Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. august 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/99/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710211830
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7710211830.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne O. A., bytom v Z., G. Č.. XX, proti žalovaným
1/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, 2/ Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o ochranu osobnosti,
o odvolaní žalobkyne a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu v Rožňave č.k. 12C/147/2011-459
zo dňa 10.10.2013 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal každého zo žalovaných zaplatiť žalobkyni sumu 5
000,00 eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a oboch žalovaných zaviazal aj na náhradu trov konania
žalobkyni, každého v sume 1 353,26 eura, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku žalobkyne vo vzťahu k žalovanému
v 1. rade v sume 100 000,00 eur a vo vzťahu k žalovanému v 2. rade v sume 33 193,91 eur titulom
nemajetkovej ujmy.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalovaný v 1. rade uznesením zo dňa
31.5.2004 obvinil žalobkyňu z trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou
a tiež z trestného činu porušovania predpisov štátnych a technických opatreniach na označenie tovaru.
Vyšetrovanie bolo teda začaté 31.5.2004 a skončené dňa 20.6.2007. Dňa 4.7.2007 okresný prokurátor
v Michalovciach podal na žalobkyňu obžalobu pre prečin porušenia predpisov štátnych technických
opatrení na označenie tovaru. Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa 11.12.2008 žalobkyňu spod
obžaloby oslobodil a Krajský súd Košice uznesením zo dňa 15.4.2009 odvolanie okresného prokurátora
proti oslobodzujúcemu rozsudku zamietol. Ďalej vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa bola zadržaná dňa
3.6.2004 a predvedená na Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor východ, Košice a následne
bola dňa 5.6.2004 prepustená na slobodu o 16.05 hod. Toho istého dňa 3.6.2004 bola vykonaná
u žalobkyne osobná aj domová prehliadka na základe príkazu Okresného súdu Košice I v mieste
jej trvalého bydliska. Mobilné telefóny žalovanej boli odpočúvané a odposluchy boli preukázateľne
vykonávané v čase od 5.11.2003 do 24.5.2004, pričom súhlas na odposluch bol vydaný dňa 10.5.2004
a bol platný na obdobie od 10.5.2004 do 10.8.2004.

Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobkyne
na náhradu nemajetkovej ujmy je čiastočne dôvodný. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania
uviedol, že prípadný nárok žalobkyne nie je premlčaný, pretože žalobkyňa získala objektívne informácie
o tom, že zrejme došlo k nesprávnemu postupu v konaní až po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku
o oslobodení spod obžaloby dňom 15.4.2009. Za predpokladu, že žalobu podala dňa 14.9.2010 súd
konštatoval, že lehota bola zachovaná a nárok nie je premlčaný. Ohľadom námietok nedostatku pasívnej
legitimácie zo strany žalovaných súd bol toho názoru, že v prípade vecnej legitimácie pri ochrane

osobnosti je nositeľom povinnosti fyzická alebo právnická osoba, ktorá zásah spôsobila a má právnu
subjektivitu. Podľa názoru súdu výnimkou je otázka pasívnej legitimácie a v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z. a zákona č. 58/1969 Zb. kde zodpovedá štát, v mene ktorého koná ministerstvo. Trebalo teda podľa
jeho názoru skúmať, či došlo skutočne k nesprávnemu úradnému postupu, prípadne k nezákonnému
rozhodnutiu a kto je zodpovedným subjektom. Keďže žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady
nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka, zákon č. 58/1969 Zb. neupravuje nemajetkovú
ujmu. Preto v zmysle tohto zákona bolo možné poskytnúť náhradu škody len v ponímaní majetkovej
ujmy. Súd v danom prípade vychádzal z ust. § 20 zák. č. 58/1969 Zb. a rozhodnutia ESĽP vo veci
O. N. a ostatní proti Slovenskej republike a dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobkyňa
mohla domáhať náhrady nemajetkovej ujmy prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti v zmysle
Občianskeho zákonníka, pričom uvedené konanie môže byť zahájené proti štátu alebo proti zodpovednej
fyzickej osobe. Ďalej súd za podstatnú považoval otázku pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, či v
súvislosti so zodpovednosťou štátu možno priznať náhradu na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej
vo sfére osobnostných práv toho, kto bol zbavený slobody (zadržaním, zatknutím). Dospel preto k
záveru, že nemožno priznať náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné
prednostne aplikovať chápanie náhrady škody vyplývajúce z článku 5 ods. 5 Dohovoru pred úpravou
zákona č. 58/1969 Zb. Súd v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy nehodnotil prieťahy v konaní,
ale v tomto prípade posudzoval len dĺžku trvania zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ktorý
trval od začiatku trestného stíhania až do oslobodzujúceho rozsudku. Dospel k záveru, že v prípade
žalobkyne boli vykázané znaky neoprávneného zásahu do jej práva na súkromie, ktoré boli objektívne
spôsobilé privodiť jej ujmu. Pokiaľ teda existoval zásah do práv na súkromie, nevzniká procesná
povinnosť preukazovať, že zásah mal za následok zníženie vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Podľa
názoru súdu z vykonaného dokazovania je nepochybné, že došlo k vážnemu zásahu do osobnostných
práv žalobkyne do jej práva na súkromie, na rodinný život a rovnako bolo preukázané aj to, že
zadržaním a vykonaním domovej a osobnej prehliadky, následným trestný konaním bola v značnej
miere znížená vážnosť a dôstojnosť jej osobnosti, pretože z výsluchu svedkov vyplynulo, že žalobkyňa
v očiach verejnosti predstavovala kriminálny živel, ktorý sa podieľa na vážnej trestnej činnosti, dĺžka
trvajúceho trestného konania len umocnila tieto názory. Táto skutočnosť veľmi vážne zasiahla rodinu
žalobkyne, pretože aj deti žalobkyne zrejme z obáv že budú terčom výsmechu a rôznych poznámok,
opustili republiku, čo tiež vyplynulo z výpovede svedkov. Všetky tieto okolnosti nepochybne vyvolali u
žalobkyne vážne psychické problémy, v dôsledku ktorých bola v roku 2008 invalidizovaná, o čom svedčia
lekárske správy. Žalobkyňa bola síce v čase počiatku zásahu nezamestnaná, avšak po zásahu bola
jej možnosť zamestnať sa nepochybne vylúčená, ako kriminalizovanej osoby a osoby s psychiatrickou
diagnózou. Súd konštatoval, že vzhľadom na okolností, za akých došlo k zásahu do osobnostných
práv žalobkyne bol zásah objektívne spôsobilý znížiť vážnosť a dôstojnosť žalobkyne vo vzťahu k
rodine, k priateľom, spoluobčanom. Oslobodzujúci rozsudok neznamená zásadnú zmenu v náhľade na
žalobkyňu, pretože sa nejednalo o listinu, ktorou by bola verejnosť oboznamovaná. Z tohto hľadiska
nesúhlasil súd s názorom žalovaných, že rozsudok je postačujúcou satisfakciou. Podľa názoru súdu sú
splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a výška súdom priznanej nemajetkovej
ujmy zohľadnila mieru a závažnosť zásahu a súd ju považoval za primeranú. Keďže žalobkyňa sa
domáhala náhrady nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu, súd nad rámec priznanej náhrady žalobu
zamietol ako nedôvodnú.

Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal žalobkyni vo vzťahu
k žalovaným náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku v zamietavom výroku podala včas odvolanie žalobkyňa a vo vyhovujúcich
výrokoch aj žalovaní.

Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd v zamietavom výroku rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedla, že odvolanie smeruje k extrémne nízkej
priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa jej názoru súd prvého stupňa správne
vyhodnotil vykonané dôkazy a ustálil, že došlo k vážnemu zásahu do jej osobnostných práv, do práva
na súkromie, na rodinný život, napriek tomu však jej priznal náhradu nemajetkovej ujmy len vo výške
5 000,00 eur vo vzťahu ku každému zo žalovaného. Zdôvodnenie tejto výšky priznanej nemajetkovej
ujmy súd presvedčivo nezdôvodnil, ale len stručne konštatoval, že výška súdom priznanej nemajetkovej
ujmy zohľadnila mieru závažného zásahu a súd ju považuje za primeranú. V tomto smere sa podľa jej
názoru javí napadnutý rozsudok ako nepreskúmateľný. V tejto súvislosti poukázala na obdobné prípady

v konaní o ochranu osobnosti a na priznanú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch vo vzťahu k Jozefovi
Soročinovi, jej právnemu zástupcovi, JUDr. Štefanovi Harabinovi, JUDr. Kataríne Dušákovej a JUDr.
Tiborovi Šafárikovi. Mala za to, že z uvedených prípadoch je zrejmé a preukázané, že ňou požadovaná
výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 133 193,91 eura je primeraná. Navyše mal odpočúvaný telefón
bez súhlasu sudcu, vzhľadom na uvedené je toho názoru, že priznaná jej suma nemajetkovej ujmy vo
výške 10 000,00 eur je neprimeraná. Napadnutý rozsudok je nepresvedčivý a vzbudzuje pochybnosti.

Žalovaný v 1. rade v odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozsudok vo vzťahu k nemu vo vyhovujúcom
výroku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že podľa jeho
názoru súd sa zaoberal otázkami ktoré nepatria do právomoci civilných súdov ak sa zaoberal tzv.
odposluchmi a tiež otázkou zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní. Ďalej v odvolaní
namieta nedostatok svojej pasívnej legitimácie a v tejto súvislosti poukazuje na zákon č. 58/1969
Zb., ako aj zákon č. 514/2003 Z.z., ktoré jednoznačne upravujú, že zodpovedným subjektom za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím resp. za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
zodpovedá štát, teda Slovenská republika, voči ktorej má návrh smerovať a zároveň žalobca v konaní
musí označiť správne orgán verejnej moci, ktorý Slovenskú republiku v konaní zastupuje. Obidve zákony
výslovne ustanovujú štát ako účastníka občianskoprávneho vzťahu. Poukazujú na ustálenú súdnu prax
a judikatúru, v zmysle ktorej oslobodenie spod obžaloby je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania. Nakoľko je nepochybné, že žaloba je založená
na skutočnosti, že žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby, pasívne legitimovaným subjektom je v
tomto prípade jedine štát, čo bolo judikované Najvyšším súdom SR sp.zn. 4MCdo 15/2009. Vzhľadom
na uvedené má žalovaný za to, že súd prvého stupňa konal s účastníkmi konania, ktorí v tomto
prípade nie sú pasívne vecne legitimovanými subjektmi. Vo vzťahu k zákonnosti trestného konania a
jeho dĺžke predložil ako dôkaz list Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 12.4.2007, v
ktorom sa konštatuje zákonný postup vyšetrovateľa v súlade so zákonom, avšak súd prvého stupňa
na tento dôkaz nijako neprihliadal, pričom má za to, že týmto stanoviskom bol súd viazaný a mal z
neho vychádzať. Vo vzťahu k zhoršenému zdravotnému stavu nebolo vykonané znalecké dokazovanie
a nie je známe v čom konkrétne zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľky malo spočívať, nakoľko
nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi údajným zhoršením jej zdravotného stavu a vzniklej
nemajetkovej ujmy. Podľa jeho názoru nie je tu naplnená jedna z troch základných podmienok daných
ust. § 11 a nasl. a to jej neoprávnenosť zásahu. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že v dôsledku
neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v značnej miere.
Žalovaný napadá odôvodnenie súdu prvého stupňa z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný žiaden
nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní a civilné súdy ani nedisponujú právomocou
preskúmavať zákonnosť, rýchlosť, účelnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní. Nie je preto
známe na základe akých konkrétnych skutkov a dôkazov došlo k neoprávnenému teda nezákonnému
zásahu do osobnostných práv žalobkyne na to, aby mohli vzniknúť sankcie za nemajetkovú ujmu
spôsobenú neoprávneným zásahom. V odôvodnení rozsudku ohľadom značného zníženia vážnosti
a dôstojnosti žalobkyne nebolo nijako konkretizované, čo považuje súd vzhľadom k priznanej výške
náhrady nemajetkovej ujmy za nepostačujúce a v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. Za nesprávnu považuje
žalovaný aj súdom zdôvodnenú namietanú otázku premlčania časti nároku. Podľa jeho názoru, ak
by malo dôjsť k vážnemu zásahu do osobnostných práv žalobkyne zadržaním, vykonaním domovej
prehliadky, začiatok plynutia premlčacej doby začne plynúť deň po vykonaní domovej prehliadky a
nie tak, ako to vykladá súd, ktorý viaže začiatok plynutia premlčacej doby na oslobodzujúci rozsudok,
pretože samotné oslobodenie spod obžaloby ešte automaticky neznamená že trestné konanie bolo
vykonané v súlade s trestným právom.

Žalovaný v 2. rade žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo vzťahu k nemu vo vyhovujúcom
výroku zmenil, resp. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že súd
prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď účelovo na vec aplikuje striedavo ust. Občianskeho
zákonníka ako aj ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. resp. právne posúdenie z napadnutého
rozhodnutia jednoznačne nevyplýva. Napadnuté rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené
a teda nepreskúmateľné. V odvolaní namietal nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie. Podľa jeho
názoru Ministerstvo spravodlivosti SR v tomto konaní nie je a ani nemôže byť označené za narušiteľa
osobnostných práv žalobkyne a to vzhľadom na skutočnosť, že Ministerstvo spravodlivosti nespôsobilo
svojím konaním, ani nemohlo spôsobiť zásah do osobnostných práv žalobkyne v súvislosti s dĺžkou
trestného konania ako ani ujmu spôsobenú odposluchmi telefonátov. Je preňho nepochopiteľný postup
súdu pri posudzovaní jeho pasívnej vecnej legitimácie, keď súd v svojom odvolaní cituje ust. § 18 ods.

1 zák. č. 58/1969 Zb. ktorý upravuje zodpovednosť štátu, pričom v tomto konaní nie je ani v jednom
prípade žalovaný štát. Je teda toho názoru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď
mal za preukázané, že v konaní je daná jeho pasívne vecná legitimácia. Žalovaný nesúhlasí s posúdením
vznesenej námietky premlčania, ak súd prvého stupňa dospel k záveru, že lehota bola zachovaná
a nárok žalobkyne nie je premlčaný, ak žaloba bola podaná dňa 14.9.2010. Je toho názoru, že súd
prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď ustálil, že nárok žalobkyne v časti neoprávneného
zásahu do osobnostných práv rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave nemožno považovať za
premlčaný. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil ak na vec žalobkyne aplikoval rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci O. N. a ostatní proti Slovenskej republike, pretože uvedené
rozhodnutie vzhľadom na odlišnosť skutkových okolností v daných prípadoch nemožno v prípade
žalobkyne aplikovať. Takisto na vec nesprávne aplikoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4Cdo 60/2003 a 4Cdo 187/2005. Za nesprávne právne posúdenie považuje aj skutočnosť, ak súd
prvého stupňa sa v konaní zaoberal aplikáciou dohovoru, avšak nezaoberal sa preukázaním, či vôbec
v prípade žalobkyne došlo k porušeniu dohovoru z jeho strany. Ohľadom skutkových zistení žalovaný
namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko
pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bral do úvahy skutočnosti,
ktoré z dôkazov nevyplynuli a zároveň neprihliadal na skutočnosti vyplývajúce z prednesu účastníkov.
Napadnutý rozsudok v časti výroku o trovách konania považuje za nespreskúmateľný.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu
rozsudku, pretože súd prvého stupňa zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce procesnou
vadou ktorá sama o sebe mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalovaní zhodne v odvolaniach namietali nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvého
stupňa, odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku za dôvodnú.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§
157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samostatné rozhodnutie
v ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv
účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého súčasťou je aj právo na súdne
konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom
na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže
meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolnosti každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nepreskúmateľné vo vzťahu k namietanej pasívnej vecnej legitimácie žalovaných.

Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa je zrejmé, že rozsudkom Okresného súdu
Michalovce zo dňa 11.12.2008 č.k. 3T 96/2007-1093 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 15.4.2009 sp.zn. 7To 31/2009-1107 bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby trestného činu

porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou. V súvislosti s trestným konaním žalobkyňa
bola v čase od 3.6.2004 do 5.6.2004 zadržaná, bola u nej vykonaná osobná a následne aj domová
prehliadka, pričom trestné konanie sa viedlo od 31.5.2004 do 15.4.2009. Na základe uvedené sa
žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti, ktorá
jej mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom žalovanými.
Vyčítala žalovanému v 1. rade, že jej zasiahol do jej osobnostných práv jej zadržaním a umiestnením
do cely policajného orgánu, vykonaním domovej a osobnej prehliadky. Podľa jej názoru žalovaný v 1.
rade sa dopustil protiprávneho konania aj tým, že v prípravnom konaní došlo k neúmerným prieťahom,
keďže bola obvinená uznesením vyšetrovateľa dňa 31.5.2009 a vyšetrovanie bolo ukončené až dňa
20.6.2007. Podľa jej názoru žalovaný v 2. rade sa mal dopustiť protiprávneho konania tým, že v konaní
pred súdom došlo k prieťahom v konaní, keďže obžaloba bola doručená súdu dňa 4.7.2007 a trestná
vec bola ukončená až dňa 15.4.2009. Obaja žalovaní sa mali dopustiť protiprávneho konania aj tým,
že v trestnom spise sa nachádzajú nezákonné prepisy telefónnych hovorov uskutočnených žalobkyňou
s ďalšími spoluobvinenými. Žalobkyňa mala odpočúvaný telefón od 5.11.2003 do 24.5.2004. Má teda
zato, že žalovaný v 1. rade sa dopustil protiprávneho konania, keď vykonal nezákonné odposluchy v
uvedenom období bez súhlasu súdu. Za nezákonné považovala aj odpočúvanie jej telefónnych hovorov
po 10.5.2004 z dôvodu, že uvedené rozhodnutie súdu bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobkyne bola otázka, či v súvislosti s
uplatneným nárokom na nemajetkovú ujmu je daná zodpovednosť štátu alebo príslušných ústredných
orgánov - Ministerstva vnútra SR a Ministerstva spravodlivosti SR, teda otázka pasívnej vecnej
legitimácie.

Ako bolo uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, ak súd prvého stupňa ohľadom námietok
žalovaných vo vzťahu k ich pasívnej vecnej legitimácie v dôvodoch napadnutého rozsudku iba uviedol,
že „v danom prípade použijúc ust. § 20 zákona č. 58/1969 Zb. a rozhodnutia ESĽP vo veci O. N. a ostaní
proti Slovenskej republike dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobkyňa mohla domáhať náhrady
nemajetkovej ujmy prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka,
pričom uvedené konanie môže byť zahájené proti štátu alebo proti zodpovednej fyzickej osobe“; bez
toho, aby v odôvodnení rozhodnutia bližšie vysvetlil vzťah rozhodnutia ESĽP k prejednávanej veci,
neuviedol presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých založil pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaných v konaní. Zostala tak nezodpovedané, prečo za pasívne vecne legitimovaných považoval
žalovaných. Navyše je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci nie je konanie vedené proti štátu ani proti
zodpovednej fyzickej osobe, ale je vedené proti právnickým osobám. Takýto záver súdu prvého stupňa
ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaných nemožno považovať za preskúmateľný a teda súladný
s citovaným ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Napokon treba uviesť, že ak pasívne legitimovaným subjektom
v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci je v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. štát, potom analogicky je štát pasívne legitimovaný aj v konaní o nemajetkovú
ujmu za neoprávnený zásah do osobnostných práv orgánmi verejnej moci pri výkone tejto moci. Takisto
analogicky pri uplatňovaní takéhoto nároku koná za štát príslušný ústredný orgán.

Za nesprávny považuje odvolací súd aj názor súdu prvého stupňa, „že v danom prípade sa žalobkyňa
mohla domáhať náhrady nemajetkovej ujmy prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti v zmysle
Občianskeho zákonníka“. K uvedenému názoru je potrebné uviesť, že ust. § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka je založené na súkromno-právnej báze, to znamená, že ochrany osobnosti sa možno
domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromno-právnej rovine, to znamená, že štát aj
tu môže byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu,
že konal ako subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromno-právnom vzťahu. Pri
výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadradenosti a
podradenosti) a to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj odvetvie trestného práva).
Je teda zrejmé, že osoba sa musí úkonom štátu (v danom prípade polície) podriadiť. Teda nejde o stret
občianskeho práva a súkromného, preto aplikácia ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je v
danom prípade možná.

Možno súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že náhrady nemajetkovej ujmy sa možno domáhať podľa
čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ak bol subjekt zbavený osobnej slobody, a to za predpokladu, že trestné stíhanie
bolo zastavené, alebo osoba bola oslobodená spod obžaloby a to aj v prípade, ak rozhodnutie o zadržaní

bolo zákonné. Z hľadiska uvedeného článku Dohovoru však súd prvého stupňa otázku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaných neposudzoval.

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami
tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred
nadobudnutím tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred
zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Súd prvého stupňa aj keď v dôvodoch rozhodnutia poukázal na čl. 5 ods. 5 Dohovoru, nezaoberal sa
možnosťou posúdenia uplatneného nároku podľa príslušných článkov Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ktoré sú v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR súčasťou právneho poriadku
Slovenskej republiky a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv
a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný súdu
aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to za
predpokladu, že sú splnené podmienky vyplývajúce z uvedeného ústavného článku.

V zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má nárok na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol
obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru,
alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je
vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa škodou rozumie tak škoda materiálna, tak aj
nemateriálna. Uplatňovanie článku 5 Európskeho dohovoru vychádza z objektívnej zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú zatknutím alebo zadržaním osoby v rozpore s čl. 5 Európskeho dohovoru. Čl. 5
ods. 5 Európskeho dohovoru teda priznáva nárok na náhradu škody každej osobe, ktorá bola zatknutá
v rozpore s uvedeným článkom. Objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú zatknutím alebo
zadržaním v rozpore s čl. 5 Európskeho dohovoru znamená, že za škodu zodpovedá priamo štát
bez ohľadu na to, či škodu spôsobil zavineným alebo nezavineným konaním svojich orgánov. Voči
osobe, ktorá škodu svojim rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom spôsobila oprávnená
osoba nárok uplatniť nemôže, pretože škodu musí na základe objektívnej zodpovednosti uhradiť štát.
Oprávnená osoba však priamo voči týmto osobám svoje právo podľa čl. 5 ods. 5 Európskeho dohovoru
uplatniť nemôže a vždy musí žalovať štát.

Možno preto konštatovať, že súd prvého stupňa sa nedostatočne vyporiadal s tvrdením žalovaných
počas konania, že oslobodenie spod obžaloby je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, a ani s tvrdením, že žalobkyňa bola oslobodená spod
obžaloby a teda pasívne legitimovaným subjektom je v danom prípade štát a to podľa terajšej úpravy
(zákon č. 514/2003 Z.z.), ale aj predošlej úpravy (zákon č. 58/1969 Zb.) a za takejto situácie náhrada
nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy jedine za použitia Dohovoru a jedine voči štátu, teda Slovenskej
republike.

Ďalej je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k uplatnenej
námietke premlčania nároku z dôvodu nezákonných odposluchov, zadržania, osobnej a následnej
domovej prehliadky žalobkyne v roku 2004 ak vychádzal z názoru, že žalobkyňa získala objektívnu
informáciu o tom, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu až nadobudnutím právoplatnosti
rozsudku, ktorým bola oslobodená spod obžaloby, t.j. dňom 15.4.2009.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako
jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti upravených v ust. § 13 ods. 2 Obč.
zákonníka je podľa ustanovenej súdnej praxe právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v 3-ročnej
premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od momentu, kedy sa právo mohlo prvykrát vykonať (§ 101 Obč.
zákonníka). Počiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby, náhrady za nemateriálnu ujmu je
podľa § 101 Obč. zákonníka teda viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne

spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba tak začína plynúť
dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

Žalobkyňa v konaní tvrdila, že protiprávnym konaním žalovaných bolo zasiahnuté do jej osobnostných
práv tým, že ju policajný orgán zadržal, vykonal jej osobnú, domovú prehliadku a nezákonne odpočúval.
Žalobkyni preto vzniklo právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, prvykrát po
prepustení zo zadržania resp. nasledujúci deň po vykonaní osobnej a domovej prehliadky. Ohľadom
tvrdených nezákonných odposluchov je odvolací súd toho názoru, že za moment, od ktorého sa
mohla žalobkyňa domáhať porušenia svojich osobnostných práv je nutné považovať moment, kedy sa
dozvedela o skutočnosti, že je nezákonne odpočúvaná. Tento deň je zásadný moment, kedy došlo k
právnej skutočnosti, ktorá by mohla zakladať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a od
plynutia ktorého sa žalobkyňa mohla cítiť dotknutá zásahom do jej práva na ochranu osobnosti. Bolo
preto úlohou súdu prvého stupňa zamerať dokazovanie a to predovšetkým oboznámiť sa s obsahom
vyšetrovacieho spisu a trestného spisu z obsahu ktorých vyplynie skutočnosť, kedy t.j. ktorým dňom
a ktorým úkonom orgánov činných v trestnom konaní sa žalobkyňa dozvedela o skutočnosti, že
je nezákonne odpočúvaná. Až po takto doplnenom dokazovaní bude preukázaný moment, kedy sa
žalobkyňa dozvedela o skutočnosti, že je odpočúvaná a od tohto dňa začala plynúť 3-ročná premlčacia
lehota. Ak súd vychádzal z iného právneho názoru, vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k vznesenej
námietke premlčania.

Rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný aj ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Z
obsahu žalobného návrhu je zrejmé, že žalobkyňa v konaní uplatnila viacero nárokov spočívajúcich
v zásahu do jej osobnostných práv, žalobný návrh odôvodnila tým, že do jej osobnostných práv
bolo zasiahnuté jej zadržaním v čase od 3.6.2004 do 5.6.2004, vykonaním osobnej a domovej
prehliadky, prieťahmi v prípravnom konaní, prieťahmi v súdnom konaní, nezákonnými odposluchmi,
ako aj samotnou dĺžkou trestného konania. Žiadala, aby súd zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť
nemajetkovú ujmu v sume 100 000,00 eur a žalovaného v 2. rade v sume 33 193,91 eura, pričom
z návrhu nie je zrejmé, za ktoré protiprávne konanie požaduje akú výšku nemajetkovej ujmy, aj keď
sa jedná o samostatné nároky. Súd prvého stupňa síce čiastočne vyhovel žalobe a zaviazal oboch
žalovaných zaplatiť žalobkyni po 5 000,00 eur, z dôvodov napadnutého rozhodnutia však nie je zrejmé,
ktoré (okrem nezákonných odposluchov) žalobkyňou vyčítané konania považoval za nesprávny úradný
postup a teda protiprávne konanie a v akej výške priznal náhradu nemajetkovej ujmy za jednotlivé
zásahy.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že odvolacie dôvody žalovaných spočívajúce v
nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa
sú dôvodné, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1, 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa náležite sa vyporiadať s námietkou žalovaných vo
vzťahu k ich pasívnej vecnej legitimácie a následne s uplatnenou námietkou premlčania a rozsahom
žalobkyňou uplatneného nároku vo vzťahu k jednotlivým zásahom do jej osobnostných práv, a ak
opätovne dospeje k názoru, že žalovaní sú pasívne vecne legitimovaní v konaní, vyporiada sa aj s
ostatnými podstatnými námietkami žalovaných v odvolaniach a následne vo veci rozhodne a rozhodnutie
odôvodní tak, aby bolo preskúmateľné odvolacím súdom.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.