Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. január 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/264/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116220277
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116220277.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a sudkýň: Mgr. Renáta

Gavalcová a sudkýň: JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom
Bratislava, Staré Grunty 7, IČO: 35 717 769, zastúpeného advokátom: JUDr. Alan Strelák, so sídlom
Bratislava, Na vŕšku 12, proti žalovaným: 1/ Z. O., nar. X.XX.XXXX, bytom H., B.. B. XXXX/XX, 2/ A.
K., nar. XX.X.XXXX, bytom H., B.. B. XXXX/XX, o zaplatenie 510,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 16Csp/78/2016-20 zo dňa 24. januára 2017 - v
zamietajúcej časti (II. výrok) a vyhlásení neprijateľnosti zmluvnej podmienky (III. výrok), takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (II. výrok) p o t v r d

z u j e a v časti, ktorou súd určil označenú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
(III. výrok) r u š í .

II. Žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v rozsahu 54,50 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 394,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 394,- Eur od 2.8.2015
do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, II. výrokom žalobu vo zvyšnej časti

zamietol, III. výrokom vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú v bode I. Zmluvy strán č. K220150023 zo
dňa 10. 1. 2015, podľa ktorej je úver poskytnutý za odplatu a úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu
splácania úveru (ďalej len poplatok za správu úveru, ktorý zahrňuje ako odplatu, tak dohodnutý úrok) za
neprijateľnú a neplatnú, IV. výrokom žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 77,25 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 4 ods. 1, 2, 3, zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,

§ 497, § 499, § 502 ods. 1, 2, § 503 ods. 1, 2, 3, Obchodného zákonníka, § 53 ods. 1, 5, § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., s poukazom aj na procesné ust.
§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že strany uzatvorili dňa 10.1. 2015 Zmluvu
o úvere č. K220150023, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli aj obchodné podmienky, ktorou poskytol
žalobca žalovanému 1/ úver vo výške 400,- Eur za úrok 80,- Eur, servisný poplatok 36,- Eur, žalovaný

2/ bol spoludlžník. Žalovaní sa zaviazali úver zaplatiť v 13-tich splátkach po 51,- Eur/prvé tri splátky
po 2,- Eurá, spolu 516,- Eur, so splatnosťou prvej splátky 10. deň po uzatvorení zmluvy a nasledujúcich
splátok vždy 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Ďalej si strany dohodli priemernú RPMN
36,30 %, a že v prípade neuhradenia jednej splátky riadne a včas je veriteľ oprávnený žiadať vráteniecelej dlžnej sumy spolu s úrokmi z omeškania po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky. Žalovaní uhradili spolu 6,- Eur.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že v zmluve nebola jasne a určite vymedzená
sadzba úroku, bola uvedená výška úroku 20 %, pričom celá suma budúcich úrokov ako výnosov
bola zahrnutá v čiastke 162,- Eur, označená ako servisný poplatok. Takýmto postupom sa obchádzali
jednotlivé ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. a to ust. § 2 písm. e) ako aj § 4 ods. 2 písm. j)
tohto zákona, podľa ktorého zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a

iných poplatkov. Ďalej konštatoval, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a písm. k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, preto je úver
podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov. O splnení náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. f) nemožno hovoriť ani v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahuje údaje, z ktorých je možné konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru vypočítať tak, ako v
konaní tvrdil žalobca - zaplatením 13 mesačných splátok (3 vo výške 2 eur a 10 vo výške 51 Eur).
Vyžaduje sa teda časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom
určená na základe vstupných údajov (týmito sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej
splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Pokiaľ teda samotná zmluva o úvere a ani všeobecné

úverové podmienky údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahujú, nemožno mať za to,
že tento nedostatok možno nahradiť apelovaním na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru matematickými operáciami z iných, v spotrebiteľskej zmluve
dostupných údajov. Naopak, je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru
musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do

úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania, a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi
viacerýmiúverovýmiproduktmiresp.dodávateľmi-potvrdenéajrozsudkomKSvTrnave10Co/77/2013:
"každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami "suma" (dnes "výška"), "počet" a "termíny splátok" viaže
ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť,
teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného

účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich
jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od
úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý
by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z
ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda

i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).."

5. Zároveň konštatoval, že v zmluve nebola splnená základná náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona
č. 258/2011 Z. z. (správne 258/2001 Z. z.) podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda rozčlenením jednotlivých čiastok, nie len výšku splátok, je

potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z.

6. Okresný súd odpočítaním sumy zaplatenej sumy 6,- Eur od poskytnutej istiny 400,- Eur zistil, že
žalovaní neuhradili istinu vo výške 394,- Eur, zároveň súd priznal žalobcovi i úrok z omeškania vo
výške 5,05 % ročne z tejto sumy, nakoľko sa žalovaní dostali do omeškania so splatením istiny po jej

zosplatnení. Na zaplatenie pohľadávky zaviazal súd oboch žalovaných, keď žalovaná 2/ vystupovala
ako spoludlžník.

7. Na záver okresný súd s poukazom na § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka konštatoval, že
neprijateľnosť podmienky stanovenia poplatkov za správu úveru bola dôvodom zamietnutia časti žaloby,

rozhodol aj o vyhlásení neprijateľnosti zmluvnej podmienky, podľa ktorej je neprijateľné, ak v sume
poplatku za správu úveru je zahrnutá aj suma úrokov, ktoré majú byť zaplatené počas doby poskytnutia
úveru.

8. O náhrade trov konania sporových strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 77,25 %.

9. Proti tomuto rozsudku výlučne II. výroku (zamietnutie žaloby v sume 116,- Eur, úrok z omeškania
5,05 % ročne zo sumy 116,- Eur od 2.8.2015 do zaplatenia) a III. výroku (vyhlásenie neprijateľnostizmluvnej podmienky) podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zastúpenia, pričom
navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť v plnom rozsahu, zrušiť III. výrok a
zaviazaťžalovaných1/a2/knáhradetrovodvolaciehokonania.Poukázalnaodvolacídôvodpodľa§365

ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že na právny vzťah bol aplikovaný
v čase vzniku neexistujúci a zrušený právny predpis (zákon č. 258/2001 Z. z. zákon o spotrebiteľských
úveroch), keď zmluva o spotrebiteľskom úvere č. K220150023 bola uzavretá dňa 10.1.2015 a k tomuto
dňu už nadobudli účinnosť všetky ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
zároveň tento zákona zrušil zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej, že v odôvodnení

napadnutého rozsudku je odcitovaný § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v nesprávnom znení ku
dňu uzavretia zmluvy. So záverom okresného súdu, že úver je bezúročný a bezpoplatkový nesúhlasí.
Tvrdenie okresného súdu, že celá suma budúcich úrokov ako výnosov bola zahrnutá v čiastke 162,-
Eur (označená ako servisný poplatok) sa nezhoduje so skutočnosťou ani s predloženými dôkazmi. S
poukazom na čl. I zmluvy je jasne uvedená sadzba úroku 20 % a servisný poplatok vo výške 9 % z
istiny. Suma 36,- Eur (nie 162,- Eur) v čl. II zmluvy je suma servisného poplatku, nezahrňuje úroky

(vyjadrené sumou 80,- Eur), čím sa neobchádzajú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z.. V
článku II. zmluvy je jasne uvedené koľko zo splátky pripadá na istinu, úroky a servisný poplatok. Má
za to, že požiadavka podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nie je v
súlade s článkom 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.4.2008
(ďalej len Smernica). Vnútroštátna úprava prekročila, neustále porušuje článok 22 ods. 1 Smernice.

Vnútroštátny poriadok ukladá poskytovateľom, (veriteľom) povinnosť do zmlúv o úvere zakotviť aj
rozdelenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky, čo nezodpovedá účelu Smernice. Zároveň
poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit c/a G. N., sp. zn. C-42/15
zo dňa 9.11.2016, konkrétne na jeho body 52, 53, 54, 55, 56, 57, 58, 59. Článok III. zmluvy obsahuje ako
termín konečnej splatnosti 380. deň po uzavretí zmluvy, ktorý je určitý. Ďalej má za to, že vnútroštátna

úprava nevyhovuje požiadavke článku 10 Smernice, ktorý stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy
o úvere, keďže takúto náležitosť nepozná a nezakotvuje. Je jednoznačné, že vnútroštátna právna
úprava nemala stanoviť povinnosť uvádzania údaja o konečnej splatnosti v zmluvách o spotrebiteľských
úveroch. Poukázal na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011. Zmluvná podmienka citovaná súdom
prvej inštancie vo výroku III. sa v zmluve nenachádza, a preto nemohla byť vyhlásená za neprijateľnú.

10. Žalovaní 1/ a 2/ odvolanie nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrili.

11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§

219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku II.
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a
2 CSP, v napadnutom III. výroku (určenia zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti) je
však nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. d) CSP.

13. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 510,- Eur,
úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 510,- Eur od 2.8.2015 do zaplatenia.14. Odvolaním nebola napadnutá časť rozsudku prvej inštancie, ktorou bolo uložené žalovaným 1/ a 2/
zaplatiť žalobcovi sumu 384,- Eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 394,- Eur od 2.8.2015
do zaplatenia, v tejto časti nadobudol rozsudok okresného súdu právoplatnosť.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu v II. výroku čiastočne zamietol (suma
116,- Eur, úrok z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 116,- Eur od 2.8.2015 do zaplatenia) z dôvodu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a III. výrokom vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú v bode

I. Zmluvy strán č. K220150023 zo dňa 10. 1. 2015, podľa ktorej je úver poskytnutý za odplatu a úrok vo
výške 20 % z istiny za celú dobu splácania úveru (ďalej len poplatok za správu úveru, ktorý zahrňuje
ako odplatu, tak dohodnutý úrok) za neprijateľnú a neplatnú z dôvodu, že je neprijateľné, ak v sume
poplatkuzasprávuúverujezahrnutáajsumaúrokov,atospoukazomnaodvolacieargumentyuplatnené
odvolateľom, ktorý namietal, že zmluva v článku II. obsahuje koľko zo splátky pripadá na úhradu istiny,
úroku a servisného poplatku, že článok III. zmluvy obsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru (380.

deň po uzavretí zmluvy), že požiadavka zakotvená v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch je v rozpore s čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice, a že vnútroštátna
úprava nemala stanoviť povinnosť uvádzania údaja o konečnej splatnosti v zmluvách o spotrebiteľských
úveroch, ako aj to, že okresným súdom vyhlásené znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky predmetná
zmluva neobsahuje.

16. Odvolací súd vyzval strany v zmysle § 382 CSP, aby sa vyjadril k použitiu ustanovení § 52
Občianskeho zákonníka v znení k 10.1.2015, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení
k 10.1.2015, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2 písm. f), k), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch v znení k 10.1.2015, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité

a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

17. Právo na vyjadrenie na doručenú výzvu odvolacieho súdu v zmysle § 382 CSP využil žalobca, ktorý
uviedol, že nespochybňuje aplikáciu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na predmetný
úverový vzťah. Má za to, že úverová zmluva obsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona

č. 129/2010 Z. z. Nemá námietky proti aplikácii § 52 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z.

18. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k
10.1.2015 (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom

fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, písm. b) veriteľom
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej
podnikateľskejčinnosti,písm.d)zmluvou ospotrebiteľskomúverezmluva,ktorousaveriteľzaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

19. Podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto náležitosti: písm. f)
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
písm. k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

20. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považujezabezúročnýabezpoplatkov,akzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa

§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

21. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, ods. 2 ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné, ods. 3 dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ods. 4 spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorápri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

22. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca ako veriteľ, žalovaná 1 ako dlžník a žalovaný 2/
ako spoludlžník uzavreli dňa 10.1.2015 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. K220150023, na základe
ktorej žalobca poskytol žalovanej 1/ ako dlžníčke a žalovanému 2/ ako spoludlžníkovi bezúčelový úver
vo výške 400,- Eur (v lehote 10 dní od uzavretia zmluvy). Žalovaní sa zaviazali zaplatiť úver v 13-
tich mesačných splátkach, v prvých troch mesiacoch vo výške 2,- Eurá (splátky úroku) a desiatich

pravidelných, rovnomerných mesačných splátkach po 51,- Eur (istina vo výške 78,43 %, úrok vo výške
14,51 % a servisný poplatok vo výške 7,06 % z každej jednotlivej splátky), pričom prvá splátka je splatná
10. deň po poskytnutí úveru, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po
splatnosti predchádzajúcej splátky. Ročná percentuálna miera nákladov bola dojednaná vo výške 50,22
%, priemerná RPMN 36,30 %, úrok 20 % z istiny (vyčíslený vo výške 80,- Eur v II. článku zmluvy).
Ďalej si strany dohodli servisný poplatok vo výške 9 % z istiny (úrok a servisný poplatok ďalej spolu len

„odplata“). Servisný poplatok vyčíslený vo výške 36,- Eur (v článku III. zmluvy). Zároveň sa dohodli v
čl. II., že odplata z istiny za rok je vo výške 26,77 %. Celková dlžná čiastka na úhradu v čl. II. zmluvy
je vo výške 516,- Eur (400,- Eur + 80,- Eur + 36,- Eur). V čl. III. ods. 2 si strany dohodli, že termín
poslednej splátky úveru, t. j. konečná splatnosť úveru je 380. deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba
trvania tejto zmluvy je od uzavretia zmluvy do termínu konečnej splatnosti úveru, t.j. 380 kalendárnych

dní. Žalovaní 1/ a 2/ uhradili na úver sumu 6,- Eur.

23. Výzvou k úhrade dlžnej sumy (predžalobná upomienka) zo dňa 29.6.2015 (na čl. 6 a 7) boli žalovaní
1/ a 2/ žalobcom vyzvaní k úhrade sumy 255,- Eur po splatnosti najneskôr do 5 dní od obdržania výzvy a
s upozornením, že ak nebude úhrada vykonaná, žalobca si uplatní právo a po uplynutí 15-dňovej lehoty

v zmysle § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, bude žiadať o zaplatenie celej dlžnej pohľadávky.

24. Oznámením o zosplatnení zo dňa 3.8.2015 žalobca oznámil žalovaným 1/ a 2/ zosplatnenie
predmetného úveru z dôvodu omeškania so splácaním ku dňu 1. 8. 2015 a zároveň vyzval k
bezodkladnejúhradedlžnejčiastky.Podľapodacíchhárkovnačl.8a9spisubolatátopísomnosťpodaná

na poštovú prepravu dňa 4.8.2015.

25. Hoci súd prvej inštancie výslovne neuzavrel, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou
zmluvou, a že teda je nutné na ňu aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
posudzoval ju ako spotrebiteľskú, keďže aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý

však už v čase uzavretia zmluvy bol nahradený novým zákonom (č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch), na čo poukázal správne aj žalobca vo svojom odvolaní. Odvolací postupom podľa § 382 CSP
uvedené pochybenie odstránil a na danú vec aplikoval ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka ako aj
zákona o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia zmluvy citované v odsekoch 18, 19, 20, 21.

26. Odvolací súd kvalifikuje právny vzťah založený zmluvou o splátkovom úvere medzi stranami ako
spotrebiteľský, keďže táto zmluva spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty,
a to spotrebiteľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti), a to aj podľa právneho poriadku účinného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3
Občianskeho zákonníka - ďalej aj OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy).

27. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo
vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti

a neúmernosti zdrojov (vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok
finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém
ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči
predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo

vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom
bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo
zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného
postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplývazo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej
dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že
dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

28.Iten,ktoakospotrebiteľuzavrelzmluvuosplátkovomúvere,máprávonaochranuformouzákonných
ustanovení prijatých na ochranu spotrebiteľa. Zmluvný vzťah strán bol uzavretý so žalobcom a na druhej
strane vystupovali žalovaní ako fyzické osoby. Na strane dodávateľa tu vystupoval žalobca zameraný
aj na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu (porovnaj výpis z obchodného

registra na internete) a žalovaní vystupovali ako fyzické osoby, teda ako subjekty, ktoré pri uzatváraní a
plnení zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predmetný
spotrebiteľský úver im bol poskytnutý ako bezúčelový, pričom žalobca iný účel poskytnutia peňažných
prostriedkov nepreukázal.

29. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54

Občianskeho zákonníka), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných
typov.

30. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré

osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola
dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa (platný zákon č.
250/2007 Z. z.). Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré
sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do
vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ)

domáhaťochranysvojichprávnaSúdnomdvoreEurópskejúnieažiadaťoposúdenienesúladunárodnej
úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89
Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v.
FondodeGarantiaSalarialaleboC-91/92PaolaFacciniDoriaRecrepSRL)dovodilapovinnosťvykladať
vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny

predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu
národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok
smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa
smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci

k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení §
52 Občianskeho zákonníka a ustanoveniach zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení
platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z rozšíreného výkladu definície
spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch

a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako
spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie stupňa reflektovať obsah a účel európskej
ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej
zmluvy, keďže žalobca sa domáhal svojho nároku voči žalovaným, ktorí sú spotrebitelia.

31. Ďalej odvolací súd konštatuje, že právny vzťah medzi stranami založený zmluvou zo dňa 10.1.2015
posudzoval aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (citovaného v odseku 18) a to bez ohľadu
na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka).
Vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je zákon

o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasledujúcich OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je
Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení
OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. medzi stranami bola
uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

32. Odvolací súd poukazuje na to, že interpretácia, resp, výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou
tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva,
čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom
prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu avýznamu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem
je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na
formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v

niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej
činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom
požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej
normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie
účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre

výkladprávnehopredpisujerozhodujúcavňomvyjadrenávôľazákonodarcu,ktorúmožnoobjektivizovať
tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené.
Sudcasapritomnemusízastaviťudoslovnéhoznenianormy.Viazanosťzákonomneznamenáviazanosť
písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

33. Je nesporné, že citované ustanovenie § 11 (v odseku 20) v spojení s § 9 zákona o spotrebiteľských

úveroch má za účel - cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte
pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe
ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť
pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť
na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané

informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ
môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií
pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za
následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu

pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod
hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje
v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy. Vychádzajúc
z uvedeného teologického výkladu by bolo nelogické, ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru iba tie úvery resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a

zároveň neobsahovali kumulatívne všetky náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. V
takom prípade by totiž veriteľovi ako dodávateľovi stačilo iba dodržať písomnú formu a v zmluve neuviesť
ani jedinú z vymenovaných náležitostí a následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa tým
vyhol a to napriek tomu, že písomná zmluva by zákonom predpísané náležitosti neobsahovala. Účel
zákonodarcu dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými

údajmi potrebnými pre zváženie úveru by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy nebol
naplnený. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd je toho názoru, že s poukazom na znenie § 11 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať tak, že absencia či písomnej formy alebo už
len jednej z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 a citovaného ustanovenia spôsobuje, že predmetný
úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

34. Odvolací súd tak ako aj súd prvej inštancie pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje
všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona
o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona.
Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy

postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu
k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj
v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná

zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že zmluvu o spotrebiteľskom
úvere je možné považovať za platnú a obsahujúcu všetky zákonom predpísané náležitosti v prípade, ak
podmienky úverovej zmluvy umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou ich identifikovať (zhodný
názor vyplýva napr. aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-42/15 z 9.11.2016). V zmluvných

podmienkach obsiahnutých v predmetnej zmluve v čl. III. bod 2 je uvedené: „Termín poslednej splátky
úveru, t. j. konečná splatnosť úveru je 370. deň po uzavretí zmluvy, pričom doba trvania úveru je
od uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti. Záväzok vzniknutý zo zmluvy o úvere zaniká
splatením celej dlžnej sumy, odstúpením od zmluvy o úvere za podmienok upravených v bode 6 týchtodohodnutých podmienok, prípadne dohodou zmluvných strán.“ Obligatórna náležitosť „doba trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ v zmysle § 9 ods.
2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch obsiahnutá podľa žalobcu v čl III. 2 zmluvných podmienok

(citované vyššie), podľa názoru odvolacieho súdu, požiadavku identifikovateľnosti nespĺňa.

35. V súvislosti s konečnou splatnosťou úveru odvolací súd má za to, že termín (konečnej splatnosti)
nie je možné vykladať inak ako dátum ukončenia zmluvy, ktorý má byť podľa odvolacieho súdu zásadne
vyjadrený ako deň, mesiac, rok a pod., a že nie je možné ho nahradiť ani výpočtom podľa počtu splátok,

resp. uvedením dňa po uzavretí zmluvy. Reagujúc na argumentáciu žalobcu odvolací súd dodáva, že v
danom prípade vzhľadom na znenie čl. III zmluvných podmienok (bod 2) by bezpochyby išlo o zložitý
a neistý výpočet konečnej splatnosti úveru. Dikcia zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby
termín konečnej splatnosti úveru bol vyjadrený určito, jasne, zrozumiteľne. Faktom je, že priamo v danej
zmluve o spotrebiteľskom úvere sa v texte úverovej zmluvy pojem „doba trvania úveru ani konečná
splatnosť úveru“ vôbec neuvádza. Čl. II hovorí iba o splátkach úveru, dlžník zaväzuje veriteľovi uhradiť

riadne a včas vrátane odplaty v 13-tich mesačných splátkach, a to nasledovne: „v prvých 3 mesačných
splátkach vo výške 2,- Eurá, a ďalej v pravidelných rovnomerných 10 mesačných splátkach vo výške
51,- Eur, pričom prvá splátka je splatná 10. deň po uzatvorení tejto zmluvy, každá ďalšia splátka až
do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Podľa čl. III. bod 3 je
veriteľ oprávnený žiadať od dlžníka vrátenie celej dlžnej sumy po uplynutí troch mesiacov od omeškania

so zaplatením jednotlivej splátky, ak sa zmluvné strany nedohodnú písomne inak“. Určenie konečnej
splatnosti úveru spotrebiteľom z takto uvedených podmienok je spojené s neprimeranými ťažkosťami a
zároveň bez záruky istoty ním „identifikovanej“ konečnej splatnosti, teda či termín konečnej splatnosti
úveru, čo je jednou z podstatných náležitostí zmluvy o úvere, ku ktorému spotrebiteľ dospeje svojím
vlastným úsudkom, je správny. Správne určenie dňa splatnosti jednotlivých splátok riadiac sa tým, že

„prvá splátka je splatná 10. deň po uzatvorení zmluvy a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je
splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky“ je neurčité, napr. aj preto, že nakoľko jednotlivé
kalendárne mesiace majú rôzny počet kalendárnych dní (30., 31., mesiac február 28., 29.) tak pri
takto stanovenom výpočte termínu (dňa) konkrétnej splátky dochádza k rôznym posunom v dátume
mesačných splátok.

36. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (G. N.) zo dňa
9.11.2015, ako aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS s ohľadom na uvedené v odseku 34
a 35 nestotožnil.

37. Podľa odvolacieho súdu, účelom náležitostí ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch je, aby spotrebiteľ vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok

a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne
určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie
poplatky, teda odplatu žalobcu. Špecifikácia splátky mala byť vyjadrená aspoň pomerným spôsobom
(napr. percentuálne). Táto požiadavka vyplýva z obsahu predmetnej zmluvy a to konkrétne v čl. II. a to
s obsahom citovaným už odvolacím súdom v odseku 8 (v prvých troch mesiacoch vo výške 2,- Eurá

(splátkyúroku)adesiatichpravidelných,rovnomernýchmesačnýchsplátkachpo51,-Eur(istinavovýške
78,43 %, úrok vo výške 14,51 % a servisný poplatok vo výške 7,06 % z každej jednotlivej splátky). Keďže
v zmluve je náležite určené, v akej časti má byť započítaná splátka na istinu, v akej časti na úrok z istiny,
alebo poplatku, spotrebiteľ mal vedomosť v akej časti má zaplatenú istinu (v akej časti ju veriteľ započítal
na zaplatenie istiny) a v akej časti ostatné poplatky. Ohľadom tejto náležitosti sa odvolací súd stotožnil s

odvolacou argumentáciou žalobcu. Pretože predmetná zmluva obsahuje náležitosť uvedenú v § 9 ods.
2 písm. k), nemožno považovať úver z tohto dôvodu za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie
teda pochybil, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).

38. Vychádzajúc zo záveru odvolacieho súdu v odseku 33, že už len absencia len jednej z náležitostí
vymenovaných v § 11 ods. 1 a citovaného ustanovenia spôsobuje, že predmetný úver je potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatkov a keďže v danej veci odvolací súd v odseku 34 uzavrel, že
predmetná zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch,je potrebné považovať predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd správne teda priznal
žalobcovi sumu 394,- Eur s príslušenstvom ako rozdiel poskytnutého úveru 400,- Eur a žalovanými
uhradenou sumou 6,- Eur. Zároveň správne žalobu v časti rozdielu (116,- Eur, úroku z omeškania 5,05

% ročne zo sumy 116,- Eur od 10.1.2015 do zaplatenia) ako nedôvodnú zamietol.

39. K ďalšej odvolacej argumentácii žalobcu, že požiadavka podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch nie je v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2008/48/ES z 23.4.2008 (ďalej len Smernica), že vnútroštátna úprava nevyhovuje požiadavke

článku 10 Smernice, ktorý stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy o úvere, keďže takúto náležitosť
nepozná a nezakotvuje odvolací súd uvádza nasledovné:

40. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku konfrontácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a

lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv, Pre takého vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,
pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to

formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania
materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov
princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej
prezentovaný skutkový stav.

41. Práve z uvedeného dôvodu bol prijatý zákon o spotrebiteľských úveroch (č. 129/2010 Z. z.)
a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej
faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského
úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky
vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca

v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme
sankcionovalbezúročnosťouabezpoplatkovosťouúveruakosankciupredodávateľa,ktorýnerešpektuje
zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Medzi takéto ustanovenia nepochybne patrí
uvedenie výšky a počtu termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/) a ako aj
uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/).

42. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10
ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm.
m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená

ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť
vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto
skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu.

43. Odvolací súd uvádza, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 21 poskytol

výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku
23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Konkrétne vyslovil, že
Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na
napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v

tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil
prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie
ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

44. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,

že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje
vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Zároveň zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnostispotrebiteľského úveru“. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom
jednoznačne požaduje uvedenie termínu konečnej splatnosti súčasne s dobou trvania zmluvy. K výkladu
oboch spomínaných ustanovení zákona (§ 9 ods. 2 písm. f/ a k/) o spotrebiteľských úveroch existuje

konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami
rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné
toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a
splátok poplatkov, ako aj termín konečnej splatnosti úveru (deň, mesiaca a rok), inak sa zmluva o
spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej

zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo
síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10
ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012
Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj

pred 1.1.2013.

45. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských
úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom
Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy

účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku
smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci
v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako
také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

46. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok.

47. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť
eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať
pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere
v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa

vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty.

48. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky

istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

49. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na Smernicu a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti

spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon
o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a
bez poplatkov.

50. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti (II.

výrok) žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými
tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti (II.
výrok), potvrdil.

51. Podľa § 298 ods. 1 CSP, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu

vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v
iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade
súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej
zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.52.Správnympodľaodvolaciehosúdunebolpostupsúduprvejinštancie,keďvIII.výrokovejvetevyhlásil
zmluvnú podmienku uvedenú v bode I. Zmluvy strán č. K220150023 zo dňa 10.1.2015, podľa ktorej

je úver poskytnutý za odplatu a úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu splácania úveru (ďalej len
poplatok za správu úveru, ktorý zahrňuje ako odplatu, tak dohodnutý úrok) za neprijateľnú a neplatnú,
nakoľko táto sa v tomto znení nenachádza v predmetnej zmluve, na čo správne aj poukázal žalobca
vo svojom odvolaní. V tejto súvislosti ešte odvolací súd dopĺňa, že prvoinštančný súd svoje rozhodnutie
odôvodnil odkazom na ust. § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka, avšak už vôbec neuviedol a teda

ani neaplikoval zodpovedajúce procesné ustanovenia § 298 CSP. Keďže v danej veci s poukazom na
už uvedené vyhlásenú neprijateľnú podmienku predmetná zmluva neobsahuje, nebolo možné v danej
veci rozhodnúť o neprijateľnosti takejto podmienky.

53. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd s použitím § 389 ods. 1 písm.
d) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom III. výroku (určenie zmluvnej podmienky za neplatnú z

dôvodu neprijateľnosti) zrušil, keďže nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané,
neexistovali.

54. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na

ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvého stupňa v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

55. Keďže odvolacím súdom došlo fakticky k čiastočnej zmene napadnutého rozsudku s analogickým
použitím § 396 ods. 2 CSP, bolo povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov

celého konania s odkazom aj na § 255 ods. 1 CSP. Konečným výsledkom konania pritom možno ustáliť,
že úspešnejším bol v konaní žalobca v rozsahu 54,50 % ako rozdiel 77,25 % (priznaná istina 394,- Eur)
a 22,75 % (zamietnutá istina 116,- Eur), pričom žiadal priznať sumu 510,- Eur.

56. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).