Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/357/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709210511
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7709210511.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne I.. B. Ž., nar. X.XX.XXXX, bytom v C., M.
X, zastúpenej JUDr. Adrianou Krajníkovou, advokátkou advokátskej kancelárie, so sídlom v Košiciach,
Kuzmányho 57 proti žalovanej Slovenskej republike, v menej ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR,
so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 10.4.2014 č.k. 4C/131/2009-438 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 28.4.2016 čl. 480.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (čiastočný rozsudok) súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni
titulom náhrady škody sumu 53.284,05 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku
uviedol, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o nároku žalobkyne na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným rozhodnutím ministra spravodlivosti SR zo dňa 29.1.2004, ktorým jej bol dočasne
pozastavený výkon exekútorského úradu.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že dňa 29.1.2004 vtedajší minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic rozhodnutím o
dočasnom pozastavení výkonu exekútorského úradu v zmysle § 222 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekútorskej činnosti žalobkyni dočasne pozastavil výkonu exekútorskej činnosti
z dôvodu začatia disciplinárneho konania za závažné disciplinárne previnenie podľa § 250 ods. 2
Exekučného poriadku. Ďalej konštatoval, že minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic dňa 19.1.2004

podal na Disciplinárnu komisiu Slovenskej komory exekútorov návrh na začatie disciplinárneho konania
voči žalobkyni. Toto disciplinárne konanie bolo rozhodnutím Disciplinárnej komisie Slovenskej komory
exekútorov pod č. 4DK 4/2004 zo dňa 16.9.2004 prerušené do právoplatného rozhodnutia trestného
konania vedeného pod č. ČVS: G.-XX/BKV-E.-XXXX. Trestné konanie bolo ukončené rozhodnutím
Špeciálneho súdu č. BB-4-Tš 7/2005 zo dňa 2.12.2005 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR
2Toš 3/2006 zo dňa 26.10.2006 tak, že vec bola postúpená Disciplinárnej komisii Slovenskej komory
exekútorov podľa § 222 ods. 2 Trestného poriadku, keďže tento zistil, že nejde o trestný čin, ale

žalovaný skutok by mohol prejednať ako disciplinárne previnenie iný orgán. Konštatoval, že vo veci
bolo rozhodnuté dňa 16.5.2007 tak, že disciplinárne obvinená žalobkyňa sa nedopustila disciplinárneho
previnenia v zmysle ust. § 220 ods. 2 Exekučného poriadku a preto jej disciplinárne opatrenie neuložil.
RozhodnutímMinisterstvaspravodlivostiSRč.18389/2006-41zodňa11.1.2007bolžalobkyniobnovenývýkon exekútorského úradu od 15.1.2007. Súd prvej inštancie konštatoval, že v rámci už prebiehajúceho
konania došlo zo strany žalovanej k uznaniu právneho titulu uplatneného nároku na náhradu škody
(čo do základu), následne však došlo k zmene jej právneho názoru na daný skutkový stav a žalovaná

zmenila svoju obranu tak, že nároky žalobkyne neuznáva. Na základe vykonaného dokazovania s
poukazom na ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobkyne
na náhradu škody ako dôvodný. Konštatoval, že podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania zo
strany ministra spravodlivosti SR, ktoré bolo následne zastavené je nesprávnym úradným postupom a v

príčinnej súvislosti s ním vznikla škoda. Konštatoval, že rozhodnutie ministra o dočasnom pozastavení
výkonu exekútorského úradu bolo vydané dňa 29.1.2004 a žalobkyni doručené dňa 31.1.2004. Návrh
na začatie disciplinárneho konania bol predsedovi disciplinárnej komisie SKE doručený 6.2.2004 a
týmto dátumom v zmysle disciplinárneho poriadku bolo začaté disciplinárne konanie. S poukazom na
list Slovenskej komory exekútorov zo dňa 9.2.2004 o vymenovaní disciplinárneho senátu konštatoval,
že dňom začatia disciplinárneho konania je deň doručenia návrhu na začatie disciplinárneho konania

predsedovi disciplinárnej komory SKE, t.j. 6.2.2004 v zmysle § 8 ods. 2 Disciplinárneho poriadku SKE.
Konštatoval, že uvedeným dňom začalo vo veci disciplinárne konanie podľa § 8 ods. 2. Konštatoval,
že žalovaná súdu neprezentovala iný spôsob výkladu § 8 disciplinárneho poriadku a z toho vyvodil,
že minister predmetné rozhodnutie vydal nedôvodne a to v rozpore so zákonom, pretože nenastala
skutočnosť, ktorú predpokladá zákon v § 222 ods. 1 Exekučného poriadku (v tom čase nebolo začaté

disciplinárne konanie). V rozhodnutí ministra zo dňa 29.1.2004 sa cituje predmetné ustanovenie, ktoré
dovoľuje ministrovi pozastaviť exekútorovi výkon exekútorského úradu, ak bolo proti nemu začaté
disciplinárne konanie. V zmysle citovanej úpravy disciplinárne konanie začalo dňom doručenia návrhu
ministra predsedovi disciplinárnej komisie, v tomto prípade 6.2.2004. Poukázal na to, že minister
mohol, ale nemusel titulom začatia disciplinárneho konania pozastaviť výkon exekútorského úradu a

disciplinárne konanie mohlo prebehnúť za stavu ponechania výkonu exekútorského úradu. Keďže sa
tak rozhodol, vyhodnotil to súd prvej inštancie ako zákonné rozhodnutie, ale nesprávne, čo potvrdzuje
zastavenie disciplinárneho konania. Konštatoval, že návrh na začatie disciplinárneho konania, keď toto
bolo zastavené, má dosah na predmetné konanie ako nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo v ďalšom
konaní zrušené. Za nesprávny úradný postup súd prvej inštancie označil postup ministra spočívajúci

v tom, že podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktoré bolo zastavené. Výšku nároku na
náhradu škody súd prvej inštancie ustálil za pomoci znaleckého dokazovania a to znaleckými posudkami
doc. Ing. Milana Polončáka č. 5/2008 zo dňa 12.12.2008 a znaleckým posudkom Ing. Jozefa Škultétyho
č. 6/2010 zo dňa 3.8.2010. Konštatoval, že zo znaleckého posudku Ing. Škultétyho vyplýva, že skutočná
škoda bola ustálená na sumu 53.284,05 eur a výška ušlého zisku 68.477,97 eur. S poukazom na

záver, že zo strany účastníkov konania neboli závery znaleckého dokazovania týkajúce sa výšky škody
rozporované a preto výsledky tohto znaleckého dokazovania použil ako základ pre výpočet výšky škody.
V dôvodoch rozsudku ďalej uviedol, že týmto čiastočným rozsudkom rozhodol iba o časti nároku, teda
o skutočnej škode s tým, že o nároku na uplatnenú náhradu ušlého zisku, ako aj úroku z omeškania
rozhodne konečným rozhodnutím, v ktorom rozhodne aj o trovách konania.

4. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 28.4.2016 (č.l. 480) súd prvej inštancie rozhodol tak, že dopĺňa
výrok rozsudku zo dňa 10.4.2014 č.k. 4C/131/2009-438 tak, že o zvyšku nároku (ušlom zisku, úroku
z omeškania) rozhodne v konečnom rozsudku. Tento dopĺňací rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie
tým, že rešpektujúc postup odvolacieho súdu, ktorý mu vrátil vec ako predčasne predloženú za účelom

doplnenia výroku čiastočného rozsudku tak, aby z tohto bolo zrejmé, čo ponechal na rozhodnutie v
konečnom rozsudku vydal tento dopĺňací rozsudok.

5. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a nárok
žalobkyne ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť a žalovanej priznať náhradu trov odvolacieho

konania. Svoje odvolanie založila na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p. V odôvodnení odvolania
poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku konštatoval, že
nárok na náhradu škody považuje za dôvodný, nakoľko postup ministra spravodlivosti, keď vydal
rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu exekútorského úradu z dôvodu podania návrhu na
začatie disciplinárneho konania je nesprávnym úradným postupom. Súčasne konštatoval, že podanie

návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktoré bolo zastavené je nesprávnym úradným postupom a v
príčinnej súvislosti s ním je žalovaná škoda. Poukázal na to, že žalobkyňa svojim písomným podaním
zo dňa 8.11.2013 konkretizovala, že nárok na náhradu škody si uplatňuje z dôvodu nezákonného
rozhodnutia ministra spravodlivosti zo dňa 29.1.2004. V ďalšej časti odvolania po citácii konkrétnychustanovení zákona č. 58/1969 Zb. vykonal výklad tohto zákona z hľadiska dvoch základných foriem
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a
inými poverenými orgánmi. Poukázal na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú

podľa § 1 až 17 zákona, ktorým je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje
pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a má za to, že nevyhnutnou podmienkou vzniku
zodpovednosti štátu je, aby uvedené rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené. Má
za to, že inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho
zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. S poukazom

na znenie ust. § 18 a 19 citovaného zákona vykonal výklad druhej formy objektívnej zodpovednosti, a
to zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zdôraznil, že ide spravidla o
postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. V nadväznosti na to konštatuje, že súd prvej inštancie
vdôvodochčiastočnéhorozsudkujednoznačneneustálil,zakéhoprávnehotitulupriznalžalobkyninárok
na náhradu škody. Na strane 13 rozsudku uvádza, že nárok považuje za dôvodný z titulu nesprávneho
úradného postupu ministra spravodlivosti. Pričom rozhodnutie ministra spravodlivosti považuje súd prvej

inštancie za zákonné, ale nesprávne. Na strane 14 rozsudku však súd konštatuje, že nesprávny a
nezákonný postup ministra spravodlivosti spôsobil žalobkyni škodu, za ktorú zodpovedá štát podľa §
1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (v zmysle ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím). Má teda za to, že z takýchto dôvodov nie je zrejmé, či súd považuje za nezákonný návrh
ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania alebo považuje za nezákonné rozhodnutie

ministra o dočasnom pozastavení výkonu exekútorského úradu. Poukázal na to, že v prípade, ak súd
dospel k záveru, že štát zodpovedá za škodu podľa § 1 ods. 1 zákona, s poukazom na ust. § 3 namieta,
že neboli splnené podmienky pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
keďže žalobkyňa nevyužila možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu opravný prostriedok. Má
za to, že rozhodnutie ministra spravodlivosti, ktorým dočasne pozastavil výkon exekútorského úradu

žalobkyne, je správnym rozhodnutím, proti ktorému je prípustný riadny opravný prostriedok, t.j. rozklad,
pričom tento má odkladný účinok. Má za to, že žalobkyňa nevyužila zákonnú možnosť pre podanie
rozkladu,tedanevyužilariadneopravnéprostriedkynanápravustavu,ktorýonapovažujezanezákonný.
Rovnakonevyužilamožnosťpodaťnávrhnaprotestprokurátoranapreskúmaniezákonnostirozhodnutia
v občianskoprávnom konaní podľa § 247 a nasl. OSP. Má za to, že v dôsledku nečinnosti žalobkyne sa

rozhodnutieministraodočasnompozastavenívýkonuexekútorskéhoúradustaloprávoplatným,nakoľko
nebolo zrušené alebo zmenené a aj zákonným a teda nespôsobilým pre vznik nároku na náhradu
škody podľa § 1 ods. 1 cit. zákona. Za predpokladu, že súd prvej inštancie má za to, že základom
nároku žalobkyne je nesprávny úradný postup, žalovaná uviedla, že je právom ministra spravodlivosti
podať návrh na začatie disciplinárneho konania a o tomto koná a rozhoduje disciplinárna komisia.

Pri podaní návrhu ministrom nedošlo k žiadnemu porušeniu objektívneho práva, zákon upravuje len
právo ministra podať návrh na začatie disciplinárneho konania, neupravuje žiadny postup pri podávaní
tohto návrhu, ktorým by teoreticky mohla vzniknúť škoda. Žalovaná zároveň v odvolaní s poukazom na
znenie ust. § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vzniesla námietku premlčania nároku na náhradu škody.
Konštatovala, že ide o námietku právnu a teda sa ňou neuplatňuje taká skutočnosť, ktorú je účastník

povinný tvrdiť v zmysle § 101 OSP najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým
sa končí dokazovanie. Poukázal na to, že rozhodnutie minister vydal dňa 29.1.2004 a žalobkyni bolo
doručené 31.1.2004. S poukazom na to, že žaloba bola súdu doručená dňa 17.8.2009 mal za to, že sa
tak stalo po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, ktorá uplynula 31.1.2007.

6. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrila.

7. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa
prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

9. Odvolací súd v súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami preskúmal čiastočný rozsudok súdu

prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo podľa § 380
CSP a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.10. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v súlade s úpravou § 120 ods. 1 OSP, keď vykonal
všetky dôkazy, ktoré účastníci označili na preukázanie svojich tvrdí. Takto vykonané dokazovanie
vyhodnotil zákonným spôsobom (§ 132 OSP), vec aj správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci

rozhodol. Na správnosti týchto záverov nezmenila nič ani námietka premlčania vznesená žalovanou v
odvolacom konaní, keďže túto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

11. Vo vzťahu k odvolacej námietke, v ktorej žalovaná namieta rozpory v odôvodnení súdu prvej
inštancie, z ktorých nie je zrejmé, či základom nároku na náhradu priznanej škody je zodpovednosť

štátu za nesprávne úradné rozhodnutie alebo za nesprávny úradný postup považuje odvolací súd za
potrebné uviesť, že žalobkyňa počas konania na výzvu súdu (po predchádzajúcom zrušení rozsudku
prvoinštančného súdu odvolacím súdom a v súlade s právnym názorom, ktorý zaujal v odvolacom
konaní) špecifikovala svoj nárok na náhradu škody ako nárok z titulu nesprávneho úradného rozhodnutia
ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu jej exekútorského úradu zo dňa 29.1.2004. Súd prvej
inštancie rozhodol o takomto nároku ako nároku na náhradu škody z tohto nesprávneho úradného

rozhodnutia, čoho dôkazom je aj jeho právna kvalifikácia nároku podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb. Toto ustanovenie upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
čo zároveň vylučuje aj právnu kvalifikáciu nároku ako nároku na náhradu škody za nesprávny úradný
postup, keďže táto zodpovednosť je v zákone upravená v osobitnej druhej časti (§ 18). Vo vzťahu k
odvolacej námietke žalovanej, v ktorej poukazuje na opakovanú konštatáciu nesprávneho úradného

postupu v dôvodoch prvoinštančného rozsudku považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že táto
vyplýva zo skutočností, že súd prvej inštancie vyhodnotil ako nezákonný postup ministra spravodlivosti v
tom, že rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie žalobkyne ako exekútorke vydal v rozpore s ust. § 222
ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok), keďže uvedené ustanovenie umožňuje ministrovi
pozastaviť exekútorovi výkon funkcie v situácii, ak bolo proti nemu začaté trestné konanie za úmyselný

trestný čin alebo za trestný čin súvisiaci s činnosťou podľa tohto zákona, alebo v prípade, ak bolo proti
nemu začaté disciplinárne konanie za závažné disciplinárne previnenie. Z dôvodov rozsudku vyplýva,
že súd prvej inštancie mal za to, že v čase vydania rozhodnutia ministrom spravodlivosti dňa 29.1.2004
nebolo voči žalobkyni začaté trestné stíhanie, ani disciplinárne konanie. Tento nesprávny postup ministra
vyústil do vydania nesprávneho rozhodnutia a preto aj nárok na náhradu škody v takomto prípade je

nárokom z titulu nesprávneho úradného rozhodnutia a nie nesprávneho úradného postupu. Odvolací
súd preto nepovažuje za rozpor v záveroch súdu prvej inštancie, ak tento v súvislosti so záverom o
nesprávnom úradnom rozhodnutí poukazuje na postup správneho orgánu, ktorý vyústil do uvedeného
rozhodnutia.

12. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku, v ktorej žalovaná namieta nedostatok
podmienky vzniku zodpovednosti štátu a to s poukazom na skutočnosť, že označené rozhodnutie
ministra spravodlivosti nebolo zrušené. Tak ako na to súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku
správne poukázal rozhodnutím ministra spravodlivosti SR zo dňa 11.1.2007 došlo k obnoveniu výkonu
exekútorského úradu žalobkyne od 15.1.2007 s poukazom na ust. § 222 a nasl. zákona č. 233/1995

Z.z. Odvolací súd má teda za to, že v dôsledku vydania tohto rozhodnutia v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie už neexistoval žalovanou namietaný nekonsolidovaný právny stav, kedy by malo popri
sebe existovať aj označené nezákonné rozhodnutie a na druhej strane by bola priznaná aj náhrada
škody, ktorá má základ v závere o jeho nezákonnosti. S poukazom na znenie rozhodnutia o dočasnom
pozastavení výkonu exekútorského úradu žalobkyne zo dňa 29.1.2004, v ktorom je uvedené, že toto

rozhodnutie nadobúda účinnosť dňom doručenia a pozastavenie trvá do právoplatnosti rozhodnutia v
disciplinárnom konaní je zrejmé, že k rozhodnutiu ministra o obnovení výkonu exekútorského úradu
žalobkyne nedošlo ani v súvislosti s ukončením trestného stíhania, ani v súvislosti s ukončením
disciplinárneho konania, keďže toto bolo právoplatne skončené až 18.10.2007. Nie je v ňom uvedená ani
žiadna iná skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že ho nový minister spravodlivosti považoval za dôvodne

vydané a obnovenie činnosti by vyplývalo z nejakej okolnosti, ktorá nastala až po jeho vydaní. Možno
preto vyvodiť dôvodný záver, že minister spravodlivosti toto rozhodnutie vydal so záverom o jeho
nedôvodnosti, teda so záverom, že toto nie je v súlade s právnym poriadkom (nezákonné rozhodnutia).
Priznaný nárok teda nie je v rozpore so znením ust. § 4 ods. 1 zákona.

13. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku žalovanej, v ktorej táto s poukazom na
znenie § 3 zákona č. 58/1969 Zb. konštatuje nesplnenie podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím z dôvodu, že žalobkyňa nevyužila možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu opravný prostriedok. Toto rozhodnutie obsahuje totiž poučenie, že proti nemunie je prípustný opravný prostriedok a to rozklad. Je teda zrejmé, že samotný minister spravodlivosti
ako predstaviteľ štátnej správy v oblasti súdnictva si nebol vedomý prípustnosti opravného prostriedku
proti jeho rozhodnutiu. Rovnakému záveru zodpovedá aj obdobný záver, ktorý zaujímala v tom čase

aj odborná právnická literatúra pri výklade ust. § 222 ods. 1 Exekučného poriadku. V komentári
Exekučného poriadku vydanom autorom prof. JUDr. Jánom Mazákom, PhD. v roku 2003, edíciou
Súbor platných predpisov uvádza „Vzniká však otázka ako sa možno brániť proti rozhodnutiu ministra
spravodlivosti o pozastavení výkonu funkcie exekútora. Toto rozhodnutie je administratívnym aktom
aplikácie práva a nemožno ho napadnúť odvolaním (minister spravodlivosti ho nevydáva v správnom

konaní), a preto by prichádzalo do úvahy preskúmanie tohto úkonu ministra súdom. Ako však vyplýva
z § 222 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, pozastavenie výkonu funkcie exekútora je rozhodnutím
predbežnej povahy, v dôsledku toho je podľa § 248 ods. 2 písm. e/ O.s.p. vylúčené z preskúmavania v
správnom súdnictve“. Pokiaľ teda bol právny názor tak ministra spravodlivosti, ako aj odbornej právnickej
obce ohľadne možnosti brániť sa proti uvedenému rozhodnutiu taký, že takáto možnosť je vylúčená,
nemožno v neprospech žalobkyne hodnotiť skutočnosť, že táto sa nedomáhala preskúmania tohto

rozhodnutia. Odvolací súd je toho názoru, že práve uvedené skutočnosti predstavujú prípad hodný
osobitného zreteľa, ktorý umožňuje výnimku zo zásady uvedenej v § 3 zákona č. 58/1969 Zb., podľa
ktoréhojemožnosťuplatnenianárokunanáhraduškodyviazanánapodanieopravnéhoprostriedkuproti
nezákonnému rozhodnutiu. Na správnosti takéhoto záveru nemení nič ani skutočnosť, že súdna prax
postupne zaujala názor o prípustnosti opravného prostriedku, proti takémuto správnemu rozhodnutiu.

14. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná vzniesla v odvolacom konaní námietku premlčania,
vyporiadaval sa odvolací súd s jej dôvodnosťou v súlade s ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Posúdenie tejto otázky nie je možné bez vyporiadania sa s otázkou, že či takýto nárok žalobkyne
vznikol a to vo vzťahu k splneniu všeobecných podmienok vzniku nároku na náhradu škody uvedených

v ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jednou zo základných podmienok pre vznik tejto
všeobecnej zodpovednosti je aj preukázanie príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ako podstatného
prvku zodpovednostnej skutkovej podstaty. Táto vyžaduje, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné
rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus), teda či protiprávne
konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Rozhodujúcou je vecná

súvislosť príčiny a následku a túto možno riešiť vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody
môže byť len také konanie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Je preto potrebné vyporiadať sa
so záverom (úvahou), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná
súvislosť by nebola daná. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná
vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy obvyklého chodu veci a skúsenosti adekvátnym dôsledkom

protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala.
V súvislosti s touto otázkou dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ je rozhodnutie ministra spravodlivosti
o pozastavení výkonu exekučnej činnosti priamo viazané na ďalšiu skutočnosť a to disciplinárne, resp.
trestné konanie, je potrebné vychádzať zo záveru, že v prípade, ak takéto konania skončia oslobodením,
resp. neudelením disciplinárneho trestu a preto môžu vytvoriť základ pre nárok na náhradu škody z

nesprávneho úradného rozhodnutia, je pri posudzovaní podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu
daná tzv. kumulatívna kauzalita medzi príčinnou súvislosťou, medzi vznikom škody a nesprávnym
úradným rozhodnutím ministra na jednej strane a príčinnou súvislosťou medzi vznikom škody vo vzťahu
k trestnému, resp. disciplinárnemu konaniu. Súdna prax v tejto otázke zaujala názor, že protiprávny
úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a

to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. V konkrétnom prípade je treba rozlíšiť, či viac skutočností
v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita)
alebočijednaskutočnosťvylučujedruhú,prípadnečinovouskutočnosťoudošlokprerušeniupôvodného
dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy Európskeho deliktného práva, ktoré
(ako dielo popredných predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe)

právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Ľuboš Tichý,
Jiří Hrádek, Prokazovaní príčinné souvislostí multikauzálnych škod, Univerzita Karlova v Prahe, 2010,
s. 89).

15. Odvolací súd v súlade s uvedenou právnou teóriou má za to, že rozhodnutie ministra spravodlivosti

o pozastavení exekučnej činnosti žalobkyne nemožno odtrhnúť od samotného trestného, resp.
disciplinárneho konania, keďže bez týchto konaní by nedošlo k jeho vydaniu a zároveň trvanie
pozastavenia činnosti je viazané na právoplatné skončenie týchto trestných, resp. disciplinárnych
konaní. Pokiaľ je teda medzi týmito zodpovednostnými vzťahmi daná kumulatívna kauzalita, má to vplyvaj na otázku začatia plynutia lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody, tak lehoty subjektívnej, ako
aj objektívnej. Z tohto dôvodu možno vyvodiť záver o tom, že žalobkyni začala plynúť tak subjektívna,
ako aj objektívna lehota nároku na náhradu škody až po právoplatnom skončení trestného, resp.

disciplinárneho konania. Keďže tieto konania právoplatne skončili až 18.10.2007 a žaloba ohľadne
nároku žalobkyne na náhradu škody bola na súde uplatnená 17.8.2009, dospel odvolací súd k záveru, že
sa tak stalo v rámci subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu
škody. S poukazom na tieto závery preto nepovažuje za dôvodnú námietku premlčania vznesenú
žalovanou.

16. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

17. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Neúspešnej žalovanej náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalobkyni odvolacie trovy

nevznikli, odvolací súd preto stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).