Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. december 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/104/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116208453
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116208453.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu : Prima banka Slovensko, a.s.
IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanému : E. U., F..: XX.XX.XXXX,
T. A. XXX, XXX XX A., o zaplatenie 676,14 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č. k. 13C/132/2016-24 zo dňa 10.06.2016 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu

podanú dňa 25.04.2016, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 676,14 Eur spolu
s úrokom vo výške 28 % p.a. od 12.06.2013 do zaplatenia. a nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalobcu s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 1, § 153 ods.
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“); § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa, § 497, § 708 ods. 1, 2, § 709 ods. 1 prvá veta, § 710 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „OBZ“); § 107 ods. 1, § 451 ods. 2 zákona

č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“);

3. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že zo Zmluvy o spolupráci pri poskytovaný bankových
produktov a služieb vyplýva, že dňa 27.10.2008 uzavreli žalobca ako banka a žalovaný ako majiteľ účtu
Zmluvu o zriadení účtu č. 8868529001. V bode 4. tejto zmluvy označenom ako „návrh majiteľa účtu
na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby Povolené prečerpanie na osobnom účte“ je pri zriadení
službyPovolenéprečerpanienaosobnomúčtevyznačenámožnosťNIE.Ztejtozmluvyatvrdenížalobcu

o nepovolenom debete tak vyplýva, že povolené prečerpanie na osobnom účte medzi účastníkmi
dojednané nebolo. Z predloženého výpisu z účtu vyplýva, že tento účet bol ku dňu 31.12.2012 v tzv.
debete (zápornom zostatku) vo výške - 545,66 Eur, teda že žalobca z neho vykonal a na ňom zaúčtoval
platby v tejto výške aj keď žalovaný na ňom nemal potrebné peňažné prostriedky, a dňa 11.6.2013 na
ňom žalobca po započítaní ďalších debetných položiek vykonal tzv. vyrovnanie zostatku vo výške 676,14
Eur.

4. S ohľadom na podanú žalobu, považoval súd prvej inštancie za potrebné poukázať predovšetkým
na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti
(skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, resp. jeho
jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne zjednodušenéa netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym
javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu.
Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového

poriadku (účinného od 01.07.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v
žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. Ani z týchto príloh však nevyplývajú
všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“
spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné
na www.ceska-justice.cz ). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú

(formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných
(rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už vo
vzťahuktzv.istine -kdeabsentujevýslovnéazrozumiteľnétvrdenieoposkytnutípeňažnýprostriedkovv
určitej výške a záväzku na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto vrátenia).
Na doplnenie uvedeného súd prvej inštancie poukázal aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa
17.06. 2010, sp. zn. 33 Cdo 2259/2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn.

6 MCdo 17/2010. Konštatoval, že Žalobca vo svojom návrhu všeobecným poukazom na výpisy z účtu
neuviedol v podstate žiadne konkrétne dôvody, ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali uplatnený
nárok. Celá argumentácia k nemu je v podstate založená len na dôvere v jeho strohé vyčíslenie vo
výpise z účtu vypracovanom žalobcom. V sporovom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením
sporných strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle

ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, však v súdnom konaní nemožno nekriticky
akceptovaťavychádzaťibazjednostrannýchnepreskúmateľnýchvyčíslenísporovejstrany(dodávateľa)
bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo vyplývať. Nemožno
súhlasiť s názorom žalobcu, že evidovanie pohľadávky v uvedenom výpise z účtu je snáď akousi
verejnou listinou, a tento výpis potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému.

Podľa § 134 O.s.p. iba listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v
medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú,
že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť
toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Je zrejmé, že v návrhovom konaní je povinnosťou a
zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno

tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré
by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu),
a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo nevyplýva, nemožno mu priznať súdnu ochranu,
a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť zamietnutý. V danom prípade pritom zo žaloby vyplýva len
to, že žalobca bez právneho dôvodu (§ 710 OBZ) z účtu žalovaného vykonal v jeho prospech platby

aj keď žalovaný na to nemal potrebné peňažné prostriedky (nepovolený debet), a mohol by tak mať
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže však posledné plnenie mu podľa ním vedeného
výpisu z účtu poskytol ešte 11.6.2013 a žaloba bola podaná neskôr ako dva roky po tom (25.4.2016),
tento nárok je v zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ premlčaný. Okrem toho z predloženého výpisu z účtu
vyplýva, že dôvodom platieb realizovaných nad rámec vlastných peňažných prostriedkov žalovaného

mali byť (minimálne z časti) aj rôzne poplatky a úroky vyúčtované žalovanému, z návrhu žalobcu však
nevyplývajú žiadne konkrétne dôvody týchto nárokov, prečo a na základe čoho ich žalobca v konkrétnej
výške žalovanému účtoval a z jeho účtu zrazil. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že ohľadom tohto
nároku žalobca bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno neuniesol, teda v čase rozhodovania súd nezistil
právny dôvod, podľa ktorého by bol žalovaný povinný túto sumu žalobcovi zaplatiť, a jeho nárok na

vydanie eventuálneho bezdôvodného obohatenia je už aj premlčaný, a preto ho, podľa toho ako bol
predmet konania skutkovo vymedzený v návrhu, považoval za nedôvodný, a žalobu zamietol.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak,
že stranám náhradu trov konania nepriznal, keď žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, bolo potrebné

priznať náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, keďže však o
trovách konania rozhoduje súd na návrh, žalovaný si ich náhradu neuplatnil a neúspešný žalobca právo
na ich na náhradu nemá.

6. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a uviedol, že

rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nesprávny, s jeho závermi sa nestotožnil a vytýka súdu,
že nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby ako strana sporu uskutočňovala
jemu patriace procesné práva a tým bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Poukázal
pritom na skutočnosť, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, ako to vyplýva z odôvodnenianapadnuté rozsudku, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 C.s.p., k čomu
však nedošlo. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania, jeho
rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie

konania žalobcom uplatňovaných nárokov, súd takýmto postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku,
odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Ide o vadu konania vymedzenú v § 365 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku, ktorá má za následok porušenie základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces. Právo na súdnu ochranu ako súčasť práva na spravodlivý proces zahŕňa
aj právo na rozhodnutie, ktorému predchádza faktická činnosť súdu v súlade so zákonom, a to konkrétne

procesným predpisom, upravujúcim postup súdu, ktorým je Civilný sporový poriadok resp. bol Občiansky
súdny poriadok. Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie súdu vo veci samej bez
úplného a určitého návrhu na začatie konania, ak pre takého rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky, pretože takýmto rozhodnutím bola žalobcovi v konaní odopreté právo na ochranu
jeho oprávneného nároku, uplatneného žalobou. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú

sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania aj náhradu
trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

7. Žalovaný sa na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie k podanému odvolaniu žalobcu
nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1
a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., vec prejednal bez nariadenia

pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na
úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9.Odvolacísúdpooboznámenísasobsahomnapadnutéhorozsudku,akoajobsahomodvolaniadospel

k záveru, že napadnuté rozhodnutie je dôvodné potvrdiť v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p., pretože je vo
výroku vecne správne.

10. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových

a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

11. Správne dospel k záveru súd prvej inštancie, že žalobca predložením súdu Zmluvy o spolupráci
pri poskytovaní bankových produktov a služieb preukazujúcou zriadenie osobného účtu pre majiteľa -

žalovanéhoaspoukazomnavýpisyzúčtu,neuniesoldôkaznébremenonapreukázaniesvojichtvrdenív
žalobe pre konkrétne dôvody, ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali uplatnený nárok, že na účte
žalovanéhovdôsledkuporušeniajehopovinnostívzniklonepovolenéprečerpanieúčtu.Ibaobsahvýpisu
z účtu, na ktorý listinný dôkaz žalobca v žalobe sa odvoláva, nepreukazuje skutkové tvrdenia uvádzané
v žalobe, že nepovolené prečerpanie na účte žalovaného skutočne vzniklo. Navyše, žalobca neuniesol

dôkazné bremeno ani v ďalšej časti uplatneného nároku, týkajúcich rôznych poplatkov a úrokov, ktoré
boli žalovanému vyúčtovaná a z účtu zrazené.

12. Odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v namietanom nesprávnom postupe súdu prvej inštancie
týkajúceho sa možného postupu podľa § 129 ods. 1 C.s.p. nie je dôvodná. V danom prípade podanie

žalobcu spĺňalo zákonom stanovené náležitosti, teda údaje, ktoré vyžaduje zákon, ktoré sú nevyhnutné
pre identifikáciu podania, ale aj pre identifikáciu postupu súdu. Žaloba spĺňala všetky náležitosti
vyžadované Civilným sporovým poriadkom, pričom nešlo o podanie vadné či už po stránke jeho
neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti. Súd môže pristúpiť k poučovacej povinnosti a výzve, len pokiaľ
je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, pričom tieto náležitosti sa môžu týkať len procesného

práva, nie otázok práva hmotného. Skutočnosť, že žalobca pri podaní žaloby neuniesol bremeno
tvrdenia a dôkazného bremena vzťahujúce sa na odôvodnenie svojej žaloby v zmysle hmotného práva
nepredstavuje vyššie uvedené procesné skutočnosti predstavujúce prekážku pre ďalší postup súdu v
konaní, na ktoré sa vzťahuje postup v zmysle ustanovenia § 129 ods. 1C.s.p.. Náležite splnenie týkajúcesa povinnosti uniesť bremeno tvrdiť skutočnosti a bremeno tieto skutočnosti preukázať je už otázkou
hmotného práva, preto postupoval súd prvej inštancie správne pri posúdení náležitosti podania žalobcu.

13. Poučovaciu povinnosť súdu nemožno vykladať tak, že by mal súd poučovať strany o hmotnom práve,
pretože potom by už nešlo o odstraňovanie vád podania, ktoré bránia prerokovaniu a rozhodnutiu veci,
ale išlo by o radu účastníkovi, ako by mal postupovať, aby bol prípadne vo veci úspešný. Uvedené by
znamenalo inter alia tiež porušenie práva účastníka na rovnaké postavenie v prebiehajúcom súdnom
konaní (porovnaj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 223/2013).

14. Správnym je aj záver súdu prvej inštancie, že s prihliadnutím na platby vykonané žalobcom v
prospech žalovaného by v danom prípade išlo o vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného,
avšak so zreteľom na to, že posledné plnenie žalovanému bolo poskytnuté dňa 11.06.2013 a žaloba
bola podaná neskôr ako dva roky od tohto dňa (25.04.2016), je tento nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenie v zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 OZ premlčaný.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky žalobcu za dôvodné.
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 a
2 C.s.p..

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods.
1 C.s.p., kedy neúspešnému žalobcovi v odvolacom konaní náhrada trov odvolacieho konania nepatrí
a žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).