Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. november 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/234/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616207370
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5616207370.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: E. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom X.. M. XXXX/XXXA, L. M., o zaplatenie 1.901,32 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Csp/89/2016-88 zo dňa 12. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 4Csp/89/2016-88 zo dňa 12. septembra
2017, vo výroku, ktorým zamietol žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z
nezaplatených úrokov vo výške 75,92 Eur od 23.09.2016 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania,

p o t v r d z u j e .

Žalovaná nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

V nenapadnutej časti z o s t á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nezaplatenú istinu
vo výške 1.901,32 Eur, úrok vo výške 75,92 Eur, úroky z omeškania vo výške 0,79 Eur, poplatok za
poistenie vo výške 1,48 Eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 1.901,32 Eur

od 23.09.2016 do zaplatenia, všetko do 15 dní od jeho právoplatnosti (výrok I.). Vo zvyšnej časti súd
žalobu zamietol (výrok II). Žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Citujúc ust. § 52 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. konštatoval na základe
vykonaného dokazovania, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa 20.08.2015 Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. 238401 - Pôžička, ktorou bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2000 Eur. Predmetnú

zmluvu posúdil ako typicky spotrebiteľskú vzhľadom na právnu povahu strán sporu. Uzavretie zmluvy o
pôžičke, výška pôžičky, spôsob jej splácania, suma žalovanou vykonaných úhrad, zosplatnenie pôžičky
a porušenie povinností žalovanou splácať pôžičku riadne a včas medzi stranami sporu neboli sporné, a
súd preto priznal žalobcovi istinu vo výške 1.901,32 Eur, úrok 75,92 Eur, úrok z omeškania 0,79 Eur a
nezaplatené poplatky za poistenie 1,48 Eur. Zároveň priznal žalobcovi uplatnené úroky z omeškania vo
výške5%ročnezosumyčistejistiny1.901,32od23.09.2016,t.j.ododňanasledujúcehopozosplatnení
do zaplatenia, ktorých výška (úroku z omeškania) je v súlade s občianskoprávnymi predpismi.

3. Prvoinštančný súd zamietol žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia úrokov z
omeškania z úrokov, keď uviedol, že úroky z omeškania nie sú súčasťou pohľadávky Občiansky
zákonník neumožňujú priznať príslušenstvo z príslušenstva, teda úroky z úrokov.4. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že priznal žalobcovi plnú náhradu
trov konania, nakoľko mal neúspech len v nepatrnej časti.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to v časti, ktorou súd
zamietol žalobu vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených
úrokov vo výške 75,92 Eur od 23.09.2016 do zaplatenia. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej
inštancie o nemožnosti priznania úrokov z úrokov z omeškania a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.03.2008 sp.zn. 4Cob/62/2007 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky č.k. 33 Cdo 212/2014 zo dňa 21.08.2014. Dal do pozornosti, že zmluvné úroky boli
vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný z istiny do dňa zosplatnenia a tento sa
ďalej nenavyšuje. Práve z tohto dôvodu nejde podľa žalobcu o rozpor so zásadou anatocizmu, ktorá
má zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu nárokov veriteľov. Odvolateľ mal za to, že požadovaný
nárok na úroky z omeškania zo zmluvných úrokov sú nárokom, ktorý predpokladá citovaný judikát,
resp. vykladané ust. § 497 Obchodného zákonníka, pretože žiadne zákonné ustanovenie tento nárok

svojim znením nespochybňuje. Ďalej uviedol, že z ust. § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva,
že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov.
Uvedené potvrdzuje aj ust. § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
apôžičkáchprespotrebiteľovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov.Úrokyzomeškaniatrebavnímať
ako sankciu za omeškanie s plnením celého nároku veriteľa, teda požičanej istiny a aj zmluvných úrokov,

nakoľko do omeškania sa dlžník dostane, ak neplní riadne a včas. Splácanie úveru bolo dohodnuté
v anuitných splátkach, teda v rovnomerných splátkach zahŕňajúcich splácanie príslušnej časti istiny i
úroku mesačne vždy v termíne splatnosti uvedenom v zmluve. V prípade, že dlžník neuhradí splátku
v dohodnutej výške a v dohodnutom termíne splatnosti, ocitá sa v omeškaní, pričom omeškanie je
sankcionované povinnosťou platiť úrok z omeškania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal odvolací

súd, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a vyhovel podanej žalobe v plnom rozsahu.
Zároveň žiadal odvolací súd o priznanie náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

6. Žalovaná, ktorej bolo odvolanie žalobcu doručené fikciou doručenia dňa 31.10.2017, sa k podanému
odvolaniu nevyjadrila.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v napadnutej časti zamietajúceho
výroku a v závislom výroku o trovách konania v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

V nenapadnutom výroku ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené (vo vzťahu
k napadnutej časti rozhodnutia) a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

9. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

10. Žiada sa uviesť, že v danom prípade odvodzoval žalobca uplatnený nárok zo zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, č. 238401 - Pôžička zo dňa 20.08.2015, ktorou poskytol žalobca žalovanej úver
vo výške 2000 Eur.

11. Okresný súd nárok žalobcu nepovažoval za dôvodný v časti nároku na úrok z omeškania z
vyčísleného úroku vo výške 75,92 Eur s poukazom na to, že veriteľ nemá právo nárokovať si voči

dlžníkovi príslušenstvo z príslušenstva, teda úroky z omeškania z dohodnutých úrokov, pretože úroky
z omeškania nie sú súčasťou pohľadávky.12. Problematikou zákonného príslušenstva z príslušenstva pohľadávky sa zaoberal Veľký senát
Obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR vo svojom rozhodnutí 35Obo/101/2002 zo dňa 24.03.20014.
Keďže právna úprava, z ktorej vychádzal, je obsahovo zhodná so slovenskou úpravou, odvolací

súd pri posudzovaní prejednávanej veci vychádzal z jeho právnych záverov, v zmysle ktorých podľa
štandardného výkladu podaného súdnou praxou definícia príslušenstva pohľadávky obsiahnutá v ust. §
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. Úroky, úroky z omeškania a
poplatok z omeškania sú teda podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky,
ktorým sa v zmysle tohto ustanovenia a v náväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v § 488

Občianskeho zákonníka rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného
záväzkového vzťahu. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený
platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho
zániku) zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový; pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé
úroky. Tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, dostáva sa do omeškania s plnením príslušenstva,
nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z

príslušenstva (tu úroky z omeškania z dojednaných úrokov) potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky
ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný ani Občiansky
zákonník nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Ak
sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle úpravy obsiahnutej v ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka
istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku), potom nemôže nárok na príslušenstvo z príslušenstva

pohľadávky plynúť aj z dikcie ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Názor, že možno priznať
úrok z omeškania z príslušenstva pohľadávky, odôvodnený len úpravou obsiahnutou v § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka by totiž bez väzby na ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka viedol k
záveru, že takto priznané príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novo vzniknutou
samostatnou pohľadávkou. Úprava obsiahnutá v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako úprava

všeobecná vo vzťahu ku všetkým občiansko-právnym záväzkom, pomenováva príslušenstvo, ktoré
možno pri omeškaní s plnením peňažného dlhu (s plnením hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa
istiny. Najvyšší súd ČR mal tiež za to, že dikcia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, čo do slovného
spojenia „peňažný záväzok“ oporou pre iný výklad riešeného problému nie je. Rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR vo svojich dôvodoch cituje diela, ktoré sa taktiež prikláňajú k názoru, že dojednané úroky sa

nestávajú súčasťou istiny, a preto sa ďalej neúročia.

13. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdil.

14. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo
veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania.

15. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto
rozhodnutím odvolacieho súdu.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojenís§255ods.1CSPa§396ods.1CSPtak,žežalovanejakoúspešnejprocesnejstranenepriznal
nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanej v aktuálnom odvolacom
konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale
už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by
sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé
rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné
rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel

len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel absentuje, ak výsledkom
uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej
preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že
tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce
nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016

zo dňa 26.10.2016.

17. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).