Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/92/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415202773
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1415202773.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej

a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne:
Drahomíra Fridrichová, podnikajúca pod obchodným menom FY - Dášenka, IČO: 35 874 465, s
miestom podnikania Bernolákova 442/45, Cífer, zastúpenej: Mgr. Michal Tomaschek, advokát, so sídlom
Laténska 67, Bratislava proti žalovanému: J.. C. V., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XX/A, A., zastúpenom:
NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Cintorínska 3/A, Bratislava o
zaplatenie406eurspríslušenstvom,naodvolaniežalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduBratislava
IV zo dňa 29.12.2015, č.k. 6C/136/2015-68, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 406 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne od 9.5.2013 do zaplatenia, trovy konania vo výške
24 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 76,54 eur, všetko v lehote troch dní. Vo zvyšku žalobu
zamietol.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 52, § 53 ods. 4, § 559 a § 517 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že mal preukázané, že strany
sporu uzavreli dohodu o zabezpečení výcviku psa žalovaného, pričom výcvik sa realizoval u žalobkyne
za dohodnutú odmenu 17 eur denne a medzi stranami nebolo sporné, že ide o výcvik terapeutického
psa (hoci uzavretá dohoda uvedený termín nepoužíva). Konštatoval, že neposkytnutie súčinnosti zo
stranyžalovanéhonemôžebyťnaťarchužalobkyne.Vsúvislostis počtomdnívyúčtovanýchžalobkyňou
vyvodil, že nemal dôvod neveriť tvrdeniam žalobkyne, že žalovaný si vyzdvihol psa až nasledujúci víkend

po vykonaní skúšky, nakoľko aj zo samotného vyjadrenia žalovaného vyplýva, že nevedel o vykonaní
skúšky. Skutočnosť, že žalobkyňa nepožadovala od žalovaného celú dohodnutú odmenu, vyhodnotil
ako jej právo. Dospel k záveru, že žalovaný svoje tvrdenia o nedostatočnej starostlivosti a nevykonaní
výcviku psa na požadovanej úrovni ničím nepreukázal, naopak, žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno
aj v tejto otázke, a to svedeckou výpoveďou Y. H.. Vo vzťahu k charakteru dohody uviedol, že za
spotrebiteľskú zmluvu sa považuje iba taká zmluva, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej
obsah, čo však nie je daný prípad, keďže z tvrdení sporových strán nevyplynulo, že by dohodnuté

podmienky boli jednostranne dané zo strany žalobkyne. Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením dlhu
do omeškania, priznal žalobkyni úrok z omeškania, avšak iba vo výške 5,5% ročne a v prevyšujúcej
časti zákonného úroku žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania,ktoré pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu v sume 24 eur a trov právneho zastúpenia
vo výške 76,54 eur.

3. Proti prisudzujúcemu výroku rozhodnutia podal včas odvolanie žalovaný z dôvodu, že rozhodnutie
považoval za rozporné s právnymi predpismi a za založené na nesprávnych zisteniach. Uviedol, že v
priebehu sporu poukazoval na rozpor spôsobu a postupu fakturovania služieb žalobkyne, čím ho ako
spotrebiteľa uviedla do omylu, konanie žalobkyne považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi
a v rozpore s ochranou spotrebiteľa, čomu sa prvoinštančný súd dostatočne nevenoval a v dôsledku

uvedeného napadnutý rozsudok trpí vadou konania podľa § 205 ods. 1 písm. f) O.s.p. (rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Podľa jeho názoru sumu uhradil, resp. suma za
výcvik bola z jeho strany preplatená. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval
ustanovenia Smernice 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli do
právneho poriadku Slovenskej republiky transponované do ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka s
odkazomnaznenie§52ods.1Občianskehozákonníka,podľaktoréhospotrebiteľskouzmluvoujekaždá

zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Na základe uvedeného
mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal tiež,
že súd prvej inštancie prekročil rámec dokazovania, pokiaľ vykonával dôkazy aj v rozsahu skutočností,
ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, čo sa týkalo predovšetkým zisťovania podkladu započítania sumy
3000eurčododlhužalovanéhoanáslednéhoskúmaniapodstatyplnenia.Uviedol,žežalobkyňavspore

potvrdila prijatie uvedenej sumy a rovnako jej započítanie na dlh žalovaného, čo preukazuje výpoveď
žalobkyne, e-mailová komunikácia medzi sporovými stranami a tretia faktúra, ktorej suma za poskytnutie
služieb v zmysle dohody bola navýšená niekoľko mesiacov po skončení výcviku. Z tohto dôvodu mal za
to, že podľa § 205 ods. 1 písm. b) O.s.p. má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. V súvislosti s dokazovaním poukázal na to, že svedok vypočutý v konaní uviedol,

že v čase existencie zmluvného vzťahu býval u žalobkyne, zároveň však konštatoval, že v danom čase
bol študentom a preto sa výcviku nemohol zúčastniť; z výpovede žalobkyne tiež vyplynulo, že záznamy
o výcviku psa, či akékoľvek denníky o spôsobe a priebehu výcviku psa neeviduje, pričom na tomto
základe súd prvej inštancie vyvodil, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno v rozsahu starostlivosti o
psa, a to aj s ohľadom na to, že žalovaný okrem svojho tvrdenia iný dôkaz neponúkol. Namietal, že

dôkaznébremenozaťažuježalobkyňu,pričomupozornil,ževkonanínemôženavrhnúťnegatívnydôkaz,
t.j. dôkaz, ktorým sa preukazuje neexistencia skutočnosti. Poukázal na to, že k riadnemu a kvalitnému
výcviku psa nedošlo, čo preukazuje dôkaz - Potvrdenie o vykonaní skúšky terapeutického psa (nesplnil
skúšku asistenčného psa). Zároveň namietal fakturovanie ďalších siedmich dní žalobkyňou, hoci z
uvedeného potvrdenia vyplýva, že posledným dňom výcviku bol 21.10.2012. Na základe uvedeného

žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu zamietne.

4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie
dňa 24.2.2016 v ktorom uviedla, že rozpor vo fakturácii dostatočným spôsobom vysvetlila (pochybenie
účtovníčky), pričom z odvolania žalovaného nie je zrejmé, akým spôsobom mala využiť tento rozpor vo

svoj prospech. V súvislosti s prijatím sumy 3 000 eur žalovaný opomenul uviesť, že uvedené finančné
prostriedky jej boli vyplatené Kynologickým klubom Ekoiuventa (teda nie žalovaným) a právnym titulom
nebola úhrada dlhu žalovaného. Poukázala na to, že odmena za výcvik psa bola v zmysle Dohody
o zabezpečení výcviku psa jasne dohodnutá, pričom už záloha vo výške 2 000 eur bola zo strany
žalovanéhozaplatenásniekoľkomesačnýmoneskorením;následnevystavilafaktúrunasumu3325eur,

ktorú žalovaný neuhradil. V súvislosti so záväzkom žalovaného upozornila, že zo strany Kynologického
klubu Ekoiuventa nikdy nedošlo k pristúpeniu k záväzku žalovaného voči žalobkyni, ani k prevzatiu dlhu
žalovaného. Vo vzťahu k charakteru dohody uviedla, že jej podmienky boli medzi stranami individuálne
dojednané a žalovaný mal možnosť predložiť svoj návrh znenia dohody, čo však neurobil; zároveň nejde
o komplikovaný text, ktorý by mal za následok vznik akejkoľvek nerovnováhy v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech žalovaného (žalovaný ani neoznačil žiadne ustanovenie zmluvy, ktoré
by malo spôsobiť nerovnováhu v jeho právach a postavení voči žalobkyni). Tvrdenia o prekročení
rámca dokazovania považovala za absurdné, nakoľko od začiatku uvádzala, že jediná suma zaplatená
žalovaným je suma 2 000 eur. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o tom, že nemožno navrhovať
negatívny dôkaz, uviedla, že žalovaný uvádzal tvrdenia, ktoré nepredstavujú negatívne dôkazy, napr.

zaplatenie sumy 5 000 eur, deň prevzatia psa, výsledok nedodržiavania hygienických návykov psa.
Zopakovala, že jej odmena nebola podmienená vykonaním akejkoľvek skúšky, pričom nevykonanie
skúšky (v jednej disciplíne) podrobne vysvetlila v priebehu sporu. Opätovne poukázala na tvrdenie
žalovaného v písomnom vyjadrení, že pre psa si prišiel k žalobkyni.5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový
stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185
C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania

správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil ( § 220 ods. 2 C.s.p.).

6. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného považuje odvolací súd za potrebné
ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný
odvolaním (§ 379 C.s.p. okrem prípadov tam ustanovených), podľa ktorého je odvolací súd viazaný

návrhomodvolateľa,ktorýzahrňujevsebejednakkvalitatívnuakoikvantitatívnustránkuasámodvolateľ
si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a
dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Predmetom odvolacieho prieskumu je (vychádzajúc z obsahu
odvolania podaného žalovaným ) prisudzujúci výrok súdu prvej inštancie, v ktorom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni 406 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne od 9.5.2013

do zaplatenia (ako aj výroky o trovách konania a trovách právneho zastúpenia ako súvisiace výroky).
Výrok , ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol nebol žiadnymi dôvodmi uvedenými
v odvolaní napadnutý.

7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v

postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.).

8. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
voči žalovanému zaplatenia sumy 406 eur titulom doplatku dohodnutej odmeny v zmysle Dohody o
zabezpečení výcviku psa, ktorú dňa 9.12.2011 uzatvorila so žalovaným, a na základe ktorej jej vyplývala
povinnosť celodenného výcviku psa žalovaného podľa psychických a fyzických potrieb a možností psa,
zabezpečenia stravy pre psa, ubytovanie psa, základnú starostlivosť (mimo veterinárnej starostlivosti),

s dohodnutou dĺžkou výcviku cca 12 mesiacov a dohodnutou cenou 17 eur/ deň. Žalovaný uhradil
žalobkyni zálohu v sume 2 000 eur a žalobkyňa vyúčtovala náklady za výcvik sumou 406 eur (so
započítaním zálohy vo výške 2 000 eur a poskytnutého príspevku 2% z daní vo výške 3 000 eur).

10. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v

konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015
Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

13. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských

zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijúustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

14. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že pokiaľ ide o charakter zmluvy uzavretej medzi
stranami sporu, je zrejmé, že s ohľadom na ust. § 52 Občianskeho zákonníka ide o spotrebiteľskú

zmluvu, nakoľko bola uzatvorená medzi dodávateľom (žalobkyňou) a spotrebiteľom (žalovaným).
Záver súdu prvej inštancie v súvislosti s ochranou spotrebiteľa odvolací súd dopĺňa v tom smere, že
ochrana spotrebiteľa pred ustanoveniami zmluvy, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (t.j. neprijateľné podmienky) je obmedzená
vtedy, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny,
ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné

podmienky individuálne dojednané tak ako je to stanovené v § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
Na základe uvedeného teda súd neposkytne ochranu spotrebiteľovi (z pohľadu nerovnováhy v právach
a povinnostiach zmluvných strán) z dôvodu, že ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny alebo ide o individuálne dojednané zmluvné podmienky. Odvolací
súd však dospel k záveru, že v danom prípade nemožno zmluvné podmienky v predmetnej zmluve

uzavretej medzi sporovými stranami považovať za individuálne dojednané, nakoľko uvedené nevyplýva
z vykonaného dokazovania, keďže z predloženej zmluvy vyplýva, že ide o formulárovú zmluvu a k
spôsobu uzavretia zmluvy nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Uvedený záver však podľa názoru
odvolacieho súdu ani nie je v danej veci podstatný. Skutočnosť, či zmluvné podmienky boli dojednané
individuálne alebo nie, je totiž dôležitá iba z pohľadu ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami. V danom prípade nielenže žalovaný neoznačil zmluvné podmienky, ktoré by podľa jeho
názoru mali byť neprijateľnými, ale samotná zmluva neobsahuje (okrem podmienok, týkajúcich sa
hlavného predmetu plnenia a ceny) v podstate žiadne iné zmluvné podmienky, t.j. nie je možné ani
posúdiť ich neprijateľnosť.

15. V súvislosti s ochranou spotrebiteľa žalovaný argumentoval (okrem neprijateľnosti zmluvných
podmienok) aj ustanoveniami zákona č. 250/2007 Z.z., a to § 3 ods. 1 (každý spotrebiteľ má právo
na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie, informácie,
ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností
orgánom dozoru a kontroly a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa), § 4 ods. 1 písm.

c) (predávajúci je povinný predávať výrobky a poskytovať služby za dohodnuté ceny), § 4 ods. 1 písm.
d) (predávajúci je povinný správne účtovať ceny pri predaji výrobkov alebo pri poskytovaní služieb) a
§ 5 ods. 1 (výrobca, predávajúci, dovozca alebo dodávateľ nesmú klamať spotrebiteľa, najmä uvádzať
nepravdivé, nedoložené, neúplné, nepresné, nejasné alebo dvojzmyselné údaje alebo zamlčať údaje o
vlastnostiach výrobku alebo služby alebo o nákupných podmienkach). Odvolací súd dáva do pozornosti,

že citované ustanovenia sa týkajú práv a povinností zmluvných strán v rámci spotrebiteľskej zmluvy.
Ochrany svojho práva sa spotrebiteľ môže domáhať na súde využitím prostriedkov procesného útoku
alebo procesnej obrany ako strana sporu (okrem možnosti domáhať sa ochrany svojich práv, príp.
vynútením povinností dodávateľa pred orgánmi dozoru a kontroly, príp. prostredníctvom združenia na
ochranu spotrebiteľov). Ak sa teda spotrebiteľ ocitne v súdnom spore, jeho práva (resp. povinnosti

dodávateľa) sa posudzujú v zmysle predpisov na ochranu spotrebiteľa, uvedené však neznamená, že
svoje tvrdenia pred súdom nemusí preukázať.

16. Pokiaľ ide o dodržanie kvality dojednaných služieb žalobkyňou, odvolací súd dáva do pozornosti,
že v danom prípade nejde o nemožnosť predloženia negatívneho dôkazu žalovaným. Ak žalovaný

namietal, že v zmysle Dohody si žalobkyňa nesplnila zmluvné povinnosti, predovšetkým čo do
kvality výcviku a starostlivosti o psa, pričom žalobkyňa preukázala, že pes bol po určitú dobu v
jej starostlivosti, výcvik prebehol a pes bol odovzdaný žalovanému, bolo na žalovanom, aby svoje
tvrdenia, týkajúce sa nespokojnosti s výcvikom a starostlivosťou o psa (resp. nedodržanie zmluvných
povinností zo strany žalobkyne) preukázal. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že púhe

tvrdenie žalovaného o nedostatočnom výcviku a zanedbanej starostlivosti o psa bez jeho preukázania, s
odkazom na nemožnosť predloženia negatívneho dôkazu, nemôže mať za následok úspech žalovaného
ako strany v spore. Žalovanému nič nebránilo, aby svoje tvrdenia preukázal, zároveň z obsahu
súdneho spisu nevyplýva, že žalovaný po prevzatí psa nejakým spôsobom reklamoval dodanie akvalitu služieb, príp. žiadal zľavu z dohodnutej odmeny či akýmkoľvek spôsobom namietal dodanie
služieb v dohodnutej kvalite (vykonanie skúšky terapeutického psa pritom nebola ako zmluvná povinnosť
žalobkyne dohodnutá v zmluve).

17. Pokiaľ ide o spôsob fakturácie, odvolací súd nepovažoval námietku žalovaného za dôvodnú, nakoľko
z nej nie je zrejmé, ako mal rozpor vzniknutý pri fakturácii (ktorý bol následne odstránený) ovplyvniť jeho
zmluvnú povinnosť, ktorá bola jednoznačne daná dohodou, keď zároveň na žiadnu z vystavených faktúr
nevykonal úhradu.

18. V súvislosti s tvrdeným prekročením rozsahu dokazovania, odvolací súd konštatuje, že ani prípadné
dokazovanie nesporných skutočností nemôže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. Čo sa týka rozsahu poskytnutých služieb, je zrejmé, že žalovaný v priebehu sporu uviedol, že psa
si prevzal od žalobkyne tak, že si po neho prišiel k nej, pričom disponoval informáciou, že skúška

psa nikdy neprebehla. Namietal v podstate skutočnosť, že výcvik psa skončil dňa 21.10.2012 (dátum
vykonania skúšky). Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že k dátumu samotného prevzatia psa neuviedol
počas prvoinštančného konania (ani počas odvolacieho konania) žiadne iné tvrdenia, t.j. že psa prevzal
v iný deň ako tvrdila žalobkyňa. Ak teda žalovaný argumentoval iba tým, že podľa Potvrdenia o
vykonaní skúšky terapeutického psa výcvik skončil dňa 21.10.2012, neznamená to, že v zmysle dohody

so žalobkyňou nemal povinnosť uhrádzať dennú odmenu až do prevzatia psa. Takto konštruovaná
argumentácia žalovaného preto neobstojí a nemožno jej priznať úspech.

20. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním
(vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania ) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne

správny potvrdil.

21. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 396
ods. 2 C.s.p. , a v konaní plne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262

ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá
súdny úradník.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).