Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. december 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/156/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813203798
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7813203798.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu CD Consulting s. r. o., Praha 1,
Nové Město, Politických vězňů 1272/21, IČO: 264 29 705, Česká republika, zastúpeného Fridrich Paľko,
s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému L. Č., Y. U., W. XXX, o zaplatenie 1
188€ s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 4C/367/2013-113 z 28.9.2016 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom žalobu v časti o zaplatenie zmenkového úroku 0,06 %
denne a 6 % ročného úroku zo zmenkovej sumy do 24.9.2013 zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán

nemá na náhradu trov tohto konania právo.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho sa žalobca domáhal návrhom na uplatnenie pohľadávky,
podaným podľa čl.4 ods.1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie), že v súlade
s právnymi závermi súdu vyššieho stupňa vyplývajúcimi z jeho uznesenia [Uznesenie Krajského súdu
(ďalej len KS) v Košiciach: 5Co/349/2015-102 z 29.4.2016] opätovne pristúpil k prejednaniu predmetnej
právnej veci, že 20.10.2015 prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len NS SR) a obchodnoprávne kolégium NS SR spoločné stanovisko (uverejnené v Zbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 8/2015 pod č.93) k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach
návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa v znení, ktoré citoval a, že
z uvedeného vyplýva, že môže aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky
preskúmať a posúdiť nárok na uplatnený zmenkový úrok, či tento nie je uplatnený v rozpore s dobrými
mravmi, vzhľadom na jeho výšku, teda platnosť dohody o zmenkovom úroku skúma ex offo, má teda
právo a povinnosť vyhodnotiť, či dohodnutý úrok je primeraný a ak túto podmienku nespĺňa, návrh v

časti úroku zamietnuť. Ďalej, citujúc znenie § 39 a § 41 O. z., uviedol: Zmenkový úrok rovnako ako úroky
dohodnuté pri poskytovaní pôžičky alebo úveru predstavuje odmenu za poskytnuté peňažné prostriedky,
preto jeho výška musí zodpovedať danému účelu. Zmenkový zák. ako osobitný predpis a ani O. z.
ako všeobecný predpis neustanovujú, do akej výšky je možné dojednať zmenkový úrok, ktorý je teda
predmetomvoľnéhozmluvnéhodojednaniamedziúčastníkmizmenkovéhovzťahu,čovšakneznamená,
že by sa na túto dohodu nevzťahoval § 3 ods.1 O. z. (jeho znenie cituje) a cituje tiež z odôvodnenia
rozsudku NS SR 5Cdo 26/2011 z 26.4.2012. Vychádzajúc z uvedeného zastáva názor, že dohodnutá

výška zmenkového úroku 91,25 % ročne podstatne prevyšuje úrokovú mieru obvyklú z praxe peňažných
ústavov v čase vystavenia zmenky, kedy úrokové sadzby boli nižšie ako 14 % ročne pri spotrebiteľských
úveroch a ostatných úveroch pre domácnosti poskytované bankami, z ktorého dôvodu je dohoda o
zmenkovom úroku v rozpore s dobrými mravmi, a teda neplatná podľa § 39 OZ ako celok. Dohoda ozmenkovom úroku tvorí nedeliteľný celok a podľa obsahu ju nemožno deliť tak, ako to má „na mysli“
§ 41 O. z., a teda určiť za neplatnú len tú časť dohody, ktorú vzhľadom na výšku dohodnutých úrokov
považuje za neprimeranú a v prevyšujúcej časti priznať zmenkový úrok. Z neplatnej dohody nie je možné

priznať žiadne plnenie, a teda ani zmenkový úrok po čiastočnom späťvzatí návrhu vo výške 0,06 %
denne zo zmenkovej sumy. Z uvedených dôvodov nebolo možné žalobcovi priznať zmenkový úrok v
dohodnutej výške 0,25 % denne, teda 91,25 % ročne zo zmenkovej sumy, ale ani v inej výške (0,06 %
denne). Pokiaľ ide o zaplatenie zákonného úroku 6 % ročne odo dňa zročnosti zmenky podľa § 48 ods.1
zák.č.191/50Sb.,žalobcanepreukázalvkonaní,kedybola„žalovanej“predloženázmenkanaplatenie,a

kedysatedastalazročnou.Zároveňdodáva,ževbode8.1treťomods.návrhunauplatneniepohľadávky,
kde žalobca opísal okolnosti predloženia zmenky (a ani v iných bodoch návrhu) nie je uvedený údaj,
kedy bola zmenka predložená „žalovanej“ k zaplateniu a uvedené je len všeobecne: Indosant predložil
zmenku k zaplateniu... bez konkretizácie, kedy a za akých okolností k tomu došlo. Žalobca ani počas
konania, a ani v odvolacom konaní nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci tú skutočnosť, že zmenka
sa stala zročnou 3.5.2009, pričom dôkazné bremeno v tomto smere bolo na ňom. Preto ustálil moment

predloženia zmenky na platenie žalovanému ako deň, kedy mu bol ním doručený návrh na uplatnenie
pohľadávky (23.9.2013) a následne zročnosť zmenky nasledujúci deň, t. j. 24.9.2013, od ktorého priznal
žalobcovi 6 % ročný úrok zo zmenkovej sumy. Za obdobie do zročnosti zmenky tento zákonný úrok
nepatrí, preto návrh na zaplatenie zákonného úroku do 24.9.2013 (vrátane) zamietol. Výrok o trovách
konania sa opiera o § 255 ods.2 CSP (jeho znenie cituje). Žalobca bol v konaní čiastočne úspešný,

čo do priznanej zmenkovej istiny 1 188 €, čiastočne ohľadom 6 % úroku a zmenkovej odmeny, bol
však neúspešný v časti nepriznaného zmenkového úroku vo výške 0,06 % denne z dlžnej sumy, čo
niekoľkonásobne prevyšuje žalovanú istinu a čiastočne aj ohľadom uplatneného 6 % ročného úroku zo
zmenkovej sumy, preto o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov
konania nepriznal s poukazom na cit. ust.

3. Proti rozhodnutiu podal žalobca v celosti v zákonnej lehote toto o d v o l a n i e z dôvodu, že
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 365 ods.1
písm. d) CSP]; b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods.1 písm. b) CSP súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; c) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP]. K dôvodom odvolania bližšie uviedol: 1. Súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie, o. i., oboznámením sa s úverovou zmluvou,
exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. On a podľa dostupných informácií ani žalovaný
však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. 2.
Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len

zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Prejednacia
zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou. Povinnosť tvrdenia znamená, že
účastník musí uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne, aby súd vedel, na základe akých
okolností účastníkovi vyplýva jeho právo alebo povinnosť. Ak účastník splní svoju povinnosť tvrdenia,
hovoríme, že uniesol bremeno tvrdenia. 3. Predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku,

ktorou,keďžetátospĺňavšetkyformálneamateriálnenáležitostipredpokladanézák.č.191/50Sb.(Zákon
zmenkový a šekový) dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej
prísl. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok nebolo a preto neexistovala
okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov „nevyhnutých“ pre rozhodnutie vo veci.
4. § 120 ods.1 O. s. p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy

ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je
vykonanienenavrhnutýchdôkazovnevyhnutnéprerozhodnutievoveci;anevykonanienejakéhodôkazu
môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť; Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo
samotného doterajšieho dokazovania (z doterajších prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov). V
danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej prísl. len z predloženej

zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania („koncentračný“
zásada v zmysle čl.5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových
strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Je potrebné uviesť, že súd musí k
otázke vykonania iných ako účastníkmi navrhnutých dôkazov pristupovať vyvážene, aby nedošlo k
narušeniu rovnosti strán v spore. Svoj postup musí v odôvodnení rozhodnutia „náležíte“ zdôvodniť.

V danom konaní svoj postup súd vôbec nezdôvodnil. 5. Predpokladom vydania rozsudku v tomto
konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v
listine ako takej samo jeho právo. Vo vzťahu k nemu ako indosatárovi je preto jediným legitimizačným
prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. 6. Žalovaný mohol na základe čl.5 ods.3 a 6Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté, a to „zo“ dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný
nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta „práva“ in fine O. s. p. vznášal

námietky voči zmenke za žalovaného. Ak tak súd činil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti
súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. 7.
Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na jeho ťarchu vykonal
dokazovanie,ktoréúdajnepreukázalojehocharakterakospotrebiteľa.Žalovanýsatejtoobranyžiadnym
spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojim konaním ju prakticky uznal. Súd

iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný
podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad
rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovaného
v tomto konaní. Navyše žalovaný o túto podporu nepreukázal žiadny záujem. Súd teda túto ochranu
žalovanému prakticky nanútil, bez jeho vôle. 8. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte,
predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl.46 ods.1

Ústavy SR, ako aj čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 9. Súd navyše pri
vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Súd za nesporné považoval to,
že žalovaný s POHOTOVOSŤ-ou s. r. o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
10. Uvedené údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania!

Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti
jednoznačne nemožno považovať za nesporné. Žalovaný a ani on sa k týmto skutočnostiam nikdy
nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Súd
môže pri rozhodovaní vychádzať aj zo skutočností, ktoré nie sú medzi účastníkmi sporné. Musí však
ísť o tvrdenia účastníkov konania a nie o fabulované tvrdenie súdu, ktoré nepotvrdí žiadny účastník. Ak

súd na týchto údajne nesporných skutočnostiach založil svoje meritórne rozhodnutie, toto rozhodnutie
nepochybne je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. 11. Súd dospel k rozhodnutiu
na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej „interpretácii“ príslušných
právnych predpisov a práva Európskej únie. 12. Je majiteľom zmenky, na základe indosamentu a nie
je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou,

teda ide o platnú zmenku. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie
je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou
príslušných ust. o zmenke upravených v zák.č.191/50 Sb. (ďalej aj ZŠZ; poznámka žalobcu) vôbec
nezaoberal a ignoroval predmet sporu. 13. Je nevyhnutné zdôrazniť, že predmetom konania je výlučne
zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. V konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že

za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval, akoby išlo „k“ bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné.
14. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ (cituje jeho znenie). Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že
žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok NS SR 5Obo

3/2008 z 22.10.2008 (z jeho odôvodnenia cituje). 15. Z uvedeného vyplýva, že je síce prípustné za
určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči nemu, avšak námietka musí byť vznesená
zo strany žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie
svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto „úlohy“ a iniciatívu na seba (proti vôli žalovaného) prevzal
súd a suploval aktivitu žalovaného. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme

zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovaného na nich ani upozorniť (§ 5 ods.1 O. s. p.).
16. V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť
súdu, „sud“ porušil ust. o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti
a dôkazy na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia vykonané bez návrhu. 17. Poukazuje na rozsudok Nejvyššího soudu Českej republiky (ďalej

len NS ČR) 25Cdo 1839/2000 z 22.8.2002 (uverejnený v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisek
č.59/2004; aj z jeho odôvodnenia cituje). 18. Vzhľadom na to, že NS ČR pri rozhodovaní vychádzal
z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní, je tento judikát aplikovateľný na
prejednávanú vec. Z uvedeného judikátu vyplýva jednoznačná nesprávnosť právneho posúdenia veci
súdom. Zmenkový záväzok je priamy, bezpodmienečný, nesporný, abstraktný a samostatný záväzok,

celkom nezávislý aj od zabezpečovanej pohľadávky. 19. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť,
nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa zák. o
spotrebných úveroch a, že tomuto zák. odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zák.
predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Uplatnený jeho nárok je tak v rozsahu dôvodný.20. V tejto súvislosti je na mieste poukázať na rozsudok NS SR 5Obo 3/2008 z 22.10.2008 (z jeho
odôvodnenia citoval). 21. Poukazuje aj na rozsudok NS ČR 25Cdo 1839/2000 z 22.8.2002 (uverejnený
v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisek č.59/2004) a aj z jeho odôvodnenia cituje. Uvedené závery

potvrdzuje uznesenie KS v Prešove 10Co/79/2013 z 5.9.2013, ktoré bolo vydané v jeho skutkovo a
právne zhodnej veci. Citoval, čo KS ako odôvodnenie svojho rozhodnutia uvádza. Takisto uznesenie KS
v Banskej Bystrici 43CoZm/10/2013 z 21.11.2013, ktoré bolo vydané v jeho skutkovo a právne zhodnej
veci, potvrdzuje uvedené jeho závery. Citoval, čo KS ako odôvodnenie svojho rozhodnutia uvádza.
Považuje za potrebné obiter dictum vyjadriť sa aj k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve

blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných
úverov. V tejto súvislosti poukazuje na to, že samotný zák. o spotrebiteľských úveroch č.258/01 Z. z.
pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka.
Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka
preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zák. súčasne nelimituje použitie len
istého druhu zmeniek, ani nevylučuje použitie určitých doložiek a p. Z uvedeného vyplýva, že prípustné

sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v
dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie § 4 ods.6 a použitia spojenia v čase vyplnenia,
ako aj zo slov vyplnenú veriteľom, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované
dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie
znenie zo strany veriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť

neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov,
pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Záver súdu je teda nesprávny
a vyplýva z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má ďalej s ohľadom na stanovisko NS SR za to, že:
Zmenka je cenným papierom a jej úprava je regulovaná výlučne zák.č.191/50 Zb. Zákon zmenkový a
šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len ZZaŠ; poznámka žalobcu). Uvedené platí aj pre dohodu

o vyplnení zmenky v tom zmysle, že akonáhle je zmenka vyplnená v súlade s touto dohodou, zmenka
je úplná. Zmenkový záväzok má abstraktnú povahu, tak ako aj samotná dohoda o vyplnení zmenky. Vo
vzťahukabstraktnostizmenkovéhozáväzkuzozmenky,ktorýjebezpodmienečnýaprísnejednostranný,
sa nesmie kauzálny podklad dotknúť predmetných vlastností. Uvedené vyžaduje zásada ochrany
majiteľa zmenky, ktorý nadobúda zmenkovo právnym spôsobom abstraktnú pohľadávku odpútanú

od právneho dôvodu jej vzniku a od vzťahov, ktoré boli podkladom vzniku zmenkového záväzku.
Zmenková pohľadávka je samostatná (nie je akcesorická od existencie dlhu, ktorý zabezpečuje) a
abstraktná (nie je závislá od kauzy vzniku zmenkového záväzku). K originárnemu „nadobudnutie“
zmenkových práv indosatárom zo zmenky nadobudnutej derivatívne: Rubopisom sa prevádza zmenka a
dochádza k prevodu práv zo zmenky na indosatára, ale ten do nich nevstupuje, pretože zo zmenkového

prevodupreňhopovstávanovéprávozozmenky.Rubopisomneprechádzajúpráva,ktorénevyplývajúzo
samotnej zmenky. Indosatár má teda nové právo zo zmenky, čo znamená, že jeho nárok nijako nesúvisí
s kauzálnym vzťahom medzi zmenečníkom a predchádzajúcim majiteľom - veriteľom a preto právo
indosatára na uplatnenie zmenkovej sumy voči zmenečníkovi nevzniklo v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou, ale v dôsledku rubopisu. Námietky založené na priamych vzťahoch medzi predchádzajúcim

majiteľom - veriteľom a dlžníkom, sú námietky in personam, teda pôsobiace iba medzi zaviazanými zo
záväzkového vzťahu a na základe zásady vytvorenia námietok z osobných vzťahov k predchádzajúcim
majiteľom, t.j. materiálnej abstraktnosti je ich možné použiť iba voči predchádzajúcim majiteľom.
Výnimkou je iba aktívna vedomosť nového majiteľa zmenky pri nadobudnutí zmenky o takejto osobnej
„námietky“ a o tom, že dlžník ju chce uplatniť voči predchádzajúcemu majiteľovi. Túto aktívnu vedomosť

nového majiteľa musí zmenkový dlžník uplatniť prostredníctvom špeciálnej námietky zlého úmyslu
(exceptio doli) voči novému majiteľovi. Ide o iba o relatívnu námietku dlžníka. Zák. zmenkový a šekový
vychádza z toho, že v prípade indosácie má zmenkový dlžník - zmenečník sťaženú situáciu v tom
zmysle, že ak chce uplatniť voči indosatárovi ako novému majiteľovi zmenky námietky zakladajúce sa na
osobných vzťahoch s remitentom (pôvodným majiteľom zmenky), musí tvrdiť a preukázať, že indosatár

konal pri nadobúdaní zmenky úmyselne na škodu dlžníka. Z toho vyplýva absolútne neprípustné
prihliadanie na okolnosti, ktoré sú predmetom osobných vzťahov zmenkového dlžníka a remitenta, vo
vzťahu k uplatnenému „zmenkového“ nároku indosatára, ak neuplatní zmenkový dlžník tzv. exceptio
doli a ju aj nepreukáže. Na druhej strane existuje celá škála dôvodov neplatnosti právneho úkonu, ktoré
skúma súd ex offo, vrátane § 37 ods.1,§ 39 ako aj § 53 O. z. Neplatnosť právneho úkonu sa uplatňuje

ex offo, pretože v O. z. nie je uvedené, že sa uplatňuje na námietku. Zák. zmenkový a šekový však
výslovne počíta s námietkami zmenkového dlžníka, pretože zmenku ako cenný papier nie je možné
spochybňovať ex offo pre dôvody, ktoré sa jej netýkajú. Musí to byť dlžníkom tvrdený a preukázaný
dôvod zneužitia obehového cenného papiera verejnej dôvery zo strany indosatára, ktorému musí dlžníkpreukázať, že bol v čase nadobudnutia zmenky aspoň uzrozumený s tým, že uplatnením zmenky po
indosácii môže vzniknúť dlžníkovi škoda, t.j. že vedel o jeho námietkach a o tom, že po indosácii ich
nebude môcť použiť. Až vtedy môže dlžník namietať okolnosti, ktoré vznikli z jeho záväzkového vzťahu

s remitentom (indosantom), ktoré musí aj preukázať. Treba totiž odlíšiť ex offo prihliadanie súdu na
neplatnosť právneho úkonu, ktorý je základným vzťahom a prihliadanie na túto neplatnosť právneho
úkonu ako na okolnosť spôsobujúcu neprípustnosť uspokojenia zmenkového nároku. Použiteľnosť
neplatnosti právneho úkonu voči niekomu, kto s tým právnym úkonom nič nemal a nemá, je teda
možná iba za výnimočných okolností (na námietku zlomyseľnosti indosatára) a následne opäť iba na

námietku zmenkového dlžníka. Zmenkové hmotné právo uvedený stav plne rešpektovalo nepretržite od
1.7.1942do22.12.2015,tedaajvčasevystaveniazmenky,zktorejsauplatňujezmenkovýnárok.Ažvoči
zmenkám vystaveným po 22.12.2015 je možné „z úradnej povinnosti“ (úvodzovky žalobca) prihliadať
na skutočnosti odôvodňujúce námietky zmenkového dlžníka voči indosatárovi, ktoré sa zakladajú na
in personam vzťahoch medzi zmenkovým dlžníkom a remitentom. Je zrejmé, že nároky zo zmeniek
vystavených do 22.12.2015 sa spravujú zmenkovým hmotným právom platným do 22.12.2015. NS

SR vo svojom stanovisku 93/2015 Zb. stanovísk NS a súdov SR vychádza vo svojich úvahách z
viacerých nepravdivých premís. Jednou z nich je aj to, že vytvára predstavu, že v prípade, ak by bola
splnená podmienka exceptio doli voči zmenke už indosovanej, t.j. že by zmenkový dlžník chcel tvrdiť a
preukazovať, že indosatár pri nadobudnutí zmenky konal zlomyseľne na jeho škodu, že by musel dlžník
podať žalobu o náhradu škody až po uspokojení indosatára a až „v takomto konaní“ (úvodzovky žalobca)

dokazovať, že „nadobúdať“ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. NS SR si zjavne neuvedomil,
že práve exceptio doli je tým oprávnením, ktoré dlžníkovi priamo umožnia napadnúť indosatárovú
zlomyseľnosť pri nadobúdaní zmenky. NS SR sa odvoláva na riešenie rakúskej judikatúry, ktorá mala
zabrániť zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov v neprospech niektorého z
účastníkov zmenkového vzťahu. Nezaškodí uviesť niekoľko príkladov rozhodnutí Oberster Gerichtshof

- najvyššieho rakúskeho súdu v civilných veciach (rakúsky ústavný súd nie je oprávnený skúmať
ústavnosť rozhodnutí Oberster Gerichtshof, takže rozhodnutia Oberster Gerichtshof možno považovať
za konečné v rámci súdneho systému Rakúskej republiky): 3Ob 546/81 z 9.9.1981 SZ 54/117 (cituje
právnu vetu v slovenskom a v nemeckom jazyku). Okrem toho, že dlžník má plnú možnosť namietať
proti zmenke zlomyseľnosť nadobúdateľa zmenky pri nadobúdaní a ju preukazovať (je to jeho povinnosť,

ak zlomyseľnosť nadobúdateľa zmenky chce uplatniť), následne musí preukázať indosatárovi, že vedel
o tom, že kauzálny vzťah je neplatný z určitého dôvodu. Postoj NS SR je teda zavádzajúci v tom,
že vytvára nesprávnu predstavu o nemožnosti uplatniť exceptio doli zo strany zmenkového dlžníka
voči indosatárovi priamo v konaní o uplatnenie zmenkového nároku a snaží sa ho ochrániť pred
tým, aby v nejakom ďalšom konaní nemusel dlžník žalovať o náhradu škody a tam preukazovať, že

nadobúdateľ konal na škodu dlžníka. Je pravdou, že Ústavný súd (ďalej len ÚS) ČR sa snaží uľahčiť
dlžníkovi jeho obranu proti nárokom vyplývajúcim zo zmenky ako aj z indosovanej zmenky, ale vždy je to
robené iba v prípade, že dlžník uplatňuje námietky voči zmenke. Konkrétne Pl. ÚS 16/12 z 16.10.2012
rozširuje veľmi krátku procesnú lehotu 3 dní na uplatnenie námietok ústavnokonformným výkladom,
IV.ÚS 457/10 z 18.7.2013 umožňuje dlžníkovi vznášať kauzálne námietky aj voči indosatárovi údajným

ústavnokonformným výkladom, bez splnenia podmienky preukázania zlomyseľnosti pri nadobudnutí
zmenky na základe aplikácie princípu zákazu zneužívania práva. Prípad I.ÚS 290/15 z 16.9.2015 sa
týkalprípustnostikauzálnychnámietokzmenkovéhoručiteľa,čovpredmetnomprípadeniejepoužiteľné.
Spomenutý prípad IV.ÚS 457/2010 pri definované podmienok zákazu zneužitia práva ako princípu pri
zmenkách vychádza z konkrétneho rozhodnutia nemeckého Bundesgerichtshofu z r.1965 a z rakúskej

právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, ako to dokazuje text nálezu ÚS ČR IV.ÚS 457/2010 z 18.7.20103
(cituje časť bodu 17. jeho odôvodnenia). Nemecký rozsudok však žiadne prelomenie ochranyhodnosti
prevodu (rubopisu) nestanovujú v prípade zmenky založenej spotrebiteľským vzťahom, rovnako ani
rakúska úprava ochrany spotrebiteľa, dôkaz: BGH, 25.2.1965 - II ZR 191/62 (Dr. Fischer, Dr. Kuhn,
Liesecke, Dr. Bukow a Dr. Schulze) Amtlicher Leitsatz: (cituje z uvedeného rozhodnutia v slovenskom

a nemeckom jazyku). V tomto prípade išlo o prípad, keď indosácia spochybnila obehovú schopnosť
zmenky,aleúplnejunevylúčila,alezaložilanámietkuzneužitiaprávapodľa§242BGB.Vdanomprípade
žalovanýnamietal,žemupatriakauzálnenámietkyvočižalobkyniakoindosatárke,pretože„zo“zreteľom
na trvajúci obchodný zväzok s poskytovateľkou pôžičky spoločný obchod oba podniky (žalobkyňa -
banka a financujúca spoločnosť) tvorili a námietku, že kúpne, financujúce a refinancujúce obchody

sa mali hospodársky a právne ako jednota ohodnotiť. Čiže namietal aj skutočnosti tvoriace zneužitie
práva (že banka majúca úzky vzťah k obchodom financujúcej inštitúcie a dlžníčka prostredníctvom
indosácie chcela získať lepšie postavenie - zneužitie dôvery) a aj kauzálne námietky, ktoré má voči
financujúcej inštitúcii, voči refinancujúcej banke. Námietka neprípustného výkonu práva podľa § 242BGB spôsobuje stratu práva, dôjde k zničotneniu práva, ktoré už vzniklo (tzv. Rechtsvernichtende
Einwendungen). V danom prípade navyše nešlo o spotrebiteľa na strane dlžníka, ale princíp je v
tom, že opäť to bol dlžník, ktorý musel namietať tak skutočné zneužitie práva byť chránený pred

námietkami z osobných vzťahov dlžníka a predchádzajúceho majiteľa. A súčasne k zneužitiu výkonu
práva musí skutočne aj dôjsť. Pri uplatnení indosovanej zmenky založenej na spotrebiteľskom vzťahu,
nedochádza automaticky k zneužívajúcemu výkonu práva - indosatár nebol zapojený do kauzálnych
vzťahov medzi veriteľom a dlžníkom. ÚS ČR necitoval predmetný rozsudok BGH z r.1965, iba sa
odvolal na autora publikácie, JUDr. Kotáska, kde je rozsudok bližšie rozobratý a je z nej zjavné, čo

je prípad, keď dochádza k zmenke k využitiu zákazu zneužitia práva. Iný prípad ÚS ČR neuvádza,
jeho aplikácia takého výkladu ZZaŠ, konkrétne § 17 čl. I, že je ústavnokonformný taký jeho výklad,
ktorý pripúšťa osobné vrátane kauzálnych námietok medzi veriteľom a dlžníkom aj voči indosatárovi aj
bez splnenia podmienky zlomyseľného konania indosatára na škodu dlžníka pri nadobudnutí zmenky,
z dôvodu zneužívania princípov zmenkového práva, avšak v danom prípade k žiadnemu preukázaniu
zneužitia princípov zmenkového práva nedošlo. Je však potrebné uviesť najzásadnejšiu vec na celom

spoločnom stanovisku OPK a OBPK NS SR č.93/2015 a tou je skutočnosť, že samotné stanovisko
bez odôvodnenia sa vôbec nezmieňuje o prelomení ochrany nadobúdateľa zmenky podľa § 17 čl. 1.
ZZaŠ, t.j. o nepotrebnosti preukazovania zlomyseľného konania nadobúdateľa zmenky (indosatára) pri
nadobudnutí zmenky, či už na námietku dlžníka alebo bez nej, z čoho jasne vyplýva, že § 17 ZZaŠ
naďalej platí v celej svojej šírke, že stanovisko sa skutočne týka iba povinnosti ex offo preskúmať

zmenkový nárok v intenciách možnej absolútnej neplatnosti podkladového úkonu (kauzálneho úkonu) z
dôvodu jeho nekalej povahy alebo neprípustnosti nároku zo zmenky. Stanoviskom prikázaný prieskum
zmenkového nároku z pohľadu prípadnej zistenej absolútnej neplatnosti kauzálneho úkonu z dôvodu
neprijateľnej zmluvnej podmienky alebo z dôvodu neprípustnosti zmenkového nároku (obmedzenie
alebo úplný zákaz použitia zmeniek pri zabezpečení záväzku zo spotrebiteľských vzťahoch však

nespôsobuje absolútnu neplatnosť kauzálneho úkonu a nemá žiaden vplyv na platnosť zmenky a
zakladá iba relatívnu námietku in personom dlžníka voči svojmu veriteľovi) však neznamená, že súd
nepripustí výkon práva zo zmenky z dôvodu, že nie je potrebné uplatňovať ochranu nadobúdateľa
zmenky podľa § 17 čl. I ZZaŠ. V prípade indosácie zmenky bez zlomyseľnosti nadobúdateľa pri
nadobúdaní zmenky na škodu dlžníka vykonaný prieskum zmluvných podmienok kauzálneho úkonu so

zistením ich neprijateľnosti s následkom absolútnej neplatnosti takýchto neprijateľných ust. kauzálneho
úkonu ex offo v žiadnom prípade nie je spôsobilé byť uplatnené voči dobromyseľnému nadobúdateľovi
zmenky, pretože tomu bráni znenie § 17 čl. I ZZaŠ, ktorá pripúšťa na také okolnosti prihliadať iba za
splnenia podmienky zlomyseľnosti nadobúdateľa zmenky pri indosácii na škodu dlžníka. Stanovisko NS
SR č.93/2015 v žiadnom prípade neprelomilo zásadu ochranyhodnosti prevodu zmenky rubopisom. K

prelomeniuochranyprevoduzmenkyrubopisompredosobnýminámietkamidlžníkazpredchádzajúceho
vzťahu s predchádzajúcim majiteľom došlo až zmenou ZZaŠ k 23.12.2015. a to nepochybne bez
spätných účinkov na zmenky vystavené pred týmto dátumom. Prieskum nároku zo zmenky v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti kauzálneho úkonu je zmysluplný robiť ex offo iba v prípade, ak nedošlo
k indosovaniu zmenky, keď dlžník môže uplatniť voči majiteľovi zmenky svoje námietky z kauzálneho

vzťahu bez prekážok. Keďže to môže robiť dlžník bez prekážok, a ide o prejav účinkov absolútne
neplatného úkonu, ktorými možno zoslabiť účinok zmenkového nároku, je možné na tento prípad
aplikovať stanovisko NS SR č.93/2015 v bode I. Stanovisko vo svojej podstate odmieta aplikovať
ochranu zmenkového dlžníka voči indosantovi cestou náhrady škody a tlačí všeobecné súdy do hľadania
riešení poskytnutia ochrany dlžníkovi pred ochranou indosatára, avšak nijako neuvádza, že ak aj

všeobecný súd zistí neplatnosť kauzálneho úkonu, čo má všeobecný súd okrem prieskumu zmenkového
nároku v intenciách neplatného kauzálneho úkonu robiť (pri neprípustnosti zmenkového nároku nie je
uvedené ako má neprípustnosť zmenkového nároku mať za následok absolútnu neplatnosť kauzálneho
vzťahu - to je už na prvý pohľad viditeľný prejav nedôslednosti celého stanoviska). Samotná neplatnosť
kauzálneho úkonu nespôsobuje nepripustenie výkonu práva nechať si zaplatiť sumu uvedenú na

zmenke, ak už došlo k indosovaniu zmenky dobromyseľným indosatárom pri nadobudnutí zmenky.
Prieskum zmenkového nároku v intenciách neplatnosti kauzálneho úkonu po dobromyseľnej indosácii
má ten následok, že sa to nijako nedotýka povinnosti zaplatiť sumu uvedenú na zmenke. Koniec koncov
rozsudok BGH z 25.2.1965 umožňujúci vznášať kauzálne námietky voči indosatárovi, ktorý bol zapojený
do kauzálneho vzťahu má svojho predchodcu v zmenkovom práve prvej Československej republiky,

kde v Sb. n. s. 13.531/1934 bolo uvedené, že „túto neplatnosť možno namietnuť aj indosatárovi, ktorý
sa zúčastnil neplatného právneho úkonu a vedel v dobe, keď prijal zmenku na zabezpečenie svojej
pohľadávky voči vystaviteľovi, že vystaviteľovi bolo povolené príročie (odklad platenia)“ (úvodzovky
žalobca). Vždy však musel indosatár byť zúčastnený na kauzálnom úkone a vedieť o povahe kauzálnehovzťahu, aby indosácia neprekážala námietke neplatnosti kauzálneho úkonu. Neexistuje judikát, ktorý by
umožnil ex offo prelomenie § 17 čl. I, teda ochrany indosatára, okrem prípadu jeho zlomyseľnosti pri
nadobudnutí zmenky na škodu dlžníka a prípadu účasti indosatára na kauzálnom úkone (toto je logické

súdne vyplnenie výkladovej medzery, keď od samého začiatku budúci indosatár pozná podmienky
kauzálnych vzťahov a vie z nich odvodiť, aké námietky môže dlžník použiť, urobil tak československý
ako aj nemecký najvyšší súd, prevod zmenky rubopisom tak nie je chránený, pretože zmenka neobieha,
ostáva medzi tými, „ktorý“ sú „zúčastnený“ na kauzálnom vzťahu, je to konanie proti princípu dôvery v
§ 242 BGB, pretože neskorší indosatár zúčastniac sa na vzťahoch so zmenečníkom má jeho dôveru

a tak jeho neskoršie postavenie ako indosatára je snahou o zlepšené postavenie voči zmenkovému
dlžníkovi), dokonca v oboch prípadoch účasť indosatára na kauzálnom úkone musela byť namietaná
zmenkovým dlžníkom. Pokiaľ ide o rakúsku úpravu ochrany spotrebiteľa pri zmenkových vzťahoch,
tu je znenie (cituje § 11. (1) (2) v slovenskom a nemeckom jazyku) rakúskeho spolkového zák. o
ochrane spotrebiteľa [Bundesgesetz vom 8. März 1979, mit dem Bestimmungen zum Schutz der
Verbraucher getroffen werden (Konsumentenschutzgesetz - KSchG)] Zákaz zmenky na rad (Verbot des

Orderwechsels). Jediný rozsudok Oberster Gerichsthof k tomuto ust. je rozhodnutie sp. zn. 1Ob602/87
z 10.6.1987 (Dr. Scheiderbauer, Dr. Králik, Dr. Vogel, Dr. Melber a Dr. Kropfitsch), z ktorého cituje v
slovenskom a nemeckom jazyku. Z uvedeného judikátu Oberste Gerichtshof je zrejmé, že v Rakúsku
už skoro 30 rokov prebieha ochrana zmenkového dlžníka, ktorý vystavil zmenku na krytie dlhu zo
spotrebiteľského vzťahu, výlučne tak, že ak je na nej uvedená iná osoba ako veriteľ ako osoba, ktorej

sa má platiť alebo zmenka neobsahuje doložku „nie na rad“ (úvodzovky žalobca), tak dlžník je chránený
výlučne vtedy, ak takto predloženú zmenku zaplatí a to iba regresným nárokom na náhradu zaplatenej
sumy od veriteľa. Indosatárová dobromyseľnosť tu nezohráva žiadnu úlohu. Ide o obdobnú situáciu
ako v SR zákaz prijatia veriteľom zmenky prijatej veriteľom alebo vyplnenej veriteľom v rozpore s §
4 ods.6 zák.č.258/01 Z. z. a rovnako aj ďalším majiteľom zmenky s tým, že za škodu spôsobenú

dlžníkovi takýmto prijatím zmenky zodpovedá výlučne veriteľ a nie ďalší majiteľ zmenky. Túto situáciu
rakúsky NS v žiadnom prípade nerieši tak, že by požadoval, aby namiesto regresného nároku na
náhradu zaplatenej zmenky voči veriteľovi, sa nepripustil zmenkový nárok indosatára len preto, že tento
nebol dobromyseľný ohľadne vedomosti o tom, že ide o spotrebiteľský vzťah, teda, že vedel, že ide
o spotrebiteľský vzťah. V tomto judikát rakúskeho NS prevzal právnu doktrínu rakúskej právnej vedy,

ktorá sa doslova drží zákonného znenia a umožňuje ochranu spotrebiteľa pri neprípustnom vystavení
zmenky bez doložky „nie na rad“ (úvodzovky žalobca) a s uvedením inej osoby, ako osoby, ktorej sa má
platiť ako veriteľ, výlučne spôsobom, ktorý predvída zák. a výlučne voči veriteľovi. V tomto prípade musí
dôjsť k škode - majetkovému úbytku, aby vôbec vznikol nárok na regresné plnenie od škodcu - veriteľa.
Indosatár v tomto prípade nie je škodca, je originárny nadobúdateľ práv zo zmenky, ktorá sa mení

na platobnú zmenku práve indosovaním. Zmenkovému dlžníkovi ostávajú voči takémuto indosatárovi
námietky založené na jeho priamych vzťahoch s veriteľom (ako predchádzajúcim majiteľom) iba v
prípade, že indosatár konal vedome na škodu dlžníka pri nadobudnutí zmenky. Neexistuje taký judikát
českého, nemeckého alebo rakúskeho súdu, ktorý by umožňoval chrániť zmenkového dlžníka pred
dobromyseľným (pri nadobudnutí zmenky) indosatárom tak, že by chránil zmenkového dlžníka bez

námietky zmenkového dlžníka vo vzťahu k okolnostiam, ktoré mohol namietať voči predchádzajúcemu
majiteľovi zmenky. Princíp zákazu zneužitia práva totiž chráni len tých, čo sa o svoje práva starajú.
Rakúska právna úprava ochrany spotrebiteľa pred zmenkou je podobná nemeckej, na ktorú sa však
český ÚS ani NS SR neodvoláva. V ďalšom teda poukáže na to, ako je potrebné vykladať tzv. zákazy
zmenky, t.j. prípady, keď zák. zakazuje, aby veriteľ použil zmenku vystavenú dlžníkom - spotrebiteľom

alebo, aby mu ju dlžník vystavil a odovzdal. Nemecké, slovenské aj rakúske a od r.2013 aj české
riešenie je takmer identické - náhrada škody (pri rakúskej úprave postih na náhradu plnenia) z uplatnenia
zmenky voči veriteľovi zo spotrebiteľského vzťahu. To, že bolo možné zmenkou zabezpečiť sumu len
do „výške“ 30 % (§ 4 ods.6 zák.č.258/01 Z. z.) nie je dôvodom na neplatnosť zmenky, ak suma v nej
uvedená presahuje túto sumu. Uvedené je možné považovať len za tzv. relatívnu námietku zmenkového

zákazu, ktorá je založená na porušení povinnosti veriteľa dlžníka neprijať zmenku v rozpore so zákazom
jej prijatia, t j. na osobných vzťahoch medzi veriteľom a dlžníkom. Zmenka nie je právnym úkonom
ale druh cenného papiera. Neplatnosť zmenky je regulovaná výlučne ZZaŠ, ide o cenný papier a
preto nie je možné na ňu aplikovať ust. o neplatnosti právnych úkonov O. z. ZZoŠ reguluje podstatné
náležitosti zmenky v § 75 (cituje jeho znenie). Zmenka, ktorá je predmetom tohto konania spĺňa všetky

uvedené náležitosti a preto nemôže byť neplatnou z dôvodu, že by obsahom alebo účelom odporovala
zák. Dôkazom toho, že zmenka vystavená a prijatá veriteľom v spotrebiteľskom vzťahu pri porušení
zákazu zaviazať dlžníka vystavením takejto zmenky je iba skutočnosť, ktorú musí namietať dlžník, je
dôvodová správa k nemeckému návrhu zák. o spotrebiteľskom úvere, ktorý nadobudol účinnosť od1.1.1991 a slovenská úprava zákazu zabezpečovať zmenkami spotrebiteľské úvery nad určitú sumu
je prevzatím tejto nemeckej úpravy (cituje ju v slovenskom a nemeckom jazyku). Skúmaním kauzy ex
offo by preto dochádzalo k narúšaniu pilierov na ktorých stojí zmenkové právo a Dohovoru o jednotnom

zmenkovom práve z 7.6.1930, čím dochádza k budovaniu nedôvery voči zmenke ako cennému papieru.
NS SR vo svojom stanovisku teda opomína, že zmenkové konanie je založené výlučne na námietkach
ako spôsobe obrany dlžníka. Dlžníka možno chrániť bez jeho vôle až pri zmenkách vystavených od
23.12.2015.Rovnakosatotýkaznenia§3ačl.III.Zák.zmenkovéhoašekovéhoúčinnéhood23.12.2015
(cituje jeho znenie). Pri zmenkách vystavených na zabezpečenie nároku zo spotrebiteľskej zmluvy do

22.12.2015 má dlžník právo námietky in personam (relatívnej) zo vzťahu s pôvodným veriteľom zo
spotrebiteľského vzťahu, ale len za podmienky predošlého úspešného uplatnenia exceptio doli majiteľa
zmenky pri nadobudnutí zmenky. Je potrebné však uviesť, že názor NS SR v odôvodnení stanoviska
o tom, že pri uplatnení námietky dlžníka, že žalobca konal vedome na škodu dlžníka, by výkon práva
bol v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zák. o spotrebiteľských úveroch č.258/01 Z. z.(§
4 ods.7), je nesprávny. Ak žalobca konal vedome na škodu dlžníka a dlžník to namietne a preukáže,

môže použiť námietku, že zmenka bola vystavená a použitá pri jej zákonnom zákaze, čoho preukázanie
bude mať za následok prekážku pre vyhovenie návrhu na platenie zo zmenky. V žiadnom prípade to
však nespôsobuje rozpor s dobrými mravmi ani neplatnosť akéhokoľvek zmenkového úkonu. NS SR
sa domáha uplatnenia zásady efektivity pre ochranu zmenkových dlžníkov na úrovni ochrany bežných
spotrebiteľských dlžníkov z neprijateľných zmluvných podmienok. Zásada efektivity však v prípade

zmenkymusírešpektovaťprincípobehuzmenkovéhocennéhopapieraverejnejdôvery,aniejejumožné
neplatnosť zmluvných podmienok z dôvodu ich neprijateľnosti prenášať na zmenkovú zaviazanosť ex
offo, pretože ZZaŠ jednoznačne stojí na princípe uplatňovania námietok dlžníka pre takéto okolnosti. V
prípade indosácie sa zmenka stáva platidlom, takže možnosť vznášať námietky voči nej je obmedzená
len na prípady zlomyseľnosti nadobúdateľa pri jej nadobudnutí. NS SR aj v tomto prípade nesprávne

vykladá pojem „vedome na škodu veriteľa“ (úvodzovky žalobca) spôsobom, ktorý bol v Rakúsku na
Oberster Gerichtshof opustený v r.1972. Pre porovnanie: OGH 1Ob 270/57 z 8.1.1958 a OGH 5Ob
275/71 25.1.1972 SZ 45/6 = EvBl 1972/190 S 352 (cituje právne vety v slovenskom a nemeckom
jazyku). Je teda zrejmé, že v žiadnom prípade nestačí preukázať nevedomú ani vedomú nedbanlivosť
majiteľ zmenky pri nadobúdaní zmenky, aleje potrebné mu preukázať aspoň nepriamy úmysel v podobe

uváženia možnej škody dlžníkovi pri uplatnení zmenky a akceptovanie tejto škody pri kúpe zmenky. Z
toho vyplýva, že nestačí, ak na zmenke je nejaké č., ktoré je č. spotrebiteľskej zmluvy, ak sa nepreukáže,
že nadobúdateľ vedel aké námietky dlžník má, v čom spočíva možný vznik škody pri uplatnení zmenky.
Ďalšou otázkou je preskúmanie dohody o vyplňovacom práve. Táto dohoda môže, keďže ide o právny
úkon, byť skúmaná aj z pohľadu neprijateľných zmluvných podmienok, opäť to však na platnosť zmenky

nemá žiaden vplyv, ak by táto dohoda aj bola neplatná, pretože od 1.7.1942 už neplatí § 6 ods.2 Zákona
zmenečného č.1/28, ktorý v prípade bezprávneho doplnenia ako aj doplnenia v rozpore s dohodou,
umožňoval namietať dlžníkovi túto skutočnosť voči zmenkového veriteľovi, ale aj to iba v prípade, ak
zmenkový veriteľ sa zúčastnil takého doplnenia alebo ak, nadobúdajúc zmenku, o ňom vedel alebo
vedieť musel (Rozhodnutie NS ČR Rv I 164/30 z 13.2.1930, „uverejnenej“ pod Vážny 9645/1930 - cituje

časť jeho právnej vety a z odôvodnenia), pričom existuje výklad NS ČR v rozhodnutí Rv II 473/32 z
11.10.1932 uverejneného pod č. Vážny 11973/1932 (cituje, čo je v ňom uvedené). V súčasne platnom
ust.zodpovedátotoust.§10čl.IZZaŠ,avšakprenieslosasemibaust.onásledkochvprípadevyplnenia
v rozpore s dohodou. V každom prípade dobromyseľný nadobúdateľ zmenky je chránený pre prípad,
že by nevedel pri nadobúdaní zmenky o tom, že zmenka bola vyplnená bezprávne. Samozrejme nie

je ani jasné, čo má pojem „bezprávne“ (úvodzovky žalobca) znamenať. Podľa rozhodnutia NS ČR r III
809/36 z 17.12.1936 uverejneného pod Vážny 15717/1936: „I. Zmenka, vyplnená proti úmluvě (odst. 2
§ 6 zmenk. zák.), nie je neplatná, ale možno ju uplatniť len v rámci úmluvy“ (úvodzovky žalobca). Toto
by sa malo logicky vzťahovať aj na zmenku vyplnenú bezprávne, samozrejme s tým, že indosatárovi
je potrebné preukázať buď zlomyseľnosť alebo hrubú nedbanlivosť pri nadobudnutí zmenky ohľadne

vedomosti o bezprávnom vyplnení zmenky. Je potrebné však uviesť, že ak sa zistí, že znenie dohody
o vyplňovacom práve vo VOP nemá žiadne znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky, pretože nijako
nebude spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oproti zákonnej úprave a navyše sa
bude týkať ceny hlavného predmetu plnenia, ktorá bola individuálne vyjednaná, pričom sa v ňom nebude
spomínať žiaden zmenkový úrok, ani taký, ktorý je neprimeranej výšky ako sankcia za nesplnenie

zmluvnej povinnosti, potom dohoda o vyplňovacom práve nemala byť ako porušená, keďže dlžník
podpísal blankozmenku s údajom, ktorý sa v dohode o vyplňovacom práve nespomínal, čo však, keďže
išlo o prejav dlžníka, nie pôvodného veriteľa, znamená, že dohoda o vyplňovacom práve nemôže byť
ani neplatná, nielen porušená. Z uvedeného by potom nemal nastať ani jav, že túto zmenku by malobyť možné uplatniť iba v rámci dohody o vyplňovacom práve, samozrejme v zmysle § 10 čl. I ZZaŠ,
teda iba na istinu, nie na zmenkový úrok. Avšak v prípade nadobúdateľa zmenky je tento chránený
a nemožno mu rozpor s dohodou o vyplňovacom práve namietať, okrem prípadu zlomyseľnosti alebo

hrubej nedbanlivosti (to je identické ako pri čl.6 ods.2 zmenečného zákona č.1/28 Sb.), čo však v situácii
predtlačenej sumy zmenkového úroku a neznalosti VOP v čase nadobudnutia zmenky znamená, že
nadobúdateľ zmenky nemal žiadnu indíciu, aby pátral po dohode o vyplňovacom práve. Predpokladať,
že dlžník podpíše sám zmenku v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve, bez akejkoľvek indície, nie
je možné očakávať od priemerného indosatára, aby pátral po dohodách o vyplňovacom práve. Pokiaľ

ide o to, či môže súd ex offo namietať rozpor s dobrými mravmi ohľadne výšky uplatneného nároku,
jednoznačne je potrebné uviesť, že sa to týka iba zmenkového úroku, ktorý nepochybne je v prípade
výšky 0,25 % denne z istiny v rozpore s dobrými mravmi. Samotné stanovisko NS SR však jednoznačne
v takomto prípade požaduje posúdiť mieru primeranosti takéhoto úroku a zamietnuť návrh v časti nad
rámec primeranosti. Tento úrok sa počíta od vystavenia zmenky do splatnosti zmenky v prípade zmenky
vystavenej na videnie, čo je moment je predloženia dlžníkovi (podanie žaloby) a od tohto momentu sa

počítazákonnýúrokzomeškaniavovýške6%p.a.Spoukazomnauvedenúargumentáciužiadazmeniť
rozsudok, tak že návrhu na uplatnenie pohľadávky sa v celom rozsahu vyhovie a prizná sa mu náhrada
trov odvolacieho konania: 61,41 € bez DPH za podané odvolanie a 8,58 € bez DPH režijný paušál,
a to všetko navýšené o DPH. Príloha: Rozsudok NS SR 5Obo/3/2008 z 22.10.2008, Uznesenie KS v
Prešove 10Co 79/2013 z 5.9.2013, Uznesenie KS v Banskej Bystrici 43CoZm/10/2013 z 21.11.2013.

4. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
5. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.
6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok potvrdil
podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vo výroku vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie.
7. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
8. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvej inštancie
pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného
rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým
došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie
sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré

mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
9. Žalobcom v odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie
bolo takou inou vadou postihnuté.
10. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci

podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a

použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkovéhostavupodľatýchtoust.vovzťahukpredmetukonaniaprávaapovinnostiaakobolapretovec

rozhodnutá. Použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie
k zistenému skutkovému stavu.
11. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.

12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť (§ 387 ods.3 CSP):
13. Vzhľadom na to, že na zmenke (fotokópia na č.l.4) je uvedené č. spotrebiteľskej zmluvy, žalobca pri
nadobudnutí zmenky vedel, že ide o zmenku na rad, ktorá v zásade zbavuje dlžníka možnosti uplatniť
voči novému majiteľovi zmenky námietky podľa § 17 ZZŠ a z údaja o č. zmluvy (tzv. hodnotová doložka,informujúca o kauzálnom vzťahu vedúcemu k použitiu zmenky a okolností svojich vzťahov k remitentovi
musel vedieť, že zmenka sa týka spotrebiteľského vzťahu), výkon práva žalobcu je tak v rozpore s
dobrými mravmi podľa § 3 ods.1 O. z. (Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi), ako aj so zák.č.258/01 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2008 do
31.12.2010, pretože indosácia zmenky zabezpečujúcej záväzok dlžníka zo spotrebiteľskej zmluvy je - v
posudzovaných okolnostiach prejednávanej veci - v rozpore s § 4 ods.6,7 cit. zák.č.258/01 Z. z.
14. Napadnutý rozsudok je v úplnom súlade s ustálenou rozhodovacou súdnou praxou (§ 393

ods.3 CSP) formulovanou v SPOLOČNOM STANOVISKU občianskoprávneho kolégia NS SR a
obchodnoprávneho kolégia NS SR z 20.10.2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s
uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, uverejneným pod č. 93/2015 v Zbierke
stanovísk NS a súdov SR 8/2015.
15. Podľa Čl.2 ods.1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

16. Podľa ods.2 veta pred bodkočiarkou cit. ust. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít.
17. Podľa ods.3 cit. ust. ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

18. Súd prvej inštancie i odvolací súd sú povinní naplniť princíp právnej istoty, preto boli povinní
vychádzať z uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá zatiaľ nebola najvyššími súdnymi autoritami
zmenená.
19. Prejednávaná vec nie je skutkovo a právne tak osobitá, aby odôvodňovala odklon od tejto
rozhodovacej praxe.

20. Odhliadnuc od uvedeného, pokiaľ sa žalobca dovoláva rozhodnutia Nemeckého najvyššieho súdu
(BGH) 25.2.1965 - II. ZR 191/62 [a ďalších rozhodnutí cudzích štátov (Rakúska a Česka)] treba
poznamenať, že vo veci 5Co/863/2014 (a v ďalších veciach) KS v Košiciach tvrdil v odvolaní, že vo
všeobecnosti je možné konštatovať, že toto rozhodnutie nie je aplikovateľné na prejednávaný prípad,
a to z dôvodu, že rozhodnutie Nemeckého najvyššieho súdu (ďalej len NNS) je takmer 50 rokov staré,

že v období jeho vzniku prakticky neexistovalo Európske spotrebiteľské právo, na ktorom súd založil
svoje rozhodnutie, že zároveň, ak súd nebol schopný na podporu svojho názoru o prelomení zásady
abstraktnosti zmenky nájsť neskoršie rozhodnutie, zrejme ide o prekonaný a ojedinelý názor, z ktorého
nie je možné vychádzať, že akokoľvek, rozhodnutie NNS nemôže negovať aplikáciu platnej právnej
úpravy, ktorá je súčasťou právneho poriadku SR (zák.č.191/50 Sb.), že NNS pri rozhodovaní vo veci

rozhodoval podľa nemeckého práva, ktoré sa nepochybne v oblasti zmenkového práva odlišuje od
slovenského zmenkového práva, ktoré je súd povinný aplikovať v tejto veci, že použitie záverov cudzích
súdov, ktoré aplikujú svoje právo, na slovenské právne prostredie považuje za neprijateľné a, že súd
nemôže rozhodovať spor na základe nemeckého práva alebo s použitím nemeckej judikatúry. 21. Podľa
§ 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie

konanie.
22. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech vo veci, preto nemá právo na náhradu jeho trov a
žalovanému v ňom žiadne trovy nevznikli.
24. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.