Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/93/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112211529
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8112211529.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v spore žalobcov 1./ W. Q., nar. X.X.XXXX, bytom W.,
F. XX, zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom v Prešove, Jesenná 8, 2./ J.. W.
K., nar. X.XX.XXXX, bytom W., V. XX, zastúpeného JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom so sídlom v
Prešove, Hlavná 19, proti žalovanému: W., o náhradu za užívanie nehnuteľností s prísl., o odvolaní strán
sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 13.1.2016 č. k. 14C/75/2012-506 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1.rade
sumu8.645,12eursprísl.,do3dníodprávoplatnostirozsudku,vprevyšujúcejčastijehožalobuzamietol.
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1.rade trovy konania v sume 4.219,50 eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2.rade sumu 8.645,12 eur
s prísl., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti jeho žalobu zamietol. Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2.rade trovy konania v sume 4.345,61 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobcovia boli v čase od 17.1.2005 do 16.1.2007, ktoré
obdobie je predmetom žaloby, podielovými spoluvlastníkmi parcely KN C č. XXXX/XX, zapísanej na
LV č. XXX, kat. úz. B.. Na predmetnej parcele sa nachádza cesta III. triedy, ako aj priľahlý chodník.
Pozemná komunikácia nie je neoprávnenou stavbou podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Nárok
žalobcov za žalované obdobie ohľadom pozemku nachádzajúceho sa pod cestou vyhodnotil súd prvej
inštancie ako opodstatnený, v tejto časti žalobe vyhovel a priznal vydanie bezdôvodného obohatenia,

ktoré je reprezentované nájomným v zmysle odborného vyjadrenia J.. V. M.. K námietkam žalovaného
ohľadom výšky nájomného zdôraznil, že samotný fakt, že ide o využívanie pozemku verejnoprávnym
subjektom na účely komunikácie nemôže vlastníkov pozemku ukrátiť. Poukázal taktiež na znalecký
posudok č. X/XXXX znalca v odbore geodézie a kartografie J.. Q. A.. Z tohto plynie, že pozemok, na
ktorom sa v rozhodnom období nachádzala cesta III. triedy predstavuje výmeru 1201 m2 a pozemok,
na ktorom sa nachádza chodník tvorí výmeru 377 m2. Pri výmere pozemku zastaveného cestou, a
teda 1201 m2, nájomné podľa predloženého odborného vyjadrenia dosahuje celkovú sumu 212.505,-

Sk, a to za obdobie roka 2005. V období roka 2006 výška nájomného dosiahla sumu 295.434,- Sk
a od januára 2007 12.946,- Sk, čo predstavuje za celé žalované obdobie sumu 520.885,- Sk. Keďže
žalobcovia boli podielovými spoluvlastníkmi tejto nehnuteľnosti v rozsahu po 1-ici, pre každého z nich
predstavuje bezdôvodné obohatenie za žalované obdobie sumu 260.442,50 Sk, teda 8.645,12 eur.Príslušenstvo pohľadávky, a teda úrok z omeškania súd prvej inštancie priznával od 22.2.2007, teda
nasledujúci deň po doručení žaloby žalovanému, keďže nebolo preukázané, aby žalobcovia vyzývali
žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia pred podaním žaloby. Súd prvej inštancie zdôraznil,

že aj v tejto súvislosti ide o vzťah občianskoprávny, a teda nebolo možné priznať uplatňovaný obchodný
úrok z omeškania pokiaľ ide o priznané plnenie. Súd prvej inštancie ďalej nemal za preukázané, aby
žalovaný v rozhodnom období bol aj vlastníkom stavby chodníka na pozemku žalobcov, keď zastavaná
časť pozemku predstavuje 377 m2. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie Ministerstva dopravy, pôšt
a telekomunikácií SR z 22.6.2007, podľa ktorého pozemnú komunikáciu tvorí cestné teleso a jej

súčasti. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ust. § 78 a § 79 zákona č. 50/1976 Zb., účinné v čase
podania návrhu na vydanie kolaudačného rozhodnutia nezakladajú záver o tom, že vlastníkom sporného
chodníka mala byť Okresná správa ciest W. a následne žalovaný. Zo stavebného povolenia vyplynulo,
že stavebníkom stavby je okresná správa ciest, ktorá ako stavebník bola účastníkom kolaudačného
konania, pričom kolaudačné konanie sa začína na návrh stavebníka, ktorý v tejto veci takýto návrh
podal 17.9.1991. Z § 79 ods. 1, veta druhá vyplýva, že návrh na kolaudáciu môže podať aj budúci

užívateľ, ktorý však musí stavebnému úradu predložiť písomnú dohodu so stavebníkom o užívaní
stavby. Toto ustanovenie nie je obligatórne a uvádza iba možnosť kto iný okrem stavebníka môže
podať návrh na začatie kolaudačného konania. Z kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že stavba ako
celok bola odovzdaná jednak do správy a údržby Okresnej správe ciest W., ako aj Správe mestských
komunikácií W.. Pokiaľ by mal byť vlastníkom cesty a chodníka iba jediný subjekt, tak by stavba bola

odovzdaná do užívania iba jednému subjektu, keďže bola však odovzdaná aj do Správy mestských
komunikácií W. je zrejmé, že užívateľom a následne aj vlastníkom stavby nebola iba Okresná správa
ciest W. a následne podľa delimitácie žalovaný. Ak žalobcovia tvrdia, že neexistuje návrh na vydanie
kolaudačného rozhodnutia zo strany iného subjektu ako prípadného užívateľa a zákon podľa ich názoru
zo strany takéhoto subjektu vyžaduje nielen podanie návrhu, ale rovnako ho zaväzuje aj na predloženie

písomnej dohody so stavebníkom a užívateľom stavby, potom súd nemá za to, že žalobcovia správne
interpretovali znenie tohto zákona. Z § 79 ods. 1 vyplýva iba to, že kolaudačné konanie sa začína
na návrh stavebníka a že tento návrh môže okrem stavebníka podať aj budúci užívateľ a vtedy musí
predložiť písomnú dohodu so stavebníkom o užívaní stavby. V predmetnej veci subjektom, ktorý bol
stavebníkom a ktorý podal návrh na kolaudáciu bola Okresná správa ciest W., to, že návrh nepodala

aj Správa mestských komunikácií W. ako budúci užívateľ, nemôže zakladať záver o tom, že jediným,
užívateľom a vlastníkom chodníka bola Okresná správa ciest W.. K námietkam žalobcu zdôraznil, že
pokiaľ Mesto W. nemá vo svojej evidencii tento chodník, neznamená to, že sa na neho nevzťahujú
príslušné právne predpisy z ktorých vyplýva práve to, že vlastníkom chodníka je mesto a už vonkoncom
to neznamená, že vlastníkom chodníka je žalovaný. Súd poukázal aj na obsah iného konania OS Prešov

sp. zn. 11C/220/2010, kde žalovaným je aj Mesto W. a z jeho vyjadrení nevyplýva aby mesto namietalo
svoju pasívnu legitimáciu, keď z fotografie, ktorá je súčasťou znaleckého posudku J.. A., resp. z kópií
katastrálnychmápvyplýva,žepredmetnýchodníksatiahnepozdĺžcelejcesty,tedaodkrižovatkypriZVL
až po diaľnicu W. - K., jedná sa o totožný chodník, z čoho by vyplýval záver, že vlastníkom tohto chodníka
je Mesto W., o čom svedčí aj už citované kolaudačné rozhodnutie, z ktorého vyplýva, že stavba ako celok

bola odovzdaná dvom subjektom a z logiky veci vyplýva, že chodník bol odovzdaný do užívania Správe
mestských komunikácií W.. Javí sa byť nepochopiteľné, že V. W. by síce bolo vlastníkom, resp. správcom
tohto chodníka, ale nie na celom jeho úseku, ale iba v určitej časti. Ak žalobcovia tvrdia, že s ohľadom na
§ 23 zákona č. 135/1961 Zb. je nevyhnutné, aby o zaradenie chodníka do siete miestnych komunikácií
rozhodol miestny národný výbor v správnom konaní a žalovaný nepreukázal existenciu rozhodnutia

o zaradení chodníka do siete miestnych komunikácií v správnom konaní, tak súd poukazuje, že ani
nebolo povinnosťou žalovaného preukazovať túto skutočnosť a navyše pokiaľ aj chodník nebol zaradený
do tzv. zoznamu miestnych komunikácií, neznamená to automaticky, že mesto nie je jeho vlastníkom.
Pokiaľ ďalej žalobcovia poukazujú v tejto súvislosti na obsah zmluvy o prevode vlastníctva pozemnej
komunikácie č. D. uzavretej medzi žalovaným ako prevodcom a Národnou diaľničnou spoločnosťou,

a.s. ako nadobúdateľom, súd prvej inštancie uvádza, že to čo bolo vlastníctvom žalovaného (predmet
zmluvy) je opísané v článku I. tejto zmluvy, pričom je nepochybné a medzi účastníkmi nebolo sporné, že
aj na týchto parcelách sa nachádza stavba cesty, ktorá zasahuje do týchto parciel, preto bola správne
ako príloha zmluvy predložená aj identifikácia pozemkov nachádzajúcich sa pod dotknutou pozemnou
komunikáciou. Ide o pravdivé tvrdenie, keďže cesta sa nachádza, okrem iných, aj pod týmito parcelami,

čo ale samozrejme nesvedčí o tom, že na základe tejto zmluvy z 3.7.2012 žalovaný previedol aj
vlastníctvo chodníka, keďže táto skutočnosť zo zmluvy a jej príloh nevyplýva. Z kópie katastrálnej mapy
(č.l. 290 spisu) vyplýva, že chodník je naznačený iba po parcelu č. XXXX/XX, čo môže v podstate budiť
dojem, že chodník nepatrí nikomu, avšak iba z toho, že tento chodník nie je zakreslený nemožno vyvodiťzáver, že by bol jeho vlastníkom v rozhodnom období žalovaný. Chodník, ako už bolo uvádzané, sa
tiahne po celom úseku cesty a žalovaný pri prevode pozemnej komunikácie na NDS, a.s., nepotreboval
vypracovať geometrický plán s tým, aby bol vyznačený aj chodník, nakoľko ako to vyplýva z príslušných

právnych predpisov, teleso ciest je ohraničené zvýšenou obrubou chodníkov a predmetom prevodu je
ibacesta,niepozemkypodňou.Pretosúdprvejinštanciežalobužalobcovvčastivydaniabezdôvodného
obohatenia v rozhodnom období za užívanie pozemku, ktorý sa nachádza pod chodníkom, zamietol.
O trovách konania účastníkov rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 3 O.s.p.. Poukázal na
pomer úspechu žalobcov v tomto konaní, čo zohľadnil pri priznávaní výšky vzniknutých trov konania.

Súd prvej inštancie ďalej podrobne uviedol, z akých dôvodov nepriznával niektoré z odmien právnych
zástupcov žalobcov, ktoré boli z ich strany účtované a uplatnené v tomto konaní a ustálil konečnú výšku
vzniknutých trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaný, ako aj žalobcovia v 1.a 2.rade. Pokiaľ
ide o odvolanie žalovaného, toto smeruje proti výrokom, ktorými bolo žalobe vyhovené v spojení s

výrokmi o trovách konania. Žalovaný navrhuje v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vrátiť mu vec na ďalšie konanie, alternatívne navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobcov bola
zamietnutá. Žalovaný nespochybňuje to, že užíval nehnuteľnosť sčasti na ploche pozemku, ktorá bola
zastavaná stavbou v jeho vlastníctve, teda cestou III.triedy č. XXXXXX, avšak nie v časti pozemku,
na ktorom sa nachádza chodník, v tejto časti sa žalovaný stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie.

Zásadný význam pre rozhodnutie má zistenie, aký bol vzťah vlastníka pozemku k vybudovaniu stavby
komunikácie na tomto pozemku v čase začatia výstavby a aké práva si vlastník pozemku v tom
čase uplatňoval. Z právneho hľadiska je potrebné rozlišovať medzi stavbou povolenou a oprávnenou,
keď stavba sa považuje za povolenú, pokiaľ bola vystavaná v súlade s administratívnoprávnymi
rozhodnutiami príslušných orgánov a právnymi predpismi, ktoré boli platné a účinné v čase výstavby.

V čase stavebného povolenia bola pre kolaudačné konanie zahrnutá aj podmienka majetko-právneho
vysporiadania nehnuteľností. Za neoprávnenú je potrebné považovať takú stavbu, ktorá je postavená
na cudzom pozemku bez toho, aby stavebník mal právo stavbu zriadiť. Z toho nepochybne vyplýva
dobromyseľnosť stavebníka stavby predmetnej komunikácie v oprávnenom užívaní stavby od začiatku
výstavby, a to má za právny následok začatie plynutia vydržacej doby pre vznik vecného bremena

výkonom práva vydržaním za podmienok uvedených v § 134 v spojení s § 151n a nasl. Občianskeho
zákonníka, a to isté sa podľa názoru žalovaného vzťahuje aj na bezodplatnosť takéhoto užívania.
Žalovaný je toho názoru, že vlastník pozemku v prípade, že nedošlo k dohode s vlastníkom stavby
si mohol svoje práva uplatniť súdnou cestou. Vzhľadom k tomu, že tak vlastník pozemku ako právny
predchodca žalobcov neurobil, jeho konanie, resp. nežiadanie finančnej náhrady za užívanie pozemkov

nevzbudzovalo o tom žiadne pochybnosti a vlastník cesty je presvedčený o práve užívať daný pozemok.
Vzhľadom na predchádzajúce dohody s vlastníkom pozemku má žalovaný za to, že súhlas so zriadením
stavby, ako aj prejav vôle o bezplatnom užívaní pozemku právneho predchodcu žalobcu - stavby
VD W. bol daný za celé obdobie užívania pozemku. Stavba je považovaná za oprávnenú stavbu,
a takéto dobromyseľné a oprávnené užívanie pozemku od roku 1992 po dobu viac ako 10 rokov

nepretržite má za následok vydržanie vecného bremena k bezodplatnému užívaniu pozemku, ktorý je
spôsobilým predmetom vydržania. Súd prvej inštancie tak nesprávne právne posúdil vec, keď aplikoval
na priznanie náhrady normu vzťahujúcu sa na inštitút bezdôvodného obohatenia. Žalovaný namieta, že
bydochádzalonajehostranekbezdôvodnémuobohateniu,vdanomobdobíboloprávnenýmužívateľom
pozemku. Domnieva sa, že to vylučuje možnosť domáhať sa aplikácie ustanovení vzťahujúcich sa na

vydanie bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie. Podľa jeho názoru nie sú splnené hmotnoprávne
predpoklady úspešného priznania tohto nároku. Žalobca nemôže úspešne žiadať vydanie plnenia,
ktorého sa dobrovoľne vzdal jeho právny predchodca v čase zriadenia stavby komunikácie a práva
žalobcu nemôžu byť porovnávané s právami iných vlastníkov pozemkov, ktoré boli zastavené bez
vyžiadania súhlasu vlastníkov, resp. proti ich vôli. Ak túto skutočnosť súd neuzná vo veci samej,

minimálne by sa ňou mal zaoberať vo vzťahu k výške priznaného nároku. Výška náhrady by mala
byť primeraná s prihliadnutím aj na to, že táto nehnuteľnosť bola nadobudnutá v čase, keď už bola
zastavaná pozemnou komunikáciou a je potrebné zohľadniť primerané náklady spojené s údržbou
a opravou spornej nehnuteľnosti. Žalovaný tiež tvrdí, že mu bola odňatá možnosť vzniesť námietku
premlčania vo vzťahu k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v priebehu konania, ktoré

bolo vedené z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. V zmysle týchto dôvodov navrhol žalovaný
podanému odvolaniu vyhovieť.4. Odvolanie žalobcu v 1.rade smeruje proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách
konania. V tejto časti navrhol žalobca v 1.rade rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na
ďalšie konanie, alternatívne navrhuje rozsudok zmeniť tak, aby jeho odvolaciemu návrhu bolo vyhovené.

V dôvodoch odvolania žalobca poukázal na rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil nárok
žalobcu za žalované obdobie ohľadom pozemku nachádzajúceho sa pod cestou ako opodstatnený,
avšak zamietol žalobu v časti vydania bezdôvodného obohatenia v rozhodnom období za užívanie
pozemku, ktorý sa nachádza pod chodníkom. Žalobca v 1.rade má za to, že na základe vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie dospel k napadnutým výrokom k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd pochybil pokiaľ
priznal žalobcovi v 1.rade ročný úrok z omeškania 9,5% vyplývajúci z občianskoprávnych predpisov
a nie uplatnený obchodný ročný úrok vo výške 14,75 %. V danej veci podľa žalobcu v 1.rade ide
medzi účastníkmi konania o obchodnoprávny vzťah, nakoľko sú na to splnené podmienky v zmysle
tom, že ide o podnikateľa pri jeho podnikateľskej činnosti a štát alebo samosprávnu jednotku pri
zabezpečení verejných potrieb. Žalobca v 1.rade podniká s nehnuteľnosťami, na ktorých sa nachádzajú

miestne komunikácie cesty I., II., III. triedy, bytové domy, parkoviská a diaľnice, to je konajúcemu
súdu známa skutočnosť. Obchodnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania nevylučuje tá skutočnosť,
že nehnuteľnosti boli zapísané v katastri nehnuteľností vo vlastníctve fyzickej osoby bez uvedenia
obchodného mena a identifikačného čísla. Súd prvej inštancie pochybil tiež pokiaľ nepriznal žalobcovi
v 1.rade úrok z omeškania od 16.1.2007 do 21.2.2007. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej

platí, že k strate - zániku dobrej viery s účinkom zastavenia plynutia vydržacej doby a oprávneného
držiteľa dochádza podaním žaloby na súde, pričom z hľadiska behu vydržacej doby nie je dôležité, kedy
bola žaloba držiteľovi nehnuteľnosti doručená. Okrem toho žalobcovia vyzývali žalovaného na úhradu
bezdôvodného obohatenia ešte pred podaním a v tejto súvislosti spolu s odvolaním žalobca v 1.rade
predložil viaceré listy adresované žalovanému z daného obdobia. Nesúhlasí taktiež s rozhodnutím súdu

prvej inštancie pokiaľ mu nepriznal uplatnené trovy konania v žiadanej výške a nepriznal náhradu za
účelnevykonanéavyúčtovanéúkonyprávnejslužby.Konkrétnezúkonuvyjadrenievovecisamejzodňa
26.4.2010 tvrdí, že právna zástupkyňa žalobcov predložila nielen právoplatné rozhodnutie Okresného
súdu Prešov a Krajského súdu Prešov, ale najmä nález Ústavného súdu SR, ktorý bol doručený
8.2.2010, teda viac ako rok po podaní odvolania z 22.1.2009. K vyjadreniu zo dňa 17.7.2012 žalobca v

1.rade uvádza, že tento úkon bol účelne vykonaný, právny zástupca žalobcov predložil súdu judikatúru
a stanovisko Najvyššieho súdu SR, ktoré získal po podaní odvolania. Odvolanie proti dopĺňaciemu
rozsudku zo 7.8.2012 - žalobca v 1.rade uvádza, že podané odvolanie smerovalo proti dopĺňaciemu
rozsudku, ktoré dopĺňalo rozsudok vo veci samej. Ak by súd prvej inštancie nebol zabudol predmetný
výrok dopĺňacieho rozsudku uviesť v rozsudku, neboli by žalobcovia nútení podať odvolanie aj proti

tomuto dopĺňaciemu rozsudku. Návrh na zmenu žaloby z 30.9.2013 - žalobca v 1.rade uvádza, že
súdu prvej inštancie neprináleží vyhodnocovať kedy a ako boli, resp. mohli byť vykonané úkony právnej
služby, ale má hodnotiť ich účelnosť vo vzťahu k meritu sporu. Návrh na zmenu žaloby následne bol
uznesenímsúduprvejinštanciepripustený,atedatentoúkonbolúčelnevykonaný.Nesúhlasístvrdením
súdu prvej inštancie, že pokiaľ ide o pojednávanie 27.11.2013, toto bolo odročené bez prejednania veci.

Pojednávanie sa začalo o 08:55 hod., skončilo o 09:55 hod., nebolo odročené bez prejedania veci a
tento záver súdu prvej inštancie je nesprávny. Vyjadrenie vo veci samej z 27.11.2013 - ním právny
zástupca reagoval na vyjadrenie žalovaného, ktoré mu bolo doručené 26.11.2013. Zároveň predložil
kópiu z katastrálnej mapy vo vzťahu k prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam zo
žalovaného v prospech NDS. Pokiaľ ide o poradu s klientom 17.1.2014 a 22.10.2015, predkladá záznam

o porade s klientom z týchto dní. Účasť na pojednávaní 31.1.2014, išlo o účasť na pojednávaní, na ktoré
substitučne splnomocní advokát iného advokáta, nie je rozhodujúce, že ide o totožné nároky žalobcov,
ale rozhodujúce je, či substitučne splnomocnený advokát koná a vystupuje aj v mene iného advokáta,
ako sa stalo aj v danom prípade na pojednávaní konanom dňa 31.1.2014. Vyjadrenie vo veci samej z
2.6.2014 - toto vyjadrenie bolo vykonané na základe výzvy súdu z 19.5.2014. Vyjadrenie vo veci samej z

2.9.2014 - súd prvej inštancie sa mýli pokiaľ má za to, že žalobca mohol toto vyjadrenie zakomponovať
do samotného odvolania. Predloženie listín z 21.12.2015 - listiny predložil súdu na základe záverov
súdu prvej inštancie vyslovených na pojednávaní 9.12.2015, ktoré bolo okrem iného potrebné osobne
vyzdvihnúť na Okresnom úrade W. - katastrálny odbor. Napokon tvrdí, že odmena patrí právnemu
zástupcovi aj za úkon štúdium spisu dňa 11.1.2016. Žalobca v 1.rade má za to, že mu patrí náhrada

trov konania vo výške podielu 75,9 %, keďže v tejto časti bol úspešný a žalovaný si voči žalobcovi v
1.rade žiadne trovy neuplatnil. V zmysle týchto dôvodov navrhol žalobca v 1.rade podanému odvolaniu
vyhovieť.5. Žalobca v 2.rade podal odvolanie proti výrokom o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o náhrade
trov konania, navrhol v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, aby návrhu bolo v celom
rozsahu vyhovené. Pokiaľ ide o náhradu - vydanie bezdôvodného obohatenia za pozemok nachádzajúci

sa pod chodníkom, poukazuje na to, že v spise boli produkované dôkazy o tom, že vlastníkom stavby
- chodníka je žalovaný. Ide predovšetkým o dohodu o prechode majetku z vlastníctva štátu v Správe
slovenskej správy ciest na žalovaného, rozhodnutie V. z 23.4.2012 v spojení so zmluvou o prevode
vlastníckeho práva z 3.7.2012 medzi žalovaným a NDS, a.s., zápisnica o odovzdaní a prevzatí stavby z
12.7.2012 rovnako medzi žalovaným a NDS, a.s.. Neexistuje rozhodnutie o zaradení chodníka do siete

miestnych komunikácií a mesto sa vyjadrilo, že nie vlastníkom tejto stavby. Nepochybne vlastníkom
stavby je žalovaný, a preto aj v tejto časti žaloby mal súd prvej inštancie uplatnenému nároku vyhovieť.
Okrem toho má nárok na uplatňovaný úrok z omeškania 14.75 % ročne od 16.1.2007 do zaplatenia.
Taktiež tvrdí, že úspech vo veci mal podľa výpočtu súdu v rozsahu 75,9 %, keďže žalovaný si trovy
konania neuplatnil.

6. Žalobca v 1.rade uviedol, že súhlasí s odvolaním žalobcu v 2.rade.

7. Ďalším podaním sa vyjadril, že námietky žalovaného uvedené v jeho odvolaní z 29.3.2016 sú
nedôvodné. Má za to, že v danom prípade žiadne vydržanie vecného bremena k bezodplatnému
užívaniu pozemku nevzniklo a nárok žalobcov v danom období je v celom rozsahu dôvodný.

8.Žalovanýsavyjadril,žeodvolaniažalobcovv1.a2.radeprotirozsudkusúduprvejinštanciejepotrebné
považovať za neodôvodnené, naopak, poukázal na obsah ním podaného odvolania, ktorému navrhol
vyhovieť.

9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379, § 380, § 381
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), vec prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania strán opodstatnené nie sú.

10. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav

a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa
na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

11. Je zrejmé, že žalobcovia v 1.a 2.rade sa stali spoluvlastníkmi pozemku KN C XXXX/XX - zastavaná

plocha vo výmere 1578 m2, zapísaného na LV č. XXX, kat. úz. B.. Na tejto parcele sa nachádza cesta III.
triedy č. XXXXXX - privádzač na D1 W. - R. a zároveň na časti parcely vyčlenenej znaleckým posudkom
č. X/XXXX ako parcela KN C č. XXXX/XX je umiestnený priľahlý chodník.

12. Výstavba cestnej komunikácie bola realizovaná v období rokov 1982 - 1992 na základe právoplatne

vydaného rozhodnutia o umiestnení tejto stavby, okrem iného aj na pozemku označenom pôvodne pod
č. XXXX na základe stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia. V čase výstavby tejto cestnej
komunikácie, ako aj v dobe jej ukončenia, vlastníkom pôvodných parciel č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/
X a XXXX/X bol bývalý Československý štát, ktorý ako stavebník tejto cesty jej výstavbu realizoval na
svojej nehnuteľnosti, a preto nie je sporné, že stavba komunikácie nie je neoprávnenou stavbou podľa

§ 135c Občianskeho zákonníka.

13. Pozemky označené pod č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X zapísané pôvodne na LV č. XXX,
kat. úz. B., spolu s budovou W. závodu, nachádzajúceho sa na ul. W. XX, W., tvorili prevádzkovú
jednotku, predaj ktorej sa vykonal v súlade so zákonom č. 427/1990 Zb. na verejnej dražbe konanej

dňa 9.2.1992. Vydražiteľmi prevádzkovej jednotky sa podľa obsahu potvrdenia o predaji prevádzkovej
jednotky stali M. V. a V. V. - B., W., W. nám. XX. Do predmetnej prevádzkovej jednotky patrili stroje a
zariadenia a ďalšie základné prostriedky, predmety postupnej spotreby podľa priloženého zoznamu, ako
aj nehnuteľnosti, a to stavba a pozemky o výmere 16552 m2, č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X v
kat. úz. W., zapísané na LV č. XXX v prospech organizácie K., š. p., W..

14. Spoluvlastníkmi po jednej 1-ici týchto pozemkov a postaveného výrobného areálu sa stali žalobcovia
na základe kúpnej zmluvy z 30.7.1998, ktorej vklad do Katastra nehnuteľností v W. bol povolený
5.8.1998. Kúpnu zmluvu žalobcovia uzatvárali s predávajúcim M. V. - B., W. 8, W., ktorý bol zastúpenýJUDr. Q. A., správcom konkurznej podstaty úpadcu, na základe uznesenia Krajského súdu Košice
K24/93 o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu. Súhlas s predajom predmetných nehnuteľností, ktoré
patrili do konkurznej podstaty úpadcu, v zmysle čl. X. vydal Krajský súd v Košiciach uznesením K 24/93

zo dňa 24.7.1998.

15. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje poukazujúc na vyššie uvádzané zistenia,
že pôvodným vlastníkom pozemku, ktorý je predmetom konania a ktorý vznikol z parciel pôvodne
označených pod č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X, kat. úz. B. bol Československý štát -

Y. K., X., C. W., na týchto parcelách bola v období od roku 1983 do 1992 realizovaná výstavba
pozemnej komunikácie, stavebníkom ktorej bol štát, nejde o neoprávnenú stavbu cesty podľa §
135c OZ a je zrejmé, že bývalý Československý štát staval tzv. „na svojom" pozemku. Kolaudačné
rozhodnutie, ktorým bolo povolené užívanie stavby III./XXXXXX W. - M., privádzač na F nadobudlo
právoplatnosť dňa 9.3.1992. Je však ďalej zrejmé aj to, že štát v rámci procesu privatizácie prevádzkovej
jednotky W. závodu v W., W. XX, podľa zákona č. 427/1990 Zb. vo verejnej dražbe konanej dňa

9.2.1992, previedol vlastníctvo v prospech vydražiteľa aj k pozemku, ktorý už v tom čase bol zastavaný
pozemnou komunikáciou. Ani v následnom priebehu konkurzného konania úpadcu - vydražiteľa tejto
nehnuteľnosti, nebola namietaná neopodstatnenosť zaradenia pozemku zastavaného komunikáciou do
súpisu majetkovej podstaty úpadcu.

16. Nie je dôvodná odvolacia námietka žalovaného v zmysle tom, že z jeho strany došlo k
vydržaniu vecného bremena k bezodplatnému užívaniu daného pozemku vzhľadom na predchádzajúcu
dohodu s pôvodným vlastníkom pozemku. Predovšetkým táto argumentácia žalovaným v priebehu
prvoinštančného konania uvádzaná nebola a pred ukončením dokazovania vo veci boli strany sporu
súdom prvej inštancie poučené podľa § 120 ods. 4 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016, podľa ktorého,

súdjepovinnýokremvecípodľaods.2poučiťúčastníkov,ževšetkydôkazyaskutočnostimusiapredložiť
alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých
sa nenariaďuje pojednávanie najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a
skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú
odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

17. Naviac žalovaný v konaní nepreukázal jeho dobromyseľnosť o tom, že mu právo užívať pozemok
pod stavbou cesty bezodplatne oprávnene patrí, a to so zreteľom na všetky okolnosti prípadu.

18. Vydanie náhrady za užívanie tejto nehnuteľnosti titulom bezdôvodného obohatenia žalobcovia

ako podieloví spoluvlastníci žiadajú za obdobie od 17.1.2005 do 16.1.2007, teda za obdobie pred
nadobudnutím účinnosti § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., na základe ktorého bolo kreované zákonné
vecné bremeno.

19. Odvolací súd nevidí odklon od doterajších rozhodnutí a záverov k náhrade za využívanie pozemku

vyjadrených napr. v uznesení NS SR sp. zn. 5Cdo/8/2009, nález Ústavného súdu SR vo veci III. ÚS
237/09, či rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/52/2009. V týchto rozhodnutiach súdy konštatovali, že užívateľ
cudzej veci bez právneho dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah
ktorého plnenia je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom
mieste a čase za porovnateľné užívanie, či prenajatie veci.

20. Podstatné v tejto súvislosti je, že žalovaný zaberal v rozhodnom období pozemok, ktorý bol
spoluvlastníctvom žalobcov, so spoluvlastníkmi sa právne nevyrovnal, v dôsledku čoho sa bezdôvodne
na úkor žalobcov obohatil a len samotný fakt, že ide o využívanie pozemku „pre všetkých", teda
na verejnoprospešný účel, nemôže vlastníkov ukrátiť (do pozornosti rozsudok KS Prešov sp. zn.

6Co/75/2012).

21. Ani prípadné potvrdenie skutočnosti, že právni predchodcovia žalobcov nežiadali náhradu
neznamená, že im zaniklo právo na náhradu. Nežiadať náhradu znamená vo svojej podstate pasivitu pri
zaberaní pozemku. Neuplatnením práva na náhradu sa toto právo uplynutím času mohlo len maximálne

oslabiť, pretože nie je vyňaté z premlčania (§ 100 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka).
22. Bezdôvodné obohatenie (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) vzniká nielen v prípade, ak sa
protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, aj keby
sa zmenšil v prípade plnenia si zákonných povinností (porovnaj R 25/1986, NS SR 3Cdo252/2007).Niet dôvodu nevzťahovať uvedené pravidlo aj na stav, ak obohatený, vrátane verejnoprávneho subjektu
využíva pozemok bez právneho dôvodu na účely cestnej komunikácie, keď primeranú náhradu za
bezdôvodné obohatenie v prípade sporu určí súd podľa okolností konkrétneho prípadu.

23. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie opodstatnene vychádzal z
odborného vyjadrenia č. X/XXXX J.. V. M., znalca v odbore stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby,
odhad hodnoty nehnuteľností. Znalec vysvetlil, že pre výpočet nájomného za užívanie parcely za roky
2005 - 2007 použil prílohu č. 3 vyhlášky č. 492/2004 Z. z. písmeno g. Výpočet všeobecnej hodnoty

ročného nájmu za pozemok použil z dôvodu, že táto metóda sa mu javila ako najvhodnejšia k stanoveniu
výšky nájomného. Podľa rekapitulácie znalca, výška nájomného v prípade pozemku KN XXXX/XX, kat.
úz. B. v období roku 2005 bola stanovená sumou 185,06 Sk/m2 (6,14 eur/m2) a v rokoch 2006 - 2007
stanovil výšku nájomného sumou 245,99 Sk/m2 (8,16 eur /m2). V závislosti od záverov znalca súd
prvej inštancie správne stanovil celkový rozsah bezdôvodného obohatenia za dané obdobie v prípade
užívania pozemku KN C XXXX/XX, kat. úz. B. vo výmere 1201 m2 , v celkovej sume 520.885,- Sk z

čoho 1-ica pre každého zo žalobcov predstavuje sumu 260.442,50 Sk (8.645,12 eur).

24. Aj odvolací súd hodnotí takto stanovené obvyklé nájomné, ktoré zodpovedá vzniknutému
bezdôvodnému obohateniu ako primerané s prihliadnutím na skutočnosť, že ide o pozemok zastavaný
cestnou komunikáciou, o čom žalobcovia v čase nadobudnutia nehnuteľnosti vedomosť mali. V konaní

neboli produkované dôkazy, ktoré by preukazovali iný rozsah obvyklého nájomného za využívanie
daného druhu pozemku v spornom období.

25. Pokiaľ ide o nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku pod
priľahlým chodníkom, ktorý podľa znaleckého posudku v spojení s geometrickým plánom predstavuje

parcelu KN XXXX/XX, kat. úz. B., súd prvej inštancie správne ustálil, že nie je daná pasívna legitimácia
žalovaného v tomto konaní, keďže nebolo zistené, aby sa stal vlastníkom stavby chodníka. Sporný
chodník nie je súčasťou cestnej komunikácie a žalovaný sa stal vlastníkom výlučne len ciest II. a III.
triedy, a to v súlade s § 3d ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Tomuto záveru
nasvedčuje aj stanovisko Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR z 24.7.2007 (č. l. 83), obsah

stavebného povolenia vydaného ako stavebníkovi Okresnej správe ciest W. (č. l. 41) a kolaudačné
rozhodnutie, ktorým bola stavba cesty odovzdaná do správy a údržby vtedajšej okresnej správe ciest
a chodník Správe mestských komunikácií W.. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne zdôraznil,
že podľa § 79 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. v znení platnom k 9.3.1992, návrh na kolaudáciu stavby
môže podať aj budúci užívateľ (prevádzateľ), ktorý musí stavebnému úradu predložiť písomnú dohodu

so stavebníkom o užívaní stavby. Toto zákonné ustanovenie určuje možnosť kto iný okrem stavebníka
môžepodaťnávrhnazačatiekolaudačnéhokonania,avšaktátoskutočnosťbezďalšiehoneznamená,že
Okresná správa ciest W. mala byť po vydaní kolaudačného rozhodnutia aj vlastníkom stavby chodníka.
Ako už bolo vyššie uvádzané, z kolaudačného rozhodnutia naopak vyplýva, že stavba bola odovzdaná
jednak do správy a údržby Okresnej správe ciest, ako aj Správe mestských komunikácií W.. Realizovaná

stavby cesty a priľahlého chodníka tak nebola odovzdaná do užívania iba jednému právnemu subjektu,
čo naznačuje, že následne aj vlastníkom stavby nebola iba Okresná správa ciest W., právny predchodca
žalovaného, ale aj ďalší subjekt.

26. Súd prvej inštancie správnym spôsobom rozhodol aj o príslušenstve pohľadávok, ktoré boli z titulu

uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcom v 1.a 2.rade prisúdené. Úrok z
omeškania súd prvej inštancie priznával v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s §3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. po správnom ustálení charakteru vzťahov medzi stranami
sporu, ktoré boli prejednávané v tomto konaní. Konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia je právne
posúdenéakonároknavydanieplneniazískanéhobezprávnehodôvodu.Taktouplatnenýaajprisúdený

nárok má charakter výkonu vlastníckeho práva zo strany žalobcov. Nemožno ho považovať za nárok zo
záväzkového vzťahu založeného pri podnikateľskej činnosti žalobcov či žalovaného, ktorá by sa týkala
zabezpečenia verejných potrieb. Táto podstata spoločenského vzťahu, v ktorom jeho strany vystupovali,
je rozhodujúcou aj pre posúdenie právneho režimu, ktorý je potrebný aplikovať pre žiadané úroky z
omeškania. Žalobcovia nepodnikali s prenájmom nehnuteľnosti pod touto cestnou komunikáciou a ani

žalovaný nepodnikal s vlastníctvom tejto pozemnej komunikácie, aj keď jej prevádzkovanie znamenalo
zabezpečovanie verejných potrieb. Samotná právna vec sa týka ochrany vlastníckych práv žalobcov
a nie plnenia z podnikateľskej činnosti strán sporu. Nároky žalobcov nebolo možné podradiť pod ust.
§ 261 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka z hľadiska povahy subjektov zmluvného vzťahu, že by satýkalo podnikateľov pri ich podnikateľskej činnosti, keď u žalovaného nebolo možné hovoriť, že podnikal
v oblasti cestných komunikácií, a taktiež ani u žalobcov sa nejedná o podnikanie v oblasti prenájmu
nehnuteľností pod cestnými komunikáciami. K právnej povahe vzťahov obdobných strán sporu ako v

prejednávanej veci je potrebné poukázať na právne závery vyplývajúce napr. z rozsudku KS Prešov
sp. zn. 14Co/84/2011, resp. sp. zn. 4Co/146/2014. V tejto súvislosti tiež nemožno opomenúť závery
vyjadrené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 94/2011 (vydaného v tomto konaní), ktoré
obsahujú konštatovanie, že medzi stranami sporu existoval v rozhodnom období, za ktoré žalobcovia
uplatňujú peňažnú náhradu, výlučne občianskoprávny vzťah ako majetkový vzťah vyplývajúci zo stavby

a užívania pozemku stavbou cesty stojacou na pozemku vo vlastníctve sťažovateľov - žalobcov (č. l.
325 pôvodného spisu sp. zn. 11C/9/2007). Súd prvej inštancie napokon správne ustálil obdobie, od
ktorého patrí žalobcom sankčný úrok z omeškania, a to od 22.2.2007, teda deň nasledujúci po doručení
žaloby v tejto veci žalovanému. Dôkazy, ktoré by preukazovali, že žalobcovia vyzývali žalovaného na
vydanie tohto peňažného plnenia pred podaním žaloby žalobcovia nepredložili v konaní pred súdom
prvej inštancie, pričom boli konajúcim súdom poučení ohľadom takejto povinnosti postupom podľa §

120 ods. 4 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016.

27. Odvolací súd nezistil pochybenie prvoinštančného súdu ani v súvislosti s rozhodovaním o náhrade
trov konania strán sporu. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy
SR je aj to, že strana sporu, ktorá v konaní uspela má právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré

jej vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. S ohľadom na celkový výsledok
konaniasúdprvejinštanciesprávneotrováchkonaniastránrozhodovalpodľa §142ods.3O.s.p.vznení
platnom do 30.6.2016. Spomínané ust. § 142 vyjadrovalo základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade
trov konania. Čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania a
skúma sa so zreteľom na uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, teda skutkového

stavu a právnej normy, ktorá sa použila pri rozhodovaní vo veci samej. Súd prvej inštancie správne
vypočítal,vakomrozsahuvznikložalobcomprávonanáhradutrovúčelnevynaloženýchnauplatňovanie
práva. Účelnosť trov sa stotožňuje s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc.

28. Súd prvej inštancie presne uviedol, za ktoré úkony právnej pomoci právnych zástupcov žalobcov
priznával odmenu za poskytnutú právnu pomoc a správne uviedol aj rozsah tarifnej odmeny u
jednotlivo realizovaných úkonov právnej pomoci. Opodstatnene nepriznal žalobcom odmenu právneho
zástupcu za úkon, ktorý bol označený ako vyjadrenie vo veci samej zo dňa 26.4.2010. Týmto
podaním žalobcovia predložili ďalšie rozhodnutia súdov na podporu svojich tvrdení už po podanom

odvolaní a právny zástupca si zároveň vyčíslil trovy konania, k čomu však vyzývaný nebol. V rámci
písomného vyjadrenia zo 17.7.2012 opäť právny zástupca žalobcov predložil na podporu svojich tvrdení
rozhodnutie Najvyššieho súdu v rámci odvolacieho konania, čo nemožno hodnotiť ako úkon realizovaný
vo veci samej. Súd prvej inštancie správne nepriznal plnú náhradu odmeny za úkon - odvolanie proti
dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 7.8.2012. Nešlo o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej so zreteľom

na to, že dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval o trovách konania. Podaním z 30.9.2013
(č. l. 198 a nasl.) žalobcovia podali návrh na zmenu žaloby podľa § 95 ods. 1 O.s.p., v znení platnom
do 30.6.2016 s odôvodnením, že v pôvodnej žalobe opomenuli popri uplatňovanom nároku žiadať aj
zákonný úrok z omeškania odo dňa podania žaloby. Súd prvej inštancie riadne zdôvodnil, prečo tento
úkon považoval za neúčelný so zdôraznením, že žalobcovia si mohli tento nárok uplatniť už pri podaní

samotnejžaloby.Súdprvejinštanciezdôvodnil,prečoprávnemuzástupcovižalobcuv1.radezaúčasťna
pojednávaní dňa 27.11.2013 priznával odmenu v hodnote 1/4-iny úkonu za poskytnutú právnu pomoc. Z
obsahu zápisnice o pojednávaní v tento deň (č. l. 286 a nasl.) je zrejmé, že pojednávania sa nezúčastnili
žalobcovia v 1.a 2.rade, za právneho zástupcu žalobcu v 1.rade bol prítomný jeho substitút, právny
zástupca žalobcu v 2.rade nebol prítomný a pojednávania sa účastnil zástupca žalovaného. Je zrejmé,

že tak žalobca v 2.rade, ako aj jeho právny zástupca ospravedlnili neúčasť na pojednávaní, avšak obaja
požiadali, aby sa nekonalo vo veci, a aby súd odročil pojednávanie na ďalší termín. Súd prvej inštancie
umožnil prítomnej zástupkyni žalovaného vyjadriť sa, avšak akceptoval žiadosť žalobcu v 2.rade a jeho
právneho zástupcu, vo veci ďalej nekonal a odročil pojednávanie na termín 31.1.2014. Pokiaľ ide o
úkon označený ako vyjadrenie z 27.11.2013 je zrejmé, že právny zástupca žalobcu v 1.rade súdu, ako

aj žalovanému na pojednávaní predložil písomné vyjadrenie s tým, že v tejto súvislosti postačovala jeho
prezentácia na pojednávaní a nevyžadovalo sa samostatné písomné podanie. Pokiaľ ide o odmenu
právnych zástupcov žalobcov, za úkony o porade s klientom je zrejmé, že žalobcovia predložili záznamy
o porade s klientom zo dňa 17.1.2014 a 22.10.2015. Podľa odvolacieho súdu nemožno konštatovať,že by išlo o účelné úkony, keď je zrejmé, že na pojednávaní konanom dňa 31.1.2014, pred ktorým sa
uskutočnila porada s klientom o ďalšom postupe v konaní, súd oboznámil obsah listinných dôkazov,
žalobcovia nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a bol vyhlásený rozsudok vo veci samej.

Uvedený záver platí aj ohľadom úkonu - porada s klientom 22.10.2015, ktorej obsahom podľa záznamu
bolo všeobecné rokovanie o ďalšom postupe v konaní, a to v štádiu po rozhodnutí odvolacieho súdu
uznesením z 24.6.2015 (č. l. 391), ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie a vrátená vec
tomuto súdu na ďalšie konanie. K nepriznaniu odmeny právnemu zástupcovi žalobcu v 1.rade za
účasť na pojednávaní 31.1.2014, prvoinštančný súd správne poukázal na to, že pojednávania v tento

deň sa účastnil právny zástupca žalobcu v 2.rade, ktorý v ten deň zastupoval aj právneho zástupcu
prvého žalobcu. Právny zástupca žalobcu v 2.rade sa tak zúčastnil pojednávania, keď u žalobcov išlo
o totožné nároky nevyžadujúce odlišnú argumentáciu pri ich uplatňovaní. Tento úkon tak nemožno
hodnotiť ako účelne vykonaný. Súd prvej inštancie ďalej správne poukázal na to, že vyjadrenie žalobcu v
1.rade z 2.6.2014 smerovalo k odvolaniu žalobcu v 2.rade, odvolania žalobcov, ktorí ako bolo uvádzané
uplatňovali totožné nároky, boli rovnaké, išlo o totožný obsah odvolaní a rovnako tento úkon nemožno

považovať za účelne vykonaný. Písomné vyjadrenie z 2.9.2014 (č. l. 383) aj odvolací súd považuje za
úkon súvisiaci s predtým podaným odvolaním zo strany žalobcov a pokiaľ ide o úkon predloženie listín
z 21.12.2015 je zrejmé, že súd prvej inštancie nevyzýval žalobcu v 1.rade na ich predloženie, keď v
tejto súvislosti žiadal doklady prostredníctvom príslušného okresného úradu, odboru katastrálneho. Aj
odvolací súd sa stotožňuje s tým, že nie je možné priznávať odmenu právnemu zástupcovi za úkon

štúdium spisu. V tejto súvislosti nejde o úkon právnej pomoci, ktorý by bolo možné priznávať podľa
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ale ide o realizáciu oprávnenia žalobcu, resp.
jeho právneho zástupcu nazerať do spisu, tak ako to určoval § 44 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016.

29. So zreteľom na všetky tieto dôvody hodnotí odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny, a preto ho potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p..

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p.. S ohľadom na čiastočný úspech strán sporu v odvolacom konaní bolo vyslovené, že stranám
sporu sa náhrada trov tohto štádia konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).