Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/815/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407230346
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1407230346.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: L.. S. P., D.. XX.XX.XXXX, N. S. Z., J. XXXX/
XX, zast. JUDr. Václavom Sosnom, advokátom v Skalici, Námestie slobody 2, proti odporcom: X/ L..
M. P., D.. XX.XX.XXXX, N. S. Z., J. XXXX/XX, X/ M. C., D.. XX.XX.XXXX, N. S. A., Z. XXXX/XX, X/
O.. O. C., D.. XX.XX.XXXX, N. S. F. Z., R. XXX/X, o určenie neplatnosti zmluvy o pristúpení k dlhu a
iné, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 27. mája 2014 č.k.

5C/651/2008-128 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa táto domáhala
určenia, že zmluva o pristúpení k dlhu, ktorá bola uzavretá dňa 17.10.2003 medzi L.. M.D. P. (odporca 1/

a súčasne manžel navrhovateľky) a spoločnosťou OMEGA SK, s.r.o., ktorej predmetom bolo pristúpenie
L.. M. P. k dlhu dlžníka Ing. S. A., je neplatná. Ďalej sa navrhovateľka voči tým istým odporcom
domáhala určenia, že právny úkon, ktorý urobil L.. M. P. vo forme notárskej zápisnice č. N 306/2005, Nz
29461/2005, NCRIs 29041/2005 spísanej dňa 27.06.2005 M.. S. G. je neplatný. Súčasne súd prvého
stupňa nepriznal odporcom náhradu trov konania.
Vychádzal z tvrdení navrhovateľky, podľa ktorých s odporcom 1/ sú manželia, ich manželstvo bolo

uzavreté dňa 18.08.1979 a doteraz trvá. Uviedla ďalej, že v priebehu roka 2007 z korešpondencie
doručenej odporcovi 1/ a od súdneho exekútora sa dozvedela, že odporca 1/ v roku 2003 a v roku
2005 bez jej vedomia a bez jej súhlasu podpísal listiny, ktorými mu bez akéhokoľvek protiplnenia vznikol
záväzok, ktorý významným spôsobom zaťažuje majetok, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve jej a
odporcu 1/. Konkrétne odporca 1/ uzavrel s pôvodným odporcom 2/ (OMEGA SK, s.r.o., ktorý v priebehu
konania zanikol) zmluvu zo 17.10.2003 o pristúpení k dlhu vo výške 320.000,- Sk a neskôr v nadväznosti

na túto zmluvu podpísal notársku zápisnicu č. N 306/2005, Nz 29461/2005, NCRIs 29041/2005 zo dňa
27.06.2005. Následne potom prišlo k tomu, že pôvodný odporca 2/ postúpil svoju údajnú pohľadávku
voči odporcovi 1/ na pôvodného odporcu 3/ (Rentabilita, a.s., ktorý v priebehu konania zanikol), ktorý ju
ďalej postúpil na M. C. (pôvodne odporca 4/, aktuálne odporca 2/) a ten ju nakoniec postúpil na O.. O. C.
(pôvodne odporca 5/, aktuálne odporca 3/), ktorý prostredníctvom súdneho exekútora žiada o zaplatenie
sumy 7.233 799,- Sk.

Navrhovateľka bolo toho názoru, že v prípade odporcu 1/ sa jedná o jeho porušenie povinnosti
vyplývajúcej z ust. § 145 ods. 1 Obč. zák. V prípade oboch napadnutých právnych úkonov sa jednalo
o právne úkony, ktoré bez akéhokoľvek protiplnenia zaťažili majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve
manželov, odporcu 1/ a navrhovateľky. Zaťaženie majetku predstavuje podľa názoru navrhovateľky
nakladaniesospoločnýmmajetkom.Jezrejmé,žeodporca1/akomanželnavrhovateľkybezjejvedomia
a bez jej súhlasu zaťažil spoločný majetok sumou 7. 233 799,- Sk. S ohľadom na spoločné majetkové

pomery navrhovateľky a odporcu 1/ sa v prípade obidvoch napadnutých úkonov nemohlo jednať podľa
navrhovateľky o vybavovanie bežných vecí a preto bol na platnosť týchto úkonov odporcu 1/ potrebnýsúhlasnavrhovateľky.Keďževšaknavrhovateľkaktýmtoúkonomžiadnysúhlasnedalaadokoncaonich
ani nič nevedela, sú tieto právne úkony neplatné. Navrhovateľka ďalej poukazovala na to, že v prípade
odporcu 1/ išlo o konanie v omyle (§ 49a Obč. zák.) a o uzavretie zmluvy za nápadne nevýhodných

podmienok a v tiesni (§ 49 Obč. zák.), z ktorého dôvodu sú napadnuté právne úkony tiež neplatné, resp.
že tieto sa priečia dobrým mravom (§ 39 Obč. zák.).
Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľka svoj návrh odôvodňuje tvrdeniami odporcu 1/, ktoré
on sám uvádzal v námietkach proti začatej exekúcii. Navrhovateľka však neuvádza žiadne konkrétne
dôkazy, ktoré by mali preukazovať neplatnosť napádaných právnych úkonov, a to ich neplatnosť

absolútnu alebo relatívnu. Odporca 1/ bol podnikateľom v období od 08.03.1993 do 31.01.1995 a v
období od 04.11.1997 do 30.11.1997. Napriek tejto skutočnosti navrhovateľka nikdy návrh na zrušenie
BSM za trvania manželstva v zmysle § 148a ods. 2 Obč. zák. nepodala, napriek tomu, že je všeobecne
známe, že s podnikaním je spojené podnikateľské riziko. Navrhovateľka v návrhu nikde neuvádza,
ktoré dôvody pre neplatnosť napádaných úkonov sú také, že právne úkony, ktorých neplatnosť sa žiada
vysloviť, sú absolútne neplatné podľa § 37 resp. § 39 Obč. zák. V návrhu iba všeobecne navrhovateľka

tvrdí, že „skutočný“ obsah listín odporca 1/ asi pochopil až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie,
v ktorej je uvedené, že odporca 1/ má zaplatiť sumu 7. 233 799,- Sk. Skutočnosť, že niekomu vyplýva
z právneho úkonu alebo zo zmluvy určité plnenie nemôže byť dôvodom neplatnosti takéhoto právneho
úkonu. Súd tiež poukázal na tú skutočnosť, že odporca 1/ sám bol podnikateľom a jednou z oblastí jeho
podnikateľskej činnosti bola činnosť organizačných a ekonomických poradcov, teda činnosť v súvisiaca

s poradenstvom v oblasti financií. Sám odporca 1/ teda bol poradcom pri obstarávaní, požičiavaní,
zhodnocovaní peňažných prostriedkov, pri záväzkoch spojených s takýmito transakciami a podobne a
nemôže preto tvrdiť, že on sám nerozumel zmluve, ktorou prevzal na seba ručenie za iného. Dokonca
odporca 1/ dobrovoľne vyhlásil ako dlžník, že uznáva svoj dlh voči svojmu veriteľovi, ktorým v čase
spísania notárskej zápisnice vyššie uvedenej bola obchodná spoločnosť Rentabilita, a.s.

Ust. § 145 ods. 1 Obč. zák. vychádza z toho, že na vybavovanie bežných vecí je oprávnený každý
z manželov a na platnosť právnych úkonov, ktoré v tejto súvislosti urobil nepotrebuje súhlas druhého
manžela. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný.
Rozlišovaniebežnýchvecíaostatnýchpodľa§145ods.1Obč.zák.mápodľajehozneniaopodstatnenie
iba vtedy, ak ide o spoločné veci. Ak nejde o takú vec, potom toto rozlišovanie nemá vôbec význam.

Podľa štandardnej judikatúry na prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je potrebný
súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný
ručiteľský záväzok oboch manželov. (R 61/1973, Uz NS ČR z 30.08.2005 sp. zn. 29Odo398/2005).
V prípade právnych úkonov, ktoré urobil odporca 1/ sa jedná práve o prevzatie ručiteľského záväzku,
na ktorý nepotreboval súhlas manžela - navrhovateľky. Odporca 1/ sám dobrovoľne na seba prevzal

ručiteľský záväzok podľa ust. § 546 Obč. zák. Tú skutočnosť, že tohto ručiteľského záväzku si je
vedomý niekoľkokrát potvrdil, keď podpísal dodatky č. 1 a 2 k pôvodnej zmluve, na základe ktorej mu
vznikol uplatňovaný záväzok a svoj záväzok uznal ako exekučný titul aj vo forme notárskej zápisnice.
Tvrdenia navrhovateľky o tom, že odporca 1/ neprijal od nikoho žiadne plnenie, ktoré by existenciu
jeho záväzku odôvodňovalo, je podľa názoru súdu absurdné. Z dokladov, ktoré súd vyššie uviedol

totiž nevyplýva, že odporca 1/ mal dostať nejaké protiplnenie, naopak on prevzal záväzok za splnenie
povinnosti iného. Keby odporca 1/ splnil voči odporcom povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, k čomu
sa zaviazal prevzatím ručiteľského záväzku, bola by aj vymáhaná čiastka úplne iná. Došlo však k
omeškaniu so splnením takéhoto záväzku, resp. splnený nebol vôbec, ani čiastočne. Súd v tejto
súvislosti konštatoval, že výška vymáhanej pohľadávky ani nemôže byť tou skutočnosťou, ktorú by v

tomtokonaníposudzoval,keďžejetovecousúduexekučného.Súdďalejpoukázalajnaznenienotárskej
zápisnice č. N 306/2005, Nz 29461/2005, NCRIs 29041/2005 zo dňa 27.06.2005 podľa ktorej v jej bode 7
bol odporca 1/ poučený o skutočnosti, že jeho manželka mala byť účastníčkou tejto notárskej zápisnice,
ktorej mala zobrať na vedomie jeho záväzok ako povinnej osoby splatiť sumu vo výške 320.000,- Sk s
príslušenstvom. Odporca 1/ záväzne prehlásil, že manželku oboznámil s obsahom zmluvy o spolupráci

zo dňa 17.10.2003 aj so zmluvou o pristúpení k dlhu zo dňa 17.10.2003 v znení jej dodatkov č. 1 a č.
2 a oboznámil ju aj s obsahom tejto notárskej zápisnice. Súd poukázal na tú skutočnosť, že notárska
zápisnica bola spísaná dňa 27.06.2005, zmluva o spolupráci a zmluva o pristúpení k dlhu, ktorou vznikol
odporcovi 1/ záväzok voči odporcom bola podpísaná dňa 17.10.2003 a žaloba na súd bola podaná až
dňa 28.12.2007 a sám odporca 1/ výslovne uvádza, že svoju manželku s týmito dokumentmi oboznámil

(podľa obsahu cit. notárskej zápisnice najneskôr dňa 27.06.2005).
Súd prvého stupňa po vyhodnotení vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrhu nie je
možné vyhovieť, keď nezistil žiadne dôvody absolútnej alebo relatívnej neplatnosti zmluvy o pristúpení
k dlhu, ktorá bola uzavretá dňa 17.10.2003, tiež nezistil žiadne dôvody absolútnej alebo relatívnejneplatnosti právneho úkonu, ktorý urobil odporca 1/ vo forme notárskej zápisnice č. N 306/2005, Nz
29461/2005, NCRIs 29041/2005 zo dňa 27.06.2005. V prípade uvedených právnych úkonov sa nejedná
o neplatné právne úkony podľa § 37 ods. 1 Obč. zák., keďže obidva právne úkony boli urobené ich

účastníkmi slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Rovnako napádané právne úkony nie sú neplatné
ani s poukazom na ust. § 39 Obč. zák., keďže sa nejedná o právne úkony, ktoré odporujú zákonu
alebo ho obchádzajú alebo sa priečia dobrým mravom. Navrhovateľka ani nebola aktívne legitimovaná
(nemá také právo) domáhať sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorého ani nebola účastníkom.
Rovnako pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že právne úkony, ktorých neplatnosť sa žiada vysloviť, sú neplatné

podľa § 49 Obč. zák., nie je aktívne legitimovaná tieto právne úkony napadnúť, keďže nebola ich
účastníkom. Od právneho úkonu, ktorý bol uzavretý v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok má
právo odstúpiť účastník, teda mohol tak urobiť odporca 1/, nie však navrhovateľka. Pokiaľ navrhovateľka
svoju žalobu odôvodňovala ust. § 145 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 40a Obč. zák., bolo treba jej návrh
zamietnuť, keďže súd už vyššie vysvetlil, že na prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je
potrebný súhlas druhého manžela. Vzhľadom na všetky tieto uvedené dôvody súd prvého stupňa návrh

navrhovateľky zamietol.
O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p., úspešní odporcovia však
náhradu trov neuplatnili, súd preto odporcom náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka namietajúc, že súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie súdu je postihnuté inou
vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. V konkrétnostiach namietala,
že v konaní bolo preukázané, že právne úkony odporcov boli absolútne neplatné, pretože sa priečili

dobrým mravom. Súd nevykonal navrhovaný výsluch pôvodného dlžníka, ktorý sa mohol vyjadriť k
otázke, či vôbec pôvodný dlh existoval a za akých okolností bola pôvodná zmluva s dlžníkom uzavretá.
Pri právnom posúdení veci dospel prvostupňový súd k chybným právnym záverom. Navrhovateľka
poukázala najmä na skutočnosť, že súd nesprávne spochybnil jej aktívnu vecnú legitimáciu, keď tvrdil,
že nebola účastníkom právneho vzťahu medzi odporcami. S týmto názorom navrhovateľka nesúhlasila,

pretože právne úkony odporcov vyvolali dôsledok, ktorý sa navrhovateľky priamo dotýka (exekúcia
na majetok navrhovateľky) a akceptáciou názoru súdu prvého stupňa by bola navrhovateľke odňatá
možnosť brániť svoje práva na súde. K porušeniu práv navrhovateľky pritom došlo v dôsledku absolútne
neplatných právnych úkonov odporcov. Nakoniec odvolateľka namietala aj nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku, z ktorého nie je jednoznačne zrejmé, čo viedlo súd k jeho rozhodnutiu a z akých

dôkazov vychádzal. Vzhľadom k vyššie uvedenému žiadala navrhovateľka, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca 2/ (prostredníctvom advokáta JUDr. Tomáša
Havlíka, ktorého plnomocenstvo však nedoložil). Vo vyjadrení poukázal na ustanovenie § 145 ods. 1
Občianskehozákonníka,vzmyslektoréhonavybavovaniebežnýchvecíjeoprávnenýkaždýzmanželov,

v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Rozlišovanie
bežných vecí a ostatných vecí v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka má podľa jeho znenia
opodstatnenie len vtedy, ak ide o spoločné veci. Ak nejde o takú vec, potom takéto rozlišovanie nemá
vôbec význam. Podľa štandardnej judikatúry na prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov
nie je potrebný súhlas druhého manžela, prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká

spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov. Prevzatie ručiteľského záväzku odporcom 1/ nie je
spoločnou vecou manželov, z ktorého dôvodu nemožno návrhu navrhovateľky vyhovieť. Odporca 2/
preto navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Odporca 3/ v písomnom vyjadrení sa stotožnil s vyjadrením odporcu 2/.
Odporca 1/ sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., dospel pritom k záveru, že nie sú podmienky pre
potvrdenie, ale ani pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 8. decembra 2010 pod sp. zn. I. ÚS 26/2010 (v obdobnej
veci) okrem iného konštatoval, že všeobecný súd (argumentačne obdobne ako v súdenej veci) prílišným

formalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou právnej normy, bez zohľadnenia všetkých okolností
prípadu, dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé a teda zasahujúce do základných práv
žalobkyne na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie. Vyslovil názor, že ak dôsledkom právneho
úkonu (dohody o pristúpení k záväzku, uzavretej len jedným z manželov) je stav, keď sa veriteľ v zmysle§ 147 ods. 1 Obč. zákonníka môže domáhať v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky voči
jednému z manželov aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, potom
účinkytohtoprávnehoúkonusamôžuprejaviťvosférespoločnýchvecítak,akotománamysli§145ods.

1 Obč. zákonníka. Pre aplikáciu tohto ustanovenia nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný
vzťah právneho úkonu k spoločným veciam, ale je postačujúce, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy),
či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. So záverom
najvyššieho súdu, že dohoda o pristúpení k záväzku sa netýka spoločných vecí a preto je vyňatá z
aplikácie § 145 ods. 1 Obč. zákonníka, by sa dalo súhlasiť, ak by manžel, ktorý ju uzavrel, mimo masy

BSM vlastnil majetok relevantnej hodnoty, ktorý by mohol byť predmetom exekučného konania jeho
veriteľa. Keďže v predmetnej veci obsah spisu tomu nenasvedčuje, právny úkon sa týka vybavovania
spoločných vecí a mala byť skúmaná jeho relatívna neplatnosť podľa uvedeného ustanovenia.
Ústavný súd ďalej v odôvodnení svojho nálezu uviedol, že ak už najvyšší súd odmietol odklon od
doterajšej judikatúry (na čo mal in concreto relevantný a obhájiteľný dôvod), mal posúdiť predmetný
právny úkon (dohodu o pripustení k záväzku) cez prizmu dobrých mravov, pretože môže ísť o úkon

priečiaci sa dobrým mravom, a teda neplatný v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Za odporujúce sa dobrým
mravom sa totiž javí, ak spoločník (fyzická osoba) spoločnosti s ručením obmedzeným bez súhlasu
svojho manžela (manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti, a teda sa stane
spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania
je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže

ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní záväzok splniť a nemajú ani vo výlučnom
vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného záveru ústavného súdu, právne posúdenie veci súdom prvého stupňa
vychádzajúce so záveru, že dohoda o pristúpení k záväzku, uzavretá jedným z manželov, nie je právnym
úkonom týkajúcim sa spoločných vecí a preto aplikácia § 145 ods. 1 Obč. zákonníka neprichádza

do úvahy, nebolo správne. Keďže aplikácia uvedeného ustanovenia v prejednávanej veci je navyše
závislá od toho, či odporca 1/ ako manžel navrhovateľky vlastnil v čase uzavretia dohody o pristúpení
k záväzku mimo masy BSM majetok relevantnej hodnoty, ktorý by mohol byť predmetom exekučného
uspokojenia jeho veriteľa, predpokladom správneho právneho posúdenia veci bolo objasnenie tejto
skutkovej okolnosti a následne posúdenie označeného právneho úkonu aj cez prizmu dobrých mravov,

pretože sa javí, že môže ísť o právny úkon priečiaci sa dobrým mravom a teda neplatný v zmysle §
39 Obč. zákonníka. Bude teda potrebné, aby sa prvostupňový súd najprv zaoberal touto možnosťou.
Neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi je absolútnou neplatnosťou. Z povahy
absolútnejneplatnostiprávnehoúkonujezrejmé,ževylučujezároveňjehorelatívnuneplatnosť.Keďžeaj
posúdenie platnosti právneho úkonu z hľadiska dobrých mravov v predmetnej veci závisí od objasnenia

skutkových okolností, a to, či hlavný dlžník (L.. S. A.) a pristupujúci dlžník (odporca 1/) mali vo svojom
výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou a boli reálne schopní plniť záväzok,
resp. či cieľom konania odporcov (ktorého prejavom bolo uzavretie dohody o pristúpení k záväzku)
bolo vytvorenie možnosti exekučného uspokojenia pohľadávky z vecí patriacich do BSM, bude potrebné
doplniť dokazovanie na ich riadne zistenie. Len ak nebudú splnené podmienky pre záver o absolútnej

neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi, pristúpi súd prvého stupňa k posúdeniu jeho
platnosti z hľadiska ustanovenia § 145 ods. 1 Obč. zákonníka.
Z vyššie uvedených dôvodov neostalo odvolaciemu súdu, keďže súd prvého stupňa vec nesprávne
právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, než napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách celého konania (§ 224 ods. 3
O.s.p.).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.