Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. máj 2017

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 7Csp/121/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316210406
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Tomášová
ECLI: ECLI:SK:OSHE:2017:8316210406.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Tomášovou v právnej veci žalobcu: J. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, XXX XX N., zast. JUDr. Jaroslavou Oravcovou, advokátkou, Dobrianskeho
1651, Vranov nad Topľou, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., Mlynské Nivy č. 49, 821 09
Bratislava, IČO: 35 808 731, zast. De minimis, spol. s r.o., Lovinského 22, 811 04 Bratislava, o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 337,85 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalovaného na spojenie veci vedených pod sp. zn. 5Csp/162/2016, 5Csp/163/2016,
7Csp/121/2012, 10Csp/121/2017, 15Csp/162/2016, 15Csp/163/2016, 21Csp/121/2016, z a m i e t a.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 337,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 337,85 eur od 23.11.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. Žalobcovi p r i z n á v anáhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 03.11.21016 domáhal vydania rozhodnutia
ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť vydať mu bezdôvodné obohatenie vo výške 337,58 a
na náhradu trov konania. Podanie žaloby odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel dňa 04.10.2013
zmluvu o spotrebiteľskom úvere a bol mu poskytnutý bezúčelový úver vo výške 400,- eur. V zmluve
bola uvedená ročná úroková sadzba 22,38 % a poplatok za garantovanú službu vo výške 80,40 eur.

Celkovo čiastka ktorú mal zaplatiť bola 538,- eur. Zároveň došlo aj k uzavretiu zmluvy o zabezpečení
splátok úveru, podľa ktorej mal zaplatiť za službu žalovaného spočívajúcu v preberaní splátok odmenu
vo výške 206,- eur. Spolu má teda za sumu 400,- eur zaplatiť 744,- eur (86 %). Žalovanému
uhradil sumu 737,85 eur. Poukázal, že uzatvorená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a musí mať
náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Podľa písm. f) uvedeného zákonného ustanovenia
zmluva musí obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak zmluva neobsahuje
zákonné náležitosti, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa

§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. Pokiaľ sa týka konečnej splatnosti úveru formulácia
60 týždenných splátok, nespĺňa požiadavku vyjadrenú v zákone. Z predmetnej zmluvy nie je zrejmé,
kedy nastáva konečná splatnosť spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ už pri podpise zmluvy má byť
informovaný v akých termínoch, resp. kedy a v akej výške, ako dlho je povinný plniť si povinnosti
vyplývajúce mu zo zmluvy. Vyžaduje sa teda časová špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá
je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené

vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho časového údaja, ktorý bude
konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Pokiaľ samotná zmluva a ani všeobecné
úverové podmienky údaj o konečnej splatnosti neobsahujú, nemožno mať za to, že tento nedostatokmožno nahradiť na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu konečnej splatnosti úveru
matematickými operáciami zo spotrebiteľskej zmluvy dostupných údajov. Konečná splatnosť musí byť
určená konkrétnym časovým okamihom. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica

sp. zn. 16Co/315/2012, Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/286/2014, Krajského súdu Prešov sp. zn.
6Co/155/2014., sp. zn. 6Co/134/2016. Nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi
stranami sporu takýto údaj neobsahuje, možno konštatovať, že úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov. O tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil sa dozvedel od Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v mesiaci september 2016, kedy sa na združenie obrátil

so žiadosťou o poradenstvo. Bezdôvodné obohatenie predstavuje rozdiel medzi jeho platbami vo
výške 737,85 eur a výškou úveru 400,- eur a je v sume 337,85 eur. Pokiaľ sa jedná o objektívnu
premlčaciu dobu uviedol, že súdy už posúdili konanie dodávateľa, ako úmyselné konanie vedúce k
bezdôvodnému obohateniu tým, že nedávajú svoje zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských
úveroch. Objektívna premlčacia doba je 10 ročná.

2. Uznesením č.k. 7Csp/121/2016-91 zo dňa 12.04.2017 súd pripustil zmenu petitu žaloby tak, že
žalovaný je povinný vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 337,85 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 337,85 eur od druhého dňa po doručení žaloby žalovanému do zaplatenia
sumy 337,85 eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Zároveň navrhol
na pojednávaní dňa 11.05.2017, aby súd spojil na spoločné konanie konania vedené pod sp. zn.
5Csp/162/2016, 5Csp/163/2016, 7Csp/121/2012, 10Csp/121/2017, 15Csp/162/2016, 15Csp/163/2016,
21Csp/121/2016.

4. Podľa § 166 ods. 1 zákona č. 166/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), v záujme
hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo
spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán. Ak boli také konania pridelené viacerým sudcom toho
istého súdu, rozhodne o spojení konaní ten sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr.

V danej právnej veci právny zástupca žalovaného až na pojednávaní konanom dňa 11.05.2017 podal
návrh na spojenie vecí vedených pod vyššie uvedenými značkami. Súd poukazuje, že žalovaný sa
písomne vyjadril v danej právnej veci dňa 05.12.2016, bolo mu doručené aj uznesenie o pripustení
zmeny petitu žaloby dňa 18.04.2017 a návrh na spojenie veci podal až na pojednávaní vo veci samej.
Súd v tomto štádiu konania nepovažoval za hospodárne pojednávanie odročiť len z uvedeného dôvodu

a preto návrh žalovaného na spojenie veci zamietol.

5. Súd sa oboznámil so žalobou a jej prílohamia zmluvou o úvere, zmluvou o zabezpečení splátok úveru,
prehľadom prijatých platieb vystaveným žalovaným dňa 07.06.2013, písomným vyjadrením žalovaného
zo dňa 29.11.2016 a jeho prílohami, prednesmi práv. zástupcov strán sporu a zistil tento skutkový stav

veci:

6. Strany sporu dňa 04.10.2013 uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX predmetom ktorej bolo
poskytnutieúveruvovýške400,-eur.Žalobcasazaviazalcelkovovrátiťsumu 538,-eurv60týždenných
splátkach pri výške 1. a 59. splátky 8,97 eur a poslednej splátky vo výške 8,77 eur. Splatnosť prvej

splátky bola v 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy. Termín konečnej splatnosti úveru bol 7. deň 60.
týždňa po dni uzavretia zmluvy. Výška úroku bola 22,38 % p.a. zo sumy úveru, t.j. 57,60 eur a poplatok
za garantovanú služby bol vo výške 80,40 eur. RPMN bola vo výške 70,38 % a priemerná RPMN vo
výške 46,06 %.

7. Medzi stranami sporu bola dňa 04.10.2013 zároveň uzatvorená zmluva o zabezpečení splátok úveru.
Žalobca sa touto zmluvou zaviazal, že zákazníkovi za odmenu bude počas platnosti tejto zmluvy
poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského
úveru, ktorý bo zákazníkovi poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXXXX.
Žalovaný sa zaviazal, že za poskytnutie služby žalobcom mu zaplatí odmenu vo výške 206,- eur, ktorú

bude splácať v 60 pravidelných týždenných splátkach pri výške 1. až 59. splátky 3,43 eur a poslednej
splátky 3,63 eur.8. Z predloženého prehľadu prijatých platieb ku dňu 07.06.2016 vystaveného žalovaným vyplýva, že
žalobcovi boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 400,- eur a v prospech žalovaného žalobca
uhradil celkovo sumu 737,85 eur.

9. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 29.11.2016 uviedol, že medzi stranami sporu bola
dňa 04.10.2013 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere a žalobcovi poskytol finančné prostriedky
vo výške 400,- eur. Žalobca sa zaviazal zaplatiť mu celkovú sumu 538,- eur. Po uzavretí tejto zmluvy
strany sporu uzatvorili zmluvu o zabezpečení splátok v rovnaký deň a na jej základe sa žalobca za

doplnkovú službu zaviazal žalovanému zaplatiť odmenu v sume 206,- eur. Žalobca žalovanému celkovo
zo zmluvy o úvere a zo zmluvy o doplnkovej službe zaplatil čiastku 737,85 eur. Poukázal, že obe zmluvy
uzatvorené medzi stranami sporu zanikli splnením, preto podľa jeho názor nie je sporné, že medzi nimi
neexistuje a ani v čase podania žaloby neexistoval žiadny zmluvný vzťah.

V ďalšom uviedol, že podľa jeho názoru zmluva o úvere obsahuj údaj o konečnej splatnosti úveru v

zmysle § 9 ods. 2. písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. V adhéznych zmluvách používaných žalovaným sa
jednoznačne uvádza, že úver sa poskytuje na dobu ... týždňov a termín konečnej splatnosti úveru je
siedmy deň... týždňa po dni uzavretia zmluvy. Je teda zrejmé, že zmluvy o úvere žalovaného obsahujú
tak dĺžku úverového vzťahu, ako aj presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti
úveru. Zákon vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti a nie uvedenie dátumu. Pojmy termín

a dátum nie sú synonymami. Právna úpravu neustanovuje presný formát pre naplnenie uvedenej
zákonnej náležitosti. Vzhľadom na nastavenie produktov u žalovaného, preferencie jeho zákazníkov,
zvolil žalovaný formát vyjadrenie konečnej splatnosti ako konkrétny jeden nezameniteľný deň, určený
aj pomocou týždňov, podľa toho ako si zákazník želá predmetný úver splácať. Je to rovnako určité ako
výplatný termín, ako náležitosť pracovnej zmluvy. Žalovaný v zmluve o úvere uviedol termín konečnej

splatnosti v presnom časovom formáte, pričom vzhľadom na absenciu presného zákonného určenia
zvolil formát tohto vyjadrenia, ktorý je podľa jeho skúsenosti pre zákazníka najvhodnejší. V tomto smere
poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-42/15. Žalovaný nezískava žiadnu výhodu, profit,
či akúkoľvek úsporu s tým, aký spôsob tohto vyjadrenie zákonnej náležitosti zvolí vo svojich adhéznych
zmluvách.

Argumentácia žalobcu je podľa neho tiež v rozpore s európskou právnou úpravou, pretože smernica
2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zavádza oproti predchádzajúcej úprave
tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej
sa nemožno odchýliť, čo má za následok, že výklad tohto ustanovenia tak ako ho prezentuje žalobca,

neobstojí. Ustanovenie čl. 10 smernice veľmi presne stanovuje náležitosti zmluvy o úvere. Odsek 2 tohto
článku nie je doslovne premietnutý do § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom toto ustanovenie
smernice má priamy účinok a je potrebné dať prednosť jeho aplikácii namiesto extenzívnemu
žalobcovmu výkladu. Zákon o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy aplikovať v súlade
so smernicou. Poukázal na jazykové verzie smernice 2008/48/ES za účelom poukázania na nesprávny

výklad zákonného ustanovenia žalobcu. Poukázal, že rovnaký výklad smernice z hľadiska súladu
s vnútroštátnou právnou úpravou zastávajú aj Európska komisia, Slovenská republika a Nemecká
spolková republika, ako aj generálna advokátka Súdneho dvora Eleanor Sharpston. Tieto stanoviská
žalovaný pripojil k písomnému vyjadreniu.

Pokiaľ sa týka súdnych rozhodnutí na ktoré v žalobe žalobca poukázal, tak žalovaný uviedol, že sú
na danú vec nepoužiteľné. Týkajú sa iného poskytovateľa spotrebiteľských úverov, žalovaného tieto
rozhodnutia nezaväzujú a v oboch rozhodnutiach ide o in druh spotrebiteľského úveru, tzv. revolvingový
úver. Okrem toho tento poskytovateľ úverov v zmluvách uvádzal termín konečnej splatnosti iba počtom
mesačných splátok, čo je odlišná situácia ako u žalovaného, kde on v zmluve tento údaj uviedol ako

siedmy deň.... týždňa po dni uzavretia zmluvy, ktoré by žalovaného upozornilo na nejaké pochybenie
alebo mu prikazovalo čokoľvek vykonať v ním používaných adhéznych zmluvách.

Pokiaľ sa jedná o samotný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia tak uviedol, že žalovaný
nikdy od žiadneho zákazníka neprijal plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej dohode, čím je

vylúčené, žeby sa žalovaný mohol bezdôvodne obohatiť. Žalobca odkazuje na úmyselné obohatenie,
pri ktorom je objektívna desaťročná lehota. Napriek tomu nepredložil žiadne dôkazy k preukázaniu
týchto skutočností a ani ich nenavrhol vykonať. Nepreukázal priamy ani nepriamy úmysel na strane
žalovaného. Úmysel musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný vzniesolnámietku premlčania uplatneného nároku žalobcu pre nedodržanie objektívnej premlčacej doby. V tomto
smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5C/114/2011.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal mu nárok
na náhradu trov konania.

10. Združenie na ochranu občana spotrebiteľov HOOS v prehlásení zo dňa 31.03.2017 uviedlo, že
v mesiaci apríl 2016 ich telefonicky kontaktoval žalobca. V mesiaci september 2016 sa uskutočnilo

stretnutie medzi žalobcom a zástupcom združenia a žalobca bol informovaný o náležitostiach
spotrebiteľských zmlúv, o neprimeraných odplatách a úrokoch za úvery, o rozhodnutiach súdov, bol
oboznámený s judikatúrou SD EÚ.

11. Právna zástupkyňa žalobcu vo svojom prednese uviedla, že na podanej žalobe v spojení s
uznesením o pripustení zmeny petitu žaloby v celom rozsahu žalobca zotrváva. Poukazuje na to, že

žalobný návrh je podaný dôvodne. Poukazuje na to, že premlčacia doba podľa jej názoru je 10 ročná a
nie 3 ročná ako uvádza žalovaný s tým, že v ďalšom uvádza, že sa podrobne oboznámila aj s písomným
vyjadrením žalovaného s tým, že s ním nesúhlasí v žiadnom prípade a vzhľadom na uvedené žiada,
aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

12. Právny zástupca žalovaného vo svojom prednese uviedol, že poukazuje na rozhodnutie Súdneho
dvora európskych spoločenstiev vo veci Home Credit a F. L., kde sa tento Súdny dvor zaoberal aj
náležitosťami spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na uvedené má za to, že zmluva nie je bezúročná a
bez poplatkov. V ďalšom poukazuje na to, že ďalej zotrváva na námietke premlčania, ktorú vzniesol v
tomto konaní. V tomto smere poukazuje, že podľa jeho názoru sa má vzťahovať na daný právny vzťah

3 ročná objektívna premlčacia lehota a 2 ročná subjektívna lehota a podľa jeho názoru už uplynula zo
strany žalobcu aj 2 ročná subjektívna lehota, pretože podľa jeho názoru dňom vyplatenia finančných
prostriedkov sa žalobca dozvedel o tom, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a týmto dňom
podľa jeho názoru začala aj táto lehota plynúť. Uviedol, že zo strany žalobcu síce bolo unesené bremeno
tvrdenia, ale nebolo v tomto smere unesené bremeno dokazovaniu, nakoľko v tomto prípade podľa jeho

názoru nebolo preukázané to, že sa o dôvode alebo tom, že sa na jeho úkor žalovaný obohatil dozvedel
až v roku 2016. Podľa jeho názoru subjektívna premlčacia lehota začala v danom prípade plynúť odo
dňa poskytnutia alebo realizácie posledného plnenia zo strany žalobcu v prospech žalovaného, čo bolo
v 47. týždni v roku 2014 a vzhľadom na uvedené podľa jeho názoru uplynula subjektívna premlčacia
lehota, preto je nárok premlčaný, nedôvodný, a preto žiada žalobu v celom rozsahu zamietnuť. V prípade

úspechu v konaní zároveň právny zástupca žalovaného uvádza, že si uplatňuje nárok na plnú náhradu
trov konania

13. Podľa § 1ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,Zákon“),

spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa

Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom

finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa

okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,

i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových

sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a

nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,

o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,

s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,

x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej

hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

Podľa § 11 ods.1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a

bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo

d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.14. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákon o
ochrane spotrebiteľa“),každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v

spotrebiteľských zmluvách.

Podľa § 8 ods. 3 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak
opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to,
aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný

spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

Podľa § 8 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci
skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom
podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je
zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie

o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

15. Podľa § 52 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,, Občiansky
zákonník“) platného a účinného v rozhodnom období, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských

zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné
ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom

zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor
koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným

obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.16. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať

aj len jednotlivých plnení.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

Týmto predpisom je v danom prípade nariadenie vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia č.87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov

vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu.

17. Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola
uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je

charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie
predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť
tietopodmienkyindividuálneovplyvniť.Občianskyzákonníkpodrobnejšiešpecifikujevšeobecnépravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia
v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú

neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ
mávedomostiaskúsenostiaoprotispotrebiteľovivystupujeakozvýhodnenýúčastníkzmluvnéhovzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie

jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.

18. Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v
zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou
ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka.

19. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov
bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných

podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a
použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda
o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a
dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv,
ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ

vopredpripravenýaktorýpoužívavdvochaleboviacerýchprípadoch,pričomspotrebiteľspravidlaobsah
zmluvy nemení.

20. Súd na základe vykonaného dokazovania tak mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným
bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobcovi bol reálne poskytnutý úver

vo výške 400,- eur a v prospech žalovaného žalobca uhradil sumu 737,85 eur. Tieto skutkové tvrdenia
neboli sporné.

21. Uzatvorená úverová zmluva je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.
129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti

citovaného zákona (§1 ods. 2 zákona). Žalovaný je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho
podnikania poskytuje spotrebiteľský úver a žalobca je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa citovaného zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného ajúdaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnej percentuálnej
miere nákladov (RPMN), výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods.
2 písm. f), j), k) zákona). V súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona absencia vyššie uvedených

údajov nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov.

22. V prejednávanej veci zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje údaj o dobe
trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských

úveroch).

Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne a to uvedením konkrétneho dňa,
mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej
náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Súd pripomína, že v
zmysle ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98,

rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.11.2013, sp. zn. 5Co/165/2013, rozsudok Krajského súdu v
Prešove zo dňa 30.05.2012, sp. zn. 1Co/30/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.02.2014,
sp. zn. 5Co/567/2013) veriteľovi prislúchajú zmluvné úroky ako odplata za poskytnutie peňažných
prostriedkov do splatnosti úveru, po jeho splatnosti má nárok na úrok z omeškania. Uvedený údaj preto
slúži na rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy úroky z omeškania.

Účelomzákonaospotrebiteľskýchúveroch atojehovyššieuvedenéhoustanoveniajeto,abyspotrebiteľ
už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je
povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová
(dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných

údajov ( obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.9.2012,
sp. zn. 17Co/151/2012.

Pozri aj rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/315/2012, sp. zn. 16Co/315/2012,
Krajského súdu Trenčín sp. zn. 10Co/129/2012, sp. zn. 17Co/360/2015, Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 6Co/155/2014, sp. zn. 17Co/2/2015.

Je potrebné si uvedomiť, že zákon o spotrebiteľských úveroch je nutné vnímať ako právny predpis
slúžiaci na ochranu spotrebiteľa ako slabšieho účastníka právneho vzťahu. Súd sa nestotožňuje s
názorom žalovaného, že konečnú splatnosť úveru možno určiť aj počítaním dohodnutých splátok (v

danom prípade 7. deň šesťdesiateho týždňa po uzavretí zmluvy). Inak by zákonodarca neuviedol ako
ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov. Spotrebiteľ by mal mať presne určené do kedy má úver splácať a ponechať to na
počítaní v danom prípade 60 týždňov nie je naplnením účelu spomínaného zákonného ustanovenia.
Navyše je náročnejšie počítanie lehôt podľa týždňov, ako bežné určenie splátok úveru podľa mesiacov.

Nepochybne teda zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu splátok,
pretože inak by sa uspokojil s už so spomínanou ďalšou náležitosťou podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z.z. Obe tieto náležitosti teda nie je možné stotožniť a preto termín konečnej splatnosti úveru
je potrebné určiť dátumovo (viď aj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/286/2014).

Možnodaťžalovanémuzapravdu,žesmernicaEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz23.4.2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere predstavuje tzv. maximálnu harmonizáciu, ktorá znamená, že
členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od
ustanovení tejto smernice (čl. 22 ods. 1). Súd však nezistil, že by záver o chýbajúcej náležitosti zmluvy
vyslovený v tomto rozsudku bol v rozpore s danou smernicou. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice totiž

zmluva o spotrebiteľskom úvere má uvádzať aj dĺžku trvania zmluvy o úvere. Ustanovenie § 9 ods. 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. a výklad súdu k týmto ustanoveniam nie sú v rozpore s vyššie citovanou
smernicou.

23. Súd vykonaným dokazovaním mal ďalej za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje aj ďalší údaj

požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a to údaj o termínoch
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky.
Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným
zákonným ustanovením.V zmluve sa uvádza len výška splátky 8,97 eur (poslednej 8,77 eur) bez bližšej špecifikácie, t.j. nie
je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné
vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné,
aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo.

Zuvedenéhojezrejmé,žepovinnýmináležitosťamizmluvyospotrebiteľskomúverepodľaúpravyplatnej

v čase uzatvorenia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bola aj výška, počet a termín splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet a termín splátok sa viaže ku každej tam z uvedených
zložiekspotrebiteľskéhoúveru,tedatakkistine,akoajkúrokomainýmpoplatkom.Jetedajednoznačne,
že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich
počet a termín splátok.

Musí byť bez akýchkoľvek pochybností ustálené, že účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie
ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch
súvisiacich s úverom. Žalobca pritom ako dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom
úvere uviesť údaje o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na
úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje

spotrebiteľovipoznaťrozsahsvojhozáväzku.Žalovanývpredmetnomprípadevšaktútomožnosťnemal,
keďže výška úrokov a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere (porovnaj uznesenie
NS SR sp.zn. 2Cdo/245/2010).

Súd poukazuje, že obdobný právny názor bol vyslovený aj v rozhodnutí Okresného súdu Trenčín sp.

zn. 27C/118/2015 zo dňa 09.02.2016, Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9C/70/2015 zo dňa
02.02.2016, Okresného súdu Prešov sp. zn. 28C/91/2015 zo dňa 10.02.2016, Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 19Co/66/2015 zo dňa 01.12.2015, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/430/2015 zo dňa
27.09.2016, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/403/2016 zo dňa 12.10.2016, Krajského súdu v
Žilinesp.zn.9Co/397/2016zodňa26.01.2017,OkresnéhosúduLiptovskýMikulášsp.zn.5Csp/28/2016

zo dňa 07.03.2017, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/198/2016 zo dňa 29.11.2016, Krajského
súdu Žilina sp. zn. 11Co/127/2015, Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/567/2014, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 6Co/61/2015, sp. zn. 7Co/220/2014, sp. zn. 8Co/113/2015, sp. zn. 20Co/49/2015, sp.
zn. 21Co/117/2015.

Účelomnáležitostíustanovenýchv§9ods.2písm.k)zákonaospotrebiteľskýchúverochjeinformovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo
mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť
istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky,
teda odplatu žalobcu. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných

ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej
forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou
splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide
o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

24. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver
je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a
bez poplatkov.

25. Žalovaný v ďalšom tiež odkázal na právny názor vyjadrený v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa

09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a F. L..

V uvedenej právnej veci Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi na 1. otázku uviedol, že Článok 10 ods.
2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,

aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom
22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave.Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú
zachovaťanizaviesťvosvojomvnútroštátnompráveustanovenia,ktorésaodchyľujúodustanovenítejto
Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch

neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - Zákon, ktorý nad rámec
smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o
úverenasplneniektorýchjeviazanéposúdeniebezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a

ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho, teda aj v danom prípade Súdny
dvor EÚ poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č. 2008/48 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu
zákona č. 129/2010 Z. z. Keďže ide o spor medzi veriteľom a spotrebiteľom, priamy, či nepriamy
účinok Smernice je v danom prípade vylúčený, a preto súd je povinný riadiť sa výlučne ustanoveniami
zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré hotovostný úver poskytnutý žalovaným považujú za bezúročný a bez

poplatkov. Rovnako tak žalovaný bol povinný riadiť sa zákonným znením, ktoré bolo platné a účinné v
čase uzatvárania zmluvného vzťahu, a napriek tomu ho do zmluvného vzťahu v stanovenom rozsahu
neaplikoval, čím spôsobil, že konanie žalovaného vykazovalo znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky,
keď napriek existencii zákonného ustanovenia - členenie splátok, ktoré mu bolo zrejmé už na počiatku
zmluvného vzťahu, toto členenie žalobcovi neposkytol, čím mu zatajil dôležitú informáciu, ktorá mohla

ovplyvniť zmluvný vzťah.

Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že
zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie

tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. V danom prípade je tu zrejmý konflikt
medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho
automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.

26. Súd pre úplnosť poukazuje, že zmluva o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby je

neplatná a to pre rozpor daného dojednania s dobrými mravmi.

Dobrými mravmi (bonimores), ktoré sú používané ako kritérium, u ktorého je daný osobitný záujem na
ich dodržiavaní, nie sú zákonom definované. V súdnej praxi sú všeobecne posudzované ako obvyklé,
poctivé a spravodlivé správanie sa, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol

právny úkon uzatvorený. Ich obsah spočíva v uvedenom mimoprávnom súbore pravidiel chovania,
ktorý je všeobecne uznávaným vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi a rešpektuje právne princípy
spoločenského poriadku. V rozpore s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak odporuje takýmto
pravidlám chovania, ktoré povahu právnych noriem samé osebe nemajú.

Dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie istiny, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je
v rozpore s dobrými mravmi nemá vplyv, že táto bola dobrovoľne dohodnutá. V súlade s dobrými mravmi
je taká výška úrokov, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny,
teda ňou dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom. V
rozporesdobrýmimravmi,podľasúdnejpraxe,jespravidlatakávýškaúrokov,ktorápodstatnepresahuje

úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania, stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové
sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Vzhľadom na skutočnosť, že úrok
dohodnutý medzi účastníkmi konania v zmluve o úvere takmer 6,5-násobne (teda podstatne) prevyšuje
obvyklú úrokovú mieru, dospel súd k záveru, že takto dohodnutá výška úrokov v zmluve o úvere je
neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých
mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané
úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a
predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly,

pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne
presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším
úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankovýchsubjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo
všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk.
Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o

viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom.

Vychádzajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska boli
priemernéúrokovésadzbypriúveroch(spotrebiteľskéainéúvery)uzatvorenýchnadobuod1do5rokov
októbri 2013, kedy bola predmetná zmluva uzavretá, v sadzbe 8,96 % ročne. Výška úrokovej sadzby

úveru dohodnutá medzi stranami sporu bola 22,38 % ročne. Úroková sadzba predmetnej pôžičky je tak
viac ako cca 2,5-násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných bankami v rovnakom období.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M
Cdo/1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie
požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom

limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške
úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde
spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase
uzavretia zmluvy.“

Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý
požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho
nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke
„uspokojí"bez ohľadu na to,v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za

užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť" obvyklým spôsobom.
Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o
úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá
preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi
neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška

úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru
vdobedojednaniaobvyklú,určenúnajmäsprihliadnutímknajvyššímúrokovýmsadzbám,uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Uvedené konštatoval Najvyšší súd SR v rozsudku zo
dňa 26.04.2012, sp. zn. 5 Cdo/26/2011.

27. Žalobca okrem splátok úveru uhrádzal aj platby zo zmluvy o zabezpečí splátok úveru a v tejto
súvislosti súd upozorňuje na to, že odmena z uvedenej zmluvy predstavovala sumu 206,- eur, čo je 51,80
% zo sumy poskytnutého úveru. Súd je toho názoru, že tzv. zmluva o zabezpečení splátok úveru bola
len umelo vytvorená žalovaným ako samostatná zmluva, aj keď je nadväzujúca na príslušnú úverovú
zmluvu. V skutočnosti však je potrebné ju vnímať ako súčasť úverovej zmluvy, pretože prestavuje len

spôsob splácania úveru formou osobných výberov splátok za službu ktorá bola viazaná na samotný
poskytnutý úver. Jedná sa iba o doplnkovú službu ktorá mala byť poskytovaná zo strany žalovaného a to
v priamej súvislosti s poskytnutým úverom. Minimálne tak uvedenú zmluvu o zabezpečení splátok úveru
možno považovať za rozpornú s dobrými mravmi, keďže spotrebiteľ (žalobca) mal platiť za túto službu
odmenu vo výške predstavujúcej viac ako polovicu z poskytnutého úveru. Výška danej odmeny sa teda

odvíja od výšky úveru a to vedie k záveru, že žalovaný takýmto spôsobom sa snažil opticky vyvolať
dojem pomerne nízkej úrokovej sadzby, hoci v podstate aj spomínaná odmena odvíjajúca sa od výšky
úveru plnila účel úroku. Ak by skutočne malo ísť o odmenu za výber splátok, tá by mala byť rovnaká v
každej jednej veci a je nelogické, aby mala závisieť od výšky úveru. S poukazom na § 39 Občianskeho
zákonníka súd teda uvedenú dohodu považoval za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi.

,,Podľa záverov odvolacieho súdu je právne bezvýznamné, aká terminológia sa použije na označenie
platby za zabezpečenie splátok úveru (odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú
službu,ktoroužalovanýprostredníctvomsvojichzástupcovhotovostneinkasujesplátkyspotrebiteľského
úveru. Z materiálneho hľadiska ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok.

Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška,
výrazne presahujúca náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných
úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho
vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok sa totiž svojim rozsahom približuje súčtu úrokov aadministratívneho poplatku, pričom v niektorých prípadoch aj tento súčet prevyšuje. Ak poplatok za
zabezpečenie splátok úveru podstatne a v rozpore s akoukoľvek logikou, neprimerane prevyšuje náklad
nadoplnkovúslužbu,ktorejplneniukorešponduje,ideoexcespripoužívaníinštitútupoplatku“-rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016.

Súd tiež poukazuje, že táto zmluva je typickou formulárovou zmluvou, ktorú uzatvoril dodávateľ so
spotrebiteľom a teda jednoznačne sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú v zmysle príslušných ustanovení
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd v rámci takýchto zmlúv ex offo skúma to, či neobsahujú

neprijateľné zmluvné podmienky a či na základe takýchto podmienok si dodávateľ neuplatňuje nárok
voči spotrebiteľovi. V tejto súvislosti je súd toho názoru, že aj keby nevyhodnotil zmluvu o zabezpečení
splátok ako absolútne neplatnú pre rozpor z dobrými mravmi, tak zmluvnú podmienku na základe
ktorej žalobcovi mala vzniknúť povinnosť za poskytnutú službu žalovanému zaplatiť odmenu vo výške
206,- eur, by považoval za neprijateľnú a teda neplatnú a to vzhľadom na jej výšku vo vzťahu k výške
samotného úveru (400,- eur), nakoľko takto dojednaná zmluvná podmienka jednoznačne spôsobuje

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu na úkor žalobcu ako spotrebiteľa, jedná sa o
neprimerane vysoké plnenie ktoré je neadekvátne službe, za ktorú malo byť poskytnuté.

28. Súd len pre úplnosť uvádza, že na absolútnu neplatnosť právnych úkonov prihliada z úradnej moci.

29. Pokiaľ sa jedná o administratívny poplatok vo výške 80,40 eur, ktorý žalobca žalovanému uhradil
v súvislosti s poskytnutým úverom, súd len pre úplnosť uvádza, že z úverovej zmluvy nie je vôbec
zrejmézaakúslužbumalžalobcadanýpoplatokuhradiť.Samotnáneurčitosťadministratívnehopoplatku
vedie k záveru, že takýto poplatok je neprijateľný. Za neurčitý poplatok je pritom možné opodstatnene
považovať aj nekonkrétny poplatok a poplatok za neuzavretý a presne nevypočítaný okruh plnení.

Takéto dojednanie súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda za podmienku neplatnú,
spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na úkor spotrebiteľa
- žalobcu. Na základe tejto zmluvnej podmienky teda žalobcovi nevznikla povinnosť administratívny
poplatok žalovanému zaplatiť.

Súd v tomto smere poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 19Co/142/2016: ,, Sporné poplatky (administratívny poplatok, poplatok za zabezpečenie splátok
úveru) nie sú úrokmi, ale poplatkami, ktorým by v štandardných úverových vzťahoch mali korešpondovať
náklady za plnenia skutočne vykonané v prospech spotrebiteľa, v jeho záujme a teda nepochybne, na
skvalitnenie služby. Žalovaný sa spornými administratívnymi poplatkami snaží sledovať tzv. doplnkovú

službu. Pri štandardnom úverovaní, by za určitých okolností, mohli tieto poplatky predstavovať tzv.
vedľajšie cenové dojednanie. Doplnkové služby a vedľajšie plnenia nie sú hlavným predmetom
zmluvy. Hlavným predmetom plnenia a hlavným cenovým dojednaním pri spotrebiteľskom úvere, je
predovšetkým úver a úroky za úver. Pre právne posúdenie je zásadnou skutočnosť, že podstatou a
hlavným cieľom zmluvy bolo získať úver. Ako je zrejmé z § 53 ods. 1 OZ, ten explicitne vylučuje zo

súdneho prieskumu hlavný predmet plnenia a primeranosť jeho ceny. Nie teda poplatky, ktoré, ak by
boli platné, tak by mohli predstavovať vedľajšie cenové dojednanie, ktoré však súdnemu prieskumu
podliehať musia aj v súlade s požiadavkami komunitárneho práva so zreteľom na ochranu spotrebiteľa.“

30. Žalovanému tak vznikol na základe zmluvy o úvere nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov,

ktoré z jeho strany boli žalobcovi reálne poskytnuté a to vo výške 400,- eur. Doposiaľ však žalobca
žalovanému zaplatila už sumu 737,85 eur a na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie
vo výške 337,85 eur.

31. Žalovaný namietal premlčanie uplatneného nároku žalobcu a to z dôvodu uplynutia subjektívnej a aj

objektívnej premlčacej doby. Súd sa preto v prvom rade s touto námietkou musel vysporiadať.

Podľa ustanovenia § 107 odsek 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.Vo vzťahu k tejto námietke žalovaného súd uvádza, že pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia plynie jednak subjektívna dvojročná premlčania doba plynúca odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, a objektívna trojročná

premlčacia doba plynúca odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, resp. desaťročná pri
úmyselnom bezdôvodnom obohatení. V danom prípade však podľa názoru súdu objektívna premlčacia
doba je desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného súd považuje za úmyselné.

Žalovaný má v predmete činnosti ako nebankový subjekt dlhodobo poskytovanie úverov a jeho

povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Preto
ak žalovaný obchádzal zákon o spotrebiteľských úveroch tým, že ním predložená úverová zmluvy
nemá zákonom stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.

Súd poukazuje na obdobný právny názor vyslovený v rozhodnutiach odvolacích súdov a to

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/293/2014, 2Co/9/2012, 3Co/89/2011, 5Co/134/2012,
7Co/84/2011, 12Co/16,17,18/2016, 17Co/50/2015, 18Co/282/2015, 20Co/295/2016, 21Co/72/2014,
rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/648/2013.

Pokiaľ sa jedná o subjektívnu premlčaciu dobu, súd je toho názoru že táto začala plynúť v

mesiaci september 2016, kedy sa žalobca dozvedel, že na strane žalovaného na jeho úkor došlo
k bezdôvodnému obohateniu tým, že plnil z úverovej zmluvy aj nároky na ktoré v zmysle zákona
žalovanému nárok nevznikol. Žalobca danú skutočnosť uviedol v žalobe a za účelom daného tvrdenie
predložil súdu aj prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ktoré oslovil v danom
čase za účelom poskytnutia právneho poradenstva. Žalobu následne podal dňa 03.11.2016, teda počas

plynutia subjektívnej premlčacej doby.

Súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že táto premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim
po prijatí posledného plnenia zo strany žalobcu. Ako súd vyššie uviedol, žalobca v tom čase plnil
žalovanému v dobrej viere že mu hradí nároky, ktoré si žalovaný nárokoval v zmysle zmluvných

dojednaní, ktoré už v tom čase mali byť dojednané v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca však
žalovanému uhradil úroky a poplatky na ktoré žalobcovi nárok nevznikol, tak ako to súd uviedol v
predchádzajúcich odsekoch a neznalosť žalobcu ako spotrebiteľa v čase plnenia, že plnil to čo nemal,
nemôže byť posudzovaná v jeho neprospech. Aj zákonná formulácia plynutia premlčacej doby na
vydanie bezdôvodného obohatenia je koncipovaná tak, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť

až odo dňa keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Pri samotných úhradách spotrebiteľ plní titulom uzatvorenej zmluvy a vzhľadom na obvyklé
právne vedomie vôbec si nie je vedomý toho, že prijatím jeho platieb dochádza na strane dodávateľa
k vzniku bezdôvodného obohatenia. Samozrejme nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže
byť uplatňovaný v neurčitom časovom intervale a práve danému účelu zodpovedná zákonná úprava

stanovujúca objektívnu premlčaciu dobu.

Súd preto považoval vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za nedôvodnú.

32. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie

sumy 337,85 eur je dôvodný a preto žalobe vyhovel. Žalovaný sa s plnením peňažného záväzku dostal
do omeškania a to preukázateľne druhým dňom nasledujúcim po doručení žaloby, keď žaloba bola
žalovanému doručená dňa 22.11.2016, pričom doručenie žaloby súd považoval za kvalifikovanú výzvu
na zaplatenie sumy 337,85 eur. Súd preto žalobcovi odo dňa 23.11.2016 priznal aj nárok na úrok z
omeškania v zákonnej výške 5 % ročne zo sumy 337,85 eur až do jej zaplatenia.

33. Na pojednávaní dňa 11.05.2015 žalovaný navrhol vykonanie dôkazu a to výsluch žalobcu a súd tento
jeho návrh zamietol. Nárok žalobcu mal súd dostatočne za preukázaný listinnými dokladmi predloženými
v konaní a zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe a ďalšie vykonávanie dôkazov v konaní by bolo
nehospodárne a spôsobilo by iba oddialenie konečného rozhodnutia vo veci.

34. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

V danej právnej súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a preto žalobcovi v súlade splatnom právnou
úpravou priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov konania súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti Výroku I. tohto rozhodnutia odvolanie nie je prípustné. Proti Výrokom II. a III. tohto rozhodnutiu
je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na

Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.