát žalovaného požiadavku na takúto náhradu uplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a aj ju v zákonom
ustanovenej lehote (por. tamtiež) vyčíslil len v podobe trov na vlastnej právnej službe za 3 úkony (1.
prevzatie a príprava zastúpenia 15. novembra 2010 podľa § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004
Z. z. v platnom znení, ďalej tiež len „tarifa“, 2. písomné doplnenie odvolania vyhotoveného samotným

žalovaným a takto podanie vo veci samej zo 16. dňa rovnakého mesiaca i roka podľa § 14 ods. 1
písm. c/ tarify a 3. účasť na pojednávaní odvolacieho súdu 24. novembra 2011 podľa písmena d/ tu
citovaného ustanovenia tarify), na paušálnych náhradách k takýmto úkonom a na DPH z oboch takýchto
čiastkových zložiek (v čom bolo treba vidieť tiež vzdanie sa práva na inú než vyčíslenú náhradu), spolu
v sume 1.359,18 eur. Správne tak síce určil výšku odmeny za úkony (370,14 eur pri cene odvolacieho

konania 20.415,10 eur podľa § 10 ods. 1 tarify), to však neplatilo u paušálnych náhrad (7,41 eur podľa
§ 16 ods. 3 tarify patrilo len v roku 2011, kým u prvých dvoch úkonov z roku 2010 len 7,21 eur) a ani
u DPH k prvým dvom úkonom i paušálnym náhradám (k zvýšeniu sadzby dane na 20% došlo totiž
až na základe prechodného ustanovenia § 85j zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších zmien adoplnení, zaneseného tam bodom 37 čl. I v spojení s čl. II zákona č. 490/2010 Z. z. až s účinnosťou
od 1. januára 2011 a takto až v čase predchádzajúcom urobeniu posledného úkonu advokáta v tejto
veci). Nárokovateľná odmena preto činila len 1.351,15 eur (3x 370,14 eur + 2x 7,21 eur + 1x 7,41 eur +

143,39 eur ako 19% zo 754,70 eur + 75,51 eur ako 20% z 377,55 eur) a preto odvolací súd o náhrade
trov tohto konania rozhodol spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku (čiže
uložením v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi povinnosti zaplatiť úspešnému žalovanému len
nárokovateľnú náhradu a to podľa § 149 ods. 1 O. s. p. k rukám advokáta žalovaného v zákonnej lehote
3 dní podľa § 160 ods. 1 rovnakého zákona - pre nezistenie dôvodu uplatniť tu výnimku z pravidla).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosť ním uložená nebude splnená dobrovoľne v určenej lehote,
možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.