Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. november 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/264/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312209097
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2312209097.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: O. E., nar. X.X.XXXX,
bytom H. K. N. XXX, zastúpeného spoločnosťou: BARKOCI law firm, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Námestie slobody 28, IČO: 47 247 916, proti žalovanému: S. N., nar. X.XX.XXXX, bytom I., J. XXXX/
X, zastúpenému spoločnosťou: Advokáti Heinrich s.r.o., so sídlom Nitra, Skautská 12, IČO: 36 865
966, o zaplatenie 37.882,64 Eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta,
zo dňa 12.5.2016 č. k. 10C/169/2012-324, v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 6.6.2016 č. k.
10C/169/2012-335, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej
p o t v r d z u j e a v časti o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i
a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom druhom v poradí (po predchádzajúcom a tunajším súdom zrušeným
rozsudkom z 28. júla 2014) prvoinštančný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 37.882,64
Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške
12.240,14 Eur, ktorú sumu je povinný zaplatiť žalovaný Advokátskej kancelárii BARKOCI law firm s.r.o.,
so sídlom Námestie slobody 28, 811 08 Bratislava do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ustanovení § 3 ods. 1, § 657, § 658 ods.
1 Občianskeho zákonníka, tiež i odkazom na § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a vecne tým, že na základe zisteného právneho a skutkového stavu
tunajší súd rozsudkom z 22. mája 2013 č. k. 10C 196/2012-141 I. výrokom žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi 28.733,66 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom žalobu vo zvyšnej
časti zamietol a III. výrokom rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov

konanianepriznal.NazákladeodvolaniaprotirozsudkusúduprvejinštancieKrajskýsúdvTrnave28.júla
2014 č. k. 25Co/56/2013-238 rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom
rozhodnutí vyslovil právny názor v časti požadovaného úroku z pôžičky len na dobu do dojednaného
dňa splatnosti istiny pôžičky tak, že omeškanie dlžníka s vrátením pôžičky nemá vplyv na povinnosť
dlžníka platiť z požičanej peňažnej sumy dohodnuté úroky, avšak v zmysle Občianskeho zákonníka sa
omeškaním rozširujú právne povinnosti na strane dlžníka o povinnosť platiť z dlžnej sumy aj úroky z
omeškania (§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že

úroky patria veriteľovi iba do splatnosti pôžičky, pričom počas omeškania dlžníka nastupujú namiesto
dohodnutého úroku, úroky z omeškania. Zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, a teda aj úroky patria
veriteľovi dovtedy, kým dlžník užíva istinu, respektíve jej časť. Dohodnutý úrok treba odlišovať od úroku z
omeškania, na ktorý má veriteľ nárok zo zákona, ak sa dlžník dostal so splnením pôžičky do omeškaniaa ktorý predstavuje sankciu za porušenie povinnosti dlžníka vrátiť dlh riadne a včas. V časti neplatnosti
právneho úkonu v časti dohodnutých úrokov Krajský súd v Trnave vo svojom rozhodnutí vyslovil, že
skutočnosť, že určitý úrok je vyšší ako obvyklý, ešte neznamená automaticky rozpor s dobrými mravmi.

V prípade, ak súd podľa svojho uváženia a vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu dospeje k záveru
o rozpore úrokovej sadzby s dobrými mravmi, predovšetkým sa kladie dôraz na konajúci súd, aby riadne
a dostatočne odôvodnil, na základe akých skutkových a právnych skutočností k takémuto záveru dospel.

3. Následne po popísanom doplnení dokazovania prvoinštančný súd konštatoval, že v danom prípade

je predmetom konania zaplatenie 53.882,64 Eur z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke, v zmysle ktorej
žalobca požičal žalovanému 200.000,- Eur na obdobie jedného roka s 15 % ročným úrokom s tým,
že žalovaný sa zaviazal pôžičku riadne a včas zaplatiť do konca splatnosti pôžičky. V prípade, že
pôžička nebude riadne a včas zaplatená, dlžník sa zaviazal veriteľovi zaplatiť úrok z omeškania. Za
základe vykonaného dokazovania mal potom súd za preukázané, že strany uzatvorili záväzkovo právny
vzťah, z ktorého vznikli vzájomné práva a povinnosti dlžníkovi a veriteľovi. Veriteľovi vzniklo právo

na plnenie od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 657 Občianskeho zákonníka).
Žalobca v zmysle zmluvy požičal žalovanému 200.000,- Eur, ktorú skutočnosť žalovaný nespochybnil.
Povinnosťou dlžníka bolo do 4. novembra 2010 veriteľovi vrátiť 200.000,- Eur s 15 % ročným úrokom.
Z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov žalovaný postupne uhrádzal plnenie, avšak nie v plnom
rozsahu, z ktorého dôvodu žalobca si vrátenie dlhu vymáhal cestou exekúcie. Úroky sú odplatou za

užívanie predmetu zmluvy. V prípade nesplatenia pôžičky riadne a včas má veriteľ právo na úroky z
omeškania. Výška úroku z omeškania je upravená zákonom č. 87/1995 Z. z. Pri úroku je výška závislá od
dohody strán a určená percentom z predmetu pôžičky. Maximálna výška úroku nie je žiadnym právnym
predpisom určená, nesmie byť však v rozpore s dobrými mravmi a kvalifikovaná ako trestný čin úžery
(§ 235 zákona č. 300/2005 Z. z.). Vo všeobecnosti sa pri výške úroku vychádza z výšky úrokovej miery

poskytovanej v peňažných ústavoch pri vkladoch občanov. Pri posúdení primeranosti výšky úrokov
treba prihliadať na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky, účel, ktorý sledoval a porovnať dojednaný
úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 57/2005). Dôvodom uzatvorenia zmluvy o pôžičke zo strany žalovaného bola zlá
finančná situácia vo firme v čase krízy, pričom mal v úmysle uzatvoriť zmluvu o pôžičke ako právnická

osoba a nie ako fyzická osoba. Nakoniec po dohode so žalobcom zmluvu uzatvoril ako fyzická osoba so
založením budovy a s dohodnutým 15 % ročným úrokom. Pôžičku mal v úmysle vrátiť v priebehu dvoch
mesiacov, avšak vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu sa mu nepodarilo tento plán zrealizovať.
Úroky dohodnuté pri poskytovaní peňažnej pôžičky predstavujú odmenu za užívanie požičanej istiny.
Dohodnuté úroky je potrebné odlišovať od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ právo, ak sa dlžník

dostal do omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník a ani iné právne
predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky je možné pri peňažnej pôžičke dojednať úroky, avšak nie
je možné tvrdiť, že by výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy, pretože s poukazom na
ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností, vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

4. Podľa súdu prvej inštancie pri dojednaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými
mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník zvyčajne uzatvára
zmluvu o pôžičke často z dôvodov nepriaznivej finančnej situácie tak, ako to bolo v prejednávanej veci.
Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje

úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým
sadzbám, uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V prejednávanej veci úrokové
miery v NBS v roku 2009 predstavovali okolo 7,89 % až 8,67 % ročne pri obdobných zmluvách, ako
to bolo v danom prípade, ktorú skutočnosť potvrdil aj právny zástupca žalovaného na pojednávaní
konanom 29. júna 2015 s tým, že podľa posledného potvrdenia NBS úrokové sadzby pre mesiac

november 2009 pre pôžičky jedného roka úroková sadzba činila 5,23 %. Pri posúdení dojednanej
výšky úroku súd vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy potreboval finančné
prostriedky na podnikanie, ktorú skutočnosť uviedol pri výsluchu na pojednávaní konanom 15. apríla
2013. Dokonca mienil zmluvu uzatvoriť v mene obchodnej spoločnosti, s ktorým návrhom nesúhlasil
žalobca a z tohto dôvodu došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi fyzickými osobami so zriadením

záložného práva. Predmetom záložného práva boli nehnuteľnosti evidované na Liste vlastníctva č.
XXXX, katastrálne územie I., a to: administratívna budova, súpisné číslo XXXX v hodnote 5.000 000,-
Eur podľa vyjadrenia žalovaného. V priebehu konania žalovaný preukazoval cenu nehnuteľnosti vo
výške okolo 500.000,- Eur. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v čase uzatvoreniazmluvy žalobca bol vlastníkom aj iných nehnuteľností, ktoré z dôvodu krízy nemohol predať. V prípade,
že by nehnuteľnosti predal, nebol by nútený uzatvárať zmluvu o pôžičke. Nakoniec sám žalovaný
potvrdil, že peniaze si požičal z dôvodu zlej finančnej situácie, lebo odberateľ jeho obchodnej spoločnosti

nezaplatil faktúry vo výške 600 000,- Eur. Z týchto hľadísk súd vychádzal aj pri posúdení rizikovosti
žalobcu pri uzatváraní zmluvy. Z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 236/2005
z 27. februára 2007 vyplýva, že neprimeraným úrokom je spravidla úrok dojednaný vo výške, ktorá
podstatnepresahujeúrokovúmieruvdobedojednaniaobvyklú,stanovenúpredovšetkýmsprihliadnutím
k najvyšším úrokovým mieram uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.. Možno

pripustiť, že pri pôžičke na základe zmluvy uzatvorenej medzi fyzickými osobami, najmä v prípade, keď
dlžníkom je osoba nachádzajúca sa v obtiažnej finančnej situácii, má pre veriteľa na rozdiel od pôžičiek
alebo úverov poskytovaných peňažnými ústavmi výrazne vyššiu mieru rizikovosti, a preto - v závislosti
na okolnostiach konkrétneho prípadu - nemusí byť neprimeraný ani úrok, ktorý je dvojnásobkom alebo
trojnásobkom úrokovej miery peňažných ústavov.

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania uzatvoril, že dojednaný 15 % úrok je
primeraný a neodporujúci dobrým mravom pri zohľadnení finančnej situácii žalovaného a úrokovej miery
pri pôžičkách alebo úveroch poskytovaných bankovými ústavmi v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá sa
pohybovala v rozpätí 7,89 % - 8,67 %, čo predstavuje dvojnásobok úrokovej miery v danom prípade.
Krajský súd v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 25Co/56/2013 vyslovil právny názor, ktorým je viazaný, a v

zmysle ktorého veriteľ má právo na úroky, ktoré predstavujú odmenu za užívanie požičanej sumy až do
jejreálnehovráteniadlžníkomaomeškaniedlžníkanemávplyvnajehopovinnosťplatiťzpožičanejsumy
dohodnuté úroky, pričom v zmysle Občianskeho zákonníka sa omeškaním rozširujú právne povinnosti
na strane dlžníka o povinnosť platiť z dlžnej sumy aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka). Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav vo veci rozhodol súd potom tak, ako je uvedené

v enunciáte rozsudku.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku tak, že priznal žalobcovi ako úspešnému v spore náhradu trov, keď odmena za jeden
úkon podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. činí 519,49 Eur v roku 2012 a v roku 2013 532,77 Eur za následne

popísané úkony právnej pomoci.

7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom právneho zastúpenia
odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s
dopĺňacím rozsudkom zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie

vrátane dopĺňacieho rozsudku a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. O trovách konania
pre prípad zamietnutia žaloby navrhuje rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania z dôvodu podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak by pomer úspechu a
neúspechu bol približne rovnaký, ak by ale jeho pomer úspechu bol podľa rozhodnutia odvolacieho súdu
väčší ako žalobcu, uplatňuje trovy konania podľa pomeru úspechu. Argumentoval tým, že v priebehu

konania žalobca presne špecifikoval žalobný nárok na sumu 53.882,64 Eur. Žalobcovi istinu pôžičky
uhradil, ako aj všetky úroky z omeškania od 5.11.2010 až do skutočného zaplatenia pôžičky. Istina a
úroky z omeškania nie sú preto predmetom tohto súdneho konania. Predmetom tohto súdneho konania
sú úroky z pôžičky. Rozpor medzi stranami nastal v súvislosti s výškou úrokov z pôžičky, ktoré má
žalobcovi uhradiť a v súvislosti s dobou, na ktorú si zmluvné strany úrok z pôžičky dohodli, teda sporná

ostala výška sumy vyplývajúca z úrokov z pôžičky. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že žalobca si bol
vedomý jeho bonity a to bol podstatný dôvod, prečo podmienil uzatvorenie zmluvy o pôžičke s ním
ako s fyzickou osobou, pričom uzatvorenie tejto zmluvy rovnako podmienil formou notárskej zápisnice -
priamy exekučný titul. Žalobca si bol tiež v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke vedomý, že požičiavanú
sumu 200.000,- Eur požičiava osobe, ktorá garantovala vrátenie požičanej sumy záložným právom na

nehnuteľnosť, ktorá mala hodnotu minimálne v dvojnásobnej výške sumy pôžičky, uzatvorila zmluvu
o pôžičke vo forme notárskej zápisnice, ktorá bola zároveň exekučným titulom bez nutnosti podávať
žalobu na súd a disponuje aj ďalšími nehnuteľnosťami v celkovej hodnote viac než päť miliónov Eur. Na
základe uvedeného je potom zrejmé, že zmluva o pôžičke uzatvorená medzi stranami dňa 4.11.2009, vo
forme notárskej zápisnice, zabezpečená záložným právom, s osobou, ktorá má ďalšie nehnuteľnosti vo

väčšom množstve, nevykazovala pre žalobcu žiadne riziko. Z uvedených skutočností, ktoré mal okresný
súd za preukázané, má preto za to, že dojednaný úrok vo výške 15%, ktorý je s prihliadnutím k úrokovej
miere pri pôžičkách alebo úveroch poskytnutých bankovými ústavmi (7,89% až 8,67%, resp. podľa
posledného potvrdenia NBS, založeného v súdnom spise, úrokové sadzby pre mesiac november prepôžičky jedného roka úroková sadzba činila 5,23%) v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke v dvojnásobnej
resp. trojnásobnej výške, je v rozpore s dobrými mravmi. Skutkový záver súdu o vyššej miere rizikovosti
poskytnutej pôžičky preto nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Preto aj od tohto nesprávneho

skutkového záveru vyplývajú nesprávne aj právne zhodnotenia ohľadne skutočnosti, či výška úroku 15%
ročne je pre daný konkrétny prípad v súlade s dobrými mravmi. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal
aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky, konkrétne na rozhodnutia 1 MCdo
1/2009, 5 Cdo 26/2011, 18Co/144/2014. Prihliadnuc potom k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1
Cdo 57/2005, na ktorý odkazuje aj samotný rozsudok okresného súdu, má za to, že dohodnutý úrok z

pôžičky vo výške 15% bol medzi stranami dojednaný v rozpore s dobrými mravmi, keď zmluva o pôžičke
nevykazovala žiadnu mieru rizikovosti pre žalobcu, v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke dojednaný úrok
z pôžičky v zmluve o pôžičke uzatvorenej medzi stranami vo výške 15% bol dojednaný v rozpore s
dobrými mravmi. Dňa 16.7.2014 úrok z pôžičky vo výške 8% ročne tak, ako to bolo rozhodnuté súdom
prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.5.2013, žalobcovi i zaplatil. Má potom za to, že vo zvyšku žaloby
malo byť rozhodnuté o zamietnutí žalobného návrhu žalobcu. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku

ďalej žiadnym spôsobom nezdôvodnil výpočet výšky priznanej sumy 37.000,- Eur v prospech žalobcu,
preto je rozsudok z tohto dôvodu nepreskúmateľný a arbitrárny. Pochybenie nebolo odstránené ani
dopĺňacím rozsudkom zo dňa 6.6.2016, ktorý síce v odôvodnení uvádza, že z odôvodnenia rozsudku
pri vyhlásení rozsudku je jednoznačné, že súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel, avšak opätovne žiadna
špecifikácia priznanej sumy sa ani v tomto odôvodnení nenachádza. Ak potom okresný súd mal za to,

že úrok z pôžičky bol dojednaný v súlade s dobrými mravmi, a to až do zaplatenia, mal v rozsudku uviesť
ich výpočet, s uvedením presných dátumov, po ktoré bol v omeškaní so zaplatením úrokov z pôžičky. V
zmysle znenia odôvodnenia dopĺňacieho rozsudku sa možno len domnievať, že ak okresný súd rozhodol
o podanom žalobnom návrhu v plnom rozsahu, priznal sumu 37.882,64 Eur pozostávajúcu z úrokov z
pôžičky vypočítanú v zmysle špecifikácie žalobného návrhu žalobcu, priznal žalobcovi úrok z omeškania

aj za obdobie, resp. dni, počas ktorých žalobca už disponoval s čiastočnými úhradami z jeho strany, a to
sumy 30.000,- Eur dňa 23.12.2000, sumy 50.001,- Eur dňa 24.1.2011, sumy 15.000,- Eur dňa 11.2.2011,
sumy 55.000,- Eur dňa 21.10.2011 a sumy 50.000,- Eur dňa 14.8.2012. Okresný súd sa vo svojom
rozsudku tiež žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami vo vzťahu k úprave
dojednaného úroku z pôžičky v zmluve o pôžičke uzatvorenú notárskou zápisnicou zo dňa 4.11.2009,

ktorá bola výslovne dohodnutá v bode II a z ktorého gramatického logického výkladu je zrejmé, že
zmluvné strany si neurčili odchylne dobu, za ktorú sa má platiť úrok z pôžičky tak, že by sa mal platiť až
do doby skutočného vrátenia pôžičky. V notárskej zápisnici nie je nikde takéto ustanovenie, nikde nie je
uvedenátakáto„odchylnádohoda“. Naopakzmluvnéstranysidohodlizaposkytnutiepôžičky15%ročný
úrok. Zmluva o pôžičke bola uzavretá na jeden rok a k tomuto odpovedala aj dohoda o úroku z pôžičky

- na jeden rok. Nikde nie je uvedená dohoda, že ide o úrok z pôžičky na dlhšie ako jeden rok, nikde
nie je uvedená dohoda, že by išlo o úrok z pôžičky na dobu „skutočného vrátenia pôžičky“. Súd prvej
inštancie preto na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré
uzavrel tak, že zmluvné strany si mali dohodnúť úrok z pôžičky odchylne až na dobu skutočného vrátenia
pôžičky. Súd nerozlišoval úrok z pôžičky, ktorý v danom prípade predstavuje určitú sumu, od úroku z

omeškania. Vzhľadom k nárokom žalobcu uvádza, že žalovaný splatil tak istinu, ako aj úrok z omeškania
nesplatenej istiny. Priznaním úroku z pôžičky po termíne 4.11.2010, by boli priznané žalobcovi nároky
aj na úrok z omeškania (ktorý mu už bol zaplatený) aj na úrok z pôžičky popri sebe, na čom však
zmluvné strany neboli dohodnuté. V tejto súvislosti odvolateľ odkázal aj na právnu teóriu, konkrétne
výklad Občianskeho zákonníka - Veľký komentár, Fekete, str. 1975 a nasl. V tejto súvislosti poukazuje na

ustálenú judikatúru súdov SR, v zmysle ktorej úrok z pôžičky patrí za obdobie od poskytnutia pôžičky do
určeného dňa splatnosti pôžičky, konkrétne ide o uznesenie NS SR č.k. 3 MCdo 10/2012, rozsudok NS
SR č.k. 4 Obo 188/2007, uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/57/2012, rozsudok Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č.k. 8C/147/2010 a ďalšie. Okresný súd sa pritom vo svojom rozsudku žiadnym
spôsobom nevyjadril k dohode medzi stranami týkajúcej sa úrokov z pôžičky uvedenej v samotnej

zmluve, pričom uvedená námietka predstavuje podstatnú námietku, ktorá má vplyv na oprávnenosť
výšky priznaných úrokov z pôžičky v prospech žalobcu. Tu poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu
v Nitre č.k. 25Co/307/2013. Napokon má za to, že okolnosti uvádzané v rozhodnutí Krajského súdu v
Trnave č.k. 25Co/56/2013, nemožno aplikovať na zmluvný vzťah strán, ktoré si výslovne dohodli výšku
odmenyzaužívanieistiny15%ročneobmedzenúnaobdobiejednéhoroka(dojednanádobaposkytnutia

pôžičky, pričom pre prípad jej nesplatenia späť veriteľovi sa žalobca s dlžníkom dohodli na úrokoch
z omeškania). Z uvedeného vyplýva, že žalobca si s ním výslovne dohodol výšku aj časové obdobie
pre úhradu úrokov z pôžičky, ako aj úrokov z omeškania, z čoho vyplýva, že úrok z pôžičky v tomto
prípade nemôže existovať popri úroku z omeškania z nezaplatenej sumy. Odvolateľ potom uzatvára,že má za to, že úrok z pôžičky v súlade s dobrými mravmi je v maximálnej výške 8%, pričom úrok z
pôžičky v zmysle znenia zmluvy o pôžičke patrí žalobcovi len za obdobie, na ktoré bola zmluva o pôžičke
uzatváraná - jeden rok a k tomu odpovedala aj doba úroku z pôžičky 15% ročný úrok sa rovná 8% z

200.000,- Eur - resp. vo výške 16.000,- Eur. Dňa 16.7.2013 tento úrok bol žalobcovi aj zaplatený. Na
základe uvedeného má preto za to, že vo zvyšku by malo byť rozhodnuté o zamietnutí žalobného návrhu
žalobcu v celom rozsahu. Žalovaný podal odvolanie aj voči priznaným trovám konania, v rámci ktorého
sporuje účelnosť úkonu právnej pomoci pod poradovým číslom 3 - vyjadrenie k odporu, tiež sporuje
spôsobustáleniavýškyodmenyzaúkonprávnejpomocipodporadovýmčíslom8,atoodvolaniežalobcu

proti rozsudku súdu počítanej zo sumy 53.882,64 Eur, pričom súd vo svojom rozsudku ho zaviazal na
úhradu sumy 28.733,66 Eur a len vo zvyšku (suma 25.148,98 Eur) ju zamietol. Preto aj v prípade, že
žalobca označil svoje odvolanie ako dovolanie voči celému rozsudku súdu prvej inštancie, mohol podať
odvolanie len v časti 25.148,98 Eur. To isté platí aj pre úkon právnej pomoci pod poradovým číslom 9 -
vyjadrenie k odvolaniu žalovaného a napokon pokiaľ ide o úkon právnej pomoci pod poradovým číslom
10 - pojednávanie z 29.6.2015, predmetné pojednávanie bolo zmarené v dôsledku neinformovanosti

právneho zástupcu žalobcu o tom, že mu bola uhradená suma 16.000,- Eur dňa 15.7.2013, v dôsledku
čoho, konkrétne nekonania žalobcu, ktorý neupovedomil svojho právneho zástupcu o skutočnosti, že
mu bola uhradená suma 16.000,- Eur, bolo pojednávanie v rozpore so zásadou hospodárnosti konania
zmarené. V zmysle uvedeného má preto za to, že trovy konania spočívajúce v priznaní trov právnej
pomoci za úkon pod poradovým číslom 10 v sume 532,77 Eur v prospech žalobcu je v rozpore s

ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, najmä § 147 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
resp. so zásadou účelného uplatňovania trov konania. Rovnako aj priznanie režijného paušálu, vrátane
priznania náhrady za stratu času, uplatnené za zmarené pojednávanie dňa 29.6.2015 z dôvodov na
strane žalobcu, je rozpor s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, resp. so zásadou účelného
uplatňovania trov konania. Na záver i úkon právnej pomoci pod poradovým číslom 11 (čiastočné

späťvzatie žaloby) a 12 (pojednávanie z 22.10.2012) malo byť počítané zo sumy 37.882,64 Eur - keďže
žalobcovi bola uhradená suma 16.000,- Eur už dňa 15.7.2013 a nie potom zo sumy 53.882,64 Eur. Pri
náhrade cestovného si žalobca účtuje náklady za pohonné hmoty v cene vrátane DPH a následne takto
vypočítané hodnote nákladov za pohonné hmoty počíta opakovane DPH - teda dochádza k duplicitnému
účtovaniu DPH. Takýmto spôsobom súd priznal žalobcovi duplicitne nárok na DPH. Z týchto dôvodov

je samotné rozhodnutie o náhrade trov konania nesprávne a navrhuje, aby odvolací súd v tejto časti
rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca prostredníctvom právneho zastúpenia nevyjadril.

9. Skôr ako odvolací súd pristúpi k preskúmaniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje
za vhodné zhrnúť nasledovné. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je už druhé v poradí,
keď ostatným rozhodnutím súd prvej inštancie o žalobnom návrhu na zaplatenie sumy 53.882,64 Eur
rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28.733,66 Eur, v lehote troch dní
od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania tak, že

žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal, ktoré rozhodnutie zo dňa 22.5.2013,
č.k. č. k. 10C/169/2012-141 na odvolanie žalobcu a žalovaného Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa
28.7.2014, č. k. 25Co/56/2013-238 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie. Po
vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie súd o veci rozhodol znovu napadnutým rozsudkom
v spojení s dopĺňacím rozsudkom, po predchádzajúcom zastavení konania v časti zaplatenia 16.000,-

Eur uznesením zo dňa 22.10.2015, č. k. 10C/169/2012-295.

10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených

práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d) a f) OSP, ktoré má
ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných

rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaverejnejtabulianawebovejstránkesúdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k právnemu záveru, že odvolaniu vo

veci samej nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku o
veci samej vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v tejto výrokovej
časti v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

12. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť,

či súd prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil dôvodnosť nároku žalobcu na dohodnutý úrok
z pôžičky 15% ročne, ktorý má byť podľa odvolateľa v rozsahu 7% rozporný s dobrými mravmi, odo
dňa poskytnutia pôžičky až do jej skutočného vrátenia, teda nie len do termínu, kedy mala byť podľa
zmluvy o pôžičke uzatvorenej stranami dňa 4.11.2009 pôžička vrátená, ako to tvrdí odvolateľ a aj za
dni, počas ktorých žalobca už disponoval s čiastočnými úhradami od žalovaného po termíne dohodnutej

splatnosti pôžičky.

13. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

14. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

15. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom (zrušujúcom) rozhodnutí vyslovil, že z citovaných
zákonných ustanovení vyplýva, že podstatnou náležitosťou obsahu zmluvy o pôžičke je okrem

označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť
i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou
(kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi. Poskytovanie peňažnej pôžičky je obvykle spojené s platením úrokov. Úrok je odplata za
užívanie peňažnej požičanej sumy (istiny) a platí sa v určitom dohodnutom percente. Jeho výška je

stanovená dohodou oboch zmluvných strán.

16. Občiansky zákonník v platnom znení neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, do akej výšky je
možné dojednať úroky pri pôžičke peňazí medzi fyzickými osobami. Z tejto skutočnosti však nemožno
úspešne vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a

že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. S poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
je skutočne možné, ako to žiadal žalovaný (odvolateľ), vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu
veriteľovi nepriznať neprimerane vysoký úrok dojednaný s dlžníkom, ktorý by bol v značnom rozpore
s úrokovými mierami obvyklými z praxe peňažných ústavov (bánk). Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor
spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je vlastný všeobecne uznávaným
vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom
vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou
časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Za dobré mravy sa považuje súhrn etických,

všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržovanie je často krát zabezpečované
aj právnymi normami tak, aby každé správanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami
demokratickej spoločnosti. Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky
dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce všeobecne uznávanýmpravidlám správania a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v rozpore s dobrými
mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky súčasne napĺňa skutkovú podstatu trestného činu
úžery, a to za predpokladu, že ide (má ísť) o plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného

plnenia v hrubom nepomere, a že veriteľ pritom zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo
rozrušenie dlžníka. Dohoda, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky,
je neplatná (§ 39 Obč. zák.), a to buď pre rozpor so zákonom (ak predstavuje naplnenie skutkovej
podstaty trestného činu úžery, prípadne iného trestného činu) alebo pre rozpor s dobrými mravmi (v
ostatných prípadoch). Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka alebo jeho ust. § 39, je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť
zvážené všetky rozhodujúce okolnosti. V tejto súvislosti odvolací súd už v predchádzajúcom zrušujúcom
uzneseníodkázalnaviacerérozhodnutiavyššíchsúdomČeskejrepubliky,predovšetkýmnarozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1484/2004 <., z ktorých vyplýva, že neprimeraným je taký úrok, ktorého výška
podstatne presahuje úrokovú mieru v čase jej dohodnutia obvyklú.

17. Vzhľadom na to, že § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno zaradiť k právnym normám s relatívne
neurčitou - abstraktnou hypotézou, teda k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo
právnym predpisom, kladie sa zvýšený dôraz na konajúci súd, aby sám podľa svojho uváženia v každom
jednotlivom prípade vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu

okolností.

18. V danom prípade súd prvej inštancie pri posudzovaní dojednanej výšky úroku vychádzal zo
skutočnosti, že žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy potreboval finančné prostriedky na podnikanie,
dokonca mienil zmluvu uzatvoriť v mene obchodnej spoločnosti, s ktorým návrhom nesúhlasil žalobca a

z tohto dôvodu došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi fyzickými osobami so zriadením záložného
práva. Predmetom záložného práva boli nehnuteľnosti evidované na Liste vlastníctva č. XXXX, pre
katastrálne územie I., podľa žalovaného v hodnote 5.000 000,- Eur a v čase uzatvorenia zmluvy
žalobca bol vlastníkom aj iných nehnuteľností, ktoré z dôvodu krízy nemohol predať. V prípade, že
by nehnuteľnosti predal, nebol by nútený uzatvárať zmluvu o pôžičke. Podľa prvoinštančného súdu

sám žalovaný potvrdil, že peniaze si požičal z dôvodu zlej finančnej situácie, lebo odberateľ jeho
obchodnej spoločnosti nezaplatil faktúry vo výške 600.000,- Eur. Z týchto hľadísk potom súd vychádzal
aj pri posúdení rizikovosti žalobcu pri uzatváraní zmluvy a uzatvoril (po predchádzajúcej citácii state
z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 236/2005), že dojednaný 15 % úrok
je primeraný a neodporujúci dobrým mravom pri zohľadnení finančnej situácii žalovaného a úrokovej

miery pri pôžičkách alebo úveroch poskytovaných bankovými ústavmi v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá
sa pohybovala v rozpätí 7,89 % - 8,67 %, čo predstavuje dvojnásobok úrokovej miery v danom prípade.

19. Odvolateľ s takýmto nazeraním na otázku primeranosti výšky dohodnutých úrokov nesúhlasil,
argumentoval tým, že žalobca si bol vedomý, že požičiavanú sumu 200.000,- Eur požičiava osobe, ktorá

garantovala vrátenie požičanej sumy záložným právom na nehnuteľnosť, ktorá mala hodnotu minimálne
v dvojnásobnej výške, uzatvorila zmluvu o pôžičke vo forme notárskej zápisnice, ktorá bola zároveň
exekučným titulom a disponuje aj ďalšími nehnuteľnosťami, čím bola odstránená miera akékoľvek rizika,
preto úrok z pôžičky vo výške 15% bol medzi stranami dohodnutý v rozpore s dobrými mravmi. Podľa
odvolateľa je primeraným úrokom úrok v maximálnej výške 8%, ktorý žalobcovi dňa 16.7.2013 v sume

16.000,- Eur aj zaplatil, v ktorej časti uplatneného nároku dňa 22.10.2015 prvoinštančný súd uznesením
konanie zastavil.

20. Podľa odvolacieho súdu pri dojednávaní úrokov z peňažnej pôžičky koná v súlade s dobrými mravmi
len ten veriteľ, ktorý požaduje primerané úroky bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke

v situácii, ktorá je pre neho ťažká. Odvolací súd i naďalej zastáva názor, že neprimeraným úrokom
je spravidla ten úrok, ktorý je dohodnutý vo výške, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v čase
jeho uzatvorenia obvyklú, stanovenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, ktoré
uplatňujú banky pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Tu súd prvej inštancie správne poukázal na to,
že pri pôžičkách na základe zmlúv uzatváraných medzi fyzickými osobami (ktorou zmluvou je i zmluva

prejednávaná), najmä v prípade, keď je dlžníkom osoba nachádzajúca sa v ťažkej finančnej situácii,
majú pre veriteľa na rozdiel od pôžičiek či úverov poskytovaných peňažnými ústavmi výrazne vyššiu
mieru rizikovosti, a preto nemusí byť neprimeraný ani úrok, ktorý je dvojnásobkom či trojnásobkom
úrokovej miery peňažných ústavov. Odvolací súd neprehliadol, ako to i zdôrazňuje odvolateľ, že pôžičkabola zabezpečená záložným právom na nehnuteľný majetok, ktorý inštitút záložného práva, ktorý veriteľ
využijenazabezpečeniepohľadávky,alesúvahouorozporeúrokovejsadzbysdobrýmimravminesúvisí
(tu pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 212/2014) Preto pokiaľ

je pre žalovaného akceptovateľný len úrok vo výške približne zodpovedajúcej úrokovým mieram pri
pôžičkách alebo úveroch poskytovaných bankovými ústavmi v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke, je
potom otázne prečo pristúpil na dohodu so žalobcom o úroku vo výške tieto sadzby prevyšujúcej,
nie však podstatne, a nečerpal pôžičku, resp. úver v banke..., čo zrejme malo určitý dôvod. Preto
dojednanie úroku vo výške 15%, keď obvyklou úrokovou mierou v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke

mala byť podľa odvolateľa úroková sadzba bankových ústavov v rozmedzí 7,89% až 8,67%, ktorý úrok
nepresahuje ich dvojnásobok, teda nepresahuje obvyklú úrokovú mieru neadekvátnym spôsobom, nie je
možné považovať za rozporné s dobrými mravmi, tu podporne odkazujúc i na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 236/2015, na ktoré rozhodnutie poukázal pri odôvodňovaní
napadnutého rozsudku i súd prvej inštancie. Napokon nemožno opomenúť ani to, že žalovaný dohodu o
splatnosti pôžičky nedodržal a požičanému mu finančné prostriedky žalobcom tomuto vracal postupne

skoro dva roky.

21. Ďalšia odvolacia argumentácia vychádzala z toho, že prvoinštančný súd nezdôvodnil výpočet výšky
priznanej sumy 37.000,- Eur, ktoré pochybenie nebolo odstránené ani dopĺňacím rozsudkom, ktorým
žalobcovi priznal ešte 882,64 Eur, z odôvodnenia ktorého je síce jednoznačné, že súd žalobe vyhovej

v celom rozsahu, avšak ani v ňom sa špecifikácia priznanej sumy nenachádzala. V tejto súvislosti
odvolací súd zhodne s odvolateľom uzatvára, že pokiaľ prvoinštančný súd žalobe vyhovel, mohol pri
rozhodovaní vychádzať jedine zo špecifikácie žalobného návrhu prezentovanom žalobcom v konaní,
podľa ktorej si žalobca uplatnil úroky z pôžičky vo výške 15% ročne z požičanej sumy 200.000,- Eur a to
za čas od poskytnutia pôžičky, od 4.11.2009 do jej dohodnutej splatnosti 4.11.2010, čo predstavuje sumu

30.000,- Eur (t.j. 365 dní omeškania/365*0.15*200.000), ako aj úroky do reálneho splatenia pôžičky,
keďže žalovaný dohodnutú splatnosť pôžičky nedodržal, t.j. 15% ročne zo sumy 200.000,- Eur od
5.11.2010 do 23.12.2010, v ktorý deň žalovaný začal čiastočne plniť sumou 30.000,- Eur, čo predstavuje
za uvedené obdobie úrok 3.945,21 Eur (t.j. 48 dní omeškania/365*0.15*200.000), 15% ročne zo sumy
170.000,- Eur od 24.12.2010 do 24.1.2011, v ktorý deň žalovaný plnil sumu 50.000,- Eur, čo predstavuje

za uvedené obdobie úrok 2.165,75 Eur (t.j. 31 dní omeškania/365*0.15*170.000), 15% ročne zo sumy
119.999,- Eur od 25.1.2011 do 11.2.2011, v ktorý deň žalovaný plnil sumu 15.000,- Eur, čo predstavuje
za uvedené obdobie úrok 838,35 Eur (t.j. 17 dní omeškania/365*0.15*119.999), 15% ročne zo sumy
104.999,- Eur od 12.2.2011 do 21.10.2011, v ktorý deň žalovaný plnil sumu 55.000,- Eur, čo predstavuje
za uvedené obdobie úrok 10.830,72 Eur (t.j. 251 dní omeškania/365*0.15*104.999), 15% ročne zo sumy

49.999,- Eur od 22.10.2011 do 14.8.2012, v ktorý deň žalovaný plnil sumu 50.000,- Eur, čo predstavuje
za uvedené obdobie úrok 6.102,62 Eur (t.j. 297 dní omeškania/365*0.15*49.999), čo predstavuje spolu
sumu 53.882,65 Eur, pričom žalobca žiadal sumu 53.882,64 Eur, teda menej, ktorým žalobným návrhom
je súd viazaný.

22. Odvolateľ pritom namietal skutočnosť, že výška výpočtu úroku, ktorú predložil žalobca a súd ju
prevzal pri rozhodovaní (žalovanému tak bolo zrejmé ako súd dospel k nárokovateľnej sume uplatnenej
pohľadávky) je nesprávna, pretože takto boli žalobcovi priznané úroky aj za obdobie, resp. dni počas
ktorých žalobca už disponoval s čiastočnými úhradami.

23. Podľa § 559 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.

24.Predmetomkaždéhozáväzkujepovinnosťjednejstrany(prípadneiobidvochstrán)poskytnúťdruhej
strane určité plnenie (niečo druhej strane dať alebo určitým spôsobom konať, prípade sa nejakého
konania zdržať alebo niečo strpieť) a povinnosť druhej strany ponúknuté plnenie prijať. Na to, aby

poskytnutie plnenia, resp. prijatie plnenia, malo za následok prirodzený zánik daného záväzku (teda jeho
splnenie), musí spĺňať určité kvalitatívne požiadavky. V prípade dlžníka sa vyžaduje, aby plnil riadne
a včas. Riadnym plnením je potrebné rozumieť také plnenie, ktoré spĺňa všetky náležitosti dojednané
stranami alebo vyplývajúce z právnych predpisov, a to najmä v súvislosti s predmetom plnenia (čo sa
malo plniť), spôsobom plnenia (ako sa to malo plniť), miestom plnenia (kde sa malo plnenie poskytnúť),

osobou, ktorá mala plnenie poskytnúť aj osobou, ktorej sa malo plniť. Omeškanie predstavuje porušenie
vyššie uvedených povinností niektorou zo strán, teda keď dlžník nesplní svoj záväzok riadne alebo
včas (tzv. omeškanie dlžníka), alebo keď veriteľ neprijme riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytnesúčinnosťpotrebnúnariadnesplnenie.Omeškanietrváaždoriadnehosplneniapredmetnýchpovinností
alebo do času, kým záväzok zanikne iným spôsobom (napr. odstúpením od zmluvy niektorou zo strán).

25. V prejednávanej veci bolo nesporné vracanie pôžičky žalovaným postupne (inak po dojednanej
splatnosti) čiastkovými plneniami dňa 23.12.2010 - 30,000,- Eur, dňa 24.1.2011 - 50.001,- Eur, dňa
11.2.2011 - 15.000,- Eur, dňa 21.10.2011 - 55.000,- Eur a dňa 14.8.2012 - 50.000,- Eur, čím potom
dlh žalovaného zanikal postupne v rozsahu týchto jednotlivých plnení, ktoré jednotlivé dni postupného
vracania pôžičky boli posledné dni, za ktoré má žalobca tiež nárok na úroky. (tu pozri rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 1450/2008 týkajúce sa síce úroku z omeškania, ale
podľa odvolacieho súdu použiteľné i pre posúdenie nároku na úrok z pôžičky pri omeškaní s jej vrátením,
v ktorom najvyšší súd uzavrel, že až deň, v ktorom peňažný dlh plnením zanikol, je posledným dňom
omeškania, a preto je dlžník povinný aj za tento deň zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania)

26. Napokon zásadná odvolacia argumentácia bola založená na nesprávnom právnom posúdení otázky,

počasktorejdobymámaťžalobcaprávonaúrokyzpôžičky.Podľaodvolateľasizmluvnéstranyvýslovne
dohodli výšku odmeny za užívanie istiny (15% ročne) obmedzenú na obdobie 1 roka (dojednaná doba
poskytnutiapôžičky),pričompreprípadjejnesplateniaspäťveriteľovisastranysporudohodlinaúrokoch
z omeškania.

27. Odvolací súd sa už k danej problematika vyslovil v tom smere, že pokiaľ aj žalovaný namietal, že
veriteľ môže požadovať úrok z peňažnej pôžičky ako odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov
len do dňa splatnosti pôžičky, odvolací súd zastáva právny názor, že omeškanie dlžníka s vrátením
pôžičky nemá vplyv na povinnosť dlžníka platiť z požičanej peňažnej sumy dohodnuté úroky, avšak v
zmysleObčianskehozákonníkasaomeškanímrozširujúprávnepovinnostinastranedlžníkaopovinnosť

platiť z dlžnej sumy aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Nemožno
súhlasiť s názorom žalovaného, že úroky patria veriteľovi iba do splatnosti pôžičky, pričom počas
omeškania dlžníka nastupujú namiesto dohodnutého úroku, úroky z omeškania. V tomto smere je
potrebné vychádzať zo samotnej podstaty úrokov, ako odmeny (odplaty) za užívanie požičanej sumy.
Zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, a teda aj úroky patria veriteľovi dovtedy, kým dlžník užíva istinu,

respektíve jej časť. Dohodnutý úrok treba odlišovať od úroku z omeškania, na ktorý má veriteľ nárok
zo zákona, ak sa dlžník dostal so splnením pôžičky do omeškania a ktorý teda predstavuje sankciu
za porušenie povinnosti dlžníka vrátiť dlh (pôžičku) riadne a včas. Pri omeškaní dlžníka s plnením
peňažného dlhu má veriteľ právo nielen na dohodnuté úroky, ale aj na úroky z omeškania. Úrok a
úrok z omeškania teda môžu byť platené i popri sebe, oba tvoria príslušenstvo pohľadávky. Možno dať

žalovanému za pravdu len v tom, že § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dispozitívne zákonné
ustanovenie a strany si môžu platenie úrokov dohodnúť odchylne, avšak v tomto prípade k žiadnej
osobitnej dohode v tomto smere nedošlo, a teda veriteľ má nárok na úroky, ktoré predstavujú odmenu
za užívanie požičanej sumy až do jej reálneho vrátenia dlžníkom.

28. Na vyššie uvedenom závere odvolací súd zotrváva i naďalej, k čomu ešte dopĺňa nasledovné:

29. Rozhodovacia prax aj právne literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí
peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny. Ustanovenie § 658 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ani jeho iné ustanovenia, či ustanovenia iného právneho predpisu neupravujú,

na akú dobu možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Uvedené ustanovenie zakotvuje iba možnosť
si pri peňažnej pôžičke tieto úroky dohodnúť; o dobe, na ktorú tak možno urobiť sa nevyjadruje, preto je
možné vyvodiť, že ide o ustanovenie dispozitívne, ktoré zmluvné strany nijako neobmedzuje v možnosti
upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu v rámci zmluvnej autonómie (pokiaľ ide
o čas, na ktorú sa úroky dojednávajú).

30. Podľa čl. III. Zmluvy o pôžičke strán sporu spísanej vo forme Notárskej zápisnice dňa 4.11.2009,
č. N 162/2009, Nz 39175/2009, NCRIs 39750/2009 notárom JUDr. Miriam Hrotekovou, so sídlom v
Bratislave, Račianska 3, sa veriteľ a dlžník dohodli, že pôžička v sume 200.000,- Eur je splatná dňa
4.11.2010, kedy musí byť peňažná suma spolu s úrokom v plnej výške pripísaná na účet veriteľa,

prípadne uhradená v hotovosti do rúk veriteľa. Podľa jazykového, ale i logického výkladu tohto
ustanovenia zmluvy je možné dôjsť k záveru, že strany si v tomto ustanovení dohodli iba splatnosť
pôžičky, a nie aj dobu platenia zmluvných úrokov. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani to, že strany
si ďalej zmluvne dojednali pre prípad nevrátenia pôžičky riadne a včas tiež úrok z omeškania. Kýmdojednané úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za
omeškania s platením istiny a na rozdiel od dohodnutého úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keď
neboli zmluvne dohodnuté (tu zmluvne dohodnuté boli). V čl. II zmluvy si strany dohodli výšku úroku

ako i výšku úroku z omeškania.

31. Z popísaného v predchádzajúcom odseku je zrejmé, že zmluva o pôžičke výslovne neupravovala
dátum, do ktorého majú byť 15% úroky zaplatené. Tu je potom potrebné vychádzať z toho, že ak veriteľ
poskytne určitú sumu dlžníkovi na dočasné užívanie, tak dlžník za právo používať požičané peniaze platí

veriteľovi určitú odmenu. Peňažná suma, ktorú poskytuje veriteľ dlžníkovi za určitú odmenu je kapitálom
(istinou) a odmena, ktorú platí dlžník veriteľovi za používanie jeho peňazí sú úroky. Preto pokiaľ žalovaný
nevrátil žalobcovi poskytnutý mu kapitál (požičané peniaze) v dohodnutej lehote splatnosti, a strany si
osobitne nedohodli obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu pokiaľ ide o čas, je logické a
to vychádzajúc i z dispozitívneho znenia § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že veriteľovi patrí úrok
za celý čas používania jeho peňazí dlžníkom, teda až do zániku záväzku jeho splnením. Iné nazeranie

na vec by viedlo k tomu, že dlžníka by nič nemotivovalo vrátiť pôžičku včas, a tak vlastne disponovať s
cudzím kapitálom zadarmo, s čím nemožno zamieňať úrok z omeškania, ktorý je zákonnou sankciou za
každé omeškanie, môže stáť vedľa úrokoch a nie je odplatou za užívanie požičaných peňazí.

32. Preto pokiaľ prvoinštančný súd priznal žalobcovi dohodnuté úroky za celý čas ich užívania

žalovaným, pri absencii dohody o tom, že úroky patria len za čas do splatnosti pôžičky bez ohľadu na
to, kedy bude reálne splatená, rozhodol správne a súladne so zhora konštatovaným.

33. Vychádzajúc z uvedeného je potom zrejmé, že rozsudok súdu prvej inštancie je z hľadiska žalobcom
uplatnenýchzásadnýchodvolacíchdôvodov,tupotomužbezpotrebyzaoberaniasaiďalšímiodvolacími

námietkami, pre rozhodnutie už nerozhodnými, vecne správny a preto odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo veci samej, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.

34. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania a jeho odvolaciu
argumentáciu, podľa ktorej súd prvej inštancie pochybil pri zhodnotení účelnosti uplatňovania trov za

úkony právnej služby: vyjadrenie k odporu a pojednávanie z 29 júna 2015, ustálení výšky tarifnej odmeny
za úkony právnej služby: odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, vyjadrenie k odvolaniu
žalovaného zo dňa 1.8.2013, čiastočné späťvzatie žaloby a pojednávanie z 22. októbra 2015, ktorá
tarifná odmena za tieto úkony bola nesprávne počítaná zo sumy 53.882,64 Eur a tiež nároku na DPH
vo vzťahu k nákladom za pohonné hmoty, ktorá bola priznaná duplicitne, odvolací súd poukazuje na

nasledovné:

35. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, v časti zdôvodňovania svojho rozhodnutia o náhrade
trov konania, neuviedol a rozumne nezdôvodnil, prečo pri ustálení výšky tarifnej odmeny za poskytnuté
úkony právnej služby vychádzal práve z tej, ktorú si uplatnil žalobca vo svojom vyúčtovaní zo

dňa 17.5.2016, ktoré vyúčtovanie len prevzal do odôvodnenia napadnutého rozsudku bez právneho
zdôvodnenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v spojení s § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
platného v čase rozhodovania.

36. Ako už odvolací súd naznačil vyššie, napadnutý rozsudok v časti o náhrade trov konania, pri ustálení

výšky priznanej náhrady, súd riadne neodôvodnil, čím potom jeho rozhodnutie o výške priznanej náhrady
trov právneho zastúpenia žalobcu ako úspešnej procesnej strany, vyznieva značne arbitrárne.

37. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

38. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

39. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).40. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie

považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

41. Podľa § 157 ods. 2 OSP - účinného v čase vyhlásenia rozhodnutia, v odôvodnení rozsudku súd
uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

42. Obdobne podľa aktuálne účinného § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd

odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie
tohto odklonu.

43. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 OSP, resp. od 1.7.2016 v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania
a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení
rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť,
k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju

interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu
a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP,
resp. § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

44. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

45.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v
spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP, resp. § 365 ods. 1 písm. b) CSP v závislosti od miery znemožnenia
stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

46. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie

len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).47. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením napadnutého rozsudku v časti rozhodnutia o náhrade trov konania v súlade so
zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie

dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s
poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov konania
s poukazom na uvedené fakticky v relevantných záveroch nijako neodôvodnil ani právne a ani vecne,
nie je možné tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

48. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku o náhrade trov konania s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP
vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenej časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

49. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude postupovať v zmysle vyššie uvedených intencií. To znamená, že po

opätovnom oboznámení sa s obsahom spisu a zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich možností,
v prípade potreby i s doplnením dokazovania, znovu rozhodne o otázke náhrady trov konania novým
rozhodnutím vyhotoveným s náležitým odôvodnením v súlade s ust. § 220 CSP.

50. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, ako i jemu predchádzajúceho konania, bude rozhodnuté

v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie bude končiť (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 CSP).

51. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).