Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/80/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202116
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214202116.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov

senátu JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková v právnej veci žalobcu: Pohotovosť, s. r. o.,
Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s. r. o.,
Bratislava,Grösslingova4,protižalovanej:Slovenskárepublika,vzast.MinisterstvomspravodlivostiSR,
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu v Dunajskej Strede č.k. 12C/34/2014-39 zo dňa 09.06.2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .

Žalovanej s a n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal aby súd medzitýmnym rozsudkom
určil, že „žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere
č. 408600109 dlžníkom (povinným) Z. K., (v ktorej veci súdny exekútor návrh na vykonanie exekúcie
zaregistroval pod č. EX 5985/2011) v zákonom stanovenej lehote“ a ďalej sa domáhal rozhodnutia
súdu rozsudkom, ktorým by bola žalovaná zaviazaná k „povinnosti zaplatiť žalobcovi 125 eur titulom

majetkovej škody a 403,84 eur titulom nemajetkovej ujmy“ a priznal žalobcovi náhradu trov konania.
Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 125 eur a na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 403,84 eur. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v danom období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobca

uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Sumu 403,84 eur žalobca vyčíslil výpočtom - sumou 55 eur za každý mesiac omeškania činnosti
exekučného súdu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v
zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu

mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Za nesprávny úradný postup exekučného súdu považoval
žalobca skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 Ex. por. V danom prípade mal súd za preukázané, žeexekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie nevydal, ale žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia zamietol, následne exekučné konanie zastavil. Majetková škoda a nemajetková ujma mala
byť žalobcovi spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v predmetnom

exekučnom konaní, tento mal podľa žalobcu spočívať v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 219 dní. Žalovaná
sa bránila tým, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Ex. por. vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje
na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a tým, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Z exekučného

spisu je zrejmé, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia nebolo
napadnuté odvolaním (keď uznesenie obsahovalo poučenie o možnosti podať odvolanie) a toto nebolo
ani zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Ustanovenie § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. umožňuje
síce výnimku z obligatórnej povinnosti vyčerpania riadnych opravných prostriedkov podľa osobitného
predpisu. Zákonodarca tým chcel umožniť v prípadoch hodných osobitného zreteľa uplatňovanie
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (pri splnení ostatných predpokladov)

aj takým poškodeným, ktorí podmienku podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému
rozhodnutiu nesplnili (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 171/2009 zo dňa 29.04.2010).
Posúdenie prípadu za hodný osobitného zreteľa patrí do kompetencie súdu. Muselo by ísť o prípady,
keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom,
ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie (vážne dôvody na strane účastníka: náhla nevyhnutná

hospitalizácia,obmedzeniealebostrataprocesnejspôsobilosti,alebonastraneorgánu,ktorýnezákonné
rozhodnutie vydal, napr. nesprávne poučenie o možnosti podania opravného prostriedku a pod.). Muselo
by ísť ďalej o rozhodnutie, ktoré je zjavne nezákonné, napr. ak súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí
do jeho právomoci, prekážka res iudicata (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co
72/2008 zo dňa 07.10.2008). Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný
titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom skúma, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V
nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v

rozsudku sp. zn. 3Cdo 164/1996 zo dňa 27.01.2007 (Zbierka stanovísk a rozhodnutí č. R 58/1997)
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Súd v exekučnom
konaní realizoval svoje oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012). Súd má za to, že exekučný súd
postupoval v súlade so zákonom. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por. vyplýva, že zákon upravuje
procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom (pritom od 01.06.2010 neplatí ani táto lehota, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.

c/ a d/). Pokiaľ súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Lehota 15 dní sa nevzťahuje na prípad
zisteného rozporu a vydania uznesenia o zamietnutí žiadosti. Takúto lehotu v prípade negatívneho
rozhodnutia exekučného súdu zákon neukladá, pričom toto platilo aj pred dňom 01.06.2010 (nález
ÚstavnéhosúduSRč.k.II.ÚS520/2012zodňa10.07.2013).Samotnérozhodnutieozamietnutížiadosti

na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu, pretože postup súdu
našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdom
129/97 zo dňa 29.06.1999). Súd na základe vyššie uvedeného preto uzavrel, že v danom prípade k
nesprávnemu úradnému postupu súdu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty). Čo
sa týka prieťahov v exekučnom konaní, otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (prieťahy v konaní tvrdil žalobca), je kompetentný
preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Priebeh súdneho konania nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale výlučne Ústavný

súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Rozhodnutie ústavného súdu žalobca nepredložil a na toto
sa v žalobe ani neodvolával. Takýto výklad vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
471/2012 zo dňa 07.05.2013, v zmysle ktorého v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných
práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokutohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sťažovateľ podal v súlade s ustanoveniami zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o

ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné všeobecné súdy. Vychádzajúc
z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Galanta za neopodstatnený. Okresnému súdu Galanta bola
doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú žiadosť súd zamietol, pričom
o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol na 143. deň od jej doručenia súdu, a nie s omeškaním

viac ako 219 dní, ako uvádza žalobca. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky,
či Európsky súd pre ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy
aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania. Exekučný poriadok určuje
lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, a teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej
veci nebola nedodržaná lehota na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase podania návrhu na súd
lehotu neurčoval. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje

osobitnú právnu úpravu, najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu
spotrebiteľských zmlúv. Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci žiadnym spôsobom nepreukázal, že
by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej
zamietnutí bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako žalobca nepreukázal, že táto doba
viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko

ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže aj v mnohých iných exekučných veciach žalobcu
ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie bolo
rozhodnuté. V postupe Okresného súdu Galanta neboli zistené žiadne pochybenia, a preto možno
konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam

je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci, ktorý nesprávny úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie
uvedených dôvodov súd návrh žalobcu považoval za neopodstatnený. Vo vzťahu k uplatnenému nároku
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek márnemu poučeniu podľa § 120
ods. 4 O. s. p. žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú

dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný
dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena.
Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že
ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia
súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov.

Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom
Okresného súdu Galanta v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma. Žalobca si uplatnil
nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho, aby ich bližšie
špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký
počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto mu spravoval a udržiaval informačný

systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný už tým,
že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik
nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní na správu a vymáhanie pohľadávky nie je
v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci. Žalobca svoje tvrdenia
o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval a (paušalizované)

určenie výšky majetkovej (skutočnej) škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti uplatnenej
náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd uvádza, že samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu
na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora,
s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom
neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť už v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Tieto

všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám
žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský súd (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom,
ktorý by nepochybne pri rozhodovaní vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na
ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne známa vzhľadomna predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu
na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike rozhodcovských
rozsudkov. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná

súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci. K žalovaným namietanému
nedodržaniu 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku súd uvádza, že žalobca v podaní zo
dňa 20.05.2013 tvrdí, že podal žalovanému celkom 43.597 návrhov. Súdu však žalobca nepreukázal,
že podal návrh aj v prejednávanej konkrétnej veci, pričom dôkazné bremeno ťaží práve žalobcu.
Jeho „výhovorky“ typu, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody, navyše obsahujúcim dátum podania, z dôvodu hospodárnosti, aby nedošlo v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom súdu k navýšeniu materiálnej škody na strane žalobcu, a preto
navrholpredloženieadministratívnehospisužalovaného,vktorombymalmaťžiadosťžalobcuzaloženú,
neobstoja. Žalovaný vo svojom vyjadrení nepotvrdil podanie konkrétnej žiadosti a práve žalobca sa mal
pre takýto prípad zabezpečiť rovnopisom podania (a predložiť ho prílohou k žalobe v súlade s § 79
ods. 2 O. s. p.) a mal vedieť, že v prípade, že súd posúdi jeho nároky za oprávnené, má právo na

náhradu trov vzniknutých mu v súvislosti s uplatnením nároku. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver,
že dôkaz žalobca nepripojil k žalobe vlastným zavinením. Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu súdu, reálne nepreukázanie vzniku škody, chýbajúca
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, ako aj nepreukázanie
dodržania zákonného postupu o podaní písomnej žiadosti k predbežnému prerokovaniu nároku boli

dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť. Žalobca vo svojom žalobnom
návrhu žiadal o veci rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O. s. p.). Rozhodnutie o
základe veci medzitýmnym rozsudkom zohľadňuje zásadu účelnosti a je opodstatnené v prípade, ak by
súd prvého stupňa žalobe vyhovel a pokračoval by po právoplatnosti dokazovaním o výške uplatneného
nároku. Pri zamietajúcom medzitýmnom rozsudku nie je zrejmá jeho efektívnosť. O trovách konania súd

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., žalovanému ako procesne úspešnému účastníkovi v spore vzniklo
právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, súd náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne
v konaní nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal,

aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa
žalobcu účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Žalobca namietol skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe (a
s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z., pričom nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného

právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 ods. l zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z..
Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že

účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná
dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak
znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše
súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj
práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po tom, čo zistil, že odvolanie podal včas

účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný
(§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a
dôvodmiodvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.
2 O.s.p.), pretože dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senátodvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3 : 0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná
veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Žalobca sa svojim návrhom domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej

lehote. Súčasne sa domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej
škody a z titulu nemajetkovej ujmy. Škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v tomto období na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 306,65 eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Sumu žalobca vyčíslil výpočtom - alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti

exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu teda 660 eur za rok: 12 mesiacov v
roku = 55 eur za mesiac. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že nesprávnym
úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich

k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva,
pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Dňa 17.05.2011 podal súdny exekútor na Okresný súd Galanta žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu (na jeho návrh zo dňa 11.04.2011 proti povinnému
Z. K. na vymoženie istiny 771,27 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave č. k. SR 14708/10 zo dňa 08.02.2011. Okresný súd
Galanta postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. uznesením č. k. 13Er/569/2011-27 zo dňa 07.10.2011

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, z dôvodov neplatnosti
rozhodcovskej doložky, a teda že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom na
vykonanie exekúcie. Voči tomuto uzneseniu oprávnený nepodal odvolanie a rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňom 16.11.2011 (keď uznesenie bolo doručené oprávnenému cestou jeho právneho
zástupcu dňa 31.10.2011, kedy najneskôr sa dozvedel žalobca aj číslo exekučného spisu v danej veci!).

V súvislosti v týmto postupom súdu mala žalobcovi vzniknúť škoda, náhrady ktorej sa v tomto konaní
domáha. Následným uznesením č. k. 13Er/569/2011-35 zo dňa 06.06.2012 bolo s poukazom na § 44
ods. 3 Ex. por. exekučné konanie zastavené, exekútorovi náhradu trov exekúcie súd nepriznal.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom, za škodu tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné

splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi

predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal vsúlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c, d) zákona č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej

zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre
exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je
povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie
exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda
možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného

súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15-tich
dní odo dňa doručenia žiadosti. Správne je tvrdenie žalovanej, že nesprávny úradný postup nespočíva
v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu. Žalobkyňa nepreukázala, že by v konaní exekučného
súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom takýmto orgánom nie je.

Ako bolo uvedené vyššie, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené
súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená
nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu škody, jej

rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie námietky žalobkyne sú nedôvodné a
sčasti zmätočné. K námietke interpretácie ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z .z. „inšpirovanej“

ustanovením § 9 ods. 2 cit. zákona v znení zák. č. 412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú
retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné vyvodiť. Súd prvého stupňa správne
aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z. z..

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1

O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo
na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej, ktorá si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila,
preto jej neboli odvolacím súdom priznané.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.