Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/123/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814201108
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8814201108.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaFiľakovskéhoasudcovJUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobkyne: C. I., rod. J., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom J. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, právne zastúpená: JUDr. Miroslavom Gogom,
advokátom, Advokátska kancelária Štúrova 129, 093 01 Vranov nad Topľou proti žalovaným : 1/ I. E.,
na neznámom mieste, 2/ C. E., rod. D., na neznámom mieste, zastúpení Slovenským pozemkovým
fondomvBratislave,Budková36,81747Bratislava,SRourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiam,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 3.5.2017 č.k. 7C
105/2014-86 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaným sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
žalobkyňa je povinná nahradiť žalovaným v 1. a 2.rade trovy konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že
je vlastníčkou nehnuteľnosti a to parcela registra „R.“ parc. č. XXXX M. G. vo výmere XXXX C. zapísaná

ako podielové spoluvlastníctvo žalovaných na LV č. XXX, k.ú. J.. Svoju žalobou odôvodnila tým, že
podľa výpisu z katastra nehnuteľností, výpisu z LV č. XXX, k.ú. J., je nehnuteľnosť parcela registra
„R.“ parc. č. XXXX M. G. vo výmere XXXX C. zapísaná ako podielové spoluvlastníctvo žalovaného v
prvom rade v pomere 1/2 a žalovanej a v druhom rade v pomere 1/2. Predmetnú nehnuteľnosť parc.
č. XXXX nadobudla darom mimo pozemkovej knihy ako veno ešte pred druhou svetovou vojnou od
svojich rodičov - žalovaných v prvom a druhom rade jej mama S. J., ktorú nehnuteľnosť nerušene držala
a poľnohospodársky využívala. V roku 1952 uzavrela manželstvo, pričom od mamy S. J. titulom daru

mimo pozemkovej knihy nadobudla predmetnú nehnuteľnosť, ktorú osobne obhospodarovala a drží ju
nerušne až doposiaľ. Podľa § 854 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení noviel, pokiaľ ďalej nie
je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.04.1964.
Vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.04.1964 sa však posudzujú podľa
doterajších predpisov. Podľa § 562 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. ustanoveniami tohto zákona
sa spravujú pokiaľ nie je ustanovené ďalej inak i právne pomery vzniknuté pred 01.01.1951. Do tohto
dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom. Vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto

ju drží oprávnene a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec je potrebná vydržacia doba 10 ročná.
Lehota, ktorá začala bežať pred 01.01.1951 sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie
uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej od dňa 01.01.1951. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe.
(§ 116 ods. 1, § 566 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.). Pretože stav evidovaný vkatastri nehnuteľností nie je v súlade s právnym stavom ohľadne vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti,
z dôvodu usporiadania majetkovo-právnych vzťahov má právny záujem na podaní tohto návrh (§ 80
písm. c) OSP), ktoré vlastnícke právo nadobudla ex lege na základe vydržania dňom 02.01.1961 podľa

ustanovení občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., titulom daru mimo pozemkovej knihy od matky S. J.
a následkom nerušenou a dobromyseľnou držbou so započítaním vydržacej doby právne predchodkyne.

3. Zástupca žalovaných s podanou žalobou nesúhlasil. V písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že
v podanom návrhu žalobkyňa nepreukázala, že žalovaní sú právni predchodcovia jej matky S. J..

Zároveň žalobkyňa nepreukázala, že sporný pozemok jej predchodkyňa nadobudla titulom daru ani to,
žesamažalobkyňavroku1952malaspornúnehnuteľnosťnadobudnúťdarom.Samotnéužívaniecudzej
veci nie je splnením podmienky vydržania, oprávnenosti vstupu do držby, okolnosťami ktoré mu môžu
svedčiť pre záver o existencii dobrej viery. Okolnosti svedčanie o existencii dobrej viery sú okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčanie poctivosti nadobudnutia. Oprávnená držba
zahŕňa aj omyl držiteľa, ktorý sa oprávnené domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Oprávnená držba

nemôže spočívať v takom omyle držiteľa, ktorému sa tento mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť. Omyl
držiteľa musí byť ospravedlniteľný. V danom prípade, ak by sa žalobkyňa opierala o oprávnenú držbu o
niektorý právny úkon, ktorý by svedčil poctivosti nadobudnutia spornej parcely, musela držba spočívať
v ospravedlniteľnom omyle. Ak by aj k nadobudnutiu sporného pozemku došlo, tak na základe žaloby
predpokladaný vstup žalobkyne do držby by mohol byť niekedy v roku 1952. Ani u právnej predchodkyne

žalobkyne,aniužalobkyneniejepreukázané,žespornýpozemokmalivoprávnenejdržbe.Zákonč.141
z roku 1950 Zb. ako aj zákon č. 40/1964, ktorý nahradil tento zákon jednoznačne upravoval podmienku,
že zmluvy o prevode nehnuteľností musia mať písomnú formu a pre účinnosť sa vyžadovala registrácia
štátnym notárstvom a od 01.01.1993 zápis prevodu do katastra. Obidve právne normy sú dostatočne
určité a zrozumiteľne a nerešpektovanie týchto zákonných požiadaviek má za následok vznik právneho

omylu, ktorý nie je so zreteľom na všetky okolnosti ospravedlniteľný. Zároveň poukázal na rozhodnutie
o Ro NS SR č. 5 Cdo 49/2010, Ro NS Č sp. zn. Cdo 490/2001, Ro NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1330/2006.

4. Žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní súdu uviedla, že jej mama sa volala S. J., rod. C. a
mala ešte jednu mladšiu sestru. Aj keď jej rodičia sa volali E. a E., jej mama sa volala C. C.. Keď sa

na tento nesúlad pýtala svojich rodičov, títo jej povedali, že v čase, keď sa narodila jej matka S. C., v
tom čase bol jej otec v S. a keďže dieťa bolo treba pokrstiť, prišiel niekto z rodiny ku krstu a preto sa
volala jej mama S. C. a nie E.. Súdu však ešte upresnila, že jej správne meno má byť S. C. a nie S.
C., pretože ona si pamätá, že ju takto volali. V roku 1952 kedy sa vydala, jej jej mama dala do užívania
parcelu č. XXXX, ktorú od vtedy užívala až dodnes. Pravidelne každý rok na tejto parcele sadila. Až tento

rok prestala ju obhospodárovať. Pred ňou túto parcelu obhospodarovala jej mama. Má 5 súrodencov,
pričom nikdy počas tejto držby jej v tejto držba ani užívaní tejto parcely nikto nebránil. sporná parcela
nikdy nebola v užívaní družstva.

5. Právny zástupca žalobkyne súdu uviedol, že odporcovia v 1.a 2.rade mali dve dcéry a to S. J., matku

žalobkyne a C. E., pričom ich rodičia boli odcestovaní v S., ale ich deti ostali na Slovensku. Ich matka
sa vrátila po tieto deti a chcela ich vziať so sebou do S., ale keďže staršia dcéra C. E. mala zdravotné
problémy, nedostala povolenie na vycestovanie a keďže jedna zo sestier nechcela odísť bez druhej, obe
dievčatá ostali na Slovensku a staral sa o nich ich ujo Š., ktorý bol bratom ich matky C. E., rod. Š.. Keďže
sestra S. J. C. E.Á. po 2. svetovej vojne sa odsťahovala do Českej republiky a iba S. J. ostala bývať

v J., jej bola odovzdaná do držby parcela č. XXXX, pričom táto držba bola vykonaná mimo tradičných
pozemkových postupov. Rozdielnosť priezvísk C. a C. tej istej osoby boli spôsobené chybou na matrike
pri prepise.

6. Svedkyňa Y. Y., nar. XX.XX.XXXX vo svojej výpovedi súdu uviedla, že na žalovaných v 1.a 2. rade

sa nepamätá. Pozná iba rodičov žalobkyne. V roku 1959 sa vydala do obci J. a pochádza z obce C..
Parcela, ktorá patrí jej dcére a sporná parcela, sú susediace parcely. Žalobkyňa predmetnú parcelu
využívala na siatie obilnín a užíva ju až doteraz. Až tento rok ju dala iba pokosiť. Nevedela s určitosťou
uviesť, či v minulosti spornú parcelu malo užívať družstvo .

7. Svedok C. G., nar. XX.XX.XXXX vo svojej výpovedi súdu uviedol, že narodil sa a žije v obci J.. Je
ženatý 40 rokov a sporná parcela a parcela, ktorá patrila jeho svokrovi, ktorý ju neskôr daroval jeho
manželke, nie sú v bezprostrednom susedstve, ale susedia blízko seba. Nevie o tom, že pri o spornú
parcelu boli niekedy spory, na predmetnej parcele žalobkyňa siala až do minulého roka.8. Zo správy obce J. zo dňa 30.01.2014 vyplýva, že obec J. na základe miestneho šetrenia a znalosti
miestnych pomerov potvrdila, že žalovaní 1.a 2.rade, ktorí uzavreli manželstvo dňa XX.XX.XXXX v Č.,

sa po 1. svetovej vojne presťahovali z obce J. za prácou do A., pričom sa do obce nevrátili a nie je známe
miesto ich posledného pobytu. Predmetnú nehnuteľnosť od roku 1952 poľnohospodársky využívala
žalobkyňa,pričompočascelejdobydržbynebolanikýmobmedzovanáanirušenáajevobcipovažovaná
za oprávnenú držiteľku a vlastníčku.

9. Na liste vlastníctva č. XXX k.ú. je ako vlastník parcely č. XXXX a XXXX/X M. G. zapísaný I. E. č. domu
XXX/XXXXaC.E.,rod.Š.,obajavspoluvlastníckompodiele1/2.Akotitulnadobudnutiatohtovlastníctva
je uvedené rozhodnutie Správy katastra E. L. P. o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov
číslo spisu X. XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX-XX/XX. Zároveň ako účastník právneho vzťahu ako
správca je uvedený Slovenský pozemkový fond, Budkova cesta 36, 817 15 Bratislava 11.

10. Z dôvodu neznámeho miesta pobytu zastupoval v konaní žalovaných v 1.a 2.rade Slovenský
pozemkový fond ako to vyplýva aj z listu vlastníctva vyššie uvedeného.

11. Zástupkyňa žalovaných vo svojej výpovedi súdu uviedla, že žalobkyňa vo svojom návrhu
nepreukázala listinnými dôkazmi svoje nástupníctvo, ani skutkový stav.

12. V záverečnom návrhu zástupca žalobkyne uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že žalobkyňa nadobudla predmetnú nehnuteľnosť ešte začiatkom roka 1952 darom od svojej
predchodkyne, pričom zároveň bolo aj preukázané, že jej predchodkyňa nadobudla tieto nehnuteľnosti
taktiežodsvojichpredchodcov.Tútonehnuteľnosťžalobkyňavyužívanepretržite60rokov,ktorúvyužíva,

obhospodaruje. Počas tohto užívania nikým nebola obmedzovaná, ani vyrušovaná. Skutočný stav a
to užívanie parcely a jej vlastníctvo sa nezhoduje so stavom, ako je zapísaný na liste vlastníctva.
Vlastníctvo mala žalobkyňa nadobudnúť vydržaním v zmysle stredného občianskeho zákonníka.

13. Zástupkyňa žalovaných v záverečnom návrhu uviedla, že vykonaným dokazovaním nebolo

preukázané,žebyžalobkyňa nadobudlapredmetnúnehnuteľnosťodpredchodcovI.E.ajehomanželky.
Tým nebolo preukázané, že by oprávnene vstúpila do držby. Táto skutočnosť nebola preukázaná ani
žiadnymi listinným dôkazom ani výpoveďou svedkov. Dlhodobé a nerušené užívanie pozemku bez
preukázaniaoprávnenostivstupudodržbyvšaknemôžezakladaťsplneniepodmienokprenadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním.

14. Podľa sobášneho listu I. E., nar. XX.XX.XXXX a C. Š., nar. XX.XX.XXXX vyplýva, že ich manželstvo
bolo uzavreté dňa XX.XX.XXXX E. Č.. Podľa rodného listu S. C., nar. XX.XX.XXXX jej otcom je I. C.
a matka C. C., rod. Š..

15. Z originálu sobášneho listu, na doloženie ktorého bola vyzvaná Matrika mesta Vranov nad Topľou
vyplýva, že C. J., nar. XX.XX.XXXX a I. I., nar. XX.XX.XXXX uzavreli manželstvo dňa XX.XX.XXXX E.
M. Č., pričom ako rodičia sú uvedení C. J. a S. J., rod. C., teda je tu uvedené iné rodné priezvisko, ako
bolo uvedené v sobášnom liste, ktorý bol predložený k žalobnému návrhu.

16. Súd šetrením v Obchodnom registri zistil, že v obci E. existuje S. E. odo dňa 30.12.2004, G. M. K.
E. odo dňa 10.10. 1995, ktoré bolo založené a vzniklo rozdelením G. K. S. E. D. D. E. E.. Na dotaz súdu
na G. K. E. či parcela č. XXXX, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva XXX k.ú. J. bola niekedy vložená
do družstva a akou formou. Družstvo uviedlo, že predmetnú parcelu družstvo nevyužíva.

17. Z výpisu z Obchodného registra Poľnohospodárske družstvo Agrokombinát Vranov so sídlom vo E.
vyplýva, že toto družstvo bolo založené dňa 26.11.1975 a zaniklo výmazom ku dňu 10.10.1995.

18. O tejto podanej žalobe rozhodol prvoinštančný súd a to tak, že určil, že žalobkyňa je vlastníčkou
nehnuteľnosti parcela registra „R.“ parc. č. XXXX M. G. vo výmere XXXX C. zapísaná na LV č. XXX k.ú.

J.nakoľkomalsúdzapreukázanésprávnosťadobromyseľnosťvlastníctva,resp.držbyžalobkyne.Súdu
taktiež nebolo preukázané, že by počas celej doby držby bola žalobkyňa rušená vo svojej držbe. Proti
tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní zastúpení Slovenským pozemkovým fondom a v podanom
odvolaní navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrh žalobkyne zamietol eventuálnenapadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okrem ďalších skutočností
žalovaní v odvolaní uviedli, že skutočnosti tvrdené žalobkyňou neboli ničím preukázané ani potvrdené,
žiadnym predloženými listinnými dôkazmi ani výpoveďami navrhovaných svedkov. Závery konania

na súde prvého stupňa sú tak založené na nepodložených tvrdeniach žalobkyne. Napriek tomu, že
právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti a z hľadiska dôležitosti
pre rozhodnutie, odvolateľ má za to, že súd v tomto konaní nezhodnotil všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti a rozhodol na základe tvrdení žalobkyne.

19. O tomto odvolaní rozhodol druhoinštančný súd, ktorý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil. Vo
svojom rozhodnutí uviedol, že odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ust. § 79 ods. 1 O.s.p.
okrem iného ukladá žalobcovi, aby pravdivo opísal rozhodujúce skutočnosti a ponúkol súdu dôkazy.
Samotné opísanie rozhodujúcich skutočností v návrhu na začatie konania však nie je dôkazom. O tom,
či žalobca hovorí pravdu, súd musí získať poznatky vykonaním dôkazov. Zo žaloby je zrejmé tvrdenie
žalobkyne, že „predmetnú nehnuteľnosť parc. č. XXXX nadobudla darom mimo pozemkovej knihy ako

veno ešte pred druhou svetovou vojnou od svojich rodičov -žalovaných v 1/ a 2/ rade mama žalobkyne
S. J., ktorú nehnuteľnosť nerušenie držala a poľnohospodársky využívala. V roku XXXX žalobkyňa
uzavrela manželstvo, pričom od mamy S. J. titulom daru mimo pozemkovej knihy nadobudla predmetnú
nehnuteľnosť, ktorú osobne drží ju nerušene až doposiaľ. Ako dôkaz poskytla súdu výsluch strán sporu,
sobášny list žalobkyne, potvrdenie obce J. zo dňa 30.1.2014. súd prvej inštancie na základe vykonaného

dokazovania zistil skutkový stav, na základe ktorého predmetná nehnuteľnosť a to parcela R. parc. č.
XXXX - M. G. vo výmere XXXX C., ktorá je zapísaná na LV č. XXX k.ú. J., je podľa tohto listu vlastníctva
vo vlastníctve žalovaných I. E. a C. E., rodená Š., v podiele 1 s titulom nadobudnutie správy katastra o
schválení registra obnovenej evidencie pozemkov č. D..X. z o dňa XX.X.XXXX-XX/XX, kúpa 26.01.1912.
Obec J. vo svojej správe potvrdila, že obaja žalovaní sa po prvej svetovej vojne odsťahovali do USA na

neznáme miesto a do obce sa nevrátili. Žalovaní mali dve dcéry a to S. C., vydatá J., matku žalobkyne a
C. E.. S. J. mala darovať predmetnú nehnuteľnosť svojej dcére - žalobkyne, ktorá ako vlastníčka na liste
vlastníctva nebola zapísaná. Keďže údajne C. E. po druhej svetovej vojne odišla do Českej republiky a
opak preukázaný nebol, jediná osoba, ktorá spornú nehnuteľnosť držala ako svoju vlastnú, bola práve
S. J.. Druhoinštančný súd sa stotožnil odvolacími námietkami žalovaných a považuje za potrebné ďalej

uviesť,žepožiadavkynariadneodôvodnenierozsudkusúduvovnútroštátnychpodmienkachSlovenskej
republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. treba dospieť k záveru, že s tam uvedeným požiadavkami je v
rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale aj všeobecné súhrnné
zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. V danom
prípade vôbec neboli vyhodnotené vykonané dôkazy vo vzťahu k zisteniu tvrdení žalobkyne, že spornú

nehnuteľnosť nenadobudla jej mama mimo pozemkovej knihy ako veno pred druhou svetovou vojnou od
svojich rodičov - žalovaných ako aj tvrdenie, že žalobkyňa v roku 1952 nadobudla nehnuteľnosť titulom
daru od mamy. Žalovaní tak nemali možnosť zaujať stanovisko k neexistujúcej úvahe súdu týkajúcej sa
vyhodnotenia dôkazov, čím im bola odňatá zákonná možnosť spochybniť v odvolacom konaní správnosť
vydaného rozhodnutia.

20. V zmysle týchto záverov súd ďalej vo veci konal.

21. Svedkyňa S. Š., sestra žalobkyne, vo svojej výpovedi súdu uviedla, že spornú parcelu nazývajú L.
Y., ktorú ich mama začala užívať od jej piatich rokov z dôvodu, keď jej stará mam odišla do Ameriky. Keď

sa vydala, bývala iba o tri domy ďalej od jej rodného domu a preto, keď bolo treba niektoré veci vybaviť,
stále sa obrátili na ňu. Tak to bolo aj v prípade, keď prišiel list od jej starej mamy z Ameriky, v ktorom
písala, aby jej mama si dala do poriadku a vybavila všetky veci, ktoré sú potrebné ohľadne predmetnej
parcely. Tento list sa nezachoval. Avšak oni si nič nevybavili, pretože oni túto parcelu užívali. Avšak o
dva mesiace na to prišiel z Ameriky list s oznámením, že ich stará matka zomrela a preto si nestihli dať

tieto veci ani do poriadku. Nikdy medzi sebou nemali spory ohľadne držby predmetného pozemku, ktorý
žalobkyňa užíva od jari 1953, potom, čo sa v jeseni vydala a ako jej to dovolila ich matka.22. Zástupkyňa žalovaných na pojednávaní uviedla, že žalovaní sú subjekty bez právnej subjektivity.
Žalobou o určenie vlastníckeho práva nie je možné nahradiť konanie o určenie že sporná nehnuteľnosť
má patriť do dedičstva a to po nebohých žalovaných. Má za to, že žalovaní nemajú procesnú subjektivitu

podľa Civilného sporového poriadku.

23. V záverečnom návrhu právny zástupca žalobcu uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že žalobkyňa v minulosti mimo oficiálneho registračného postupu a to pozemkovej knihy
nadobudla darom od svojej matky S. J. predmetnú nehnuteľnosť v roku 1952. Od uvedenej doby až

doposiaľ túto nehnuteľnosť nerušene a dobromyseľne držala, poľnohospodársky využívala a počas celej
doby držby nebola nikým obmedzovaná, ani rušená vo výkone svojho práva. Podľa intertemporálnych
ustanovení stredného občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1951, ak plynula vydržacia lehota,
táto uplynula uplynutím 10.ročnej lehoty t.j. 01.01.1961, ak tá vydržiavacia lehota neuplynula skôr.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že išlo o typický prechod vlastníckych vzťahov k
poľnohospodárskej nehnuteľnosti, ktorá sa v tom čase tradovala a užívala medzi fyzickými osobami. Išlo

oblízkepríbuzenskévzťahy,ktorédosvedčovaliprechoduzjednéhodržiteľa,resp.vlastníkanaďalšieho,
pričom žiadna z blízkych osôb za 65 rokov užívania predmetnej nehnuteľnosti nerušil žalobkyňu vo
výkone oprávnenej držby, ani neviedla súdne spory. Z ustanovení stredného občianskeho zákonníka
vyplýva, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Ak držba nie je oprávnená
tento opak musí protistrana preukázať. Z doterajších dôkazov nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali tú skutočnosť, že zo strany žalobkyne držba nebola oprávnená.

24. Zástupkyňa žalovaných v záverečnom návrhu uviedla, že opätovne poukazuje na to, že žalovaný v
prvom a druhom rade nemajú procesnú subjektivitu podľa § 61 Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa
opiera oprávnenosť vstupu do držby jej matkou z titulu nejakého prechodu žalovaného v prvom a druhom

rade a oprávnenosť vstupu do držby samotnej žalobkyne titulom darovacej zmluvy v roku 1952. Zákon
č. 141/50 Zb., ktorý platil v období, kedy malo dôjsť k darovacej zmluve v roku 1952, ako a aj nasledujúci
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. boli natoľko zrozumiteľné, že na prechod alebo prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiach je nevyhnutní písomná forma a preto žalobkyňa bola v neospravedlniteľnom
právnom omyle. Nepopiera užívací stav žalobkyne, ale vzhľadom k tomu, že Slovenský pozemkový

fond zastupuje žalovaných v prvom a druhom rade a nepozná užívacie pomery v obci, nevie sa k tomu
vyjadriť, avšak nebol preukázaný samotný vstup, oprávnenosť vstupu do držby, a to jednak aj zo strany
predchodkyne žalobkyne a takisto aj žalobkyne v roku 1952 roku na základe darovacej zmluvy.

25. Súd vec právne posúdil podľa ustanovenia § 137, CSP, § 61 CSP, § 67 CSP, ust. § 134 ods. 1

Občianskeho zákonníka, § 868 Občianskeho zákonníka a § 115 zákona č. 141/1590 Zb. Občianskeho
zákonníka (tzv. stredný Obč. zák.) a dospel k nasledovným záverom.

26. Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (účinný od 01.01.1951 do 31.03.1964), vlastnícke
právo k hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po

dobu 3 rokov u hnuteľných vecí a 10 rokov u nehnuteľností. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten,
kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu
dobu. V pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Občiansky zákonník č. 40/1964
Zb. účinný od 01.04.1964 oproti uvádzanému skoršiemu právnemu stavu vydržanie vlastníckeho práva
vôbec neumožňoval, len v podstate rešpektoval vydržaním nadobudnuté vlastníctvo do 31.03.1964.

Novelou tohto právneho predpisu vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb. sa opätovne zaviedol inštitút
vydržania (§ 135a) a súčasne sa v ustanovení § 507a ods. 3 - teraz § 865 ods. 3 umožnilo pre vydržanie
započítať aj dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe s tým,
že tento čas neskončí skôr než uplynutím jedného roka od účinnosti tohto právneho predpisu. Pokiaľ
ide o dĺžku vydržacej doby, aj v tomto prípade išlo o tri roky u hnuteľných a 10 rokov u nehnuteľných

vecí. Predmety z majetku v bývalom socialistickom vlastníctve nemohol občan nadobudnúť vydržaním
a pokiaľ išlo o predmet súkromného vlastníctva, výnimku tvorili pozemky, resp. ich časti, ku ktorým sa
mohlozriadiťprávoosobnéhoužívania.Tuvšakvydržanienemalozanásledoknadobudnutievlastníctva
občanom, ale iba vznik práva na uzatvorenie dohody o osobnom užívaní pozemku.

27. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je vlastníčkou nehnuteľnosti a to parcela
registra „R.“ parc. č. XXXX orná pôda vo výmere XXXX C. zapísaná ako podielové spoluvlastníctvo
žalovaných na LV č. XXX, k.ú. J. z dôvodu, že túto nehnuteľnosť nadobudla darom mimo pozemkovej
knihy ako veno ešte pred druhou svetovou vojnou od svojich rodičov - žalovaných v prvom a druhomrade jej mama S. J., ktorú nehnuteľnosť nerušene držala a poľnohospodársky využívala a následne
ona v roku 1952 ju pri vydaji titulom daru mimo pozemkovej knihy nadobudla od svojej mamy, ktorú
osobneobhospodarovalaadržíjunerušneaždoposiaľ.Vlastníckeprávoktejtonehnuteľnostinadobudla

vydržaním. Na preukázanie dôvodnosti nevedela predložiť žiadne písomné dôkazy, navrhla iba výsluch
svedkov, ktorí iba potvrdili, že je pravdou, že žalobkyňa predmetnú nehnuteľnosť užíva minimálne 10
rokov.

28. Zástupkyňa žalovaných žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu, že týmto konaním nie je možné určiť

vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti. Vlastníctvo k danej nehnuteľnosti sa má určiť v dedičskom
konaní po nebohých žalovaných. Okrem toho žalobkyňa nepredložila žiaden právny titul, na základe
ktorého ona, alebo jej mama predmetnú nehnuteľnosť mala nadobudnúť, či už do držby alebo vlastníctva
a nebola preukázaná ani oprávnenosť držby. Dlhodobé a nerušené užívanie pozemkov bez preukázania
oprávnenosti vstupu do držby nemôže zakladať splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníctva
vydržaním.

29. Základným predpokladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním je splnenie troch
zákonom stanovených podmienok, a to 1/ spôsobilosť predmetu vydržania, 2/ existencia držby veci
z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolností
dobromyseľný, že mu vec patrí, 3/ uplynutie ustanovenej doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe

( desaťročná pri nehnuteľnostiach).

30. Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, pričom samotná detencia k vydržaniu
nepostačuje. Či je držiteľ dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí subjektívne
presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno

so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol mať
alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu
vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých
možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Okolnosťami, ktoré
môžu nasvedčovať záveru o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu

nadobudnutia práva, ktoré svedčia o poctivosti nadobudnutia. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá
je daná so zreteľom na všetky okolnosti veci, sa teda musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého
mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo.

31. Či je držiteľ dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí subjektívne presvedčenie, že

mu vec patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol mať alebo nemal,
prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a že
s ňou nakladá ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že
toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Okolnosťami, ktoré môžu nasvedčovať

záveruoexistenciidobrejviery,súspravidlaokolnostitýkajúcesaprávnehodôvodunadobudnutiapráva,
ktoré svedčia o poctivosti nadobudnutia. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom
na všetky okolnosti veci, sa teda musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť
vlastnícke právo.

32. V predmetnej veci je rozhodná subjektívna dobrá viera. Definičnými znakmi subjektívnej dobrej
viery je subjektívne chybné presvedčenie konajúcej osoby o existencii alebo neexistencii práva,
právneho stavu alebo skutkového stavu a zároveň objektívna ospravedlniteľnosť takéhoto chybného
presvedčenia. Chybné presvedčenie konajúcej osoby je subjektívnym kritériom, ktoré sa vyskytuje iba
v psychickej sfére tejto osoby, a preto ho nie je možné skúmať, poznať alebo dokazovať priamo, ale len

prostredníctvom vonkajších objektívnych skutočností nasvedčujúcich existencii alebo neexistencii tohto
subjektívneho presvedčenia. Objektívnym kritériom, ktoré slúži na preukázanie existencie subjektívneho
presvedčenia, je ospravedlniteľnosť takéhoto presvedčenia. Objektívne kritérium síce nie vždy umožní
preukázať skutočné subjektívne presvedčenie osoby, ale umožní ho objektivizovať a určiť, či táto osoba
objektívne mohla byť v dobrej viere. Posudzuje sa teda, či by priemerná osoba v rovnakom postavení

vzhľadom na objektívne okolnosti mohla mať toto subjektívne presvedčenie.

33. Či držiteľ veci je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí jeho subjektívne
presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možnoso zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, mohol
mať alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Subjektívne (osobné)
presvedčenie osoby teda ešte nezakladá dobrú vieru, ktorá sa posudzuje objektívne (ako objektívna

vedomosť alebo nevedomosť).

34. Na základe vykonaného dokazovania súd má za to, že neboli splnené zákonné podmienky pre
nadobudnutie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti žalobkyňou vydržaním. Žalobkyňa nepredložila
žiaden dôkaz o tom, že by do držby vstúpila oprávnene, že by jej držba bola dobromyseľná a že by došlo

k skutočnostiam ako ich uvádza v žalobe, teda že by došlo k právnym titulom ako ich uviedla v žalobe /
zmluvy o prevode nehnuteľnosti/. Nebolo jednoznačne preukázané, že by najprv žalovaní spornú
nehnuteľnosť odovzdali matke žalobkyne a že takto následne mohla žalobkyňa bez písomnej zmluvy
vstúpiť do oprávnenej držby nehnuteľnosti pri vydaji. Svoje tvrdenia v žalobe nepodoprela žiadnymi
dôkazmi. Sporná nehnuteľnosť je podľa listu vlastníctva vo vlastníctve dvoch osôb - žalovaných. Aj
svedkyňa, sestra žalovanej vo výpovedi uviedla, že stará mama, teda žalovaná v 2.rade údajne poslala

z Ameriky matke žalobkyne list, v ktorom žiadala, aby sa dali do poriadku vlastnícke práva k spornej
nehnuteľnosti. Tentolistsanezachoval,atedaniejeznámesúdu,akožiadalavlastníčka,abysanaložilo
s nehnuteľnosťou.

35. Z hľadiska zásad dokazovania uplatňovaných v občianskom súdnom konaní, sporové konanie,

kde proti sebe stoja dve strany v postavení žalobcu a žalovaného, je ovládané prejednacou zásadou.
Podstata prejednacej zásady spočíva v tom, že procesná povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré majú
význam pre rozhodnutie vo veci samej (t.j. povinnosť tvrdenia), ako aj procesná povinnosť navrhovať
dôkazy na preukázanie týchto tvrdených skutočností (t.j. dôkazná povinnosť) je záležitosťou účastníkov
konania. Splnenie dôkaznej povinnosti tým spôsobom, že procesná strana preukáže svoje tvrdenia,

vedie k uneseniu dôkazného bremena a teda k priaznivému výsledku sporu. Dôsledkom neunesenia
dôkazného bremena, t.j. nepreukázania tvrdených skutočností, je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý
postihuje tohto účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze,
t.j. neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre
výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadom vlastných tvrdení v

sporovom konaní má za následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa prejaví zamietnutím žaloby.

36. Pre neunesenie dôkazného bremena preto súd žabu zamietol ako nedôvodnú.

37. Ďalej súd dodáva, že predmetná nehnuteľnosť a to parcela registra R. parc. č. XXXX M.rná pôda

vo výmere XXXX C., ktorá je zapísaná na liste vlastníctva č. XXX kú. J., je podľa tohto listu vlastníctva
vo vlastníctve žalovaných I. E., a C. E., rod. Š., v podiele 1, s titulom nadobudnutia rozhodnutie Správy
katastra o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov č. sp. X. XXXX/XXXX zo dňa 26.9.2001
- XX/XX, Kúpa 26.01.1912.

38. Obec J. vo svojej správe potvrdila, že obaja žalovaní sa po prvej svetovej vojne odsťahovali do
USA na neznáme miesto a do obce sa nevrátili. Vzhľadom na rok, kedy žalovaní mali nehnuteľnosť
nadobudnúť, je vysoko pravdepodobné, že žalovaní zomreli. Preto možno jednoznačne povedať, že
sporná nehnuteľnosť nie je vo vlastníctve neznámych vlastníkov. Je vo vlastníctve osôb, ktorí však
pravdepodobne už nežijú. Preto nie je ani dôvodná žaloba voči žalovaným. Žalovaní svojou smrťou,

ktorej dátum nie je známy, stratili procesnú subjektivitu. Žalovaní mali dve dcéry a to S. C., vydatá J. a C.
E.. Keďže zmena vlastníctva k spornej nehnuteľnosti nebola preukázaná vydržaním, vlastníka spornej
nehnuteľnosti je možné určiť iba v dedičskom konaní po nebohých žalovaných po zabezpečení úmrtných
listov, kedy bude jednoznačne preukázané, kedy žalovaní zomreli. Bez tohto presného dátumu súd
nemôže rozhodnúť, či je potrebné konanie zastaviť pre nedostatok procesnej spôsobilosti u žalovaných.

39. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

40. Keďže súd žalobu zamietol z dôvodu plného úspechu na strane žalovaných, patrí im náhrada trov

konania a súd im priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o konečnej výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.41. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

42. Žalobkyňa v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku súdu prvej
inštancie zmenil a žalobe vyhovel.

43. Zvýraznila, že ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo

právo patrí je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§145
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.)

44. Podľa názoru odvolateľky na základe vykonaného dokazovania a to výsluchom svedkov S. - sestry
žalobkyne, Y. a zo správy Obce J. vyplýva, že žalobkyňa od roku 1952 predmetnú nehnuteľnosť
nerušene až doposiaľ drží a poľnohospodársky obhospodaruje, ktorú nadobudla titulom daru mimo

pozemkovej knihy od matky S. ktorá nehnuteľnosť nadobudla od svojich rodičov žalovaných v 1. a
2. rade. V konaní nebolo preukázané, aby žalobkyňa bola rušená alebo obmedzovaná vo výkone
práva držby počas vydržacej lehoty ani si nikto k nehnuteľnosti neuplatňoval vlastnícke nároky, pričom
žalobkyňa nerušene a nepretržite nehnuteľnosť užíva už 65 rokov. Na základe vyššie uvedených
skutočností nadobudla žalobkyňa ex lege vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním dňom 1.1.1961

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.

45. Žalovaní zastúpený Slovenským pozemkovým fondom, Bratislava navrhli napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť.

46. Poukázali ďalej na to, že dlhodobé a nerušené užívanie sporného pozemku žalobkyňou a ani jej
predchodkyňou bez preukázania oprávnenosti vstupu do držby nemôže zakladať splnenie podmienok
pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

47. Najdôležitejšou podmienkou vydržania je dobrá viera držiteľa, ktorá sa týka nielen spôsobu

nakladania s vecou , o čo sa v svojich tvrdeniach opiera žalobkyňa ale predovšetkým titulom
nadobudnutia držby. Keďže jednou z podmienok vydržania je právny titul vstupu do oprávnenej držby,
teda takej, ktorá privodí vydržanie, právny titul musí byť jednoznačne preukázaný a nemôže byť
pochybný. V pochybnostiach, či je držba oprávnená platí, že je oprávnená, to sa však nevzťahuje na
právny titul vstupu do držby. V tomto konaní nebola splnená a preukázaná táto podmienka. Právnym

dôvodom vydržania nemôže byť to, že žalobkyňa svoju dobrú vieru odvodzuje od okolnosti, že sporný
pozemok bol právnou predchodkyňou žalobkyne a žalobkyňou užívané, obhospodarované, ak chýbal
nadobúdací titul pre sporný pozemok, ten nebol v konaní preukázaný.
48. Odvolací súd v zmysle zásad ustanoví § 379, § 380 a § 381 Civilného sporového poriadku
preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia

pojednávania a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené.

49. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

50. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom vysloveným v napadnutom rozsudku, že
žalobkyňa nepreukázala skutočnosti, ktoré v žalobe tvrdila.

51. Nepreukázala jednak svoje tvrdenie, že spornú nehnuteľnosť nadobudla darom mimo pozemkovej
knihy ako veno ešte pred druhou svetovou vojnou od svojich rodičov - žalovaných v 1. a 2. rade jej
mama S., ako aj tvrdenie, že spornú nehnuteľnosť nadobudla titulom daru mimo pozemkovej knihy od
svojej mamy.

52. Správne teda súd prvej inštancie v tomto konaní zameral pozornosť na to, či právna predchodkyňa
žalobkyne, ako aj samotná žalobkyňa boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľné, že im sporná
nehnuteľnosť patrí.53. Žalobkyňa, okrem svojich tvrdení súdu navrhla vykonať dôkaz výsluchom svedka - jej sestry S..

54. Podľa názoru odvolacieho súdu , súd prvej inštancie tento dôkaz vyhodnotil správne. So záverom,

že ani po vykonaní tohto dôkazu súdu nemohlo byť známe ako žiadala vlastníčka ( žalovaná v 2. rade),
aby sa naložilo s nehnuteľnosťou, sa stotožňuje aj odvolací súd. Napokon, ak svedkyňa uviedla, že po
oboznámení sa s listom vlastníčky „ oni si nič nevybavili, pretože oni túto parcelu užívali“ sa iný názor
ani nenúka.

55. Nie je preto, podľa názoru odvolacieho súdu zo strany odvolateľky náležité ani zvýraznenie § 145
ods. 1, 2 zákona č. 141/1950 Zb. v tej časti , v ktorej uvádza, že „ v pochybnostiach sa predpokladá,
že držba je oprávnená“.

56. O tom, že pri nastúpení do držby sporných nehnuteľností matka žalobkyne nemohla byť
dobromyseľná, keďže vedela, že nehnuteľnosť patrí inému, nemožno mať žiadne pochybnosti. Ani

záveru súdu prvej inštancie , že žalobkyňa svoje tvrdenia v žalobe nepodporila žiadnym dôkazom
nemožno nič vyčítať. Napokon ako vyplýva z odvolania žalobkyne tieto závery súdu prvej inštancie v
ňom ani spochybnené neboli.

57. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p.

rozsudok ako vecne správny potvrdil.

58. Zároveň úspešným žalovaným priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade
s ustanovením § 396 ods. 1, § 255 odsek 1 a § 262 odsek 1 a ods. 2 C.s.p. s tým, že o výške náhrady
týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

59. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).