Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. september 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/326/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812208269
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5812208269.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

členov senátu JUDr. Erika Vargu a JUDr. Amálie Paulerovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ L. P., nar.
X.X.XXXX, bytom Q. XXX, 2/ J. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., Q. X, Z. I., 3/ F. P., nar. XX.X.XXXX,
bytom Q. XXX, 4/ F. X., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XXX, všetci navrhovatelia právne zastúpení
advokátom JUDr. Miroslavom Bachyncom, so sídlom Y. XXX, proti odporcovi: ZŤS Strojárne, s.r.o., so
sídlom Námestovo, Kliňanská 564, IČO: 36 381 047, právne zastúpené advokátom Mgr. Richardom
Karkó, so sídlom O., T. V. T. XXXX/XX, v konaní o zaplatenie 11.846,16 eur s príslušenstvom,na základe
odvolania odporcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 3C/14/2013-43 zo

dňa 18. apríla 2013, takto

r o z h o d o l :

Medzitýmny rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým medzitýmnym rozsudkom okresný súd určil, že základ nároku navrhovateľov 1/ až 4/ na
vydanie bezdôvodného obohatenia je v súdenej veci daný. Vychádzal zo skutočnosti, že ako podieloví
spoluvlastníci pozemkov vedených na LV č. XXXX pre katastrálne územie V. ako parcely registra
C, a to parc. č. 1110/145 a 996 sú zapísaní navrhovatelia 1/ až 4/ - každý z nich v podiele 3/32 a
odporca v podiele 20/32. Zároveň bolo nepochybne ustálené, že predmetné pozemky nachádzajúce sa v
oplotenom areáli odporcu sú na základe jeho rozhodnutia - ako väčšinového podielového spoluvlastníka

- využívané výlučne ním.
Prvostupňový súd sa nestotožnil so stanoviskom odporcu, v zmysle ktorého sa z dôvodu platného
rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka nemôže dopúšťať bezdôvodného obohatenia voči menšinovým
spoluvlastníkom ich vylúčením z užívania spoločných vecí. Naopak, nakoľko nebola preukázaná dohoda
o užívaní spoločnej veci odporcom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu tak, že by im odporca
za takýto rozsah užívania nič nemal hradiť, jednoznačne dochádza k obohateniu odporcu na úkor
navrhovateľov bez právom uznaného dôvodu, a preto je základ nároku navrhovateľov v konaní daný.

Väčšinový podiel odporcu neznamená možnosť realizovať si vlastnícke právo absolútne a znemožňovať
ostatným spoluvlastníkom, aby sa títo v rozsahu svojho (čo i len minoritného podielu) zúčastňovali na
užívaní spoločnej veci, a teda popierať ich vlastnícke právo.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie
veci, nakoľko nie je naplnená žiadna z viacerých hypotéz vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré zákon

obligatórne predpokladá. Nejedná sa o užívanie spoločnej veci odporcom bez právneho dôvodu, ani
o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu,
ktorý dodatočne odpadol a ani o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Rovnako zo
strany navrhovateľov nebolo plnené niečo, čo by mal plniť odporca sám. Právnym dôvodom výlučnéhohospodárenia s predmetnými nehnuteľnosťami je výkon spoluvlastníckeho oprávnenia odporcu podľa
§ 139 ods. 2 Obč. zák. Napriek okolnosti, že odporca užíva vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho
podielu, je podľa odvolateľa v rozpore s kogentnou úpravou subsumovanie takéhoto konania odporcu

pod úpravu bezdôvodného obohatenia, nakoľko jeho podiel na spoločnej veci je podielom ideálnym, nie
reálne oddeleným, t. j. nie je možné ohraničiť rozsah užívania podielu ostatných spoluvlastníkov.
Odvolateľ tiež namietal, že navrhovatelia nepodali návrh na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam, i keď im to platná právna úprava umožňuje a uplatnený nárok
je obchádzaním snahy zákonodarcu upraviť spôsob hospodárenia so spoločnou vecou patriacou

do podielového spoluvlastníctva. Výroku napadnutého rozhodnutia vytkol nedostatočnú určitosť a
zrozumiteľnosť,keďbezbližšejšpecifikáciesamotnéhonárokuniejezrejmé,danostiakéhokonkrétneho
nároku navrhovateľov sa týka. Uznaný základ nároku je možné vyvodiť iba z odôvodnenia rozhodnutia,
čo však vyvoláva „zmätočnosť takéhoto výroku s odôvodnením“.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovatelia žiadali napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne

správny. Nesúhlasili s argumentáciou odvolateľa a poukázali na závery aplikačnej praxe, v zmysle
ktorých aj v prípade, kedy nie je reálne, aby sa vzhľadom na povahu veci, veľkosť podielov, počet
spoluvlastníkov, účelnosť využitia, podieľali všetci spoluvlastníci na využití spoločnej nehnuteľnosti,
majú tí spoluvlastníci, ktorí nemôžu predmet svojho vlastníctva užívať, právo na ekvivalentnú peňažnú
náhradu za toto užívanie.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1
O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý
rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Zodpovedá platnej právnej úprave východisková úvaha odporcu, že väčšinový spoluvlastník v súlade s
princípom majorizácie môže rozhodnúť o užívaní spoločnej veci a vylúčiť menšinového spoluvlastníka
z (bezprostredného) užívania spoločnej veci a menšinový spoluvlastník je povinný sa takémuto
rozhodnutiu podriadiť. Jeho závery nadväzujúce na uvedený postulát sú však (minimálne) nepresné,
resp. (zjavne) prehliadajúce konštantné závery aplikačnej praxe.

V tejto spojitosti sa odvolací súd stotožňuje so závermi prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.), na
ktoré v konkrétnostiach v plnom rozsahu odkazuje. Nad ich rámec pre zdôraznenie vecnej správnosti
napadnutého rozsudku dopĺňa, že právna úprava podielového spoluvlastníctva neposkytuje priestor
pre racionálne obhájiteľný argument, podľa ktorého by mohol byť menšinový spoluvlastník bez prejavu
takejto svojejvôle zbavený možnosti domáhať sa náhrady za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho

spoluvlastníckeho podielu. Ako správne okresný súd poznamenal, dohoda o zrieknutí sa nároku za
neužívanie veci medzi podielovými spoluvlastníkmi uzatvorená nebola. Nadväzne právo spoluvlastníka
na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu
je dané zákonom (§ 137 ods. 1 Obč. zák.) a rozsah tohto práva k spoločnej veci (rovnako ako výška
spoluvlastníckehopodielu)nemôžebyťprotivôlispoluvlastníkarozhodnutím(ostatných)spoluvlastníkov

modifikovaná - bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1499/2006.

Nesprávnou je tiež úvaha odvolateľa o tom, že nie je naplnená žiadna z hypotéz bezdôvodného
obohatenia. Bezdôvodným obohatením (§ 451 ods. 2 Obč. zák.) je aj majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu. Medzi takéto prípady patrí i výlučné užívanie nehnuteľnosti jedným

z podielových spoluvlastníkov (alebo viacerými) bez poskytnutia náhrady spoluvlastníkovi, ktorý
bol z užívania vylúčený (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
22Cdo/2624/2003). Uvedené platí bez ohľadu na to, či o takomto užívaní rozhodla väčšina
spoluvlastníkov počítaná podľa veľkosti ich spoluvlastníckych podielov alebo bola upravená dohodou
spoluvlastníkov alebo o užívaní rozhodol súd; iba ak z dohody spoluvlastníkov nevyplynie niečo iné napr.

že za užívanie nad rámec zodpovedajúci spoluvlastníckemu podielu nebudú nič hradiť.
Zároveň platí, že neoprávnený majetkový prospech/bezdôvodné obohatenie môže vzniknúť
predovšetkým tak, že sa majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty; rovnako však môže
spočívať i v tom, že sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu za bežného chodu okolností,
t.j. pokiaľ by obohatený plnil svoje povinnosti (v danom prípade poskytol vylúčeným spoluvlastníkom

adekvátnu náhradu), došlo.
Žiadnu vecnú súvislosť s posúdením ne/splnenia podmienok vzniku bezdôvodného obohatenia nemá
tvrdenieodvolateľaotom,žejehopodielnaspoločnejvecijepodielomideálnym,aniereálneoddeleným.Za opodstatnenú nie je možné označiť ani odvolaciu argumentáciu, ktorá charakterizuje postup
navrhovateľov, ktorí nepodali návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, za
obchádzanie snahy zákonodarcu upraviť spôsob hospodárenia so spoločnou vecou. Podanie návrhu

na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je fakultatívnym úkonom podielového spoluvlastníka,
ku ktorému môže pristúpiť v momente, ak z akéhokoľvek dôvodu stratí záujem byť podielovým
spoluvlastníkom. Pokiaľ však má záujem na zotrvaní v podielom spoluvlastníctve, musia mu byť
reálne garantované práva podielového spoluvlastníka, ktorých obchádzanie predstavuje práve konanie
odporcu vykazujúce znaky zneužitia väčšinového podielového spoluvlastníctva. Akceptovanie opísanej

„tézy“ odvolateľa by vo svojich dôsledkoch znamenalo, že v prípade porušovania práv menšinového
spoluvlastníka je tento povinný automaticky podať návrh na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
a nemôže sa domáhať realizácie svojich práv vyplývajúcich z podielového vlastníctva. Uvedené
predstavuje zreteľne zavádzajúcu a neudržateľnú koncepciu, ktorá nemá oporu v zákonnej úprave.

Ustálenej rozhodovacej praxi súdov a zákonnému zneniu (§ 152 ods. 2 veta druhá O.s.p.) zodpovedá

aj okresným súdom zvolená formulácia výroku rozsudku. Odvolateľ bližšie necharakterizoval, v čom by
mala spočívať nezrozumiteľnosť daného výroku. Pokiaľ sa námietka týka neurčitosti výroku, odvolací
súd poznamenáva, že v prípade medzitýmneho rozsudku súd vo výroku vyslovuje len svoj záver o
základe nároku. Ďalšie skutočnosti, vrátane špecifikácie nároku, musia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), tak ako pri
„štandardných“ rozsudkoch, obligatórne vyplývať z odôvodnenia rozsudku (v danej veci aj nepochybne

vyplývajú). K inému záveru, t.j. aby petit medzitýmneho rozsudku obsahoval konkrétny popis skutkových
okolností, zo znenia § 152 ods. 2 O.s.p. nie je možné dospieť.
Možno len dedukovať že odvolateľ sa zrejme domáha uvedenia vo výroku rozsudku parcelného čísla
nehnuteľností, spoluvlastníckeho podielu, či ďalších skutkových okolností a ich právneho posúdenia.
Takáto požiadavka však nezodpovedá pravidelnej a procesným predpisom regulovanej štruktúre

súdneho rozhodnutia a nemá ani vecné opodstatnenie. Podporne možno uviesť, že pokiaľ by okresný
súd vydal „konečný“ rozsudok, v prípade úspechu navrhovateľa by vo výroku vyslovil len povinnosť
odporcu zaplatiť príslušnú sumu. Ani odvolateľ zrejme nenamieta, že opis nároku (bezdôvodné
obohatenie za užívanie nehnuteľností nad rozsah spoluvlastníckeho podielu) by sa vo výrokovej časti
mal nachádzať. Uvedenému cieľu totiž nepochybne slúži odôvodnenie rozhodnutia, a to bez ohľadu na

to, či ide o medzitýmny alebo „štandardný“ (konečný) rozsudok.
Napokon samotná vecná odvolacia argumentácia odporcu vyvracia akúkoľvek pochybnosť, že by
odvolateľ nevedel, základu akého nároku sa rozhodnutie okresného súdu týka.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.