Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. január 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/75/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2206205482
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2206205482.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevprávnejvecioprávnenej:POHOTOVOSŤs.r.o.,sosídlomPribinova25,Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti povinnému: K. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/X, F., vykonávanej súdnym exekútorom:
JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod č.k. EX 13105/2011,
o vymoženie 836,49 eura s príslušenstvom, na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu

Dunajská Streda č. k. 6Er/486/2006-25 zo dňa 30. januára 2012, a o návrhoch oprávnenej na prerušenie
konania, takto

r o z h o d o l :

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekučné konanie zastavil. Po právnej stránke
uznesenie odôvodnil § 41 ods. 1, 2, § 57 ods. 1, 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 52 od. 1, 2,

3, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Skutkovo súd uznesenie odôvodnil tým, že
oprávnená a povinný uzavreli dňa 25.07.2005 zmluvu o úvere, súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie,
ktorým povinná osoba splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice
(exekučnéhotitulu),t.j., abyvjehomeneuznaljehozáväzokzúverutak,abysa notárskazápisnicastala
vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jeho majetok
do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva. Z dôvodu, že povinný nesplnil záväzok zo zmluvy,

bola spísaná notárska zápisnica, kde za povinnú osobu konal a zápisnicu podpísal splnomocnený
advokát Mgr. Tomáš Kušnír. Súd dospel k záveru, že dohoda o plnomocenstve, ktorá je súčasťou zmluvy
o úvere (vyhodnotenej ako zmluva spotrebiteľská) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, lebo je v
hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu zákon
priznáva. Splnomocnenie je preto neprijateľné, prieči sa dobrým mravom, preto súd exekúciu zastavil.

Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnená prostredníctvom
právneho zástupcu, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázala na to, že súd prvého stupňa prekročil rámec
svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súlad notárskej zápisnice so zákonom a dobrými
mravmi. Kontrolu súladu úkonu so zákonom môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej
činnosti je prípustná len postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného

súdu, ktorý bez časového obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípomprávnej istoty. Povinnému nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de
iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej
zápisnice v konaní pred všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie
je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu, robiť skutkové a právne závery. Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V
prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi, oprávnená žiadala, aby podľa § 109 ods.
1 písm. b) O. s. p. súd prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust.

§ 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy SR, pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh
účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na strane
druhej. Kým povinný mala zaručený výkon všetkých práv, oprávnená mal pred exekučným súdom

nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným,
nemožno ospravedlniť jeho odlišným postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti
poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v
zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnená videl v jeho nevypočutí a
neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia

ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou
bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57
ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom,
porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá
nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval vo veci ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože smernica nemá všeobecnú
záväznosť ako nariadenie, neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok a nie je ani interpretačným
pravidlomtransponovanejprávnejúpravy.Exekučnýsúdbeztoho,abyoprávnenúvypočul,rozhodolojej
práve výrokom o zastavení exekúcie, preto oprávnená nemohla reagovať na tvrdenia a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, čím bola porušená zásada rovnosti zbraní. Oprávnená

nebola oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jej právach
v súvislosti s revíziou notárskej činnosti, nebola oboznámená s obsahom dôkazov a tvrdení a nemala
možnosť sa k nim vyjadriť. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci a uskutočnením judiciálneho procesu v exekučnom konaní porušil
zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd však vo veci nevykonal riadne dokazovanie a

ku svojim skutkovým záverom o nevýhodnosti právneho zastúpenia pre povinného dospel bez riadneho
zistenia skutkového stavu. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenej nevznikli žiadne nové
práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, preto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec.

Navyše povinný mohla plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom
mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa
preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon
adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu

neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom
dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázala na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na
splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie
je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na
základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti

a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh
uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnená uviedla,
že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie
dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol
oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu,

že zástupca nehájil záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech.
Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon,
a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy
zástupcu sú v rozpore so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričomvôbec neuviedol, s ktorým konkrétnym záujmom povinného. Poukázal na to, že podmienkou materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť veriteľa. O
skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v

rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal,
zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len
v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto
čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného
konania. Oprávnená ďalej poukázala na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR.

Následne z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice
formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená
v notárskom poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2,
vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne
ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku
nemožno vyvodiť. Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska

hmotného práva, pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne
uvedené. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení
povinného je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný
neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva,

či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať
svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený
a povinná mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek
odvolať. Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa

spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Podľa odvolateľa
prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/
EHS. Najmä nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie.
Ani v indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé
v citovanej smernici sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú

osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Počas odvolacieho konania podaním doručeným súdu 09.08.2012 oprávnená podala návrh na
prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ.
Navrhla, aby súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o

fungovaní EÚ, pričom žiadala, aby súd Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky
v nasledovnom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný
právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal
v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné
a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Oprávnená tvrdí, že v danom prípade je nutné požiadať o
výkladpojmu„nekalázmluvnápodmienka“,vkontextetohtosporuSúdnydvorEurópskejúnie.Povinnosť

predložiťprejudiciálnuotázkuSúdnemudvorupodľačl.267ZmluvyofungovaníEÚplatíprevnútroštátny
súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda súd, proti ktorému rozhodnutiu
nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom myslí spravidla riadny
opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky, ktoré nie sú bežne dostupné.
Zároveň oprávnená ponechala na uvážení exekučného súdu, či eventuálnu prípustnosť dovolania

voči jeho rozhodnutiu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu bude považovať za dostupný opravný
prostriedok. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí, že prejudiciálnu otázku
môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu konania. Podľa názoru
oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40 Notárskeho poriadku, § 44
ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl.
17, s čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a zároveň Súdnemu dvoru EÚ predložil vyššie
uvedené prejudiciálne otázky.Povinná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu oprávnenej sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2
O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávnenou ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
25.07.2005 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnená ako veriteľ poskytla povinnému ako

dlžníkovi úver vo výške 14.000 Sk, ktorú sa zaviazal zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške 11.200 Sk,
celkovo 25.200 Sk, v 10-mesačných splátkach po 2.520 Sk počnúc dňom 25.08.2005. Súčasťou zmluvy
o úvere je i splnomocnenie na základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so
sídlom v Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal
záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny

výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p. resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.

Z notárskej zápisnice napísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača so sídlom v
Partizánskom dňa 04.02.2006 pod č. N 313/2006, NZ 4285/2006 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír konajúci

na základe plnej moci udelenej v zmluve o úvere, ktorá je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej
osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 29.433 Sk, vrátane úroku z
omeškania vo výške 0,25% denne od 30.09.2005 do zaplatenia a zaviazal sa dlh zaplatiť do 05.03.2006
k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s
exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia

podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2
Exekučného poriadku alebo § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že predmetná zmluva o úvere je tzv. typovou zmluvou, teda
zmluvou spotrebiteľskou a opačná námietka oprávneného v odvolaní s poukazom na nižšie uvedené

neobstojí.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 01.01.2000 do 31.12.2005 teda v čase uzavretia danej zmluvy (25.07.2005), zakotvilo tzv.

typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých
prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods.
2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu
spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1.
podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na

prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s
požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie
rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadochvoformepredtlače,doktorejsadopisovaliibajednotlivéúdaješpecifikujúcedlžníkaapredmet
úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemohol

ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené tzv.
typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťamizmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade uznal záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami
zastupovanej povinnej, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie i nadväzný právny úkon
obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná
a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou
osobou.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené

zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice

advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy
o úvere veriteľom - oprávnenou. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a možnosť výberu
iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Navyše odvolaciemu súdu je z jeho
rozhodovacej činnosti známy vzťah medzi oprávnenou a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý oprávnenú
zastupuje v mnohých exekučných konaniach voči dlžníkom z rovnakých formulárových zmlúv. Vzhľadom

na to, keďže záujmy veriteľa resp. oprávnenej a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú
nesporne v rozpore so záujmami dlžníka a povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov
povinného a Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o
úvere, je pre rozpor so zákonom, konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom
na cit. ust. § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr.

Tomáš Kušnír nemal oprávnenie povinného pri uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon zachytený v notárskej zápisnici je absolútne neplatný
a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods.
2 písm. c/ EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou.

Odvolací súd dospel k záveru, že vyššie popísané skutočnosti splnomocnenia sú zároveň neprimeranou
podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, ktoré sú zároveň v rozpore s dobrými mravmi a preto neplatné tiež v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka.

Už len vyššie uvedené skutočnosti postačovali pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je
materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené
podmienky pre aplikovanie ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre vyhlásenie exekúcieza neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania

skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Napokon odvolací súd považoval splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere zo dňa 10.03.2005
za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák.
č. 634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku
v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto
podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinnej
ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať, či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej
výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom

dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinná ako dlžník predmetným
splnomocnením fakticky postúpila toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy
ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom
zároveň na uznanie dlhu splnomocnila jej úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači
zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku,

založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníčky a zároveň je to v rozpore
s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné. Nadväzne nemôže
byť platný ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici, ktorým je vyhlásenie povinného o uznaní
právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktorú za ňu mal vykonať splnomocnený advokát.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom
na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o
úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté
plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávnenou predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase
s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným
titulom, bolo plne dôvodným, aby súd podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, v súlade s ust.

§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje
vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS
183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný
súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky

(tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci
aplikoval, nie sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia §
44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.

V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný

súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS
545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené

všetky predpoklady na vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí
IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,
ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak

sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí

položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho
determinuje po stránke právnej. V danom prípade súd dospel k záveru, že výklad a aplikácia úniového

práva je natoľko zrejmá, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Na
základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.