Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/112/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116219838
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116219838.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.
Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so
sídlom Karadžičova 8, Bratislava, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Karadžičova 8,
Bratislava proti žalovanému: K. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XXX, I., právne zastúpenému K.
C., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. XX, I., o zaplatenie 1 729,96 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 03. 05. 2017, č. k. 8Csp/92/2016-42 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1 729,96 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne od 23. 11. 2013 do zaplatenia v
mesačných splátkach vo výške 40 Eur splatných vždy do 25-teho dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou

rozsudku s tým, že omeškanie s úhradou čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého dlhu.
Ďalej vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu dňa 24. 07. 2012
uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytol žalovanému sumu 3 000 Eur.
Žalovaný sa zaviazal splatiť pôžičku v 60-tich splátkach vo výške 93,56 Eur s ročnou úrokovou sadzbou

32 % a RPMN vo výške 32 %. Priemerná hodnota RPMN predstavovala 21,68 %. Konečná splatnosť
pôžičky bola stanovená na mesiac júl 2017, celkové náklady spotrebiteľa na čiastku 2 613,60 Eur a
celková suma pôžičky vo výške 5 613,60 Eur. Podľa priemerných úrokových mier z úverov poskytnutých
v eurách rezidentom eurozóny zverejnených na webovom sídle NBS bola priemerná úroková sadzba
spotrebiteľských a ostatných úverov v trvaní od jedného do piatich rokov v mesiaci júl 2012 vo výške
11,98 %.

3. Zo súhrnných informácií o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za prvý štvrťrok 2012
zverejnených dňa 30. 04. 2012 bola priemerná RPMN úverov poskytnutých vo výške od 1 500 Eur do 6
500 Eur a so splatnosťou od jedného do piatich rokov v sadzbe 21,68 %.

4. Keďže žalovaný si neplnil svoje zmluvné povinnosti právny predchodca žalobcu pristúpil k

zosplatneniu úveru dňa 30. 10. 2013 a vyzval žalovaného na uhradenie dlžnej sumy do 3 dní od
doručenia upomienky. Zásielka s predžalobnou upomienkou sa vrátila žalobcovi dňa 19. 11. 2013 s
poznámkou o neprevzatí zásielky v odbernej lehote.

5. Pri rozhodovaní vo veci sa súd prvej inštancie nestotožnil s námietkou žalovaného o neprimeranej
výške úroku a RPMN, ktorá by mala byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa internetového portálu

www.openiazoch.zoznam.sk ročná úroková miera poskytnutého úveru činí 13,35 %, teda menej než je
uvedené v zmluve o pôžičke. Ročná percentuálna miera nákladov bola v zmluve vypočítaná správne,pričomprevyšujepriemernúRPMNpreobdobnéúveryleno10,32%.Naposúdenietoho,čiúrokjealebo
nie je primeraný sa použilo ust. § 1a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného od 01. 09. 2014,
podľaktoréhoodplatapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovspotrebiteľovinesmieprevýšiťdvojnásobok

priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov bánk pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne
zverejnenej v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. V danom prípade odplata, resp.
RPMN pôžičky poskytnutej žalovanému neprevyšuje sadzbu 43,36 % (2 x 21,68 %).

6. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie žalobe vyhovel.

7. Výrok o trovách odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá musí

obsahovať náležitosti vyžadované ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. a) a písm. k) tohto právneho predpisu zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
druh spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými

sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Tieto náležitosti v zmluve absentujú.
Spotrebiteľský úver sa bez týchto náležitostí podľa ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považuje za bezúročný a bez poplatkov. Čo sa týka úroku vo
výške 32 %, ide o úžerný úrok a ako taký je absolútne neplatný. V tejto súvislosti poukázal na priemerné
úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny pri spotrebiteľských úveroch so

splatnosťou od jedného do piatich rokov v júli 2012 vo výške 11,98 %. Úrok stanovený veriteľom v zmluve
o úvere je takmer trojnásobne vyšší. Výška úrokov musí byť v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka,
teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. V opačnom prípade je právny úkon absolútne neplatný. O takýto
stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase
uzatvorenia zmluvy (rozhodnutie NS SR vydané dňa 31. 07. 2009 vo veci 1MCdo/1/2009).

9. Odvolací súd v zmysle zásad v ust.§ 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť.

10. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 16. 02. 2017 (č.l. 20 spisu) poukázal na bezúročnosť a
bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru, a to aj s poukazom na ust. § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ako sa s týmto zákonným

ustanovením vyrovnal prvoinštančný súd z odôvodnenia rozhodnutia nie je známe.

11. V tejto súvislosti je už teraz potrebné dodať, že na posúdenie tejto otázky nemá vplyv ani rozsudok
Súdneho dvora EÚ vydaný dňa 09. 11. 2016 vo veci C-42/15. Rozhodnutie vydané vo veci C-42/15 má
charakter prejudiciálneho rozsudku. Takýto rozsudok je spolu s výkladom alebo s posúdením platnosti

práva únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku
podal, ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Na druhej
strane si treba uvedomiť, že úlohou prejudiciálneho rozsudku nie je rozhodnúť spor ale iba poskytnúť
vnútroštátnemu súdu taký výklad práva únie, ktorý mu pomôže pri jeho aplikácií.

12. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

13. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosťnárodných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba

členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný

rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená

jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si

členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

14. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať

ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

15. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica

takéto členenie nepožaduje.

16. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj

splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,

desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

17. Čo sa týka posudzovania primeranosti dohodnutej ročnej úrokovej sadzby 32 % pri tomto sa

vychádzalo z ust. § 1a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného od 01. 09. 2014, teda z
ustanovenia, ktoré v čase uzatvárania zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným do
právnehoporiadkuSlovenskejrepublikyneboloeštezaradené.Vtomčasevýškuodplatyupravovaloust.
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého, ak predmetomspotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru

zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých finančných prostriedkov a lehotu splatnosti.

18. Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného
trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo

vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov
finančných inštitúcii poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou dobrých
mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

19. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a

ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy

potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti.

20. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný
úrok bez ohľadu na to, že spotrebiteľ uzatvára zmluvu v situácií preňho nepriaznivej. V súlade s dobrými
mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez

ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých
finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom.
Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často
práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným
vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takej situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke

úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne
presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám
uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú
taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať
vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková

sadzba úveru vo výške 32 % skoro trojnásobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú
bankami pri poskytovaní obdobných úverov alebo pôžičiek. Záver o primeranosti dohodnutej úrokovej
sadzby vo výške 32 % teda nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

21. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je

predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

22. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké

prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Obdobným spôsobom náležitosti odôvodnenia rozsudku upravovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v
znení účinnom do 30.06.2016.

23. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje

spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu vich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní

o veci samej.

24. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

25. Keďže nevyhodnotenie, resp. nesprávne vyhodnotenie právne významných skutočností je potrebné
hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalovanému, aby uskutočnil
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací
súd postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

26. V ňom bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť podanej žaloby a následne
vo veci rozhodnúť tak, aby štruktúra odôvodnenia rozhodnutia zodpovedala zásadám vyplývajúcim z
ust. § 220 ods. 2 CSP.

27. Súd prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).