Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. november 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/602/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112202869
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112202869.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu
JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľa: V. X., A. R. XXXX,
XXX XX K., občan SR, zastúpený: JUDr. Ľubomír Hlbočan, advokát, AK Vajnorská 20, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom, na odvolanie

odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 11.06.2012 č.k. 11C 16/2012-73
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa týkajúci sa odporcovej povinnosti zaplatiť
navrhovateľovi 1.268,40 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne od 09.09.2011 do zaplatenia
p o t v r d z u j e .

Odporca je povinný zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľa JUDr. Ľ. S., P. B. B.F. M.
XX, A. na Č.. Ú.. J.: B. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX M. M. M. P..B.. vo výške 166,61 eur.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
1.268,40,-EUR a sumu 165,17,-EUR a to všetko s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy
1.268,40,-EUR od 9.9.2011 do zaplatenia a zo sumy 165,17,-EUR od 9.9.2011 do zaplatenia, všetko

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi tiež uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy
konania vo výške 284,14,-EUR Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ
sa návrhom zo dňa 30. 01. 2012 domáhal od odporcu podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.")
náhrady škody za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: ORP-150/3-OSV-
ZV-2010 zo dňa 29.1.2010. Návrh odôvodnil tým, že uznesením policajta Okresného riaditeľstva PZ

vo Zvolene ČVS: ORP-150/3-OSV-ZV-2010 zo dňa 29.1.2010 bolo voči navrhovateľovi začaté trestné
stíhanie a bol obvinený za prečin krádeže podľa §212 ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Proti uzneseniu
o vznesení obvinenia podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá však bola odmietnutá. Uznesením Okresnej
prokurátorky vo Zvolene č.k. 2Pv 73/10-13 zo dňa 12.11.2010 bolo trestné stíhanie voči navrhovateľovi
pre prečin krádeže podľa §215 ods. 1 písm. e) TP zastavené. Navrhovateľ oprávnenosť svojho nároku
na náhradu škody opiera o nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.3.2011, podľa

ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť/zastavenie trestného stíhania aj rozhodnutie o postúpení veci do
priestupkového konania, ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (§6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z.).Keďže zákonným podkladom, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné
stíhanie a vznesené obvinenie bolo rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré

bolo vydané nezákonne, pretože sa zastavením trestného stíhania nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu navrhovateľom ako obvineným, čím je daná zodpovednosť odporcu v zmysle §6 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Náhradu škody voči SR si navrhovateľ uplatnil za trovy obhajoby, vrátane
nákladov s tým spojených (spolu s DPH) vo výške 1.268,40,-EUR.

Odporca žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť s tým, že neboli naplnené zákonné predpoklady pre
priznanie žalovaného nároku. Trestné konanie je vykonávané pod zákonným dozorom prokurátora, ktorý
v rámci dohľadu, môže rozhodovať aj o zákonnosti a správnosti úkonov a postupu orgánov činných
v trestnom konaní, v tomto prípade povereného príslušníka PZ. V predmetnom trestnom konaní bolo
vykonaných značné množstvo úkonov za účelom získania dostatočného množstva právne relevantných

informácií potrebných k objasneniu trestného činu. V priebehu trestného konania bol spisový materiál
riadne predkladaný na previerku dozorujúcemu prokurátorovi. Dozorujúci prokurátor v celom trestnom
konaní nevyslovil záver, že rozhodnutia a samotný postup povereného príslušníka PZ je nezákonný,
alebo nesprávny, alebo, že by došlo k subjektívnym dôvodom prieťahov konania. Konaním vyšetrovateľa
teda nedošlo k žiadnemu porušeniu procesných predpisov a základných zásad trestného konania.

Na pojednávaní konanom dňa 11.6.2012 navrhovateľ žiadal o pripustenie rozšírenia žalovaného nároku
o sumu, ktorú zaplatil a ktorú predstavujú náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku vo výške
165,17,-EUR s prísl. súd prvého stupňa navrhovanú zmenu žalobného petitu pripustil uznesením na
predmetnom pojednávaní za účasti všetkých účastníkov konania.
Súd prvého stupňa mal za preukázané, že uznesením zo dňa 29.1.2010 začal OR PZ vo Zvolene

pod č.k. ČVS:ORP-150/3-OSV-ZV-210 trestné stíhanie a zároveň začal trestne stíhať navrhovateľa ako
obvineného za prečin krádeže podľa §212 ods. 2 písm. e) TZ, lebo na podklade zistených skutočností
mal za dostatočne odôvodnený záver, že v období rokov 2008 a 2009 vykonal odber pitnej vody na
odbernom mieste č. 10025 M. a to tak, že na vodovodnej prípojke, ktorá sa nachádza na jeho pozemku
odstránil vodomer č. 3458699-78, ktorý bol namontovaný dňa 1.1.2005 na základe prihlášky - zmluvy o

dodávke vody z verejného vodovodu č. 94, kde túto prihlášku obvinený podpísal v položke odberateľ,
pričom podľa smerného čísla spotreby vody podľa zákona č. 397/2003 z.z. spôsobil chovom 174 kusov
oviec na svojom pozemku za obdobie uvedených dvoch rokov odber vody v objeme 696m3, čím spôsobil
Mestskému podniku služieb s.r.o., so sídlom spoločnosti v Krupine škodu vo výške 679,16,-EUR.

Voči predmetnému uzneseniu v časti vznesenia obvinenia podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá však bola
odmietnutá.

Uznesením okresnej prokuratúry Zvolen č.k. 2Pv 73/10-13 zo dňa 12.11.2010 bolo trestné stíhanie
vedené voči navrhovateľovi zastavené, pretože popísaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod

na postúpenie veci. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

Navrhovateľ v súvislosti s vedením trestného stíhania na trovách obhajoby uhradil svojmu právnemu
zástupcovi trovy v celkovej výške 1.268,40,-EUR dňa 14.1.2011 (viď príjmový doklad - č.l. 15).
Predmetné trovy právny zástupca navrhovateľovi vyfakturoval faktúrou č. 201032038 zo dňa

20.12.2010. K faktúre bol pripojený prehľad jednotlivých úkonov právnej pomoci a to príprava a prevzatie
veci (4.2.2010), písomné podanie ORPZ Zvolen - sťažnosť proti uzneseniu -18.2.2010, účasť na
vyšetrovacom úkone - výsluch obvineného dňa 21.5.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch
svedka J.. M. dňa 21.5.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch svedka V. dňa 21.5.2010, účasť na
vyšetrovacom úkone - výsluch svedka J.. K. dňa 21.5.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - konfrontácia

svedka K. a navrhovateľa dňa 10.9.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch svedka V.. S. dňa
10.9.2010, písomné podanie OR PZ Zvolen dňa 23.9.2010, režijný paušál, DPH + cestovné náklady
obhajcu + náhrada za premeškaný čas, všetko spolu v sume 1.268,40,-EUR.

Navrhovateľ požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku žiadosťou doručenou odporcovi dňa

8.3.2011, v ktorej žiadal preplatenie žalovanej sumy. Odporca listom zo dňa 22.8.2011 jeho žiadosť
ako nedôvodnú odmietol uspokojiť. Navrhovateľ k predmetnému listu odporcu zaslal stanovisko zo dňa
13.9.2011 v ktorom opätovne právne zdôraznil opodstatnenosť žalovanej sumy.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 3 ods. 1,2 , ust. § 4 ods. 1,3, ust. § 5 ods.
1, ust. § 6 ods. 1,2, ust. § 15 ods. 1,2, ust. § 15 ods. 1,2, ust. § 17 ods. 2,3, ust. § 27 ods. 1zákona č.

514/2003, ust. § 442 ods. 1, ust. § 443 OZ, konštatujúc, že nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení
obvinenia došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z , t.j. dňa 29.1.2010 na daný prípad bolo potrebné
aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.V ďalšom sa súd zaoberal aj otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní pričom dospel k
záveru, že v danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konalo
Ministerstvo vnútra SR. V tomto smere súd poukazuje na nedokonalosť zákona spočívajúcu v tom, že

pokiaľideotrestnékonanie,zákontudávapovinnosťvystupovaťvmeneSRažtromústrednýmorgánom
štátnej správy a to Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu vnútra SR aj Generálnej prokuratúre SR.
Možno teda povedať, že vo všeobecnosti pri náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní štát zastupuje Ministerstvo spravodlivosti SR.
Uvedené však platí iba potiaľ, pokiaľ tento zákon (514/2003 Z.z.) neustanovuje inak (viď §4 ods. 1 písm.

a) bod 1 zákona). Tento zákon však v ustanovení § 4 ods. 1 psím. b) uvádza, že ak v trestnom konaní
škoduspôsobilvyšetrovateľalebopoverenýorgánPolicajnéhozborujepríslušnéMinisterstvovnútraSR.
V danej veci navrhovateľ za nezákonné rozhodnutie (a teda rozhodnutie od ktorého si uplatňuje žalovaný
nárok) označil práve rozhodnutie vyšetrovateľa zo dňa 29.1.2010 ČVS:ORP-150/3-OSV-ZV-2010. Je
teda zrejmé, že škodu navrhovateľovi spôsobil práve vyšetrovateľ citovaným rozhodnutím, ktoré sa
neskôr (po právoplatnom zastavení trestného stíhania) ukázalo ako nezákonné rozhodnutie. Vzhľadom

na uvedené mal súd za to, že orgánom oprávneným konať v mene štátu bolo práve Ministerstvo vnútra
SR. Na druhej strane nemožno dávať účastníkovi konania na ťarchu nedokonalosť právnej úpravy v
tom, ktorý konkrétny štátny orgán má v mene štátu vystupovať, keď podstatné je iba to, že subjektom
zodpovednýmzavzniknutúškoduještátakosamostatnáprávnickáosoba.Právepretietoprípadyzákon
upravuje postup, že ak štátny orgán na ktorý sa poškodený obrátil so žiadosťou o predbežné prejednanie

nároku sa necíti byť oprávnený konať v mene štátu, je povinný bezodkladne takúto žiadosť postúpiť
príslušnému orgánu a informovať o tom navrhovateľa (§15 ods. 2 zákona).

Absenciu takéhoto postupu potom nie je možné vykladať na ťarchu žalobcu, ako osoby poškodenej,
ani za predpokladu, že by vo veci malo za SR konať napr. Ministerstvo spravodlivosti SR príp.

generálna prokuratúra SR, nakoľko podstatné je, že zodpovedným subjektom je Slovenská republika
ako samostatný subjekt práva. Pochybenie resp. omyl v označení orgánu verejnej moci nikdy nemôže
byť interpretovaný (pri nedokonalosti právnej úpravy) v neprospech jednotlivca (poškodeného). Okrem
uvedeného Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku neodstúpilo prípadnému
inému orgánu štátu a samo o nej rozhodlo tak, že ju neuznalo. Za danej situácie teda Ministerstvo vnútra

založilo svoju pasívnu legitimáciu v spore (v prípade, ak by nebolo zrejmé, ktorý orgán štátu je povinný
sa žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zaoberať resp. ak by bola podaná na viaceré orgány
štátu, potom platí, že je ním orgán, ktorý sa žiadosťou začal zaoberať ako prvý).

Vzhľadom na uvedené mal súd prvého stupňa za to, že v danej veci bolo povinné za Slovenskú republiku

vystupovať práve Ministerstvo vnútra SR.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a

príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady
hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej
predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.).

V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 29.1.2010, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následne vedeného trestného
konania voči nemu. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť vôbec vedené. Ohľadne skutku, ktorého sa mal dopustiť, nebolo preukázané, že by tento skutok
bol trestným činom alebo priestupkom, preto bolo voči navrhovateľovi trestné stíhanie právoplatne

zastavené uznesením prokurátora zo dňa 12.11.2010 č.k. 2Pv 73/10-13 ("skutok ni ej trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci"). Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa
§ 6 ods. 1 citovaného zákona, bolo treba zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby resp.
zastavenie trestného stíhania môže mať z hľadiska ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaký význam
ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby resp.

po zastavení trestného stíhania neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu
o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na
položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č.
514/2003 Z.z.. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnymči nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu,
že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto
rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na

nevinnú. So zreteľom na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba
za predpokladu, že to dovoľuje výklad ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Systematickým
a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 7 a § 8
zákona č. 514/2003 Z.z. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby
majú v zmysle ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení

obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o
spáchanítrestnéhočinuvyslovenývuzneseníovzneseníobvinenianebolpotvrdený.Dôvody,priktorých
zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 8 ods.
6 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo
koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne

vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe
a o treste (ide o negatívne vymedzenie).

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa

ustanovení § 1 až § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin
zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie
prípady uvedené v §8 ods. 6).

Podľa ustanovenia §442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý
zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu,
ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá
spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku

pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba
nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.
Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že
medziprotiprávnymúkonomavzniknutouškodoumusíbyťvzťahpríčinyanásledku.Existenciapríčinnej
súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi
príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky
zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvého stupňa v ďalšom (pokiaľ ide o majetkovú škodu) skúmal, či
predmetné nezákonné rozhodnutie bolo jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku majetkovej
škody tak ako si ju uplatňoval navrhovateľ. Inak povedané, súd sa zaoberal tým, či k vzniku majetkovej
škody (tak ako si ju uplatnil navrhovateľ) došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia resp. škoda bola
ním vyvolaná ("nebyť nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda").

Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych
dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1
zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca

ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.).

Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením
o vznesení obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných
ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť odporca. Táto škoda bola navrhovateľovi

spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia ktorým bolo voči navrhovateľovi
začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin krádeže. Navrhovateľ včas požiadal
odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej
lehoty obrátil so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody(pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou
obhajobouvtrestnomkonaní,aleposudzuje,očosamajetok poškodenéhozmenšilvpríčinnejsúvislosti
s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak povedané nie je

dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov
navrhovateľa v trestnom konaní (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti vynaložených trov,
teda nerozhoduje o trovách konania), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil navrhovateľov
majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak navrhovateľ skutočne
zo svojho majetku uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú

sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením
trestného stíhania voči jeho osobe. Inak povedané nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania voči
jeho osobe, nemusel by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie advokáta.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa poznamenal, že podmienkou zodpovednostného vzťahu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. je 1. vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania, napriek tomu, že v

neskoršom konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik
škody a 3. príčinná súvislosť medzi podmienkami 1 a 2. Podmienka 1 bola u navrhovateľa naplnená
(navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie a vedené voči nemu trestné stíhanie a trestné stíhanie bolo
zastavené). Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody, možno uviesť, že škoda je tradične definovaná ako
majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom, tj. peniazmi. Za skutočnú

škodu sa teda považuje majetková ujma vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení či
v inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Už zo samotnej tejto definície je zrejmé,
že škodou môžu byť tiež účastníkom konania skutočne vynaložené náklady na to ktoré konanie,
nakoľko nimi dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. V tejto súvislosti možno poukázať na to,
že zákonodarca (už) zvolil metódu explicitného zahrnutia (zrejme primárne z dôvodu právnej istoty)

nákladov konania pod pojem škody už v zákone č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky sub 3, je zrejmé, že fakt oslobodenia spod
obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania v neskoršom konaní spätne znamená, že nezákonné
vznesenie obvinenia vyvolalo zo strany pôvodne obvineného procesné úkony smerujúce k odstráneniu
pre neho nežiadúcich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného nezákonného

postupuštátunebolipotrebné;tj.úkonyusilujúce ozastavenietrestnéhostíhania.Teda,nákladykonania
vedúceho k zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej súvislosti so "vznesením obvinenia", nakoľko
ním boli v podstate vyvolané. Je teda naplnená aj podmienka príčinnej súvislosti medzi podmienkami 1
a 2. Opačný výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko by jeden
z dôsledkov uvedeného nezákonného postupu - vznik nákladov konania vedúceho k jeho reparácii -

nebol napravený. Pokiaľ sa už sám zákonodarca rozhodol odškodniť osoby, voči ktorým bolo nezákonne
vedené trestné stíhanie, nemožno mu podsúvať zámer, ktorý by nemal žiadny rozumný zmysel, tj. že
by vedome hodlal pripustiť existenciu nereparovateľnej škody vzniknutej týmto osobám v neskoršom
konaní. Inak povedané, stav neodškodnenia týchto osôb by trval ďalej, akurát v inej kvantitatívnej
podobe, čo by bolo nezmyselné, keď sa už zákonodarca rozhodol pristúpiť k odškodneniu týchto osôb.

Za tohto stavu je potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu zákona č. 514/2003
Z.z., a to v tom smere, že pod toto ustanovenie je potrebné - v súlade s čl. 36 ods. 3 Listiny -
zahrnúť i ten z komponentov práva na náhradu škody, ktorý spočíva v nároku na úhradu nákladov
konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či zastavenie trestného stíhania (ktoré sú v

príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané). Opačný výklad by značil,
že by v prípade osôb, ktorým vznikla škoda spočívajúca "len" v predmetných nákladoch konania
(trovách obhajoby), došlo k úplnému vylúčeniu tejto kategórie subjektov z práva na náhradu škody
spôsobenej im spomínaným konaním štátu či orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti možno poukázať
na nález sp. zn. Pl. ÚS 38/06 zo dňa 6. 2. 2007 (N 23/44 SbNU; 84/2007 Sb.): "Zmyslom a účelom

ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Zb., v znení neskorších predpisov, je zaistenie úhrady nákladov
konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia alebo nápravu
nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia
je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich zrušeniu, zmene

alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden z dôsledkov takého
konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii, niesol poškodený sám".Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by vytváral prostredie nezodpovednosti
štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma.

Teda, ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 514/2003
Z.z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či na
zastavenie trestného stíhania.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške
1.268,40,-EUR, nakoľko práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia - súd tu totiž

nerozhoduje o trovách konania resp. o ich výške) sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením
nezákonného trestného stíhania voči jeho osobe (navrhovateľ túto sumu aj skutočne svojmu právnemu
zástupcovi uhradil), čo vyplýva aj z príjmového dokladu zo dňa 14.1.2011.

Pokiaľ ide o príslušenstvo k pohľadávke (žalované úroky z omeškania), v tomto smere súd prvého
stupňa poznamenal, že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím neustanovujú, a preto sa
má použiť právna úprava splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka (ktorá sa týka
všetkých pohľadávok na náhradu škody). Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka ustanovuje: "Ak
čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal". Ustanovenie § 563 Občianskeho

zákonníka sa teda týka aj tejto veci, takže odporca sa dostal do omeškania so splnením nároku na
náhradu škody dňa 9.9.2011 (prvý deň po dni, keď uplynula odporcovi 6 mesačná zákonná lehota na
dobrovoľné splnenie si povinnosti po tom, čo ho navrhovateľ k tomu vyzval žiadosťou zo dňa 25.2.2011,
doručenou odporcovi dňa 8.3.2011). Vzhľadom na uvedené súd priznal navrhovateľovi okrem škody vo
výške 1.268,40,-EUR aj úroky z omeškania z tejto sumy vo výške 9,5 % p.a. (výška úrokov z omeškania

je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania - §517
ods. 2 OZ a §3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Zb.) od 9.9.2011 až do zaplatenia.

Rovnako tak považoval súd prvého stupňa za dôvodný aj nárok na náhradu škody vo výške 165,17,-
EUR (ktorý sa stal predmetom sporu po pripustení zmeny žalobného petitu).

Podľa ust. §18 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie

zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. (2) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. (3)Súčasťou trov konania sú
aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie
sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Z vyššie

citovaných ustanovení vyplýva, že náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v sebe zahŕňa aj
náhradu trov konania (vrátane trov právneho zastúpenia vo výške stanovenej osobitným predpisom),
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo došlo k
nesprávnemu úradnému postupu. Ods. 3 §18 len upresňuje ods. 1,2 v tom, že súčasťou týchto trov
nie sú náklady spojené na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, čo však samo o sebe

ešte neznamená, že na ich náhradu nemá poškodený nárok. Zákon č. 514/2003 Z.z. otázku úhrady
nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku výslovne neupravuje, preto je potrebné v tomto
smere subsidiárne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka (§121 ods. 3 OZ). Z tohto hľadiska pre
posúdenie nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody prichádza do
úvahy použitie ustanovenia §121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Náklady, ktoré mu vzniknú v súvislosti

s jej uplatnením, preto tvoria príslušenstvo tejto pohľadávky. Právoplatnosťou uznesenia o zastavení
trestného stíhania voči navrhovateľovi teda navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu škody podľa §1
zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím. Čiastka 165,17,-EUR
predstavuje náklady, ktoré navrhovateľ vynaložil na uplatnenie tohto práva. Tieto náklady majú povahu
príslušenstva pohľadávky. Inak povedané, náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na

náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú príslušenstvom tohto nároku. Viď v tomto smere
Rozsudok NS SR z 30.3.1999 sp. zn. 2 Cdo 7/99.Rovnako tak pokiaľ ide uplatnené úroky z omeškania z tejto sumy platí, to čo bolo uvedené u samotnej
pohľadávky na náhradu škody, a teda navrhovateľovi okrem škody (príslušenstva k pohľadávke) vo
výške 165,17,-EUR prináležia aj úroky z omeškania z tejto sumy vo výške 9,5 % p.a. (výška úrokov

z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB k prvému dňu
omeškania - §517 ods. 2 OZ a §3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Zb.) od 9.9.2011 až do zaplatenia.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 284,14,- EUR.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote odvolanie odporca dávajúc do pozornosti
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 8Co 251/2010, z ktorého vyplýva, že v prípade, že došlo k
zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Podľa názoru odvolacieho súdu i keď rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti a teda aj

zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, nemožno
paušálne považovať za nezákonné každé vznesenie obvinenia, ktoré vyústilo v právoplatný odsudzujúci
rozsudok obvineného, ale v každej trestnej veci je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
daného prípadu pozorne zvážiť aj priebeh trestného konania z hľadiska vývoja dôkaznej situácie, ako
aj základných zásad trestného konania. Odporca poukázal tiež na rozsudok Krajského

súdu v Nitre sp.zn. 5Co 167/2007 z ktorého citoval, že je nepochybné že trestné stíhanie fyzickej osoby
najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu znamená závažný zásah do osobnostných práv tejto
osoby. Ak však orgány činné v trestnom konaní v priebehu trestného stíhania obvineného postupujú v
medziach zákona, nie je možné takýto zásah považovať za nesprávny úradný postup. V takomto prípade
ide o situáciu, keď nad záujmami fyzickej osoby, do ktorej osobnostných vzťahov je vedením trestného

stíhania zasahované, prevláda závažnejší významnejší a funkčne vyšší verejný záujem spočívajúci v
tom, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia spravodlivo potrestaný. Samotná skutočnosť
že obžalovaný bol rozsudkom súdu oslobodený spod obžaloby, pretože neboli dané podmienky pre
vznesenie obvinenia proti obvinenému resp. pre podanie obžaloby na príslušný súd. Poukázal tiež na
to, že navrhovateľ si uplatnil náklady na predbežné prerokovanie podľa ust. § 121 ods. 3 OZ, aj napriek

tomu, že v zákone č. 514/2003 Z.z. je jasne upravené ust. § 18. ods. 3, že súčasťou trov konania nie sú
náklady spojené s predbežným prerokovaním pred príslušným orgánom. Vzniesol námietku nedostatku
právomoci civilného súdu konať v tejto veci v zmysle ust. § 7 O.s.p. s poukazcom na ust. § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003. 6iadal aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že žiada aby odvolací súd potvrdil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom
pojednávaní podľa § 214 ods. 1, O.s.p., dospel pritom k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné

vyhovieť.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004)

a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona
(1.7.2004).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone

verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.Podľa§4ods.1písm.b)zákonač.514/2003Z.z.,vovecináhradyškody,ktorábolaspôsobenáorgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.

Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie
je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§
15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

Podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.
Podľa ust. § 6 ods. 1 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník")
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase
poškodenia.
Nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z , t.j. dňa
29.1.2010 na daný prípad bolo potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci.

V ďalšom sa súd zaoberal aj otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní pričom dospel k
záveru, že v danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konalo
Ministerstvo vnútra SR. V tomto smere súd poukazuje na nedokonalosť zákona spočívajúcu v tom, žepokiaľideotrestnékonanie,zákontudávapovinnosťvystupovaťvmeneSRažtromústrednýmorgánom
štátnej správy a to Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu vnútra SR aj Generálnej prokuratúre SR.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,

Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s rozsiahlym, podrobným,
a správnym odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd
odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom

prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15.októbra 2008 (§ 372p ods.1
O.s.p. zavedeného zákonom č.384/2008 Z.z.). Len pre doplnenie a vysvetlenie odvolací súd uvádza, že
čiastku 165,17 eur ( náhrada trov konania navrhovateľa za uplatnenie si nároku pred zástupcom orgánu
štátu) nebolo možné priznať ako príslušenstvo k pohľadávke vzhľadom k tomu, že to vylučuje použitie
ust. § 18 zákona č. 514/2013 Z.z. odvolací súd v tejto časti zmenil rozhodnutie súd prvého stupňa a túto

čiastku v zmysle citovaného ustanovenia navrhovateľovi priznal ako náhradu trov konania predmetného
v prvom stupni.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
224 ods. 1 O..sp., v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu odvolacieho konania
vo výške 166,61 eur za dva právne úkony právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu odporcu a účasť na

pojednávaní á 61,41 , 1x režijný paušál 7,63 a 1x 8,39, všetko s DPH podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z..

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.