Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/13/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8807200906
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8807200906.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr.

VieryZoľákovejaJUDr.MarekaKošča,vprávnejvecižalobcu:MestoVranovnadTopľou,Dr.C.Daxnera
87/1, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 00332933, právne zastúpeného JUDr. Ing. Michalom Plentom,
advokátom, Sídlisko Okulka 19/42, 093 01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému: BYTERM s.r.o., so
sídlom Sídlisko I. 1008, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 31 668 879, právne zastúpenému JUDr.
Milošom Kaščákom, advokátom, Kalinčiakova 10, 093 01 Vranov nad Topľou, o zaplatenie 22.625,44 eur
s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 9Cb/58/2007-331
zo dňa 21.12.2016 v spojení s opravným uznesením toho istého súdu č.k. 9Cb/58/2007-358 zo dňa

23.3.2017, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 23. marca 2017
č.k. 9Cb/58/2007 - 358 v tej jeho napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej, ktorou bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 18.759,11 eur s 15 % úrokmi z omeškania ročne od 23.8.2006 do
zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

Vo zvyšujúcej napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s

opravným uznesením zo dňa 23. marca 2017 č.k. 9Cb/58/2007 - 358 mení tak, že žalobu o zaplatenie
2243,- eur s uplatňovaným úrokmi z omeškania z tejto sumy zamieta,

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 65,82 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd rozsudkom č.k. 9Cb/58/2007-331 zo dňa 21.12.2016 v spojení s opravným
uznesením č.k. 9Cb/58/2007-358 zo dňa 23.3.2017, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 21.002,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 15 % ročne od 23.8.2006 do zaplatenia, to v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie o zaplatenie 1.623,21 eur s príslušenstvom zastavil s

tým, že po právoplatnosti rozsudku bude konanie o tomto nároku postúpené primátorovi Mesta Vranov
nad Topľou.

2. Z dôvodov rozsudku plynie, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým
by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 681.614,- Sk, t.j. 22.625,44 eur s príslušenstvom
pozostávajúcim z úrokov z omeškania. Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k.
9Cb/58/2007-210 zo dňa 7.3.2012 prvoinštančný súd žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť

nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 3.357,45 eur. Na základe podaného odvolania žalobcu
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením č. k. 2Cob/42/2012-241 zo dňa 2.1.2013 zrušil
rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že pre rozhodnutie o podanej
žalobe bolo relevantným posúdiť nie otázku toho, či bolo využité právo na podanie odvolania protirozhodnutiu v správnom konaní, ale to, či práve v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinností
žalovaného, vyplývajúcich zo vzťahu založeného mandátnou zmluvou, vznikla žalobcovi ujma splnením
finančných povinností uložených v správnom konaní. V uvedenom rozhodnutí odvolací súd, okrem iného

konštatoval, že okrem troch základných predpokladov priznania nároku na náhradu škody treba mať
na zreteli aj ďalšie, a to predvídateľnosť škody ako jednu z podmienok vzniku záväzku k náhrade
škody upravenej v § 379 Obchodného zákonníka v súvislosti s úpravou rozsahu náhrady, a tiež aj
to, či neexistujú okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalovaného. Po zrušení rozhodnutia prvoinštančný
súd doplnil dokazovanie v potrebnom rozsahu, opätovne prejednal vec a na základe takto zisteného

skutkového stavu mal za preukázané, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáha
zaplatenia sumy 22.625,44 eur pričom svoj nárok odvádza od toho, že v takomto rozsahu utrpel ujmu,
ktorá mu mala vzniknúť tým, že na základe rozhodnutia správy finančnej kontroly zo dňa 19.1.2002,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 8.2.2005 a vykonateľnosť dňa 23.2.2005 mu bola uložená povinnosť
odviesť do štátneho rozpočtu neoprávnene použité a zadržané prostriedky štátneho rozpočtu a tiež
zaplatiť penále za ich neoprávnené použitie a zadržanie, všetko výške celkom 916.032 Sk. Toto. Nárok

na zaplatenie škody, ktorá mu mala vzniknúť vyplatením tejto sumy, odvodzoval od mandátnej zmluvy,
ktorá bola uzavretá medzi stranami sporu dňa 24.3.1993, v zmysle ktorej žalovaný sa zaviazal pre
žalobcu zabezpečovať správu majetku Mesta Vranov nad Topľou a ďalej v zmysle tejto zmluve okrem
iného bol povinný viesť predpísanú ekonomickú evidenciu spravovaného majetku a hospodárenia s
ním vrátane vykonávania inventarizácie tohto majetku, vyhotovenia a predkladania štatistických hlásení,

spracúvania podkladov potrebných pre vypracovanie rozpočtu mandatára, pre podanie daňových
priznaní a ďalej bol povinný viesť finančné prostriedky získané zo spravovaného majetku oddelene na
osobitnom účte v banke, ako ho aj spravovať. Do povinnosti mandatára patrila i realizácia úkonov na
uplatňovanie dotácii v tepelnom hospodárstve. V zmysle tejto zmluvy mal mandatár postupovať pri
zariaďovaní záležitosti s odbornou starostlivosťou a v zmysle článku 3 tejto zmluvy v prípade zavinenia

škody v súvislosti s výkonom podľa predmetu tejto zmluvy má mandant proti mandatárovi nárok na jej
úhradu.

3. Ďalej súd prvej inštancie v dôvodoch odvolaním napadnutého rozsudku uvádza, ako žalobca
špecifikoval uplatňované nároky

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle predloženého dôkazu, a to mandátnej zmluvy vyplýva,
že tento právny vzťah je potrebné spravovať v zmysle ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka a má sa
spravovať treťou časťou Obchodného zákonníka obchodných záväzkových vzťahov, nakoľko v danom
prípade ide o obchodno-záväzkový vzťah medzi jednotkou územnej samosprávy a podnikateľom pri

jeho podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím na to je nutné v predmetnej veci aplikovať úpravu náhrady
škody,ktorájeobsiahnutávObchodnomzákonníkuvustanovení§373až386.Podľatejtoúpravyvzniká
zodpovednosť za škodu pokiaľ sú splnené nasledujúce predpoklady: protiprávnosť, vznik škody, príčinná
súvislosť medzi protiprávnosťou a vznikom škody, predvídateľnosť, neexistencia okolnosti vylučujúci ich
zodpovednosť. Režim zodpovednosti za škodu tak, ako je konštruovaný v § 373 Obchodného zákonníka

spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Ide o zodpovednosť bez zreteľa na okolnosť zavinenia,
pričom zákon umožňuje oslobodiť od tejto zodpovednosti za škodu (možnosť liberácie). K protiprávnosti
konania, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnosťou a vznikom škody súd poukazuje na
obsah svojho odôvodnenia uvedeného v odsekoch pod číslami 3.29, 3.30, 3.31 a 3.32 .

5. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd za to, že vrátenie dotácii a následne z nich plynúce
povinnosti a to zaplatiť penále, ako aj výnosy bolo spôsobené protiprávnym konaním žalovaného,
nakoľko tieto dotácie žalobcovi boli poskytnuté v rámci právnych úkonov v tepelnom hospodárstve, ktoré
v zmysle mandátnej zmluvy vykonával žalovaný. Rozhodnutím SFK bolo preukázané, že tieto nároky
neboli v súlade so zákonom a teda, že žalovaný v rámci činnosti, ktoré vykonával pre žalobcu, vykonal

protiprávne úkony, čím vznikla žalobcovi škoda, ktorú koniec koncov spôsobil žalovaný v rámci správy
tepelného hospodárstva. Súd túto časť žaloby posúdil ako škoda, ktorá bola spôsobená žalobcovi a to
jednak aj pokiaľ ide o poskytnuté dotácie, ako aj povinnosť zaplatiť z týchto dotácii výnosy a penále,
nakoľko pokiaľ ide o penále a výnosy jednoznačne možno povedať, že ide o škodu na strane žalobcu,
ktorá mu bola spôsobená a to tým, že musel zo svojho majetku vynaložiť peňažné prostriedky, ktoré by

v prípade správnej činnosti žalovaného vynaložiť nemusel. Tým došlo k zmenšeniu jeho majetku, ktoré
by pri správnom postupe žalovaného nemuselo nastať. Súd ako škodu posúdil aj vrátenie poskytnutej
dotácie, nakoľko v konaní bolo preukázané, že v zmysle mandátnej zmluvy žalovaný mal zriadiť účet
na meno žalobcu, avšak tento účet spravoval žalovaný. Na tento účet boli poukázané aj dotácie a tedatieto boli v dispozícii žalovaného. Túto skutočnosť nepoprel ani žalovaný vo svojej výpovedi, nakoľko
potvrdil, že to tak bolo. Dotácie boli poukazované na účet aj keď bol vedený na meno žalobcu, ale
bol vedený a spravovaný žalovaným. Žalovaný taktiež potvrdil, že z tohto účtu sa mu vyplácali aj

odmeny a že na tento účet boli poukazované nielen dotácie, ale boli tam poukazované aj jednotlivé
platby napríklad platby za nájom. Keby žalovaný bol postupoval v súlade so zákonom, nárokoval by si
dotácie tak, ako mal na ne nárok, žalobcovi by nebola pri výkone kontroly uložená žiadna povinnosť
a to vrátiť ani poskytnuté dotácie ani s tým súvisiace penále a výnosy, preto súd mal za to, že týmto
nesprávnym postupom a konaním žalovaného, na ktoré bol povinný a zaviazaný mandátnou zmluvou,

kde vyslovene sa v mandátnej zmluve dohodli, že v prípade zavinenia mandatár zodpovedá mandantovi
za škodu, vzniká jeho zodpovednosť vrátiť túto škodu žalobcovi.

6. Prvoinštančný súd vo vzťahu k ďalšiemu žalovanému nároku a to neoprávnene vyplatenej odmene
vo výške 24.452 Sk uviedol, že aj keď tento nárok žalobca posudzuje ako náhradu škody, z vykonaného
dokazovania vyplýva, že ide o odmenu, na ktorú po zistení z výsledkov SFK bolo zistené, že žalovaný

nemá nárok a teda, že mu bola poskytnutá zo strany žalobcu bez právneho dôvodu. V zmysle
bodu IX, odsek 1 mandátnej zmluvy bola dohodnutá medzi stranami sporu odplata vo výške 7 % z
ročných výnosov zo spravovaného majetku. Na základe vykonaných výsledkov kontroly žalobca zistil,
že žalovaný si neoprávnene zvyšoval výnosy z tepelného hospodárstva. Keďže na základe rozhodnutia
SFK možno jednoznačne konštatovať, že žalovaný si neoprávnene účtoval výnosy, a to tak, že v roku

1997 bola poskytnutá dotácia vo výške 246.537 Sk, v roku 1998 neoprávnená dotácia vo výške 61.240
Sk,vroku1999bolaposkytnutáneoprávnenádotáciavovýške41.549Sk,ztýchtosúmtedažalovanému
nepatrila odmena za výkon tejto činnosti a teda nepatrila mu odmena 7 % z týchto výnosov. Keďže však
v tejto časti odmena bola vyplatená a to vo výške 24.452 Sk, čo potvrdil aj žalovaný vo svojej výpovedi
z titulu, že na to nebol právny nárok v zmysle zmluvy, má žalobca nárok na vrátenie bezdôvodného

obohatenia a keďže tak sa doposiaľ nestalo, súd priznal žalobcovi aj túto sumu. Na tieto uvedené
žalované nároky bola zo strany žalovaného vznesená námietka premlčania a to z dôvodu, že v roku
2004 žalobca už vedel, že mu hrozí škoda, a žaloba podaná až na súd dňa 6.2.2007. Prvoinštančný
súd však túto námietku premlčania nepovažoval za dôvodnú, nakoľko moment od kedy je potrebné
počítať premlčaciu lehotu na uplatnenie nároku na náhradu škody, ako aj na bezdôvodné obohatenie,

je potrebné počítať odo dňa právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného rozhodnutia správy finančnej
kontroly a nie od roku 2004, kedy bola vykonávaná kontrola, pretože vykonávanie kontroly ešte nemožno
považovať za skutočnosť, že dňom vykonania kontroly je spôsobená subjektu aj škoda. To je možné
stanoviť až dňom právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola uložená povinnosť vrátiť prostriedky do
štátneho rozpočtu. Právo na vrátenie škody nebolo premlčané, nakoľko pri práve na náhradu škody

plynie premlčacia 4 ročná doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a
o tom, kto je povinný na jej náhradu, a končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k
porušeniu povinnosti. Žalobca sa o škode dozvedel, až vydaním rozhodnutia správy finančnej kontroly
a taktiež to platí pokiaľ ide o vrátenie neoprávnene vyplatenej odmeny. Rozhodnutie SFK nadobudlo
právoplatnosť dňa 8.2.2005 a žaloba bola podaná na súde dňa 6.2.2007. Pokiaľ ide o škodu - vrátenie

dotácie za rok 1999, platí, že o tejto škode sa žalobca dozvedel právoplatnosťou rozhodnutia SFK,
kedy začala plynúť premlčacia lehota a skončila najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo
k porušeniu povinnosti. Povinnosť bola porušená uplatnením dotácie, teda v roku 1999. Pokiaľ ide o
výnosy a penále zo zadržaných prostriedkov štátneho rozpočtu - dotácií, tieto za rok 1997 boli vyplatené
dňa 02.01.1998, 28.8.1998 a 30.10.2002, a teda deň prijatia týchto dotácií, na ktoré nebol nárok, bol

dňom porušenia povinnosti, a preto nedošlo k premlčaniu ani tohto nároku. Obdobne to platí aj pre
roky 1998, a 1999, kedy u nich nemohlo uplynúť 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti,
keďže žaloba bola podaná na súd dňa 6.2.2007. U nároku na vrátenie bezdôvodného obohatenia platí
4 ročná premlčacia lehota. O tomto nároku sa žalobca dozvedel až keď rozhodnutie SFK nadobudlo
právoplatnosť dňa 8.2.2005 a žaloba bola podaná na súde dňa 6.2.2007, teda v premlčacej lehote. Pri

uplatňovaní náhrady škody nebola preukázaná žiadna z okolností, ktoré ustanovuje § 374 Obchodného
zákonníka,ataktiežvkonanínebolopreukázanéanito,žebyškoda,ktorásauplatňujevočižalovanému,
mohla byť predpokladaná ako škoda, ktorú povinný mohol predpokladať alebo predvídať.

7. V ďalšej časti dôvodov rozsudku, vo vzťahu k poslednému nároku uplatňovanému žalobou a to

zaplatenie penále za neoprávnene odčerpanie prostriedkov z rozpočtu mesta na vyplatenie odmeny a
neoprávnene vykázaných výnosov, prvoinštančný súd uviedol, že má za to, že v zmysle ustanovenia
§ 47 ods. 5 písm. b) zák. č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách nemá právomoc prvoinštančný
súd konať a rozhodovať o tejto časti nároku. Právomoc na rozhodovanie o povinnosti vrátiť penále zaneoprávnene odčerpanie prostriedkov z rozpočtu mesta patrí do právomoci orgánov mesta a preto súd
konanie v tejto časti zastavil a po právoplatnosti tohto rozhodnutia bude vec postúpená príslušnému
orgánu.

8. Napokon prvoinštančný súd, po citácii ustanovení § 365, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka
uviedol,že žalovanéhozaviazalajnazaplatenieúrokovzomeškaniaatoododňa23.8.2006,t.j.ododňa
splatnosti faktúry č. 1310600023, ktorou bola žalovaná suma žalovanému vyúčtovaná. Vystaveniu tejto
faktúry predchádzala výzva žalobcu pre žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy, pričom túto výzvu

si žalovaný podľa poštovej doručenky prevzal dňa 26.9.2005, a teda až po uplynutá lehoty poskytnutej
žalovanému vo výzve si žalobca uplatnil úroky z omeškania. Súd zo svojej činnosti zistil, že ku dňu
omeškania základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky uplatňovaná pred prvým kalendárnym
dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu bola 5 %.

9. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak mala strana

vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca mal úspech v časti 93 % a neúspech v časti
7 %, v ktorej súd konanie pre nedostatok právomoci konanie zastavil, a teda po odpočítaní úspechu
žalovaného od úspechu žalobcu, patrí žalobcovi náhrada trov konania v rozsahu 86 %. O výške náhrady
trov konania súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP, podľa ktorého o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. Proti tomuto rozsudku v spojení s opravným uznesením, okrem výroku, ktorým súd konanie o
zaplatenie 1.623,31 811,66 eur s prísl. zastavil, podal žalovaný odvolanie, ktorým navrhol, aby krajský

súd napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný podanie
odvolania zdôvodnil tým, že :

10.1. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konečnom dôsledku pre

uvedené vady je rozsudok nepreskúmateľný, a to jednak pre nedostatok dôvodov a jednak pre jeho
nezrozumiteľnosť. Podľa rozhodnutia, obsahu žaloby a ďalších prednesov žalobcu, predmet konania
tvorípäťsamostatnýchnárokov.Knárokunazaplateniepenálezaneoprávnenéodčerpanieprostriedkov
z rozpočtu mesta na vyplatenie odmeny súd v bode 25 rozsudku uviedol, že tento nárok pre nedostatok
právomoci postúpil príslušnému orgánu. Avšak tento nárok žalobca uplatňoval vo výške 48.904,- Sk a

súd konanie zastavil len v časti o zaplatenie 811,66 eur, čo je v prepočte 24.452,- Sk. S poukazom na
uvedené pochybenie je napadnutý rozsudok sám o sebe nepreskúmateľný a zmätočný. Žalovaný ďalej
poukázal na to, že žalobca si uplatňoval celkovo sumu 681.614,- Sk a po sčítaní súm je zrejmé, že súd
rozhodol o nároku žalovaného do výšky 657.161,87 Sk. Z uvedeného vyplýva, že o sume 24.452,13
Sk nebolo vôbec rozhodnuté. Z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, z čoho vlastne pozostáva

žalobcovi priznaný nárok vo výške 21.002,12 eur a ako súd ustálil výšku ostatných nárokov, najmä
prečo zastavil konanie do výšky 811,66 eur, keď tento predmetný nárok si žalobca uplatňoval v približne
dvojnásobnej výške. Žalovaný zastáva názor, že v tomto smere je napadnutý rozsudok arbitrárny.

10.2. Nárok vo výške 24.452,- Sk, ktorý si žalobca uplatňoval titulom neoprávnene vyplatenej odmeny,

prvoinštančný súd posúdil na rozdiel od žalobcu nie ako nárok na náhradu škody ale ako nárok na
vrátenie bezdôvodného obohatenia. K spôsobu ustálenia výšky tohto nároku sa súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku vôbec nevyjadril, iba si nekriticky osvojil skutkové tvrdenia žalobcu bez toho aby
savysporiadalsargumentácioužalovaného. Kspôsobuvýpočtuakoajvýplatyodmenypodľamandátnej
zmluvy žalovaný poukázal na jeho predchádzajúce vyjadrenie a zdôraznil, že odmena vo výške 7 %

nebola iba odmenou za činnosť na úseku tepelného hospodárstva, ktorého sa týka tento spor, ale aj za
všetky ostatné činnosti podľa mandátnej zmluvy, na túto mal žalovaný nepochybne nárok, a to za všetky
činnosti,ktoréprežalobcupodľamandátnejzmluvyvykonával.Tedaprávnydôvodnavyplatenieodmeny
pre žalobcu existoval a nikdy neodpadol. Súd pri rozhodovaní o tomto nároku ignoroval dojednaný
spôsob výpočtu a výplaty odmeny. Žalobcom uvádzané sumy pre výpočet odmeny sa nezhodujú so

skutočnosťou, nakoľko sa odmena predbežne vyrátavala za prechádzajúci kalendárny rok, vyplácala sa
mesačnými zálohovými platbami a až v ďalšom období došlo k jej riadnemu vyúčtovaniu.10.3. Odvolateľ tvrdí, že súd prvej inštancie dospel na podklade vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a predmetnú právnu vec nesprávne právne posúdil, keď podľa bodu 15 rozsudku
dospel k záveru, že vrátenie dotácii a následne z nich plynúce povinnosti a to zaplatiť penále,

ako aj výnosy, bolo spôsobené protiprávnym konaním žalovaného, nakoľko tieto dotácie žalobcovi
boli poskytnuté v rámci právnych úkonov v tepelnom hospodárstve, ktoré v zmysle mandátnej
zmluvy vykonával žalovaný. V tejto súvislosti zdôraznil, že pre vznik nároku na náhradu škody
podľa Obchodného zákonníka musia byť kumulatívne splnené základné predpoklady, a to porušenie
právnej povinnosti, skutočný vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a

vznikom škody. Zo samotnej žaloby vyplýva, že žalobcom uplatnený nárok má podklad v neoprávnene
nárokovaných, obdŕžaných a použitých prostriedkoch štátneho rozpočtu. Pokiaľ teda tieto prostriedky
boli skutočne neoprávnené, nestali sa nikdy majetkom žalobcu. Neoprávneným získaním a následným
vrátením prostriedkov zo štátneho rozpočtu nemohlo dôjsť u žalobcu k vzniku žiadnej škody, lebo jeho
majetok sa o nič nezmenšil. Jednoducho povedané, žalobca len vrátil to, čo mu nikdy nepatrilo. Po
vrátení týchto prostriedkov výška jeho majetku ostala nezmenená, resp. rovnaká ako bola pred ich

prijatím. Pokiaľ sa jedná o penále vo výške 565.137,- Sk, tak žalovaný namieta jednak správnosť
jeho výpočtu, a jednak jeho výšku. Výška penále v danom prípade predstavuje približne 73% ročne.
Rozhodnutie Správy finančnej kontroly v Košiciach zo dňa 19.1.2005, ktorým bola žalobcovi uložená
povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu peňažné prostriedky vo výške 916.032,- Sk je nesprávne.
Napriek tomu žalobca ako subjekt, ktorý je po skončení trvania mandátnej zmluvy zodpovedný za

správu tepelného a bytového hospodárstva, nevyužil riadne ani mimoriadne opravné prostriedky a to
v správnom konaní a následne aj v režime správneho súdnictva podľa príslušných ustanovení O.s.p.
proti nesprávnemu rozhodnutiu Správy finančnej kontroly. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca opomína
zohľadniť skutkový stav, ktorý nastal po ukončení trvania mandátnej zmluvy. Celá agenda vzťahujúca
sa na správu bytového a tepelného hospodárstva a súvisiace činnosti (vrátane agendy dotácií) bola

odovzdaná žalobcovi. Došlo aj k fyzickému odovzdaniu celej písomnej dokumentácie žalobcovi. Z
vykonaného dokazovania jednoznačne vypláva, že táto dokumentácia sa skutočne nachádzala v
archíve žalobcu a SFK vychádzala pri výkone kontroly z originálov dokladov predložených žalobcom
(zrejme až na základe výziev alebo urgencií SFK ako to naznačujú výpovede niektorých svedkov).
Kontrolovaným subjektom bolo mesto Vranov nad Topľou, teda žalobca. Žalovaný nebol prizvaný ako

účastník správneho konania, nebol mu doručený protokol o výsledku kontroly, ktorý by obsahoval všetky
zákonné formálne a obsahové náležitosti a nemal k dispozícii rozhodnutie Správy finančnej kontroly ani
podklady, na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie napadnúť. Poukázal na to, že v tomto
konaní žalovaný už uvádzal, že žalobcovi doručený protokol neobsahoval všetky potrebné náležitosti,
napriek tomu žalobca voči tomuto nedostatku nenamietal. Na zistenie takto zrejmého nedostatku na

efektívnu obranu proti nemu žalobca vôbec nepotreboval akékoľvek kvalifikované vyjadrenie osôb, ktoré
za mandatára vykonávali technické výpočty dotácií. Tento a ďalšie argumenty mohol na svoju efektívnu
obranuvyužívaťpriamožalobca,ktorývšakzrejmeajsodstupomčasudoteraznepochopiteľnepovažuje
všetky rozhodnutia kontrolných orgánov a tomu predchádzajúce konanie za správne.

10.4. Žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobca žalobu podanú v roku 2007 odôvodňuje údajným
pochybenímprivýpočtedotáciíkcenámteplavrokoch1997až1999.Zuvedenéhodôvodužalovanýtrvá
na podanej námietke premlčania v celom rozsahu a zároveň má za to, že súd ju nesprávne vyhodnotil
ako nedôvodnú. Záver súdu o tom, že premlčaciu dobu je potrebné počítať odo dňa právoplatnosti
a vykonateľnosti predmetného rozhodnutia správy finančnej kontroly, je nesprávny. Mandátna zmluva

bola dojednaná na dobu určitú, a to do 30.6.2001. Po jej skončení žalovaný odovzdal žalobcovi
kompletnú dokumentáciu súvisiacu s výkonom činností v zmysle predmetnej mandátnej zmluvy vrátane
dokumentácie týkajúcej sa tepelného hospodárstva. Pri zachovaní náležitej starostlivosti, na ktorú
žalobca neustále poukazuje, sa o prípadnom vzniku škody mohol dozvedieť najneskôr v roku 2001.
Tomuto záveru svedčí aj konanie, ktoré sa viedlo na tamojšom súde pod sp. zn. 9Cb/261/01, pričom

návrh žalobcu bol právoplatne zamietnutý.

10.5. Ďalej žalovaný tvrdí, že sa nezakladá na pravde tvrdenie žalobcu, že v dôsledku nesprávneho
prepočtu dotácií mu vznikla škoda. Ak žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť penále alebo odviesť
peňažné prostriedky - poskytnuté dotácie naspäť do štátneho rozpočtu, tak táto povinnosť mu vznikla

len ako následok jeho úplnej pasivity v súvislosti s nepodaním riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov. Žalovaný opakovane poukázal na nedostatok súčinnosti zo strany žalobcu, na ktorú bol
podľa § 376 Obchodného zákonníka povinný. Trvá na tom, že v prípade využitia či už riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov, žalobca by nebol povinný platiť tak vysoké penále. No namiestotoho žalovaný uzavrel dohodu o splátkach. Ak žalobcovi vznikla nejaká škoda, tak za ňu zodpovedá
sám a nemôže sa jej náhrady úspešne domáhať od žalovaného. V konečnom dôsledku mal žalobca
možnosť vzniku škody pri zachovaní náležitej starostlivosti predvídať, nakoľko už v roku 2001 mu

bola odovzdaná kompletná dokumentácia týkajúca sa tepelného hospodárstva. Pokiaľ mal pochybnosti
o správnej činnosti žalovaného, mohol túto prekontrolovať a nedostatky vytýkané správou finančnej
kontroly odstrániť skôr, ak vôbec nejaké skutočne existovali. Pokiaľ by žalobca nebol absolútne pasívny,
mohol vzniku škody predísť a nebol by nútený platiť extrémne vysoké penále za dlhoročné obdobie. Na
základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil

a žalobu v celom rozsahu na trovy žalobcu zamietol.

11. V reakcii na podané odvolanie súd prvej inštancie opravným uznesením č.k. 9Cb/58/2007 - 358 z
23.3.2017 opravil druhý odsek výroku rozsudku zo dňa 21.12.2016 tak, že ten správne znie :

„Konanie o zaplatenie 1.623,31 eur s príslušenstvom zastavuje s tým, že po právoplatnosti tohto

rozsudku bude konanie o tomto nároku postúpené primátorovi Mesta Vranov nad Topľou.“

12. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

13. Pred prejednaním veci odvolacím senátom vyzval odvolací súd sporové strany podľa § 382 CSP,

aby sa v lehote 10 dní od doručenia písomne vyjadrili k možnej aplikácii
a) ust. § 391 ods.1 , § 392 ods. 1 Obch. zák. vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 811,65 eur (24.452,- Sk) titulom vrátenia vyplatenej odmeny podľa
mandátnej zmluvy, ktorá podľa čl. IV mandátnej zmluvy sa vyúčtovala na poskytnuté zálohy vždy do
31. januára nasledujúceho kalendárneho roku a v nadväznosti na označené ustanovenia i k použiteľnej

ďalej citovanej judikatúre Najvyššieho súdu ČR:

„33Odo 427/2005
K úpravě bezdůvodného obohacení ve vztahu k obchodnímu zákoníku a promlčení
1. Právní úprava bezdůvodného obohacení obsažená v občanském zákoníku je úpravou komplexní

a uplatní se jak pro občanskoprávní, tak i pro obchodní závazkové vztahy, když obchodní zákoník
institut bezdůvodného obohacení neupravuje. Skutečnost, že obchodní zákoník nemá vlastní úpravu
bezdůvodného obohacení, neznamená, že závazkový vztah vzniklý mezi tím, kdo se obohatil, a tím, na
jehož úkor se takto obohatil, nemůže být svou povahou vztahem obchodním.
2. Skutečnost, že obchodní zákoník výslovně neupravuje počátek běhu promlčecí doby a její délku,

pokud jde o právo na vydání bezdůvodného obohacení, pak neznamená nutnost aplikace právní úpravy
občanského zákoníku, nýbrž pouze to, že tyto otázky je zapotřebí řešit dle obecných ustanovení
obchodního zákoníku o promlčení. Při řešení otázky promlčení práva na vydání bezdůvodného
obohacení v obchodních vztazích se použije především právní úprava obsažená v obchodním zákoníku.

32Cdo 4126/2009
Počátek běhu promlčecí doby práva na vydání bezdůvodného obohacení podle obchodního zákoníku
Vzhledem k tomu, že obchodní zákoník neupravuje speciální promlčecí dobu u práva na vydání
bezdůvodného obohacení včetně pravidel jejího běhu, platí pro počátek běhu obecné čtyřleté promlčecí
doby, která se tak u tohoto práva uplatní, ustanovení § 391 odst. 1 obch. zák., podle něhož u práv

vymahatelných u soudu začíná běžet promlčecí doba ode dne, kdy právo mohlo být uplatněno u soudu,
nestanoví-li tento zákon něco jiného.

31Cdo 3881/2009
Úprava obsažená v § 392 odst. 1, větě první, obch. zák. předpokládá, že splatnost závazku je určena

dohodou, právním předpisem nebo rozhodnutím. Není-li doba, kdy měl být závazek splněn nebo mělo
být započato s jeho plněním (doba splatnosti), dohodnuta, stanovena právním předpisem nebo určena
v rozhodnutí a je-li splatnost pohledávky závislá na žádosti věřitele o plnění (srov. § 340 odst. 2 obch.
zák. ), neuplatní se ustanovení § 392 odst. 1 obch. zák. při určení začátku běhu promlčecí doby závazku.

Není-li doba, kdy měl být závazek splněn nebo mělo být započato s jeho plněním (doba splatnosti),
dohodnuta, stanovena právním předpisem nebo určena v rozhodnutí a je-li splatnost pohledávky závislá
na žádosti věřitele o plnění (srov. § 340 odst. 2 obch. zák.), neuplatní se ustanovení § 392 odst. 1 obch.
zák. při určení začátku běhu promlčecí doby závazku vůbec. V době, kdy věřitel dlužníka o plnění ještěani nepožádal, zde není „doba splatnosti“, což zakládá nikoli počátek doby promlčení žádosti o plnění
ve smyslu § 391 odst. obch. zák., nýbrž (při nemožnosti použití zvláštního pravidla dle § 392 odst. 1
věty první obch. zák.) prosazení obecné úpravy promlčení práva na plnění obsažené v § 391 odst. 1

obch. zák.

Jak se dále podává z rozsudku velkého senátu obchodního kolegia Nejvyššího soudu ze dne 18.
června 2003, sp. zn. 35 Odo 619/2002, uveřejněného pod číslem 26/2004 Sbírky soudních rozhodnutí a
stanovisek, doplněného následně (co do možnosti použít v obchodních vztazích ustanovení § 107 odst.

3 obch. zák.) rozsudkem velkého senátu občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu
ze dne 16. května 2012, sp. zn. 31 Cdo 4781/2009, uveřejněným pod číslem 105/2012 Sbírky soudních
rozhodnutí a stanovisek, i vztah z bezdůvodného obohacení může být obchodním závazkovým vztahem
(obchodním závazkem), pro který se rovněž uplatní úprava promlčení obsažená v obchodním zákoníku.

Právo věřitele požadovat vydání toho, oč se dlužník bezdůvodně obohatil plněním bez právního důvodu,

však vzniká již dnem, kdy se dlužník bezdůvodně obohatil a tento den je také dnem, kdy věřitel mohl
své právo poprvé vykonat (§ 391 odst. 1 obch. zák.).“

b) ust. § 373 a § 380 Obch. zák. vo vzťahu k uplatneným nárokom na náhradu škody pozostávajúcich
z požiadavky na zaplatenie 1.379,17 eur (41.549,- Sk) a 52,18 eur (1.572,- Sk) najmä v súvislosti s

tým, či je plnenie týchto súm prijatých zo štátneho rozpočtu a ich vrátenie do štátneho rozpočtu, a
tiež neodvedenie výnosov do štátneho rozpočtu majetkovou ujmou znamenajúcou zmenšenie majetku
mesta, ktorú by nemalo mesto plniť, aj keby nebolo došlo ku porušeniu povinnosti mandatára z
mandátnej zmluvy,

c) ust. § 378 Obch. zák. vo vzťahu ku uplatnenej námietke premlčania na nárok na náhradu škody
vzniknutej zaplatením penále vo výške 18.579,11 eur preukázateľne zaplatených podľa splátkového
kalendára (č.l. 295 - 296 spisu ) a podľa potvrdenia Správy finančnej kontroly (č.l. 294 spisu) za
porušenia povinnosti pri vyúčtovaní dotácií mandatárom 20.3.1998 (vyúčtovanie za rok 1997), 19.3.1999
(vyúčtovanie za rok 1998) a 28.2.2000 (vyúčtovanie za rok 1999) a v nadväznosti na uvedené

ustanovenie Obch. zák. i na použiteľnú judikatúru Najvyššieho súdu ČR:

„23 Cdo 5393/2007
1. Objektivní promlčecí doba u práva na náhradu škody končí uplynutím desetileté doby ode dne, kdy
došlo k porušení povinnosti, v důsledku níž byla škoda způsobena.

2. Počátek běhu desetileté promlčecí doby je vázán pouze na porušení povinnosti, z níž škoda vznikla,
a není podmíněn vznikem škody a vědomím poškozeného o jejím vzniku a její výši.“

14.Žalovanývovyjadrenízodňa12.10.2017navýzvusúduuviedol,ževovzťahukaplikáciiustanovenia

§ 391 ods. 1, § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka podľa písm. a) výzvy súdu trvá v celom rozsahu
na podanom odvolaní, ako aj na vznesenej námietke premlčania. Vzhľadom na uvedené ustanovenia
Obchodného zákonníka, ako aj na judikatúru prezentovanú vo výzve súdu, je podľa názoru žalovaného
jeho námietka premlčania dôvodná. Žalobu podal žalobca v roku 2007, teda jednoznačne po uplynutí
premlčacej doby predmetného nároku. Žalovaný naďalej trvá na tom, čo uviedol vo svojom odvolaní.

Tento nárok je sám o sebe nedôvodný a ohľadom jeho výšky žalobca neuniesol dôkazné bremeno.
uvedené rovnako platí vo vzťahu k časti výzvy súdu pod písm. b) k aplikácii ustanovenia § 373 a § 380
Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu škody vo výške 1.379,17 eur a 52,18
eur je zodpovednosť žalovaného vylúčená. V danom prípade sa nejedná o zmenšenie majetku žalobcu.
Žalovaný trvá na tom, že z jeho strany nedošlo k porušeniu jeho povinnosti ako mandatára z mandátnej

zmluvy. K aplikácii ustanovenia § 378 Obchodného zákonníka a judikatúry uvedenej vo výzve súdu v
časti písm. c) žalovaný uviedol, že rovnako má za to, že aj v tomto smere je jeho námietka premlčania
dôvodná. Záver súdu prvej inštancie o tom, že začiatok premlčacej doby je potrebné odvodzovať od
momentu právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného rozhodnutia finančnej správy, je nesprávny.
Uvedené potvrdzuje judikatúra, na ktorú poukazuje odvolací súd vo svojej výzve. Žalovaný trvá v celom

rozsahu na podanom odvolaní a žiada, aby mu odvolací súd vyhovel.

15. Žalobca reagoval na výzvu odvolacieho súdu podaním zo dňa 6.11.2017. V ňom uviedol:15.1. K bodu a) výzvy uviedol, že sumu 811,65 eur požadovali ako náhradu škody z dôvodu, že zo
strany žalovaného boli nárokované a neoprávnene použité prostriedky dotácie štátu k cenám tepelnej
energie za obdobie rokov 1997, 1998 a 1999 v celkovej výške 349.232,- Sk. Tieto sumy boli požadované

napriek tomu, že neboli splnené podmienky na ich poskytnutie, boli neoprávnené v jednotlivých rokoch
zvýšené výnosy z tepelného hospodárstva. Z týchto neoprávnených výnosov bola žalovanému v zmysle
článku IV. Odplata, odsek prvý mandátnej zmluvy zo dňa 30.5.1996 neoprávnene vyplatená odmena,
ktorá predstavoval 7,0 % z výnosov, čo spolu za r. 1997, 1998 a 1999 predstavovalo sumu 24.452,- Sk,
po prepočte 811,65 eur. Po citácii mandátnej zmluvy zo dňa 30.5.1996 článok IV Odplata, odsek tretí

uviedol, že z uvedeného vyplýva, že výnosy za rok 1997 boli zúčtované do 31.1.1998, výnosy za rok
1998 boli zúčtované do 31.1.1999, výnosy za rok 1999 boli zúčtované do 31.1.2000. Je nesporné, že
mandátna zmluva zo dňa 30.5.1996 medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená v zmysle § 566 a
nasl. Obchodného zákonníka, preto sa premlčanie bude riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Žalobca citoval ustanovenia § 397 a § 398 a dodal, že o tom, že bola spôsobená škoda a kto ju
spôsobil, sa dozvedeli až na základe rozhodnutia Správy finančnej kontroly Košice zo dňa 19.1.2005,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 8.2.2005.

15.2. K bodu b) výzvy odvolacieho súdu k uplatnenej sume 1.379,17 eur a 52,18 eur uviedol, že v
priebehu roka 1999 bola vyplatená dotácia na základe požiadavky uplatnenej mandatárom vo výške
4.396.157,- Sk. Dočerpanie dotácie vo výške 939.042,- Sk bolo vyplatené dňa 22.9.2000. Celkovo za

rok 1998 čerpal kontrolovaný subjekt dotáciu vo výške 5.335.199,- Sk. Pri kontrolnom prepočte bola
vyčíslená skutočná potreba dotácií vo výške 5.293.650,- Sk, t.j. rozdiel medzi skutočným čerpaním
dotácií a skutočnou potrebou dotácií po kontrolnom prepočte vo výške 41.549,- Sk.

15.3. K bodu c) výzvy odvolacieho súdu, k uplatnenej sume 18.579,11 eur a k namietanému premlčaniu

žalobca uviedol, že v danom prípade sa jedná o penále - sankciu za neoprávnené použitie a zadržané
prostriedky štátneho rozpočtu. Škoda žalobcovi vznikla až zaplatením predmetnej sumy do štátneho
rozpočtu z dôvodu, že na tieto finančné prostriedky nemal žalobca nárok. Pokiaľ sa týka premlčania, tak
žalobca vychádza z ustanovení §§ 397 a 398 Obchodného zákonníka. Do právoplatnosti rozhodnutia
Správy finančnej kontroly Košice zo dňa 19.1.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 8.2.2005,

nemal žalobca vedomosť o vzniku škody. Z uvedeného dôvodu žaloba podaná na súde dňom 6.2.2005
bola podaná včas.

16. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 9.11.2017, t.j. v deň, na ktorý bolo
nariadené verejné vyhlásenie rozsudku. Za účelom poskytnutia možnosti žalovanému, aby sa vyjadril k

podaniu žalobcu zo dňa 6.11.2017, odvolací súd upustil od verejného vyhlásenia rozhodnutia a odročil
termín verejného vyhlásenia rozhodnutia na deň 30.11.2017 s tým, že zástupcovi žalovaného bude
doručené podanie žalobcu zo dňa 6.11.2017, ku ktorému sa má možnosť vyjadriť najneskôr do
25.11.2017.

17. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadril.

18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalovaným bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP. Nariadenie pojednávania si nevyžadovala potreba zopakovania alebo doplnenia dokazovania, ani

nevyžadoval si takýto postup dôležitý verejný záujem. Pred prejednaním podaného odvolania poskytol
priestor sporovým stranám, aby zaujali stanovisko ku obsahu vyššie uvedenej výzvy odvolacieho
súdu, na ktoreú sporové strany reagovali. Odvolací súd pritom pri prejednaní podaného odvolania
vychádzal zo zásad daných aplikáciou ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP. Bol teda
viazaný rozsahom podaného odvolania, ale aj odvolacími dôvodmi, pričom výnimkou z takejto viazanosti

odvolacími dôvodmi sú len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, na ktoré odvolací súd
prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje,
že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku o zastavení konania o
zaplatenie sumy 1.623,31 eur s príslušenstvom a o postúpení na ďalšie konanie primátorovi mesta nebol
napadnutý odvolaním. Tento výrok teda nadobudol právoplatnosť a nebolo v právomoci odvolacieho

súdu tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie preskúmavať. Zostávajúce odvolaním napadnuté výroky
rozsudku súdu prvej inštancie boli predmetom prieskumu, pričom odvolací súd po oboznámení sa s
obsahom spisu vrátane obsahu vyjadrení sporových strán na výzvu odvolacieho súdu dospel k záveru,
že uplatnené odvolacie dôvody odôvodňujú iba čiastočnú zmenu zostávajúcich napadnutých výrokovrozsudku súdu prvej inštancie. Skutkový stav bol prvoinštančným súdom zistený dokazovaním podľa
procesnej iniciatívy sporových strán a aj odvolací súd sa so skutkovými závermi stotožňuje. Odvolacia
námietka o nesprávne zistenom skutkovom stave je nedôvodná.

19. Po tom čo čiastočne bolo konanie o podanej žalobe zastavené, zostalo i pre predmetné odvolacie
konanie predmetom posúdenia rozhodnutie súdu prvej inštancie o ďalej uvedených špecifikovaných
uplatňovaných nárokov nasledovne:
19.1. náhradazaplatenýchpenálezozadržanýchaneodvedenýchprostriedkovštátnehorozpočtupodľa

rozhodnutia SFK č. 3/1091/2004/301 z 19.1.2005 za roky 1997 až 1999 vo výške 565.137,- Sk/18759,11
eur,
19.2. náhrada platby za neodvedené výnosy z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu vo výške
1.572,- Sk/52,18 eur za roky 1997 až 1999 (210 + 178 + 1.184),
19.3. náhrada zaplatených 41.549,- Sk/1379,17 eur titulom vrátenia nárokovaných, obdŕžaných a
neoprávnenepoužitýchprostriedkovštátnehorozpočtuzarok1999podľavyššieuvedenéhorozhodnutia

SFK,
19.4. vrátenie neoprávnene vyplatenej odmeny vo výške 24.452,- Sk/811,65 eur s odôvodnením, že pre
ňu vzhľadom na výsledky kontroly neboli splnené podmienky podľa čl. IV. mandátnej zmluvy (vo výške
7 % z výnosov), a to za rok 1997 vo výške 17.257,- Sk, za rok 1998 vo výške 4.287,- Sk, za rok 1999
vo výške 2.908,- Sk

20. Aj po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu v predmetnej veci uznesením č.k.
2Cob/42/2012-241 zo dňa 2.1.2013 žalobca skutkovo odôvodnil nárok týkajúci sa neoprávnene
vyplatenejodmeny(bod19.4vyššie)tak, že sadomáhavydaniaplnenia,ktoréposkytolžalovanémubez
právneho dôvodu. Podľa obsahu mandátnej zmluvy bodu IV. ods. 1 patrila žalovanému ako mandatárovi

odplata vo výške 7 % z ročných výnosov zo spravovaného majetku. V súvislosti s výsledkami kontroly
žalobca žiada vrátenie tej časti odmeny, ktorá sa týka neoprávnene zvýšených výnosov z tepelného
hospodárstva. Pri záveroch z vykonanej kontroly a z následne vydaného rozhodnutia žalobca tak
odôvodňuje požiadavku na vrátenie odmeny tým, že na takúto odmenu nebol právny dôvod. Takéto
zdôvodnenie svedčí posúdeniu tohto nároku v zmysle ust. § 451 ods. 2 Obč. zák. ako nároku na

vrátenie majetkového prospechu získaného bez právneho dôvodu. Podľa čl. IV mandátnej zmluvy (č.l.
8pv spisu) sa odmena za výkon činnosti mandatára vyúčtovala na poskytnuté zálohy vždy do 31. januára
nasledujúceho kalendárneho roku. Podľa podania žalobcu (č.l. 280-283), žalobca uplatňuje vrátenie
odmeny vyplatenej za rok 1997 vo výške 17.257,- Sk, za rok 1998 vo výške 4.287,- Sk a za rok 1999
vo výške 2.908,- Sk. Za jednotlivé kalendárne roky podľa zmluvy sa robilo vyúčtovanie a teda najneskôr

robené vyúčtovanie za rok 1999 bolo robené ku 31.1.2000. Mandátny vzťah bol ukončený ku 30.6.2001.
Žaloba, ktorou žalobca proti žalovanému uplatňuje nárok na vrátenie takto vyplatených odmien bola
podaná na súde dňa 6.2.2007. Nárok na vrátenie odmien tak bol zjavne podaný po uplynutí štvorročnej
premlčacej doby, ktorá začala plynúť odo dňa kedy bola odmena vyplatená, najneskôr však od dátumu,
kedy boli vyúčtované poskytnuté zálohy. Ak za predmetné roky to bolo ku dátumu 31.1.1998, 31.1.1999

a 31.1.2000, tak je dôvodným prihliadnuť na námietku premlčania uplatnenú žalovaným a premlčaný
nárok nebolo možné žalobcovi priznať. Odvolací súd pritom v rámci právneho posúdenia záveru o
tejto časti žaloby odkazuje na obsah svojej výzvy adresovanej účastníkom konania, v ktorej uviedol i
možnú aplikáciu ust. § 391 ods.1, § 392 ods.1 Obch. zák., ale i rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktoré
vychádzaliztotožnejprávnejúpravyakovtedyúčinnejvSRariešiliotázkupremlčanianárokunavydanie

bezdôvodného obohatenia, vrátane začiatku plynutia premlčacej doby. Premlčané právo v zmysle ust. §
388ods.1Obch.zák.nebolomožnesúdomžalobcovipriznať.Pretopodľa§388CSPodvolacísúdvtejto
časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu, ktorou žalobca uplatňoval tieto nároky zamietol. Ak
žalovaný namietal aj ďalšie skutočnosti, ktoré podľa neho neodôvodňovali tejto časti vyhovenie žaloby,
potom vzhľadom na záver o premlčaní nebolo významným sa týmto námietkam venovať.

21. Aj u nárokov uvedených pod bodmi 19.2. a 19.3. sa žiada odkázať na právny názor vyjadrený
odvolacím súdom v jeho predchádzajúcom rozhodnutí v predmetnej veci. Žalobca podľa skutkového
zdôvodnenia tejto časti žaloby uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že
realizoval platby za neodvedené výnosy z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu vo výške

1.572,- Sk za roky 1997 až 1999 (210 + 178 + 1.184) a že zaplatil sumu 41.549,- Sk titulom vrátenia
nárokovaných, obdŕžaných a neoprávnene použitých prostriedkov štátneho rozpočtu za rok 1999 podľa
rozhodnutia SFK. Pre rozhodnutie o tejto časti podanej žalobe bolo a je relevantným zodpovedať
otázku, či to, čo žalobca urobil predmetom tejto časti žaloby, je škodou a či existuje príčinná súvislosťmedzi porušením povinnosti žalovaného, vyplývajúcej z mandátnej zmluvy, a takouto prípadnou ujmou,
ktorá nastala žalobcovi. Škodou sa rozumie majetková ujma vyčísliteľná v peniazoch a v peniazoch
nahraditeľná. Predovšetkým ide o poškodenie, stratu alebo zničenie veci, ale škoda môže spočívať aj

v tom, že poškodený musí vynaložiť náklady, ktoré by nebyť škodnej udalosti vynaložiť nemusel, alebo
v tom, že v dôsledku škodnej udalosti došlo k zániku majetkového práva bez jeho uspokojenia alebo k
znemožneniu výkonu majetkového práva a podobne. V týchto a podobných prípadoch ide o tzv. škodu
skutočnú. Napriek názoru vyslovenému odvolacím súdom v predchádzajúcom jeho rozhodnutí súd prvej
inštancie uzavrel, že škodou v zmysle ust. § 373 a nasl. Obch.zák. je aj vrátenie poskytnutej dotácie za

rok 1999 vo výške 41.549,- Sk a aj odvod výnosov z prostriedkov štátneho rozpočtu vo výške 1.572,- Sk.
Ak žalobca prijal nedôvodne (neprávom) uplatnenú a aj poskytnutú dotáciu a túto aj vrátil, neprejavilo
sa to a ani sa nemohlo prejaviť v jeho majetkovej sfére ako zmenšenie jeho majetku. To isté platí i
o odvodoch výnosov z prostriedkov štátneho rozpočtu. Pri skutkovom zdôvodnení, aké použil žalobca
pri uplatňovaní týchto nárokov je odvolací súd toho názoru, že už terminologicky nemohli tieto plnenia
žalobcu, ktorých náhradu požadoval od žalovaného spĺňať kvalifikáciu ujmy v majetkovej sfére, ktorá

by bol škodou, ktorej náhradu mohol žalobca od žalovaného uplatňovať. V tomto je odvolacia námietka
žalovaného plne opodstatnená. Rozsudok súdu prvej inštancie o tejto časti žaloby podľa § 388 CSP
odvolací súd zmenil a žalobu, ktorou žalobca uplatňoval tieto nároky zamietol. I tu odkazuje odvolací
súd na obsah výzvy, ktorú adresoval účastníkom pred rozhodnutím vo veci.

22. Ak v zmysle vyššie uvedeného škodou sa rozumie majetková ujma vyčísliteľná v peniazoch a
v peniazoch nahraditeľná, potom z tohto pohľadu niet pochybností o tom, že zaplatenie penále za
neoprávnenepoužitéazadržanéprostriedkyštátnehorozpočtuvovýške565.137,-Skpodľarozhodnutia
Správy finančnej kontroly Košice č. 3/1091/2004/301 je majetkovou ujmou, ktorá žalobcovi vznikla tým,
že toto penále musel zaplatiť práve z dôvodu porušenia rozpočtovej disciplíny pri čerpaní a zadržaní

prostriedkov štátneho rozpočtu titulom poskytnutých dotácií zo štátneho rozpočtu k cenám tepelnej
energie.

23. Žalovaný nespochybňoval v konaní to, že všetky právne úkony týkajúce sa uplatňovania i
vyúčtovania dotácii k cenám tepelnej energie realizoval ako mandatár v prospech svojho mandanta

na základe predmetnej mandátnej zmluvy. Vyúčtovanie dotácii za rok 1997 bolo ním realizované dňa
20.3.1998, za rok 1998 dňa 19.3.1999 a za rok 1999 dňa 28.2.2000. Toto nikdy žalovaný v priebehu
konania nespochybnil a nepoprel. Uvedené dátumy majú význam aj pre vyporiadanie sa s námietkou
premlčania tohto nároku uplatnenou žalovaným. Žalobca zaplatil uloženú povinnosť tak ako to vyplýva
z prehľadu platieb (č.l. 295 - 296 spisu) i z potvrdenia o zaplatení (na č.l. 294 spisu). Z dôkazov,

ktoré sú obsahom spisu, nemožno vyvodiť záver, že by plnenia realizované žalobcom podľa vyššie
uvedeného rozhodnutia SFK boli dôsledkom len toho, že žalobca nevyužil riadne opravné prostriedky
proti vydanému rozhodnutiu. Ak žalovaný v podstate na tom založil svoju obranu proti podanej žalobe, a
na nej zakladá i svoje odvolanie, odvolací súd opätovne poukazuje na závery svojho predchádzajúceho
rozhodnutia, keď zdôraznil potrebu venovať sa údajom vyplývajúcim z rozhodnutia SFK o nesprávnom

množstve dodanej tepelnej energie pre domácnosť, údajom o nesprávnom množstve dodanej tepelnej
energie pre nadštandardné byty, či údajom o nesprávnej skutočnej potrebe dotácií za jednotlivé roky
v kontrolovanom období. Príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a neoprávneným použitím
a zadržaním prostriedkov štátneho rozpočtu vrátane povinnosti zaplatiť penále za ich neoprávnené
použitieazadržanienemožno zúžiťlennaskúmanietoho,čižalobcavyužilprotirozhodnutiupríslušného

správneho orgánu riadne opravné prostriedky. Aj z pohľadu aplikácie ust. § 194 ods. 2 CSP, ak
rozhodnutieouloženísankciínadobudloprávoplatnosť,súdnatakétorozhodnutieprihliadneavyporiada
sa s ním z v dôvodoch rozhodnutia. K preskúmateľnosti správnych aktov boli v minulosti už judikované
a aj pri aplikácii ust. § 194 ods. 2 CSP použiteľné viaceré závery. Možno v tomto smere odkázať na
uznesenie NS SR MCdo 58/2011, rozsudok NS SR 4Cdo 123/2003 alebo aj rozhodnutie NS ČR 6Cz

2/90. Ani odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že tie úkony, ktoré boli dôvodom zaplatenia penále v
súvislosti s nesprávnym množstvom dodanej tepelnej energie pre domácnosť, údajom o nesprávnom
množstve dodanej tepelnej energie pre nadštandardné byty, či údajom o nesprávnej skutočnej potrebe
dotácií za jednotlivé roky v kontrolovanom období (ako dôvody záveru o nesprávnom uplatňovaní dotácii
a napokon dôvodu o povinnosti zaplatiť penále z neoprávnené uplatnených a zadržaným prostriedkov

štátneho rozpočtu) boli náplňou činnosti mandatára (žalovaného). Vecne tieto závery z rozhodnutia
správneho orgánu, konkrétnou obranou proti presne a určite pomenovaným porušeniam právnych
noriem pri uplatňovaní a prijímaní dotácii, žalovaný v priebehu konania pri svojej povinnosti tvrdenia i
dôkaznej povinnosti nevyvrátil. Mandatár je povinný postupovať pri zariaďovaní záležitosti mandanta sodbornou starostlivosťou, podľa pokynov mandanta a v súlade s jeho záujmami. Činnosť mandantára
uskutočnená v rozpore so záujmami mandanta, v rozpore s právnymi normami, má za následok
zodpovednosť mandatára za škodu, ktorá tým mandantovi vznikla. Je tak aj podľa názoru odvolacieho

súduzvyššieuvedenéhodôvodnýmzáver,žeškodaspočívajúcavzaplatenípenálejevpriamejpríčinnej
súvislosti s porušením povinnosti mandatára pri realizácii úkonov pri uplatňovaní a vyúčtovaní dotácii
na teplo tak, ako to vyplýva z rozhodnutia správneho orgánu. Žalovaný v konaní nevyvrátil, že boli
dôsledkom jeho nedostatočnej odbornej starostlivosti pri plnení povinností z mandátnej zmluvy.

24. Obchodný zákonník obsahuje všeobecnú úpravu záväzku k náhrade škody v § 373 až § 386. Táto
úprava sa použije v prípadoch spôsobenia škody porušením povinnosti zo záväzku, ktorý sa spravuje
Obchodným zákonníkom, alebo vzhľadom k ust. § 757 Obch. zák. porušením inej povinnosti stanovenej
Obchodným zákonníkom. Nemožno mať preto výhrady, ak súd prvého stupňa zdôrazňoval, že pre vznik
nároku na náhradu škody podľa Obchodného zákonníka je potrebné, aby boli kumulatívne splnené
základné predpoklady, a to porušenie právnej povinnosti, skutočný vznik škody i príčinná súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti a vznikom škody a na základe týchto skutočnosti uzavrel, že žalovaný je
povinný žalobcovi zaplatiť sumu ur titulom náhrady škody. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie
akzdôraznil neexistenciaokolnostívylučujúcichzodpovednosťito,žežalovanýprináležitejstarostlivosti
mohol a mal predvídať možnosť vzniku škody súvisiacej so zaplatením penále z dôvodu ako tomu bolo
v predmetnej veci. Napokon v podanom odvolaní relevantnú obranu na prípadné okolnosti vylučujúce

zodpovednosť či na nepredvídateľnosť škody žalovaný neuplatňuje.

25. K uplatnenej námietke premlčania nároku na zaplatenie 18.759,11 eur s prísl. treba uviesť to, čo
odvolací súd uviedol vo výzve v zmysle ust. § 382 CSP. Tu sa treba vrátiť ku vyššie uvedeným dátumom
vyúčtovania dotácii za jednotlivé roky, ktoré ako mandatár realizoval žalovaný (31.1.1998, 31.1.1999 a

31.1.2000). Z ust. § 398 Obch. zák. vyplýva, že pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej
náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. Z
rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 23Cdo 5393/2007 vyplynul i záver aplikovateľný pre predmetnú vec,
podľa ktorého objektívna premlčacia doba pri práve na náhradu škody končí uplynutím desaťročnej

doby odo dňa, kedy došlo ku porušeniu povinnosti, v dôsledku ktorej bola škoda spôsobená. Začiatok
plynutia 10 - ročnej premlčacej doby viazaný len na porušenia povinnosti, z ktorej škoda vznikla, a nie
je podmienený vznikom škody a vedomosťou poškodeného o jej vzniku a jej výške. Predmetný žalobný
návrh bol podaný pred uplynutím premlčacej doby, preto správne aj súd prvej inštancie vo vzťahu ku
tejto žaloby uzavrel, že tento nárok nie jej premlčaný.

26. Opravným uznesením súd prvej inštancie prakticky sám sa vyporiadal s ďalšími odvolacími
námietkamitýkajúcimisanesprávnychprepočtovjednotlivýchnárokovizáveruorozsahužaloby,oktorej
bolo konanie zastavené.

27. Žalobca uplatnil úroky z omeškania z nároku na náhradu škody vo výške 18.759,11 eur od 23.8.2016.
Tento nárok na náhradu škody totiž vyúčtoval faktúrou, ktorá je obsahom spisu na č.l. 15. Predtým
realizoval aj výzvu na náhradu škody listom už zo 16.9.2015 tak, ako je uvedené v spise na č.l. 16.
Každopádne s uplatnenou povinnosťou na zaplatenie nároku na náhradu škody sa dostal žalovaný
do omeškania a v tejto súvislosti aj pri aplikácii ustanovenia § 391 ods. 1, § 392 ods. 1 Obch. zák.,

rešpektujúc aj dispozičný úkon žalobcu, ktorým uplatňoval tento nárok na náhradu škody, je odvolací
súd toho názoru, že správne súd prvej inštancie priznával aj v tejto časti uplatneného nároku žalobcovi
nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.

28. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

29. Odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s
opravným uznesením v tej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 18.759,11
eur s 15 % úrokmi z omeškania ročne od 23.8.2006 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Preto v tejto časti podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s
opravným uznesením potvrdil.30. Odvolací súd čiastočne menil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, ako je uvedené vyššie. Na
základe tohto rozhodnutia odvolacieho súdu z pôvodne uplatnenej žalobnej požiadavky bol žalobca
neúspešný v časti, ktorá sa na základe už rozhodnutia súdu prvej inštancie zastavovala (o zaplatenie

1.623,31 eur), ale i v časti o zaplatenie 2.243,- eur (811,65 eur titulom uplatňovaného vydania vyplatenej
odmeny), ale i o zaplatenie 1.379,17 eur titulom vracania dotácií i výnosov z dotácií. Žalobca tak bol
neúspešný, resp. z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania v celkovom rozsahu 3.866,31 eur s
prísl., čo zodpovedá jeho pôvodnej žalobnej požiadavke v percentuálnom vyjadrení 17,09 %. Bol však
úspešný v rozsahu uplatňovaného nároku na zaplatenie 18.759,11 eur, čo v percentuálnom vyjadrení

zodpovedá 82,91 %. Pri použití ust. § 396 ods. 2 CSP odvolací súd rozhodoval o náhrade trov konania
aj na súde prvej inštancie. S aplikáciou ust. § 255 ods. 2 a ust. § 256 ods. 1 CSP bol priznaný žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v celkovom rozsahu 65,82 % (82,91 - 17,09). O nároku na náhradu trov
rozhodoval súd s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

31.Uvedenérozhodnutieprijalsenátodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov a ust. § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).