Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/57/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713218376
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8713218376.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35
724 803, 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária,
IČO: 36 613 843, Bratislava 851 02, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1. M. M., S.. XX.X.XXXX, M. XXX
XX Q.-X., N. Š. XXXX/XX a 2. X. M., S.. XX.X.XXXX, M. XXX XX Q.-X., N. Š. XXXX/XX, zastúpení

JUDr. Monika Marjanovič, advokátska kancelária, IČO: 35 561 734, 040 01 Košice, Urbánkova 1562/6,
v konaní o zaplatenie 9.625,23 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č. k. 11C/162/2014-187 zo dňa 21.3.2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok v celom rozsahu r u š í a vo vzťahu k žalovanej v 1. rade v r a c i a vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
žalobu zamietol a zároveň vyslovil, že žalovaní v 1. a 2. rade majú právo na náhradu trov konania v
celom rozsahu.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol nasledovné:
„Žalobca podal dňa 23.12.2013 žalobu o zaplatenie istiny 9.625,23 eur s príslušenstvom. Svoj návrh

odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 medzi postupcom
Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, IČO: 00151653 a žalobcom postúpil postupca na žalobcu
pohľadávku voči žalovaným.

Podľa zmluvy postupca poskytol žalovaným úver vo výške 8.298,48 eur, ktorý mal byť splácaný v
mesačných splátkach vo výške 118,83 eur vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje

splátky úveru splatné od 20.1.2011 do 20.9.2017 v počte 81 a celkovej výške 9.625,23 eur. Splátky
pôvodne splatné od 20.22013 do 20.9.2017, sa stali splatnými v roku 2013, kedy žalobca vyhlásil
mimoriadnu splatnosť.

Právny zástupca žalobcu, čo sa týka aktívnej legitimácie, tak poukazuje na odôvodnenie Krajského súdu
Prešove č. k. 11Co/11/2015, kde Krajský súd dospel k záveru, že žalobca je vecne aktívne legitimovaný,

napriektomu,žebankanevyhlásilamimoriadnusplatnosťúveru,bolomožnétakútopohľadávkupostúpiť
a zmluva o postúpení je platná v zmysle Občianskeho zákonníka. Spoločne s pohľadávkou prešli na
postupníka aj práva s ním spojené.

Právna zástupkyňa žalovaných žiadala žalobu zamietnuť z nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu z dôvodu, že žalobca nebol oprávnený vyhlasovať mimoriadnu splatnosť úveru a v čase

postúpenia zmluvy pohľadávok nebol splatný celý úver, tento mal trvať až do 20.9.2017, pričom
k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávok došlo 13.12.2012. Zmluvu o postúpení pohľadávokpovažuje za neplatný právny úkon v zmysle § 39 občianskeho zákonníka žalobca nie je subjektom
oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže ani vo vlastnej réžii spravovať. Vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru je úkonom, ktorý možno podriadiť pod pojem spravovanie úveru. Vzhľadom

na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu žiada žalobu zamietnuť.“

Z ust. § 92 ods. 8 Zák. č. 483/2001 Z. z. podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že banka môže postúpiť
inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Vzhľadom na tieto závery
súd zaujal stanovisko, že zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 je neplatným právnym

úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a neplatná je preto aj následná zmluva.

V prejednávanej veci žalovaní s postúpením pohľadávky nesúhlasili, nebolo súdu prvej inštancie
preukázané. Predmetný splátkový úver vo výške 250.000,- Sk (8.298,47 eur) poskytla žalovaným
Slovenská sporiteľňa, a.s. na základe zmluvy zo dňa 9.10.2007. V zmysle tejto zmluvy mala konečná
splatnosť úveru nastať dňa 20.9.2017. Z čl. 76 bod 7.6.1 všeobecných obchodných podmienok

Slovenskej sporiteľne, a.s., v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka bola Slovenská
sporiteľňa, a.s. oprávnená, okrem iného, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere
vypovedať, príp. od nej odstúpiť. Táto nevyužila ani jedno z možností a pohľadávku postúpila EOS
KSI Slovensko s.r.o. bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. bez toho, aby zmluvný
vzťah zanikol výpoveďou zmluvy o úvere alebo odstúpením od nej. Táto skutočnosť je zrejmá z toho,

že až žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, a to listom zo dňa 6.2.2013 čl. 22 spisu. Pokiaľ
nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy
o úvere, resp. odstúpením od nej, nie je možné urobiť záver o tom, žeby úver s úrokmi z neho vo výške
11,35 % ročne bol splatný.

Z ust. § 92 ods. 8 Zák. č. 483/2001 Z. z. podľa okresného súdu vyplýva, že banka môže postúpiť
inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto
ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „v ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút
postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu aj osobe, ktorá nie je bankou“. Pokiaľ
teda Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila zmluvou zo dňa 13.12.2012 predmetnú pohľadávku z úveru

v celom rozsahu EOS KSI Slovensko, s.r.o. postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 Zák. č. 483/2001 Z.
z.. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver nedošlo podľa súdu prvej inštancie k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, Slovenská sporiteľňa, a.s. nebola oprávnená postúpiť pohľadávku z
úveru vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu.

Žalobcovi preto podľa okresného súdu v spore chýba aktívna vecná legitimácia. Žalobca nie je
subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru je úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Vzhľadom
na to žalobca nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru. Súd poukazuje na
rozsudok Krajského súdu Prešov č. k. 4Co/145/2014 zo dňa 11.3.2015 a rozsudok Krajského súdu

Bratislava č. k. 6Co/58/2016 zo dňa 21.3.2016“.

3. Následne súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 52 ods. 1, 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 524
ods. 1, 2, § 525 ods. 2 a § 39, všetko Občianskeho zákonníka, uviedol, že v konaní bolo preukázané,
že mimoriadnu splatnosť predmetného úveru nevyhlásil pôvodný veriteľ - Slovenská sporiteľňa, a.s..

Žalobca nie je podľa súdu prvej inštancie subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže
vo vlastnej réžii ani spravovať. Žalobca nebol podľa okresného súdu oprávnený vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru, a naviac podľa všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. ak
tak urobil, tento úkon nemohol vyvolať žiadne následky, teda nemohol spôsobiť splatnosť predmetného
úveru. Aj keby bola zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 13.12.2012 platným právnym úkonom,

predmetný úver sa nestal splatným, a preto súd žalobu zamietol v celom rozsahu aj na základe vyššie
uvedených dôvodov.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku.

5. Proti tomuto rozsudku ako celku, podal žalobca včas odvolanie, v ktorom poukázal, že v konaní
predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho, podľa
žalobcu, zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd
má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu aplatnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (v súdenom prípade žalovaný) sa v takomto prípade podľa žalobu
nemôžeúspešnedovolávaťneplatnostizmluvyopostúpenípohľadávky,anijehoprípadnejneexistencie.

6. Citujúc rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 4Obo 290/2001, uznesenie Krajského súdu v Žiline
vo veci sp. zn. 5Co/248/2016, uznesenie Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 1Co/387/2015,
uznesenie Krajského súdu v Žiline vo veci 8Co/564/2015 a uznesenie Krajského súdu v Nitre vo veci
sp. zn. 9Co/133/2013, je podľa žalobcu možné právne uzavrieť, že súd pochybil a vec nesprávne
právne posúdil, ak napriek predloženým oznámeniam o postúpení pohľadávky, skúmal platnosť zmluvy

o postúpení.

7. Žalobca v súvislosti s platným postúpením pohľadávky taktiež poukázal na bod 18.14 všeobecných
obchodných podmienok, podľa ktorého „klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená
kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky“, ako aj na časť ustanovenia § 89 ods. 1 Zákona o
bankách, podľa ktorého banka alebo pobočka zahraničnej banky, si so svojim klientom môžu zmluvne

upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlené od zákona, alebo osobitného predpisu, ak to zákon,
ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od
nich nemôžu odchýliť. Nakoľko citované ustanovenie podľa žalobcu pripúšťa úpravu vzťahov medzi
bankou a klientom odchýlene od ustanovení Zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8
Zákona o bankách nevylučuje odchýlenú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku

postúpeniaodchýleneodpredmetnéhozákona,atovbode18.14všeobecnýchobchodnýchpodmienok.

8. Žalobca ohľadom súhlasu s postúpením pohľadávky poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu
v Prešove vo veciach sp. zn. 10Co/76/2016, sp. zn. 9Co/146/2015, sp. zn. 11Co/206/2015 a sp. zn.
11Co/11/2015.

9. Žalobca považoval za nesporné, že peňažný záväzok (dlh) žalovaných v 1. a 2. rade vznikol už
splnením záväzku postupcu, t. j. peňažný záväzok žalovaných v 1. a 2. rade vznikol už poskytnutím
dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaných v 1. a 2. rade. Dohoda zmluvných
strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach,

nemá podľa žalobcu žiaden vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, týka sa výlučne spôsobu
zaplatenia jeho záväzku a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca na základe uvedeného považoval
za absurdné, ak súd pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“, rozumie v prípade
vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach len tie mesačné splátky
úveru, ktoré sa už stali splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku (dlhu) zo zmluvy

o úvere podľa názoru žalobcu, predstavuje zostatok dlhu žalovaných v 1. a 2. rade, ktorý vznikol
poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovaných, t. j. takúto pohľadávku tvoria nielen
nezaplatené a splatné pohľadávky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. V
nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru postupcom
nie je podmienok pre platné postúpenie pohľadávky. Pre úplnosť žalobca ďalej uviedol, že ani zo

samotného znenia ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nevyplýva, že predmetom postúpenia
môže byť iba pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej,
ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný
záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu,
teda prvú vetu ustanovenia. Jej zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník nahradil banke

tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo
banke postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok, zaniká. Predmetné ustanovenie je teda
podľa žalobcu potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku,
nielen časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie

len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení
výslovne uvedené. Uvedený názor je podľa žalobcu zrejmý aj zo samotného logického znenia daného
ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je dlžník v omeškaní so splnením čo len
časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku,
s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj

na to, že ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú
osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o
bankách, bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane príslušenstva, takby už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet postúpenia bol dlžníkom uhradený ešte pred
postúpením), a teda banka by ani nemala také právo uplatňovať. V tejto súvislosti žalobca poukázal na
rozhodnutiaKrajskéhosúduvBanskejBystricivoveciachsp.zn.16Co/73/2016asp.zn.15Co/511/2015,

ako aj na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/228/2016 a vo veci sp. zn. 7Co/540/2015.

10. Zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere, podľa žalobcu, dojednali plnenie v splátkach
s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaní sa dostali do omeškania,
uvedené termíny neplnili a postupcovi tým podľa žalobcu, vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti. Postupca toto svoje oprávnenie nevyužil a mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil
až žalobca, a to podaním zo dňa 6.2.2013. Citujúc ustanovenia § 524 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, článok V bod 1 Zmluvy o postúpení pohľadávok a bod 7.6.1 Všeobecných obchodných
podmienok, mal žalobca za to, že postúpením pohľadávky sa sám stal veriteľom tejto pohľadávky,
pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka, právo na plnenie
od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa

požadovať splatenie svojej pohľadávky. Na základe uvedeného považoval žalobca za nesporné, že
spolu s postúpenou pohľadávkou na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj
právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Na podporu tohto svojho záveru žalobca citoval z rozhodnutí
Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn.8Co/163/2015 a Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn.
19Co/34/2012.

11. Žalobca teda zastával názor, že aktívnu legitimáciu v konaní preukázal v oznámení postupcov
postúpením pohľadávky. Pre úplnosť však v súvislosti s platnosťou postúpenia pohľadávky a
ustanovenia § 92 ods. 8 zastáva žalobca názor, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou
legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je

podľa žalobcu zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva,
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých
nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Rovnako zákonodarca v ustanovení § 4 ods. 6 zákona
číslo 258/2001 Z. z. podľa žalobcu jednoznačne definoval, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len
ak to pripúšťa osobitný predpis. V poznámke pod čiarou zákonodarca tento osobitný právny predpis

zároveň definoval s odkazom na ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka. Ak teda zákonodarca
podľa žalobcu mienil ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách upraviť podmienky, ktorých splnenie
je potrebné na platné postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to podľa žalobcu zároveň premietol do
poznámky pod čiaru k ustanoveniu § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to jednoznačne
odkazom na ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Zákonodarca však pri postupovaní pohľadávok

neodkazuje na ustanovenie § 90 ods. 8 Zákona o bankách, ale na ustanovenie § 524 Občianskeho
zákonníka. Aj z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách
upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné na prelomenie bankového tajomstva, pričom ho
nemožno spájať s platnosťou postúpenia pohľadávok. Žalobca zastáva názor, že aj prípadné porušenie
povinností vyplývajúce z ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nemožno spojiť s občianskoprávnym

následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8
Zákona o bankách, nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade
žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 51
ods. 1 Zákona o bankách. Žalobca zastával názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok,
spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúcej po splatnosti každej

splátky,aždozaplatenia.Pokiaľideootázkuaktívnejlegitimáciežalobcu,predmetnúskutočnosťžalobca
podľa svojho názoru, preukázal predložením oznámenia o postúpení pohľadávky zo strany postupcu,
ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok, spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení
pohľadávok.

12. Na základe vyššie uvedeného žalobca v rámci svojho odvolacieho petitu navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1
CSP ho zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si žalobca
uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

13. Žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu, citujúc z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo
veci sp. zn. 2Cdo/205/2009, ako aj ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách mali za to, že
podľa vyššie citovaného ustanovenia, môže byť bankou pohľadávka postúpená, ak je splatná, a to
po predchádzajúcej písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené omeškanie dlžníka so splnenímpostúpenej pohľadávky nepretržite dlhšie, ako 90 kalendárnych dní. Uvedené predpoklady sú podľa
žalovaných, základným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banke. Predpoklady musia byť
splnenévčasepostúpeniapohľadávky(pozrirozsudokKrajskéhosúduvPrešovevoveci6Co/119/2013,

19Co/74/2015, 4Co/145/2004). Ak zákonné predpoklady nie sú splnené, ide o právny úkon postúpenia
kontrolegeaztohodôvodujeabsolútneneplatnýprerozporsozákonom(§39Občianskehozákonníka).

14. Zo znenia citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách podľa žalovaných vyplýva, že
prvá obligátorná podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky, je písomná výzva banky, ktorá má

byť klientovi banky doručená, a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní
(nepretržite dlhšie, ako 90 kalendárnych dní). Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva
zo strany banky doručená, prichádza podľa žalovaných do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky,
zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva,
ktorá spĺňa vymedzené kritériá, je základným prvým predpokladom pre céziu bankovej pohľadávky,
alebo jej časti na inú osobu. Žalobca však takýto dôkaz podľa žalovaných v konaní nepredložil, preto je

možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal už prvú obligátornú podmienku uvedenú v § 92 ods. 8 Zákona
o bankách. Po splnení tejto podmienky môže banka pristúpiť k postúpeniu „spôsobilej pohľadávky“,
teda pohľadávky, s ktorou je dlžník v omeškaní. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách totiž
podľa žalovanej vyplýva, že ak je klient banky napriek jej písomnej výzve v kvalifikovanom omeškaní
voči banke, môže banka svoju pohľadávku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe. V rozpore s vyššie

uvedeným žalobca vo svojom odvolaní namieta, že pri kvalifikovanom omeškaní klienta banky s časťou
svojho peňažného záväzku, má banka oprávnenie postúpiť inému subjektu, a to aj osobe, ktorá nie
je bankou, pohľadávku z celého úveru. To znamená splátky splatné, ale aj splátky, ktorých zročnosť
ešte nenastala, a to bez toho, aby banka pristúpila k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti celého úveru.
Takýto výklad žalobcu podľa žalovaných nezodpovedá účelu v zmysle logickému posudzovaniu § 92

ods. 8 Zákona o bankách. Žalovaní nespochybňujú oprávnenie banky postúpiť pohľadávku z celého
úverového vzťahu, avšak to by musela Slovenská sporiteľňa, a.s., pristúpiť k ukončeniu úverového
vzťahu (vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru). V zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, sú
explicitne uvedené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z banky na tretiu osobu. Žalobca
však v konaní podľa žalovaných nepreukázal splnenie vymedzených podmienok podľa ustanovení

§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, nepreukázal: 1. výzvu banke dlžníkovi a 2. postúpenie pohľadávky
zodpovedajúcej nesplácanému dlhu. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver
(nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), Slovenská sporiteľňa, a.s. nebola podľa žalovaných
oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho, vcelosti inému subjektu. Zmluva
o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 je preto neplatným právnym úkonom. Žalobca nie je

subjektom oprávneným poskytovať úvery a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru je pritom úkonom, ktorý možno podriadiť pod pojem spravovanie úveru.
Vzhľadom na to podľa žalovaných, žalobca ani nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.
Žalobca zároveň nepredložil doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky Slovenská sporiteľňa, a.s.
žalovaným.

15. Vzhľadom na uvedené navrhli žalovaní, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil s tým, že si zároveň uplatnili nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

16. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods.

1, 2 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že je nutné napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. a) a b) CSP zrušiť.

17. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k odvolaciemu prieskumu, zisťoval, či sú v danej veci splnené
podmienky konania.

18. Podľa ustanovenia § 174 ods. 2 O.s.p., ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením
vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. To neplatí,
ak sa platobný rozkaz týka niekoľkých účastníkov, z ktorých každý koná sám za seba ( § 91 ods. 1).

19. Platobným rozkazom vydaným v tejto veci dňa 3.4.2014, súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade, aby
do 15 dní od doručenia platobného rozkazu, zaplatili spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 9.625,23
eur, úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 21.1.2011 do 25.2.2013 vo výške 285,91 eur, úrok z
omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 9.625,23 eur od 26.2.2013 do zaplatenia, nahradiť trovykonania vo výške 577,50 eur za súdny poplatok, ako aj trovy právneho zastúpenia vo výške 628,20 eur,
alebo aby v tej istej lehote podali odpor s zdôvodnením vo veci samej na tomto súde.

20. Uvedený platobný rozkaz bol doručený obom žalovaným, pričom voči nemu podala odpor len
žalovaná v 1. rade. Žalovaný v 2. rade odpor voči platobnému rozkazu nepodal. Podstatným pre
posúdenie v tejto veci je teda, či sa zrušenie vydaného platobného rozkazu v zmysle citovaného
ustanovenia § 174 ods. 2 O.s.p. (v čase vydania platobného rozkazu bol platný a účinný predchádzajúci
procesný predpis - Občiansky súdny poriadok), týkalo aj žalovaného v 2. rade, ktorému bol platobný

rozkaz doručený do vlastných rúk a ktorý v zákonom stanovenej lehote, ani neskôr, nepodal voči
vydanému platobnému rozkazu odpor, alebo či sa toto zrušenie platobného rozkazu týkalo len žalovanej
v 1. rade, ktorá včas voči vydanému platobnému rozkazu podala odpor.

21. Podstatným preto je posúdenie, či vydaný platobný rozkaz sa týka účastníkov na žalovanej strane,
z ktorých každý môže konať sám za seba (§ 91 ods. 1 O.s.p.), t. j. majú samostatné procesné

spoločenstvo, alebo ide o tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo, t. j., ak na strane žalovanej, čo i len
jeden z viacerých účastníkov podá odpor voči vydanému platobnému rozkazu, platobný rozkaz sa zruší.
Platobný rozkaz sa nezruší v celom rozsahu v prípade vyššie uvedeného samostatného procesného
spoločenstva podľa § 91 ods. 1 O.s.p., v ktorom každý zo žalovaných koná sám za seba a jeho procesné
úkony nemajú vplyv na procesné postavenie iného účastníka. Preto je podstatným pre posúdenie v

danej veci, či sa platobný rozkaz zrušil len v časti týkajúcej sa žalovanej v 1. rade (ktorá riadne a včas
podala odpor), alebo či v prejednávanej veci bol zrušený platobný rozkaz aj vo vzťahu k žalovanému v
2. rade, ktorému bol riadne platobný rozkaz do vlastných rúk doručený a ktorý nepodal voči vydanému
platobnému rozkazu odpor.

22. Podľa ust. § 91 ods. 1 O.s.p., ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý
z nich sám za seba. Podľa ust. § 91 ods. 2, ak však ide o také spoločné práva a povinnosti, kde sa
rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného
z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nárokov a
na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane.

23. Ako už bolo vyššie uvedené, pluralitu subjektov pripúšťa priamo zákon a preto ju v konaní nemožno
vylúčiť. Je teda nutné ju riešiť inak, než vznikom novej procesnej strany v konaní. Ak na jednej zo
strán vystupuje viac subjektov, dochádza podľa súčasného slovenského civilnoprocesného práva k
vzniku tzv. procesného spoločenstva (spoločenstvo účastníkov, poprípade tiež subjektívna kumulácia,

či konsortium litis). Tento procesný inštitút všeobecne spadá pod pojem „účastenstvo v civilnom súdnom
konaní“ a je niekedy v odbornej literatúre označovaný ako spoločenstvo v spore. Z povahy veci vyplýva,
že spoločenstvo účastníkov je inštitútom len sporového konania. V nesporovom konaní nemožno
samozrejme pluralitu subjektov vylúčiť, nakoľko však v konaní nejde o riešenie sporu, jeho účastníci
v konaní nestoja na dvoch stranách s protichodnými záujmami (trebaže v materiálnom slova zmysle

i v nesporovom konaní môže dochádzať k stretu protichodných záujmov). Nie je teda dôvod vytvárať
v prípade kumulácie účastníkov v nesporovom konaní zvláštny procesný inštitút, nakoľko každý z
účastníkov nesporového konania má v tomto konaní celkom samostatné postavenie, kde jeho záujmy
nie sú formálne v rozpore so záujmami ostatných účastníkov. I keď je teda zrejmé, že inštitút procesného
spoločenstva je inštitútom len sporového konania, termín spoločenstvo v spore vymizol zo slovenského

civilnoprocesného práva z dôvodu presadzovania zásady jednotného, vnútorne nediferencovaného
civilného procesu.

24. K uvedenému termínu spoločenstvo v spore odvolací súd považuje za nutné upozorniť na
jeden dôležitý aspekt. Interpretácia tohto pojmu môže zvádzať k mylnej domnienke, že spoločenstvo

účastníkov znamená určité zomknutie, či spojenie sa v spore proti druhej strane, ako skupinu osôb
hájacich v konaní celkom totožné záujmy. Naopak je nutné ho chápať ako rýdzo procesné, ako
označenie pre niekoľko subjektov (viac, než jeden) vystupujúcich na jednej strane sporu. Povaha
predmetu konania a jeho vplyv na vzťahy medzi jednotlivými spoločníkmi sa prejavujú až pri triedení
spoločenstva účastníkov.

25. Už citované ustanovenie § 91 umožňuje, aby na jednej alebo na oboch sporových stranách
vystupovalo niekoľko subjektov. Vtedy hovoríme o procesnom spoločenstve. Podľa toho, či je v tej istej
veci viac žalobcov alebo žalovaných, delíme spoločenstvo na aktívne alebo pasívne. Taktiež rozlišujemespoločenstvo samostatné a nerozlučné. Pre pojem samostatné spoločenstvo je charakteristické, že
každý spoločník vystupuje voči druhej strane samostatne. Nerozlučné spoločenstvo je charakterizované
tým, že rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov spoločne. Toto rozlišovanie na samostatné

a nerozlučné spoločenstvo má význam pre posúdenie procesných dôsledkov. Procesné dôsledky
samostatného spoločenstva sú tie, že každý spoločník vystupuje proti druhej strane samostatne, práva a
povinnosti spoločníka sú teda nezávislé od práv a povinností ostatných spoločníkov. Procesné dôsledky
rozhodnutia sú samostatné pre každého spoločníka. Uvedené dôsledky vyplývajú z hmotnoprávneho
vzťahu účastníkov, ktorý je samostatný (individuálny) a spoločenstvo je dané iba na procesnom základe

(spoločného konania a spoločného rozhodnutia). Procesné dôsledky nerozlučného spoločenstva sú tie,
že rozhodnutie sa týka všetkých spoločníkov (s rovnakým výsledkom), práva a povinnosti spoločníkov
sú nerozlučné, procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj
to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov sa týka všetkých spoločníkov. Dôsledky nerozlučného
spoločenstvavyplývajúzhmotnoprávnehovzťahuúčastníkov,bezzreteľanaichvôľu.Pretoideonútené
spoločenstvo. Pri nerozlučnom spoločenstve môže vzniknúť medzi spoločníkmi rozpor v otázke ďalšieho

procesného postupu. V prípade rozporu napr. dispozitívnymi úkonmi (späťvzatie návrhu, zmena návrhu)
sa rešpektuje nerozlučnosť vzťahu. Preto na takýto úkon vyžaduje súhlas všetkých spoločníkov. Ak sa
takáto zhoda nedosiahne, ide o neúčinné prejavy. Vo vzťahu k tretím subjektom procesný úkon len
jedného zo spoločníkov (napr. podanie odvolania) je neúčinný aj vo vzťahu k ostatným spoločníkom.

26. Relevantným pre posúdenie v danej veci je, či sa jedná o samostatné spoločenstvo na strane
žalovaných, alebo ide o nerozlučné spoločenstvo, t. j., či sa odpor voči platobnému rozkazu, ktorým bol
zrušený platobný rozkaz vo vzťahu k žalovanej v 1. rade zo zákona v zmysle § 174 ods. 2, vzťahoval
aj na žalovaného v 2. rade.

27. Ustanovenie § 91 ods. 1 O.s.p. vo svojom paragrafovom znení zakotvuje tzv. samostatné
spoločenstvo účastníkov niekedy označené aj ako obyčajné alebo formálne spoločenstvo. Tento
pojem má zdôrazniť výlučne procesný charakter tohto spoločenstva účastníkov konania. Samostatné
spoločenstvo účastníkov konania vzniká tam, kde ide v konaní o samostatné práva a povinnosti.
Každý zo žalobcov, ktorí podali spoločne žalobu, je na ostatných žalobcoch nezávislý. Mohol by

teda svoju žalobu podať i samostatne bez toho, aby sa tým zmenila jeho vecná legitimácia. Rovnako
tak proti každému zo žalovaných by mohlo byť vedené samostatné konanie. V procese ide teda o
toľko právnych pomerov, koľko je účastníkov. Dôvodom pre existenciu tohto procesného inštitútu je
predovšetkým záujem na rýchlosti a hospodárnosti konania. V samostatnom spoločenstve teda robí
každý zo spoločníkov procesné úkony výlučne sám za seba, ich účinky sa môžu vzťahovať len k

jeho osobe. Samostatnosť spoločníkov nemožno chápať len vo vzťahu k procesným úkonom. Jeho
postavenie na ostatných spoločníkov je v procese celkom nezávislé, u každého zo
samostatných spoločníkov je treba posudzovať zvlášť, napr. predpoklady pre vydanie rozsudku pre
zmeškanie, začiatok i koniec procesných lehôt, podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov
a podobne. U samostatných spoločníkov môže súd rozhodnúť spoločným rozsudkom, o každom

zo spoločníkov však jeho samostatným výrokom, prípadne o jednom zo spoločníkov, a konanie vo
vzťahu k ostatným spoločníkom vylúčiť na samostatné konanie. Podstatou samostatného spoločenstva
je, že povaha predmetu konania z hmotného práva umožňuje súdu rozhodnúť o účastníkoch
samostatne. Samostatnými spoločníkmi sú tak napr. podieloví spoluvlastníci nehnuteľností, nakoľko
ideálny spoluvlastnícky podiel je treba považovať za samostatnú vec v právnom zmysle. Ak je viac

žalovaných podielových spoluvlastníkov, v konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam sú žalovaní
samostatnými spoločníkmi a ich postavenie je treba posudzovať ku každému zvlášť, napr. žalobca
môže vziať žalobu späť len vo voči jednému zo žalovaných podielových spoluvlastníkov. Hmotnoprávnu
povahu predmetu ilustruje situácia solidarity zodpovedných škodcov v konaní, v ktorom síce nejde o
spoločenstvo účastníkov konania, ale kedy súd o solidárne zodpovedných škodcoch rozhodne tak, že

v prvom konaní uloží škodcovi povinnosť k náhrade škody a až v druhom konaní stanoví pre škodcu
povinnosť k spoločnej a nerozdielnej náhrade škody.

28. Rozhodujúcim pre posúdenie, či v prejednávanej veci sa jedná o nerozlučné spoločenstvo
podľa ust. § 91 ods. 2 O.s.p., či sa v prípade kumulácie účastníkov na jednej strane sporu jedná

o spoločenstvo nerozlučné alebo samostatné, považuje teória civilnoprocesného práva a zhodne
judikatúra hmotnoprávnú povahu predmetu konania. Ustanovenie § 91 ods. 2 O.s.p. je interpretované
tak, že o nerozlučné spoločenstvo ide len vtedy, ak povaha predmetu sporu neumožňuje, aby tento bol
prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému zo spoločníkov. Napriek tomu, že právna úpravavýslovne hovorí len o rozhodnutí vzťahujúcom sa na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej
strane, je obecne v českej teórii civilnoprocesného práva, s ktorou sa stotožňuje aj odvolací súd,
zastávaný názor, podľa ktorého ide o nerozlučné spoločenstvo len tam, kde je daná aktívna i pasívna

vecná legitimácia v konaní a pokiaľ vystupujú v konaní všetky z hmotného práva oprávnené, alebo
povinné osoby. V prípade nerozlučného spoločenstva platia úkony jedného z účastníkov i pre ostatných.
Tento aspekt nerozlučného spoločenstva vyplýva z jeho materiálnej povahy, kedy ide v konaní len o
jeden právny pomer. Z povahy veci vyplýva, že v konaní nebude spravidla prakticky možné, aby konali
všetci účastníci spoločne. Preto Občiansky súdny poriadok stanovuje, že úkony jedného z nich platia i

pre ostatných, t. j. že úkony jedného z účastníkov zaväzujú i ostatných účastníkov. Z vyššie uvedeného
ale nemožno vyvodzovať, že by procesné úkony všetkých nerozlučných spoločníkov museli byť vždy
súhlasné.Vpraximôžedôjsťksituáciám,kedysiúkonyjednotlivýchnerozlučnýchspoločníkovvzájomne
odporovať. Občiansky súdny poriadok riešenie danej situácie výslovne neuvádza. Jej posúdenie tak
bude vždy záležitosťou súdu, ktorý musí prihliadnuť k povahe a účinkom rozporných procesných úkonov,
ako i k ďalším konkrétnym okolnostiam každého prípadu. Celkom neprijateľná by však bola situácia

rozporu medzi nerozlučnými spoločníkmi v prípade dispozičných procesných úkonov, ktorými môžu
účastníci nakladať s konaním, alebo jeho predmetom. S ohľadom na nedeliteľnosť uplatneného práva
je zrejmé, že žiadny zo žalovaných nemôže uzavrieť sám za seba so žalobcom súdny zmier a že
žiadny zo žalobcov nemôže vziať len vo vzťahu k sebe žalobu späť a podobne. Účinky dispozičných
úkonov jedného z účastníkov v nerozlučnom spoločenstve vždy ovplyvňujú postavenie spoločníkov

ostatných. Z tohto dôvodu ustanovenie § 91 ods. 2 O.s.p. výslovne požaduje k zmene návrhu, k uznaniu
nároku a k uzavretiu zmieru, súhlas všetkých účastníkov vystupujúcich na jednej strane sporu. Solidárna
zodpovednosť teda umožní, aby bol každý z účastníkov na strane žalovaných samostatne, a to dokonca
i súčasne podanými žalobami.

29. Poukazujúc na uvedené, podstatným preto pre posúdenie, či sa v prejednávanej veci jedná
o samostatné, alebo nerozlučné procesné spoločenstvo, je povaha predmetu konania, vyplývajúca
z hmotného práva, ako aj to, či žalobca mohol svoju žalobu podať samostatne voči každému zo
žalovaných, alebo musel žalovať naraz obidvoch žalovaných bez toho, aby sa zmenila pasívna
legitimácia žalovaných.

30. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal svojho postúpeného nároku z dôvodu podstatného
porušenia zmluvnej povinnosti oboma žalovanými vyplývajúcej zo zmluvy, uzatvorenej medzi právnym
predchodcom žalobcu a oboma žalovanými dňa 9.10.2017, na základe ktorej tento právny predchodca
poskytol žalovaným v 1. a 2. rade peňažné prostriedky s tým, že obaja žalovaní boli na základe

tejto zmluvy v postavení dlžníka. Z dôvodu, že žalovaní si neplnili tieto zmluvné povinnosti riadnym a
včasným uhrádzaním splátok, vyhlásil žalobca mimoriadnu splatnosť úveru a následne si tento svoj
nárok uplatnil v tomto konaní. Je zrejmé, že žalobca sa mohol domáhať tohto svojho nároku voči
každému zo žalovaných, ako dlžníkov samostatne bez toho, aby sa zmenila ich pasívna legitimácia, a že
povaha v prejednávanej veci z hmotného práva, umožňuje rozhodnúť o žalovaných samostatne. Odpor

voči platobnému rozkazu sa preto mohol týkať len žalovanej v 1. rade, ktorá tento odpor podala, ale voči
žalovanému v 2. rade je neúčinný, nakoľko tomuto bol platobný rozkaz riadne do vlastných rúk doručený,
a tento voči vydanému platobnému rozkazu odpor (kedy by došlo k zrušeniu platobného rozkazu zo
zákona), nepodal. Na tejto skutočnosti nemôžu nič zmeniť následné rozhodnutia v prejednávanej veci,
vrátane rozhodnutia, ktoré bolo predložené odvolaciemu súdu na prieskum jeho správnosti, nakoľko

platobný rozkaz vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nadobudol právoplatnosť a každé ďalšie rozhodnutie
vo veci už nemohlo na tom nič zmeniť, prípadne ho zrušiť, nakoľko platobný rozkaz vo vzťahu k
žalovanému v 2. rade sa stal právoplatným. Správne mal preto postupovať súd prvej inštancie tak, že
mal naďalej konať len so žalovanou v 1. rade, vo vzťahu ku ktorej platobný rozkaz z dôvodu podaného
odporu, nenadobudol právoplatnosť a jeho následný procesný postup, keď konal aj so žalovaným v

2. rade, vo vzťahu ku ktorému bolo vydaním platobného rozkazu konanie právoplatne skončené, bol
nesprávny. Poukazujúc na vyššie uvedené preto nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, než v zmysle §
389 ods. 1 písm. a) CSP zrušiť napadnuté rozhodnutie - rozsudok vo veci samej súdu prvej inštancie vo
vzťahu k žalovanému v 2. rade bez jeho vrátenia vo vzťahu k tomuto žalovanému súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, nakoľko platobný rozkaz vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nadobudol právoplatnosť

a žiadne následné rozhodnutie už na tomto nemohlo nič zmeniť, teda rozsudok bol voči žalovanému v
2. rade nulitný (neúčinný) a účinný len vo vzťahu k žalovanej v 1. rade. Všetky následné rozhodnutia
po vydaní platobného rozkazu, neboli vo vzťahu k žalovanému v 2. rade opraviteľné, či už ich zmenoualebo zrušením, jedná sa o nulitné rozhodnutia - paakty, vrátane vydaného rozsudku vo veci samej ktoré
nemohli nadobudnúť právoplatnosť a účinnosť.

31. Záverom odvolací súd považuje za potrebné dodať, že to, že v prejednávanej veci sa žalobca
od žalovanej domáhal uloženia plnenia spoločne a nerozdielne, znamenalo len, že ak by súd žalobe
vyhovel,t.j.žalobubyvočiniektorémuzožalovanýchnezamietol,čoilenčiastočne,moholbysažalobca
uspokojiť od ktoréhokoľvek zo solidárne zaviazaných žalovaných a v rozsahu tohto uspokojenia žalobcu
by zanikla povinnosť druhého zo žalovaných plniť žalobcovi.

32. Pokiaľ sa týka záveru súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu z
dôvodu, že pri postúpení pohľadávky neboli splnené podmienky uvedené v § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, k tomuto odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že námietka neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu je nedôvodná, nakoľko vo Všeobecných
obchodných podmienkach (článok 19.16), ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere, žalovaní výslovne

súhlasili s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky
voči klientovi, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, splatné, nesplatné, premlčané alebo
nepremlčané, alebo previesť svoje akékoľvek svoje pohľadávky na tretiu osobu.

33. Súčasne s poukazom na ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách, je takáto dohoda medzi

bankou a žalovanými možná a v súlade so zákonom. Podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách, banka a
pobočkazahraničnejbankyprivykonávaníbankovýchčinnostínaúzemíSlovenskejrepublikyuzatvárajú
a vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky. Klient má právo na uzavretie zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj
na poskytovanie informácií od banky a pobočky zahraničnej banky, na predkladanie podaní banke a

pobočke zahraničnej banky a na uskutočňovanie inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej
banky v slovenskom jazyku; týmto nie je dotknutá možnosť súbežného používania iných jazykov, ak
to ustanovuje osobitný zákon alebo ak sa na tom banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim
klientom písomne dohodnú, pričom klient má právo vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak
osobitný zákon neustanovuje inak Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu

zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to
zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od
nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou
účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v
listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie

a ochranu podľa § 42 ods. 1.

34. Ďalej odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu ČR II.ÚS 87/04, v ktorom sa
konštatuje, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon
obchádza, sa musí oprieť o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí vystačiť

len s gramatickým výkladom (tak, ako to urobil súd prvej inštancie). Významnú úlohu tu zohráva
predovšetkým výklad teologický. Je preto nutné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu.
Ústavný súd zdôraznil, že v súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor zo zákonom má automaticky za
následok neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je ochrana
záujmov štátu alebo predovšetkým ochrana v súkromnnoprávnych vzťahoch, teda predovšetkým

ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady pacta sund servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). V
súkromnosprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah
do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody a preto je nutné vykladať ustanovenia o
neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne, a nie extenzívne. Opačný výklad by
bol v rozpore s článkom 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri použití ustanovenia v medziach základných

práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti strán), musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel
a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané iným účelom, než pre ktorý boli stanovené. Podobne
rozhodnutie ústavného súdu ČR II.ÚS 165/2011 sa zaoberá otázkou dobrej viery a právnej istoty a
ochrany nadobudnutých práv, pochopiteľne len tých, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy dobrá
viera vystupuje ako korektív všeobecne platný pre občianske právo.

35. V tejto súvislosti žalobca poukázal práve na túto dobrú vieru pri nadobudnutí práv zmluvy o postúpení
pohľadávky, ktorou sa však súd prvej inštancie nijako bližšie nevyporiadal a bez toho, že by mal za
preukázané, že žalobca pri nadobudnutí pohľadávky voči žalovaným nebol dobromyseľný, považovalzmluvu o postúpení pohľadávky za neplatnú z dôvodu, že na žalobcu ako nebanku, nemohla byť táto
pohľadávka postúpená. V rozhodnutí Ústavného súdu SR I.ÚS 242/2007 sa zdôrazňuje, že základným
princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom,

ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. K tomuto odvolací súd považuje za
potrebné uviesť, že sa mu javí, že súd prvej inštancie naopak uprednostnil prioritu výkladu, ktorý
neplatnosťzmluvyzakladá pred prioritou výkladu, ktorý túto neplatnosť nezakladá, teda v rozpore
s citovaným Nálezom Ústavného súdu SR. Uprednostňovaním výkladu, ktorý zakladá prioritu platnosti
zmluvy je vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s

tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a
nie zásadou. Nie je teda ústavne komformné, a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z
článku 1 Ústavy taká prax, kde všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad
vedúcich k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosti zmluvy nezakladajúcim.

36. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie ohľadom nemožnosti

vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom, ako subjektom, ktorý nie je oprávneným poskytovať
úver, keď táto pohľadávka bola zo strany postupcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) na žalobcu
postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok so všetkými právami, ktoré sú spojené s postupovanými
pohľadávkami, t. j. vrátane možnosti vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Je preto nesporné, že spolu
s postúpenou pohľadávkou na žalobcu prešli všetky práva s ňou spojené, teda aj právo vyhlásiť

mimoriadnu splatnosť úveru. Podľa odvolacieho súdu týmto nemohlo dôjsť k zhoršeniu postavenia
žalovaných ako spotrebiteľov, nakoľko rovnaké oprávnenie má aj právny predchodca žalobcu, keď toto
zosplatnenie znamená len toľko, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach, ale v
dôsledkunesplneniajehopovinnostisastávasplatnýnaraz,čosamoosebenemážiadenvplyvnavýšku
dlhudlžníkaatýkasavýlučnespôsobovzaplateniajehodlhu,apretonevyhláseniepredčasnejsplatnosti

úveru Slovenskou sporiteľňou, a.s. ku dňu postúpenia pohľadávky, neznamená, že túto mimoriadnu
splatnosť nemôže vyhlásiť jej právny nástupca - žalobca.

37. Poukazujúc na uvedené preto odvolací súd, v súlade s ustanovením § 379 ods. 1, písm. b) CSP,
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k žalovanej v 2. rade a vo vzťahu k tejto žalovanej vrátil

vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní je súd prvej inštancie viazaný
vyššie vysloveným právnym záverom odvolacieho súdu.

38. V novom rozhodnutí, v ktorom súd prvej inštancie rozhodne o nároku žalobcu len vo vzťahu
k žalovanej v 1. rade (nakoľko platobný rozkaz vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nadobudol

právoplatnosť), rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách konania vo vzťahu medzi týmito účastníkmi,
vrátane trov tohto odvolacieho konania.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).