Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. november 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/47/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313204003
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8313204003.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting s.r.o., so sídlom Nagano Office
Center, K červenému dvoru 3269/25a, 130 00 Praha 3, Česká republika, IČO: 264 29 705, právne
zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti odporcovi:
Y. W., trvale bytom Y. XXXX/XX, F., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778,
právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie
518 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
18C/128/2013-27 zo dňa 8.7.2013, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh na uplatnenie pohľadávky (na tlačive A) podľa
čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu a s cezhraničným charakterom - sídlo navrhovateľa v ČR.
Ako dôvod uviedol, že navrhovateľ odôvodnil svoj nárok v bode 8.1 tlačila A tým, že je indosatárom,
t.j. nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca na zmenkovú sumu uvedenú v
zmenke, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku. Indosovaná zmenka je vista zmenkou
opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Za miesto splatenia bolo
určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa - POHOTOVOSŤ, s.r.o. (indosant). V bode 8.2 tlačiva A
navrhovateľ uviedol ako písomné dôkazy na podporu svojej pohľadávky originál zmenky, splnomocnenie
pre právneho zástupcu, výpis z Obchodného registra navrhovateľa a osvedčenie na registráciu na daň
z pridanej hodnoty. Súd vyzval navrhovateľa tlačivom B podľa čl. 4 bod 4 na konkrétne doplnenie, resp.
opravu konkrétnych častí - oddielov tlačiva A - návrhu na uplatnenie pohľadávky v lehote do 31. 5. 2013.
Konkrétne vyzval navrhovateľa: „V oddiele 8.1. je potrebné uviesť: Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z
05. 04. 1993 je súd povinný z úradnej povinnosti skúmať v každom konaní, či sa nejedná o spotrebiteľský
vzťah, a to za účelom zabezpečenia právnej ochrany spotrebiteľa. Z tohto dôvodu je potrebné, aby ste
súdu uviedli konkrétny právny titul, na základe ktorého bola zmenka vystavená a vyplnená (zmluva alebo
iný) s uvedením prvotného právneho vzťahu medzi pôvodnými účastníkmi konania. Len tak môže súd
zistiť, či sa jedná o spotrebiteľský alebo iný právny vzťah, a teda aké právo sa má na daný spor použiť,
pričom to má význam aj na určenie miestnej a vecnej príslušnosti súdu. Z toho dôvodu je potrebné,
aby ste zaslali súdu ako prílohu návrhu aj právny titul, na základe ktorého bola zmenka vystavená a
vyplnená (zmluva alebo iný právny
titul).“ Zároveň v tomto tlačive B bol navrhovateľ poučený, že ak návrh nedoplní, resp. neopraví v
uvedenej lehote, súd návrh zamietne. Navrhovateľ reagoval na túto žiadosť súdu odpoveďou, v ktorej
uviedol: že ako navrhovateľ poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie o uplatnenej
pohľadávke, ktorá je založená na zmenkových nárokoch vyplývajúcich z platnej zmenky. Navrhovateľ
predložil originál zmenky. Zmenkové informácie preniesol navrhovateľ presne do návrhu, a preto
neostáva z jeho strany čo doplniť alebo opraviť. Navrhovateľ si uplatňuje majetkové práva zo zmenky a

nie z pohľadávky. Navrhovateľ disponuje len indosovanou zmenkou a nemá k dispozície iné primerané
a presné údaje alebo listiny, ktoré súd vyžaduje. Zmenka obsahuje všetky dostatočne jasne a primerané
informácie o vyčíslenej pohľadávke, ktorú uplatňuje. Prípustnosť uplatneného nároku je daná platnosťou
zmenky. Doplnenie alebo oprava tlačiva na uplatnenie pohľadávky preto nesúvisí s prípustnosťou
uplatneného nároku. Príslušnosť súdu v tejto veci vyplýva priamo z Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 861/2007 a príslušnosti okresného súdu v Slovenskej republike, pretože sa jedná o
drobný spor, hoci sa týka zmenky. Podľa súdu existuje v rámci Európskej únie tzv. spotrebiteľské právo,
ktorého účelom je predovšetkým zabezpečenie ochrany spotrebiteľa nastolením reálnej, nielen formálnej
rovnosti účastníkov. Súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania je povinný ex offo, t.j. z
úradnej povinností skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda, či sa na
konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva, a to za vyššie uvedeným účelom
Z výpisu z Obchodného registra obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava, t.j. prvého
zmenkového veriteľa a indosanta vyplýva, že do predmetu jej činnosti patrí aj poskytovanie úverov z
vlastných zdrojov. Preto súd musel aj v tomto konaní za účelom zistenia, či sa nejedná o spotrebiteľské
právne vzťahy, vyzvať navrhovateľa na tlačive B na opravu, resp. doplnenie Návrhu. Navrhovateľ túto
výzvu neakceptoval, uvedené skutočnosti neuviedol, tlačivo nedoplnil a nedoložil ani listinné dôkazy, na
ktoré ho súd vyzval. Z tohto dôvodu súd návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 bod 4 Nariadenia
zamietol. Čl. 3 ods. 1.3 Smernice Rady 93/13/EHS ukladá súdu povinnosť skúmať prípadnú nekalú
podmienku vzhľadom na cieľ stanovený v čl. 6 Smernice. Podľa aktuálneho Zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 129/2010 Z.z., a to § 17 ods. 3 a § 24 sú zmenky v spotrebiteľskom práve ako zabezpečovací
inštitút zakázané. Dohody o zmenkách v spotrebiteľských vzťahoch však môžu byť považované aj
pred týmto zákazom za absolútne neplatné, a to pre rozpor s dobrými mravmi, t.j. § 3 Občianskeho
zákonníka alebo ako neprijateľné zmluvné podmienky podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z
európskych právnych noriem, ako aj vnútroštátnych právnych noriem na ochranu spotrebiteľa vyplýva
súdom vykonávať ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktnú kontrolu
zmlúv (§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré
zhoršujú kvalitu života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej Smernice Rady 93/13/EHS, t.j. postarať sa, aby
spotrebiteľom neprijateľné klauzuly - neprijateľné podmienky - nevznikali. Tým, že navrhovateľ ani po
výzve súdu nedoplnil svoj návrh na uplatnenie pohľadávky a nedoložil dôkazy, tak ako bol vyzvaný a
poučený, spôsobil, že nie je možné objektívne zistiť, či sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský
právny vzťah, ako to naznačuje doložená zmenka a jej prvotný zmenkový veriteľ POHOTOVOSŤ s.r.o..
Preto súd nemôže posúdiť prípadne neprijateľné podmienky, ktoré sú absolútne neplatné a
nemôže zistiť, či sa nemali použiť ustanovenia o spotrebiteľskom práve. Podľa rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ zo 16. 11. 2010 práve vo veci POHOTOVOSŤ s.r.o. C-76/10 bolo rozhodnuté, že vnútroštátny
súd má v každom štádiu konania aj bez návrhu posúdiť nekalé povahy sankcií obsiahnutých v zmluve
o úvere, ak má súd k tomuto účelu k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave.
Súd poukázal aj na list Európskej komisie z 25. 4. 2013 pod č. 2012/4165, Vec: Výzva - Porušenie,
ktorý bol zaslaný Slovenskej republike práve z dôvodu upozornenia zo strany EK, že SR pravdepodobne
dôsledne nedodržuje spotrebiteľské právo EÚ. V tomto liste sa dokonca výslovne uvádza práve
obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o.. Okrem iného sa vo výzve uvádza: „Obchodníci vyplňujú do
blankozmeniek svoju nárokovanú sumu, hoci to právne predpisy o spotrebiteľských úveroch nedovoľujú
a napriek skutočnosti, že tieto pohľadávky nemajú oporu v právnych predpisoch a sú založené na
nekalých podmienkach. Rozhodcovské súdy však vynášajú rozsudky aj na základe týchto zmeniek“.
Uvedené právne úpravy sú kogentného charakteru a majú za následok nielen povinnosť pre súdy, ale
aj povinnosť pre navrhovateľa doložiť pri svojom návrhu na začatie konania všetky dôkazy a uviesť
všetky skutočnosti, tak aby bolo možno posúdiť, či sa jedná o spotrebiteľský alebo nespotrebiteľský
vzťah. Ak je na to navrhovateľ vyzvaný súdom a uvedené nedostatky v lehote neodstráni, súd nemá
inú možnosť, len jeho návrh zamietnuť. Z údajov na zmenke vyplýva, že v týchto pohľadávkach sa
jedná o úvery, resp. pôžičky poskytnuté veriteľom, a to POHOTOVOSŤ s.r.o., ktorý je uvedený na
zmenky ako prvý zmenkový veriteľ, kde sú uvedené dohody o zabezpečení spotrebiteľského záväzku
práve zmenkou. Preto má súd právo skúmať aj prvotný právny vzťah a uvedenú dohodu o zmenke,
na základe ktorej bola zmenka vystavená, či sa nejedná o nekalú praktiku, resp. neprijateľnú zmluvnú
podmienku, resp. o rozpor s dobrými mravmi, t.j. o absolútne neplatné dojednanie, ktoré nepožíva právnu
ochranu. Súd poukázal aj na nemecký rozsudok Z 1965, podľa ktorého, ak bola zmenka prevedená na
iný subjekt a pritom jestvujú indície, že zmenka zabezpečovala úver alebo pôžičku pre spotrebiteľa (čo je
aj tento prípad, pretože to vyplýva z činnosti súdu, ako aj zo samotnej zmenky doloženej navrhovateľom,
že prvotný zmenkový veriteľ POHOTOVOŤ s.r.o. má v predmete činnosti poskytovanie úverov), nie
je možné poskytnúť ochranu navrhovateľovi, lebo aj nový zmenkový veriteľ, t.j. navrhovateľ si mal

preskúmať v súlade so spotrebiteľským právom, či zmenka zabezpečovala spotrebiteľský úver a hlavne
z dôvodu, že nadobudol tieto zmenky od subjektov, o ktorých je všeobecne známe, že predmetom
ich činnosti je poskytovanie úverov alebo pôžičiek. V zmysle čl. 19 Nariadenia použije sa vnútroštátna
úprava procesného práva, ak niečo nie je upravené v tomto Nariadení. V Nariadení nie je uvedené,
akou formou rozhodnutia (rozsudok, uznesenie) rozhoduje súd ak zamieta návrh podľa čl. 4 bod 4 a
O.s.p. nepozná také zamietnutie návrhu. Preto O.s.p. ani nestanovuje formu rozhodnutia, akou sa má
rozhodnúť. Najbližšie v O.s.p. je úprava podľa § 43, kde súd návrh na začatie konania odmietne (nie
zamietne), ak navrhovateľ ani v lehote stanovenej súdom neodstráni vady návrhu, na čo ho súd vyzve
uznesením. V takom prípade sa rozhoduje o odmietnutí návrhu uznesením. Keďže v Nariadení ani
v O.s.p. nie je stanovená forma rozhodnutia pri zamietnutí návrhu podľa čl. 4 bod 4 Nariadenia, súd
rozhodol rozsudkom podľa § 152 O.s.p. a vzhľadom na bod (26) v Preambule Nariadenia pripustil voči
rozsudku opravný prostriedok - odvolanie, a to podľa § 201 a násl. O.s.p. O trovách konania účastníkov
a vedľajšieho účastníka súd nerozhodoval. Podľa Nariadenia sa odporcovi v tomto štádiu nedoručuje ani
tlačivo A - Návrh na uplatnenie pohľadávky zo strany navrhovateľa, ani tlačivo B - Výzva na odstránenie
nedostatkov, ani odpoveď navrhovateľa a ani rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu. Preto súd nezaslal
uvedené listiny ani odporcovi a ani vedľajšiemu účastníkovi. V tomto štádiu rozhodovania odporcovi ani
vedľajšiemu účastníkovi nemohli vzniknúť účelne vynaložené trovy. V poučení o opravnom prostriedku
súd pripustil proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia
rozsudku.

V takto stanovenej odvolacej lehote podal odvolanie proti rozsudku navrhovateľ. Navrhol rozsudok
zmeniť a návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať navrhovateľovi náhradu
trov odvolacieho konania. Ako dôvod uviedol, že nie je prípustné, aby súd vyzýval navrhovateľa na
doplnenie, či opravu návrhu, ktorá nie je pre prejednávanú vec relevantná a splnením takejto výzvy
podmieňoval ďalší postup v konaní. Ak súd na základe nedoplnenia právne irelevantnej požiadavky
(pričom irelevantnosť bola zo strany navrhovateľa v jeho odpovedi vysvetlená) dôjde k zamietnutiu
návrhu, ide o odňatie možnosti konať pred súdom. Navrhovateľ nemá vedomosť o iných vzťahoch
medzi pôvodným vlastníkom zmenky a vystaviteľom zmenky (v tomto konaní odporcom). Navrhovateľ
je vlastníkom cenného papiera (má len zmenku), ktorý nadobudol na základe indosamentu. Žiadne iné
informácie či dokumenty navrhovateľ k zmenke nemá a v zmysle platného poriadku ani nepotrebuje
mať na to, aby mohol uplatňovať práva s týmto cenným papierom spojené. Požadovanie iných
dokumentov, ako originálu zmenky pri uplatňovaní zmenkového nároku, predovšetkým pri uplatňovaní
nároku zo strany indosatára, je neprípustné a nezákonné. V súlade s konštantnou judikatúrou českých
a slovenských súdov (najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/3/2008 zo dňa 22. 10.
2008 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. 8. 2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000) je zmenka
samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať či podmieňovať
inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Navrhovateľ
zásadne nesúhlasí s tým, že súd je v tomto konaní oprávnený z úradnej povinnosti skúmať, či ide o
spotrebiteľský vzťah. Vzhľadom na to, že súd neuvádza žiadne konkrétne argumenty, rozhodnutie súdu
je potrebné považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo predstavuje zásadu
práva na spravodlivý súdny proces a inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Súd má povinnosť svoje rozhodnutie odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.) spôsobom zakotveným v ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p. Právny poriadok neumožňuje súdu preskúmavať a na prejednávanú vec vzťahovať
zmluvné vzťahy, ktoré s danou vecou nesúvisia a nemôžu súvisieť. Súd však rozsah podľa neho
významných skutočností rozširuje svojvoľne bez návrhov účastníkov, čím porušuje kontradiktórnosť
súdneho procesu. Súd sa má riadiť kontradiktórnym princípom, avšak na základe odôvodnenia rozsudku
je zrejmé v prípadoch vhodných pre rozhodnutie súdu túto zásadu v neprospech navrhovateľa
opomenúť. Navrhovateľ skutočnosti o existencii iného vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a
odporcom vôbec netvrdil, teda nebol nositeľom dôkazného bremena. Súd si sám vytvoril pochybnosť
(nie reálny poznatok z vykonaného dokazovania, ale čistý, ničím nepodložený dohad) o tom, že by
medzi predchádzajúcim majiteľom zmenky (ktorý ani nie je účastníkom tohto súdneho konania) a
odporcom mohol existovať iný záväzkový vzťah, než aký je predmetom tohto súdneho konania. Súd
teda vykonštruoval tvrdenie, ktoré žiadal, aby navrhovateľ preukázal. Súd v sporovom konaní môže
svoje rozhodnutie zakladať len na takých tvrdeniach, ktoré sú produkované účastníkmi konania a
nie na tvrdeniach, ktorých pôvodcu nachádza v iných konaniach. Pokiaľ existuje dôkazná povinnosť
súdu vo vzťahu k súdom tvrdeným skutočnostiam. Ak súd svoje tvrdenie nepreukázal (súd uvádza,
že objektívne nebolo možné posúdiť, či ide o spotrebiteľský vzťah), neuniesol dôkazné bremeno a

nemôže na tomto základe založiť svoje rozhodnutie. Uvedená konštrukcia je samozrejme absurdná,
pretože súd nie je účastníkom konania, nemá povinnosť, ale ani oprávnenie kreovať skutkové tvrdenia
a má len limitované oprávnenie vo vzťahu k rozsahu dokazovania. Súd zjavne a zreteľne
porušil kontradiktórnosť súdneho procesu a presiahol svoju právomoc. Súd ignoroval ust. § 17 ZZŠ,
z ktorého vyplýva, že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky
voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak
v sporovom konaní nemôže činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. Z ust. § 17 zák.
č. 191/1950 Zb. síce vyplýva, že kto je žalovaný (povinný) zo zmenky, môže vznášať (robiť) proti
zmenkovému nároku určité námietky, je však na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal.
Dôkazné bremeno teda spočíva na odporcovi (povinnom) a nie na navrhovateľovi (oprávnenom). Pokiaľ
povinný dôkazné bremeno neunesie, bude nútený podľa zmenky plniť. Pri kauzálnych námietkach
nie je možné prenesenie dôkazného bremena z odporcu (povinného) na navrhovateľa (oprávneného).
Je ešte prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak
námietka musí byť vznesená zo strany odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba (proti vôli
odporcu) prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter a
preto v záujme zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený odporcu na ne ani upozorniť. V danom
prípade súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5 ods. 1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia
o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré
nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vykonané bez návrhu. Napriek tomu,
že súd uviedol, že nevie určiť, či ide o spotrebiteľský vzťah, celé právne posúdenie veci vychádza z
toho, že právny vzťah medzi účastníkmi je spotrebiteľským vzťahom. Súd tak v rozhodnutí vychádza z
nepreukázanej skutočnosti. Rozhodnutie súdu nie je možné založiť na dohadoch. Odporca mohol na
základe čl. 5 ods. 3, ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak však neurobil, museli
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta prvá
in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu
kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne
konanie. Súd nesúhlasil s názorom navrhovateľa, že významnou pre konanie je výlučne zmenka, a to
s odôvodnením, že toto tvrdenie navrhovateľa je v rozpore so spotrebiteľským právom. Súd poukázal
na predpisy európskeho i vnútroštátneho spotrebiteľského práva, avšak zo žiadnych ustanovení
(citovaných či necitovaných) súdom tvrdený rozpor nevyplýva. Tvrdenie súdu je tak opäť fabulované,
ničím nepodložené a neodôvodnené. Súd predovšetkým ignoroval ust. § 17 ZZŠ, z ktorého jednoznačne
vyplýva, že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi
zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Je síce prípustné za určitých
okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi (teda prípustné by mohlo byť zaoberanie
sa vzťahom medzi pôvodným majiteľom zmenky a odporcom), avšak námietka musí byť vznesená zo
strany odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich
tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal súd a suploval aktivitu odporcu.
V odôvodnení rozhodnutia súd poukazuje na rozhodnutie nemeckého Najvyššieho súdu z roku 1965.
Obsah tohto rozhodnutia mu nie je známy a toto rozhodnutie nie je dostupné. V období jeho vzniku
prakticky neexistovalo európske spotrebiteľské právo, na ktorom súd založil svoje rozhodnutie. Zrejme
ide o prekonaný a ojedinelý názor, z ktorého nie je možné vychádzať. Akékoľvek rozhodnutie
nemeckého Najvyššieho súdu nemôže negovať aplikáciu platnej právnej úpravy, ktorá je súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky (zák. č. 191/1950 Zb.). Záveru súdu o prelomení abstraktnosti
zmenky, ktorý vyplýva z takmer 50-ročného rozhodnutia nemeckého Najvyššieho súdu priamo odporuje
záver Najvyššieho súdu SR v rozsudku 5Obo/3/2008 zo dňa 22. 10. 2008, kde sa uvádza: „Z povahy
zmenky ako abstraktného a nesporného záväzku vyplýva ...“. Taktiež je možné poukázať aj na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. 8. 2002 sp. z. 25Cdo/1839/2000. Vzhľadom na to, že Najvyšší súd ČR
pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec.
Vyplýva z neho jednoznačná nesprávnosť právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom. Zmenkový
záväzok je priamy, bezpodmienečný, nesporný, abstraktný a samostatný záväzok, celkom nezávislý aj
od zabezpečovanej pohľadávky. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd nemôže od navrhovateľa
požadovať preukázanie vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a odporcom, pretože ide o celkom
odlišný právny vzťah, než aký je predmetom tohto súdneho konania. Žiadosť súdu na doplnenie návrhu
tak bola celkom neopodstatnená a ak navrhovateľ požadované dokumenty nedoplnil, nemohlo dôjsť k
zamietnutiu návrhu podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007. V tomto súdnom konaní
navyše nemal vystupovať vedľajší účastník. Konanie je európskym konaním a je právne regulovaný

Nariadením č. 861/2007. Procesný postup súdu a strán je upravený označeným Nariadením, a to
odlišne od vnútroštátnej úpravy. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu nepripúšťa
vedľajšie účastníctvo. Právna regulácia Nariadenia obsiahnutá v čl. 4 a 5 vedľajšie účastníctvo nepozná
a pripúšťa aplikáciu procesných pravidiel zakotvených v O.s.p. len výnimočne, a to vtedy, ak sa explicitne
ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným procesným právom uplatniteľným v členskom štáte.
Konajúci súd nepsotupoval podľa procesných pravidiel označeného Nariadenia a aplikoval prednostne
vnútroštátne právo. Navrhovateľ žiadal, aby bolo rešpektované jeho právo na spravodlivý proces a
upozornil na možnosť vzniku škody na jeho strane v dôsledku nesprávneho úradného postupu.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce
bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p., zákon č. 99/1963 Z.z. Občiansky súdny poriadok; ďalej
len ,,O.s.p.“) a dospel k záveru, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

V predmetnej veci ide o uplatnenie práva zo zmenky. Zmenka je cenným papierom o samostatnom
abstraktnom záväzku. Po indosácii zmenky nový majiteľ zmenky na to, aby uplatnil práva zo zmenky,
nie je odkázaný na preukazovanie skutočností súvisiacich s pôvodným právnym vzťahom, z ktorého
zmenka vznikla (porov. rozsudok NS SR z 22.10.2008 č.k. 5Obo 3/2008).

Podľa § 17 zákona č.191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový ,,kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť
majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým
majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka“.

Prvostupňový súd bol preto nedôsledný, ak vyžadoval od navrhovateľa dôkazy, ktorými navrhovateľ
nedisponuje a rozsudok založil výlučne na nepredložení dôkazu o podstate právneho vzťahu, z ktorého
zmenka vznikla.

V tomto smere je odvolací dôvod opodstatnený. Odvolací súd sa však stotožňuje s prvostupňovým
súdom v tom, že relevanciu má otázka, či predmetná zmenka vznikla zo spotrebiteľskej zmluvy. V tejto
otázke zostal skutkový stav v rozpore s princípmi súkromného spotrebiteľského práva nezistený.

Vzhľadom na to neboli splnené podmienky na iné ako kasačné rozhodnutie, pretože prvostupňový
súd pre nesprávne právne posúdenie veci (nepoužil správny predpis) nedostatočne zistil skutkový stav
(§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Odvolací súd z uvedeného dôvodu zrušil rozsudok a vec sa vracia
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Úlohou prvostupňového súdu bude inak ako od navrhovateľa zadovážiť zmluvu, ktorá bola základom
pre vystavenie zmenky. Číslo zmluvy je na zmenke. Zmluvu je možné zadovážiť viacerými spôsobmi,
najmä od pôvodného veriteľa (POHOTOVOSŤ, s.r.o.), od odporcu, ale najhospodárnejšie zo spisu
z exekučného oddelenia. Zdá sa totiž, že predmetnému sporu predchádzalo exekučné konanie na
základe rozhodcovského rozsudku založeného na rozhodcovskej doložke upravenej v zmluve.

Ďalej bude úlohou prvostupňového súdu zistiť, či vzťah, z ktorého vznikla zmenka, je vzťahom medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Javí sa, že v prípade, ak nejde o spotrebiteľskú zmluvu a súd nezistí
neplatnosť zmenky, nemal by existovať dôvod návrhu nevyhovieť s tým, že prípadné právo odporcu
proti pôvodnému veriteľovi na náhradu škody nie je dotknuté.

Ak však zmenka vznikla zo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, vzniká otázka, či zmenka a jej
indosácia nadmerne nesťažili, ba dokonca či neznemožnili spotrebiteľovi presadiť vlastné spotrebiteľské
práva, vrátane práva na ex offo súdnu ochranu (porov. rozsudok súdneho dvora v spojených prípadoch
C-240/98 až C-244/98). Zmenka totiž objektívne znamená výrazné sťaženie práv vystaviteľa zmenky
(napr. sťažené uplatňovanie kauzálnych námietok, prísna lehota na námietky, právo veriteľa na
vyplnenie blanko zmenky). Po indosácii zmenky sa právne postavenie vystaviteľa zmenky vzniknutej
zo spotrebiteľskej zmluvy ešte viac sťažuje, ak nie je priamo až znemožnené.

Konštatovať právny názor, ktorý očakáva vo svojich dôsledkoch navrhovateľ, a to aby sa nereflektovalo
na čl. 6 ods. 1 smernice je problematické. Inými slovami povedané, odvolací súd odmieta názor, podľa

ktorého sa má odoprieť spotrebiteľovi ochrana podľa unijného práva pred neprijateľnými podmienkami
len preto, že sa vymáha plnenie z indosovanej zmenky.

V obdobnej veci Okresného súdu Humenné (sp. zn. 18C 185/2013) sa napríklad zistilo, že dodávateľ
spotrebiteľských úverov spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. zmluvou č 805700014 poskytla spotrebiteľský
úver 500,- Eur bez toho, aby zmluva obsahovala údaj RPMN. Správne by sa preto nemali vymáhať
úroky ani poplatky (§ 9 ods. 9 zák. č. 129/2010 Z.z., tiež uznesenie C-76/10). Exekúcia skončila pre
veriteľa neúspechom a bola vo veci 15Er 582/2011 zastavená. Po indosácii zmenky, ktorá vznikla z
tej istej zmluvy navrhovateľ uplatňuje 1.015,13 Eur s úrokom 0,25% denne, čo predstavuje 91,25 %
p.a. a k 16.10.2013 (ku dňu rozhodnutia krajského súdu v uvedenej veci o prerušení konania) ide o
sumu 4.897,76 Eur. Nemali by byť preto pochybnosti o obchádzaní noriem spotrebiteľského práva na
presadenie zjavne neprimeraných zmluvných podmienok v rozpore tak s vnútroštátnym právom, ako
aj normami unijného práva.

Navrhovateľ sa striktne pridržiava práv, ktoré sú vo všeobecnosti priznávané majiteľovi zmenky po jej
indosácii. Zdá sa, že za irelevantné považuje v predmetnej veci právo spotrebiteľa podľa čl. 6 ods. 1
smernice Rady 93/13 ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“),
podľa ktorého sa členské štáty majú postarať o to , aby bol spotrebiteľ zbavený účinkov neprijateľných
zmluvných podmienok a vo svetle uznesenia súdneho dvora C-76/10 (POHOTOVOSŤ/Korčkovská)
aj plnenia úrokov a poplatkov pri neuvedení ročnej percentuálnej miery nákladov. Čl. 6 smernice je
treba považovať za ustanovenie rovné kogentným ustanoveniam vnútroštátneho práva a poskytovanie
ochrany je treba naplniť v rovine pravidiel verejného poriadku, teda vždy za každých okolnosti (porov.
uznesenie Súdneho dvora C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50).

Zmenkové práva navrhovateľa môžu byť v rozpore so spotrebiteľskými právami odporcu a odvolací
súd z vlastnej činnosti pri prejednávaní obdobných prípadov nemôže vylúčiť prípadnú takúto kolíziu
ani v predmetnej veci. Spotrebiteľské právo vnáša osobitosti do tradičného súkromného práva. Táto
skutočnosť aj predurčuje jeho prednosť a zákaz jeho zneužitia.

V konfrontácii práva zo zmenky a prípadného práva spotrebiteľa veľmi výstižne argumentuje Ústavný
súd ČR vo veci IV.ÚS 457/10 ,, ...zo zásady lex specialis derogat generali v tomto případě vyplývá, že
zákaz zneužití práva je silnější, než dovolení dané právem. Jestliže právní norma určité chování dovoluje
a jiná je za předpokladu, že je ho ve výšeuvedeném smyslu zneužíváno, zakazuje, je takovéto chování
ve skutečnosti nikoli výkonem práva, ale protiprávním úkonem, čímž pojem zneužití práva přestává být
paradoxní (srov. Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu práva, který je
jeho zneužitím , tak soudy nemohou poskytnout ochranu, neboť by to bylo v rozporu nejen s § 3 OZ, ale
především čl. 36 Listin ( nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 457/10 ze dne 18. 7. 2013)

K problematice zneužívání práva se Ústavní soud v minulosti již vyjádřil, když např. ve svém nálezu sp.
zn. Pl. 25/12 uvedl, že "Podle článku 90 Ústavy České republiky "soudy jsou povolány především k tomu,
aby zákonem stanoveným způsobem poskytovaly ochranu právům". Vedení soudních sporů tohoto
typu, pojaté primárně nikoliv jako dovolávání se ochrany práv, nýbrž jako obchodní a podnikatelská
činnost produkující zisk, se ocitá na samé hraně institutu zneužití práva. Zákaz zneužití práva je uznáván
jako jeden ze základních principů fungování práva a plyne z ústavně zakotveného pojmu právní stát
(srov. Preambule Ústavy). Stejně tak ve věci sp. zn. I. ÚS 199/11 konstatoval, že "netoleruje orgánům
veřejné moci a především obecným soudům přehnaně formalistický postup za použití v podstatě
sofistikovaného odůvodňování zřejmé nespravedlnosti" (vyššie uvedené judikáty sú dostupné na ).“

Odvolací súd nevidí najmenší dôvod na presadzovanie iného právneho názoru a je si vedomý prísnej
formálnosti zmenkového práva no nie je možné akceptovať právnu prax, v dôsledku ktorej dochádza k
využitiu resp. zneužitiu zmenkových inštitútov v neprospech jednej zmluvnej strany. Samotná formálnosť
zmenkového práva nemôže byť argumentačnou základňou, z ktorej by súdy mali pri posudzovaní
obdobných prípadov vychádzať. Je to práve zmenkové právo, ktorého základné princípy či inštitúty
sú zneužívané. Bez existencie legislatívnych mechanizmov, umožňujúcich zabrániť vyššie naznačeným
postupom, je dôležité, aby sa v aplikačnej praxi hľadali také východiska, ktoré by zneužívaniu práv
zabránili (porovnaj napr. rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 29. 4. 2013 sp. zn. 9 Cmo 122/2013,
nález ÚS ČR IV.ÚS 457/10).

Zdá sa teda, že vnútroštátny inštitút zmenky je v spotrebiteľských veciach euronekonformný a síce
sa nedostáva do kolízie s princípom ekvivalencie, no s princípom efektivity je v evidentnom rozpore
(nadmerne sťaženie ochrany práv spotrebiteľa hraničiace s jej úplným popretím). V tomto zmysle
treba zvážiť ochranu takému majiteľovi zmenky, ktorého výkon práva zo zmenky sa dostáva do
neprekonateľného rozporu s princípmi súkromného práva. Inštitút odporujúci unijnému právu súd
neaplikuje (porov. rozsudok SD Simmenthal C 106/77).
V konečnom dôsledku je neprehliadnuteľný ani historický výklad zákonodarcu, ktorý postupne od
obmedzenia zmeniek v spotrebiteľských úveroch (§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z.) uzákonil ich úplný
zákaz (§ 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z.). Indosácia zmenky je tiež v zjavnom rozpore s ustanovením
§ 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého si spotrebiteľ ani inak nesmie zhoršiť svoje postavenie.
Navrhovateľ namieta aplikáciu nemeckého práva a judikatúry. Z obsahu odôvodnenia však nevyplýva,
že by prvostupňový súd rozhodoval podľa nemeckého práva. Odkaz na rozsudok nemeckého súdu je v
rovine komparatívnej a je chvályhodné, ak sa porovnáva judikatúra súdov rôznych členských štátov únie.
Prelomenie prísnej formálnosti zmenkového práva nemeckou judikatúrou je inšpiratívne aj z dôvodu
blízkosti princípov zmenkového práva (porov. rozsudok BGH, 25.2.1965 - II ZHR 191/62 Hamm).
Ak dohoda o vypĺňacom práve pri blanko zmenke nezohľadňuje vyššie uvedené práva spotrebiteľa
a umožňuje indosáciou zmenky vymôcť od spotrebiteľa plnenie z neprijateľných podmienok, ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Bez platnej dohody o vyplňacom práve niet platnej zmenky (porov.
rozsudok NS SR vo veci 4Obo 161/2007). Neplatnosť zmenky determinuje výsledok sporu. Súd sa
vyrovná s ustanovením § 17 zmenkového zákona a otázkou, či indosatar nekonal na škodu odporcu,
v ktorom smere nemôže byť prehliadnuteľný údaj na zmenke o zmluve, z ktorej zmenka vznikla.
Z uvedených dôvodov prvostupňový súd správne reflektoval na spotrebiteľské právo aj napriek
indosovanej zmenke, no treba toto právo v prípade zistenia spotrebiteľskej zmluvy aj náležite aplikovať
a uviesť skutočný dôvod odmietnutia ochrany indosatorovi. Súd preto musí aplikovať ustanovenia § 3,
§ 53, § 54 OZ vo svetle čl. 6 ods. 1 smernice a judikatúry Súdneho dvora.
V ďalšom konaní je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) a rozhodne aj o trovách
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.) a o návrhu na nepripustenie vedľajšieho účastníka.
Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. (ust. §
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení novely
vykonanej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinným od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.