Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Cob/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214205988
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8214205988.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Jozefa Škraba, v právnej veci žalobcu: ARCHEOLÓGIA Zemplín, s.r.o., so
sídlom Kostolné námestie 10, 071 01 Michalovce, IČO: 43 787 207, právne zastúpený Mgr. Richard
Petrov, advokát, Františkánska 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: SHER Miro Construction, s. r. o., so
sídlom Priemyselná 8, 085 01 Bardejov, IČO: 44 056 117, o zaplatenie 2.380,- eur s príslušenstvom a
zmluvnej pokuty, o odvolaní žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 1Cb/173/2014-69
zo dňa 22.9.2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi

úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.380,- eur od 23.8.2010 do 17.5.2015 a zmluvnú
pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.380,- eur od 23.8.2010 do 17.5.2015 a vo výroku o náhrade
trov konania.

V prevyšujúcej vyhovujúcej časti, čo do zaplatenia úroku z omeškania a zmluvnej pokuty aj za deň
18.5.2015, m e n í rozsudok súdu prvej inštancie a v tejto časti žalobu z a m i e t a.

Odvolanie žalovaného voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým v prevyšujúcej časti konanie
zastavil, o d m i e t a.

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný
súd“) rozhodol takto:
„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.380,00 Eur
od 23.08.2010 do 18.05.2015, t. j. sumu 1.015,25 Eur a zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo

sumy 2.380,00 Eur od 23.08.2010 do 18.05.2015, t. j. sumu 2.058,70 Eur, všetko v lehote 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti súd konanie zastavuje.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.062,48 Eur pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia žalobcu vo výške 893,98 Eur a z iných trov konania vo výške 168,50 Eur v lehote
15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
žalobcu“.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 18.8.2014 domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 2.380,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.380,- eur
od 23.8.2010 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % za každý deň omeškania od 23.8.2010do zaplatenia a náhrady trov konania titulom zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka,
ktorej predmetom bolo vykonanie záchranného archeologického výskumu na území stavby.

3. Podaním zo dňa 18.8.2015 žalovaný predložil súdu výpis z bankového účtu zo dňa 18.5.2015, ktorým
deklaroval úhradu sumy vo výške 2.380,- eur na účet žalobcu. Následným podaním žalobca zobral svoju
žalobu čiastočne späť vo výške 2.380,- eur, pričom v zostávajúcej časti uplatneného nároku, t. j. úroku
z omeškania od 23.8.2010 do 18.5.2015, ako aj zmluvnej pokuty za toto obdobie, žalobca naďalej trval
na podanej žalobe, preto súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 96 ods. 1, 2, 3 konanie v

tejto časti žaloby zastavil.

4. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 1 ods. 1, 2, § 536 ods. 1, 3, § 537 ods. 1, 2, § 546 ods.
1, § 548 os. 1, § 544 ods. 1, 2, § 545 ods. 1, 2 a článku 4 bod 2 zmluvy o dielo mal po vykonanom
dokazovaní preukázané, že medzi účastníkmi tohto konania bol založený obchodný záväzkový vzťah,
a to písomnou zmluvou o dielo, pričom nemal pochybnosti o tom, že žalobca vykonal pre žalovaného

dohodnutépráce,čopotvrdzovalo ajnáslednésprávaniežalovaného,ktorýpopodanížalobyapolehote
splatnosti faktúry, uhradil dňa 18.5.2015 sumu vo výške 2.380,- eur ako cenu za vykonaný záchranný
archeologický výskum.

5. Následne súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 768k odsek 2, 3, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1,

2, všetko Obchodného zákonníka, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. uzavrel, že keďže faktúra číslo 20100066 bola vystavená dňa
23.7.2010avsúladesčlánkomIII.bod2zmluvyodielo,splatnádňa22.8.2010,komeškaniužalovaného
došlo dňa 23.8.2010. Žalovaný sa so splnením svojho peňažného záväzku dostal do omeškania, keď
faktúru uhradil až dňa 18.5.2015, je preto podľa súdu prvej inštancie povinný zaplatiť žalobcovi úroky

z omeškania, ktoré si žalobca uplatnil v zákonnej výške v čase omeškania žalovaného, keďže úroky z
omeškania medzi účastníkmi konania neboli dohodnuté, t. j. vo výške 9 % ročne zo sumy 2.380,- eur
od 23.8.2010 do 18.5.2015, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry do dňa jej úhrady, čo
predstavuje sumu 1.015,25 eur.

6. Okrem úrokov z omeškania sa žalobca domáhal voči žalovanému aj zaplatenia zmluvnej pokuty
vo výške 0,05 % z ceny diela za každý deň omeškania, dôvodiac článkom IV. bod 2 zmluvy o dielo,
ktorým si zmluvné strany pre prípad omeškania so zaplatením peňažného záväzku, podľa tejto zmluvy
dojednali zmluvnú pokutu. V tejto súvislosti mal súd prvej inštancie za preukázané, že zmluvné strany
sa platne písomne dohodli o zmluvnej pokute so zachovaním všetkých formálnych, aj obsahových

náležitostí, nakoľko súčasťou tejto dohody bolo v zmysle zákonnej úpravy označenie povinnosti, ktorej
porušením vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty (t. j. omeškanie so zaplatením peňažného
záväzku), a spôsob jej určenia (0,05 % denne z ceny diela za každý deň omeškania). Vznik nároku na
zmluvnú pokutu sa viaže na porušenie povinnosti, a nie je dôležité, z akého dôvodu nebola zabezpečená
povinnosť splnená, nakoľko sa jedná o objektívnu zodpovednosť bez možnosti liberácie, pretože sa

zmluvné strany nedohodli na inom princípe vzniku nároku na zmluvnú pokutu. Z uvedeného dôvodu
súd prvej inštancie bez všetkého uložil žalovanému, okrem úrokov z omeškania, zaplatiť žalobcovi aj
zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy 2.380,- eur od 23.8.2010 do 18.5.2015, čo predstavuje
sumu 2.058,70 eur.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol aplikujúc ustanovenia § 142 ods. 1, § 146 ods. 2, §
149 ods. 1 a § 151 ods. 1, 8, všetko Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), keď vo vzťahu k
prisúdenému príslušenstvu - úrokom z omeškania a zmluvnej pokute, aplikoval ustanovenia § 142 ods.
1 O.s.p. a vo vzťahu k čiastočnému späťvzatiu veta druhá vo vzťahu k čiastočnému späťvzatiu návrhu
na začatie konania ustanovenie § 146 ods. 2 O.s.p.. Žalobca mal v časti o zaplatenie príslušenstva

a zmluvnej pokute vo veci úspech, v ostatnej časti vzal svoju žalobu späť a zavinil, že sa konanie v
rozsahu späťvzatia muselo zastaviť, stalo sa tak však podľa súdu prvej inštancie len pre správanie
žalovaného, ktorý žalovanú istinu, o ktorú bola žaloba vzatá späť, zaplatil žalobcovi až po podaní žaloby
dňa 18.5.2015, preto má žalobca právo na náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložil v súvislosti s
týmto konaním. Tieto trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 168,50 eur

a z trov jeho právneho zastúpenia za poskytnutie právnej služby advokátom, za 6 úkonov právnej služby
(príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie na súd, účasť na pojednávaní dňa 22.4.2015, na
ktoré sa právny zástupca žalobcu dostavil, aj napriek jeho odročeniu pre správanie žalovaného, o ktorom
však právny zástupca žalobcu nemal vedomosť, účasť na pojednávaní dňa 18.5.2015, písomné podaniena súd vo veci samej - čiastočné späťvzatie žaloby) z hodnoty predmetu sporu 2.380,- eur, pričom
podľa ustanovenia § 10 odsek 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti číslo 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby predstavuje sumu 101,25 eur, pričom za úkony 1., 2. a 5. bola žalobcovi priznaná
odmena v základnej sadzbe (t. j. 101,25 eur) a pri úkonoch 3. a 4. súlade s § 13a odsek 4 odmena vo
výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny (t. j. 25,31 eur), a za účasť na pojednávaní dňa
22.9.2015 z hodnoty predmetu sporu po čiastočnom späťvzatí návrhu, ako súčet kapitalizovaného úroku
z omeškania a zmluvnej pokuty, pričom základná sadzba tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby

predstavuje sumu 121,17 eur podľa ust. § 10 odsek 1 vyhlášky.

8.Zároveň súdprvejinštanciepriznalpaušálnenáhradyzamiestnetelekomunikačnévýdavkyamiestne
prepravné, keď celkovo priznal žalobcovi na odmene a paušálnej náhrade sumu 525,18 eur. Zároveň
priznal žalobcovi aj náhradu hotových výdavkov na cestovné za účasť na pojednávaní dňa 22.4.2015,
18.5.2015 a 22.9.2015 v celkovej výške 117,16 eur a náhradu za stratu času podľa ust. § 17 odsek 1

citovanej vyhlášky za účasť na týchto pojednávaniach za 18 začatých polhodín po 13,98 eur v celkovej
výške 251,64 eur.

9.Protitomutorozsudkuakocelku,podalžalovanývčasodvolanie,atozodvolacíchdôvodovuvedených
v § 205 ods. 2, písm. a), d) a f) O.s.p., keď odvolaním napadnutý rozsudok považoval za nesprávny

a za nezákonný. Dojednanie o zmluvnej pokute žalovaný považoval za neplatné pre jeho neurčitosť.
Žalovaný mal za to, že dohoda o zmluvnej pokute musí spĺňať náležitosti vyžadované u každého
právneho úkonu, teda musí byť určitá a zrozumiteľná, inak je neplatná. V prvom rade v článku IV. bod
2 zmluvy o dielo, s názvom sankcia, je vo všeobecnosti uvedené, že objednávateľ, teda žalovaný,
zaplatí zmluvnú pokutu v konkrétnej výške, a to v prípade omeškania so zaplatením peňažného záväzku

podľa tejto zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že v zmluve (čl. IV., bod 2) nie je konkrétne špecifikovaný,
o ktorý prípad nesplnenia peňažného záväzku, sa má jednať, ak má byť uplatnená zmluvná pokuta,
keďže zo zmluvy vyplývajú viaceré peňažné záväzky. Podľa názoru žalovaného nepostačuje dojednanie
o zmluvnej pokute z hľadiska určitosti určitého právneho úkonu len odkaz na „porušenie peňažného
záväzku“, a ak má byť takéto dojedanie o zmluvnej pokute platné, musí sa povinnosť zaplatiť zmluvnú

pokutu viazať v ustanovení o zmluvnej pokute na porušenie konkrétnej povinnosti, t. j. na porušenie
konkrétneho peňažného záväzku, čo v tomto prípade podľa žalovaného chýba. Slovné spojenie
uvádzanévzmluveodielo„objednávateľsazaväzuje,ževprípadeomeškaniasozaplatenímpeňažného
záväzku podľa tejto zmluvy“, je podľa žalovaného neurčité, signalizuje neurčitý okruh rôznych porušení
zmluvy - omeškanie, v súvislosti so zaplatením nešpecifikovaného peňažného záväzku a zmluvnej

pokuty za porušenie povinností, ktoré sú označené len všeobecne, nemôžu požívať právnu ochranu a
má byť vyhlásené za neplatné pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok NS ČR vo veci sp. zn. 2Odon 90/97.

10. Taktiež v článku IV. bod 2 zmluvy, podľa žalovaného vôbec nevyplýva, či za slovným spojením

„zaplatiť zhotoviteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z ceny diela“ sa má na mysli cenu diela bez
DPH, resp. s DPH. V zmluve o dielo nie je uvedené žiadne zmluvné dojednanie, kde by výslovne
bola uvedená DPH v spojitosti s prípadným uplatňovaním zmluvnej pokuty zo strany žalobcu. V tomto
vzhliada opakovane žalovaný neurčitosť a nezrozumiteľnosť dojednania o zmluvnej pokute, v dôsledku
ktorého by mal byť právny úkon neplatný podľa § 37 Občianskeho zákonníka.

11. Okrem toho považoval žalovaný napadnutý rozsudok za nesprávny aj v tom, že priznal žalobcovi aj
úroky z omeškania, ako aj zmluvnú pokutu, pričom obe tieto inštitúty práva majú aj sankčný charakter,
čím podľa žalovaného došlo k sankčnej duplicite. Podľa žalovaného, zabezpečenie záväzku plniť včas
jednak úroky z omeškania, ako aj zmluvnú pokutu, je v rozpore so záujmami poctivého obchodného

styku, a výkon práva na úroky z omeškania a súčasne zmluvnú pokutu, preto nemôže požívať právnu
ochranu v zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka.

12. Keďže žalovaný v konaní preukázal, že istina vo výške 2.380,- eur bola pripísaná na účet žalobcu
dňa 18.5.2015, je napadnuté rozhodnutie podľa žalovaného vadné o určení povinnosti zaplatiť úroky z

omeškania, ako aj zmluvnú pokutu do 18.5.2015, vrátane tohto dňa. Predsa dňa 18.5.2015 žalovaný
splnil svoju povinnosť zaplatiť istinu vymáhaného nároku a tak v rozsudku je nesprávne uvedené, že
príslušenstvo,akoajzmluvnúpokutu,sapočítaaždo18.5.2015,deňsplneniadlhu,sapodľažalovaného
nemôže počítať do dní omeškania.13. Okrem iného žalovaný namietal aj trovy konania, a to minimálne za úkon právnej služby č. 3 -
účasť na pojednávaní 22.4.2015, ktorým nemala byť priznaná žalobcovi náhrada trov konania vo výške

25,3,1 eur, ako aj náhrad cestovného a straty času k tomuto prislúchajúca. Dôvodom tohto presvedčenia
žalovaného bola tá skutočnosť, že z pojednávania dňa 22.4.2015 sa dostatočne včas ospravedlnil a
konajúci súd už dňa 17.4.2015, t. j. 5 dní pred samotným pôvodne nariadením pojednávania, toto
pojednávanie odročil na termín 18.5.2015. Podľa žalovaného nemôže byť za daného stavu na ťarchu
žalovaného, že sa na pojednávanie dňa 22.4.2015 dostavil právny zástupca žalobcu, konajúci súd bol

povinný v zmysle ust. § 119 ods. 4 O.s.p., upovedomiť bez zbytočného odkladu tých, ktorí boli predvolaní
alebo upovedomení o odročení pojednávania.

14. Žalovaný v rámci svojho odvolacieho petitu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne, aby vo veci rozhodol po akceptovaní námietok
žalovaného titulom tohto odvolania.

15. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil fakt, že žalovaný k splneniu svojho
záväzku nepristúpil počas 4 rokov od doručenia faktúry a na písomnú výzvu na zaplatenie dlhu pred
podaním žaloby, vôbec nereagoval. Tvrdenia žalovaného o neurčitosti a nezrozumiteľnosti, považoval
žalobca za zmätočné, keď porušenie povinnosti žalovaného sankcionované zmluvnou pokutou, je v

zmluve vyjadrené slovami „omeškanie so zaplatením peňažného záväzku podľa tejto zmluvy“, pričom
peňažný záväzok podľa zmluvy predstavoval uhradenie ceny diela za konkrétnu etapu výkonu do 30
dní po predložení faktúry.

16. Podľa ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, vzniká veriteľovi nárok na úroky z

omeškania pri omeškaní s plnením peňažného záväzku zo strany dlžníka, bez ohľadu na príčinu, ktorá
toto omeškanie spôsobila. Úroky z omeškania sú teda zákonným následkom omeškania pri porušení
primárnej záväzkovej povinnosti plniť včas, zatiaľ čo zmluvná pokuta predstavuje spôsob zabezpečenia
tohto záväzku. V žiadnom prípade preto nemožno podľa žalobcu hovoriť o „sankčnej duplicite“.
Rozdielnosť funkcie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty záväzkových vzťahov a nekonkurencie

priznania oboch nárokov z jedného záväzku, potvrdil aj Krajský súd v Trnave v rozsudku zo dňa
10.11.2009 vo veci sp. zn. 21Cob/40/2009. V zmysle vyššie uvedeného možno podľa žalobcu uzavrieť,
že úrok z omeškania a zmluvná pokuta, boli žalobcovi priznané v súlade so zákonom.

17. Pokiaľ sa týka námietky žalovaného ohľadne trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby

spočívajúci v účasti na pojednávaní dňa 22.4.2015, žalobca s touto námietkou nesúhlasil, nakoľko
oznámenie o vytýčení pojednávania bolo účastníkom konania písomne oznámené v priebehu prvej
polovice mesiaca marec 2015. Dňa 17.4.2015 žalovaný požiadal o odročenie pojednávania, pričom
uvedený dátum pripadol na piatok. Súd vyhovel návrhu v ten istý deň, upovedomenie však podal na
poštovú prepravu až dňa 20.4.2015, pričom žalobcovi bolo doručené dňa 22.4.2015 po pojednávaní

v poobedňajších hodinách. Z upovedomenia podľa žalobcu vyplývalo, že súd návrhu žalovaného
vyhovel, pričom za jediný spôsob oznámenia svojho rozhodnutia súd zvolil písomné oznámenie, čo
sa ukázalo ako neefektívne a vzhľadom na súdne trovy, aj nehospodárne. Žalovaný nevyvinul žiadnu
snahu o upovedomenie právneho zástupcu žalobcu. Žalobca pritom dáva do pozornosti skutočnosť,
že na každom jeho písomnom podaní sa nachádza telefonický kontakt a e-mailová adresa jeho

právneho zástupcu. K samotnému návrhu žalovaného žalobca uviedol, že nezodpovedá zákonným
požiadavkám kladeným na návrh na odročenie pojednávania a preto mu podľa názoru žalobcu súd
nemal vyhovieť, ale riadne pojednávať. Návrh na odročenie žalovaný doručil bez príloh, preto žalobca
nepovažoval rozhodnutie súdu o odročenie pojednávania za dôvodné a zákonné jednak z dôvodu
absencie predpokladov pre jeho rozhodnutie, ako aj pre nedodržanie zákonom stanoveného obsahu.

Predmetný návrh nespĺňal zákonom predpísané náležitosti ani po stránke formálnej (absencia uvedenia
dátumu, kedy sa o dôvode odročenia dozvedel), ani po stránke obsahovej (absencia príloh pre
posúdenie dôležitosti dôvodu návrhu). Právny zástupca žalobcu sa o odročení pojednávania dozvedel
až po príchode do súdnej siene a preto bolo účtovanie účasti na pojednávaní dňa 22.4.2015 dôvodné a
oprávnené. Bezdôvodná pasivita žalovaného v podaní návrhu na odročenie pojednávania a nevhodne

zvolený spôsob oznámenia o jeho odročenie zo strany súdu, nemôže byť na ťarchu žalobcu.18. Vzhľadom na vyššie uvedené popísané skutočnosti žalobca navrhoval odvolaciemu súdu, aby
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania.

19. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), prejednal
vec podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový
poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalovaného bolo podané pred týmto dátumom. V

prípade žalovaného ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších
právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i jej právnej istoty, je treba
jeho odvolanie prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy toto bolo podané. V podmienkach
právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej
istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu, zaručeného v článku 1 ods. 1
Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, je aj zákaz

retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na
základedôveryvplatnýaúčinnýprávnypredpis,nemôžebyťvosvojejdôvereknemusklamanýspätným
pôsobením právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže
ukladať povinnosti, sledujúc iný právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu,
ktorý v čase konania neexistoval a ktorý právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže

ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212
ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p., prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej
preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie je len sčasti dôvodné.

20. Žalovaný podal odvolanie voči rozsudku ako celku, teda aj voči tej výrokovej časti rozsudku, ktorou

súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti konanie zastavil. Podľa vtedy platného a účinného procesného
predpisu O.s.p., konkrétne § 201, odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým účastník môže
napadnúť zásadne každé rozhodnutie súdu prvej inštancie. Subjektívnym predpokladom na podanie
odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vyznelo v neprospech odvolateľa.
Neprospech účastníka sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej, alebo v rozhodnutí procesnej

povahy, ktorý znamená pre účastníka ujmu. Právo podať odvolanie teda patrí iba tomu účastníkovi,
ktorému bolo napadnutým rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach. Žalovaný podal odvolanie
proti výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti konanie zastavil, keď týmto rozhodnutím procesnej
povahy nebola žalovanému spôsobená žiadna ujma na jeho právach, a preto so zreteľom na uvedené
skutkové a právne zistenia, odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým súd prvej inštancie

v prevyšujúcej časti konanie zastavil, odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. f) O.s.p..

21. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie sporných otázok medzi účastníkmi konania,
predovšetkým otázka platnosti dohody o zmluvnej pokute ako právneho úkonu, ktorý je základom
žalobcom uplatňovaného peňažného nároku podľa § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v rámci

riešenia prejudiciálnej otázky, keď odvolací súd konštatuje, že súdom prvej inštancie zistený skutkový
stav veci je dostatočný a tvorí základ pre právne posúdenie veci. Na skutkový stav veci súd prvej
inštancie aplikoval správne právnu normu, keď vec správne posúdil podľa § 544 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, v spojení s § 307 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nasl., keď rovnako odvolací súd sa
nestotožnil s názorom žalovaného, že dohoda o zmluvnej pokute je neplatná pre neurčitosť. Z jej znenia

je nepochybný gramatický výklad o tom, že žalovaný ako objednávateľ, sa zaviazal v prípade omeškania
so zaplatením peňažného záväzku podľa tejto zmluvy, zaplatiť zhotoviteľovi zmluvnú pokutu vo výške
0,05 % z ceny diela za každý deň omeškania. Obrana žalovaného, že z tejto formulácie nie je zrejmé, o
ktorý prípad nesplnenia peňažného záväzku sa má jednať, keďže zo zmluvy vyplývajú viaceré peňažné
záväzky, neobstojí, lebo podľa tejto formulácie žalovaný v prípade, ak je s omeškaním so zaplatením

akéhokoľvek peňažného záväzku podľa tejto zmluvy, t. j. aj v prípade, ak by sa realizovala druhá, resp.
tretia etapa archeologického výskumu (k čomu však nedošlo), by bol, ak by sa dostal do omeškania s
jej úhradou, povinný zaplatiť takto dohodnutú zmluvnú pokutu.

22. Ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako všeobecné ustanovenie, ktoré sa aplikuje

na platnosť právneho úkonu aj v obchodných záväzkových vzťahoch, ustanovuje náležitosti právneho
úkonu, týkajúce sa vôle a jej prejavu. Ak právny úkon trpí vadami vôle (nebol urobený slobodne a
vážne), alebo trpí vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne), je absolútne neplatný.
Právny úkon je neurčitý, ak síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúcevecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu, nemožno odstrániť ani prostredníctvom
výkladového pravidla podľa § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka a subsidiárne podľa § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Z celého kontextu dojednania zmluvnej pokuty možno nesporne a nepochybne

vyvodiť, jednak porušením akej povinnosti (u žalobcu ako zhotoviteľa v prípade nedodržania zmluvných
podmienok a u žalovaného ako objednávateľa v prípade omeškania so zaplatením peňažného záväzku
podľa tejto zmluvy), sú povinné zmluvné strany zaplatiť zmluvnú pokutu, rovnako je zrejmý a určitý
výpočet tejto zmluvnej pokuty. Takto dohodnutý obsah zmluvnej pokuty je jasný a v jeho obsahu nie sú
žiadne vecné nedostatky, ktoré by spôsobili neurčitosť tohto obsahu. Obsah dojednania zmluvnej pokuty

je určitý a vôľa žalovaného zaplatiť zmluvnú pokutu v prípade nedodržania povinnosti splniť peňažný
záväzok, zodpovedá prejavu tejto vôle. Tvrdenie žalovaného, že dojednanie týkajúce sa jeho omeškania
so zaplatením peňažného záväzku podľa tejto zmluvy, je neurčité a signalizuje neurčitý okruh rôznych
porušení zmluvy a malo byť vyhlásené za neplatné pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť, nezodpovedá
jeho úmyslu prejavenému pri dojednaní tejto zmluvnej pokuty tento záväzok plniť v uznanej výške v
určenom čase so zabezpečením zmluvnou pokutou pre prípad porušenia tejto povinnosti.

23. Zmluvná pokuta je upravená predovšetkým v § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka, Obchodný
zákonník túto úpravu v ustanoveniach v § 300 a 402 len dopĺňa. Úprava zmluvnej pokuty v Obchodnom
zákonníku nie je komplexná a nie je samostatná. Zmluvnú pokutu možno definovať ako zmluvnými
stranami vopred dohodnuté peňažné plnenie dlžníka pre prípad možného budúceho nesplnenia,

alebo čiastočného nesplnenia zmluvnej povinnosti. Zmluvná pokuta zabezpečuje hlavný záväzok a
jej existencia závisí od tohto hlavného záväzku. Zmluvná pokuta má akcesorický charakter. Písomná
dohoda o zmluvnej pokute je súčasťou zmluvy o dielo uzatvorenej medzi účastníkmi tohto konania, čím
z hľadiska formy spĺňa náležitosti podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 40 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Dohoda zaisťuje splnenie záväzku žalobcu vykonať dielo a rovnako splnenie

záväzku žalovaného toto dielo riadne (v plnej výške) a včas (v zmysle článku III. bodu 2 do 30 dní
po predložení faktúry) uhradiť. Z hľadiska určenia zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie zmluvná pokuta
zaisťovala, je splnená obsahová, materiálna náležitosť podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Výška zmluvnej pokuty pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti je určená percentuálnou sadzbou za
každý deň omeškania oboch účastníkov, čím je splnená ďalšia obsahová materiálna náležitosť podľa §

544 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z obsahu dohody o zmluvnej pokute nepochybne vyplýva, ktorý z
účastníkov si ako oprávnený môže zmluvnú pokutu uplatniť a ktorý účastník je povinný zmluvnú pokutu
v prípade nedodržania, ktorých zmluvných povinností zaplatiť. Určením oprávnenej a povinnej osoby je
splnená aj posledná materiálna podmienka podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
musí byť zrejmé, kto je oprávneným a kto je povinným.

24. Odvolací súd zhodne s právnym názorom súdu prvej inštancie v rámci posudzovania prejudiciálnej
otázky konštatuje, že dohoda o zmluvnej pokute je platným právnym úkonom a spĺňa nielen všeobecné
náležitosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj osobitné náležitosti
právneho úkonu podľa § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

25. Po ustálení platnosti dohody o zmluvnej pokute sa odvolací súd zaoberal ďalšou odvolacou
námietkou žalovaného, podľa ktorého v zmluve o dielo nie je uvedené žiadne zmluvné dojednanie, kde
by výslovne bola uvedená daň z pridanej hodnoty v spojitosti s prípadným uplatňovaním zmluvnej pokuty
zo strany žalobcu. K uvedenému odvolací súd uvádza, že povinnosť platiť zmluvnú pokutu žalovaným,

sa odvíjala od jeho omeškania so zaplatením peňažného záväzku, ktorý bol dojednaný v článku 3
v bode1 zmluvy o dielo ako pevná čiastka vo výške 2.000,- eur bez DPH. Z úvodného označenia,
vrátane popisných údajov na prvej strane zmluvy, je zrejmé, že žalobca ako zhotoviteľ, a aj žalovaný
ako objednávateľ, sú platcami DPH, keď u oboch je uvedené identifikačné číslo platcu dane z pridanej
hodnoty (žalobca SK 2022468745, žalovaný 2022581924), čo je zrejmé aj z faktúry, ktorou žalobca

vyfakturoval žalovanému cenu diela, keď táto bola navýšená o čiastku 380,- eur, zodpovedajúcej vtedy
platnej výške dane z pridanej hodnoty vo výške 19 %. Je preto nepochybné, že táto cena diela bola
dojednaná aj s navýšením o príslušnú daň z pridanej hodnoty a má na mysli cenu diela, vrátane DPH.

26. Rovnako neobstojí námietka žalovaného o sankčnej duplicite zmluvnej pokuty a úrokov z

omeškania, keď v žiadnom prípade nemôže ísť podľa odvolacieho súdu o výkon práva v rozpore s
poctivým obchodným stykom, keď sa jedná o dve rozdielne inštitúty. Zmluvná pokuta je jedným zo
zabezpečovacích inštitútov záväzkového práva, ktorej zmyslom je pohrozenie citeľnou majetkovou
sankciou pre prípad nesplnenia povinnosti z hlavného záväzkového vzťahu a tiež zabezpečenie veriteľaproti prípadnej ujme, ktorá by mohla nesplnením zabezpečeného záväzku vzniknúť. Naopak, pri
úrokoch z omeškania vzniká veriteľovi nárok pri omeškaní s plnením peňažného záväzku zo strany
dlžníka bez ohľadu na príčinu, ktorá táto omeškanie spôsobila, teda úroky z omeškania sú zákonným

následkom omeškania pri porušení primárnej záväzkovej povinnosti plniť včas, zatiaľ čo zmluvná pokuta
predstavuje spôsob zabezpečenia tohto záväzku. Nielen v obchodných vzťahoch, ale ani dokonca pri
spotrebiteľských zmluvách, preto nie je žiadnym zákonným predpisom vylúčené súbežné uplatňovanie
nároku na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu, nakoľko každé omeškania z peňažného plnenia je
sankcionovanéúrokomzomeškaniaavprípadenemožnostitakéhotoduplicitnéhodojednania,bypotom

ustanovenia o zmluvnej pokute stratili akýkoľvek zmysel, keby sa nemohli nikdy uplatniť aj v prípade
vzniku nároku veriteľa na zákonný úrok z omeškania.

27. Naopak, opodstatnenou je odvolacia námietka žalovaného, spočívajúca, že deň, kedy bola žalovaná
istina pripísaná na účet žalobcu (18.5.2015), sa nemôže počítať do dní omeškania, preto odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti, čo do zaplatenia úroku z omeškania a

zmluvnej pokuty za tento deň (18.5.2015) tak, že v tejto časti uplatneného úroku z omeškania a zmluvnej
pokuty žalobu zamietol, keď z výpisu z účtu vyplýva, že skutočne suma 2.380,- eur, bola pripísaná dňa
18.5.2015 na účet žalobcu, a teda tento deň už žalovaný nebol v omeškaní s úhradou svojho záväzku
žalobcovi a žalobca nemal zaň nárok na úrok z omeškania a na zmluvnú pokutu.

28. Pokiaľ sa týka námietky priznaných trov konania súvisiacich s účasťou právneho zástupcu
žalobcu na pojednávaní dňa 22.4.2015, tak oznámenie o tomto termíne pojednávania žalovaný prevzal
dňa 3.3.2015 a až podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.4.2015, oznámil, že z dôvodu
obchodného stretnutia jeho konateľa, sa nemôže tohto pojednávania zúčastniť, pričom oznámenie súdu
prvej inštancie o zrušení tohto termínu pojednávania, bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa

22.4.2015 (t. j. až po pojednávaní), preto takáto bezdôvodná pasivita žalovaného, ktorý napriek tomu, že
mal o pojednávaní dlhodobú vedomosť, požiadal o odročenie pojednávania až tesne pred jeho konaním,
a aj to len najpomalšou prepravou (poštou), nemôže byť na ťarchu žalobcu, t. j. žalobca nemôže znášať
trov vzniknuté v súvislosti s týmto pojednávaním.

29. Poukazujúc na uvedené je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie právne správne aj v časti týkajúcej
sa náhrady trov konania.

30. Záverom, pokiaľ sa týka námietok žalovaného ohľadom nedostatočného určenia dojednania o
zmluvnej pokute, k tomuto odvolací súd uvádza, že judikatúra Najvyššieho súdu SR v niektorých svojich

rozhodnutiach konštatuje (napr. M Obdo 14/2003), že dohoda o zmluvnej pokute musí byť uzavretá
písomne a musí byť v nej určená výška pokuty, alebo v nej musí byť určený spôsob jej určenia.
Výšku zmluvnej pokuty možno určiť jednorázovo pevnou sumou, prípadne v percentách, či zlomkom
ceny, alebo aj ako sumu, ktorá sa môže určitým spôsobom opakovať. Jej výška alebo spôsob určenia
však musí byť vyjadrená jednoznačne, rovnako ako zmluvná povinnosť pre prípad porušenia, ktorej

bola zmluvná pokuta dojednaná, inak je takáto dohoda neplatná. Ani v prípade predmetnej dohody o
zmluvnej pokute však o takýto stav nejde. Zmluva obsahuje údaj, do akej výšky je veriteľ oprávnený
tento nárok pri porušení konkretizovanej povinnosti dlžníka uplatňovať a je len jeho oprávnením, v akom
rozsahu sa tento nárok bude uplatňovať. V tomto možno poukázať i na zhodnú judikatúru Najvyššieho
súdu ČR, napr. vo veci 29 Odo 426/2001 zo dňa 19.12.2002, z ktorej okrem iného vyplýva i to, že

určenie výšky zmluvnej pokuty je zásadne vecou vzájomnej dohody účastníkov tohto dojednania. V
Občianskom zákonníku, ani v Obchodnom zákonníku, nie je obsiahnutá úprava výšky zmluvnej pokuty,
ani sa tu nestanovuje spôsob jej určenia. Dojednanie jej výšky, či spôsob jej určenia, je teda vecou
dohody účastníkov. Je preto možné dohodnúť si zmluvnú pokutu konkrétnou čiastkou za každý deň
omeškania (podobne, ako v prípade úroku z omeškania). Podmienkou však je, aby takéto dojednanie

bolo dostatočne určité. V posudzovanom prípade Najvyšším súdom ČR bola zmluvná pokuta dojednaná
obdobne, ako v prejednávanej veci (pro případ nesplnění termínu nepeněžních závazků, vyplývajících
z této smlouvy, se smluvní strany dohodli na smluvní pokutě do výše 0,5 % z ceny za dílo, a to za každý
započatý den prodlený). „Z uvedeného ustanovení vyplývá, v jakém rozpětí by mohla být smluvní pokuta
pro případ prodlení s plněním nepeněžních závazků požadovaná. Smluvní pokuta byla dojednaná do

výše 0,5 % z ceny za dílo a v této výši ji mohl žalobce při porušení smluvní pokutou zajištěných
povinností, také nepochybně bez dalšího, požadovat. Z toho pak vyplývá, že mohl žalobce bez dalšího
požadovat smluvní pokutu v maximálně výši, bylo věcí o rozhodnutí, zda se bude domáhat zaplacení
smluvní pokuty v nižší percentuálně sazbě, než v uvedené maximálně.“31. Na ostatok treba konštatovať, že prvoinštančný súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne a
vyčerpávajúco vyjadril ku všetkým dôvodom, na základe ktorých vydal svoje rozhodnutie. V odôvodnení

rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vyjadril žalovaný (žalovaný sa
nevyjadril), stručne, jasne a výstižne zistil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, z
ktorých vychádzal, uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil.
Odôvodnenie rozsudku neobsahuje žiaden nesúlad medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými
zisteniami. Zodpovedá svojím obsahom, náležitosťami vyžadovaných, i aplikáciou judikatúry Ústavného

súdu Slovenskej republiky (napr. III.ÚS 541/82013, IV.ÚS 115/03, II.ÚS 44/03), či Európskeho súdu pre
ľudské práva, pretože v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorom sa zakladá. Odvolací súd má za
to, že súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal všetkými, pre vec dôležitými skutkovými zisteniami, keď
dostatočne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým bolo plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie.

32. Preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej
časti, s výnimkou priznaného úroku z omeškania a zmluvnej pokuty za deň 18.5.2015, potvrdil.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP, v spojení s § 396 ods. 1
CSP,keďžalovanýbolvodvolacomkonaníúspešnývosvojichodvolacíchnámietkachvočiuplatnenému

úroku z omeškania a zmluvnej pokute len za deň 18.5.2015, a neúspešný za obdobie od 23.8.2010 do
17.5.2015, t. j. žalovaný nebol úspešný ani v jednom percente predmetu odvolacieho prieskumu, preto
odvolací súd priznal žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania, o ktorej výške v súlade s § 262
ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie prostredníctvom súdneho úradníka.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).