Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/91/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114210300
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114210300.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobkyne R. U., Š. X, G., zastúpená
opatrovníčkou U.. R. V. U., P.., V. Š. X, XXX XX G. proti žalovanému L.. L. V., F. M. F. X. P., o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 15C 143/2014-103 zo dňa 23.2.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobkyňa nemá právo na

náhradu trov konania a žalovanému náhradu trov konania súd priznal.
Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa voči žalovanému domáhala
náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že žalovaný vydal nezákonné uznesenie zo dňa 25.5.2004,
ktorým zamietol odvolanie podané žalobkyňou zo dňa 20.4.2004, na prešetrenie nezákonného konania
v predmetnej veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky v Bratislave zo dňa 28.6.2004, odstúpeného
podania odvolania žalobkyne zo dňa 20.6.2004, nekonanie, ale iba zaslanie oznámenia o zaslaní
odvolaní OS Poprad na ďalší procesný postup, na odškodné na základe Ústavy Slovenskej republiky.

Prvoinštančný súd zistil, že žalobkyňa R. U. na základe rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 15Ps
2/2004-21 je obmedzená v spôsobilosti na právne úkony tak, že nie je schopná samostatne vystupovať
pred úradmi, súdmi a inými orgánmi vo svojom mene, nie je schopná podávať sťažnosti, návrhy, podnety
a podobne.
Rozsudok o obmedzení spôsobilosti na právne úkony je právoplatným odo dňa 20.7.2004.
Na Okresnom súde Spišská Nová Ves prebieha konanie vo veci 15Ps 29/2014, ktorým sa žalobkyňa
domáha navrátenia obmedzenej spôsobilosti na právne úkony. Do rozhodnutia prvoinštančného súdu

o tomto nároku rozhodnuté nebolo.
Žalobkyňa vo svojich podaniach tvrdila nezákonnosti v konaní L.. V., ktorý zamietol odvolanie žalobkyne
vydaním uznesenia zo dňa 25.5.2004 č.k. Tos 14/04-39 a odstúpené odvolanie zo dňa 20.6.2004
Najvyšším súdom SR mal konať a nie zaslať okresnému súdu na ďalší procesný postup. Žalobkyňa
listinnými dôkazmi preukazovala nezákonnosť konania súdu Poprad, sudcu U.. E., tým, že vydal
uznesenie o uložení ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou žalobkyni, ktorá mala byť v
skutočnosti duševne zdravá. Bolo preukázané, že vo vydanom uznesení je nepravda, špinavé klamstvo

uvedené na adresu žalobkyne.
Prvoinštančný súd z uznesenia Krajského súdu v Prešove č.k. 2Tos 28/04-39 zo dňa 25.5.2004 zistil,
že podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku bola zamietnutá sťažnosť R. U. voči uzneseniu
Okresného súdu Poprad, ktorým súd uložil menovanej ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou.Bolo zistené, že Krajský súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel zhodne s názorom
okresného súdu k záveru, že uloženie psychiatrického liečenia ústavnou formou si vyžaduje súčasný
duševný stav R. U., čo je zrejmé zo znaleckých posudkov U.. U. G., ako aj z jej výpovede.

Žalobkyňa v priebehu konania zotrvala na prešetrení nezákonného uznesenia vydaného sudcom
Krajského súdu v Prešove JUDr. L. V. zo dňa 25.5.2004. Domáhala sa náhrady škody. Upresnila, že
žiadala sumu 5.000 eur od Krajského súdu v Prešove a 5.000 eur od Okresného súdu Poprad. Uviedla,
že sudca V. nezohľadnil a nereflektoval skutočnosti a dôkazy predložené žalobkyňou, postupoval
neadekvátne závažnosti veci, sťažnosť náležite nepreveril, resp. neprešetril.

Žalovaný sa pred prvoinštančným súdom k veci nevyjadril.
Prvoinštančný súd o uplatnenom nároku žalobkyne rozhodol podľa § 1 ods. 1, podľa § 2, § 3 zákona č.
58/1969 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ďalej podľa § 25 ods. 1 a zákona 30 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich.
Skonštatoval, že v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami je vždy nositeľom zodpovednosti za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom,
Slovenská republika, v ktorej mene priamo zo zákona vystupuje. Za Slovenskú republiku koná ústredný
orgán štátnej správy, ktorému patrí dané odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané. Ústredný orgán nekoná vo vlastnom mene, ale v mene štátu. Pasívnu vecnú legitimáciu má
teda štát.

V takom prípade je potrebné zisťoval správanie subjektu, s ktorým objektívne právo spája vznik určitého
práva alebo povinnosti. Je potrebné s takýmto subjektom konať.
Prvoinštančný súd sa týmito okolnosťami zaoberal a zistil, že v prejednávanej veci je žalovaný JUDr.
L. V., ktorý osobne nenesie zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Rozhodnutie
súdu ako orgánu verejnej moci bolo výsledkom výkonu súdnej moci. Pasívne legitimovaným subjektom

v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je štát a takisto aj štát v prípade ochrany
osobnosti, pokiaľ bolo zasiahnuté do osobnostných práv orgánmi verejnej moci pri výkone tejto moci.
Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že uznesením vydaným sudcom JUDr. L. V. jej mala vzniknúť škoda, mala
žalobkyňa ako žalovaného v spore označiť Slovenskú republiku, zastúpenú príslušným ústredným
orgánom, ktorý v mene štátu koná. JUDr. L. V. nerozhodoval v konaní, ktorého účastnou bola žalobkyňa

svojvoľne, ale ako sudca.
Preto bolo potrebné žalobu zamietnuť v dôsledku nedostatku vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného
práva.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 251 CSP a § 255 ods. 1, 2 CSP. Neúspešnej
žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože na ich nárok na tieto trovy nemá a úspešnému

žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Odvolanie
odôvodnila podľa § 365 písm. a/, b/, e/, g/, h/ C.s.p. Uviedla, že podala trestné oznámenie na
sudcu Okresného súdu Poprad JUDr. P. E. a Krajského súdu Prešov JUDr. L. V.. Táto sťažnosť na

ich konanie bola prokurátorom Generálnej prokuratúry posúdená a odstúpená na priame vybavenie
predsedovi Krajského súdu v Prešove. Konanie JUDr. V. a JUDr. E. je v nerozlučnej spojitosti. Žalobkyňa
bola nezákonným konaním sudcu V. a E. poškodená. Sudca Krajského súdu v Prešove nezákonne
nevybavil postúpené podanie z Najvyššieho súdu v Bratislave, ale namiesto vybavenia odstúpil podanie
Okresnému súdu Poprad. Sudca V. preukázane nezákonne zapríčinil násilnú deportáciu dňa 14.12.2004

do väznice v P., kde bola žalobkyňa násilne vezená a väznená do 16.8.2005. Osemmesačné väznenie
v P. poškodilo jej zdravie, dlhodobo sa liečila na neurológii v G., bolo porušené jej právo na osobnú
slobodu, na zachovanie ľudskej dôstojnosti a ochrana mena. Preto žiadala od Okresného súdu Poprad
odškodné vo výške 5.000 eur a od Krajského súdu Prešov odškodné vo výške 5.000 eur.
Namietala závery znaleckého posudku U.. G.. Na základe neplatného znaleckého posudku bola

žalobkyňa poškodená v trestnom konaní. Realizáciu tohto znaleckého posudku zavinil Krajský súd v
Prešove a jeho sudca JUDr. V. vydaným uznesením zo dňa 25.5.2004.
Žalobkyňa namietala postup prvoinštančným súdom. Namietala oboznámenie sa s rozsudkom č.k. 15Ps
2/2004-21.
Žalobkyňa na podanej žalobe trvala, poukázala na Ústavu Slovenskej republiky, podľa ktorej každý má

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, preto žiadala odškodné v sume
8 až 10.000 eur za nezákonné vydanie uznesenia. V predmetnej veci sa nejedná o úradný postup.
Uvedený záver je platný i pre odvolací Krajský súd v Prešove, až na požadovanie odškodného 5.000
eur krajským súdom a 5.000 eur Okresným súdom Poprad.3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.

4. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne.

5.Zobsahuspisovéhomateriáluvyplýva,žežalobkyňasiuplatňujevočižalovanémunároknazaplatenie

škody, ktorá škoda jej mala vzniknúť v súvislosti s tým, že žalovaný ako sudca Krajského súdu v Prešove
rozhodoval o sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu Okresného súdu Poprad U. v súvislosti s uložením
ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou žalobkyni. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný v
prejednávanej veci, z ktorej žalobkyňa odvodzuje svoje nároky, nekonal ako fyzická osoba, resp. osoba
súkromná, ale podľa zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich vykonával v označenej veci
zákonného sudcu, ktorý sudca vykonával súdnu moc zverenú mu štátom. Podľa § 25 ods. 1 zákona

385/2000 Z.z. žalovaný je vo vzťahu k štátu v osobitnom vzťahu, kde za štát koná ústredný orgán štátnej
správy súdov (ministerstvo spravodlivosti).
V prejednávanej veci žalobkyňa odvodzuje svoj nárok od rozhodnutia, ktoré bolo vydané dňa 25.5.2004.
Na právny vzťah je dôležité aplikovať ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom, keďže žalobkyňa

tvrdí,ženezákonnérozhodnutiealeboúradnýpostup,vktorombolovydanétotonezákonnérozhodnutie,
bolo vydané za účinnosti tohto zákona. Za takýto postup zodpovedá štát (Slovenská republika), v mene
ktorého koná orgán štátnej správy, ktorý je presne špecifikovaný v ust. § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000
Z.z.
Správny je preto názor súdu prvoinštančného, že pasívne vecne legitimovaným nie je žalovaný, ktorý

nie je ako fyzická osoba - sudca, nositeľom objektívnej zodpovednosti voči žalobkyni. Preto v danom
prípade platí princíp jediného výlučného nositeľa zodpovednosti za škodu, ktorým bol v čase tvrdeného
vzniku škody štát.

6. Tým, že žalovaná riadne neuviedla pasívne vecne legitimovaný subjekt, nebolo namieste pristúpiť ani

k skúmaniu ďalších podmienok zisťovania existencie vzniku tvrdenej škody.
Preto správne postupoval prvoinštančný súd, keď žalobu v tomto štádiu konania zamietol ako
nedôvodnú.

7. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Úspešným účastníkom

v tomto konaní je žalovaný v plnom rozsahu. Žalobkyňa teda zodpovedá za trovy žalovaného.
Žalovanému podľa obsahu spisového materiálu nevznikli trovy odvolacieho konania, pretože sa ani k
odvolaniu nevyjadril, aj napriek výzve prvoinštančného súdu. Preto mu odvolací súd nárok nepriznal.

8. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.