Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. december 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/209/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816207346
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7816207346.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu TELERVIS PLUS a.s., Bratislava,
Staré Grunty 7, IČO: 35 717 769, zastúpeného JUDr. Vratislavom Šteffekom, advokátom, Advokátska
kancelária, Bratislava, Nám. Martina Benku 6, proti žalovanej H. Č., Q., N. XXX, o zaplatenie 1 542 € s
prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 6Csp/51/2016-26 z 31.1.2017 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia v r a c
i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol: Z a v ä z u j e žalovanú zaplatiť žalobcovi
1 194 € s úrokom z omeškania 5,05 % ročne: zo sumy 1 194 € od 23.8.2015 do zaplatenia, náhradu
trov konania 54,86 %, podľa pomeru úspechu vo veci, všetko v mesačných splátkach po 40 € mesačne,

splatných od mesiaca nasledujúceho po mesiaci v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť, vždy do
konca toho ktorého mesiaca až do úplného zaplatenia, pod hrozbou straty výhody splátok nezaplatením
ktorejkoľvek splátky. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamieta.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, vydania akého rozhodnutia sa žalobca podanou žalobou
domáhal, na akú skutočnosť poukázal a čo zdôraznila, čo žalovaná uviedla v podaní z 27.1.2017,
ktorým sa k podanej žalobe vyjadrila a, že vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi

založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.I. z 30.3.2015
vyplýva, že žalovanej boli poskytnuté peňažné prostriedky 1 200 € a odplata v celkovej výške 348 €
(240 € tvoril úrok a 108 € servisný poplatok). Žalovaná mala celkovo vrátiť 1 548 € v 13 mesačných
splátkach, a to v prvých 3 mesačných splátkach vo výške 6 € a v ďalších 10 mesačných splátkach vo
výške 159 € so splatnosťou prvej splátky v 10. deň po uzatvorení zmluvy a splatnosťou ďalších splátok
v 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Priemerná ročná percentuálna miera nákladov (ďalej

len RPMN) je uvedená vo výške 34,42 %. Pod uvedenými údajmi je na 1. strane a na 2. strane uvedený
podpis žalovanej, pričom jej podpis ako dlžníka a žalobcu ako veriteľa je uvedený na 3. strane Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Podľa čl. III v bode 1 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedený výpočet
RPMN, ktorá je vypočítaná rovnicou podľa zák., ktorá kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú
súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov úveru na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok
dlžnej sumy, vrátane odplaty na strane druhej. RPMN je fixná a veriteľom nebude v priebehu zmluvného

vzťahu menená, veriteľ sa však zaväzuje v prípade zmeny podmienok tejto zmluvy, ktoré majú vplyv na
výšku RPMN, urobiť jej prepočet a o zmene informovať zmluvné strany. Podľa čl. III v bode 3 Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere je, o. i., uvedená dohoda o zmluvnej pokute (ďalej len pokuta), podľa ktorej sa
zmluvné strany dohodli, že pokiaľ dlžník/spoludlžník nesplní svoj záväzok podľa čl. II tejto zmluvy, je
veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka/spoludlžníka zároveň pokutu za omeškanie vo výške 3,3 % z
dlžnej čiastky a to za každý aj začatý mesiac omeškania až do zaplatenia celkovej dlžnej čiastky. Pokuta

je splatná v okamihu, keď sa dlžník dostal do omeškania s úhradou ktorejkoľvek splátky. Z predžalobnej
upomienky z 20.7.2015 vyplýva, že žalobca žiadal žalovanú o zaplatenie dlžnej sumy 12 €. Následnelistom z 22.8.2015 žalobca oznámil žalovanej zosplatnenie celého záväzku k 21.8.2015. Žalobca sa
domáhal zaplatenia dlžnej sumy 1 542 €. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
žaloba žalobcu je len čiastočne dôvodná, a v prevyšujúcej časti bola zamietnutá ako nedôvodná. Dospel

k záveru, že v prejednávanej veci „sa jedná“ o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú ust. zák.č.129/10
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom
do 31.3.2015, t.j. v čase uzavretia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len zák. o spotrebiteľských
úveroch; poznámka súdu) a cituje znenie jeho § 1 ods.2,§ 2,§ 9 a § 11 ods.1. Dospel k záveru, že Zmluva
o spotrebiteľskom úvere z 30.3.2015 uzavretá medzi stranami je spotrebiteľskou zmluvou na základe

uvedených zákonných ust. a neriadi sa režimom Obch. zák. V zmluve je uvedená výška úveru 1 200
€ a celková dlžná čiastka na úhradu 1 548 €. Zo zmluvy však nevyplýva, aká je ročná úroková sadzba
spotrebiteľského úveru tak, ako to ukladá § 9 ods.2 písm. i) v spojení s § 2 písm. j) cit. zák. V Zmluve o
spotrebiteľskom úvere zmluve je totiž uvedené, že úver je poskytnutý za celkový úrok vo výške 20 % z
istiny pri úvere na 13 mesiacov a neobsahuje ďalšie náležitosti, ktoré ukladá cit. zákonné ust. Žalobca
si ďalej za poskytnutie úveru účtoval celkovo servisný poplatok vo výške 9 % z istiny (zo sumy 1 200 €).

Úrok a servisný poplatok nazval spoločne odplata a túto si uplatnil vo výške 348 €. Má zato, že žalobca
neuviedol úrokovú sadzbu v súlade s § 9 ods.2 písm. i) cit. zák., keďže v Zmluve o spotrebiteľskom
úvere je uvedený len výpočet RPMN a zároveň je uvedené žalobcom len to, že RPMN je fixná. Dospel
k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa v súlade s § 11 ods.1 písm. b) cit. zák. považuje za
bezúročný a bez poplatkov, nakoľko v spotrebiteľskej zmluve chýbajú náležitosti podľa § 9 ods.2 písm.

i) a navyše náležitosti uvedené v písm. j) sú uvedené v čl. III., len ako vzorec pre výpočet RPMN, bez
určenia jeho konečnej výšky a samotného výpočtu, pričom v tomto čl. je uvedené len to že RPMN je
fixná. Žalobca poskytol žalovanej celkovo úver 1 200 € a žalovaná mu vrátila 6 €. Preto bola mu priznaná
suma 1 194 € ako rozdiel medzi poskytnutou a splatenou sumou bez akéhokoľvek navýšenia v súlade
s § 11 ods.1 písm. b) zák. o spotrebiteľských úveroch. Priznal žalobcovi úroky z omeškania v súlade s

§ 517 ods.2 O. z. v spojení s § 3 nar.vl.č.87/95 Z. z. Pri úrokoch z omeškania dospel k záveru, že úrok
z omeškania uplatnený žalobcom vo výške 5,05 % ročne je v súlade s § 517 ods.2 O. z. v spojení s § 3
nar.vl.č.87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorých
bol zákonný úrok z omeškania k 1. dňu omeškania žalovanej vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1 194 € od
23.8.2015, t.j. od dňa kedy nastala splatnosť celého dlhu. Preto dospel k záveru, že žalovaná sa dostala

do omeškania so splatením celého úveru 23.8.2015, nakoľko z listu z 22.8.2015 vyplýva, že splatnosť
celého dlhu nastála 21.8.2015. Posledný deň na plnenie bol 22.8.2015, úroky z omeškania boli preto
priznané od 23.8.2015 do zaplatenia a to zo sumy istiny, na ktorú má žalobca - podľa jeho záverov -
nárok. Dospel k záveru, že vzhľadom na rodinné, majetkové a sociálne pomery žalovanej by nebolo v
jej schopnostiach a možnostiach dlžnú sumu uhradiť jednorázovo v kratšej lehote, a preto jej umožnil

dlžnú sumu splatiť v mesačných splátkach po 40 € pod hrozbou straty výhody splátok nezaplatením
ktorejkoľvek splátky. Žalovaná je na materskej dovolenke, pričom pracuje na polovičný úväzok a navrhla
splatiť dlžnú sumu splátkami, a preto v súlade s § 232 ods.3,4 CSP jej priznal splátky. Výrok o náhrade
trov konania sa opiera o § 255 ods.1,2 v spojení s § 262 ods.1,2 CSP (cituje ich znenie). Žalobca bol
v konaní úspešný na 77,43 % a žalovaná bola úspešná na 22,57 %. Pomerná náhrada podľa úspechu

vo veci patrí žalobcovi vo výške 54,86 %.
3. I. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie voči rozhodnutiu, konkrétne voči výroku II. (Vo zvyšku
súd žalobu zamieta). Svoje odvolanie odôvodňuje dôvodmi v zmysle § 365 ods.1 písm. d),f) a h)
CSP (jeho znenie cituje). Považuje Rozhodnutie súdu v napadnutej časti za nesprávne, a to z dôvodu
nesprávneho výkladu zákonných ust., ktoré aplikoval na danú vec v rozpore so Smernicou Európskeho

parlamentu a rady č.2008/48/ES z 23.4.2008. II. Súd výrok II. odôvodnil tým, že posudzovaná Zmluva
o spotrebiteľskom úvere č.I. nemala údajne obsahovať náležitosti, ktoré vyžaduje zák.č.129/10 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, a to v § 9 ods.2 písm. i) v spojení s § 2 písm. j) zák.č.129/10 Z. z. Ďalej
súd len stroho konštatuje, že zmluva ...neobsahuje ďalšie náležitosti, ktoré ukladá cit. zákonné ust.
Cituje znenie § 9 ods.2 písm. i) a § 2 písm. j) zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného

k 30.3.2015). Vyjadruje nesúhlas s názorom súdu, že by posudzovaná Zmluva o spotrebiteľskom úvere
č.I. nemala obsahovať úrokovú sadzbu v zmysle § 9 ods. písm. i) zák.č.129/10 Z. z., a to s poukazom
na samotné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, konkrétne na bod 18. odôvodnenia, kde sám súd
uvádza, že V zmluve o spotrebiteľskom úvere je totiž uvedené, že úver je poskytnutý za celkový úrok
vo výške 20 % z istiny pri úvere na 13 mesiacov... Súd využíva argumentačne zákonné ust. § 2 písm. j)

zák.č.129/10 Z. z., ktoré definuje možnosti vyjadrenia úrokovej sadzby. Medzi takto zakotvené úrokové
sadzby je mimo iné uvedená „fixná“ (úvodzovky žalobca) úroková sadzba, pričom dané zákonné ust.,
resp. fixná úroková sadzba je vyložená s nasledovnom ust., a to v § 2 písm. k) zák.č.129/10 Z. z.
Cituje znenie § 2 písm. k) zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného k 30.3.2015). Podľajeho názoru súd opomenul predmetné vysvetľovacie ust. zák.č.129/10 Z. z. Pokiaľ by súd neopomenul
aplikovať cit. ust., bolo by preň zrejmé, že úroková sadzba je v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č.I.
uvedená vo forme fixnej úrokovej sadzby, čo je zrejmé z Čl. I. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde

je jasne uvedené, že Uver je poskytnutý za celkový úrok..., teda za fixné percento na celú dobu
trvania „Zmluvu“, čo je v súlade s cit. zákonným ust. Vzhľadom na uvedené, má za to, že opomenutím
aplikácie § 2 písm. j) zák.č.129/10 Z. z. bola zapríčinená protiprávnosť napadnutého rozhodnutia, a
preto rozhodnutie nie je možné považovať za súladné s právnym poriadkom. III. Taktiež namieta záver
súdu, že by posudzovaná Zmluva o spotrebiteľskom úvere č.I. nemala obsahovať povinnú náležitosť,

ktorou je hodnota RPMN. V danej veci je zrejmé, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, nakoľko už
pri letmom zoznámení sa zo Zmluvou je zrejmé, že hodnota RPMN je uvedená v Čl. I. Zmluvy, a to
v hodnote 50,22 %. Následne v Čl. II. je uvedená aj hodnota priemernej RPMN. Vo svetle uvedených
argumentov je nutné aj v tejto časti považovať napadnuté rozhodnutie za nesprávne. IV. Vzhľadom na
skutočnosť, že súd konštatuje v bode 18. odôvodnenia, že posudzovaná zmluva neobsahuje „ďalšie
náležitosti“ (úvodzovky žalobca), sa vyjadruje k prípadnému záveru o absencií náležitosti podľa § 9

ods.2 písm. f) a k) zák.č.129/10 Z. z. Podotýka, že tejto časti nie je napadnuté rozhodnutie dostatočne
odôvodnené, a preto je nutné ho považovať za nepreskúmateľné. Cituje znenie § 9 ods.2 písm. f)
a k) zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného k 30.3.2015). V prvom rade je z jeho
strany nutné vyjadriť sa k náležitosti Zmluvy v zmysle § 9 ods.2 písm. k) zák.č.129/10 Z. z., t.j. výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, aj keď sa súd k tejto náležitosti nevyjadril.

V uvedenej právnej veci zastáva názor, že požiadavka zakotvená zákonným ust. § 9 ods.2 písm. k)
zák.č.129/10 Z. z., nie je v súlade s Čl.10 ods.2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a rady
č.2008/48/ES z 23.4.2008. Zjavný rozpor vidí v tom, že Smernica v Čl.10 ods.2 písm. h) vyžaduje,
aby v zmluve o úvere poskytovateľ stručne uviedol výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa
a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s

rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia, pričom vnútroštátne úprava § 9 ods.2 písm. 1)
zák.č.129/10 Z. z. uvádza, že výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Má jednoznačne za to, že vnútroštátna právna
úprava prekročila, či neustále porušuje Čl.22 ods.1 Smernice, ktorý určil povinnosť ako harmonizovať

predmetnú smernicu do vnútroštátneho poriadku. Čl.22 ods.1 Smernice, keďže táto smernica obsahuje
harmonizované ust., členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ust.,
ktoré sa odchyľujú od ust. tejto smernice. Z uvedeného vyplýva, že vnútroštátny poriadok, t.j. hlavne
zák.č.129/10 Z. z. v § 9 ods.2 písm. k) ukladá poskytovateľom, resp. veriteľom povinnosť do zmlúv o
úvere zakotvovať aj rozdelenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky, čo nezodpovedá

účelu Smernice. K uvedenej problematike sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie (ďalej len SD EÚ)
9.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Bíróová, sp. zn. C-42/15, v ktorom sa jednoznačne uvádza
(cituje, čo sa uvádza v bode 52-59 odôvodnenia). Dáva do pozornosti, že nie je potrebné v Zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať, termín, resp. dátum každej jednotlivej splátky úveru, a to s poukazom
na záver v bode 50 odôvodnenia Rozsudku SD EÚ z 9.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára

Bíróová, sp. zn. C-42/15, ktorý cituje. Navyše, vnútroštátna úprava sama o sebe taktiež neuvádza, akým
spôsobom majú byť jednotlivé zložky splátok vyčíslené. K uvedenému uvádza, že aj nad požiadavku
základných náležitostí definovaných Smernicou č.2008/48, ktorá je nadradená vnútroštátnej právnej
úprave, uviesť len výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa..., uvádza v Zmluve o spotrebiteľskom
úvere percentuálne rozloženie jednotlivých častí splátok. S poukazom na uvedené skutočnosti, má za to,

že posudzovaná zmluva jednoznačne spĺňa zákonnú náležitosť § 9 ods.2 písm. k) zák.č.129/10 Z. z., a
to s poukazom na výklad Smernice č.2008/48 Čl.10 ods.2 v spojení s výkladom Čl.22 Smernice 2008/48
obsiahnutom v Rozhodnutí SD EÚ sp. zn. C-42/15 z 9.11.2016. Považoval za nutné sa najprv vyjadriť
k náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. k) zák.č.129/10 Z. z. z dôvodu podpornej argumentácie k termínu
konečnej splatnosti v zmysle zákonného ust. § 9 ods.2 písm. f) zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch. Po prvé, termín konečnej splatnosti je jednoznačne uvedený v čl. III. bod 2, kde je uvedené,
že Termín poslednej splátky úveru, t.j. konečná splatnosť úveru je 380. deň po uzatvorení zmluvy,
pričom doba trvania tejto zmluvy je od uzatvorenia zmluvy do termínu konečnej splatnosti úveru, t j. 380
kalendárnych dní. Podľa jeho názoru, predmetná Zmluva obsahuje danú náležitosť. Ďalej v tejto veci je
nutné uviesť, že vnútroštátna právna úprava jednoznačne neustanovuje, akým spôsobom má byť termín

konečnej splatnosti špecifikovaný, teda neobstojí ani požiadavka špecifikovať termín konečnej splatnosti
výhradne konkrétnym dátumom. Má za to, že špecifikácia termínu konečnej splatnosti 380. dňom od po
uzatvorení zmluvy je presný, dostatočný a nemenný, nakoľko jeho určenie nie je závislé od žiadnych
náhod, či iných náhodilostí, ale len od dňa uzavretia Zmluvy. Rovnako považuje za nutné uviesť, ževnútroštátna právna úprava taktiež nevyhovuje požiadavke Čl.10 Smernice Európskeho parlamentu a
rady 2008/48/ES z 23.4.2008, ktorý stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy o úvere, keďže takúto
náležitosť zmluva nepozná a hlavne nezakotvuje. Čiže, aj s ohľadom na povinnosť vnútroštátneho

právneho poriadku, uvádzanie termínu konečnej splatnosti úveru v Zmluve o spotrebiteľskom úvere,
jednoznačne sa pridržiava názoru SD EÚ a opätovne cituje bod 55 odôvodnenia. Nakoľko požiadavka
zakotvená v Smernici č.2008/48 na náležitosti zmluvy o úvere, nestanovila povinnosť uvádzania údaju
konečnej splatnosti úveru, má za to, že vnútroštátna právna úprava nemala stanoviť, či vyžadovať
údaj o konečnej splatnosti uvádzať v zmluvách o spotrebiteľských úveroch. Na druhej strane, však

má za to, že aj keď vnútroštátna úprava nie je v súlade s komunitárnym právom tak, tejto požiadavke
vyhovel, keďže termín konečnej splatnosti uviedol ako konkrétny deň od uzatvorenia zmluvy, čo je
jasne a presne vypočítateľné, čo sa dá považovať za splnenie podmienky, nakoľko aj SD EÚ uviedol,
že stačí uviesť podmienky, ktoré umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotu identifikovať dátumy.
Opätovne cituje bod 50 odôvodnenia Rozsudku SD EÚ z 9.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára
Bíróová, sp. zn. C-42/15. Taktiež dáva do pozornosti právny názor Krajského súdu v Trnave, v konaní

vedenom pod sp. zn. 24Co/795/2014 z 26.8.2015 (cituje, čo je tam uvedené). Záverom je nutné uviesť,
že má za to, že s poukazom na cit. rozhodnutie SD EÚ a s poukazom na nejednoznačné stanovenie
špecifikácie termínu konečnej splatnosti vnútroštátnou právnou úpravou, splnil požiadavku uvedenia
termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V. K povinnosti aplikácie komunitárneho práva,
dáva do pozornosti Rozhodnutie SD z 9.3,1978 sp. zn. 106/77 (Simmenthal), kde táto súdna inštitúcia

dospela k názoru, ktorý cituje. Vo vzťahu k uvedenému názoru o priamej aplikácii Smernice č.2008/48/
ES, resp. prednostnej aplikácii Smernice č.2008/48/ES pred vnútroštátnym právom, keďže vnútroštátne
právo nie je v súlade s komunitárnym právom, čo je zrejmé z už uvedeného a cit. Rozsudku SD EÚ
z 9.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Bíróová, sp. zn. C-42/15, zastáva ten názor, že súd mal
uplatniť normu komunitárneho práva a nie vnútroštátnu právnu úpravu. Obdobný právny názor vyslovil aj

Ústavný súd Slovenskej republiky a to v Náleze PL-ÚS 3/09-378 z 26.1.2011 (cituje z jeho odôvodnenia
na str.79). VI. Keďže súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a nesprávne aplikoval právne normy, čím zaťažil
konanievadami,ktoréodôvodňujúpodanietohtoodvolania,žiada,popreskúmanítohtoodvolania,vydať
uznesenie, ktorým sa zmení rozsudok tak, že sa vyhovie žalobe aj v „zmietnutej“ časti, pričom uloží súdu
povinnosť rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania.

4. Rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, nebol odvolaním napadnutý,
nadobudolprávoplatnosť(§367ods.1a§379CSP),pretonebol,okremuvedenéhovýroku,vodvolacom
preskúmavaný.
5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 CSP a zistil, že nie sú
splnené podmienky na potvrdenie rozsudku (§ 387 ods.1 CSP), ani na jeho zmenu (§ 388 CSP), preto
ho podľa § 389 ods.1 písm. c) CSP zrušil a vec vrátil podľa § 391 ods.1 CSP súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
6. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvej inštancie
pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného
rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým
došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie
sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré

mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
7. Žalobcom v odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie
bolo takou inou vadou postihnuté, preto nie je tento odvolací dôvod daný.
8. Odvolací dôvod § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové

zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov stránsporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,
ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu

vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz
len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi
vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý
nesúlad.
9. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného

skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
10. Na základe skutočností uvedených v odvolaní možno urobiť záver, že oba uplatnené odvolacie
dôvody sú dané, lebo súd z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery
o právach a povinnostiach strán sporu.

11.Aksasúddopustilomyluvprávnomposúdeníprechybnépoužitieprávnejnormyaleboprejejchybnú
interpretáciu a z tohto dôvodu súčasne nedostatočne zistil skutkový stav, nesplnil tým ústavnú a zákonnú
povinnosť garantovať obsah základného práva na súdnu ochranu a nie je povinnosťou odvolacieho súdu
takýto komplexne chybný postup naprávať.
12. Súd neprihliadol na Rozsudok SD z 9.11.2016, v ktorom je podaný výklad čl.10 ods.1,ods.2 písm.

h) a i) a čl.22 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, a teda neaplikoval eurokonformne ust.
právnych predpisov, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal.
13. Súd v ďalšom konaní bude preto povinný sa podrobne vysporiadať so všetkými skutočnosťami
uvedenými v odvolaní a vo veci opätovne rozhodnúť.

14. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 237 ods.1 CSP).
15. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.