Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/315/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816210387
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3816210387.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkyne: O. O., bytom V., I. XXX/X, zastúpená
Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 29, IČO: 47 234
466, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom v Piešťanoch, Teplická 7434/147, IČO:
36 234 176, o zaplatenie sumy 1.140,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 5. júna 2017, č. k. 5Csp/23/2016 - 59, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I., III. a IV. p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 1.140,92 eur s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 920,92 eur od 22.7.2016 do zaplatenia
a zo sumy 220 eur od 11.8.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. vo
zvyšku žalobu zamietol; výrokom III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v
sume 68 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom IV. žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu.

2. V odôvodnení uviedol, že po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
žalovaný nárok žalobkyne je dôvodný, i keď nie v celom rozsahu. Žalobkyňa si uplatnila žalovaný
nárok ako bezdôvodné obohatenia, ktoré malo vzniknúť na strane žalovaného z titulu prijatia plnenia
na základe uzavretých zmlúv o úvere č. 4112124591 a 421010108. Svojou povahou ide o zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. o spotrebiteľských
úveroch, pričom podľa § 2 písm. d) citovaného zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje

poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom. V zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona zmluva musí mať písomnú formu a musí mať zákonné
náležitosti tak, ako predpokladá § 9 ods. 2 tohto zákona. Z obsahu zmluvy č. 4112124591 vyplýva,
že v nej nie je riadne uvedený údaj o RPMN. V zmluve je tento údaj uvedený v rozpätí od 45,3% do
48,3% s poznámkou, že presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru. K tomu súd uviedol,
že takýto údaj je nejednoznačný a žalovanému v deň uzavretia zmluvy nič nebránilo, aby uviedol
presnú hodnotu RPMN. Podľa názoru súdu teda údaj o RPMN v zmluve nie je riadne uvedený, t.j.

akoby ani v zmluve uvedený nebol. Pokiaľ je v zmluve uvedené, že žalobkyňa ako klient súhlasí s tým,
že presnú výšku RPMN jej žalovaný oznámi po poskytnutí úveru, súd tiež uviedol, že takýto spôsob
určenia RPMN nie je prípustný, nakoľko výška RPMN je len oznámená spotrebiteľovi až po uzavretí
zmluvy, t.j. spotrebiteľ nemá informáciu o výške RPMN v čase uzavretia zmluvy. V súvislosti s uvedenýmnedostatkom obligatórnych náležitostí zmluvy je potrebné zmluvu posudzovať podľa § 11 ods. 1 písm.
a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. za bezúročnú a bez poplatkov. To isté súd zistil aj pri preskúmaní
zmluvy č. 4210101086. Ani v tejto zmluve nie je jednoznačne uvedená hodnota RPMN, keď údaj o tejto

hodnote je uvedený v rozpätí od 26,8% do 28,1%. Súd preto z rovnakých dôvodov, ako bolo uvedené v
prípadezmluvyč. 4112124591,považujeajzmluvuč.4210101086zabezúročnúabezpoplatkov.Pokiaľ
žalobkyňa uvádzala aj ďalšie nedostatky oboch zmlúv, a to neuvedenie presného údaja o konečnej
splatnosti úveru a výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, súd uviedol, že
s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-42/15 (Klára Bíroová proti Home Credit Slovakia,

a.s.) možno konštatovať, že uvedené náležitosti v zmluve uvedené sú. Termín konečnej splatnosti je
v zmluvách uvedený tak, že spotrebiteľ, t.j. žalobkyňa má možnosť bez ťažkostí identifikovať dátum
konečnej splatnosti jednotlivých úverov. Rovnako zo zmlúv je možno identifikovať dátum splatnosti
jednotlivých splátok úverov a v oboch zmluvách je uvedená výška, počet i frekvencia splátok. Uvádzanie
amortizačnej tabuľky v zmluve nie je povinnosťou veriteľa.

3. Vzhľadom k tomu, že obe zmluvy o úvere j potrebné považovať za bezúročné a bez poplatkové,
žalobkyni vznikla povinnosť vrátiť žalovanému len to, čo jej bolo poskytnuté, t.j. žalovanému nevznikol
nárok aj na zaplatenie úrokov a poplatkov. V konaní však bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa
v súvislosti so zmluvou č. 4112124591 žalovanému uhradila sumu celkom 1.231,48 eur, hoci mu
mala zaplatiť len sumu 545 eur. Žalovanému tak na úkor žalobkyne vzniklo bezdôvodné obohatenie v

sume 686,48 eur. Rovnako v prípade zmluvy č. 4210101086 bolo preukázané, že žalobkyňa uhradila
žalovanému sumu 1.854,44 eur, napriek tomu, že žalovanému vznikol nárok len na zaplatenie sumy
1.400 eur. V súvislosti s touto zmluvou teda žalovanému vzniklo na úkor žalobkyne bezdôvodné
obohatenie vo výške 454,44 eur. Celkovo v súvislosti s oboma úverovými zmluvami žalovanému
vzniklo na úkor žalobkyne bezdôvodné obohatenie vo výške 1.140,92 eur. Z vyjadrenia zástupcu

žalobkyne v konaní vyplynulo, že žalobkyňa sa o existencii bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného dozvedela v čase udelenia plnej moci svojmu právnemu zástupcovi (t.j. 13.7.2016).
Žalobkyňa následne listom zo dňa 15.7.2016 vyzvala žalovaného na vrátenie sumy 920,92 eur ako
bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému vzniklo v súvislosti s vyššie uvedenými zmluvami o úvere,
a to v lehote do 21.7.2016. Na výzvu žalovaný nereagoval. Žalobkyňa si voči žalovanému uplatnila

aj nárok na úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.140,92 eur odo dňa 22.7.2016 až do
zaplatenia. Tento nárok súd považoval za dôvodný len sčasti, a to vzhľadom k tomu, že žalovaný bol
zo strany žalobkyne vyzývaný na vydanie bezdôvodného obohatenia do 21.7.2016 len vo výške 920,92
eur. Keďže žalovaný dobrovoľne uvedenú sumu neuhradil, dostal sa s plnením tejto sumy do omeškania
od 22.7.2016. Od uvedeného dátumu teda žalobkyni vznikol nárok aj na zaplatenie úroku z omeškania

podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške podľa § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z., t.j. 5% ročne.
O tom, že žalobkyňa si uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo väčšom rozsahu,
sa žalovaný dozvedel až doručením žaloby, t.j. dňa 10.8.2016. Súd preto priznal žalobkyni nárok na
zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 220 eur až odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby. Pokiaľ sa
žalobkyňa domáhala zaplatenia úroku z omeškania aj z tejto sumy od 22.7.2016, súd považoval jej nárok

v časti o zaplatenie 5% ročného úroku z omeškania zo sumy 220 eur od 22.7.2015 do 10.8.2015 za
nedôvodný. Na základe uvedených skutočností súd teda rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 1.140,92 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 920,92 eur od
22.7.2016 do zaplatenia a zo sumy 220 eur od 11.8.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti (týkajúcej sa úrokov z omeškania) súd žalobu ako nedôvodnú

zamietol. Žalobkyňa je oslobodená od súdneho poplatku za podanú žalobu podľa § 4 ods. 2 písm. u)
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení. V súlade s ust. § 2 ods. 2 citovaného
zákona súd uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu žalovanému. O náhrade trov
konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. V
konaní mala žalobkyňa iba nepatrný neúspech v časti týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky, preto jej

súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Uviedol, že v konaní postupoval s platnými právnymi predpismi a predmetné úverové zmluvy obsahujú

všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom platným a účinným v čase uzatvorenia úverových
zmlúv. Samotný zákon č. 129/2010 neustanovuje v § 9 ods. 2 písm. j), že táto hodnota musí byť uvedená
jednoznačne jedným konkrétnym číslom. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie, že RPMN v zmluve jezavádzajúce, je nepravdivé, preto nie dôvod, aby uvedené spotrebiteľské zmluvy boli z tohto dôvodu
bezúročné a bez poplatkov.
5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že s tvrdeniami žalovaného nemožno súhlasiť a

zhodne so súdom prvej inštancie je názoru, že údaj o hodnote RPMN v takejto forme nie je jednoznačne
uvedený, a že s takýmto nejednoznačným uvedením takej významnej skutočnosti akou je hodnota
RPMN (ktorá predstavuje výšku nákladov za poskytnutie úveru) sa nemožno uspokojiť. Je toho názoru,
že tým, že predmetné úverové zmluvy boli uzavreté v jeden konkrétny deň, žalovaný mal možnosť
uviesť konkrétnu hodnotu RPMN vyjadrenú jedným konkrétnym číslom. V uvedenej súvislosti zároveň

poukázala na § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného
a účinného v čase uzavretia predmetných úverových zmlúv). Z citovaného znenia ustanovenia § 9
ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nesporne vyplýva, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Má za to, že ak
zákonodarca vyžaduje, aby v takýchto úverových zmluvách bola uvedená hodnota RPMN, nemožno

sa uspokojiť len s tým, že bude v nej uvedené rozpätie, v ktorom sa hodnota RPMN môže pohybovať,
a to bez ohľadu na to, aké veľké to rozpätie bude. Ak žalovaný tvrdí, že dané ustanovenie neuvádza,
že sa vyžaduje presná hodnota RPMN a preto postačuje len uvedenie rozpätia v ktorom sa môže
pohybovať, potom by mohlo dôjsť napríklad aj k situácii, že v takejto úverovej zmluve by bolo uvedené
rozpätie hodnoty RPMN napríklad od 5 % do 85 %, čo už na prvý pohľad sa javí ako konanie v rozpore

so zákonom. Uvedené tvrdenia o potrebe uvádzania presnej hodnoty RPMN navyše potvrdzuje aj tá
skutočnosť, že citované ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) vyžaduje, aby v zmluve o spotrebiteľskom
úvere bola uvedená okrem hodnoty RPMN aj celková čiastka, ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť. Ak
by však bolo prípustné, aby v úverových zmluvách bolo uvádzané len rozpätie hodnoty RPMN, potom
by celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť nebolo možné určiť vôbec, nakoľko táto závisí práve

aj od hodnoty RPMN. Na základe uvedených skutočnosti je zhodne s právnym názorom konajúceho
súdu aj naďalej toho názoru, že tým, že predmetné úverové zmluvy neuvádzajú presnú - jednoznačnú
hodnotu RPMN je potrebné na nich hľadieť tak, ako keby v nich tieto hodnoty neboli uvedené vôbec,
a teda v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako na
bezúročné a bezpoplatkové. K princípu právnej istoty v tejto súvislosti ďalej poukázala na to, že jedným z

atribútov civilného sporového konania a právneho štátu je zásada právnej istoty, čo vyjadruje, že strana
konania môže očakávať, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. V
zmysle uvedeného poukázala na aktuálne znenie ČI. 2 CSP a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Na
základe vyššie uvedeného navrhovala, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne a zároveň si uplatnila náhradu trov konania.

6. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v napadnutej časti vo výrokoch I., III. a IV. ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1
CSP, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, odvolaním
napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a
rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

8. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP . Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj

osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie teda vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne
vo veci rozhodol, keď uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.140,92 eur s 5% ročným

úrokom z omeškania zo sumy 920,92 eur od 22.7.2016 do zaplatenia a zo sumy 220 eur od 11.8.2016
do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.10. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že
súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky

povinné náležitosti zmluvy v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
pretože z obsahu zmluvy č. 4112124591 vyplýva, že v nej nie je riadne uvedený údaj o RPMN. V zmluve
je tento údaj uvedený v rozpätí od 45,3% do 48,3% s poznámkou, že presná hodnota RPMN závisí na
dni poskytnutia úveru. Takýto údaj je aj podľa odvolacieho súdu nejednoznačný a žalovanému v deň
uzavretia zmluvy nič nebránilo, aby uviedol presnú hodnotu RPMN. Rovnako aj podľa odvolacieho súdu

teda údaj o RPMN v zmluve nie je riadne uvedený, t.j. akoby ani v zmluve uvedený nebol. Pokiaľ je v
zmluve uvedené, že žalobkyňa ako klient súhlasí s tým, že presnú výšku RPMN jej žalovaný oznámi po
poskytnutí úveru, súd prvej inštancie správne uviedol, že takýto spôsob určenia RPMN nie je prípustný,
nakoľko výška RPMN je len oznámená spotrebiteľovi až po uzavretí zmluvy, t.j. spotrebiteľ nemá
informáciu o výške RPMN v čase uzavretia zmluvy. V súvislosti s uvedeným nedostatkom obligatórnych
náležitostí zmluvy je potom potrebné aj podľa odvolacieho súdu zmluvu posudzovať podľa § 11 ods.

1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. za bezúročnú a bez poplatkov. To isté súd prvej inštancie zistil
aj pri preskúmaní zmluvy č. 4210101086, teda ani v tejto zmluve nie je jednoznačne uvedená hodnota
RPMN, keď údaj o tejto hodnote je uvedený v rozpätí od 26,8% do 28,1%. Súd prvej inštancie preto
taktiež správne z rovnakých dôvodov, ako bolo uvedené v prípade zmluvy č. 4112124591, považoval
aj zmluvu č. 4210101086 za bezúročnú a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že obe zmluvy o úvere

je potrebné považovať za bezúročné a bez poplatkové, žalobkyni vznikla povinnosť vrátiť žalovanému
len to, čo jej bolo poskytnuté, t.j. žalovanému nevznikol nárok aj na zaplatenie úrokov a poplatkov. Z
dokazovaniavykonanéhopredsúdomprvejinštanciepritombolonepochybnepreukázané,žežalobkyňa
v súvislosti so zmluvou č. 4112124591 žalovanému uhradila sumu celkom 1.231,48 eur, hoci mu
mala zaplatiť len sumu 545 eur. Žalovanému tak na úkor žalobkyne vzniklo bezdôvodné obohatenie

v sume 686,48 eur. Rovnako v prípade zmluvy č. 4210101086 bolo z dokazovania vykonaného pred
súdom prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 1.854,44 eur, napriek tomu,
že žalovanému vznikol nárok len na zaplatenie sumy 1.400 eur. V súvislosti s touto zmluvou teda
žalovanémuvzniklonaúkoržalobkynebezdôvodnéobohatenievovýške454,44eur.Celkovovsúvislosti
s oboma úverovými zmluvami teda aj podľa odvolacieho súdu žalovanému vzniklo na úkor žalobkyne

bezdôvodnéobohatenievovýške1.140,92eur.Zvyššieuvedenýchdôvodovsúdprvejinštanciesprávne
uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v celkovej výške 1.140,92 eur ako
rozdiel žalobkyňou žalovanému zaplatenej sumy a žalovaným žalobkyni poskytnutej sumy.
11. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyne odvolací súd priznal na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).