Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/64/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200381
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017200381.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľky: PhDr. A. Z.,
J. XX, I., zastúpenej advokátom doc. JUDr. Ľubomírom Fogašom, CSc., Kýčerského 5, Bratislava,
proti manželovi: Ľ. D., J. XX, I., zastúpenému Martin Pavle s. r. o., Pribinova 4, Bratislava, o rozvod
manželstva, na odvolania manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k.
7C/514/2014-74, zo dňa 17.9.2015 a proti uzneseniam toho istého súdu č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa
10.2.2016, č.k. 7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015 a č.k. 7C/514/2014-125, zo dňa 6.4.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

III. Napadnuté uznesenia Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, č.k.
7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015 a č.k. 7C/514/2014-125, zo dňa 6.4.2016 z r u š u j e a v r a c
i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozviedol manželstvo účastníkov PhDr. A. Z., rod. A., nar.
X.XX.XXXX a Ľ. D.a, nar. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa XX.X.XXXX pred Mestským národným výborom

vo Y., zapísané v knihe manželstiev toho istého MsNV, vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XX, pod
poradovým číslom XXX. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania. V odôvodnení uviedol, že návrhom na začatie konania zo dňa 5.12.2014 sa navrhovateľka
domáhala, aby súd rozviedol jej manželstvo s manželom, nakoľko toto manželstvo je hlboko a trvale
rozvrátené a neplní si žiadnu zo svojich funkcií; poznamenal, že manžel spočiatku s návrhom nesúhlasil,
ale neskôr vzhľadom na odmietavý postoj navrhovateľky ponechal rozhodnutie na úvahu súdu.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu zistil, že účastníci uzavreli manželstvo XX.X.XXXX, u oboch ide o druhé
manželstvo s tým, že ich posledné spoločné bydlisko je na J. XX, v I.. Z manželstva nepochádzajú
maloleté deti. Navrhovateľka vo výpovedi uviedla, že manželstvo už dlhšiu dobu neplní svoj účel;
za hlavnú príčinu rozvratu manželstva označila rozpad hodnôt, na ktorých bolo postavené a vylúčila
akúkoľvek možnosť obnovenia ich manželského spolužitia. Manžel pre svoj zhoršený zdravotný stav
a odmietavý navrhovateľkin postoj ponechal rozhodnutie na úvahu súdu s tým, že ak by súd dospel k

záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre rozvod manželstva, stotožnil sa s príčinami rozvratu, tak
ako ich uviedla navrhovateľka a potvrdil, že funkcie manželstva už v súčasnosti nie sú zachované.3. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom
prípade boli splnené podmienky pre rozvod manželstva. Konštatoval preukázanie vážnosti narušenia
vzťahov medzi manželmi a vyslovil, že manželstvo už nemôže plniť svoj spoločenský účel. Príčinu

rozvratu manželstva videl v skutočnosti, že došlo k rozpadu hodnôt, na ktorých bolo manželstvo
účastníkov postavené, čo viedlo k vzájomnému citovému odcudzeniu medzi účastníkmi. Uzavrel, že
v súčasnosti si manželstvo účastníkov neplní žiadnu zo svojich funkcií a obnovenie manželského
spolužitia nemožno očakávať. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 23 ods. 1 Zákona
o rodine návrhu vyhovel a manželstvo účastníkov konania rozviedol.

4. Proti rozsudku podal manžel navrhovateľky odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a návrh na rozvod manželstva zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.)
možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie
veci, keď súdu prvej inštancie ďalej vyčítal, že v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, z ktorých

dôkazov pri konštatovaní rozvratu manželstva vychádzal a ktoré skutočnosti mal za preukázané; pre
nedostatočné zdôvodnenie považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a arbitrárny. Postup
navrhovateľky považoval za účelový, nakoľko návrh na rozvod podala až po tom, ako si voči nej uplatnil
svoje práva na výživné (konanie vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 49C/519/2014)
a podal návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patriacim do BSM, ale nesprávne

evidovaných v katastri nehnuteľnosti iba vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky. Bol tiež názoru, že
súd prvej inštancie mal postupovať v súlade s § 100 ods. 2 O.s.p. a v súlade s ústavnou požiadavkou
vyjadrenou v čl. 41 ods. 1 druhá veta Ústavy SR a mal účastníkov viesť k odstráneniu príčin rozvratu
a zmierlivému riešeniu veci (napr. výzvou voči účastníkom, aby sa zúčastnili sedenia u psychológa
v manželskej poradni). Namietal neobjektívne zistenie stavu veci, hoci vzhľadom na priebeh konania

bolo zrejmé, že navrhovateľkou tvrdené skutočnosti sú prinajmenšom zavádzajúce a poukázal na to, že
nebol vo veci vypočutý. Na dvoch pojednávaniach sa nemohol pre zdravotný stav z objektívnych príčin
zúčastniť (čo bolo riadne doložené aj lekárskymi potvrdeniami).

5. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedla, že

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje dostatočné dôvody s ohľadom na uznanie tvrdení
navrhovateľky jej manželom, súd prvej inštancie už nemusel vykonávať dokazovanie ku zhodným
skutočnostiam a preto ho nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné. K materiálnym predpokladom pre rozvod manželstva zhrnula, že obaja manželia
vzájomne na seba podali už niekoľko trestných oznámení; vedú medzi sebou aj civilné spory; manžel sa

dopúšťal psychického násilia a vyhrážania, čo konštatovali aj príslušné orgány; manželia už dlhodobo
spoločne nehospodária a žijú oddelene, keďže navrhovateľka sa odsťahovala od odporcu v obavách
o svoj život a zdravie. Zastávala názor, že akýkoľvek zmier resp. obnovenie manželstva je za daných
okolnosti absolútne vylúčené. Na mieste je tiež otázka, prečo by súd mal účastníkov odkazovať na
manželskú poradňu, keď sa zhodli na rozvrate manželstva a jeho trvalej nefunkčnosti (manžel sa

stotožnil s príčinami rozvratu manželstva a nemožnosťou jeho obnovenia na pojednávaní konanom
17.9.2015). Zdôraznila, že zmierenie účastníkov za daných okolností už nie je možné. Zásadne odmietla
námietkymanžela,žesúdprvejinštancieprivynášanízáverovvychádzallenzjejjednostrannýchtvrdení
bez toho, aby objektívne zistil skutkový stav veci; potvrdila, že až do pojednávania konaného 17.9.2015
jej manžel odmietal rozvod ako aj dôvody rozvratu manželstva, avšak na tomto pojednávaní došlo zo

strany právneho zástupcu odporcu k zmene právnej argumentácie a manžel navrhovateľky sa stotožnil s
príčinami rozvratu manželstva uvedenými navrhovateľkou s tým, že funkcie manželstva už v súčasnosti
nie sú zachované a prakticky tak sám uznal nemožnosť obnovenia manželstva účastníkov. Mala za
to, že týmto vyhlásením v podstate došlo k uznaniu tvrdení a uplatňovaného nároku navrhovateľky jej
manželom, a teda sporná otázka bola vyriešená. Súd prvej inštancie už nemusel vykonávať žiadne

rozsiahle dokazovanie, keďže medzi účastníkmi došlo k zhode na trvalom rozvrate manželstva a
nemožnosti jeho obnovenia; uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že odporca nemal ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania. Na margo výčitiek, že nebol v konaní vypočutý uviedla, že súd prvej inštancie
vo svojom procesnom postupe jednoznačne zohľadnil zdravotný stav jej manžela, a preto pojednávanie
nariadené na 16.6.2015 s odkazom na lekársku správu predloženú jeho právnym zástupcom odročil až

na 17.9.2015; odporca sa pritom ďalej na pojednávaniach už mohol zúčastňovať. Naviac, ako vyplýva z
jeho ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní nariadenom na 17.9.2015, odporca upustil od požiadavky
vyjadriť sa osobne k veci na pojednávaní s tým, že sa vyjadrí k veci na pojednávaní prostredníctvom
svojho právneho zástupcu. Odporca nepredložil súdu ani lekárske potvrdenie, ktoré by zodpovedalonáležitostiam podľa § 119 ods. 3 O.s.p., že sa pojednávania nariadeného na 17.9.2015 podľa vyjadrenia
ošetrujúceho lekára bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu nemôže
zúčastniť. Na uvedenom základe považovala neúčasť odporcu na vytýčených pojednávaniach za

účelovú.

6. Odporca v replike k vyjadreniu navrhovateľky na jeho odvolanie opätovne rozobral skutkový a
právny stav veci, pričom zdôraznil, že nikdy priamo nesúhlasil s rozvodom manželstva, túto otázku
prostredníctvom svojho právneho zástupcu ponechal na úvahe súdu prvej inštancie; uviedol len, že ak

súd prvej inštancie bude mať za to, že manželstvo je potrebné rozviesť, tak súhlasí s príčinami jeho
rozvratu uvádzanými právnym zástupcom navrhovateľky. Oponoval tým, že súd nemá zisťovať príčiny
rozvratu manželstva sprostredkovane cez právnych zástupcov, ale priamo u účastníkov a je povinný
zistiť objektívny stav veci. Konanie o rozvod manželstva je systematicky zaradené medzi nesporové
konania a spravuje sa Civilným mimosporovým poriadkom (§ 92 a nasl.), v ktorom je súd povinný na
účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci nenavrhli.

Dôrazne sa ohradil voči osočovaniu jeho osoby obvineniami z psychického násilia, vyhrážania, ktoré
mali údajne konštatovať aj príslušné orgány, lebo takéhoto konania sa voči manželke nikdy nedopúšťal.
V tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľka podala na neho trestné oznámenie, ktoré však
orgány činné v trestnom konaní zamietli ako nedôvodné. Navrhovateľka sa tak snažila zneužiť bežnú
manželskú nezhodu na to, aby ho obvinila zo závažného protiprávneho konania. Zopakoval, že súd

prvej inštancie sa dopustil závažných pochybení; v prvom rade sa nepokúsil o zmierlivé vyriešenie
veci a odstránenie príčin rozvratu manželstva, ako mu to ukladal zákon; nezistil objektívny stav veci
podľa zásady materiálnej pravdy, ale obmedzil sa len na stotožnenie sa s tvrdeniami navrhovateľky
(podľa zásady formálnej pravdy). Trval tiež na tom, že navrhovateľka podala návrh vypočítavo najmä z
ekonomickýchdôvodov,abyminimalizovalaplatenievýživnéhopremanžela.Akbybolipravdivétvrdenia

navrhovateľky o jej dlhodobom „týraní“, podala by návrh na rozvod už oveľa skôr.

7. Odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 161/2015 Z.z. (Civilný mimosporový poriadok, ďalej
len „C.m.p.“) s ohľadom na § 395 ods. 1 C.m.p., v zmysle ktorého ak § 396 neustanovuje inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; viazaný rozsahom odvolania

(§ 65 C.m.p, § 379 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok,
prejednal odvolanie manžela navrhovateľky bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 C.s.p. bez viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 66 C.m.p.) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa
26.10.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

8. Podľa § 1 a § 94 C.m.p. podľa tohto zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto
zákone. Účastníkmi konania o rozvod manželstva sú manželia.

9. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa § 395 ods. 2 C.m.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní
žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.

12. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní

staraťsaobidvajamanželiapodľasvojichschopností,možnostíamajetkovýchpomerov.Uspokojovaním
potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.

13. Podľa § 23 ods. 1, ods. 3 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov
rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo

nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd pri
posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa
§ 18 a 19.14. Na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej
inštancie v preskúmavanej veci (v zmysle platného procesného kódexu ku dňu rozhodovania
súdu prvej inštancie, zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „O.s.p.“) vykonal

náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých na posúdenie splnenia
zákonných predpokladov na rozvod manželstva. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver, že vzťahy
medzi manželmi sú vážne narušené a že manželstvo už nemôže plniť svoj spoločenský účel. Výstižne
uzavrel, že v súčasnosti si manželstvo účastníkov neplní žiadnu zo svojich funkcií a (pre jednoznačný

postoj manželky) obnovenie manželského spolužitia nemožno ani očakávať. Náležite na vec aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia § 1 ods. 2, § 23 ods. 1 Zákona o rodine a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu
návrhu síce stručne, ale v dostatočnom rozsahu odôvodnil.

15. K námietke manžela navrhovateľky uplatnenej v odvolaní, že skutkové okolnosti opodstatňujúce
aplikáciu § 23 Zákona o rodine neboli náležité zistené, lebo tvrdenia navrhovateľky sú nepravdivé

a nepreukázané, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania
dostatočne zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci samej; je nesporné, že vzájomné
manželské nezhody mali za následok narušenie vzťahov medzi účastníkmi a úplné ochladnutie vzťahu
navrhovateľky k manželovi. Účastníci žijú oddelene, nevedú spoločnú domácnosť, nehospodária spolu.
Nielen z tvrdení navrhovateľky, ale aj z postoja manžela navrhovateľky, ktorý má dôvodné obavy, že

príde o majetok patriaci do BSM (podal návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patriacim
do BSM nesprávne evidovaných v katastri nehnuteľnosti iba vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky),
možno dospieť k záveru, že manželstvo si neplní svoje funkcie; je zrejmé, že manželia sa podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov prestali starať o uspokojovanie potrieb rodiny a vzájomne
si nepomáhajú, keď proti sebe vedú súdne spory o spoločný majetok. Samotné presvedčenie odporcu,

že navrhovateľka sa snaží privlastniť si spoločný majetok patriaci do BSM a vedenie ďalšieho súdneho
sporu ohľadom výživného na manžela, preukazujú antagonistické partnerské postoje účastníkov v
manželskom vzťahu, ktorý by mal byť založený na vzájomnej úcte, láske a porozumení. Práve tak
podávanie trestných oznámení navrhovateľkou na odporcu (aj keď ich orgány činné v trestnom konaní
zamietli ako nedôvodné) vyvolávajú vo svojej podstate absolútnu stratu dôvery a vzájomnej úcty medzi

manželmi a je nepochybné, že za týchto okolností od manželov nemožno očakávať ani obnovenie
manželského spolužitia. V tejto súvislosti odvolací súd ďalej vyjadruje svoje presvedčenie, že vedenie
súdnych sporov a podávanie trestných oznámení z povahy veci popiera vytváranie zdravého rodinného
prostredia a je dokladom absencie vzájomnej podpory a jednoty individuálnych záujmov každého z
manželov nielen v otázke hospodárenia so spoločným majetkom, ale v širšom zmysle aj v existenčných

otázkach týkajúcich sa uspokojovania potrieb rodiny ako takej, čo vedie prirodzene k bezpodmienečnej
strate dôvery a k vážnemu a trvalému rozvratu vzťahov medzi manželmi.

16. S ohľadom na uvedené preto možno zhodne so súdom prvej inštancie prijať záver o vážnom a
trvalom narušení vzťahov medzi manželmi; pre trvalý postoj navrhovateľky, ktorá nemieni za žiadnych

okolností manželské spolužitie obnoviť, je akékoľvek vedenie manželov k odstráneniu príčin rozvratu
a pokus o ich zmierenie (§ 96 ods. 1 C.m.p.) v danom štádiu konania bezpredmetné. Zo strany
navrhovateľky nemožno očakávať zmenu jej doterajšieho postoja k manželstvu, ani žiadnu snahu o
jeho udržanie. Neobstojí ani námietka odporcu o neobjektívnom zistení stavu veci; je irelevantné, či sú
pravdivé všetky skutkové tvrdenia manželky, podstatným je to, a dokladajú to aj vyjadrenia účastníkov

v odvolacom konaní, že vzťahy medzi manželmi sú trvalo narušené, pričom z postoja navrhovateľky je
jednoznačné, že obnovenie manželského spolužitia už neprichádza do úvahy.

17. V prejednávanej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať ani jeho procesný postup, ktorým podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. pokračoval v konaní a vec prejednal v neprítomnosti manžela navrhovateľky, ktorý

sa napriek riadnemu predvolaniu na pojednávanie osobne nedostavil (nepožiadal z dôležitého dôvodu o
jeho odročenie) a prostredníctvom svojho právneho zástupcu ponechal konečné rozhodnutie na úvahu
súdu s tým, že ak by dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre rozvod manželstva,
stotožnil sa s príčinami rozvratu, tak ako ich uviedla navrhovateľka; potvrdil, že funkcie manželstva
už v súčasnosti nie sú zachované. Nedá sa vyčítať ani spôsob, akým súd prvej inštancie hodnotenie

dôkazov vykonal (výsledky jeho hodnotenia dôkazov zodpovedajú pravidlám logického myslenia, do
úvahyvzalibaskutočnosti,ktorézdokazovaniavyplynulianeopomenulrozhodnéskutočnosti,ktorévyšli
v konaní najavo), preto nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Z uvedeného dôvodu
neobstojí ani námietka, že súd prvej inštancie odporcu nevypočul a nevykonal potrebné dokazovanie nanáležitézistenieskutkovéhostavu;manželnavrhovateľkysaosobnenezúčastnilanijednéhovytýčeného
pojednávania a nenavrhol v konaní pred súdom prvej inštancie vykonať vo svoj prospech žiaden dôkaz.

18. S poukazom na správne vyhodnotenie zákonných kritérií na rozvod manželstva tak neboli
skutočnosti uvádzané v odvolaní spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako
bol ustálený súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom

zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Odvolací súd na uvedenom základe
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania za súčasného

nesplnenia podmienok na náhradu trov konania podľa § 55 C.m.p. (materiálny korektív spravodlivého
požadovania náhrady trov konania).

20. Napadnutým uznesením č.k. 7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015, súd prvej inštancie uložil odporcovi
povinnosť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume

66 eur s poukazom na položku 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 6 ods. 2 zákona
č. 71/1992 Zb.

21. Napadnutým uznesením č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, súd prvej inštancie odporcovi
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že uznesením č.k.

7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 66
eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Dňa 26.11.2015 odporca požiadal o oslobodenie od súdnych
poplatkov. Z odporcom predloženého tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania súd prvej
inštancie zistil, že odporca je od roku 2015 poberateľom starobného dôchodku vo výške 451,90 eura
mesačne; nevlastní žiadne hnuteľné veci v hodnote väčšej ako 750 eur ani nehnuteľnosti. Býva v byte na

J. ulici XX K. I., ktorého vlastníkom je jeho syn. V súvislosti s bývaním uhrádza mesačne 25,01 eura za
elektrinu, 68,27 eura za inkaso a 8 eur za plyn. Na lieky platí cca 80 eur mesačne. Odporca v tlačive ďalej
uviedol, že jeho priemerné mesačné výdavky predstavujú cca. 700 eur (bývanie, strava, garáž, telefón,
preprava k lekárom, do nemocnie a k rodine, potreby pre domácnosť a ošatenie). Ako svoj záväzok
odporca uviedol sumu 720 eur za poskytnutie právnych služieb. Manželka mu žiadnym spôsobom

neprispieva na jeho výživu, resp. jeho životné náklady a jeho jediným príjmom je starobný dôchodok.
V dôsledku jeho zdravotného stavu má zvýšené životné náklady na lieky a zdravotnú starostlivosť,
keďže bol niekoľkokrát operovaný na bedrový kĺb. Taktiež sa lieči zo psychických problémov. Odporca
je účastníkom konania vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 49C/519/2014 o určenie
výživného, ako aj konania vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 10C/147/2014 o

určenie vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pomery odporcu vzhľadom na výšku
súdneho poplatku neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu; prihliadol najmä
na skutočnosť, že odporca má pravidelný mesačný príjem vo forme starobného dôchodku 451,90 eura
a uzavrel, že napriek proklamovaným výdavkom sa odporca zaplatením súdneho poplatku za odvolanie
vo výške 66 eur, zdôrazniac pritom, že ide o jednorazovú platbu, neocitne v situácii, ktorá by ohrozila

jeho existenciu. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia § 138 ods. 1 O.s.p. odporcovi
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu.

22. Napadnutým uznesením č.k. 7C/514/2014-125, zo dňa 6.4.2016, súd prvej inštancie uložil odporcovi
povinnosť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti

uzneseniu zo dňa 10.2.2016 v sume 5 eur s poukazom na § 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb.

23. Proti uzneseniam podal manžel navrhovateľky odvolania a žiadal napadnuté uznesenia súdu prvej
inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnychargumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) proti uzneseniu č.k. 7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015,
možno konštatovať, že v ňom namietal jeho nesprávnosť po právnej stránke, lebo aj keď mu bola
napadnutým uznesením uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok 66 eur za podanie odvolania proti

rozsudku o rozvode manželstva, mal súčasne za to, že sú u neho dané podmienky na oslobodenie od
súdnych poplatkov; za týmto účelom požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov žiadosťou zo dňa
25.11.2015. Zároveň namietol skutočnosť, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie.

24. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov odvolania odporcu (§ 393 ods. 2

C.s.p.)protiuzneseniuč.k.7C/514/2014-118,zodňa10.2.2016,ktorýmmunebolopriznanéoslobodenie
od súdnych poplatkov v celom rozsahu odvolací súd uvádza, že v ňom namietal jeho nezákonnosť
a nesprávnosť, s tým, že jeho závery považoval za nelogické, až absurdné. Zdôraznil, že priemerné
mesačné výdavky, ktoré musí nevyhnutne vynaložiť predstavujú sumu približne 700 eur, zároveň jeho
jediným príjmom je starobný dôchodok 451,90 eura; životné náklady teda v značnom rozsahu prevyšujú
jeho príjmy. Nemá z vlastných zdrojov možnosti na uhradenie súdneho poplatku. Poukázal na absurdnú

argumentáciu súdu prvej inštancie, že súdny poplatok je len jednorazová platba, ktorá ho nepostihuje
pravidelne a preto nezhorší situáciu odporcu. Dôvodil, že ak by sme prijali túto logiku, potom by
nárok na oslobodenie od súdneho poplatku nemohol vzniknúť nikomu, keďže každý súdny poplatok
je spravidla jednorazová platba nepostihujúca účastníkov konania pravidelne a zopakoval, že jeho
majetkové pomery sú vzhľadom na vyššie uvedené nepriaznivé. Samotný tento fakt je dôvodom na

oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Skutočnosť, že jeho postavenie by sa zaplatením súdneho
poplatku nezmenilo (t.j. stále by bolo nepriaznivé), nemá právny význam. Súdu prvej inštancie tiež
vyčítal, že napadnuté uznesenie je v rozpore s teleologickým významom § 138 O.s.p., keďže absolútne
nezohľadňuje jeho sociálnu situáciu. Bol tiež názoru, že napadnuté uznesenie neobsahuje dostatočné
odôvodnenie,keďsúdprvejinštanciesavôbecnezaoberaltým,žeživotnénákladyodporcusúpodstatne

vyššie ako jeho príjmy, pričom neexistuje v súčasnosti majetok, ktorým by mohol kryť svoje potreby.
Súd prvej inštancie len stroho, bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia uviedol, že napriek výdavkom
odporcu sa jeho situácia zaplatením súdneho poplatku nezmení. Aj s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu
prax Ústavného súdu SR mal za to, že napadnuté uznesenie trpí vadou arbitrárnosti.

25. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov odvolania odporcu (§ 393
ods. 2 C.s.p.) proti uzneseniu č.k. 7C/514/2014-125, zo dňa 6.4.2016, ktorým súd prvej inštancie
uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok 5 eur za odvolanie hodno podotknúť, že v ňom
odporca namietal jeho nezákonnosť a nesprávnosť. Argumentoval tým, že ešte 25.11.2015 riadne
požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktorej žiadosti doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté

(rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť pre odvolanie voči nemu). Napadnuté uznesenie preto
považoval za nelogické a predčasné, pretože ak by došlo k oslobodeniu odporcu od platenia súdnych
poplatkov, nemohol by súd prvej inštancie napadnuté uznesenie vydať; o uložení povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za podanie odvolania mohol rozhodnúť až po právoplatnosti uznesenia o neoslobodení
od súdnych poplatkov. Oponoval, že napadnutým uznesením môže nastať paradoxná situácia, kedy

v budúcnosti bude zrušené uznesenie č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, a odporca bude
oslobodený od súdnych poplatkov, avšak napadnuté uznesenie bude právoplatné a súd si bude voči
odporcovi vymáhať súdny poplatok, hoci bude oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Zopakoval,
že sa nachádza v ťaživej sociálnej situácii a podanie návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov nie
je obmedzené len na prvoinštančné konanie, ale účastník konania má právo domáhať sa ho aj v rámci

odvolacieho konania. Mal za zrejmé, že až do právoplatného rozhodnutia o oslobodení od súdnych
poplatkovnemôžebyťodvolanievovecipredloženénarozhodnutieodvolaciemusúdu,akotopotvrdzuje
judikatúra súdov, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2002, sp. zn. 4 Cdo 61/2001,
v zmysle ktorého „ustanovenie § 138 O.s.p. neobmedzuje účastníka konania na podanie návrhu na
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov celkom alebo sčasti len do meritórneho rozhodnutia súdu

prvého stupňa. Takýto návrh môže účastník konania podať aj po rozhodnutí prvostupňového súdu s
tým, že o tomto návrhu je oprávnený rozhodovať tento súd. Pred rozhodnutím o návrhu na oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov podaného na súde prvého stupňa, nemôže tento súd predložiť vec
na rozhodnutie o podanom odvolaní odvolaciemu súdu.“ Odporca zároveň namietol skutočnosť, že
napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie.

26. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie, prejednal odvolania odporcu bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a zohľadniac vzájomnú súvzťažnosť § 470 ods. 1 C.s.p. a §470 ods. 2 C.s.p., pri ktorej nová procesnoprávna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability
procesných noriem, ktorá ale rešpektuje procesný účinok úkonov strán, ktoré zostali zachované aj po
30.6.2016, dospel k záveru, že napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vrátiť na

ďalšie konanie.

27. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo súdneho spisu bolo pre odvolací súd zrejmé,
že odporca v lehote na podanie odvolania proti (napadnutému) uzneseniu súdu prvej inštancie č.k.
7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za

odvolanie 66 eur, písomne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov na celé konanie. Odporca
žiadosť objasnil tým, že pomery účastníka odôvodňujú takéto oslobodenie a odkázal na priložené tlačivo
pre dokladovanie pomerov, ktoré má preukazovať, že jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov s tým, že jeho príjmy nepostačujú na pokrývanie jeho základných životných
potrieb. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016, odporcovi
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Zrekapitulovaním obsahu tlačiva

pre dokladovanie pomerov účastníka konania vyplneného odporcom o jeho príjmoch a výdavkoch,
záväzkoch, zdravotnom stave a vedení súdnych sporov, rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od
súdnych poplatkov založil na tom, že odporca má pravidelný mesačný príjem vo forme starobného
dôchodku 451,90 eura, že v danom prípade súdny poplatok za odvolanie predstavuje 66 eur a napriek
proklamovaným výdavkom sa odporca zaplatením predmetného súdneho poplatku (66 eur), ktorý

predstavuje jednorazovú platbu, neocitne v situácii, ktorá by ohrozila jeho existenciu; výlučne iba týmto
konštatovaním, bez uvedenia rozhodujúcich skutočností a vlastných úvah, ktoré by vysvetľovali právne
posúdenie nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov vo vzťahu k § 138 ods. 1 O.s.p., ako i záverov
plynúcich z použitia tohto ustanovenia v predmetnej veci. Treba prisvedčiť odvolateľovi, že napadnuté
uznesenie neobsahuje dostatočné odôvodnenie, keď súd prvej inštancie sa uspokojivo nevysporiadal

s tým, že životné náklady odporcu sú podstatne vyššie ako jeho príjmy, pričom v súčasnosti neexistuje
majetok, ktorým by mohol kryť svoje potreby. Neobstojí ani strohá argumentácia, že napriek výdavkom
odporcu sa tento zaplatením súdneho poplatku neocitne v situácii, ktorá by ohrozila jeho existenciu.

28. Okrem nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 7C/514/2014-118,

zo dňa 10.2.2016, ktorá je daná absenciou skutkového a právneho odôvodnenia jeho výroku o
nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov odporcovi, možno súdu prvej inštancie vyčítať, že
sa dôsledne neriadil úvahami, ktoré vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít a z hľadiska aplikácie § 138 ods. 1 O.s.p. svoje závery ani neodôvodnil s poukazom na
celý komplex okolností relevantných pre rozhodovanie podľa uvedeného zákonného ustanovenia a

síce, že pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd prihliada k majetkovým a sociálnym
pomerom žiadateľa, ktoré musí vierohodným spôsobom preukázať, výške súdneho poplatku a povahe
spoplatňovaného úkonu. Rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov musí zodpovedať
tomu, aby účastníkovi nebolo len pre jeho majetkové a sociálne pomery znemožnené uplatňovať alebo
brániť svoje právo. Pomermi účastníka sú najmä pomery majetkové a ak je žiadateľom fyzická osoba,

tak aj rodinné, sociálne a zdravotné pomery, na ktoré však súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nereflektoval, aj keď pri preukázaní inej ako dočasnej
povahy môžu odôvodňovať záver, že odporca ako poplatník nemôže (celkom alebo sčasti) splniť
poplatkovú povinnosť alebo že jej splnenie nemožno od neho spravodlivo žiadať. Až komplexným
zhodnotením uvedených skutočností môže súd prvej inštancie urobiť záver o tom, že pomery odporcu

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. (teraz § 254 ods. 1 C.s.p.)
neodôvodňujú.

29. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o žiadosti odporcu na oslobodenie od súdnych poplatkov v
rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, uvedeným nesprávnym úradným

postupom znemožnil odporcovi uplatňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Nakoľko uvedený nedostatok nebolo možné napraviť ani v konaní pred odvolacím
súdom,odvolacísúdnapadnutéuzneseniesúduprvejinštancieč.k.7C/514/2014-118,zodňa10.2.2016,
podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. V novom
konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu,

ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný a vysporiada sa s odvolacími námietkami odporcu;
po opätovnom rozhodnutí žiadosti odporcu o oslobodenie od súdneho poplatku (teraz už v zmysle §
254 ods. 1 C.s.p.) svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom
zodpovedajúcim § 236 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.O návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku môže rozhodnúť aj vyšší súdny úradník na základe
poverenia sudcu (§ 6 ods. 1 písm. f) zákona č. 549/2003 Z.z.), proti rozhodnutiu ktorého je prípustná
sťažnosť (§ 239 ods. 1 C.s.p.). Ak o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku rozhodne sudca, proti

takému rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (§ 357 C.s.p.).

30. Vo vzťahu k zvyšným dvom napadnutým uzneseniam č.k. 7C/514/2014-91, zo dňa 9.11.2015 a č.k.
7C/514/2014-125, zo dňa 6.4.2016, možno konštatovať všeobecne známu skutočnosť, že ak je súdom
rozhodované o návrhu účastníka na oslobodenie od súdnych poplatkov, do nadobudnutia právoplatnosti

tohto rozhodnutia nie je otázka povinnosti zaplatiť súdny poplatok konečným spôsobom rozhodnutá. A
pretože v zmysle ustálenej judikatúry súdov SR pred rozhodnutím o návrhu na oslobodenie od súdneho
poplatku nemôže súd prvej inštancie vydať uznesenie pre nezaplatenie súdneho poplatku, ani predložiť
vec na rozhodnutie o podanom odvolaní (podobne Výber rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
SR V 6/1976, resp. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2002, sp. zn. 4Cdo/61/2001), boli
dôvodné odporcove námietky, že môže nastať protichodná situácia, kedy v budúcnosti bude zrušené

uznesenie č.k. 7C/514/2014-118, zo dňa 10.2.2016 a napadnuté uznesenia by boli právoplatné aj
napriek jeho prípadnému oslobodeniu od platenia súdnych poplatkov. Návrh na oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov môže účastník konania podať aj po rozhodnutí súdu prvej inštancie s tým, že o tomto
návrhu je oprávnený rozhodovať súd prvej inštancie (373 ods. 2 C.s.p.). Na uvedenom základe odvolací
súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie, ktoré nie sú

rozhodnutiami vo veci samej zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil rozhodovanie o uložení poplatkovej
povinnosti za podané odvolania na ďalšie konanie. Pokiaľ súd prvej inštancie prizná odvolateľovi
úplné alebo čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku, nevyzve ho následne na splnenie poplatkovej
povinnosti v rozsahu, na ktorý sa oslobodenie vzťahuje.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).