Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. november 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/123/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612214366
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1612214366.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a

členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko,s.r.o.,IČO:35724803,sosídlomPajštúnska5,85102Bratislava,zastúpenéhoadvokátskou
kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: W.
F., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX R., o zaplatenie sumy 2.083,67 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 11.1.2017, č.k. 7C/644/2016-103,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 2 083,67 eur s
príslušenstvom a nepriznal žalovanému náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 263 ods. 3 písm. d), § 497, § 708 ods. 1,2, §
709 ods.1, § 710 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 3
ods. 1, § 39, § 52 ods. 1,2,3, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 110 ods.1,2, 3 zákona č.

40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 1,3, § 3 ods. 6 zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 23a ods.
1,2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa 1“), § 3 ods.
3, § 5b, § 7 ods. 1,2,4, § 8 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len "zákon o
ochrane spotrebiteľa 2"). Vecne rozhodnutie zdôvodnil tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným bola platne uzavretá zmluva o bežnom účte, a to v súlade s ustanovením § 708 ods. 2
Obchodného zákonníka. Popri tejto zmluve vznikla medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným

aj ďalšia zmluva (na základe žiadosti žalovaného o poskytnutí kontokorentného úveru a jeho schválení
právnym predchodcom žalobcu), a to zmluva o úvere podľa ustanovenia § 710 Obchodného
zákonníka. Zmluvu o kontokorentnom úvere zo dňa 6.7.2006 posúdil súd prvej inštancie podľa § 23a
zákona o ochrane spotrebiteľa 2, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, ako zmluvu spotrebiteľskú.
Vychádzalztoho,žeikeďust.§52anasledujúcevhlave5.Občianskehozákonníkasavzťahujúvýlučne
iba na tam uvedené typy zmlúv, všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a
nasledujúcich ustanovení Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať aj na spotrebiteľské zmluvy ako

sú definované v § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa 1, keďže ide o zmluvu o úvere, ktorá je upravená v
§ 497 Obchodného zákonníka z dôvodu, že na strane veriteľa vystupovala banka, podnikateľ poskytujúci
úvery a na strane dlžníka (v procesnom postavení žalovaný), nekonajúci v rámci podnikateľskej činnosti,
nepožadujúci poskytnúť úver pre výkon povolania dopadá na zmluvu o úvere aj zákon o spotrebiteľskýchúveroch, jeho ustanovenie § 3 ods. 6 tohto zákona. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s Potvrdením
o poskytnutí flexidebetu z 6.7.2006 dospel k záveru, že jeho obsah nezodpovedal ustanoveniu § 3 ods. 6
zákona o spotrebiteľských úveroch 2, a to že spotrebiteľ musel byť najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy

písomne informovaný o úverovom limite, o ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď
bolazmluvauzatvorenáapodmienkach,zaktorýchmôžebyťzmenenáadoplnená,opostupeaspôsobe
zániku alebo ukončenia zmluvy. Poukázal na to, že v Potvrdení o poskytnutí flexidebetu z 6.7.2006 sa
neuvádzala konkrétna výška debetných úrokov, výška úrokovej sadzby a poplatkov.

3. Súd prvej inštancie vychádzajúc z toho, že žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej
zmluvy, v zmysle § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa 2 (ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy) z úradnej povinnosti skúmal, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu, teda aj
bez toho, aby sa žalovaný premlčania sám dovolával. I keď právna úprava v ustanovení § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 1.5.2014, a vo vzťahu
k tejto právnej úprave neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia, mal za to, že toto ustanovenie je

procesného charakteru, preto platí táto povinnosť odo dňa účinnosti citovaného zákonného ustanovenia,
teda aj na právne vzťahy v predmetnej veci.

4. Z výpovede zmluvy o bežnom účte vyhotovenom právnym predchodcom žalobcu zo dňa 28.1.2008
mal súd prvej inštancie preukázané, že zmluva o bežnom účte a o kontokorentnom úvere bola

vypovedaná. Žalobca síce nepreukázal doručenie výpovede žalovanému, ale v spojení s výpisom z
účtu súd prvej inštancie vyhodnotil, že ku dňu 5.3.2008 bol žalovaný v nepovolenom prečerpaní a po
tomto dni už žiadne transakcie neprebiehali, preto vyvodil, že najneskôr k tomuto dňu 5.3.2008 bola
zmluva o bežnom účte ako aj zmluva o kontokorentom úvere vypovedaná. Ustálil tak, že lehota na
uplatnenie zaplatenia dlžnej sumy začala teda plynúť najneskôr dňa 6.3.2008 a trojročná premlčacia

doba uplynula dňom 6.3.2011. Vzhľadom k tomu, že žalobca žalobu doručil súdu prvej inštancie dňa
30.11.2012, posúdil nárok žalobcu ako premlčaný, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Za premlčané
považoval súd prvej inštancie aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky
a sledujú jej osud, z čoho vyvodil, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe
ako hlavný peňažný záväzok.

5. Dohodu o uznaní záväzku zo dňa 19.3.2012 posúdil súd prvej inštancie ako neplatný právny úkon
podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, priečiaci sa zákonu, pričom poukázal na súdnu prax, ktorá už
zaujala stanovisko, že pri uzatváraní týchto dohôd zo strany žalobcu došlo k nekalej obchodnej praktike.
Súd prvej inštancie posúdil dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku predložená

žalobcom, ako návrh dohody, ktorý mal zdanlivo pôsobiť ako ústupok žalobcu vo forme povolenia splátok
dlhu, mal však za to, že jej cieľom bolo dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty
na uplatnenie nároku, ako aj dosiahnutie súhlasu s rozhodcovskou doložkou. Z textu dohody súd prvej
inštancie usúdil, že ide o formulár, ktorý žalobca používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov, preto
ak dlžník takúto dohodu podpísal, nerobil to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky

svojho dlhu. I napriek skutočnosti, že žalovaný mal dostatočný časový priestor na oboznámenia sa s
návrhom dohody, nemal na výber medzi tým, aby si mohol zvoliť možnosť splátok bez možnosti uznania
dlhu. Vzhľadom k uvedenému vychádzajúc zo zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany,
posúdil umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu do bodu 3 dohody obsahovo označené ako
„forma splatenia záväzku“ posúdil ako zavádzajúce, a preto mal za naplnené kritériá nekalej obchodnej

praktiky a posúdil uznanie dlhu žalovaným za neplatné podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, pretože
sa priečilo zákonu.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1
zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.). Keďže v konaní plne úspešný žalovaný

si náhradu trov konania neuplatnil a iné trovy mu zo spisu nevyplývali, súd prvej inštancie rozhodol tak,
že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
7. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa s
právnym posúdením súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého pri uzatvorení Dohody o uznaní záväzku

a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 19.3.2012 (ďalej aj „Dohoda") došlo zo strany žalobcu k
nekalej obchodnej praktike a z tohto dôvodu je dohoda absolútne neplatným právnym úkonom. Mal
za to, že takýto záver je bez náležitého preskúmania vôle účastníkov Dohody a okolností uzatvorenia
Dohody predčasný a nepreskúmateľný. Uviedol, že za skutkových okolností, kedy bola žalovanémuDohoda zaslaná prostredníctvom poštovej prepravy a žalovaný ju následne podpísal a zaslal späť do
jeho sídla prostredníctvom poštovej prepravy nemožno podľa jeho názoru hovoriť o nekalej obchodnej
praktike. Mal tak za to, že žalovaný mal možnosť si Dohodu v pokoji prečítať, porozumieť jej obsahu

a v prípade, ak mal záujem uzatvoriť Dohodu s takýmto obsahom, vysloviť s ňou svoj súhlas svojím
podpisom a odoslať žalobcovi, čo aj urobil, resp. mohol ju odmietnuť, nepodpísať a neodoslať, ak
s jej obsahom nesúhlasil. Skutočnosť, že žalovaný podpisom Dohody zároveň uznáva svoj záväzok
voči žalobcovi napokon vyplýva aj z označenia uvedenej Dohody ako „Dohoda o uznaní záväzku a
o úhrade pohľadávky v splátkach". Mal za to, že predmetná Dohoda neobsahuje žiadne zložité ani

zavádzajúce právne formulácie a žalovaný a rovnako tak uznávaný záväzok je v Dohode riadne a
nezameniteľné špecifikovaný a spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania
záväzku zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška
pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Obsahom Dohody je teda uznanie záväzku zo strany
žalovaného ako právny inštitút zakotvený v Obchodnom zákonníku, pričom právnym následkom uznania
práva, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba,

ktorá dovtedy uplynula, sa stala právne bezvýznamnou a začala plynúť nová 4 ročná premlčacia
doba, a to priamo zo zákona. Bol toho názoru, že žalovaný v danom prípade uznal záväzok v súlade
s ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, záväzok uznaný žalovaným čo do dôvodu a výšky v
čase uznania trval a odo dňa uznania záväzku začala plynúť nová 4 ročná premlčacia doba. Poukázal
na to, že je subjektom, ktorého predmetom činnosti je mimosúdne vymáhanie pohľadávok a pred

podaním žaloby primárne pokúsil o mimosúdne urovnanie predmetnej pohľadávky, pričom výsledkom
mimosúdnych rokovaní bola vôľa a ochota žalovaného predmetnú pohľadávku uhradiť, avšak z
dôvodu nedostatku finančných prostriedkov nebolo v možnostiach žalovaného pohľadávku uhradiť
v celosti. Keďže nemal v úmysle zbytočne navyšovať pohľadávku o trovy súdneho, prípadne
exekučného konania a žalovaný predmetnú pohľadávku čo do dôvodu a výšky uznával, poskytol

mu ešte na základe jeho telefonickej žiadosti možnosť uhradiť pohľadávku v splátkach a zaslal na
adresu jeho bydliska Dohodu, ktorú následne žalovaný odoslal podpísanú do sídla žalobcu. Vzhľadom
k uvedenému mal za to, že v súdenom prípade nemožno mať pochybnosti o platnosti uznania záväzku
žalovaným. Žalovaný si bol vedomý existujúceho záväzku, preto záväzok podpisom Dohody uznal, preto
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak zamietol žalobu pre premlčanie nároku. Podporne

poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.3.2015, sp. zn. 7MCdo 9/2014, rozhodnutie
Krajského súde v Bratislave zo dňa 30.4.2015, sp. zn. 2Co/862/2014, rozhodnutie Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 30.10.2013, sp. zn. 15Co/28/2013, rozhodnutie Krajského súde v Prešove zo
dňa 11.3.2014, sp. zn. 9Co/35/2013, právny názor Generálneho prokurátora, ktorý v obdobnej veci (VI/1
Pz 38/15/1000-7 ) podal mimoriadne dovolanie. Na základe uvedeného mal za to, že súd prvej inštancie

vec nesprávne právne posúdil, keď Dohodu posúdil ako absolútne neplatný právny úkon, čím došlo k
popretiuprocesnejzásadyrovnostistránsporuakneprimeranejochranespotrebiteľavedúcejkúplnému
zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu
vyplývajú.

8. V tejto súvislosti poukázal ďalej na to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v
žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Účelom ochrany
spotrebiteľa je zabezpečiť rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán tak, že súd má
povinnosť ex offo prihliadať na neprijateľnosť a neplatnosť zmluvných podmienok. Účelom ochrany
spotrebiteľa však v žiadnom prípade nemôže byť zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za

záväzkové vzťahy, ti o ktorých vstupuje. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že mu vznikol nárok na
úhradu uplatnenej sumy spolu s príslušným úrokom z omeškania. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 C.s.p. napadnutý
rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a uplatnil si nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 C.s.p. ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania

si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané
dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
uplatneného nároku na zaplatenie peňažnej pohľadávky a jeho rozhodnutie je vecne správne.11. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p).

12. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

13.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

14. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnených nárokov, a jeho výsledky aj náležite
v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z
vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite

v súlade s ust. § 220 ods. 2 O.s.p. odôvodil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie
vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie
veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi
tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o

nedôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú
verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v
časti napadnutej odvolaním sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§
387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom

na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalobcu.
15. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 365 ods.1 písm. h / C.s.p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade žalobca
namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil uzavretú Dohodu o uznaní dlhu a úhrade
pohľadávky v splátkach zo dňa 19.3.2012 a na prejednávanú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho

zákonníka, keď dojednanie medzi účastníkmi o použití ustanovení Obchodného zákonníka posúdil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

16. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď predmetný vzťah a aj otázku
premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Zákon o ochrane spotrebiteľa v znení

účinnom v čase uzatvorenia zmlúv úpravu premlčania vôbec neobsahoval, pričom takáto úprava je
obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle
§ 497 až § 507 Obchodného zákonníka a zmluva o spotrebiteľskom úvere má charakter absolútneho
obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú

širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia
Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska
poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí
ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho
zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy,

ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v
Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.17. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods.

2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie ukladá orgánu
aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania

správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený
medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý
sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská
zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v
občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

18. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech

spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže
zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej
právnej úpravy.

19. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne

vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava

Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo

spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

20. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvoinštančného súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007

Z.z.o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4
MCdo17/2014.

21. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie vo

vzťahu k uzavretej Dohode o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach.

22. Odvolací súd stotožňujúc sa s právnymi závermi súdu prvej inštancie uvádza, že aj keď žalobca
uzavrel so žalovaným dňa 19.3.2015 Dohodu o uznaní záväzku s o úhrade pohľadávky v splátkach,
je možné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (začala plynúť nová 10 ročná
premlčacia lehota) a preto je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 4
ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa 2 stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v
rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumienajmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie
alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže
privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä

omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie
§ 7 ods.2 zákona o ochrane spotrebiteľa 2 definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak
a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne
narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému
sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika

orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade žalobca ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody
o uznaní dlhu v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky (ako to správne vyhodnotil aj súd
prvej inštancie) spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol vopred
pripravený návrhu dohody, obsahujúci aj ustanovenie, že žalovaný uznáva premlčaný dlh. Žalobca

však počas konania nepreukázal (na ňom bolo dôkazné bremeno), že žalovanému ako priemernému
spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené, v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky
uznania dlhu najmä s ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžky premlčacej doby. Následne žalovaný
bez toho, aby mu boli vysvetlené následky uznania záväzku, dohodu podpísal (došlo k narušeniu
ekonomického správanie sa priemerného spotrebiteľa).

24. Ak by bol žalobca žalovanému vysvetlil následky uznania záväzku (10-ročná premlčacia lehota),
bolo by nelogické, že by žalovaný s takýmto poznatkom dohodu o uznaní záväzku podpísala. Je
nepochybným, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo
do dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať ust. §

34 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd
dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho
právneho úkonu v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s

dobrými mravmi). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje
neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa
prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné vyhodnotiť ako absolútne neplatný, od
počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.j. v konkrétnom prípade nedošlo platne k

uznaniu záväzku, čo má za následok, že v danom prípade je premlčacia lehota 3-ročná. Podľa názoru
odvolacieho súdu podľa § 55 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné dojednania spotrebiteľských
zmlúv nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré
mu zákon poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje postavenie. Jeho postavenie nesmie byť zhoršené ani s
jehosúhlasom,pretoprehlásenieopredĺženípremlčacejlehotyvprospechžalobcuakopodnikateľského

subjektu je možné považovať za absolútne neplatné, pretože postavenie spotrebiteľa tým bolo značne
zhoršené.

25. K dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súdna prax už zaujala stanovisko,
že pri uzatváraní týchto dohôd zo strany žalobcu došlo k nekalej obchodnej praktike (por. napr.

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/1/2014). Je nepochybné, že právny vzťah medzi
účastníkmi je vzťah so spotrebiteľskej zmluvy, a preto je potrebné aj na tento právny úkon aplikovať
ustanovenia, ktoré spravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Súdna prax vychádza zo stanoviska,
že dohoda o splátkach je typicky formulárovým ošetrením vzniknutého stavu, kedy sa na podpis
spotrebiteľovi predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských

právnych vzťahov, realite praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť
právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.

26. So zreteľom na uvedené odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne

správne a argumentácii žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nemožno priznať
úspech.27. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 C.s.p.
(vrátane výroku o trovách konania) ako vecne a právne správne potvrdil.

28.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§255ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnému
žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý
vydá súdny úradník.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393
ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).