Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/268/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213752
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114213752.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov
senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu žalobkyne U. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XX, F. proti žalovaným 1/ Ľ. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. A. S., E. XX/X, 2/
U.. Q. D., nar. XX.XX.XXXX, F., U. XX, 3/ F. D., nar. XX.XX.XXXX, Š. XX, F., v konaní žalovaní v 2. a
3. rade zastúpení advokátom JUDr. Jánom Garajom, Hlavná 137, Prešov, o určenie vlastníckeho práva

a o vydanie nehnuteľností, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 12C
199/2014-95 zo dňa 26.5.2016 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania
1. Žalobkyňa sa uplatnenou žalobou domáha určenia vlastníckeho práva a vydania nehnuteľnosti -

rodinného domu zapísaného na LV č. XXX, k.ú. N..
Obsah napadnutého rozhodnutia
2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) rozhodol, že cit.:
„žalobu z a m i e t a ,
žalovaným v 2. a 3. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a ,
žalovaný v 1. rade n e m á p r á v o na náhradu trov konania.“

3. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že že žalovaný v 1.rade ako
súkromný podnikateľ pod menom LCH záložňa vo Vranove nad Topľou dňa 4.1.2000 vo Vranove nad
Topľou uzavrel spolu so žalobkyňou zmluvu o pôžičke, ktorou jej požičal v hotovosti sumu 55-000,-
Sk a ktorú mala vrátiť s úrokom 5 % do 4.2.2000, s neskorším predĺžením termínu splatnosti pôžičky
do 18.8.2000. V ten istý, deň obaja uzavreli aj zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, ktorou
žalobkyňa previedla na veriteľa žalovaného v 1.rade vlastnícke právo k nehnuteľnosti - rodinnému domu

v hodnote 187-530,- Sk, zapísaného na liste vlastníctva č. XXX, k.ú. N., okres F.. Žalovaný v 1.rade
na základe tejto zmluvy o zabezpečovacom prevode práva požiadal dňa 4.1.2000 katastrálny odbor
Okresného úradu Prešov o vklad do katastra, ktorý bol povolený dňa 20.3.2000 a tým bola nehnuteľnosť
prevedená na žalovaného v 1.rade. Následne žalovaný v 1.rade napriek tomu, že žalobkyňa mu do
16.7.2000 v splátkach vrátila spolu 78.000,- Sk nepožiadal katastrálny úrad o vrátenie vlastníctva
nehnuteľnosti v prospech žalobkyne, ako mu to zo zmluvy vyplývalo ani nevydal o tom kvitanciu

žalobkyni ani katastrálnemu úradu, ale kúpnou zmluvou zo dňa 14.9.2001 ako výlučný vlastník uvedenú
nehnuteľnosť za kúpnu cenu 60.000,- Sk previedol na inú osobu, s povolením vkladu zo dňa 18.9.2001
na základe návrhu zo dňa 18.9.2001 katastrálnym odborom Okresného úradu Prešov. V zmysle zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka uzavretej dňa 4.1.2000 čl.
IV. medzi žalobkyňou a žalovaným v 1.rade bolo dojednané, ako náhle dlžník splní svoj zabezpečený
dlh, zaniká aj zabezpečenie prevodom nehnuteľností uvedených v čl. II., teda splatením dlhu sa mu

vlastníctvo týchto nehnuteľností vracia do pôvodného stavu v jeho prospech, na jeho meno, zápisom do
katastra nehnuteľností. O tom je veriteľ povinný dlžníkovi vydať a zároveň aj príslušnému katastrálnemuúradu, potvrdeniek - kvitanciu o splnení dlhu s obsahom, že dlh dlžníka zanikol, a že vlastnícke právo
na nehnuteľnosti uvedené v čl. II sa v katastri zapíše ako vlastníctvo dlžníka. Ak dlžník nesplní svoj
zabezpečený dlh voči veriteľovi, veriteľ sa týmto stáva výlučným vlastníkom nehnuteľností uvedených v

čl. II. tohto zabezpečovacieho prevodu, teda požičaný dlh, je kúpnou cenou nehnuteľnosti uvedených v
čl. II. Dlžník berie na vedomie, že po uplynutí určenej doby na vyrovnanie pohľadávky vypratá (rodinný
dom, chatu, byt a súhlasí s deložáciou - vysťahovaním/. Podľa zmluvy zo dňa 14.9.2001, v zmysle
ktorej žalovaný v 1.rade ako predávajúci a kupujúci - žalovaný v 2.rade zastúpenému na základe plnej
moci uzatvorili kúpnu zmluvu v zmysle, ktorej podľa čl. I. predávajúci sa osvedčil, že je výlučným

vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX zapísaný pod B ako výlučný vlastník
kupujúcemu predal do jeho výlučného vlastníctva za kúpnu cenu v zmysle čl. III. 60.000,- Sk, ktorá
bola vyplatená do rúk predávajúceho dňa 14.9.2001. Podľa rozsudku tunajšieho súdu č.k. 1T 79/04-504
zo dňa 5.9.2013, právoplatným dňa 13.2.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove 2To
4/14-534 bolo zistené, že žalovaný v 1.rade bol uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250
ods. 1, 3 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, ktorý spáchal na tom skutkovom základe ešte

ako súkromný podnikateľ pod menom LCH záložňa vo Vranove nad Topľou dňa 4.2.2000 vo Vranove
nad Topľou, uzavrel so žalobkyňou zmluvu o pôžičke, ktorou jej požičal v hotovosti sumu 55.000,- Sk
(1.825,67 eur) a ktorú mala vrátiť s úrokom 5 % do 4.2.2000, s neskorším predĺžením termínu splatnosti
pôžičky do 18.8.2000. Ten istý deň obaja uzavreli aj zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, ktorou
žalobkyňa predviedla na veriteľa žalovaného v 1 .rade vlastnícke právo k nehnuteľnosti - rodinnému

domu v hodnote 187.530,- Sk (6.224,86 eur), zapísanému na liste vlastníctva č. 297 v katastrálnom
území N., okres F..
4. Súdpoustálení,žežalobkyňamánaliehavýprávnyzáujemnaurčovacejžalobe,nazistenýskutkový
stavprijalprávnyzáver,podľaktoréhožalovanýv1.radenemoholnadobudnúťvlastníctvokpredmetným
nehnuteľnostiam, a teda ich ako nevlastník nemohol platne previesť na žalovaného v 2.rade, a tento

následne na žalovaného v 3.rade. Následne žalovaní v 2. a 3.rade poukazovali na nadobudnutie
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v rámci inštitútu vydržania vlastníckeho práva s tým,
že žalovaný v 3.rade by si započítal aj dobu, po ktorú dobromyseľne a nerušene užíval predmetnú
nehnuteľnosť žalovaný v 2. rade (od roku 2001), ako jeho právny predchodca, nakoľko samému mu
vydržacia doba 10 rokov neuplynula (vlastníkom je od roku 2009). Vo veci žalovaní v 2. a 3.rade svoju

oprávnenú držbu odvádzali od kúpnej zmluvy, pričom žalovaný v 2.rade poukazoval, že žalovaný v
danej dobe bol evidovaný ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností, bez akejkoľvek poznámky,
v priebehu početných rokov, kým sa viedlo trestné konanie, ani samotná žalobkyňa neoznámila katastru
nehnuteľnosti skutočnosť o tom, že sa vedie určité konanie. V danej právnej veci však dňa 14.5.2003 bol
vypočutý v prípravnom konaní otec žalovaného v druhom rade, dňa 27.6.2003 samotný žalovaný v 2.

rade, od vtedy mali teda informácie - indície, vo veci spôsobilé vyvolať u neho do tejto doby oprávneného
držiteľa (žalovaného v 2.rade) pochybnosti o vlastníctve k spornej veci. Či touto konkrétnou udalosťou
došlo k vzniku pochybnosti o oprávnenosti držby a nadobudnutie vlastníctva vydržaním, je naďalej
sporné. Súd však prihliadol k dobrej viere žalovaného v 2.rade (teda nie k oprávnenej držbe) v čase
kúpy predmetných nehnuteľností. Zohľadnil, že žalovaný v 2. rade prostredníctvom svojho otca reagoval

na riadne zverejnený inzerát, pri kúpe vychádzal z údajov vedených v katastri nehnuteľnosti, žalobkyňa
hoci splnila dlh, ako to vyplynulo z výsledkov trestného konania dňa 16.7.2000, nehnuteľnosti boli na
žalovaného v 2. rade prevedené žalovaným v 1.rade až 18.9.2001, teda viac ako rok sa nedomáhala,
prípadne prostredníctvom súdu, uloženia povinnosti žalovanému v 1.rade, spočívajúceho v zákaze
nakladať s nehnuteľnosťou a takýto stav ponechala aj nasledujúcich 13 rokov, hoci sa viedlo trestné

konanie. Týchto 13 rokov sa nedomáhala predmetnej nehnuteľnosti, ani žalovaných v 2. a 3.rade
nekontaktovala a v súčasnosti si uplatňuje svoje práva hoci žalovaní v 2. a 3.rade nemali žiaden podiel
na konaní žalovaného v 1. rade a koniec koncov, ani na nekonaní samotnej žalobkyne a ani, ako uviedli,
ani na jej „riskantnom záväzkovom vzťahu so žalovaným v 1.rade“.
5. Poukázal na ust. § 34, § 37, ods. 1,2, § 39, § 46, ods. 1,2, § 47, ods. 1, 2 OZ.

6. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 150 O.s.p. tak, že z dôvodov hodných
osobitného zreteľa nepriznal úspešným žalovaným právo na náhradu konania.
Obsah odvolania žalobkyne
7. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby
odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní ďalej

uviedla, že žalovaný v 1. rade mal síce zabezpečovacie právo k uvedenej nehnuteľností, avšak bez jej
súhlasu po splnení dlhu, na ktoré bolo toto zabezpečovacie právo uložené, ho predal žalovaným v 2. a
3. rade, čím konal v rozpore so zákonom, pretože išlo o absolútne neplatný právny úkony. V dôsledku
tohto absolútne neplatného úkonu, ako aj z titulu podvodu podala na S. I. podnet na začatie trestnéhostíhania, kde rozsudkom Okresného súdu Prešov v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov, sp.zn.
1T 79/2004 a 2To 4/2014 bol žalovaný v 1. rade uznaný za vinného z trestného činu podvodu z dôvodu,
že nebol oprávnený realizovať výkon práva predajom hnuteľných vecí. Súd sa nevyporiadal práve s

touto absolútnou neplatnosťou právneho úkonu, poukázal iba na ustanovenie § 80 OSP, že žalobkyňa
nemá splnené podmienky pre uplatnenie takejto žaloby z dôvodu naliehavostí právneho úkonu. Pokiaľ
ide o samotné zabezpečovacie právo, s týmto sa súd nedostatočne vyporiadal a vyhodnotil ho, že ide
o 10 ročnú lehotu, a preto odporcovia majú z titulu nárok na túto nehnuteľnosť. Nie je pravdou, aby
mohli mať nárok na túto nehnuteľnosť z titulu vydržania, pretože mali vedomosť o tom, že bol podaný

podnet na začatie trestného stíhania, teda neboli dobromyseľní, keď túto nehnuteľnosť kúpili, lebo boli
vypočúvaní aj na polícii. Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva dochádza iba k dočasnému
prevodu vlastníckeho práva v zmysle § 553 OZ, pričom veriteľovi sa týmto ustanovením alebo obsahom
dočasného prevodu vlastníckeho práva zabraňuje nakladať s vecou ako bežnému vlastníkovi, ktorého
vlastnícke právo nie je obmedzené. Vlastnícke právo sa nepremlčuje a neprepadá, keďže išlo o dočasný
charakter prevodu vlastníckeho práva, čo bolo vyznačené aj v katastri nehnuteľností a odporcovia v

2. a 3. rade mali o tom vedomosť. Súd sa mal vyporiadať s otázkou absolútnej neplatnosti právneho
úkonu, čo z jeho odôvodnenia absolútne nevyplýva. Pri zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti
prechádza uspokojením zabezpečenej pohľadávky späť na toho, kto ho previedol, teda od veriteľa ani
od dlžníka sa nevyžaduje vykonať právny úkon smerujúci k prevodu práva k nehnuteľnosti, keďže k
spätnému prevodu dochádza priamo zo zákona. Keďže žalovaný v 1. rade nehnuteľnosť previedol ešte

pred tým, než kataster stihol urobiť túto zmenu, došlo k podvodu, a preto všetky zmluvy, ktoré boli
následne urobené, sú zo zákona neplatné.
8. Žalovaní v 2. a 3. rade navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Vo svojom písomnom vyjadrení
odmietli spochybňovanie dobromyseľnosti žalovaného v 2. rade a žalovaného v 3. rade len preto, lebo
žalovaný v 2. rade mal byť k veci vypočutý pred orgánom činným v trestnom konaní. Otázky, ktoré

vyšetrovateľ zadával nijako nenasvedčovali tomu, že by bolo vlastnícke právo žalovaného v 2. rade
spochybnené, preto sa žalovaný v 2. rade dôvodne domnieval, že je vlastníkom. Od predmetného
výsluchunebolsoskutočnosťamidôležitýmipretrestnékonaniežalovanýv2.radenijakokonfrontovaný,
užíval svoju nehnuteľnosť pokojne a dobromyseľne. To platí aj pre žalovaného v 3. rade. Ochrana dobrej
viery nadobúdateľa v tomto zmysle prekonáva princíp nemo plus iuris.

Hodnotenie odvolacieho súdu.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1
a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v jeho napadnutých častiach, ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia

pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k
záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
10. Žalobkyňa namieta, že súd sa nevysporiadal s otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu,
ktorým bez súhlasu žalobkyne v čase po splnení dlhu previedol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti

na žalovaného v 2.rade, čím konal v rozpore sov zákonom, a teda takýto právny úkon je absolútne
neplatný. K tejto odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorý ustálil a právne uzavrel, že žalovaný v 1. rade nemohol nadobudnúť vlastníctvo k
predmetným nehnuteľnostiam, a teda ich ako nevlastník nemohol previesť na žalovaného v 2. rade s
poukazom na záver o nedovolenosti takého právneho úkonu. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že

právny úkon, ktorým žalovaný v 1. rade previedol vlastnícke právo na žalovaného v 2. rade je absolútne
neplatnýpodľa§39OZ. Odvolacísúdsastýmtoprávnymzáveromakoajjehoodôvodnením stotožňuje.
11. Ďalšia odvolacia námietka smeruje proti záveru súdu o nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam žalovanými v 2. a 3. rade titulom vydržania. Žalobkyňa má za to, že vzhľadom k tomu,
že žalovaní v 2. a 3. rade mali vedomosť o trestnom stíhaní, boli vypočúvaní na polícii nie je možný záver

o ich dobromyseľnosti. Súd svoju úvahu o zamietnutí žaloby oprel o záver o dobrej viere žalovaného v 2.
radeprinadobudnutívlastníckehoprávakspornejnehnuteľnosti.Zohľadnilpritomokolnosť,žežalovaný
v 2. rade prostredníctvom svojho otca reagoval na riadne zverejnený inzerát, pri kúpe vychádzal z údajov
vedených v katastri nehnuteľností a taktiež okolnosť, že žalobkyňa sa ani po uplynutí viac ako jedného
roka nedomáhala uloženia súdneho zákazu nakladať s nehnuteľnosťou žalovanému v 1. rade a takýto

stav ponechala aj nasledujúcich 13 rokov.
12. Nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka na základe dobrej viery
nadobúdateľa v správnosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností prelamuje zásadu nemo plus
iuris ad alium trasferre potest quam ipse habet. Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecnýspôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej
viery nadobúdateľa. Pri posúdení sporu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobudnutej od
nevlastníka dochádza k stretu vlastníckeho práva a práva na ochranu dobrej viery nadobúdateľa. Touto

otázkou sa vo viacerých prípadoch zaoberal Ústavný súd SR, Najvyšší súd SR ako aj právna veda.
Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo
pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na
základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp
ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v

demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo
plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než
koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť
na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie
základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má
niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť

o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom
správnom (katastrálnom) konaní. (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015)
V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného
vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou
dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že

nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 2. 10. 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi
prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne
okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich
dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O

dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú
možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z
hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu,
ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 71/2011)

Pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná dobromyseľnosť
nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti, s ktorým
je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá viera
nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za
následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého

mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti je absolútne
neplatný. ( Fečík, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 878)
13. Podľa názoru odvolacieho súdu je záver súdu o dobrej viere žalovaného v 2. rade pri nadobudnutí
vlastníckeho práva od nevlastníka predčasný a nedostatočne odôvodnený. Tento záver nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní. V súlade s citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, dobrá viera
v prípade prijatia záveru o potrebe prelomenia zásady nemo plus iuris musí byť hodnotená veľmi
prísne. Je nevyhnutné dôsledné preukázanie, že nadobúdateľ ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti
nemal, resp. nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že predávajúci nie je vlastníkom. Z vykonaného
dokazovania vyplýva, že žalovaný v 2. rade, zastúpený JUDr. Václavom Loumom (otcom), kúpnou

zmluvou z 14.9.2001 ( č.l. 154), nadobudol sporné nehnuteľnosti od predávajúceho - žalovaného
v 1. rade za kúpnu cenu 1.991,64 Eur ( 60.000,-Sk). Ako to vyplýva z čl. III. zmluvy, kúpna cena
nezodpovedala znaleckému posudku znalca G.. P. G. z 2.1.2000, č. 001/2000. Okolnosti uzavretia
predmetnej kúpnej zmluvy sú opísané v pripojenom trestnom spise. Svedok U.. Q. D. dňa 14.5.2003
uviedol, že niekedy v mesiaci august sa rozhodol na tento reagovať a bližšie podrobnosti ohľadne

nehnuteľnosti zisťoval na Obecnom úrade v Geraltove. Prevádzaná nehnuteľnosť vlastnícky patrila
podľa výpisu z listu vlastníctva žalovanému v 1.rade a on neskúmal, akým spôsobom predmetné
nehnuteľnosti nadobudol. Dňa 27.6.2003 žalovaný v 2.rade uviedol, že pre odstup času si nespomenul
na bližšie okolnosti. Žalovaní v 2. a 3. rade vo svojej obrane v konaní sa obmedzujú na konštatovanie,
že sporné nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere od predávajúceho, ktorému vlastnícke právo svedčalo

na základe údajov v katastri nehnuteľností. Samotná skutočnosť, že predávajúci bol zapísaný ako
vlastník nehnuteľnosti nie je spôsobilá bez ďalšieho založiť dobrú vieru (presvedčenie) kupujúceho,
že predávajúcemu svedčí aj platný právny titul, na základe ktorého je jeho vlastnícke právo v
evidencii nehnuteľností zapísané. Pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od neho požadovať, je nutnézahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej
obozretnosti) k presvedčeniu, že predávajúci v čase predaja disponoval platným nadobúdacím
vlastníckym titulom. Takouto skutočnosťou bezpochyby je aj zisťovanie histórie vlastníckych vzťahov

ku kupovanej nehnuteľnosti, obzvlášť za situácie, ak je predávajúcim záložňa, ktorá v čase prevodu
je zapísaným vlastníkom len veľmi krátku dobu v trvaní približne jedného roka. Odvolací súd dáva do
pozornosti skutočnosť, že dohodnutá kúpna cena 1.991,64 Eur (60.000-Sk) bola výrazne nižšia než
trhová cena ( viď čl .6 - odôvodnenie rozsudku 1 T 79/04-510 na strane 8, podľa ktorého bola žalobkyni
spôsobená škoda najmenej 6.224,85 Eur (187.530,-Sk) vyčíslená znalcom G.. G.). Žalovaný v 2. rade

v konaní tvrdí, že o tom, že je nehnuteľnosť na predaj sa dozvedel prostredníctvom otca na základe
inzerátu v novinách a od starostky obce Geraltov - N.. Je dôvodné predpokladať, že starostka obce
mala vedomosť o histórii vlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obci a žalovaný v 2.
rade ako kupujúci mal možnosť tieto informácie získať. Všetky tieto skutkové okolnosti prejednávanej
veci vedú odvolací súd k záveru o nesplnení kritérií priemernej obozretnosti kupujúceho a predčasnosti
záveru súdu o poskytnutí ochrany žalovaným z titulu ich dobrej viery pri nadobudnutí vlastníckeho práva

a zamietnutí žaloby.
14. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389, ods. 1, písm. c) C.s.p. zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
15. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu doplniť dokazovanie a vyhodnotiť naplnenie, resp.
nenaplnenie dobrej viery žalovaného v 2. rade ako nadobúdateľa s ohľadom na všetky okolnosti prípadu,

ktoré vzhľadom na povahu veci musia byť mimoriadne a založené na objektívnych skutočnostiach
(nepostačí napr. neoverené tvrdenie o tom, že o tom, že je nehnuteľnosť na predaj sa žalovaný v 2.
rade dozvedel z inzerátu). Na druhej strane je potrebné dôsledne preskúmať a vyhodnotiť aj dôvody,
pre ktoré žalobkyňa nevynaložila väčšie úsilie na ochranu svojich práv. V prípade nemožnosti záveru
o dobrej viere žalovaného v 2. rade pri nadobudnutí vlastníckeho práva nad akúkoľvek pochybnosť, sa

súd bude zaoberať oprávnenou držbou žalovaných a ich možnému nadobudnutiu vlastníckeho práva
vydržaním. V tejto súvislosti súd dôsledne preskúma a vyhodnotí účasť žalovaných v trestnom konaní,
ich vedomosť o predmete trestného konania a jej vplyv na dobromyseľnosť ich držby. Súd svoju úvahu,
ktorou sa bude riadiť, náležite odôvodní. Jeho rozhodnutie musí zodpovedať zákonným kritériám podľa
§ 220, ods. 2 C.s.p.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd podľa § 396, ods. 3 C.s.p.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).