Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. september 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/309/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711206558
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1711206558.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcov: 1/ Y.C. Q., 2/ E. Q., obaja
bytom L. XXXX/XX, F.E., zastúpení advokátom Mgr. Ľubošom Jurčom, Pribinova 25, Bratislava proti
žalovanému: Ing. M. Č.G., Ž. XX, L., zastúpenému advokátom Milošom Kvašňovským, Dunajská 32,
Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 2.12.2008, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 9C/154/2011-196, zo dňa 1.7.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému proti žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že článok II., ods. 2.3 Zmluvy o pôžičke zo dňa
2.12.2008 je neplatný; vo zvyšku žalobu o určenie neplatnosti Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.12.2008
zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol, že
podanou žalobou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali proti žalovanému určenia neplatnosti Zmluvy o pôžičke
zo dňa 2.12.2008 (ďalej len „Zmluva o pôžičke“) na tom skutkovom základe, že žalovaný zneužijúc
tieseň a neskúsenosť žalobcu 2/ pod hrozbou neposkytnutia ďalšej splátky pôžičky vyzval žalobcov
1/ a 2/, aby sa dostavili na notársky úrad, kde mal žalovaný pripravenú písomnú Zmluvu o pôžičke

a Notársku zápisnicu o uznaní dlhu a súhlase dlžníka a ručiteľa s exekúciou. Zmluvu o pôžičke ako
právny úkon priečiaci sa dobrým mravom považovali za neplatnú, pretože obsahovala v článku II. bod
2.3 dohodu o neprimerane vysokých sankčných úrokoch z omeškania vo výške 0,5 % denne, takže
išlo o 36,5 násobné prekročenie prípustnej výšky úrokov z omeškania oproti základnej úrokovej sadzbe
NBS platnej do 31.12.2008. Žalobcovia 1/ a 2/ tvrdili, že boli v jednoznačnej tiesni a nemali možnosť
zmluvu kontrahovať a preto si nedokázali uvedomiť k akému neprimeranému a nevýhodnému záväzku
sa zaväzujú.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu zistil, že medzi žalobcami 1/ a 2/ ako fyzickými osobami a žalovaným,
ako fyzickou osobou vznikol uzavretím Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.12.2008 záväzkový vzťah, na
základe ktorého vznikla žalovanému ako veriteľovi povinnosť poskytnúť žalobcom peňažné plnenie a
žalobcom povinnosť ho v dohodnutej dobe a dohodnutým spôsobom vrátiť. Žalovaný svoju povinnosť
splnil a poskytol žalobcom sumu celkom 700.000,- Sk bezúročne. Žalobcovia 1/ a 2/ svoju povinnosť

nesplnili a domáhajúc sa určenia neplatnosti Zmluvy o pôžičke zo dňa 2.12.2008 spochybnili existenciu
záväzkového vzťahu medzi nimi a žalovaným. Súd prvej inštancie ako prvé skúmal existenciu
naliehavého právneho záujmu na danom určení v tom kontexte, že exekučným titulom, na základe
ktorého v súčasnosti prebieha exekúcia na vymoženie pohľadávky žalovaného, je Notárska zápisnicaN 482/2008, Nz 53958/2008, NCRIs 53483/2008, ktorá obsahuje Vyhlásenie o uznaní dlhu a súhlase
dlžníka a ručiteľa s exekúciou a to s odkazom na záväzok vyplývajúci žalobcom zo Zmluvy o pôžičke.
Vychádzajúc z názoru Najvyššieho súdu SR, vyslovenom v uznesení zo dňa 25.11.2010, sp. zn.

3Cdo 63/2009, že v sporovom konaní je možné sa samostatnou žalobou domáhať určenia neplatnosti
právneho úkonu, na ktorý je v notárskej zápisnici odkaz, ustálil, že žalobcovia 1/ a 2/ majú na
požadovanom určení naliehavý právny záujem.

3. Po tomto závere súd prvej inštancie skúmal argumentáciu žalobcov 1/ a 2/ z hľadiska jej vplyvu na

platnosť Zmluvy o pôžičke ako celku, ako vo vzťahu k jednotlivým ustanoveniam. K námietkam žalobcov
1/ a 2/, že Zmluva o pôžičke je neplatným právnym úkonom pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč.
zák.), ktorý videli v zjavnej neprimeranosti dojednania o sankčných úrokoch z omeškania vo výške 0,5
% denne, k tvrdeniu, že Zmluvu uzavreli v tiesni a pod nátlakom žalovaného a k ďalšiemu odôvodneniu
neplatnosti predmetnej Zmluvy o pôžičke tým, že boli žalovaným uvedení do omylu, súd prvej inštancie
uviedol, že v občianskoprávnych vzťahoch nie je možné dohodnúť sa na vyššom úroku z omeškania

ako je zákonný. Takáto dohoda je neplatná a dlžník je povinný uhradiť len maximálne prípustnú výšku
určenú zákonom. Z uvedeného vyvodil, že článok II., ods. 2.3 Zmluvy o pôžičke je pre obchádzanie
zákona neplatný. Táto čiastočná neplatnosť sa však netýka ostatných ustanovení Zmluvy o pôžičke. K
rozporu s dobrými mravmi pripomenul, že je potrebné vidieť i tú skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ mohli
uplatneniu sankcie v podobe úrokov z omeškania zabrániť tým, že by plnili včas a riadne to, k čomu

sa zmluvne zaviazali. Žalobcovia 1/ a 2/ pri svojej argumentácii o rozpore s dobrými mravmi podľa jeho
názoruopomenulifakt,žedoposiaľnezaplatiližalovanémuanicentdobrovoľne(mimočiastkyvymoženej
exekúciou), hoci preukázateľne sumu poskytnutú žalovaným, minimálne žalobca 2/ spotreboval.

4. Súd prvej inštancie poukázal aj na rozpor v tvrdeniach žalobcov 1/ a 2/, ktorí sa na jednej strane

domáhali učenia neplatnosti právneho úkonu z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a na strane druhej
tvrdili, že zmluvu (platnú) uzavreli v tiesni, avšak právo od nej odstúpiť nevyužili. Existujúcu tieseň (ak sa
opomenie obvyklá tieseň finančná, ktorú má každý subjekt, ktorý si požičiava peniaze) žalobcovia 1/ a
2/ nepreukázali. Na teóriu existujúcej tiesne podľa názoru súdu prvej inštancie nesedí logicky ani ďalšia
argumentácia žalobcov o tom, že sa nejednalo o pôžičku, ale išlo o vklad žalovaného do obchodnej

spoločnosti. Ak by tvrdenie o „vklade“ malo byť pravdivé, tak potom o žiadnej tiesni nemožno hovoriť.
V každom prípade mal za to, že žalobcovia 1/ a 2/ neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že v
čase podpisu Zmluvy o pôžičke konali v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Znenie Zmluvy
o pôžičke nijako nenamietali a súhlas ním vyjadrili i pri spísaním notárskej zápisnice. Po doručení
Upovedomenia o začatí exekúcie, nepodali námietky, hoci o tejto možnosti boli písomne riadne poučení.

5. K doplnenej argumentácii žalobcov 1/ a 2/ o tvrdenie o uvedení do omylu, ktorý mal spočívať v
tom, že žalovaný im neposkytoval sumu 700.000,- Sk ako pôžičku, ale dával ju ako finančný vklad do
obchodnej spoločnosti, pretože prejavil záujem so žalobcom 2/ podnikať, skúmal súd prvej inštancie
tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ v celom kontexte a vzájomných súvislostiach. Poukázal na to, že v samotnej

žalobe nepadla ani zmienka o finančnom vklade žalovaného alebo uvedení do omylu. Za celé trvanie
konania neboli žalobcovia 1/ a 2/ schopní ustáliť na aký účel bola pôžička čerpaná, resp. kam a na
aké účely mal byť investovaný vklad žalovaného. Najprv tvrdili, že sa jednalo o pôžičku poskytnutú
obchodnej spoločnosti VBV s.r.o., ktorá mala (čo nebolo sporné) množstvo nesplatených záväzkov.
Prečo Zmluvu o pôžičke podpísali žalobcovia 1/ a 2/ ako manželia a fyzické osoby, jednoznačne

nevysvetlili. Následne začali žalobcovia 1/ a 2/ vo svojej argumentácii používať termín „vklad“. Opäť
však jednoznačne nedokázali zadefinovať, či sa malo jednať o vklad do existujúcej VBV s.r.o., alebo
do novej spoločnosti, ktorá nikdy nevznikla. Na dôkaz, že si žalobca 2/ a žalovaný mali spolu založiť
obchodnú spoločnosť, navrhli vypočuť svedkov. Svedok S. uviedol, že žalovaný chcel od neho kúpiť
obchodný podiel v spoločnosti VBV s.r.o., ale napokon k tomu nedošlo. Svedok S. tiež uviedol, že o

existencii Zmluvy o pôžičke sa dozvedel až z listu žalovaného v roku 2010-2011, ktorým vyzýval VBV
s.r.o, ako ručiteľa pôžičky, na vrátenie peňazí. V čase podpisu Zmluvy o pôžičke o existencii pôžičky
nevedel, hoci VBV s.r.o. (kde mal svedok postavenie spoločníka) figurovala v Zmluve o pôžičke ako
ručiteľ. Z uvedeného dovodil, že sa nejednalo o žiaden vklad do spoločnosti VBV s.r.o., ale o pôžičku
poskytnutú prvými dvoma splátkami žalobcovi 2/, ktorý získané peniaze použil na chod a záväzky VBV

s.r.o. V ďalšej argumentácii žalobcovia 1/ a 2/ tvrdili, že peniaze žalovaný poskytol ako vklad do novej
spoločnosti, ktorú si spoločne chceli žalobca 2/ a žalovaný založiť. Tejto konštrukcii priamo odporuje
predchádzajúce tvrdenie, že žalovaný vložil peniaze do už existujúcej spoločnosti VBV s.r.o. Svedok F.
potvrdil, že ho žalobca 2/ a žalovaný navštívili a oslovili ho s ponukou spoločne podnikať. Tento svedokvšak zároveň uviedol, že on mal vložiť peniaze, žalobca 2/ stroje a žalovaný sa mal starať o účtovníctvo
a odbyt. Svedok teda teóriu o vklade žalovaného vo výške 700.000,- Sk nepotvrdil. Ak by chcel žalovaný
vkladať svoje finančné prostriedky do dlhmi zaťaženej existujúcej spoločnosti VBV s.r.o., alebo do novej

obchodnej spoločnosti, nebol dôvod, aby to riešil Zmluvou o pôžičke uzavretou s fyzickými osobami,
manželmi, kde bol jasne dohodnutý termín splatnosti i sankcie pre prípad omeškania. Aj keď nevylúčil,
že žalobca 2/ a žalovaný mali spoločný podnikateľský zámer, tento však nebol nikdy zrealizovaný a
Zmluva o pôžičke existovala bez ohľadu naň. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/
Zmluvu o pôžičke zo dňa 2.12.2008 slobodne a vážne podpísali, s jej obsahom súhlasili a potvrdili svoj

súhlas aj vo vyhlásení o uznaní dlhu a súhlase s exekúciou. Fakt, že si boli vedomí svojho postavenia
dlžníkov, naznačuje aj ich správanie sa počas exekúcie, kedy nenamietali tento stav a nepodali námietky
proti Upovedomeniu o začatí exekúcie.

6. S poukazom na § 34 ods. 1, § 39, § 39a, § 41, § 489, § 517 ods. 1 a 2, § 558, § 657, § 658 ods. 1 Obč.
zák. na základe zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že Zmluva o pôžičke,

uzavretámedzižalobcami1/a2/akodlžníkmiažalovanýmakoveriteľom,jeriadnouaplatnouzmluvouo
pôžičke s výnimkou čl. II. ods. 2.3, ktorého neplatnosť je spôsobená obchádzaním zákona. Ustanovenie
Zmluvy o pôžičke, ktorým bola dohodnutá výška úrokov z omeškania 0,5 % denne, za každý deň
omeškania je neplatné, nakoľko v občianskoprávnych vzťahoch je možné dohodnúť si úrok z omeškania
iba v zákonom stanovenej výške. Pre neplatnosť článku II. ods. 2.3 je Zmluva o pôžičke čiastočne

neplatnou, avšak táto neplatnosť nemá vplyv na ostatné ustanovenia Zmluvy o pôžičke; rovnako nemá
vplyv na zákonné právo žalovaného ako veriteľa domáhať sa úroku z omeškania v zákonom stanovenej
výške, počnúc 1.1.2009 až do zaplatenia.

7. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/, ktorí podľa obsahu žiadali v zamietajúcej časti

rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe aj v tejto časti vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových
tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom
namietali nesprávne zistenie skutkového stavu, keď mali za to, že v konaní svojimi výpoveďami ako aj
výpoveďami svedkov H.U. S. E. Y. F. preukázali, že v priebehu roku 2008 existovala medzi žalobcom 2/
a žalovaným dohoda o pôžičke, ktorej účel spočíval v poskytnutí peňažných prostriedkov pre spoločnosť

VBV s.r.o. za účelom jej ekonomického ozdravenia s úmyslom žalovaného stať sa spoločníkom v
uvedenej spoločnosti namiesto svedka S.. Tieto peniaze mali slúžiť zároveň ako vklad do plánovanej
novej spoločnosti, ktorú sa rozhodli vytvoriť spoločne žalobca 1/, žalovaný a svedok F.; peňažné vklady
mali predstavovať sumu 1.667 eur a vytvoriť tak základné imanie novej spoločnosti vo výške 5.001 eur.
K založeniu novej spoločnosti nedošlo v dôsledku narušenia dôvery svedka F., ktorú spôsobil žalovaný

tým, že vklad 1.000.000,- Sk, ktorý mal poskytnúť tento svedok, mal v úmysle obratom vybrať pre vlastnú
spotrebu so zdôvodnením, že on už do starej spoločnosti poskytol 700.000,- Sk. Z týchto dôvodov
mali žalobcovia 1/ a 2/ za to, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav veci, ktorý následne
nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že predmetná Zmluva o pôžičke je (s výnimkou čl. II.
ods. 2.3.) je riadnou a platnou zmluvou o pôžičke.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcov 1/ a 2/ bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie v napadnutej časti je vo výroku vecne správne (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne

vyhlásil dňa 28.9.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

9. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie
v napadnutej časti, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným
tvrdeniam žalobcov 1/ a 2/ v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť rozsudku súdu prvej

inštancie v napadnutej časti, nakoľko má vychádzať z nesprávnych skutkových zistení), s ktorými sa
odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom
rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych
okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby pre nepreukázanie dôvodov neplatnosti Zmluvy o pôžičke.
Žalobcami 1/ a 2/ uvádzané tvrdenia v odvolaní neboli spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli
zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v
prospech odvolateľov.10. V prejednávanej veci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na dostatočne zistenom
skutkovomstaveveci,ktorýaj správneposúdilpodľaprislúchajúcichprávnychustanoveníasvojeúvahy,
ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil spôsobom stanoveným § 220 ods.

2 C.s.p. Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 34 ods. 1, § 39, § 39a, § 41, § 489, § 517 ods. 1 a
2, § 558, § 657, § 658 ods. 1 Obč. zák., ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu časti
žaloby aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými
argumentmiadôkaznýminávrhmisporovýchstránaposúdilopodstatnenosťvšetkýchprávneaskutkovo

relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania.

11. Súd prvej inštancie vyhovel čiastočne návrhu žalobcov 1/ a 2/ na určenie neplatnosti Zmluvy o
pôžičke tak, že za neplatnú určil dohodu o úroku z omeškania pre prípad omeškania dlžníka s vrátením
dlhu v jej čl. II. ods. 2.3. v zmysle § 39 Obč. zák., pre obchádzanie zákonnej úpravy výšky úrokov z
omeškania platnej v dobe, kedy sa žalobcovia dostali do omeškania s vrátením pôžičky. Napadnutú

Zmluvu o pôžičke ďalej posudzoval s ohľadom na tvrdenia žalobcov 1/ a 2/, že ju uzavreli v tiesni
a pod nátlakom žalovaného a tiež, že boli žalovaným uvedení do omylu, ktorý mal spočívať v tom,
že sa domnievali, že nejde o pôžičku ale o vklad do obchodných spoločností. Ku všetkým týmto
argumentom žalobcov 1/ a 2/ v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie dostatočne a
jasne vysvetlil, ako ich podľa výsledkov dokazovania posúdil a pripojil úvahu, ktorou dospel k záveru,

že napádaná Zmluva o pôžičke vo zvyšnej časti (s výnimkou článku II, ods. 2.3) je platná. Odvolací súd
sa stotožňuje s odôvodnením skutkových i právnych záverov vyvodených súdom prvej inštancie v tejto
časti napadnutého rozsudku a považuje ich za dostatočné a presvedčivé.

12. Na námietky žalobcov 1/ a 2/ v odvolaní smerujúce proti hodnoteniu dôkazov vykonaných vo veci,

najmähodnoteniuvýpovedístránsporuasvedkov,odvolacísúdpripreskúmavaníveciosobitnezisťoval,
či sa súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov pridržiaval ustanovenia § 191 C.s.p., podľa ktorého
súd dôkazy (priame i nepriame) hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo za konania najavo. V
hodnotení vykonaných dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z výpovedí strán sporu a svedkov súdom

prvej inštancie odvolací súd z hľadiska ich závažnosti, pravdivosti či vierohodnosti nezistil logický
rozpor a preto ku skutkovým záverom vyvodeným súdom prvej inštancie nemá výhrady. Odvolanie
žalobcov 1/ a 2/ neobsahuje tvrdenia, že by súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov konania nevyplynuli, alebo naopak opomenul
rozhodnéskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlizakonanianajavo.Stručné

zopakovanie tvrdení v odvolaní, že pôžička bola poskytnutá na ozdravenie spoločnosti VBV s.r.o. a
bola vkladom do plánovanej novej spoločnosti, je len neodôvodneným nesúhlasom so skutkovými
zisteniami, resp. s výsledkom vyhodnotenia vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie. Žalobcami 1/
a 2/ namietané hodnotenie dôkazov by mohlo byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia len vtedy, ak by
výsledok nezodpovedal hodnoteniu podľa ustanovenia § 191 C.s.p., čo v danej veci preukázané nebolo.

13. Žalobcovia 1/ a 2/ v danej veci spochybňovali uzavretie Zmluvy o pôžičke výpoveďami svedkov H.U.
S. E. Y. F. o tom, že sporných 700.000,- Sk bolo vkladom žalobcu do spoločnosti VBV s.r.o. a zároveň
vkladom do spoločnosti, ktorú plánovali založiť v budúcnosti. H. S. k zisťovaniu účelu poskytnutých
peňazí vypovedal, že žalovaný chcel od neho kúpiť obchodný podiel v spoločnosti VBV s.r.o., ale

napokon k tomu nedošlo, že o existencii zmluvy o pôžičke sa dozvedel až z listu žalovaného v roku
2010-2011, ktorým vyzval spoločnosť VBV s.r.o., ako ručiteľa pôžičky, na vrátenie peňazí a že dovtedy
nevedel o tom, že táto spoločnosť bola ručiteľom tejto pôžičky, hoci v tej dobe bol spoločníkom tejto
spoločnosti. Z tejto výpovedi súd prvej inštancie vyvodil, že sporných 700.000,- Sk nebolo vložených do
majetku spoločnosti VBV s.r.o., ale išlo o pôžičku, z ktorej prvé dve splátky žalobca 2/ použil na chod

a záväzky spoločnosti VBV s.r.o. Tvrdeniu, že išlo o vklad do spoločnosti, ktorú plánovali žalobca 2/
a žalovaný ešte len založiť, podľa súdu prvej inštancie odporovalo predchádzajúce tvrdenie žalobcov
1/ a 2/, že peniaze boli vkladom do spoločnosti VBV s.r.o. Svedok Y. F. vo veci navyše uviedol, že
sa so žalobcom 2/ a žalovaným stretli a rokovali o spoločnom podnikaní a tiež to, že on mal vložiť
do tejto spoločnosti peniaze, žalobca 2/ stroje a žalovaný sa mal starať o účtovníctvo a odbyt; teda

nepotvrdil, že žalovaný vloží do novej spoločnosti 700.000,- Sk, resp. že už tieto peniaze ako vklad
do novej spoločnosti odovzdal žalobcovi 2/. Je preto možné sa stotožniť so skutkovým záverom, že
žalobcovia 1/ a 2/ neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie tvrdení, že sporné peniaze žalovaný vložil
do spoločnosti VBV s.r.o. alebo odovzdal žalobcovi 2/ ako vklad do spoločnosti, ktorú zamýšľali založiťv budúcnosti. Súdu prvej inštancie teda zostalo, aby pri rozhodovaní o návrhu na určenie neplatnosti
spornej zmluvy vychádzal z obsahu predloženej písomnej Zmluvy o pôžičke, uzavretej stranami sporu
a pripojeného uznania dlhu žalobcami 1/ a 2/, nakoľko iné okolnosti ohľadom nesporného odovzdania

sumy 700.000,- Sk preukázané neboli.

14. Na podporu záverov súdu prvej inštancie o platnosti Zmluvy o pôžičke (s výnimkou článku II.,
ods. 2.3), uzavretej sporovými stranami odvolací súd dodáva, že celkom jasný obsah zmluvných
dojednaní nemôže byť vyvrátený len na základe popretia zo strany účastníka, ktorý nechce dohodnutú

povinnosť splniť (resp. nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu) a že účastníci
občianskoprávnych zmluvných vzťahov sa oprávnene môžu spoliehať na to, že pri zisťovaní obsahu
zmluvy sa bude vychádzať najskôr z jazykového vyjadrenia zachyteného v zmluve, t.j. podľa významu
použitýchpojmovavzájomnejnáväznostipoužitýchpojmovasystematickéhoradeniapojmovvštruktúre
celého dokumentu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne prihliadol i k ďalšej nepochybne
preukázanej skutočnosti, že žalobcovia 1/ a 2/ hneď po uzavretí zmluvy (v ten istý deň) peňažný dlh

z napádanej zmluvy o pôžičke uznali prehlásením spísaným do notárskej zápisnice č. N 482/2008,
Nz 53958/2008, NCRIs 53483/2008 dňa 2.12.2008 pripojenej k žalobe, čo podporuje záver o riadnom
uzavretí Zmluvy o pôžičke.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v

spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcom 1/ a 2/ plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).