Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. december 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/191/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616205039
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5616205039.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci žalobcu Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej Q. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
L. O. XX/XX, o zaplatenie 1.590,62 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5Csp/5/2016-37 zo dňa 15. novembra 2016 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku, v časti o povolenie
splátok výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.590,62 eur a vo výroku o nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o uložení povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi sumu 1.590,62 eur (mimo lehoty splatnosti).

Stranám sporu n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.590,62 eur
v pravidelných mesačných splátkach vo výške 50 eur, splatných vždy ku 15. dňu kalendárneho mesiaca,
počnúc právoplatnosťou daného rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok

splatnosť celého plnenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Vychádzal z toho, že medzi stranami sporu bola
uzavretá(spotrebiteľská)zmluvaospoluprácipriposkytovaníproduktovabankovýchslužieb,nazáklade
ktorej bola žalovanej vydaná platobná karta. Žalovaná nepopierala skutočnosť, že čerpala prostriedky
z účtu, ku ktorej bola predmetná platobná karta vydaná a ani čerpanú výšku prostriedkov. Nadväzne
okresný súd uložil žalovanej vyššie uvedenú povinnosť a povolil jej túto splniť v splátkach, keď prihliadol
na jej nepriaznivú sociálnu situáciu; dodal, že plnením v splátkach nebudú ohrozené práva žalobcu.
2. Naproti tomu okresný súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne dôvodnosti

nároku týkajúceho sa úroku vo výške 28%. Zdôraznil, že odkaz na sadzobník poplatkov nie je riadnym
dojednaním o povinnosti žalovanej platiť „tieto poplatky“. Od spotrebiteľa nie je totiž možné požadovať
„poplatky“, ktoré nie sú individuálne dojednané. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že
žalobcovi priznal ich náhradu v celom rozsahu, lebo vo vzťahu k uplatňovanej istine mal plný úspech
v spore.

3. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku a v časti o povolení splátok podal v zákonom stanovenej

lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že bude žalobe vyhovené v celom rozsahu
a žalovaná bude povinná priznané plnenie zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol,
že ak okresný súd nepovažoval jeho návrh za úplný, mal ho vyzvať na doplnenie postupom podľa § 129
ods. 1 CSP, resp. 43 ods. 1 O.s.p. Zároveň poukazoval na to, že § 31 ods. 2 zák. o platobných službáchvýslovne nestanovuje, že poplatky za poskytnutie platobných služieb musia byť individuálne dojednané
a v zmysle všeobecných obchodných podmienok je sadzobník ich neoddeliteľnou súčasťou, a teda i
súčasťou zmluvy. Odvolateľ dával do pozornosti tiež prechodné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.

týkajúce sa zmluvných vzťahov vzniknutých pred 11.6.2010. Napokon v tejto dielčej otázke odkazoval
i na závery rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15, v zmysle ktorého zmluva o úvere
nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, z čoho - okrem iného - vyplýva, že nie všetky
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere musia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej
zmluvy.

4. Žalobca ďalej namietal, že okresný súd vôbec neodôvodnil tú časť rozhodnutia, ktorou povolil
žalovanej splácať dlh v splátkach. Taktiež nie je zrejmé, akým spôsobom skúmal tvrdenia žalovanej o jej
nepriaznivej situácii. Zároveň odvolateľ tvrdil, že podľa aktuálnej právnej úpravy nie je prípustné povoliť
plnenie dlhu v splátkach. Doplnil, že posúdenie finančných možností žalovanej pre účely úhrady dlžnej
pohľadávky by malo byť súčasťou (až) prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia.

5. Žalovaná navrhla odvolanie protistrany „uzavrieť ako nedôvodné“. Zopakovala, že záväzok voči
žalobcovi nebola schopná splácať, lebo sa s rodinou ocitli vo veľmi ťaživej situácii (toho času už
nebohý manžel bol onkologickým pacientom). Svojho záväzku si je však vedomá a hneď po doručení
rozsudku okresného súdu ho začala v stanovených splátkach splácať; o čom predložila i súvisiace
písomnosti. Vo vzťahu k úroku 28% ročne mala za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a „v

žiadnom prípade“ nepreukázal dôvodnosť tejto časti nároku. Uviedla, že nebola vôbec upovedomená
a informovaná o takomto úroku. Ide teda o zmluvnú podmienku individuálne nedojednanú, ktorá sa
považuje podľa Smernice 93/13/EHS za nekalú, lebo spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
stránkuškodespotrebiteľa.Vsúvislostisjejsociálnousituácioužalovanázdôraznila,ženikdyneuviedla,
že je nezamestnaná, bez príjmu a žije z príjmu matky (ako tvrdí žalobca v odvolaní). Doplnila, že jej

matka zomrela koncom roku 2016 a ona ešte stále prežíva bolestivé obdobie.

6. V následnej reakcii žalobca v podstate len zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu ohľadne nároku
na úrok 28% ročne (odkaz na zákon o platobných službách, VOP, Sadzobník, rozhodnutie Súdneho
dvora C-42/15) a nemožnosti povoliť plnenie dlhu v splátkach (iná právna úprava v CSP oproti O.s.p.,

neskúmanie pomerov žalovanej).
7. Na uvedené podanie už žalovaná nereagovala.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP; z ktorého titulu zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý v odvolaním

nenapadnutom výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.590,62 eur) a bez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej časti
napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Neobstojí odvolacia argumentácia žalobcu namietajúca - s odkazom na § 129 ods. 1 CSP (resp.

43 ods. 1 O.s.p.) - postup okresného súdu. Označené zákonné ustanovenie upravuje postup súdu
v prípade, že z podania vo veci samej nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo je
neúplné alebo nezrozumiteľné. Všetky uvedené nedostatky sa teda týkajú obsahovej stránky podania/
žaloby. Odvolateľ však (výslovne) argumentuje, že v jeho prípade mal postup okresného súdu podľa
dotknutého ustanovenia smerovať k odstráneniu nie nedostatkov obsahovej stránky jeho žaloby (takéto

nedostatky ani nevykazovala), ale k odstráneniu nedostatkov podkladov, ktorými žalobca preukazoval
opodstatnenosť svojho nároku, resp. opodstatnenosť konkrétnych vlastných skutkových tvrdení. To
znamená k uneseniu dôkazného bremena stranou sporu.
10. Skutočnosť, či žalobca (ne)unesie dôkazné bremeno, nachádza svoj odraz až v rozhodnutí vo
veci samej. V štandardnom sporovom konaní, medzi ktoré súdená vec patrí, je neprípustné vyzývať

strany sporu na predloženie dôkazov v tom zmysle, že ak predložia určitý dôkaz, mohli by byť v spore
úspešné.Takýtopostupsúdu,ktoréhosadomáhaiodvolateľ,bybolnielenvhrubomrozporesprincípom
kontradiktórnosti sporového súdneho konania, ale predovšetkým v rozpore s ústavnou zásadou rovnosti
sporových strán. Úhrnne potom možno konštatovať, že odvolateľ si (pomerne tendenčne) zamieňa
vecnú (ne)dôvodnosť žaloby s jej obsahovou (ne)úplnosťou. Inými slovami, účelom postupu súdu podľa

§ 129 ods. 1 CSP je odstrániť obsahovú neúplnosť žaloby, nie zabezpečiť, aby žalobca bol v spore (v
plnom rozsahu) úspešný.11. Odvolateľ prehliada (v nemalej miere až účelovo), že určujúcim východiskom v súdenej veci je
spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Nadväzne je podstatné, že na
predmetnú úverovú zmluvu sa vzťahuje právny režim zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý v § 9 zakotvuje

požiadavku obligatórnych náležitostí takéhoto typu zmluvy; okrem iného musí obsahovať dojednanie o
úrokoch a poplatkoch. Z daného hľadiska je irelevantná úprava týkajúca sa vo všeobecnosti platobných
služieb, na ktorú poukazuje odvolateľ. Ide tu o vyjadrenie zásady prednosti špeciálneho právneho
predpisu (o spotrebiteľských úveroch) pred všeobecným právnym predpisom (o platobných
službách).

12. Všeobecné obchodné podmienky majú slúžiť na bližšie vysvetlenie vzájomných povinností
účastníkov zmluvy, či širších súvislostí poskytovanej služby. Rozhodne však nemajú byť priestorom na
kreovanie ďalšieho (fakticky) neobmedzeného množstva poplatkových povinností spotrebiteľa. Uvedené
platí o to viac, ak všeobecné obchodné podmienky predstavujú rozsiahly (v súdenej veci 39-stranový)
súbor najrozmanitejších ustanovení s množstvom právnických, či ekonomických/„bankových“ termínov,

v ktorých je problematické zorientovať sa osobe znalej práva, nieto ešte priemernému spotrebiteľovi.
Zároveň ide o dokument formulovaný výhradne bankou bez akéhokoľvek vplyvu spotrebiteľa (či už
v konkrétnom zmluvnom vzťahu alebo vo všeobecnosti), čo v plnej miere platí i o sadzobníku (ktorý
žalobca k žalobe pripojil v rozsahu ďalších 8 strán).
13. Na základe uvedeného sa možno stotožniť so záverom okresného súdu o nedojednaní úroku

vo výške 28%. Odvolateľ na dotknutú úvahu a jej súvislosti fakticky bezprostredne nereagoval. Len
zopakoval tvrdenia o možnosti úpravy časti pomerov zmluvných strán všeobecnými obchodnými
podmienkami. Iba na okraj krajský dopĺňa, že žalobca predložil všeobecné obchodné podmienky a
sadzobník účinné od 1.7.2016 (žaloba bola podaná 14.7.2016), pričom je zrejmé, že uplatňované
nároky sa týkajú predchádzajúceho obdobia (zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov

a služieb bola uzavretá 22.2.2012). Ani v tomto smere by teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno
vlastných skutkových tvrdení. Časť sadzobníka (účinného od 1.3.2015) pripojená k reakcii žalobcu na
vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu predstavuje svojim charakterom neprípustnú novotu v odvolacom
konaní (§ 366 CSP), preto na ňu nie je možné prihliadať. Podobnou nedôslednosťou odvolateľa je
poukazovanie na prechodné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. ku dňu 11.6.2010, keďže svoj nárok

odvodzuje od zmluvy uzavretej (až) 22.2.2012.

14.Odvolaniežalobcuniejedôvodnýmanivotázkelehotysplatnosti.Možnosícesúhlasiťsodvolateľom,
že aktuálna právna úprava v § 232 ods. 3 CSP nie je obsahovo identická so znením § 160 ods. 1 O.s.p.,
ale bezprostredne z ďalšieho odseku dotknutého zákonného ustanovenia vyplýva oprávnenie súdu

uložiťpovinnosťplniťopakujúcesaavbudúcnostisplatnésplátkyadávkyvsplátkach.Pokiaľomeškanie
s plnením jednej splátky môže mať za následok splatnosť celého plnenia, je zrejmé, že dotknutá právna
norma sa vzťahuje aj na povolenie splátok už existujúceho/súdnym rozhodnutím priznaného dlhu.

15. Obdobne neobstojí tvrdenie odvolateľa, že okresný súd dotknutú časť rozhodnutia neodôvodnil. V

tomto smere nie je možné izolovanie prihliadať len na bod 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku
(najmä jeho záverečnú časť), ale aj na bod 4. odôvodnenia. Okresný súd akceptoval súvisiace tvrdenia
žalovanej (odlišné od tých, na ktoré - zrejme v dôsledku zamenenia si okolností s inou vecou - poukazuje
žalobca v odvolaní) a pokiaľ tieto tvrdenia v štádiu prvoinštančného konania žalobca spochybňoval len
maximálne všeobecne, v zmysle § 151 CSP sa považujú za nesporné. Ich obsahu nadväzne zodpovedá

povolenie mesačných splátok v sume 50 eur, ktorú povinnosť (aj podľa vyjadrenia žalobcu) už žalovaná
priebežne plní. Okresný súd náležite poukázal tiež na to, že povolením plnenia v splátkach - keď
žalovaná priznanú pohľadávku zaplatí za cca dva a pol ročné obdobie - rozhodne neutrpia práva, resp.
majetkový status žalobcu - tuzemskej banky.

16. Ako vecne správny krajský súd potvrdil aj výslovne nenapadnutý, ale od meritórneho rozhodnutia
závislý (§ 379 písm. a/ CSP) výrok o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. V danej spojitosti
však poukazuje na to, že vyhodnotenie rozsahu uplatňovaného príslušenstva ku dňu rozhodovania
konajúceho súdu môže byť relevantné a je na mieste ho zohľadňovať pri posúdení miery úspechu a
neúspechu sporových strán. Keďže v súdenej veci by takýto postup bol v neprospech žalobcu/odvolateľa

a v zmysle článku 14 ods. 3 Základných princípov CSP v rámci konania o opravnom prostriedku nie je
možné rozhodnúť v neprospech sporovej strany, ktorá uplatnila opravný prostriedok, nemá predmetná
úvaha v súdenej veci konkrétnejší význam.17. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP tak, že stranám nárok na ich náhradu nepriznal. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto
nemá nárok na náhradu jeho trov; naproti tomu žalovanej žiadne trovy konania v súvislosti s aktuálnym

odvolacím prieskumom nevznikli (§ 251 CSP).

18. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.