Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. október 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/351/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7102899395
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7102899395.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov
JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobkýň 1) I. U., Z..XX.X.XXXX, E. P., G. A.Ľ.
XXX, 2) M. G., Z..XX.XX.XXXX, Q. J.. F., H., A., 3) D.. E. J., Z..X.X.XXXX, A., V. X, zastúpené JUDr.
Jurajom Kulom, advokátom, Košice, Mäsiarska č. 30, proti žalovaným 1) D.. M. O., Z..XX.XX.XXXX,
A., R. XX, 2) D.. T. E., Z.. XX.X.XXXX, A., B. XX, zast. JUDr. Vladimírom Bajtošom, advokátom,

Košice, Alžbetina 3, 3) GRATIO HOLDINGS LTD. so sídlom Maximos Plaza, Tower 3, 6 Maximou
Michaelidy Street, 4th floor, Office 401, 3106 Limassol, Cyperská republika, zast. Škubla&Partneri s.r.o.,
AK, Bratislava, Einsteinova 25, IČO: 36 861 154, o neplatnosť zmlúv a určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkýň proti uzneseniu 25C/894/2002-547 z 13.11.2015 Okresného súdu
Košice I

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie z 13.11.2015 tak, že žalobkyniam v 1.,2. a 3. rade priznáva právo na náhradu trov

prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) uznesením rozhodol, že účastníkom náhradu trov konania
nepriznáva.

2. V odôvodnení uznesenia o.i. uviedol, čo žalobkyne návrhom, podaným uňho 2.12.2002 žiadali, a čím

žalobu odôvodnili. Konštatoval, že vo veci rozhodol rozsudkom z 13.3.2014 č. k. 25C/894/2002-474, keď
určil, že kúpna zmluva zo 17.4.2002 o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedených na Okresnom
úrade Košice, Katastrálny odbor na LV č.XXXXX okres: A. D., obec: A. - Q. F., Katastrálne územie Q.
F. uzavretá medzi VSŽ a.s. Košice a D.. M. O. C. XX, v časti prevodu vlastníckeho práva ku parcele
registra "C", evidovanej na katastrálnej mape ako parcela č.XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o
výmere XXX F. je neplatná, rovnako, že kúpna zmluva z 3.5.2002 o prevode vlastníctva v časti prevodu

vlastníckeho práva ku parcele registra "C", evidovanej na katastrálnej mape ako parcela č.XXX/
X uzavretá medzi D.. M. O. C. XX a D.. T. E. je neplatná, rovnako, že darovacia zmluva z 30.7.2004
o prevode vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti uzavretá medzi D.. M. O. T. D.. T. E. a kúpna
zmluva zo 7.12.2005 o prevode vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti uzavretá medzi D.. M. O., D.H.:
XXXXXXXX, A. XX, XXX XX A. T. D.. T. E. sú neplatné. Súčasne určil, že žalobkyne v 1. až 3. rade sú
podielovými spoluvlastníčkami predmetnej nehnuteľnosti o veľkosti spoluvlastníckych podielov každá v

1/3 k celku a žalovaných v 1. až 3. rade zaviazal na náhradu trov konania vo výške 10 262,05 €, že
žalovaný v 3. rade aj voči výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie, že napadnutý
výrok považoval za nesprávny, nakoľko mal za to, že súd žalobkyniam priznal náhradu trov právneho
zastúpenia aj za úkony, ktoré celkom zjavne neboli vynaložené účelne. Rovnako dôvodil, že súd pri
rozhodovaní o trovách nezohľadnil možnosť uplatnenia moderačného práva v zmysle § 150 ods.1 O.s.p.
s ohľadom na existenciu okolností hodných osobitného zreteľa. Tieto videl predovšetkým v tom, že

žalobkyne neuviedli všetky skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý im patril, v priebehu konania
opakovane menili petit. Poukázal aj na výrazný nepomer medzi hodnotou sporu 13 574,32 € a priznanounáhradou trov konania skoro v totožnej sume vo výške 10 262,05 €, že Krajský súd v Košiciach o
odvolaní žalobkýň a žalovaných v 2. a 3. rade proti uvedenému rozhodnutiu rozhodol rozsudkom z
12.2.2015 pod č.k. 11Co/709/2014-532, ktorým prvostupňový rozsudok potvrdil, zrušil výrok o náhrade

trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu na ďalšie konanie aké mu boli uložené povinnosti.
Citujúc znenie § 150 ods.1 O.s.p., uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza zo
zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie
alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatňuje pri rozhodovaní o
náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu

účastníka konania, že kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo
veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného a závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia
k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Čím viac súd vyhovel žalobnému
petitu, tým je väčšia miera úspechu u žalobcu; naopak, čím je väčší rozsah, v ktorom súd žalobu
zamietol, tým je väčšia miera úspechu u žalovaného. Ak účastník nemá plný úspech vo veci, vždy má
čiastočný úspech, t.j. každý účastník (žalobca i žalovaný) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Na

rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania však nemá vplyv iba pomer úspechu toho ktorého
účastníka voči druhému účastníkovi, ale aj ďalšie skutočnosti, napr. závislosť rozhodnutia o výške
plnenia od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, alebo také správanie žalovaného, ktorým nedal
príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy v
prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje

k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov
k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Výnimočnosť prípadu môže spočívať v okolnostiach
danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. V tomto zákonnom ustanovení je

zakotvené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady
trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú
rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Zákon ustanovuje všeobecné podmienky,
za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, ako vyplynul z dispozície právnej normy. Je ale
vecou konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam, ktoré budú podkladom na rozhodnutie súdu

o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Nepriznanie náhrady trov
konaniamusízodpovedaťzvláštnymokolnostiamkonkrétnehoprípaduajednýmzrozhodujúcichhľadísk
je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo
dobrým mravom. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona v danom
prípade využil moderačné právo upravené v § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré zmierňuje dôsledky uplatnenia

právnych noriem upravujúcich právo na náhradu trov konania a zabezpečil tak spravodlivú ochranu
práv a záujmov účastníkov konania, ktorú nemožno vždy dosiahnuť uplatnením zásady zodpovednosti
za výsledok konania. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z okolností, ktoré žalobkyne viedli
k uplatneniu nároku na súde, ako aj z postojov účastníkov v priebehu konania a dospel k záveru, že
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré sú dané samotnou povahou sporu. Ako vyplýva z

obsahu spisu, predložených listinných dokladov i výsledkov vykonaného dokazovania, v danom prípade
žalovaní účastníci nezavinili začatie súdneho konania, ani nemohli ovplyvniť jeho výsledok, keďže v
priebehu konania sa potvrdilo a preukázalo, že predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 28.11.1991
sporná parcela č. 745/1 nebola a teda spoločnosť VSŽ, a.s. Košice, na jej základe nemohla nadobudnúť
vlastnícke právo k nej, keďže tento subjekt na základe uvedenej zmluvy predmetnú parcelu neodkúpil

a teda sa nemohol stať jej vlastníkom a ani následne ako vlastník ňou ďalej disponovať. Na základe
vyššie uvedeného je toho názoru, že priznanie trov právneho zastúpenia žalobkyniam by so zreteľom na
uvedenéskutočnostibolovrozporesdobrýmimravmiavočižalovanýmúčastníkomneprimeraneprísne,
nakoľko spoločnosť VSŽ, a.s. Košice sa vlastníkom spornej parcely č. 745/1 na základe kúpnopredajnej
zmluvy z 28.11.1991 nestala, čomu však nezodpovedal zápis v katastri nehnuteľností, z ktorého dôvodu

žalobkyne nemali inú možnosť ako vzniknutý stav napraviť, len podať žalobu na súd. Preto aplikáciou cit.
§ 150 ods. 1 O.s.p. úspešným žalobkyniam náhradu trov konania nepriznal. Žalovaní v konaní úspešní
neboli, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a účastníkom náhradu
trov konania nepriznal.

3. Uznesenie napadli včas podaným odvolaním žalobkyne, ktoré navrhli aby odvolací súd alternatívne:
zmenil napadnuté uznesenie súdu a priznal im trovy konania v zmysle zákona a ich prvšieho odvolania
podaného 5.5.2014, alebo aby zrušil Uznesenie v napadnutej časti a vec vrátil na nové rozhodnutie o
trovách konania. Podané odvolanie odôvodnili podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď rozhodnutie súduprvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením
veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy
skutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovaleboprednesovúčastníkovnevyplynuli,aniinaknevyšlipočas
konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,
alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom

hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo
inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §
132 až 135 O.s.p., § 150 ods. l O.s.p., o ktoré sa prvostupňový súd opiera pri svojom rozhodnutí
o nepriznaní trov konania žalobkyniam, predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok
(§ 142) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu (§ 147). Podľa neho súd výnimočne

nemusí priznať náhradu trov konania celkom alebo u časti, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.
Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešného účastníka nahradiť trovy konania úspešnému
účastníkovi, resp. nemusí zaviazať účastníka, ktorý spôsobí vznik trov svojim zavinením alebo náhodou,
aby tieto trovy nahradil druhému účastníkovi. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá
na účastníka aj na štát, ktorí by inak mali právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí

aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať
vždy výnimočný charakter. Nie je možné nepriznať úspešnému účastníkovi náhradu trov konania len
na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dosah rozhodovania o určitom nároku. Jeho použitie
musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.
Okolnosti hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza ani exemplifikantne. To však neznamená, že tým

vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd
prihliadať na majetkové, sociálne, osobné; zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania (teda
nielen toho účastníka, ktorého by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy
konania, ale aj toho účastníka, ktorého majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov
dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v

konaní. Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba
vo výnimočných prípadoch. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí preto vo svojom
rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by
mohol mať črty svojvôle. Dôvody spočívajúce iba v okolnostiach danej veci, ak sa za okolnosti považuje
iba skutočnosť, že si oprávnená osoba uplatňuje zákonné právo na vrátenie vlastníctva prezumované

zákonom, neodôvodňujú aplikáciu tohto zákonného ustanovenia. Súd je povinný všímať si aj okolnosti,
ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Prvostupňový súd nevyhodnotil
tú skutočnosť, ako sa žalovaní v 1. rade a v 2. rade zúčastňovali pojednávaní, pričom žalovaný v 2. rade
sa nezúčastnil pojednávania ani raz, keď celé súdne konanie prebiehalo od 2.12.2002 a právoplatným
sa stalo až v roku 2015. Poukázali na to, že ich právny zástupca zaslal 25.9.2002 list žalovaným v 1.

rade a v 2. rade o mimosúdnu pokonávku. Výsledok jeho snahy bol taký, že žalovaný v 1. rade na túto
písomnú výzvu nereagoval a žalovaný v 2. rade si zásielku v odbernej lehote neprevzal, pričom bola
adresovaná na adresu jeho trvalého bydliska, ktorú má aktuálnu aj ku dnešnému dňu. Prvostupňový
súd argumentuje chovaním právneho predchodcu žalovaného v 3. rade a tým odôvodňuje nepriznanie
trov konania žalobcom. Nemali možnosť konať priamo zo žalovaným v 3. rade, lebo vlastníkmi a to

podielovými žalovanej nehnuteľnosti boli a stále sú žalovaní v l. a v 2. rade. Naopak právna zástupkyňa
žalovaného v 3. rade ako právny nástupca VSŽ Košice, a.s., tvrdila počas celého konania, že došlo
ku vydržaniu predmetnej nehnuteľnosti v ich prospech a preto navrhovala žalobu zamietnuť a priznať
žalovanému v 3. rade trovy konania. V prílohe predložili písomné výzvy adresované žalovaným v 1. a v 2.
rade.Nazákladeuvedenéhonavrhli,abyodvolacísúdrozhodoltakakouviedlivenunciáteichodvolania.

4. K odvolaniu žalobkýň sa vyjadril žalovaný v 3. rade nasledovne I. K odvolaniu žalobkýň citoval, čo
v odvolaní uviedli. Ad a) K nepreskúmateľnosti Uznesenia - Pokiaľ Žalobkyne v Odvolaní naznačujú,
že Uznesenie nie je dostatočne odôvodnené, potom nemali podať Odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p. (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia), ale podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §

221 ods. 1 písm. f), tzn. z dôvodu, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Keďže uvedeným
spôsobom Žalobkyne nepostupovali, dokonca s odôvodnením Uznesenia súdu polemizujú, resp. ho
vyvracajú, je zrejmé, že aj ony v skutočnosti považujú Uznesenie za odôvodnené dostatočne, len sa s
nim nestotožňujú. Ad b) K nesprávnemu právnemu posúdeniu poukázal na to, že Žalobkyne uvádzajú,že súd prvého stupňa mal existenciu okolností hodných osobitného zreteľa vyvodiť v zásade len z toho,
že Žalobkyne si uplatňovali svoje vlastnícke právo. Toto tvrdenie ale nie je pravdivé. Súd prvého stupňa
v Uznesení, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v Rozsudku KS KE na s. 22

ods. 5, dospel k záveru, že dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané a spočívajú v tom, že Žalovaní
nezavinili začatie súdneho konania, keďže právny predchodca Žalovaného 3 (spoločnosť VSŽ, a.s.) bol
ako vlastník evidovaný v katastri nehnuteľností. Inými slovami, súd zohľadnil, že Žalovaní (a obzvlášť
Žalovaný 3) nemôžu za to, že Štátne notárstvo Košice pred takmer 25 rokmi zapísalo vlastnícke právo
právnemu predchodcovi Žalovaného 3 k spornej parcele, hoci táto predmetom scudzovacej Zmluvy z

roku 1991 nebola. Ako uvádza súd prvého stupňa, ak by nariadil Žalovaným nahradiť trovy konania,
išlo by o neprimerane prísne rozhodnutie. Podľa jeho názoru, je takéto odôvodnenie postačujúce,
presvedčivé a predovšetkým zodpovedá právnemu názoru odvolacieho súdu, ktorý v Rozsudku KS
KE súd prvého stupňa právne záväzným spôsobom inštruoval, aby svoje moderačné právo využil.
Konkrétne, odvolací súd uviedol: ,,[k] námietke žalovaného v 3. rade, týkajúcej sa vyslovenia neplatnosti
(výroky č. 1 - 4), odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa v časti, že tieto mali byť riešené

v konaní ako predbežná otázka. Skutočnosť, že súd ich pojal do výrokov svojich rozhodnutí nemá
dopad na správnosť vyslovených právnych záverov vo vzťahu k napadnutým zmluvám, avšak táto
okolnosť by sa mala prejaviť práve pri posudzovaní trov konania vo vzťahu k neúspešným žalovaným
a prihliadnutím na § 150 ods.1 O.s.p." Inými slovami, odvolací súd pripustil, že v tomto rozsahu, t. j. v
rozsahu rozhodovania o ne/ platnosti Následných zmlúv sa (na návrh Žalobkýň) v konaní postupovalo

nehospodárne, na čo bolo potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť. Navyše, okrem
dôvodov, na ktoré poukázali aj súdy, dal do pozornosti aj ďalšie, ktoré Uznesenie podporujú. Žalovaný 3
v časti 2.3 Odvolania Žalovaného 3 zdôraznil, že i) Žalobkyne neuviedli všetky skutočnosti a dôkazy pri
prvomúkone(resp.ihneďakotakmohliučiniť),ii)opakovanemenilisvojpetit(razsadomáhalivyslovenia
neplatnosti Následných zmlúv ako celku, neskôr len v rozsahu spornej parcely, potom sa domáhali

neplatnosti Zmluvy z roku 1991, neskôr od tohto návrhu upustili, raz v priebehu konania uvádzali, že
predmetom Zmluvy z roku 1991 nebol ani dom stojaci na parcele č. 746, neskôr už tvrdili opak atď.), iii) v
konaní na prvom stupni bolo bez viny Žalovaného 3 nariadených celkovo jedenásť pojednávaní (hlavne
kvôli neustálym zmenám petitu, resp. preto, že súd nezabezpečil dôkazy, o ktorých zabezpečenie
účastníci opakovane žiadali) a napokon, Žalovaný 3 poukázal na výrazný nepomer medzi hodnotou

sporu (13 574,32 €) a priznanou náhradou trov konania (10 262,05 €). Ad c) K ostatným výhradám -
Pokiaľ ide o tvrdenie Žalobkýň, že súd prvého stupňa nevyhodnotil, ako sa Žalovaní 1 a 2 zúčastňovali
na pojednávaní, uviedol, že tento aspekt (pokiaľ by sa aj naň prihliadlo) by sa Žalovaného 3 nijako
nemal týkať, keďže on sám sa pojednávania zúčastnil vždy, resp. sa z neúčasti vopred ospravedlnil a
požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Vo vzťahu k Žalobkyniam navrhovanej pokonávke, hoci ani

tá sa netýkala Žalovaného 3, uviedol, že na podanie / nepodanie žiadosti o mimosúdne vyrovnanie pred
podaním žaloby sa pri rozhodovaní o priznaní nároku na náhradu trov súdneho konania neprihliada.
II. Zhrnutie a záverečný návrh Na základe vyššie uvedeného uzavrel, že i) Uznesenie je dostatočne
odôvodnené, ii) okolnosti hodné osobitného zreteľa sú dané a vychádzajú (aj) z právneho názoru
odvolacieho súdu formulovaného v Rozsudku KS KE a navyše, iii) existujú aj ďalšie okolnosti, ktoré

takýto postup odôvodňujú. Na základe tohto odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenie
Okresného súdu Košice I sp. zn. 25C 894/2002 z 13.11.2015 podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP a zistil, že

nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP) uznesenia, ani na jeho zrušenie (§ 389
ods. 1 CSP), preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, žalobkyniam v 1., 2. a 3. rade priznáva právo na
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.8. Ekvivalentom žalobkyňami uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., je §
365ods.1písm.h)CSP(rozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia
veci) spočíva v nesprávnom právnom posúdení. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri

ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia,
aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym
posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom
o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť
alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne

aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach
a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i
jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej
stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo
pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na
základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti

a ako bola preto vec rozhodnutá.

9. Súdprirozhodovaníotrováchkonanianepoužilsprávnyprávnypredpis,keďaplikovalprerozhodnutie
o trovách konania § 150 ods. 1 O. s. p. (teraz v znení § 257 CSP), na daný skutkový stav ho nesprávne
vyložil, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a

povinnostiach účastníkov konania.

10. Podľa 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

11. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

12. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

13. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

14. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

15. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

16. Výdavok strany konania možno považovať za trovy konania, ak existoval dôvod na jeho vynaloženie,
je preukázaný a bol účelne vynaložený (§ 251 CSP).

17. V prejednávanom spore boli žalobkyne plne úspešné. Pojem „úspech v spore“ predstavuje mieru
akou boli žalobkyne v spore úspešné a vyplýva zo vzťahu naposledy urobeného žalobného petitu

žaloby a meritórneho rozhodnutia. O plný úspech žalobcu v spore ide vtedy, ak sa výrok meritórneho
rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom. V tom prípade má žalobca ako úspešná strana právo na
náhradu všetkých účelne vynaložených trov, ktoré proti strane, ktorá v spore úspech nemala.

18. Zo žalobného petitu je zrejmé, že žalobkyne v ňom žiadali, (písomným podaním z 12.12.2013

doručené súdu 13.12.2013 (č. l. 453 - 455) na základe zák. č. 180/2013 Zb. o organizácii miestnej štátnej
správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov žalobkyne upresnili označenie nehnuteľností i zmenu
správy katastra) a v súlade, s ktorým znelo aj meritórne rozhodnutie.

19. Otázku miery úspechu žalobkýň v tomto konaní možno teda uzavrieť tým, že boli v konaní v plnej

miere úspešné, takže im vzniklo právo na plnú náhradu trov konania.

20. Prelomenie tejto všeobecnej zásady prichádza do úvahy len prostredníctvom aplikácie § 257, podľa
ktorého v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania a súddôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Musí však ísť o výnimočný prípad, pričom jeho výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach
danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných

osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov
konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.
Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť
voči účastníkovi. Súd je preto povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú okolnosti hodné

osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Zo slovného znenia uvedeného ust. vyplýva, že ide o ust. výnimočné, ktoré má súdu
umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť na zvláštnosti jednotlivých
konkrétnych prípadov a má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný
prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností
konkrétnej veci, je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je

nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia, najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s
veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery

oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na
intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu SR
z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). Druhou skupinou
je výnimočnosť prípadu, ktorá môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u

strán sporu a nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, má sa to vykladať
prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť
ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. V tejto súvislosti
je vhodné poukázať na judikatúra, ktorá konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za
predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa

ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na
základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.1.2010,
sp. zn. 2 M Cdo 17/2009). V cit. ust. je stanovené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky uplatnenia

právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, dáva mu možnosť, aby za splnenia predpokladov
v tomto ust. uvedených, nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú
inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom alebo sčasti. Predmetné ust. umožňuje tak
presadiť aplikáciu čl. 2 ods. 1 CSP (ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.) a docieliť tak - pokiaľ

možno - spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje.
Musí ale ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na
strane účastníkov a to obidvoch) jeho aplikácie. Argumentácia žalovaného v 3. rade, že - žalovaní (a
obzvlášť žalovaný 3) nemôžu za to, že Štátne notárstvo Košice pred takmer 25 rokmi zapísalo vlastnícke
právo právnemu predchodcovi žalovaného v 3. rade k spornej parcele, hoci táto predmetom scudzovacej

zmluvy z roku 1991 nebola - nie je dostatočná. Žalovaný v 3. rade svojim postojom v celom konaní
(o. i. vyjadrenie z 21.12.2006 - č. l. 121-129 právneho predchodcu žalovaného v 3. rade, odvolanie
12.5.2014 žalovaného v 3. rade) svedčí o tom, že vlastníctvo žalobkýň neuznával a preto prichádzalo
do úvahy len meritórne rozhodnutie. Rovnako žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali svoje osobné,
majetkové, zárobkové pomery ako aj skutočnosť ako by priznanie trov konania zasiahlo výrazným

spôsobom do ich majetkových pomerov. V porovnaní s postavením žalobkýň, ktoré sa museli svojho
vlastníctva domáhať vo vedenom konaní, a ktoré boli v ňom úspešné, museli by trovy znášať sami,
čo by pre nich znamenalo neprimeranú tvrdosť. Pre uplatnenie moderačného práva súdu pre žiadneho
žalovaného nie sú predpoklady.

21. Pre úplnosť je nutné dodať, že odvolací súd v svojom rozhodnutí 11 Co 709/2014 z 12.2.2015 neurčil
súdu prvej inštancie povinnosť rozhodnúť podľa vtedy platného § 150 O. s. p., ale s ohľadom odvolanie
žalovaného v 3. rade zo 7.5.2014, uložil povinnosť prvoinštančnému súdu zaoberať sa pri rozhodovaní
o trovách konania aj týmto ustanovením (t. j. zisťovať podmienky pre jeho použitie).22. V kontexte s uvedeným odvolací súd priznal žalobkyniam právo na náhradu trov prvoištančného a
odvolaciehokonaniavrozsahu100%.Vtejtosúvislostivšakpovažujezapotrebnézdôrazniť,žepriznaný

rozsah 100% neznamená, priznanie všetkých žalobkyňami uplatnených trov, tak ako boli vyčíslené
v podaní zo 17.3.2014 (č. l. 472 - 473) lebo zásada účelnosti trov konania musí byť zachovaná. V
tejto súvislosti je nutné posúdiť a odôvodniť, účelnosť vynaložených trovy, ktoré žalobkyniam vznikli
v súvislosti s úpravami žalobného petitu a stanovovaním okruhu účastníkov konania, resp. účasti na
pojednávaní, kde boli súdu doručené len doklady a bez ďalšieho úkonu odročené, prípadne podanie,

ktoré bezprostredne predchádzalo pojednávaniu a prednes resp. doručenie mohlo byť vykonané na
ňom (z 29.5.2007). Rovnako je potrebné prihliadať aj na uplatnenú výšku trov a túto v prípade potreby
krátiť v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Súdny úradník môže v rámci náhrady priznať len tie výdavky, ktoré sa v zmysle § 251 CSP
považujú za trovy konania, teda musí ísť o stranou preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky, ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Lehota, v rámci ktorej

by mala úspešná strana preukázať a odôvodniť svoje výdavky, a ani lehota na rozhodnutie o výške
náhrady trov konania, nie sú zákonom ustanovené. Pri rozhodovaní o výške trov konania súd prvej
inštancie určí, ako sa na priznaných trovách majú podieľať žalovaní, lebo v prejednávanom spore nejde
o nerozlučné spoločenstvo.

23. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

24. Žalobkyne boli v odvolacom konaní úspešné, preto im bola priznaná náhrada trov odvolacieho
konania.

25. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.