Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. november 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/217/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113204266
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113204266.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pajštúnska č. 5, proti žalovaným 1/ S. H., bytom T., H. č. XX, 2/ U. H., bytom T., H. č. XX, o
zaplatenie sumy 6.685,05 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 10. novembra 2016, č.k. 17C/398/2013-172, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti ako aj v časti týkajúcej sa
náhrady trov konania žalovaných p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. o náhrade trov konania občianskeho združenia
m e n í tak, že Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom v Bratislave,
Šafárikovo nám. č. 7 s a p r i z n á v a právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

Žalovaní 1/, 2/ n e m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 2.030,25 eur zastavil,
výrokom II. žalobu zamietol, výrokom III. vyslovil, že žalovaným sa náhrada trov konania nepriznáva

a výrokom IV. Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov náhradu trov konania
nepriznal.

2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že právny predchodca žalobcu
Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 28.07.2006 uzatvorila so žalovanými zmluvu o splátkovom úvere, na
základe ktorej sa zaviazala poskytnúť žalovaným úver vo výške 150.000,- Sk a žalovaní ako dlžníci sa
zaviazali za dohodnutých podmienok úver vrátiť do 20.07.2013 v pravidelných mesačných splátkach

vo výške 2.597,- Sk. Súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky. Dňa 28.09.2011 uzatvorila
Slovenská sporiteľňa, a.s. so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej mal žalobca
nadobudnúť pohľadávku veriteľa z úverovej zmluvy. Od nej žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu
na podanie žaloby.

3. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 497, § 499, § 261 ods. 3 písm.
d/ Obchodného zákonníka, ďalej ust. § 52 ods. 1, 4, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods.

8 zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že dospel k záveru, že žalobca
platne nenadobudol pohľadávku, ktorej splnenia sa voči žalovaným v tomto konaní domáha. Je tomu
tak pre rozpor zmluvy o postúpení pohľadávky zo zákonom, teda pre jej neplatnosť v zmysle § 39 OZ.
Uzavretím tejto zmluvy o postúpení pohľadávok nebolo dodržané ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.Žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovaní udelili banka, teda postupcovi súhlas s postúpením
pohľadávky banky voči nim na iný nebankový subjekt. Tento súhlas sa podľa uvedeného ustanovenia o
bankách nevyžaduje iba v prípade, ak by napriek písomnej výzve banky jej klienti boli nepretržite dlhšie

ako 90 kalendárnych dní v omeškaní čo i len s plnením časti peňažného záväzku voči banke, pričom
zo strany banky nebolo preukázané urobenie takejto výzvy. Poukázal na iné rozhodnutia v obdobných
veciach iných Krajských súdov v Bratislave, Žiline, Trnave, Trenčíne.

4. Podľa súčasnej právnej úpravy musí súd z úradnej povinnosti v zmysle § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. o

ochrane spotrebiteľa prihliadať na akúkoľvek zákonnú prekážku, zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával. Poskytovanie úverov bankami je regulované a podlieha štátnemu dohľadu.
Je zrejmé, že obchodovanie s pohľadávkami vzniknutými z takéhoto podnikania je vzhľadom na
spoločenský význam úverovania spoločnosti bankami regulované a to práve predmetným ustanovením
Zákona o bankách.

5. Súd prvej inštancie s prihliadnutím na § 145 ods. 2 CSP s poukazom na čiastočné späťvzatie žaloby
konanie v časti o zaplatenie sumy 2.030,25 eur zastavil.

6. V konaní vystupoval na základe vlastného oznámenia o vstupe do konania vedľajší účastník na

strane žalovaných. S účinnosťou od 01.07.2016 prestal počas konania platiť Občiansky súdny poriadok.
Nový procesný predpis doterajší inštitút vedľajšieho účastníka neustanovuje a v jeho ustanovení nie je
možné vyvodiť možnosť pokračovať s vedľajším účastníkom. Od 01.07.2016 sa ex lége tohto konania
nezúčastňuje vedľajší účastník. Obdobný záver platí aj pre inštitút opatrovníka podľa § 29 O.s.p.. Pokiaľ
by zákonodarca mienil uskutočniť automatickú transformáciu vedľajšieho účastníka napr. na osobitný

subjekt v konaniach začatých od 01.07.2016, urobil by tak v prechodných ustanoveniach CSP. Podľa §
255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 257 o trovách konania súd rozhodol tak, že žalovaným, ktorí boli v konaní
úspešní, avšak nakoľko im v priebehu konania žiadne trovy nevznikli, súd im ich náhradu nepriznal.

7. Vo vzťahu k Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktorému vznikli trovy

súd rozhodoval aj o jeho práve na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie o trovách konania aj napriek
jeho neúčasti v konaní v tomto jeho štádiu pri vydaní rozsudku, súd považuje za naplnenie princípu
spravodlivého usporiadania vzťahov vzniknutých v tomto konaní. V opačnom prípade by nebolo o
trovách konania v tohto združenia, ktoré mu vznikli rozhodnuté vôbec, čím by mohlo dôjsť k poškodeniu
jeho práv. Súd vzal do úvahy aj ust. čl. 4 CSP, pričom v najbližšie posudzovanej právnej veci sú

ustanovenia CSP, ktoré upravujú trovy konania strán a ich náhradu v zmysle § 251 a nasl. CSP. Aj podľa
súdnej praxe vyvinutej podľa O.s.p. do 30.06.2016 patrilo právo na náhradu trov konania vedľajšiemu
účastníkovi rovnako ako účastníkovi konania. Pri rozhodovaní o nároku združenia ako vedľajšieho
účastníka sa súd riadil nasledujúcou právnou úvahou.

8. Uviedol, že právne postavenie vedľajšieho účastníka v Občianskom súdnom konaní do 30.06.2016
bolo upravené v ust. § 93, § 153d a § 201 O.s.p.. Pre jeho právne postavenie bolo najpodstatnejšie ust.
§ 93 ods. 4 O.s.p.. Vedľajší účastník je vo svojej podstate odborníkom na podporu ochranu záujmov
práv spotrebiteľa, ktorého ďalšie odborné zastupovanie nie je možné chápať automaticky ako účelné. Je
samozrejmé, že relevantnú skutočnú ochranu práv spotrebiteľov môže poskytovať len odborne vzdelaný

personál, známy všeobecne záväzných predpisov a judikatúry súdov. Suplovať plnenie tejto úlohy
udelením plnomocenstva advokátom v každom občianskom súdnom konaní sa preto javí ako účelové.
V prejednávanej veci právny zástupca vedľajšieho účastníka urobil v konaní okrem svojho oznámenia
o vstupe a udelení plnej moci jeden úkon právnej služby, za ktorý si uplatnil právo na náhradu trov
konania vo výške 745,58 eur. Jednalo sa o písomné vyjadrenie k žalobe. Po posúdení obsahu tohto

vyjadrenia súd konštatuje, že ide o vyjadrenie, ktoré právny zástupca zasiela v mnohých prípadoch,
ktoré prejednáva konajúci súd. Nie menej významnou skutočnosťou je aj to, že vedľajší účastník vstúpil
do konania v čase, keď bol účinný aj § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého súd prihliada aj
bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva a na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku. Pre všetky prípady rozhodovania súdu o

náhrade trov konania platí zásada, podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada tých
trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Poukázal na rozhodnutie NS
SR, sp.zn. 6Mcdo 9/2013. Pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie,
treba dôsledne rozlišovať, či právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva naprávnu pomoc alebo, či sa jedná o zneužitie tohto práva na úkor protistrany. Poukázal na opakované
zastúpenie tzv. hromadných skutkovo-právnych takmer totožných veciach, alebo zrejmá snaha zvýšiť
náklady konania protistrany. Poukázal tiež na rozhodnutie NS SR, sp.zn. 6Mcdo 5/2013, kde bol

vyslovený záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom, v tzv. hromadných veciach,
kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej, ktorej vec nemožno
považovať za trovy účelne vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Za tejto
situácie a s prihliadnutím na skutočnosť, že v písomnom podaní združenia bolo uvedené, že sa
súhlasí s rozhodnutím bez pojednávania a prípadného pojednávania sa ani nezúčastní, sa zastúpenie

vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach, ktoré napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí javí
ako odporujúce rozumnosti a teda ako zneužitie práva na právnu ochranu. V závere o potrebnosti
skúmania účelnosti trov, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia dospel NS SR aj v uznesení
7Mcdo 15/2014. Keďže pri rozhodovaní o náhrade trov konania musí súd vždy posúdiť účelnosť
vzniknutých trov, pričom na tejto skutočnosti nič nemení právo účastníka dať sa v konaní zastúpiť
advokátom. V opačnom prípade vzniká legitímna pochybnosť o tom, či právo dať sa zastúpiť nie je

iba zneužitím práva, ktorého cieľom je získanie peňažného plnenia v podobe priznaných trov právneho
zastúpenia a to aj s ohľadom na okolnosti vyššie uvedené. Preto súd prvej inštancie považoval trovy
právneho zastúpenia občianskeho združenia za neúčelné a preto mu nárok na ich náhradu nepriznal.

9. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a to proti výroku, ktorým bola jeho žaloba

zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, pretože podľa názoru okresného súdu ust. §
92 ods. 8, ktoré upravuje podmienky postúpenia pohľadávky, pričom žalobca nepreukázal, že by
postupca vyzval žalovaných pred postúpením pohľadávky k splneniu omeškaných splátok. V tejto
súvislosti poukázal na tú skutočnosť, že v konaní bolo predložené relevantné oznámenie postupcu
žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré zakladá aktívnu legitimáciu a súd má povinnosť z týchto

oznámení vychádzať. Poukázal na rozsudok NS SR 4Obdo 210/01 s tým, že v konaní bolo preukázané
relevantné oznámenie postupcu dlžníkom o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu. Poukázal na rozhodnutia KS v Žiline 5Co 248/2016, KS v Košiciach 1Co 387/2015, v
Žiline 8Co 564/2015, v Nitre 9Co 133/2013. Žalobca zastáva názor, že ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. V úprave

výnimiek z bankového tajomstva nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o
podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva,
že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia
pohľadávky. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť
vo vzťahu ku klientovi banky v tomto prípade žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnutú

NBS podľa ust. § 50 ods. 1 zákona o bankách. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkov v zmysle § 92
ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto
výzvy môže byť splnené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách. Poukázal tiež na uznesenie KS
v Prešove 12Co 223/2015. Preto mal žalobca za to, že záver okresného súdu o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie pre nepreukázanie podmienok podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že aktívnu vecnú legitimáciu preukázal predloženými
oznámeniami postúpením pohľadávok zo strany postupcu ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu
s príslušnou časťou prílohy k zmluve, žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, prípadne ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie a zároveň si uplatnil náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj náhradu trov

odvolacieho konania.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podalo včas odvolanie združenie Všeobecná ochrana práv
spotrebiteľa a to proti výroku, ktorým neboli priznané trovy prvostupňového konania. Poukázal na Nález
ÚS sp.zn. III. ÚS 457/2014, z ktorého vyplýva, že trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením

účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie,
resp. bránenie práva na súde. Iba celkom vo výnimočne v situáciách v prípade zneužitia práva na
zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako trovy vynaložené
účelne. Za zneužitie práva na zastúpenie advokátom sa nepovažuje udelenie plnomocenstva advokátovi
osobou, ktorá zamestnáva osobu s právnickým vzdelaním. Poukázal na rozhodnutia KS v Prešove,

sp.zn. 7Co 34/2012, KS v Banskej Bystrici, sp.zn. 15Co 169/2012, 17Co 87/2012 ako aj uznesenie
NS SR, sp.zn. 7Mcdo 4/2010, II. ÚS 281/2011. Poukázal aj na rozsudky ďalších krajských súdov.
Argument,žeformálneaobsahovopodobnépodaniaakoichpodávajúajvinýchprávnych byúčastníkov
konania nemala prináležať náhrada trov konania do istej miery absurdný. Advokátovi nemôže byť naujmu postup, ak z formálnej stránky upravujú každé svoje podanie podobne a taktiež mu nemôže
byť na ujmu, keď na podobnú situáciu používa podobnú, až takmer identickú právnu argumentáciu.
Pokiaľ by súd aplikoval argumenty žalobcu na všetky konania nemohol by žalovanému pre prípad

jeho plného úspechu priznať náhradu trov konania, pretože žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorá
skupuje pohľadávky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv a samotný žalobca je v konaniach zastúpený
advokátskou kanceláriou, na základe čoho si uplatňuje rovnako náhradu trov právneho zastúpenia. Vo
vzťahu k nesprávnemu záveru o tzv. hromadnosti uviedol, že trovy právneho zastúpenia treba považovať
v každom prípade za účelne vynaložené, pretože každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej

skutkovo a právne v menej zložitej veci bol zastúpený advokátom. Poukázal na nálezy ÚS III. ÚS
457/2014, IV. ÚS 84/2014, III. ÚS 457/2014. Uviedol preto, že úvaha prvostupňového súdu je ústavne
neudržateľná, nemá oporu v zákone, nesúvisí so zásadou účelnosti a nemá logické opodstatnenie.
Takéto konanie je naopak arbitrárne, vykazuje znaky svojvôle a porušuje zásadu rovnosti účastníkov
tým, že neprimerane zvýhodňuje jedného účastníka v spore na úkor druhého. Prvostupňový súd zrejme
opomenul fakt, že priznanie trov sa riadi zásadou úspešnosti v spore. Konanie bolo iniciované žalobcom,

ktorý využil svoje ústavné právo dať sa zastúpiť advokátom, ktorému by v prípade jeho úspechu bola bez
akýchkoľvekpochýbpriznanánáhradatrovkonaniavplnomrozsahu.Žiadalpretovkonečnomdôsledku,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobca je povinný nahradiť
občianskemu združeniu trovy prvostupňového konania a zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania.

11. K podanému odvolaniu zo strany združenia sa písomne vyjadril žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací
súd odvolanie združenia zamietol a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti vo výroku IV. ako vecne
správne potvrdil. Poukázal na prechodné ust. § 470 ods. 1, 2, § 474 CSP ako aj ust. § 255 ods. 1 a §
60 CSP. Súd prizná nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci len stranám sporu.
Ust. § 60 CSP vymedzuje, že stranami sporu sú žalobca a žalovaný. Ustanovenia CSP nedovoľujú

súdu, aby pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v konaniach, ktoré boli začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti CSP aplikoval iný režim, než ten, ktorý je upravený v § 251 až § 264
CSP. Združenie nebolo v súdenom prípade stranou sporu a preto nemá nárok na náhradu trov konania,
pretože súd tieto môže priznať v zmysle § 255 ods. 1 CSP len strane sporu. Okrem toho žalobca namieta
neprípustnosť vstupu združenia do konania z dôvodu nepreukázania súhlasu zo strany žalovaných

tak, ako to predpokladá § 95 ods. 1 CSP. Len na základe skutočností, že žalovaný je spotrebiteľ bez
akýchkoľvek vedomostí o predmete a stave konania, nie je možné pripraviť sa na zastupovanie v tej,
ktorej veci a teda naplniť podstatu úkonu právnej služby, príprava a prevzatie právneho zastúpenia. V
prípade tzv. osobitného subjektu nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatňovanie alebo
bránenie práva. Žalobca má za to, že tu dochádza k zneužitiu inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej

úpravy trov konania v danom prípade bola namieste aplikácia § 257 CSP. Osobitný subjekt musí byť sám
z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských
veciach. Pri osobitných subjektoch konania bolo úmyslom zákonodarcu umožniť kvalifikovanú ochranu
spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi
kvalifikovanú pomoc a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne a personálne vybavené a odborne

kompetentné. Poukázal na rozhodnutie súdu NS SR, sp.zn. 6Mcdo 5/2013 s prihliadnutím na účelnosť
vynaložených trov konania.
12. K podanému vyjadreniu sa písomne vyjadrilo združenie, ktoré opakovane poukázalo na uznesenia
KS v Trenčíne, sp.zn. 6Co 364/2016, 6Co 213/2016, 4Co 708/2015, KS v Banskej Bystrici 14Co
630/2015, 16co 800/2015, KS v Trnave 9Co 341/2015, KS v Prešove 5Co 158/2016, KS v Košiciach

6Co 322/2015, NS SR 4Mcdo 16/2014, ÚS III. ÚS 457/2014. Z hľadiska účelnosti úkonov je potrebné
odmietnuť úvahy žalobcu, že trovy nepovažuje za účelné. Je potrebné poukázať na to, že vedľajší
účastník odborne a kvalifikovane viedol procesnú obranu žalovaných. Opodstatnenosť trov právneho
zastúpenia potvrdzuje aj judikatúra s tým, že keďže ust. § 93 ods. 4 O.s.p. výslovne upravuje, že vedľajší
účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z toho možno vyvodiť len jeden záver

a to, že vedľajší účastník má rovnako právo na právnu pomoc pred súdmi, ktoré sa v rámci civilného
súdneho konania realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným
zástupcom a právo na náhradu trov konania bez akýchkoľvek pochybností patrí im náhrada trov
právneho zastúpenia. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa, nachádza svoju
opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Trovy vynaložené

účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu
konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo ako v
danom prípade procesná obrana proti takémuto tvrdenému nároku. Každý má právo na to, aby sa hoci aj
v jednoduchej skutkovo a právne menej zložitej veci bol zastúpený advokátom. Žiadali preto, aby krajskýsúd ako súd odvolací v konečnom dôsledku zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. tak,
že prizná združeniu právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj pred odvolacím
súdom.

13. Žalobca a žalovaný sa opakovane vo veci písomne nevyjadrili.

14. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470
CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu

prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. ako vecne správne potvrdiť, pričom
v náväznosti na § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd v tejto časti v celom rozsahu poukazuje na vecne
správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a
sčasti zmeniť podľa § 388 CSP a to v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov konania občianskeho
združenia, teda vo výroku IV. zmeniť z týchto dôvodov:

15. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 2.030,25
eur zastavené odvolaním napadnutý nebol, a preto v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie
právoplatný a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknutý.

16. Predmetom prieskumu zo strany odvolacieho súdu bol potom výrok II., ktorým bola žaloba

zamietnutá a vrátane závislých výrokov III., IV. o náhrade trov konania ako žalovaných, tak aj
Občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov.

17. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na nedostatku vecnej aktívnej legitimácie zo strany
žalobcu v náväznosti na nedodržanie postupu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách zo strany právneho

predchodcu žalobcu, teda Slovenskej sporiteľne.

18. Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci v prípade
pohľadávky banky je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách je
iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy

banky na plnenie potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Tieto predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo Zákon o bankách. A aj
keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky
postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je

potom v zmysle § 39 OZ neplatný.

19. V danej veci žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok podľa
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách pre platné postúpenie, t.z. že nebolo preukázané, že práve Slovenská
sporiteľňa písomne vyzvala a výzvu doručila žalovaným, pričom oznámenie o postúpení takúto výzvu

nenahrádza, t.z. že poskytla žalovaným 90 dňovú lehotu na splnenie dlhu a následne svoju pohľadávku
postúpila a preto možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky,
ktorou mal žalobca pohľadávku proti žalovaným nadobudnúť je pre rozpor so zákonom neplatná a
žalovaný tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej pohľadávky.

20. Ako vyplýva z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré na posúdenie danej právnej veci použil
súd prvej inštancie, toto ustanovenie neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane
bankového tajomstva ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky bankou a teda ide o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam
Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie

citovaného ustanovenia ako aj jeho zaradenie do časti Zákona o bankách, ktorej nadpis znie Ochrana
klientov a bankové tajomstvo. Účelom tohto ustanovenia nie je len ochrana bankového tajomstva, ale
aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez
súhlasu klienta postúpiť pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrário znamená, že ak podmienky
uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže.

Postúpeniepohľadávkybankoubezsplneniapodmienokuvedenýchvust.§92ods.8Zákonaobankách
je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa
§ 39 OZ, pričom na takúto absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo.
Preto dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorýmbol nárok zamietnutý pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu ako vecne správny
potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, pričom odvolací súd zároveň nezistil pochybenie na strane súdu
prvej inštancie vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania žalovaných 1/, 2/ a preto aj vo výroku

III. napadnutého rozsudku bol tento ako vecne správne potvrdený.

21. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolaním Občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv
spotrebiteľa vo vzťahu k výroku IV., ktorým mu súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania
voči žalobcovi. Vo vzťahu k právnemu postaveniu občianskeho združenia odvolací súd konštatuje,

že toto vystupovalo v spore do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaných,
pričomdňom01.07.2016stratilototoobčianskezdruženiezmenouprávnejúpravyobčianskehosúdneho
konania postavenie vedľajšieho účastníka v spore. Na druhej strane je však nutné konštatovať, že
tu platia prechodné ust. § 470 ods. 2 CSP, z ktorého vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali pred 01.07.2016, kedy stal účinným nový procesný kódex sporový poriadok zostávajú
zachované. Medzi účinky oprávneného vstupu vedľajšieho účastníka do občianskeho súdneho konania

do 30.06.2016 môžeme zaradiť aj vznik práva vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v prípade
úspechu účastníka konania, na ktorého strane v spore vedľajší účastník vystupoval. Ak potom nejakej
osobe v postavení vedľajšieho účastníka vznikli trovy konania je potrebné pri meritórnom skončení
sporu s ohľadom na jeho výsledok skúmať, či táto osoba má právo na ich náhradu a to bez ohľadu na
skutočnosť, že medzičasom postavenie tejto osoby ako vedľajšieho účastníka v spore zaniklo.

22. Odvolací súd sa domnieva, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania osoby, ktorá mala do
30.06.2016 v spore postavenie vedľajšieho účastníka je potrebné rozhodnúť podľa čl. 1 ods. 1 v spojení
s príslušným ustanoveniami CSP upravujúcimi náhradu trov konania. V zmysle čl. 4 ods. 1 CSP, ak sa
právna veci nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec
sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu

najbližšiu v posudzovanej veci. Keďže CSP nemá výslovné ustanovenie náhrade trov konania osôb,
ktoré do 30.06.2016 vystupovali v občianskych súdnych konaniach v postavení vedľajších účastníkov, je
potrebné vychádzať z toho, že podľa ustálenej súdnej praxe úspech, resp. neúspech účastníkov konania
bolo možné z hľadiska náhrady trov konania pričítať aj vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu v spore
na ich strane. Ak má teda strana právo na náhradu trov konania, má toto právo aj vedľajší účastník, ktorý

v spore na jej strane vystupoval. Z tohto pohľadu je potom potrebné právo vedľajšieho účastníka, resp.
osoby, ktorá mala toto postavenie v spore do 30.06.2016 posúdiť podľa ustanovení CSP upravujúcich
právo na náhradu trov konania strany sporu, teda podľa § 255 CSP v prípade meritórneho rozhodnutia
sporu.

23. Pokiaľ teda v prejednávanej veci bola žaloba sčasti zastavená a sčasti bola zamietnutá, majú
žalovaní v zásade nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 256
ods. 1 CSP a preto s nimi má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa čl. 4 ods. 1 v spojení
s vyššie citovanými ustanoveniami CSP aj osoba, ktorá na strane žalovaných vystupovala v konaní do
30.06.2016 ako vedľajší účastník, teda občianske združenie. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci

však v zásade úspešným žalovaným náhradu trov konania nepriznal, pretože týmto v konaní žiadne
trovy nevznikli s čím sa odvolací súd stotožnil. Na druhej strane však dospel k záveru, že rovnako ani
združenie nemá nárok na náhradu trov konania z dôvodu neúčelnosti.

24. Pokiaľ ide o namietanú a deklarovanú účelnosť trov konania občianskeho združenia, je potrebné

si uvedomiť, že od účinnosti CSP, teda od 01.07.2016 sa rozhodovanie o náhrade trov konania deje
v dvoch fázach. Najprv je rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania, teda ktorá strana má nárok
na náhradu trov konania a v akom rozsahu. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia potom súdny úradník
súdu prvej inštancie rozhodne o konkrétnej výške náhrady trov konania, ktorá má byť zaplatená. Trovy
konania strany sa však nemôžu posudzovať ako celok, ale každý úkon ako každé platenie trov konania

je potrebné posudzovať samostatne a to aj z hľadiska toho, či boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo
ochranu práva. Účelnosť trov konania strany, ktorej je priznaný nárok sa skúma z uvedenej druhej fáze
rozhodovanie o náhrade trov konania, kedy súd vyčísluje sumu náhrady s ohľadom na konkrétne úkony
strany v spore. Až tu môže súd vziať do úvahy, či vynaložené trovy boli v príčinnej súvislosti s procesným
postojom strany predmetu konania, či ich vynaloženie sledovalo procesné presadzovanie uplatneného

nároku alebo procesnú obranu proti takémuto tvrdenému nároku, teda vziať do úvahy účelnosť trov. V
prípade, že dospeje k záveru o neúčelnosti niektorých trov konania, tieto do sumy náhrady trov konania
nezahrnie.25. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie vo vzťahu k náhrade trov združenia dospel k záveru,
že tieto trovy neboli vynaložené účelne a preto im ich nepriznal. S týmto konštatovaním sa odvolací súd
nestotožňuje. Odvolací súd nespochybňuje právne závery NS SR, na ktoré poukázal súd prvej inštancie

vo svojom odôvodnení, avšak v každej prejednávanej veci je potrebné zobrať do úvahy konkrétne
okolnosti danej veci ako aj konkrétne správanie sa strán sporu.

26. V prejednávanej veci je nepochybné, že Združenie na ochranu spotrebiteľa podalo dňa 14.12.2015
písomnévyjadreniekprejednávanejveci,vrámciktoréhonamietalosplneniepredpokladovstanovených

v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v spojení s § 524 OZ, z čoho teda vyplýva, že pokiaľ aj súd
prvej inštancie v prejednávanej veci rozhodol v zmysle námietok zo strany združenia, t.z. že aplikoval
cit. ustanovenia zákona, nemožno tu hovoriť o neúčelnosti trov právneho zastúpenia. Odvolací súd
sa preto stotožňuje s odvolaním združenia, ktoré uviedlo, že trovy konania vzniknuté v súvislosti so
zastúpením účastníka advokátom je potrebné v zásade považovať za trovy vynaložené účelné na riadne
uplatňovanie, resp. bránenie práva. Za stavu, kedy žalobca skupuje pohľadávky bankových subjektov

a podáva obsahovo totožné žaloby na súde, kde z rozhodovacej praxe ako súdu prvej inštancie, tak aj
odvolacieho súdu je zrejmé, že pri postupovaní pohľadávok je potrebné vždy zohľadňovať ust. § 92 ods.
8 vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky medzi bankou a nebankovým subjektom a v náväznosti na túto
skutočnosť následne skúmať vecnú aktívnu legitimáciu na strane žalobcu nie je zrejmé aká iná obrana
zo strany združenia vo vzťahu k namietanému postúpeniu pohľadávky by mohla byť považovaná za

vyjadrenie, ktoré nespĺňa znaky hromadného podania, nakoľko aj žaloby zo strany žalobcu sú podávané
hromadne v obdobne skutkovo a právne totožných veciach. Vo zvyšku odvolací súd poukazuje na
judikatúru, ktorú citoval v odvolaní pôvodne označený vedľajší účastník na strane žalovaného, s ktorou
sa odvolací súd stotožňuje.
27. Preto v konečnom dôsledku dospel odvolací súd k tomu právnemu záveru, že záver súdu

prvej inštancie vo vzťahu k nepriznaniu náhrady trov konania združenia nebol vecne správny a
preto rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku IV. zmenil tak, že v konečnom dôsledku pôvodne
označenému vedľajšiemu účastníkovi, ktoré malo túto pozíciu do 30.06.2016 priznal právo na
náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý úspech vo veci nemal. Vo vzťahu k namietanej účelnosti
potom poukazuje na svoje odôvodnenie vyššie, ktoré bude predmetom skúmania už pri konkrétnom

rozhodovaní o samotnej výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie.

28. O náhrade trov konania úspešných žalovaných 1/, 2/ bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP, kedy v odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ ich náhrada
priznaná nebola, nakoľko týmto v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

29. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, §
255 ods. 1 CSP, kedy v odvolacom konaní úspešnému Občianskemu združeniu bola priznaná náhrada
trov odvolacieho konania s prihliadnutím na rovnaké princípy, z ktorých odvolací súd postupoval pri
rozhodovaní o trovách konania pred súdom prvej inštancie, prechodné ustanovenia CSP a čl. 1 ods. 1

CSP a to v rozsahu 100% voči žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).