Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/1044/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714207885
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714207885.4

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu: Sociálna
poisťovňa so sídlom 813 63 Bratislava, 29. Augusta 8, pobočka 960 01 Zvolen, Š. Moyzesa 1369/52,
IČO: 30 807 484, proti žalovanému: T.. F. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W., Ul. T. XX,
o zaplatenie sumy 35,48 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.

14C/133/2014-54 zo dňa 26.02.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v p l n o m rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 35,48 eur

do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal a
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 16,50 eur na účet súdu v lehote do troch
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že Národný úrad práce
Bratislava, Okresný úrad práce Zvolen, ako oprávnený, dňa 4. 4. 2003 podal u súdneho exekútora T.. F.
B., V. H. so sídlom W. č. X, XXX XX S., návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej L. S., nar. XX. XX.
XXXX, bytom U. XXX, na vymoženie pohľadávky v sume 1069,- Sk (35,48 eur). Dňa 23. 6. 2003 Národný

úrad práce Bratislava, Okresný úrad práce Zvolen, ako oprávnený, uzatvoril so súdnym exekútorom
Zmluvu o vykonaní exekúcie č. EX XXX/XXXX. V článku II. tejto zmluvy sa strany dojednali na tom, že
súdny exekútor poukáže platbu povinného v prospech účtu oprávneného do 7 dní od jej poukázania
na účet súdneho exekútora. Žalobca dožiadaním u L.. L. P., ako náhradníka súdneho exekútora T..
F. B., ktorý má pozastavený výkon exekútorskej činnosti, zistil, že predmetná exekúcia bola skončená
vymožením pohľadávky a to istiny, ako aj trov exekúcie. Napriek tomu, že predmetná exekúcia sa

skončilavymoženímpohľadávky,akoajtrovexekúcie,súdnyexekútorvrozporesosvojimipovinnosťami
nepoukázal oprávnenému vymoženú sumu istiny od povinnej. Žalobca, ako právny nástupca pôvodného
oprávneného z danej exekúcie, žaloval súdneho exekútora z titulu nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že právny vzťah súdneho exekútora a účastníka
exekučného konania nemôže byť považovaný za súkromno - právny vzťah. Išlo tu o verejnoprávny
vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne

postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Tento právny vzťah
sa vyznačoval tým, že jeden účastník vzťahu (súdny exekútor) vystupoval voči druhému (účastníkovi
exekučného konania) ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci. Vzhľadom na povahu vzťahu vznikajúceho
medzi účastníkmi exekučného konania (oprávnený a povinný) a súdnym exekútorom vykonávajúcim
exekučnú činnosť, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu podľa §
451 Občianskeho zákonníka tým, že súdny exekútor po vymožení časti sumy od povinného túto v celom

rozsahu nepoukázal na účet oprávneného. Následne súd konštatoval, že napriek tomu, že žalobca
uplatnil nárok žalobou ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, právne súd posúdil tento nárokako nárok na náhradu škody, nakoľko právny dôvod požadovaného plnenia patrí právne posúdiť súdu.
Nakoľko bolo v konaní preukázané, že žalovaný, ako súdny exekútor, vymohol od povinnej v prospech
žalobcu, respektíve jeho právneho predchodcu ako oprávneného, čiastkou 35,48 eur, ktorá bola

vymáhanávrámciexekučnéhokonaniaazktorejsúdnyexekútoroprávnenémuničneplnil,hocivzmysle
Zmluvy o vykonaní exekúcie č. EX XXX/XXXX zo dňa 23. 6. 2003 mal povinnosť poukázať vymoženú
istinu v prospech oprávneného v lehote do 7 dní od dňa poukázania na účet súdneho exekútora,
uvedeným konaním súdny exekútor porušil tak zmluvnú povinnosť, ako aj zákonnú povinnosť, čím
spôsobil škodu na úkor žalobcu, za ktorú zodpovedá podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku). Zodpovednosť súdneho exekútora
podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku za spôsobenú škodu je zodpovednosť objektívna.
Súd sa v rozsudku taktiež vysporiadal s námietkou žalovaného, že nie je pasívne legitimovaný v danom
konaní,pretožežalobcavžalobeoznačilžalovanéhoakofyzickúosobu,nieakosúdnehoexekútora,hoci
stálejesúdnymexekútorom,ikeďfaktickynevykonávaexekučnúčinnosť.Súdtútonámietkužalovaného
vyhodnotilakoneopodstatnenúzdôvodu,žežalovanýtak,akoboloznačenývžalobe,máhmotnoprávnu

i procesnoprávnu spôsobilosť byť účastníkom konania, bol označený nezameniteľne, z celého konania
vyplýva, že žalobca nárok uplatnil z exekučnej činnosti súdneho exekútora a to, že žalobca neoznačil
žalovaného aj dodatkom „súdny exekútor“ neznamená, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný v spore.
Len z tohto dôvodu súd nemohol žalobu zamietnuť. Následne sa súd zaoberal aj žalovaným vznesenou
námietkou premlčania uplatneného nároku žalobcu. Exekučný poriadok je zákonom lex specialis k

Občianskemu zákonníku, pričom tento osobitne neupravuje otázku premlčania nároku na náhradu
škody. Ohľadom právneho posúdenia tejto otázky je tak nutné vychádzať zo všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka, konkrétne z ustanovenia § 100 ods. 1, v spojení s ustanovením § 106 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ ide o dobu premlčania práva na náhradu škody. Následne súd
zhrnul, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že k udalosti, z ktorej škoda vznikla, došlo odo

dňa 9. 10. 2007 do 28. 1. 2010, kedy žalovaným ako súdnym exekútorom v exekučnej veci v prospech
oprávneného od povinnej boli vymožené čiastkové sumy na uspokojenie pohľadávky oprávneného v
danom exekučnom konaní. Táto skutočnosť vyplýva z predložených dokladov o úhradách od povinnej.
Z pripojeného exekučného spisu si následne súd zistil, že žiadne platby povinnej súdnym exekútorom
v prospech oprávneného poukazované neboli. Vzhľadom na uvedené odo dňa 9. 10. 2007 začala

žalobcovi plynúť objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody na súde a to
postupne jednotlivo od dátumov úhrad jednotlivých čiastkových plnení zo strany povinnej, ktorá v
prípade 10 ročnej objektívnej premlčacej doby by uplynula až dňa 9. 10. 2017. Žalobca podal v
danej veci žalobu na súde dňa 3. 6. 2014, teda v rámci desaťročnej objektívnej premlčacej doby a
nárok preto súd nepovažoval za premlčaný. Súd aplikoval túto objektívnu 10 ročnú premlčaciu dobu

z dôvodu, že išlo o škodu spôsobenú úmyselne, keď žalovaný ako exekútor musel si byť vedomý
toho, že vymožené finančné prostriedky má povinnosť poukázať oprávnenému a nie si ich ponechať.
Súd taktiež v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v danej veci nejde o ojedinelý spor, na tamojšom
súde je vedených niekoľko desiatok súdnych sporov s obdobnými nárokmi uplatnenými voči totožnému
súdnemu exekútorovi, keď z uvedeného mal potom súd za to, že nešlo o nedbanlivostné konanie

žalovaného exekútora, ale o vedomé a úmyselné konanie. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu
na uplatnenie nároku žalobcu, táto síce uplynula, pretože dňa 30. 3. 2011 sa už dozvedel kto za škodu
zodpovedá a tiež o škode, avšak prihliadnutie na jej uplynutie by v danom konaní bolo v rozpore s
dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nakoľko ide o škodu spôsobenú
úmyselne, bolo by v rozpore s dobrými mravmi prihliadať na premlčanie nároku v subjektívnej premlčacej

dobe. Z uvedených dôvodov potom súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. a
žalobcovi, hoci úspešnému účastníkovi, nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože ich nežiadal
priznať a súd o trovách konania rozhoduje len na návrh. Keďže žalobca bol zo zákona oslobodený od
platenia súdnych poplatkov, podľa výsledku konania s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona číslo

71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov uložil súd povinnosť zaplatiť
súdny poplatok zo žaloby v sume 16,50 eur žalovanému.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol,
že trvá na tom, že pohľadávka v danom konaní je premlčaná, nakoľko právo na náhradu škody

žalobcu sa premlčalo v objektívnej premlčacej dobe podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a tak neprichádza do úvahy už skúmanie podmienok subjektívnej premlčacej doby. Žalobca
si uplatnil právo na náhradu škody voči žalovanému ako fyzickej osobe, napriek tomu, že žalovaný
je stále súdnym exekútorom a teda nemôže za túto zodpovednosť ako občan- fyzická osoba -niesť zodpovednosť v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Napriek tomu, že právny vzťah
účastníkov sa odvádza z činnosti žalovaného ako súdneho exekútora, označil tak žalobca v konaní
ako žalovaného toho, kto nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti o ktorú v konaní ide. Exekútor

v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej moci v
rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka konania
sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku
odkazuje na zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Ak teda nesprávnym postupom súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti došlo k nevyplateniu

vymoženej pohľadávky, žalobca sa tak mal domáhať škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. proti štátu,
v mene ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z uvedeného potom vyplýva, že
súdny exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Štát teda
preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti
exekútorom. Žalovaný preto žiada, aby odvolací súd „platobný rozkaz“ zamietol v plnom rozsahu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného popiera tvrdenia žalovaného v odvolaní a poukazuje na
ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu
ju spôsobil on, alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku. Uvedené
ustanovenie odkazuje priamo na zákon číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Žalobca zastáva názor, že v prípade, kedy má poškodený nárok na náhradu

škody voči štátu, má súčasne daný priamy nárok na náhradu škody aj voči súdnemu exekútorovi, pričom
táto zodpovednosť je spoločná a nerozdielna. Poškodený sa tak môže rozhodnúť, či uplatní škodu iba
voči štátu (pričom štát má po úhrade škody regresný postih voči súdnemu exekútorovi), alebo iba voči
súdnemu exekútorovi. Ani v žalobe, ani v napadnutom rozsudku nie je uvedené, či sa jedná o fyzickú
osobu alebo súdneho exekútora, nakoľko z obsahu analogicky vyplýva, že sprenevera peňazí vznikla z

činnosti súdneho exekútora, čo je tiež predmetom trestného konania. S poukazom na uvedené považuje
žalobca rozsudok okresného súdu za správny a navrhuje, aby odvolací súd odvolanie žalovaného
zamietol.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu datovaným dňa 28.05.2014 domáhal voči

žalovanému zaplatenia sumy 35,48 eur. Nárok mal žalobcovi, ako právnemu nástupcovi Národného
úradu práce Krupina, vzniknúť na základe skutočnosti, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa
23.06.2003 so žalovaným, ako súdnym exekútorom, Zmluvu o vykonaní exekúcie č. EX XXX/XXXX,
v ktorej, okrem ďalších zmluvných dojednaní, bolo zmluvnými stranami dohodnuté, že súdny exekútor
platbu vymoženú od povinnej v exekúcii poukáže v prospech právneho predchodcu žalobcu, ako

oprávneného, do 7 dní od jej poukázania na účet súdneho exekútora. Na základe písomného dožiadania
žalobcu u L.. L. P., súdneho exekútora so sídlom V.D. XXX XX L., T. XX, ako zastupujúceho súdneho
exekútora pôvodného súdneho exekútora - žalovaného, ktorý má pozastavený výkon exekútorskej
činnosti, mal žalobca oznámené, že v danej exekúcii EX XXX/XXXX povinná zaplatila pôvodnému
súdnemu exekútorovi - žalovanému sumu vo výške 79,68 eur, v ktorej je zahrnutá aj suma vymáhanej

istiny 35,48 eur, ktorá mala byť poukázaná oprávnenému po jej vymožení. Exekúcia bola ukončená
vymožení pohľadávky oprávneného vrátane trov exekúcie. Právnemu predchodcovi žalobcu, ako
oprávnenému, napriek vymoženiu jeho nároku v rámci exekúcie, však vymožená suma istiny žalovaným
poukázaná na účet, ani vyplatená nebola. Uvedená skutočnosť mala založiť právny nárok žalobcu,
ak právneho nástupcu pôvodného oprávneného, na náhradu škody spôsobenej súdnym exekútorom

porušením povinnosti vyplývajúcej mu z Exekučného poriadku, ako aj zmluvnej povinnosti.

6. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, s
prehľadom vykonaných jednotlivých čiastkových plnení L.C., bytom XXX XX U.. XXX, ako povinnej
v danej exekúcii č. EX XXX/XXXX, oboznámením sa s obsahom vyžiadaného a pripojeného

exekútorského spisu EX XX/XXXX a na základe písomných vyjadrení a procesných stanovísk oboch
strán sporu po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal
právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol.7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

9. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a
funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie
začalo.

10. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016

nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle
intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

11. Odvolací súd viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a 380 CSP), konštatuje, že žalovaný

v štádiu odvolacieho konania spochybňuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu
právneho posúdenia jeho námietky premlčania ako nedôvodnej a to ohľadom skúmania uplynutia
objektívnej lehoty v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď súd pri posúdení
plynutia premlčacej doby zohľadnil 10 ročnú premlčaciu dobu, nakoľko mal za to, že ide o škodu
spôsobenú úmyselne, pričom žalovaný sa dovoláva aplikácie všeobecnej objektívnej premlčacej doby

nárokov na náhradu škody podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka - teda trojročnej.
Ako ďalšiu, v odvolacom konaní namietanú skutočnosť žalovaný uvádza, že nie je v danom konaní
ako fyzická osoba nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a nie je tak pasívne legitimovaným subjektom,
nakoľko nemá hmotnoprávnu ani procesnoprávnu spôsobilosť byť účastníkom daného konania. Podľa
jeho tvrdenia sa mal žalobca správne domáhať nároku na náhradu škody vzniknutej z nesprávneho

úradného postupu súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to voči štátu, za ktorý koná Ministerstvo
spravodlivosti SR.

12. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej Občiansky

zákonník, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na
premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané
právo veriteľovi priznať.

13. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí

za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie
sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov
odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

14. Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučného poriadku), ak osobitný zákon (ktorým je zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju
spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

15. Súd prvej inštancie správne na základe preukázaného skutkového stavu neakceptoval námietku

nedostatku pasívnej vecnej i procesnoprávnej legitimácie žalovaného v danom spore. Žalovaný
poukazuje na osobitný právny vzťah medzi účastníkmi exekučného konania a súdnym exekútorom, ktorý
nie je možné posúdiť ako súkromnoprávny vzťah a súdny exekútor, ako nositeľ štátom zverenej verejnej
moci nezodpovedá oprávnenému za spôsobenú škodu podľa predpisov Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd vzhľadom na konkrétnu odvolaciu námietku žalovaného poznamenáva, že súd prvej

inštancie neposúdil zodpovednosť súdneho exekútora za spôsobenú škodu v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka, ale pri vyvodení zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú
pri výkone exekúcie aplikoval ustanovenie osobitnej právnej normy upravujúcej postavenie súdnych
exekútorov a ich postup pri výkone exekučnej činnosti. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadkuupravuje zodpovednosť súdneho exekútora, pričom z jeho dikcie je zrejmé, že ak osobitný zákon (ktorým
je zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci) neustanovuje
inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s

činnosťou podľa Exekučného poriadku. Je tak nutné vychádzať z uvedenej zákonnej dikcie a pokiaľ
osobitný zákon (zák. č. 514/2003 Z.z.) neustanovuje inak, teda neupravuje svoju výlučnú aplikabilitu,
je nutné mať za to, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej
činnosti možno vyvodiť priamo zo zákonného ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.

16. Odvolací súd v súvislosti s možnou kolíziou osobitných právnych úprav podľa zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákonného ustanovenia § 33
ods. 1 Exekučného poriadku poznamenáva, že hoci je doterajšia judikatúra ohľadom vyriešenia otázky
zodpovednostného vzťahu súdneho exekútora za spôsobenú škodu pri výkone exekučnej činnosti
rozdielna, avšak odvolací súd, sledujúc rozhodovaciu činnosť súdov vyššieho stupňa, zohľadnil a pri
rozhodovaní vychádzal zo záverov najnovšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Predmetnú

právnu otázku riešil výslovne Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 75/2015 zo dňa
23.03.2016, v ktorom vyslovil, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa §
33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., treba uviesť, že
zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003
Z.z. (porovnaj napr. II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003

Z.z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe
zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri
výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené
v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom
regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku

(podobne II. ÚS 289/2008).
Z uvedeného teda vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody
požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od
exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Preto záver, že žalovaný exekútor nie je pasívne
legitimovaný v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti, nie je vecne správny.

S poukazom na uvedený právny názor NS SR potom odvolací súd dodáva, že zodpovednosť súdneho
exekútora za škodu podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za
škoduspôsobenúsúdnymexekútorompodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti,
sa vzájomne nevylučujú. Bolo tak v zákonných možnostiach toho, kto tvrdí, že mu bola spôsobená

škoda súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, či zvolí uplatnenie si svojho nároku vyvodením
priamej zodpovednosti voči súdnemu exekútorovi v sporovom konaní s poukazom na ustanovenie § 33
ods. 1 Exekučného poriadku, alebo zvolí osobitný postup pri uplatnení si nároku na náhradu škody voči
štátu v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný tak, ako bol v žalobe označený žalobcom, je

pasívne vecne i procesne legitimovanou stranou vzhľadom na predmet daného sporu, má tak zákonné
opodstatnenie.

17. Odvolací súd konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie aj ohľadom odvolacích argumentov
žalovaného, ktorý zotrváva na svojej procesnej obrane aj ohľadom tvrdenia premlčania nároku žalobcu

(objektívnej premlčacej doby), uplatneného voči nemu žalobou došlou na Okresný súd Zvolen dňa
03.06.2014. Objektívna premlčacia doba nároku na náhradu škody je v zmysle ustanovenia § 106 ods.
2 Občianskeho zákonníka trojročná, s počiatkom plynutia od doby, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla; avšak ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, je objektívna premlčacia doba 10 rokov odo dňa,
keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu 1. inštancie,

že žalovaný, ako súdny exekútor, musel si byť vedomý toho, že vymožené finančné prostriedky od
povinných má povinnosť poukázať oprávneným a nie si ich ponechať, nakoľko ide o nároky oprávnených
vyplývajúce z vykonateľných exekučných titulov. Odvolací súd vychádzal zo skutočnosti, že na výkon
činnosti súdneho exekútora je požadované v zmysle zákona (§ 10 ods. 1 písm. b/ zák. č. 233/1995
Zz.), ako nevyhnutný predpoklad vymenovania súdneho exekútora, ukončené vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy. Súdny exekútor
tak, ako osoba práva znalá, bol povinný dôsledne rešpektovať všetky zákonné ustanovenia týkajúce
sa jeho činnosti a pokiaľ si vedome ponechal finančné prostriedky, ktoré vymohol od povinnej na
pohľadávku oprávneného, je nutné toto jeho konanie kvalifikovať ako vedomé a úmyselné, pretože vňom neabsentuje ani vedomostná ani vôľová zložka takéhoto protiprávneho konania. Súdny exekútor
pokiaľsiponechalvymoženépeňažnéprostriedky,konaltakprotizákonneatovrozporesustanoveniami
Exekučného poriadku; konal aj v rozpore so zmluvnými dojednaniami obsiahnutými v článku II. zmluvy

o vykonanie exekúcie uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu, ako oprávneným a súdnym
exekútorom dňa 23. 6. 2003. Na podporu záveru o vedomom a úmyselnom konaní súd prvej inštancie
poznamenal, že má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť o tom, že nejde o ojedinelý prípad,
nakoľko na Okresnom súde Zvolen je vedených niekoľko desiatok súdnych sporov s obdobnými
skutkovými a právnymi nárokmi uplatnenými voči žalovanému ako súdnemu exekútorovi. Pokiaľ si tak

žalovaný pri výkone činnosti súdneho exekútora úmyselne a vedome ponechal vymožené finančné
prostriedky a nepoukázal ich v prospech účtu oprávneného, konal tak úmyselne a je preto vzhľadom
na konkrétne okolnosti prípadu nutné aplikovať pri posudzovaní premlčania desaťročnú objektívnu
premlčaciu dobu na uplatnenie práva na náhradu škody. Počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby
súd prvej inštancie správne stanovil počnúc dňom 09.10.2007, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla, nakoľko preukázateľne (č.l. 29 až 312 spisu) počnúc týmto dňom poukazovala povinná na

Exekútorský úrad súdneho exekútora T.. F. B. splátky na danú exekúciu, špecifikované konkrétnym
číslom exekúcie EX XXX/XXXX.. Objektívna premlčacia doba uplatneného nároku žalobcu by tak
uplynula dňom 9. 10. 2017, a pokiaľ bola žaloba podaná na súde dňa 3. 6. 2014, bola námietka
premlčania uplatneného nároku nedôvodná.

18. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení
všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP)
a vyslovil, že žalobca, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má nárok na náhradu
trov odvolacieho konania a to v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v
súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to

samostatným uznesením.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).