Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/123/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213205402
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8213205402.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: SPRAVBYT, s.r.o. so sídlom
Hurbanova 18, 085 01 Bardejov, IČO: 31683061, právne zastúpeného JUDr. Jozefom Sotolářom,
advokátom so sídlom Južná trieda 1, Košice, proti žalovaným v 1. rade: Mesto Bardejov, Radničné
námestie 16, 085 01 Bardejov, zastúpenému JUDr. Jozefom Stašákom, advokátom so sídlom
Andraščíkova 3, Bardejov, v 2. rade BARDBYT spol. s r.o., IČO: 36 476 633, Moyzesova 7, 085 01
Bardejov, o zaplatenie 14.460,96 € s príslušenstvom,, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov, č. k. 1C 143/13-225 zo dňa 03. 04. 2017 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na nárhadu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu a vyslovil, že žalovaní v 1. -
2.rade majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.Predmetomkonaniabolnárokžalobcunazaplatenienedoplatkovplatiebzaslužbyspojenésužívaním

bytov za obdobie rokov 2009 a 2010. Žalobca požadoval zaplatenie týchto služieb od vlastníka bytov,
ktorým bol žalovaný v 1.rade a od žalovaného v 2.rade ako správcovskú spoločnosť z dôvodu, že v
predmetnom bytovom dome v tomto období vykonával správu bytov.

3. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vlastníkovi bytu zamietol návrh s poukazom na tieto skutočnosti:

„Za rozhodné obdobie v tomto konaní, teda od 1.1.2009 do 31.12.2010 žalovaný v 1. rade žalobcovi

neplatil za výkon správy bytového domu A..

Výsledky hlasovania vrátane výpovede žalobcovi z výkonu správy sú podľa názoru súdu platné a
vyplývajú z konania vedeného na tunajšom súdu pod spisovou značkou 1C 362/2005,
rozhodnutia ktoré sú súčasťou spisového materiálu. Potrebná nadpolovičná väčšina vlastníkov
vypovedala zmluvu o výkone správy s žalobcom a k 1.1.2005 sa stal správcom bytového domu A.
spoločnosť BARDBYT s.r.o.. Následne vlastníci 17.12.2004 uzavreli platnú zmluvu o výkone správy so

spoločnosťou BARDBYT s.r.o., ktorá sa s účinnosťou od 1.1.2005 stala správcom bytového domu A. a
keďže správu bytového domu môže vykonávať iba jeden správca, od tohto okamihu boli vlastníci povinní
platiť za služby spojené s bývaním svojmu správcovi a nie žalobcovi, ktorý správu uvedeného bytového
domu prestal vykonávať.Žalobca si od žalovaného v 1. rade uplatňuje svoj nárok na zaplatenie sumy 14.460,96 eur s
príslušenstvom ako aj nárok na náhradu trov konania titulom výkonu správy za obdobie od 1.1.2009 do

31.12.2010. Je nepochybné, že žalobca nevykonával funkciu správcu bytového domu od 1.1.2005 do
31.12.2010, ako aj v období od 31.12.2010, čo bolo potvrdené rozsudkom Okresného súdu Svidník sp.
zn. 2C/18/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/19/2016. V odôvodnení
súd prvej inštancie uviedol, že bolo preukázané, že s účinnosťou od 1.1.2005 vykonávala správu
bytového domu A., K. XX, B. spoločnosť Bardbyt, s.r.o., so sídlom Moyzesova 7, Bardejov. Daná

skutočnosť vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 1C/362/2005 zo dňa 30.12.2009 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 10Co/9/2010 zo dňa 10.3.2010, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 29.3.2010. Zmluva o výkone správy bola uzavretá dňa 17.12.2004. Z pozvánky na
stretnutie dňa 8.6.2010 o 17.00 hod. v kočikárni bytového domu vyplýva, že stretnutie zvoláva Spravbyt,
s.r.o., Hurbanova 18, 085 01 Bardejov, na základe žiadosti vlastníkov bytov. Je teda zrejmé, že stretnutie
vlastníkov bytov bytového domu A. zvolala spoločnosť, ktorá nebola správcom bytového domu. Nebolo

žiadnym spôsobom preukázané, aby spoločnosti Bardbyt, s.r.o. bola v súlade so zákonom vypovedaná
zmluva o výkone správy. Svedčí o tom aj samotná skutočnosť, že na stretnutí dňa 8.6.2010 bolo prijaté
uznesenie č. 4/2010-06-08, ktorým bola schválená výpoveď zo zmluvy o výkone správy s obchodnou
spoločnosťou Bardbyt, s.r.o. Zároveň bolo prijaté uznesenie č. 3/2010-06-08, ktorým bola schválená
výpoveď zo zmluvy o výkone správy s obchodnou spoločnosťou Spravbyt, s.r.o. Bardejov, pričom podľa

§ 6 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov na správu v bytovom dome môže byť uzatvorená zmluva len s
jedným správcom. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie teda vyplýva, že sám žalobca zvolal schôdzu na
deň 8.6.2010, pričom zo zápisnice zo schôdze konanej dňa 8.6.2010 o 17.20 hod. plynie, že na tejto
mala byť daná výpoveď spoločnosti Bardbyt, s.r.o. a schválený nový správca Spravbyt, s.r.o. s tým, že
riaditeľ Spravbyt, s.r.o. prítomných oboznámil s textom zmluvy o výkone správy.

Jepotrebnéuviesť,žeajtentofaktspochybňujeargumentáciužalobcuohľadomsprávcovstva,výpovede
zmluvy o výkone, na čo odkázal aj Okresný súd Svidník v rozsudku sp. zn. 2C/18/2012, keď žalobca
sám zvolal a bol účastný schôdze konanej dňa 8.6.2010, na ktorej bola schválená výpoveď zmluvy o
výkone správy (bez ohľadu na neskôr vyslovenú neplatnosť uznesení a samotnej schôdze vlastníkov

bytov rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn. 2C/18/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 18Co/19/2016) a ihneď na predmetnej schôdzi predložil novú zmluvu o výkone správy
(viď str. 5 rozsudku Okresného súdu Svidník sp. zn. 2C/18/2012 zo dňa 26.10.2015), čo len predznačuje
jeho vedomosť o tom, že správcom bytového domu je spoločnosť Bardbyt, s.r.o.

V danom prípade v tomto spore teda vznikol záväzkový vzťah s účinnosťou od 1.1.2005 medzi
žalovaným v 1. rade, ako vlastníkom bytov v bytovom dome A., ktorý bol povinný uhrádzať plnenia za
služby spojené s užívaním a správou bytov a spoločnosťou BARDBYT s.r.o., ako správcom uvedeného
bytového domu v rozhodnom období. Právny vzťah medzi žalovanými ako vlastníkmi a žalobcom ako
správcom bytového domu dňa 31.12.2004 zanikol. Len správca je oprávnený od žalovaného platby

požadovať a to, na základe platnej a účinnej zmluvy o výkone správy. Žalovaný teda mohol platiť za
služby spojené s bývaním iba svojmu správcovi, spoločnosti BARDBYT s.r.o. a pokiaľ by žalovaný
poskytoval úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu žalobcovi, plnil by bez právneho dôvodu, pretože
sožalobcomod1.1.2005nebolivžiadnomprávnomvzťahuanemaližiadnupovinnosťmuplniťažalobca
by sa takto bezdôvodne obohatil. V takomto prípade by zákonná povinnosť žalovaných plniť svojmu

správcovi, teda spoločnosti BARDBYT s.r.o. nezanikla a pokiaľ by žalovaní plnili žalobcovi, museli by zo
zákona následne plniť to isté aj spoločnosti BARDBYT s.r.o..

Podstatným podľa názoru súdu je skutočnosť, že došlo k platnej výpovedi zmluvy o výkone správy. Túto
skutočnosť nepochybne žalovaní preukázali, preto ďalšia argumentácia žalobcu, ktorý nepreukázal, že

by uvedená výpoveď bola neplatnou, resp. že by v zákonom stanovenej lehote bola podaná niektorým
z vlastníkov bytov žaloba o neplatnosť schôdze, na ktorej došlo k schváleniu výpovede je v konečnom
dôsledku irelevantnou. Nárok žalobcu voči žalovaným v 1. rade nie je možné priznať pre nedostatok
aktívnej legitimácie žalobcu. Žalobca nie je s účinnosťou od 1.1.2005 správcom daného bytového domu.
Žalobca nie je s účinnosťou od 1.1.2005 správcom daného bytového domu a nie je ním ani v čase

vyhlásenia rozsudku. Nemôže sa teda s úspechom domáhať nárokov na plnenia za služby spojené so
správou od jednotlivých vlastníkov, pretože nie je správcom bytového domu, v ktorom je vlastníkom
mestských bytov. Žiadať plnenia za poskytnuté služby môže iba správca bytového domu, čo je podľa
názoru súdu v súlade s právnym poriadkom. Plnenia za služby spojené s bývaním sú plneniamivlastníkov bytov vo vzťahu k správcovi, preto by bol argumentum ad absurdum a v absolútnom rozpore
s ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. taký výklad, v prípade ktorého by plnenie riadnemu
správcovi, malo za následok vznik bezdôvodného obohatenia u starého správcu, s tým, že by vlastníci

bytov boli poškodení a museli uhrádzať dvakrát platbu za služby spojené s užívaním bytu. Súd teda
žalobu zamietol s tým, že za rozhodné obdobie od júla do decembra 2010 žalobca nebol správcom
bytového domu A. a teda nemá nárok na úhrady za služby spojené s bývaním, ktoré si v tomto konaní
uplatňuje tvrdiac, že správcom bytového domu A. v rozhodnom období bol.

V tomto smere však súd musí zdôrazniť jeden zásadný fakt pri pendlovaní dôkazného bremena, a to že
dôkaznú povinnosť ohľadom preukázania správcovstva po 1.1.2005 mal nepochybne žalobca. Skutkové
tvrdenia žalovaných ohľadom doručenia výpovede vlastníkmi bytov nerozporoval. Zároveň nepreukázal,
že by niektorý z vlastníkov bytov využil svoje právo v zmysle ustanovenia § 14 zákona o vlastníctve
bytov ani netvrdil, že podal žalobu o neplatnosť výpovede zmluvy o výkone správy. Oboznamované
listiny pripojené ku každému podaniu žalovaných proti domnelému správcovi a vykonané v konaní

vedenom pod sp. zn. 1C/362/2005, nemohli na uvedenej povinnosti unesenia dôkazného bremena zo
strany žalobcu nič zmeniť s odkazom na skutočnosť že otázka aktívnej vecnej legitimácie bola vyriešená
už v medzitýmnom rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1C/362/2005 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/9/2010, v ktorých tieto listiny ohľadom priebehu, zvolávania a
výsledkov schôdze oboznámené boli a tiež pre ďalšie obdobie výkonu správy rozsudkom Okresného

súduSvidníksp.zn.2C/18/2012vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.18Co/19/2016.
Žalovaní nepochybne rozporovali tvrdenia žalobcu ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, keď
uviedli skutkové tvrdenia podporené jednak výpoveďou (jej doručenie žalobca nerozporoval) a zmluvou
s novým správcom o tom, že došlo od 1.1.2005 k zmene správcu, preto dôkazné bremeno prešlo
na žalobcu, ktorý mal preukázať, že zákonným spôsobom došlo vlastníkom k namietaniu výsledkov

schôdze, resp. ním k podaniu žaloby o neplatnosť výpovede.

Žalobca argumentoval tým, že jediným účtom vlastníkov bol účet, ktorý spravoval on, lebo žalovaný v 2.
rade nemal zriadený účet a finančné prostriedky prijímal na svoje firemné účty a že všetky služby a úkony
boli realizované z účtu spravovaného žalobcom, tu sa žiada uviesť, že tento argument pri nedostatku

jeho aktívnej legitimácie neobstojí. Nemôže byť na ujmu vlastníkov skutočnosť, že žalobca ako správca,
ktorému bola daná výpoveď, naďalej nereflektoval na vôľu vlastníkov bytov a predmetný účet naďalej
viedol. Skutočnosť, či mal zriadený účet nový správca a kde prijímal platby, ide na vrub nového správcu
a jeho zodpovednosť vo vzťahu k vlastníkom bytov, nie však vo vzťahu k predchádzajúcemu správcovi.
Ide o zodpovednosť nového správcu voči vlastníkom bytov.

Už vo veci sp. zn. 1C/365/2005 súd konštatoval, že boli splnené podmienky výpovede, pretože o tom
hlasovala nadpolovičná väčšina. Zákon účinný do 30.6.2004 nestanovil osobitný postup pri výpovedi
zmluvy o výkone správy, než aký vyplýva z ustanovenia § 8 citovaného zákona. V danom prípade
vlastníci bytov vykonávali svoje legitímne právo, ktoré im priznáva zákon č. 182/1993 Z. z. K tomu súd

dodáva, že vlastnícke právo je absolútne a v okolnostiach tohto prípadu nemohlo byť limitované vôľou
správcu. Vlastníci bytov prejavili vôľu vypovedať zmluvu o výkone správy žalobcovi. Skutočnosť, že
výsledok hlasovania schôdze nenaplnil očakávania a predstavy správcu nemôže znamenať porušenie
jeho práv a nemôže ani signalizovať absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Súd taktiež nezistil,
aby vôľa vlastníkov bytov vypovedať zmluvu správcovi odporovala zákonu alebo ho obchádzala, či by

sa priečila dobrým mravom. Na tomto mieste skôr stojí za povšimnutie postoj žalobcu ako pôvodného
správcu a jeho neochota rešpektovať názor a vôľu vlastníkov bytov v bloku A..“.

4. Pokiaľ sa týka zamietnutia žaloby vo vzťahu k žalovanému v 2.rade, ktorý mal byť správcom bytového
domu po žalobcovi, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tak, cit.:

„Pokiaľ ide o nárok žalobcu voči žalovanému v 2. rade, žalobca tento svoj nárok odmietol právne
vymedziť s tým, že odkázal na to, že právne posúdenie je na súde. Vychádzajúc z jeho argumentácie
v podaní zo dňa 23.3.2017, možno v podstate konštatovať, že pokiaľ by došlo k zmene správcu a
určeniu príslušným orgánom, kto je skutočným správcom, od tohto momentu by došlo k určeniu, kto sa

bezdôvodne obohatil, mal súd za to, že po vyriešení predbežnej otázky správcovstva k bytovému domu,
možno nároky žalobcu posudzovať ako nároky z bezdôvodného obohatenia, keďže poskytoval plnenia
za žalovaného a tým došlo zo strany žalovaného v 2. rade k bezdôvodnému obohateniu.Čo sa týka nároku žalobcu voči žalovanému v 3. rade, súd v danom prípade túto právnu vec posúdil
ako nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia sa, ktoré malo spočívať v tom, že žalobca,
ktorý v období od júla 2010 do decembra 2010 nebol správcom bytového domu A. na ulici Ť. XX V. B.

a poskytoval jednotlivým vlastníkom bytov v tomto bytovom dome služby spojené s bývaním, namiesto
žalovaného. Žalobca teda žiada, aby mu žalovaný nahradil to, čo za žalovaného plnil žalobca, aj keď
podľa práva (zákona o bytoch) mal služby spojené s bývaním jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových
priestorov poskytovať žalovaný.

Predmetom nároku žalobcu voči žalovanému v 2. rade ohľadne žalovaného v 1. rade je bezdôvodné
obohatenie za obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2010.

Súd má za to, že medzi účastníkmi napriek tomu, že obaja majú v predmetnej činnosti správu a
údržbu bytového a nebytového fondu v rozsahu voľných živností, nemohol vzniknúť platný obchodno
- záväzkový vzťah, pretože v každom jednom okamihu môže byť správcom bytového domu iba jeden

subjekt,nikdynemôženastaťprávnasituácia,kedysprávubytovéhodomuvykonávajúdvajasprávcovia.
V tomto prípade bol za obdobie roku 2010 správcom bytového domu A. žalovaný v 2. rade. Predmetom
nároku sú však plnenia, ktoré boli poskytnuté žalovanému v 1. rade za jednotlivé vyššie uvedené
obdobia,konkrétneplnenia,reálnevynaloženénákladyvsúvislostisbytmižalovanéhov1.rade.Žalobca
si teda uplatňuje to, čo plnil za žalovaného v 2. rade z jeho vzťahu s vlastníkmi bytov.

Ak žalobca reálne poskytoval akékoľvek plnenia vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom
bytovom dome namiesto žalovaného, mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného v 2. rade
na úkor žalobcu. V tomto prípade, je preto potrebné zaoberať sa námietkou premlčania, ktorú vzniesol
žalovaný v 2. rade v podaní zo dňa 14.3.2017. Dvojročná objektívna lehota by začala plynúť vždy v

nasledujúci deň po poskytnutí služieb a to pre každý deň ich poskytovania z obdobia, teda v prípade
žalovaného v 1. rade od 1.1.2009 do 31.12.2010 by pre prvý deň 1.1.2009 subjektívna premlčacia
doba začala plynúť dňa 2.1.2009 a uplynula by 2.1.2011. Pre posledný deň poskytovania služieb
dňa 31.12.2010 by subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 1.1.2011 a uplynula by 1.1.2013.
Žalobcatedasvojnároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniavprípadežalovanéhov2.radezaplnenia

poskytnuté žalovanému v 1. uplatnil až 10.7.2013, teda po uplynutí subjektívnej premlčacej doby tohto
nároku.

Vtomtoprípadejesúdtohonázoru,žepreplynutiepremlčacejdobynárokužalobcuvočižalovanémuv3.
rade je rozhodujúca 2 ročná premlčacia doba. Žalobcovi bola dňa 29.6.2004 doručená výpoveď zmluvy

o výkone správy v bytovom dome A., ktorá začala plynúť dňa 1.7.2004 a uplynula dňa 31.12.2004.
Žalobca vedel viac než 6 mesiacov pred uplynutím výpovednej doby o takejto výpovedi, vedela aj o
tom, že vlastníci bytov v bytovom dome A. uzavreli zmluvu o výkone správy so žalovaným, pretože to
vyplývalozozápisnice,ktorámuboladoručená,nenapadoljejneplatnosťnasúdeaužodnasledujúceho
mesiaca január 2005, kedy mu vlastníci prestali platiť preddavky za služby spojené s bývaním mal

vedomosť, že síce poskytuje služby, avšak nie je správcom a správcom je žalovaný. Jeho tvrdenia o
tom, že dodnes nie je zrejmé, kto je správcom bytového domu sú právne irelevantné. Plnenia za služby,
poskytované vlastníkom, teda žalobca mohol od žalovaného požadovať už v nasledujúci deň, kedy ich
poskytol. Za služby poskytnuté odo dňa 1.1.2009 mohol žalobca požadovať plnenia od žalovaného
v 3. rade ako od správcu už v nasledujúci deň dňa 2.1.2009, kedy začala plynúť aj subjektívna 2

ročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na úkor žalobcu, ktorá tak
uplynula o 2 roky neskôr, teda dňa 2.1.2011. Následne pre každý ďalší deň, ktorý žalobca poskytoval
plnenia vlastníkom bytového domu A. namiesto žalovaného platí rovnaký právny režim až po posledný
deň poskytnutia služieb žalobcu na úkor žalovaného v 2. rade, dňa 31.12.2010, pre ktorý začala plynúť
2 ročná subjektívna premlčacia doba dňa 31.12.2010 a uplynula o dva roky neskôr dňa 31.12.2012.

premlčacia doba plnenia za celé posudzované obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2010, teda uplynula
najneskôr dňa 1.1.2013, pričom žaloba bola podaná až dňa 10.7.2013. Súd z tohto dôvodu žalobu voči
žalovanému v 2. rade zamietol.

Po vykonanom dokazovaní súd uvádza, že nárok žalobcu voči žalovanému v 2. rade je v celom rozsahu

premlčaný a preto súd žalobu v tejto časti nároku žalobca - žalovaný v 2. rade zamietol v celom rozsahu
pre uplynutie 2 ročnej subjektívnej lehoty (najneskôr 31.12.2012)“.5. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že na tieto majú právo úspešní žalovaní
v 1. - 2.rade v plnom rozsahu.
6. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, pričom namietal porušenie

práva na spravodlivý proces z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,
nezrozumiteľné, chýba mu riadne odôvodnenie, rozhodnutie je svojvoľné a obsahuje len výber textov
rozhodovacej činnosti iných senátov okresného súdu, pričom odôvodnenie nemá oporu v dôkazoch
zabezpečených v tomto spise. Poukázal na skutočnosť, že dôkazné bremeno preukázania platnej
výpovede zo zmluvy o správe zaťažuje žalovaných a že v odôvodnení rozsudku sa nachádzajú závery,

ktoré v konaní nikdy neboli vykonávané. Taktiež namietol právne zdôvodnenie ohľadom kontinuity
správy, výkonu správy bytového domu a tým, že neboli splnené podmienky pre zmenu správcu. Taktiež
namietalprávnezáveryohľadompremlčanianárokunabezdôvodnéobohatenieatookamihkedyzačína
plynúť premlčacia doba s tým, že nároky voči žalovanému v 2.rade z jeho strany nie sú premlčané.
7. Žalovaní k odvolaniu žalobcu uviedli, že procesný postup súdu bol v súlade s procesnými predpismi,
pričom súd správne zistil skutkový stav, ktorý aj správne vyhodnotil. Navrhli preto rozsudok potvrdiť

aj s poukazom na jeho súlad s ustálenou rozhodovacou praxou súdov. Samotné odvolanie je
nepreskúmateľné a nie je z neho ani zrejmé, v akom rozsahu sa napáda rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalobca nepredložil žiaden dôkaz na preukázanie skutočností tvrdených v odvolaní. Žalobca aj pokiaľ
by bol správcom predmetného bytového domu, nemôže byť úspešný v takom to spore, nakoľko sú
povinní vlastníci platiť na účet bytového domu, a nie na účet správcu. Len táto skutočnosť sama

osebe je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Samotný žalobca si sám vyporiadal protiprávne nároky
uplatnené v tomto konaní a v prípade úspechu by bol uspokojený už duplicitne. Schôdza vlastníkov
bytov prebehla v súlade s právnymi predpismi a jej závery sú záväzné a platné, čo už medzitým ustálili
súdy v iných konaniach. Samotný žalobca nepodal žalobu o určenie správcovstva, ani o neplatnosť
výpovede a pokiaľ nie je správcom bytového domu od 1.1.2015, nemá právo na akékoľvek plnenia.

Tomuto záveru nasvedčujú aj rozsudky v iných konaniach, ktoré sú právoplatné doposiaľ. Taktiež trval
na vznesenej námietke premlčania a poukázal na protiprávne úmyselné konanie žalobcu, ktoré má
šikanózny charakter. Z týchto dôvodov žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP., bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

9. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania
dospel aj k správnym skutkovým zisteniam. Zároveň prejednávanú vec správne právne posúdil. V

priebehu odvolacieho konania žalobca nepredložil žiaden dôvodný argument, ktorý by mal súvis s
prejednávanou vecou do tej miery, aby bol spôsobilý priniesť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie.

10. Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný t. j. je-
ho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne mu-

sí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhod-
nutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premis dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú)verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade,
keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiad-
nej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozpor-

né s čl.46 ods.1 Ústavy SR,či čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd./I.ÚS 243/07/
Nezrozumiteľnosť je zásadnou vadou rozhodnutia ,aj v prípade že je zapríčinená dostatkom dôvodov
avšak nezrozumiteľných vzhľadom k vyslovenému výroku. Tým vlastne nezrozumiteľné rozhodnutie
vytvára na jednej strane dojem kvantitatívne na dôvody bohatého rozhodnutia, ale na druhej strane
absentujú najmä skutkové dôvody, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení rozhodnutia

samotného. Inak povedané, aj tu je nedostatok dôvodov odôvodnenia, ktorý sa však vizuálne nedá zistiť
ale ktorý sa dá objaviť logickými metódami poznania.
Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych
záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti
rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené.

Podľa slovníka cudzích slov „arbitrárny“ ( franc. ) znamená “ľubovoľný, javiaci
sa ako ľubovoľný, bez rozumnej opory, závislý len na individuálnom rozhodnutí, ako sa človeku chce,
nie na všeobecne platných dôvodoch“.
Synonymom slova „arbitrárny“ je slovo „svojvoľný“. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, arbitrárne
rozhodnutie všeobecného súdu znamená, najmä

- extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním skutkovými a právnymi zisteniami,
- interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judika-
túry), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabili-
zovanú výkladovú prax,
- nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravod-
livosti (predpojatý formalizmus ),

- hodnotenie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich
pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy.

11. Pre posúdenie odvolacích dôvodov žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti, ako
aj svojvoľnosti, teda arbitrárnosti citovaného napadnutého rozsudku, odvolací súd poukazuje na vyššie

uvedené citácie Ústavného súdu SR či Najvyššieho súdu SR, pričom po oboznámení sa s rozsudkom
súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že toto rozhodnutie netrpí žiadnou vadou, tak ako je
charakterizovaná v rozhodnutiach vyšších súdov, ktoré špecifikujú, kedy je rozhodnutie nezrozumiteľné,
nekoherentné, neodôvodnené. Naopak možno vzhľadom na vyššie uvedené špecifikácie dospieť k
záveru, že napadnuté rozhodnutie je konzistentné a právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými

zisteniami. Závery súdu prvej inštancie musia byť zrozumiteľné, odvolací súd poukazuje na zložitosť
preskúmavanejveci.Rozhodnutiesúduprvejinštancieniejemožnépovažovaťzaarbitrárneasvojvoľné,
ako bolo namietané v odvolaní. Taktiež nedošlo k odklonu od ustálenej judikatúry, či k nerešpektovaniu
kogentných právnych noriem. Hodnotenie dôkazov vyplýva z racionálneho základu, preto možno všetky
tieto odvolacie námietky žalobcu považovať za nedôvodné.

12. Z obsahu odvolania vyplývajú námietky týkajúce sa odňatia práva žalobcu konať a brániť sa ako
súčasť práva na spravodlivý proces. Zo samotného odvolania však nemožno zistiť konkrétne ktoré
skutkové závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie by nemali byť založené na dôkazoch, ktoré
súd prvej inštancie neoboznámil . Z tohto dôvodu považuje odvolací súd takto formulovanú odvolaciu

námietku za nepreskúmateľnú a tým aj nedôvodnú. Naopak z obsahu zápisníc vyplýva, že súd prvej
inštancie oboznámil listinné dôkazy, ktoré sú pripojené v spise, pričom odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že pokiaľ sa jedná o oboznámenie listinných dôkazov, ktorými boli rozhodnutia iných súdov v
obdobných súvisiacich konaniach. Ide o dôkaz, kedy nepochybne postačuje oboznámenie rozhodnutia a
nie je nutné vykonávať oboznámenie a pripojenie celého spisu, pokiaľ tak nevyžaduje osobitná situácia,

prípadne konkrétny návrh strán sporu, čo v danom prípade nebolo preukázané. Z týchto dôvodov
hodnotil a posúdil odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú.

13. Zo zápisníc z pojednávaní možno vyvodiť záver, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
súlade s ust. § 188 a nasl. CSP, pričom na základe takto zákonne vykonaných dôkazov následne aj

rozhodol, preto napriek nezrozumiteľnému odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza, že nepochybil súd
prvejinštancie,pokiaľnapojednávanívykonaldôkaz,ktorýmokreminéhojeajlistinatak,žetútoprečítal,
resp. oboznámil obsah listiny. Pokiaľ došlo len k oboznámeniu relevantnej časti listiny nemožno hovoriť
o porušení práva na spravodlivý proces s poukazom na skutočnosť, že nebolo porušené právo strán byť
prítomným na pojednávaní ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania, z ktorého nepochybne vyplýva

prítomnosť právneho zástupcu žalobcu na tomto pojednávaní. Z týchto dôvodov považuje odvolací súd
odvolacie námietky žalobcu v tejto časti za nedôvodné.

14.U ostatnýchodvolacíchnámietokvovzťahukzamietnutiužalobyprotižalovanémuv1.radeodvolací
súd poukazuje na to, že jedná sa o opakované argumenty, ktoré boli vznášané už v konaní pred súdom

prvej inštancie a na ktoré súd prvej inštancie poskytol presvedčivú, zrozumiteľnú, logickú argumentáciu,
s ktorou sa dôsledne vyporiadal. Preto nie je dôvodné a nutné dodávať k týmto veciam ďalšie skutočnosti
zo strany odvolacieho súdu, ktorý sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie.15. Čo sa týka odvolacích námietok žalobcu vo vzťahu k zamietnutiu žaloby voči žalovanému v
2.rade, odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, pričom je dôvodné v tejto
súvislosti poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 24.02.2016, sp. zn. II. ÚS 637/2015,

podľa ktorého na aplikovanie obchodnoprávneho režimu je potrebné, aby existoval záväzkový vzťah
spĺňajúci podmienky § 261 alebo § 262 Obchodného zákonníka. Ak nedošlo k porušeniu povinností
uložených Obchodným zákonníkom, naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú
porušením povinnosti treba posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu,
ktorou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane zániku práva v dôsledku vznesenia

námietky premlčania. Z uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR nepochybne vyplýva, že doposiaľ
súdna prax nemá ustálenú odpoveď na otázku aplikácie obchodnoprávneho režimu aj na premlčania
nárokov, ako sú náhrada škody, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom sa objavujú
dva názory na premlčanie deliktuálnych nárokov, na režim ktorých sa vzťahuje Obchodný zákonník,
pričom Obchodný zákonník sa už vyslovene nezmieňuje o premlčaní práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia. V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

ohľadom tejto otázky je zákonné aj vzhľadom na špecifikum tohto prípadu, kedy dochádza ku kombinácii
obchodnoprávneho vzťahu dvoch obchodných spoločností s mestom, ktoré nadobudlo do svojho
vlastníctva byty delimitáciou od štátu.

16. Podľa názoru súdu je spravodlivé, ak sa na režim bezdôvodného obohatenia v prípade

mimozmluvného záväzku, teda deliktuálneho záväzku dvoch obchodných spoločností ohľadom vydania
bezdôvodného obohatenia bude aplikovať režim Občianskeho zákonníka pokiaľ sa týka otázky
premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nepochybne Obchodný zákonník má
vlastnú úpravu premlčania, pričom inštitút vydania bezdôvodného obohatenia nepozná a vo svojich
ustanoveniach uvádza, že tieto ustanovenia sa použijú vtedy, ak zákon neustanoví inak. Zo samotného

znenia Obchodného zákonníka (§ 397), ktorý používa termín, „Ak zákon neustanoví inak“, použitím
gramatického výkladu vyplýva, že môže sa jednať o iný zákon než Obchodný zákonník. Pokiaľ by mal
zákonodarca na mysli to, že ak to neupravuje inak Obchodný zákonník, nepochybne by použil slovné
spojenie „tento zákon“. Pokiaľ však vychádzame z gramatického a teleologického výkladu je zrejmé, že
pokiaľ sa nachádza v inom zákone špecifická právna úprava, je nutné použiť túto právnu úpravu, vrátane

osobitne stanovenej dĺžky premlčacej doby, tzn. úpravu Občianskeho zákonníka, ktorý je všeobecným
predpisom vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Občiansky zákonník má osobitnú úpravu inštitútu
bezdôvodného obohatenia, ktorú Obchodný zákonník nemá a k tomuto inštitútu sa viaže aj osobitná
úprava ohľadom začatia plynutia premlčacej doby a samozrejme aj jej dĺžka. Tieto skutočnosti, spolu so
skutočnosťou, že v danom individuálnom prípade, na ktorý súd musí prihliadnuť tak, aby bola zachovaná

aj zásada dobrých mravov. Je nutné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že premlčacia doba v
danom prípade sa riadi režimom Občianskeho zákonníka, a preto bol nárok žalobcu voči žalovanému
v 2.rade premlčaný.

17. V ďalšom poukazuje odvolací súd na skutkové závery a právne zdôvodnenie súdu prvej inštancie,

s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

18. Vzhľadom na vykonané dokazovanie bolo preukázané, že v tomto prípade nedošlo k porušeniu
povinnosti uložených Obchodným zákonníkom, preto neplnenie predpokladov vzniku bezdôvodného
obohatenia treba posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy bezdôvodného obohatenia, ktorou sú

ustanoveniaObčianskehozákonníka,atovrátanezánikuprávadomôcťsaplneniavdôsledkuvznesenia
námietky premlčania.

19. Námietky žalobcu, že je nutné skúmať či existuje nový správca, či tento sa stal riadne správcom
bytového domu, prevzal tieto povinnosti žalobcu, nemajú oporu v zákone o vlastníctve bytov a

nebytových priestorov, ktorý reguluje túto oblasť, a preto sú nedôvodné.

20.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdpostupompodľa§387ods.1C.s.p.napadnutýrozsudokpotvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.

1 CSP tak, že úspešným žalovaným bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).