Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/90/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309205610
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2309205610.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Ivety

Jankovičovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: O. H., nar. X. O. XXXX, bytom Z., P. I. XXX/X,
zast. splnomocnenkyňou: Čibrik & Blazsek advokátska kancelária, s.r.o., Galanta, Šaľa, Hlavná 14, proti
žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Bratislava,
Župné námestie 13, o 33.193,99 eur s príslušenstvom a iné, o odvolaniach oboch účastníkov proti
rozsudku Okresného súdu Galanta z 11. decembra 2012 č. k. 26C/77/2009 - 203 v znení opravného
uznesenia rovnakého súdu z 20. októbra 2014 č. k. 26C/77/2009 - 255 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa

úroku z omeškania za obdobie od 4. marca do 7. mája 2009 p o t v r d z u j e .

V napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa r
u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z
omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 14.009,05 eur od 4. marca 2009 do zaplatenia a to do 3 dní;
vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Už tu sa žiada poznamenať,
že šlo o druhý rozsudok v poradí (po zrušení toho prvšieho z 18. marca 2010 nad rámec nikým

nenapadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa istiny 14.009,05 eur a vrátení veci v rozsahu
zrušenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, k čomu došlo uznesením Krajského súdu v Trnave
z 19. marca 2012 č. k. 10Co/235/2010-169) a že do písomného vyhotovenia tentoraz napadnutého
rozsudku sa dostal iný počiatočný deň povinnosti na platenie úroku z omeškania a to 12. jún 2008 (ktorá
nesprávnosť bola až na pokyn odvolacieho súdu opravená opravným uznesením). Rozhodnutie vo veci
samej súd prvého stupňa odôvodnil právne ust. §§ 11, 13, 16, 488 a 489, ako aj § 517 ods. 2 O. z.
(Občianskehozákonníkač.40/1964Zb.vzneníneskoršíchzmienadoplnení).Vecnemalvovyhovujúcej

časti vo veci samej (pominúc poukaz na právny názor odvolacieho súdu, vyslovený v tzv. zrušujúcom
uznesení zhora) za to, že žalobcovi vznikla možnosť uplatniť právo (na náhradu škody podľa zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“) na súde prvý deň nasledujúci po uplynutí
šesťmesačnej lehoty, určenej žalovanej (resp. štátnemu orgánu za ňu konajúcemu) na predbežné
prerokovanie nároku a počítanej od podania žiadosti, pričom lehota tu uplynula 3. marca 2009, žalovaná
o výške požadovanej náhrady škody vedomosť mala a žiadosť nevybavila podľa jej vyjadrenie pre

nedostatok času. Pokiaľ šlo o zvyškové zamietnutie žaloby, tu i s odvolaním sa na závery z rozsudku
Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3 Cdo 201/2007 bolo namieste konštatovať oprávnenosť zásahu do
osobnostných práv žalobcu (a nie opak), ku ktorému došlo pri výkone činnosti na to povolaných orgánov
štátu (činných v trestnom konaní) a v medziach ich právomocí. Nešlo tu o žiaden exces (prekročeniezákonom priznaných právomocí), na tom nič nemení ani prípadné neskoršie zastavenie trestného
stíhania, prepustenie z väzby či oslobodenie spod obžaloby (pričom aj v prejednávanej veci šlo o prípad
skoršieho tzv. väzobného stíhania žalobcu a jeho neskoršieho oslobodenia spod obžaloby) a požiadavky

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani na zadosťučinenie formou písomného ospravedlnenia
nešlo považovať za dôvodné, argumentoval tiež okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne prevahou úspechu žalovanej v rozsahu
40% jej čistého úspechu (30 - 70) a nedostatkom jej požiadavky na náhradu a napokon opravné

uznesenie právne ust. § 164 a § 167 ods. 2 O. s. p. a vecne výskytom opravených chýb v písaní v
písomnom vyhotovení rozsudku (v tomto prípade s pomlčaním, že na ne upozornil odvolací súd).

Proti takémuto rozsudku podali včas odvolania obe strany sporu.

Žalobca napadol rozsudok v zamietajúcej časti vo veci samej, domáhajúc sa jeho zmeny (rozsudku)

vyhovením žalobe aj tam, kde tak súd prvého stupňa urobiť odmietol (teda uloženia žalovanej povinnosti
písomne sa mu ospravedlniť aj zaplatiť požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy). Namietal vyvodením
z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení, ako aj nesprávnym právnym posúdením veci
súdom prvého stupňa (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p.), majúc predovšetkým
za to, že väčšina rozhodnutí, s ktorými zodpovednostný zákon i novší zákon, ktorý ho nahradil (zákon

č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež i „nový zodpovednostný zákon“), ako
aj Ústava Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných
zákonov, ďalej tiež len „ústava“), resp. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha
oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej tiež len „dohovor“) spájajú
zodpovednosť štátu za škodu, je vydaná v medziach právomocí na to povolaných štátnych orgánov a

sú často formálne bezchybnými, napriek tomu však nimi môže dôjsť k zásahom do osobnostných práv
jednotlivca a to zvlášť, ak takýmto zásahom je obmedzenie osobnej slobody i ľudskej dôstojnosti na
základe predpokladu, ktorý sa neskôr ukázal ako nepodložený. Práve o taký prípad ide aj v tejto veci, v
ktorej sa má poskytnúť zadosťučinenie za 228-dňový pobyt žalobcu vo väzbe a názor Najvyššieho súdu
SR (vyslovený v jeho rozsudku z roku 2007 a absolutizujúci verejný záujem na úkor záujmu jednotlivca)

nemožno podľa odvolateľa považovať za správny.

Žalovaná naopak napadla rozsudok len vo vyhovujúcej časti vo veci samej a to výslovne len čo do
uloženia jej povinnosti na zaplatenie úroku z omeškania aj za obdobie predchádzajúce 8. máju 2009
(keďže požiadavka na ohraničenie povinnosti aj uvádzaným dňom poukázania ňou žalobcovi istiny, teda

4. októbrom 2010, v skutočnosti odvolaním nebola, keďže prípadný spor o dĺžku trvania nároku na
úrok z omeškania je sporom o tom, kedy a či došlo k zaplateniu a zároveň otázkou posudzovateľnou
v rámci nateraz nezrejmej požiadavky žalobcu priznané plnenie vymôcť exekučne). Okrem vytknutia
nesprávnosti opravenej opravným uznesením aj ona namietala nesprávnym právnym posúdením veci
súdom prvého stupňa, v tomto prípade poukazujúc najmä na nedostatok povinnosti štátneho orgánu

ju reprezentujúceho o žiadosti poškodeného v lehote určenej na predbežné prerokovanie nároku
rozhodnúť (kladne ani záporne), z čoho pod-ľa nej plynie, že do omeškania sa mohla dostať najskôr
dňom nasledujúcim po požiadavke žalobcu. Tým sa v tejto veci stal až 8. máj 2009 ako deň nasledujúci
po doručení jej žaloby (nakoľko doba plnenia tu nebola dohodnutá, stanovená právnym predpisom ani
určená v rozhodnutí) a preto priznanie úroku z omeškania aj za skoršie obdobie nemožno považovať

za správne.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolaní (teda
prakticky celú vec až na žalovanou nespochybnené vyhovenie žalobe o časť úroku z omeškania,
počítaného z už skôr priznanej istiny za obdobie od 8. mája 2009 do zaplatenia, pretože nikým výslovne

nenapádané rozhodnutie o trovách konania malo povahu rozhodnutia závislého na čo i len čiastočne
napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu
síce šlo /aj/ o vec samu, popri tom však nie i o niektorý zo zákonom ustanovených prípadov potreby
prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, keď nevznikla potreba dopĺňania ani
opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo

veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani
žiaden dôležitý verejný záujem - ktorý samo osebe nezakladá vystupovanie štátu ako jednej strany
sporu), ak dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa možno považovať za správny len v časti
napadnutej žalovanou a vo zvyšku to bol najmä výskyt dvoch pomerne závažných pochybení (jednéhoprocesného a druhého v elementárnej rovine označiteľného za právne), ktoré i tentoraz predstavovali
prekážku rozhodnutia odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

Pokiaľ šlo o námietky žalovanej, tie podľa názoru odvolacieho súdu akceptovať nešlo.

Podľa § 563 O. z. ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Podľa § 9 ods. 1 vety prvej zodpovednostného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom; podľa § 10 rovnakého zákona ak ústredný orgán neuspokojí
nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať
priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde a napokon podľa § 11 zákona, o ktorom tu je
reč, dohoda o nároku na náhradu škody (§ 9 ods. 1) je prípustná len pri predbežnom prerokovaní tohto

nároku alebo v konaní na súde.

Prvé z práve odcitovaných ustanovení (tvoriace inak súčasť ôsmej časti základného predpisu
občianskeho práva Slovenskej republiky, nazvanej „Záväzkové právo“ a v jej rámci tiež šiesteho
oddielu prvej hlavy, nazvaného „Zánik záväzkov“), pripomínané i odvolaním žalovanej, ale aj ďalšie

po ňom nasledujúce ustanovenia §§ 564 a 565 O. z. (na prejednávanú vec nedopadajúce) zakotvujú
spôsoby, akými v občianskom práve môže byť určená splatnosť dlhu. Principiálne má prednosť vždy čas
splnenia vyplývajúci z dohody účastníkov záväzkovoprávneho vzťahu a ako s alternatívami k dohode
tu zákonodarca počíta s ustanovením času splnenia právnym predpisom (nerozhodno akej právnej
sily) alebo s jeho určením v rozhodnutí (v tomto prípade nerozhodno akého orgánu, ak samozrejme

- obdobne ako u vydania právneho predpisu - rozhodnutie bude vydané v medziach právomocí jeho
pôvodcu). Pokiaľ žiadnej z takýchto skutočností niet, je tu ešte podporné pravidlo, na základe ktorého k
nástupu povinnosti dlžníka na plnenie (teda k splatnosti dlhu) prichádza deň po urobení výzvy veriteľa,
ktorej obsahom je požiadavka na plnenie (pričom tu logicky požiadaním treba rozumieť najmä dôjdenie
príslušného prejavu vôle veriteľa do dispozičnej sféry adresáta takéhoto prejavu, ktorým adresátom je

tu dlžník).

V prejednávanej veci síce účastníci priamo neurobili predmetom sporu aj otázku, či v prípade záväzku
majúceho pôvod v škode spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom (dnes
pri výkone verejnej moci) ide o prípad dohody o čase splnenia záväzku, ustanovenia takéhoto času

právnym predpisom času alebo určenia času splnenia rozhodnutím (čiže o niektorý z prípadov, pri
ktorých by mal byť vylúčený nástup pravidla o splatnosti dlhu prvý deň po výzve veriteľa), argumentácia
žalovanej z jej odvolania proti tentoraz napádanému rozsudku vrátane polemiky s dôvodmi poskytnutými
súdom prvého stupňa na podporu jeho záverov (v tu diskutovanej časti) však charakter vyvolania
takéhoto sporu mala. Zjavne tu síce nešlo o prípad dohody (k uzavretiu ktorej medzi účastníkmi -

resp. presnejšie medzi žalobcom a ministerstvom reprezentujúcim žalovanú - nedošlo) a ani o prípad
určenia času splnenia rozhodnutím (za aké určenie nemožno považovať rozhodnutie súdu, vydané
na základe žaloby poškodeného ako veriteľa, ktorým sa ustaľuje existencia záväzku a ukladá štátu v
pozícii dlžníka splniť povinnosť spolutvoriacu obsah záväzku potom, čo tak neurobil dobrovoľne), podľa
názoru odvolacieho súdu však to isté už nemožno vyhlásiť o možnosti predstavovanej ustanovením

času splnenia právnym predpisom.

Ak je tu totiž zákonná konštrukcia predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu (za ktorú zodpovedá
štát), ktorej súčasťou je 1. nutnosť obrátenia sa (poškodeným) najskôr (s nárokom na náhradu škody,

uplatneným príslušnou žiadosťou) na ústredný orgán, 2. poskytnutie (ústrednému orgánu) možnosti
uspokojiť nárok dobrovoľne (bez podstúpenia rizika zúčastnenia sa súdneho sporu) až do uplynutia
lehoty slúžiacej takémuto účelu a 3. zakotvenie možnosti poškodeného domáhať sa priznania buď
celého nároku alebo jeho neuspokojenej časti (tu logicky podľa toho, či požiadavka uplatnená žiadosťou
na ústrednom orgáne tam nenašla pochopenie vôbec, alebo sa tak stalo len sčasti) až po uplynutí

šesťmesačnej lehoty, plynúcej odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku; práve takúto
zákonnú konštrukciu je podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu potrebné považovať za jeden zo
spôsobov, akým ide naplniť konkrétnym obsahom hypotézu tej právnej normy, ktorá má obsah relatívne
neurčitý a zákonodarcom vyjadrený (a to v rovine negatívne vymedzeného predpokladu pre uplatneniepravidla o splatnosti dlhu prvý deň po výzve veriteľa na plnenie) slovami „ak čas splnenia nie je
ustanovený právnym predpisom“. Popri tom, že všetky spôsoby určenia času splnenia, vymedzené
ustanovením § 563 O. z. a cezeň i tam uvádzanými právnymi skutočnosťami (ktorými sú dohoda

účastníkov záväzkovoprávneho vzťahu, právny predpis, rozhodnutie, alebo výzva veriteľa dlžníkovi na
plnenie) sú vystavané na princípe určenia času, kedy ešte má dlžník možnosť plniť včas (bez rizika
omeškania) a i tom, že určenie času dohodou, právnym predpisom alebo rozhodnutím sú alternatívy s
atribútom rovnocennosti (u ktorých rozhodné právo dokonca umožňuje, aby jedna z takýchto alternatív,
majúca nastúpiť primárne, mohla byť nahradená inou - v tejto súv. por. možnosť uzavretia dohody

o nároku už pri predbežnom prerokovaní nároku) je tu však tiež tretí (aj v prejednávanej veci ten
najpodstatnejší) rozmer problému, ktorým je to, že v každom z takýchto prípadov je to práve deň
nasledujúci po dni umožňujúcom splnenie dlhu (uspokojenie nároku) včas, ktorým sa dlžník dostáva do
omeškania.

V prejednávanej veci pre neuzavretie (žalobcom na jednej a ústredným orgánom reprezentujúcim

žalovanú na druhej strane) žiadnej dohody by síce mala len podružný (akademický) ráz prípadná
diskusia na tému, či dohodou podľa § 11 ods. 1 zodpovednostného zákona je možné čas splatnosti
vyplývajúci z právneho predpisu oddialiť alebo len skrátiť, iba akademickou tu však naopak nebola
otázka, kedy sa žalovaná dostala do omeškania a vo vzťahu k nej bolo treba odpoveď ponúknutú súdom
prvého stupňa považovať za správnu.

Ministerstvo spravodlivosti totiž žalobcovi potvrdilo obdržanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
(žiadostiobsahujúcejajvyčíslenieneskôrpožadovanejnáhradyškodynatrováchprávnehozastúpeniav
trestnom konaní v sume 422.036,50 niekdajších Sk, rovnajúcej sa už prvým rozsudkom v prejednávanej
veci prisúdených 14.009,05 eur) 3. septembra 2008 (tu por. č. l. 8, 31 a 143) a práve tento deň bol

určujúcim aj pre započatie behu lehoty podľa § 10 zodpovednostného zákona. Takéto ustanovenie v
prípadoch žiadostí podávaných ústrednému orgánu inak než osobne (ako aj v prejednávanej veci) je
nevyhnutné vyložiť proti jeho doslovnému zneniu, teda aj tu tak, že podaním sa rozumie až čas dôjdenia
žiadosti do dispozičnej sféry adresáta (pretože znenie ustanovenia, odvodzujúce lehotu už od podania
žiadosti by osobu povolávanú k uspokojeniu nároku na náhradu škody oberalo o časť lehoty medzi

podaním žiadosti na poštovú prepravu a dôjdením takejto žiadosti, hocako tu môže ísť o len krátky čas)
a v súlade so všeobecnou občianskoprávnou úpravou počítania času sa tak posledným dňom zákonnej
šesťmesačnej lehoty, umožňujúcej žalovanej vyhnúť sa iniciovaniu žalobcom sporu pred súdom, stal
utorok 3. marca 2009, teda bežný pracovný deň (tu por. i ust. § 122 ods. 2 vety prvej a ods. 3 a contrario
O. z.). Deň po ňom sa stal nárok žalobcu nielen žalovateľným na súde, ale šlo súčasne aj o prvý

deň omeškania žalovanej so splnením záväzku. Nakoľko celkom bez nádeje na úspech bola i obrana
žalovanej z jej odvolania proti prvému rozsudku v tejto veci, ktorej podstatou bola snaha presviedčať o
osobitnom charaktere vzťahu medzi poškodeným a škodcom podľa zodpovednostného zákona (keďže
takáto obrana ignorovala ako ustanovenie § 489 O. z., vymedzujúce za jeden z právnych dôvodov vzniku
záväzkov tiež spôsobenú škodu, tak i okolnosť nahradenia zodpovednostným zákonom už s účinnosťou

od 1. júla 1969 skoršej len veľmi kusej úpravy zodpovednosti štátu, nachádzajúcej sa v niekdajšom
ustanovení § 426 O. z. a takto definovanej už skôr ako jeden z typov občianskoprávnej zodpovednosti za
škodu, u ktorej o statuse poškodeného ako veriteľa a škodcu ako dlžníka snáď nik nemôže pochybovať),
vyhovenie žalobe aj v časti žalovanou spochybňovanej požiadavky na úrok z omeškania za obdobie odo
dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty podľa § 10 zodpovednostného zákona do dňa doručenia žaloby

ministerstvu spravodlivosti bolo namieste.

Odvolací súd preto v takejto časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p. (so
zacelením čiastočne neúplnej právnej argumentácie okresného súdu) ako vecne správny potvrdil.

Takéto rozhodnutie však nebolo možným u zamietnutia žaloby v časti požadovaného zadosťučinenia za
zásah do osobnostných práv žalobcu a to pre prílišnú všeobecnosť úvah, pomocou ktorých súd prvého
stupňa argumentoval v prospech ním zvoleného riešenia, ako aj pre len paušálne odmietnutie príslušnej
čiastkovej požiadavky žalobcu bez dostatočného právneho rozboru rozhodnej úpravy (i s prihliadnutím
k legislatívnym posunom na tomto poli).

Pokiaľ šlo o prvý z práve uvedených nedostatkov, za jeden zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe
(judikatúry)tunajšiehoodvolaciehosúdu,aleajinýchsúdnychustanoviznínavnútroštátnejinadnárodnej
úrovni (záver, na ktorom ani v tejto konkrétnej veci nevznikla potreba nič meniť) treba považovať ten, žena zaťaženie konania vadou v podobe odňatia účastníkovi konania postupom súdu možnosti konať pred
súdom a predstavujúcou zákonný dôvod zrušenia rozhodnutia v prvom stupni (tu por. § 221 ods. 1 písm.
f/ O. s. p.) treba usudzovať aj v prípade nevypravenia súdneho rozhodnutia zákonu zodpovedajúcim

odôvodnením. Ide tu o porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a
nasledujúcimi ústavy a článkom 6 ods. 1 dohovoru), pričom aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr.
stanoviskovoveciE.R.T.c/aŠpanielskozroku1993,sťažnosťč.18390/91),ÚstavnéhosúduSlovenskej

republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „NS“, napr. rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského

civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom

aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné

zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve

zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto

ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom variáciou na práve opísanú vadu konania v podobe len
všeobecného a pomerne schematického poukazu na jedno z rozhodnutí NS, ako aj z toho plynúceho
paušálneho legitimizovania každého zásahu orgánu verejnej moci formálne nevybočujúceho z

medzí oprávnení priznaných takémuto orgánu právom a rovnako paušálneho odmietnutia akejkoľvek
požiadavky žalobcu, majúcej pôvod v práve na ochranu osobnosti, bol postihnutý aj v poradí druhý
rozsudoksúduprvéhostupňavtejtoveci(keďinakdruházvytknutýchvád,spočívajúcavnedostatočnom
právom posúdení veci mala povahu vady s tou práve uvedenou súvisiacej a túto do istej miery tiež
podmieňujúcej).

Bolo to tak najmä preto, že súd prvého stupňa sa (v odôvodnení rozsudku) žiadnym spôsobom
nevysporiadal s otázkou možných excesov pri výkone činností zahŕňaných dnes (predovšetkým novým
zodpovednostným zákonom) pod výkon verejnej moci (hoci na problém takýchto vybočení upozorňuje i
rozhodnutie NS spomínané v odôvodnení tentoraz napádaného rozsudku súdu prvého stupňa, nech aj

so stále prítomným problémom uchopenia /pomenovania/ toho, čo už za exces považovať treba), ale i
preto, že bolo prejavom vyššej než tolerovateľnej miery nepozornosti nepovšimnúť si v prejednávanej
veci, že u postupov orgánov činných v trestnom konaní (vedenom v minulosti proti žalobcovi) malo popri
vykonaní väzby žalobcu a neskoršom výsledku trestného konania zakladajúcom nárok podľa § 5 ods.
1 zodpovednostného zákona (rozumej právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe pri

oslobodení spod obžaloby) dôjsť tiež k zrušeniu uznesenia zamietajúceho žiadosť žalobcu o prepustenie
z väzby (uznesenia Okresného súdu Galanta z 24. novembra 2003 sp. zn. I Tpr 22/03) v odvolacom
konaní a k súbežnému okamžitému prepusteniu žalobcu z väzby (uznesením Krajského súdu v Trnave
z 13. januára 2004 sp. zn. 5 Tpo 53/03, tu por. č. l. 50 a 51). Z doterajších podkladov v spise pritomvyplýva, že sa tak malo stať pre pominutie i dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c/ niekdajšieho
Trestného poriadku (zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších zmien
a doplnení, ďalej len „Tr. por.“), teda pre pôvodne hroziace obavy z pokračovania v trestnej činnosti

a to za stavu neprijatia už sudcom berúcim žalobcu do väzby aj dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1
písm. b/ Tr. por. (tu rozumej pre obavy z pôsobenia obvineného na osoby majúce prispieť k riadnemu
objasneniu skutočností významných pre trestné stíhanie, v tejto súv. por. tiež č. l. 52 a 53) a dosiaľ ostalo
neobjasneným (a takto logicky ani odôvodnením tentoraz napádaného rozsudku nezodpovedateľným),
čím bola odôvodnená žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby zamietnutá v prvom stupni v novembri

2003 a ak bola i táto odôvodnená „vyvedením“ strojov majúcich „plodiť“ obavy z pokračovania v
trestnej činnosti (sústruhu a brúsky) z majetkovej sféry žalobcu už 15. júla 2003 (kde inak sa vynára aj
otázka spôsobu prevodu vlastníckeho práva v čase trvania väzby prevodcu), kedy o takejto skutočnosti
získali orgány činné v trestnom konaní vedomosť, prečo (za predpokladu argumentovania týmto i pred
okresným súdom) prepustenie z väzby zjednal až krajský súd a ako to pri praktickom konštatovaní
nesprávnosti rozhodnutia v prvom stupni odvolacím súdom a zrušení takéhoto rozhodnutia malo byť

s otázkou oprávnenosti zásahu predstavovaného tzv. väzobným stíhaním žalobcu aj v čase medzi 24.
novembrom 2003 a 13. januárom 2004 (v ktorom odvolacím súdom konštatovaný dôvod prepustenia
žalobcu z väzby už existovať mal a pre absenciu prvostupňového rozhodnutia zamietajúceho žiadosť
o prepustenie z väzby je sporné, či o ňom vedel aj okresný súd a ak áno, či a ako sa vysporiadal s
jeho existenciou).

Práve uvedené inak napriek principiálne správnej úvahe súdu prvého stupňa, podľa ktorej v čase
pred nadobudnutím účinnosti nového zodpovednostného zákona bolo treba prípady požiadaviek na
zadosťučinenie dnes spadajúcich pod § 17 takého zákona posudzovať podľa ustanovení O. z. o ochrane
osobnosti spôsobilo, že súd prvého stupňa neposúdil ani vec (oprávnenosti zásahu do osobnostných

práv žalobcu) celkom správne po právnej stránke a úmerne tomu nezistil dostatočne ani skutkový stav
(čím privodil existenciu ďalšieho zrušovacieho dôvodu, tvoriaceho súčasť ustanovenia § 221 ods. 1
písm. h/ O. s. p.).

Odvolaciemu súdu preto v časti napadnutej odvolaním žalobcu a aj v závislom výroku o trovách konania

ani tentoraz neostalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa opätovne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie (podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. a odseku 2 rovnakého paragrafu
i zákona).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, náležite zhodnotiť výsledky
celého konania (§ 132 O. s. p.) a následne (za predpokladu zotrvania žalobcu na žalobe v časti, v
ktorej vec ostala predmetom konania) znovu rozhodnúť o veci (i tu rozumej len v ostávajúcej časti
zvyšku doterajšieho predmetu konania, pokiaľ tu nepríde k žiadnej ďalšej zmene), o trovách konania a
tiež o trovách oboch doterajších odvolacích konaní (§ 224 ods. 3 O. s. p.) a to i s riadnym a zákonu

zodpovedajúcim odôvodnením takéhoto neskoršieho výsledku jeho rozhodovacej činnosti.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.