Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. december 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/183/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211218616
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1211218616.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: AESKULAP, spol. s.r.o., so
sídlom Romanova č. 22-38, Bratislava, IČO: 31 370 161, zastúpeného: DEDÁK & Partners, s.r.o., so
sídlom Mostová 2, Bratislava, proti žalovaným : 1/ Bratislavský samosprávny kraj, so sídlom Sabinovská
č. 6, Bratislava, IČO: 360 63 606, zastúpeným: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésová

č. 14, Bratislava, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom
Limbová č. 2, Bratislava, IČO: 00 165 565, o zaplatenie 1.145.319,47 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 02. júna 2014, č.k.
58C/144/2011-749, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalovaní
1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 1.139.235,- eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.139.235,- eur od 31.07.2010 do zaplatenia, do troch dní.

V časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 31.423,41 eur, na účet
právneho zástupcu žalobcu, do troch dní.
Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 02.06.2014 č.k. 58C/144/2011-749 uložil súd prvej inštancie žalovaným 1/ a 2/
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.139.235 eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 9% ročne od 31.07.2010 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovaným
1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 32.556,45 eur. Skutkový stav
zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. c/, § 5
ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, § 10 ods. 1 a ods. 2, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a ods. 2, § 17 ods. 1, § 25
ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2008 v spojení s § 438 ods. 1,2 Občianskeho
zákonníka, § § 3 písm. n/ bod 2., § 4 ods. 2 zákona č. 416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností

z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne
dôvodná. Vychádzal zo zistenia, že dňa 15.04.2004 vydal žalovaný 1/ rozhodnutie č. OZ-1073/2004,
právoplatnédňa21.04.2004, ktorým povolilžalobcoviposkytovanielekárenskejstarostlivostivoverejnej
lekárni ARNIKA v Malackách. Proti tomuto rozhodnutiu o povolení lekárne bol dňa 21.07.2005 podaný
protest prokurátora, o ktorom rozhodol žalovaný 1/ dňa 17.08.2005 rozhodnutím č. 1765/2005-ZDR tak,
že mu vyhovel a protestom napadnuté rozhodnutie o povolení lekárne zrušil a určil 30-

dňovú lehotu od právoplatnosti rozhodnutia, v ktorej mohol žalobca vykonávať len úkony spojené so
skončením činnosti vo verejnej lekárni ARNIKA. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného 1/ podal žalobca
dňa 30.08.2005 odvolanie, o ktorom rozhodol ako odvolací orgán Ministerstvo zdravotníctva SR a dňa14.03.2006 vydalo rozhodnutie č. 04203/2006-SP, ktorým odvolanie zamietlo a napadnuté rozhodnutie
žalovaného 1/ potvrdilo. Obe rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňa 17.03.2006. Žalobca podal dňa
27.04.2006 žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom z

24.01.2008 spis. zn. 1S 257/2006 tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného 2/ o odvolaní, ako aj
rozhodnutie žalovaného 1/ zrušil a vec vrátil žalovanému 1/ na ďalšie konanie. Žalovaný 2/ podal proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave odvolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom z 31.07.2009 spis. zn. Sžso 15/2008 tak, že potvrdil rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 24.01.2008 č.k. 1S 257/2006-29. Týmto mal preukázané, že rozhodnutia žalovaných

1/ a 2/, ako orgánov verejnej moci, boli príslušnými orgánmi zrušené ako nezákonné. Poukázal na to,
že ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody, resp. že v dôsledku
spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu majetku žalobcu, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo
očakávať. Žalobca za účelom preukázanie výšky nároku predložil písomné vyjadrenie spoločnosti TAX
OFFICE, ktorá vyčíslila výšku majetkovej ujmy vo forme ušlého zisku v súhrnnej
výške 1.145.319,47 eur. V rámci dokazovania ustanovil znalca - znaleckú organizáciu PP CONSULT,

a.s. za účelom určenia výšky ušlého zisku žalobcu za obdobie od 12.05.2006 do dňa vypracovania
znaleckého posudku. Znalecká organizácia v posudku č. 70/2013 stanovila všeobecnú
hodnotu ušlého zisku žalobcu za obdobie od 12.05.2006 do vypracovania znaleckého posudku, t. j.
31.12.2013 na výšku 1.218.196 eur a podľa doplnku k znaleckému posudku č.
6/2014 z 02.04.2014 bola stanovená všeobecná hodnota ušlého zisku žalobcu za dané obdobie na

sumu 1.139.235 eur. Ďalej mal preukázané, že na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov č.
54/2003 boli žalobcovi prenechané do užívania priestory za účelom prevádzkovania verejnej lekárne,
zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 01.02.2004 do 31.12.2013. Na základe uvedeného vyvodil
záver, že žalobca by minimálne do 31.12.2013 dosahoval hospodársky zisk. Na podklade znaleckého
dokazovania považoval výšku úšlého zisku za riadne preukázanú a ustálenú v sume 1.139.235 eur so

zreteľom na to, že zástupca znaleckej organizácie sa vo svojej výpovedi vyjadril k metodike výpočtu
ušlého zisku, vysvetlil zmenu jej celkovej výšky oproti stanovenej v znaleckom posudku č. 70/2013 keď
uviedol, že pri stanovení celkovej výšky rabatov za rok 2006 omylom započítali 2x vystavenú faktúru zo
spoločnosti INFORAMA v celkovom objeme 56.397 Sk, pričom táto chyba bola odstránená v doplnku a
druháchybavzniklapripoužitípercentuálnehorastupodľaspotrebyliekovod30.06.2006do31.12.2006,

kedy percentuálny rast použili za celé obdobie roku 2006 a chyba sa odstránila tak, že percentuálny
rast aplikovali len polovičnou sadzbou. Ďalej poukázal na to, že ďalšie ekonomické a účtovné analýzy
predmetného znaleckého posudku, týkajúce sa vplyvu finančnej krízy na rast spotreby liekov, resp.
existencie konkurenčného prostredia v Malackách s ohľadom na tzv. porovnávaciu metódu, či účtovanie
rabatov spoločnosti UNIPHARMA, zástupca znaleckej organizácie riadne zdôvodnil pri svojej výpovedi.

Z jeho výpovede tiež vyplynulo, že charakter poskytovania služieb v lekárni, kde základným tovarom sú
lieky, je odlišný od predaja tovaru v maloobchodnom predaji, pričom spotreba
liekov evidentne rástla v projektovanom období s tým, že hospodárska kríza sa prejavila
aj na spotrebe liekov, kedy spotreba liekov klesla medziročne v roku 2009 z čiastky 9,2 % na 3,9 %
v roku 2009 a 2,2 % v roku 2010. Taktiež uviedol, že ku dňu škodovej udalosti bola lekáreň ARNIKA

jediným poskytovateľom služieb lekární a ďalšia lekáreň začala prevádzkovať svoju činnosť v poliklinike
Malacky až po ukončení činnosti lekárne ARNIKA; porovnávacia metóda je vo vyhláške č. 492/2004
Z.z. upravená fakultatívne a znalecká organizácia nemala povinnosť ju aplikovať, pričom tá predpokladá
existenciu väčšieho množstva podnikov rovnakého zamerania, v rovnakej lokalite a rovnakej výške
tržieb. Vo vzťahu k existencii príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nezákonnými rozhodnutiami

konštatoval, že na základe rozhodnutia žalovaného 1/ v spojení s rozhodnutím žalovaného 2/
zaniklo žalobcovi oprávnenie poskytovať lekárenskú starostlivosť v lekárni ARNIKA a tým, že žalobca
bol povinný ukončiť prevádzkovanie lekárne ARNIKA, nemohol v nasledujúcom období akumulovať
zisk. Tento zisk by žalobca dosiahol, ak by naďalej prevádzkoval lekáreň. A teda uzavrel, že príčinná
súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami žalovaných 1/ a 2/ a škodou žalobcu je na podklade

zisteného skutkového stavu daná. K námietke pasívnej legitimácie uviedol, že žalovaný 1/ rozhodoval
v rámci výkonu samosprávy, čo vyplývalo jednak z § 4 ods. 2 zákona č. 416/2001 Z.z., v zmysle
ktorého ak zákon pri úprave pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja)
neustanovuje, že ide o prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej
pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja); pričom v § 3 písm. n/ bod 2

cit.zákonaniejevýslovneuvedené,žeprivydávanípovolenínačinnosťverejnejlekárneideoprenesený
výkonštátnejsprávyaďalejpoukázalna §60ods.1písm.f/zákonač.140/1998Z.z. oliekocha
zdravotníckych pomôckach ako lex specialis, ktorý explicitne ustanovoval, že Ministerstvo zdravotníctva
SR v rámci svojej pôsobnosti rozhoduje ako druhostupňový orgán o opravných prostriedkoch protirozhodnutiam vydaným štátnym ústavom a samosprávnym krajom. Z uvedeného vyvodil záver, že
zákon o liekoch určuje žalovaného 2/ v druhom stupni ako ústredný orgán štátnej správy za orgán s
právomocou rozhodovať o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam samosprávneho kraja na úseku

farmácie. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že rozhodovacia činnosť žalovaného 1/ o zrušení povolenia
na prevádzkovanie lekárne ARNIKA, ako aj o proteste prokurátora, bola v rámci výkonu samosprávy
a žalovaný 2/ rozhodoval pri výkone štátnej správy. V konaní mal preukázané, že žalobcovi bola
spôsobená škoda pri výkone verejnej moci rozhodnutím žalovaného 1/, ako aj rozhodnutím žalovaného
2/, pre ich nezákonnosť a nakoľko osobitná úprava - zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje ustanovenia

o príslušnosti orgánu vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu
samosprávyna1.stupniprijehosamosprávnejčinnostispolusnezákonnýmrozhodnutímorgánuštátnej
správy vydaného v 2. stupni, aplikoval na základe § 25 cit. zákona všeobecný právny predpis - §
438 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúci tzv. delenú zodpovednosť. V tejto súvislosti poukázal na
to, že predmetné ustanovenie umožňuje súdu svojím rozhodnutím v odôvodnených prípadoch vylúčiť
tzv. solidárnu zodpovednosť upravenú v § 438 ods. 1 tým, že rozhodne o tzv. delenej zodpovednosti.

Za rozhodujúcu považoval skutočnosť, že mal v danom prípade preukázané, že škoda bola spôsobená
nezákonnými rozhodnutiami dvoch subjektov, a to v rámci výkonu samosprávy, ako aj štátnej správy
a na základe vykonaného dokazovania ustálil paritný podiel zodpovednosti jednotlivých odporcov (R
20/1970). S poukazom na to, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
bola žalovanému 2/ doručená dňa 29.01.2010 s tým, že účinky uplatnenia nároku ostávajú zachované

aj v prípade podania žiadosti na nepríslušnom orgáne a šesť mesačná lehota stanovená v § 16 zákona
č. 514/2003 Z.z. na uspokojenie nároku uplynula dňa 30.07.2010, konštatoval, že žalovaní sa dostali
do omeškania s plnením peňažného dlhu, a teda v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. im vznikla povinnosť
zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania v súlade s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a čiastočne úspešnému žalobcovi priznal náhradu

trov právneho zastúpenia. Mal za to, že náhrada trov konania pozostávala z trov právneho zastúpenia
za 17 úkonov právnej pomoci v sume uplatnil 57.479,60 eur. Žalobca však zobral žalobcu v časti
zaplatenia sumy 309.181,01 eur späť, a teda procesne zavinil, že sa konanie v predmetnej časti
zastavilo, vo veci samej priznal žalobcovi istinu v sume 1.139.235 eur a žalobu zamietol v časti sumy
6.084,79 eur, z čoho vyvodil úspech žalobcu 78,32 %, úspech žalovaných v časti 21,67 %, z čoho ustálil

pomer úspechu - neúspechu v prospech žalobcu na 56,64 % (78,32 % - 21,68 %) a žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 56,64 % zo vzniknutých a účelne vynaložených v
konaní vo výške 57.479,60 eur, čo predstavuje sumu 32.556,45 eur. Žalobcovi nepriznal odmenu za
odvolanie proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok, za žiadosť o oslobodenie od
súdneho poplatku, za sťažnosť za prieťahy, za vzdanie sa odvolania proti uzneseniu, ktorým ho oslobodil

od platenia súdnych poplatkov, za žiadosť o vrátenie preddavku, za vzdanie sa odvolania proti uzneseniu
o vrátení preddavku na trovy konania, nakoľko tieto nepredstavovali písomné podanie vo veci samej
v zmysle § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Rovnako neakceptoval uplatnenú odmenu
za nahliadnutia do spisu z dôvodu, že ich nepovažoval za úkony v zmysle § 13a ods. 1 vyhlášky č.
655/2004 Z.z. a nepriznal ani odmenu za porady s klientom, nakoľko ich uskutočnenie

právny zástupca žalobcu nepreukázal.
2. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaný 1/ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bola žaloba aj v tejto časti zamietnutá,
alternatívnejehozrušeniavráteniavecisúduprvejinštancienaďalšiekonaniedôvodiactým,žesúdprvej
inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal
svoju pasívnu legitimáciu v konaní. V tejto súvislosti argumentoval tým, že zákon číslo
514/2003 Z.z. nepripúšťa pluralitu na strane žalovaných v súdnych konaniach pri uplatňovaní nárokov
na náhradu škody a neumožňuje, aby v mene štátu vo veci náhrady škody konali naraz viaceré orgány
verejnej moci. Mal za to, že výlučne pasívne legitimovaným je žalovaný 2/, nakoľko v rámci správneho

konania o zrušení povolenia na prevádzkovanie lekárne žalobcu vydal konečné rozhodnutie, a preto
žaloba musí smerovať len voči orgánu verejnej moci, ktorý finálne rozhodoval vo veci s tým, že v prípade
úspechu žalobcu v konaní o náhradu škody, by mal žalovaný 2/ právo požadovať prípadnú regresnú
náhraduodnehoaodMinisterstvaspravodlivostiSR;subsidiárnepoužitie§438Občianskehozákonníka
v danom prípade nie je prípustné. Poukazoval na to, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č.k. 4Sž 15/2008 bol vydaný v konaní, kde na strane žalovaných vystupoval len žalovaný
2/ a nepriamo z neho vyplýva, že žalovaný 1/ rozhodoval ako prvostupňový správny
orgán pri prenesenom výkone štátnej správy, nakoľko žaloba o neplatnosť rozhodnutia smerovala len
voči žalovanému 2/, ktorý vo veci rozhodoval ako odvolací orgán; týmto právnym názorom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky bol súd prvej inštancie viazaný, a pokiaľ ho nerešpektoval, jeho rozsudok
je nezákonný pre rozpor s ustanovením § 6 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. Zdôraznil, že právny
poriadok Slovenskej republiky neobsahuje takú právnu úpravu, kde by v rámci jedného správneho

konania v 1. stupni vystupoval orgán samosprávy pri výkone samosprávnych kompetencií a v 2. stupni
by vystupoval orgán štátnej správy pri výkone kompetencií štátnej správy. Opakovane zdôrazňoval,
že žalovaný 1/ vystupoval pri rozhodovaní o zrušení rozhodnutia o povolení poskytovania lekárenskej
zdravotnej starostlivosti v lekárni žalobcu ako prvostupňový orgán v rámci výkonu prenesenej štátnej
správy, ktorá na neho prešla v súlade so zákonom č. 416/2001 Z.z., pričom ústredným orgánom štátnej

správy pre zdravotnú starostlivosť, ktorá sa poskytuje aj ako lekárenská starostlivosť, je žalovaný 2/.
Poukázal aj na skutočnosť, že zákon o liekoch č. 140/1998 Z.z. bol nahradený zákonom č. 362/2011
Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, v ktorom sa uvádza, že samosprávny kraj vykonáva
štátnu správu na úseku najmä farmácie ako prenesený výkon štátnej správy, v rámci ktorého vydáva
povolenie na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni, pričom podľa dôvodovej správy
k uvedenému zákonu cieľom zákonodarcu nebolo vydať nové znenie zákona o liekoch a zmeniť tak

kompetenciesamosprávnehokraja.Pokiaľjepodľaaktuálnejplatnejprávnejúpravyvydávaniepovolenia
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo verejnej lekárni preneseným výkonom štátnej správy, za
prenesený výkon štátnej správy bola táto činnosť zákonodarcom považovaná už pri prijatí zákona č.
461/2001 Z.z., nakoľko pri prijatí aktuálnej platnej legislatívy nedochádzalo z dôvodu prijatia takejto
legislatívnej úpravy k zmene fiškálnej decentralizácie. S poukazom na uvedené mal za to, že jeho

rozhodnutie bolo vydané v rámci preneseného výkonu štátnej správy, a preto pasívne legitimovaným
v tomto súdnom konaní mal byť výlučne žalovaný 2/. Pokiaľ rozsudok súdu prvej inštancie vychádza
z právneho záveru, že je prípustné, aby v jednom správnom konaní v 1. stupni rozhodoval orgán
samosprávy pri výkone svojich samosprávnych kompetencií a v odvolacom konaní, aby v tej istej veci
rozhodoval orgán štátnej správy v rámci výkonu kompetencií štátnej správy, jeho rozsudok, založený na

takomto právnom posúdení, je v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Aj rozhodovanie žalovaného 2/
ako druhostupňového orgánu o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaných samosprávnym
krajom podľa § 60 ods. 1 písm. f/ zákona č. 140/1998 Z.z., je podľa neho potrebné vykladať len ako jeho
právomoc rozhodovať v rámci výkonu štátnej správy len vo veciach, kde v 1. stupni rozhodoval orgán
samosprávy pri prenesenom výkone právomoci štátnej správy ; iný výklad by bol v rozpore s Ústavou

SR. Namietal neurčitosť výroku rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorého nie je zrejmé, či žalovaní
majú priznanú istinu zaplatiť spoločne, alebo každý zo žalovaných samostatne, ktorým pochybením
súd prvej inštancie priznal žalobcovi viac než požadoval v žalobe. Namietal, že z výroku rozsudku
súdu prvej inštancie nie je zrejmé, že ide o deliteľné plnenie, a že rovnako žalobcom uplatňovaný
žalobný petit je neurčitý a nevykonateľný, a preto mal súd prvej inštancie nárok žalobcu v celom rozsahu

zamietnuť. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s možným podielom
zodpovednostizaškoduzostranyMinisterstvaspravodlivostiSR,ktoréboloiniciátoromceléhokonaniao
odobratílicenciežalobcovi,atoprostredníctvomprotestuprokurátora.Malzato,žemierazodpovednosti
mala byť súdom prvej inštancie ustálená minimálne v pomere 1 v jeho prospech. Namietal, že v
konaní nebola zohľadnená skutočnosť, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým boli zrušené

rozhodnutia, nadobudol právoplatnosť dňa 02.10. 2009, čím sa obnovil pôvodný stav a žalobca mohol
pokračovať v poskytovaní lekárenskej starostlivosti v lekárni v Malackách; ušlý zisk vypočítaný
znaleckou organizáciou po zohľadnení primeranej doby obnovenia činnosti lekárne tak nie je v priamej
príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami žalovaných. V tomto smere poukázal na to, že žalobca
žiadnym spôsobom nekontaktoval žalovaného 2/, aby mu bolo znovu umožnené prevádzkovať lekáreň

na pôvodnom mieste a nepokúsil sa žiadnym spôsobom obnoviť prevádzku lekárne, čím nezabránil
vzniku ďalšej škody, za ktorú však žalovaní nezodpovedajú. Za nesprávne preto považoval priznanie
ušlého zisku do 31.12.2013, dokedy trvala nájomná zmluva na priestory lekárne. Ak teda žalobca
mal možnosť obnoviť činnosť v zrušenej prevádzke, tak po poskytnutí primeraného času na obnovu
prevádzky mu nemôže vzniknúť škoda ako priamy následok nezákonného rozhodnutia pre absenciu

príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a takto vzniknutou škodou. V tejto súvislosti vytýkal
žalobcovi porušenie zakročovacej povinnosti podľa § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukazoval
na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie nesúhlasil s výsledkom znaleckého dokazovania a
požadoval kontrolný znalecký posudok. Znaleckej organizácii v tomto smere vytýkal použitú metodiku
výpočtu ušlého zisku, skutočnosť, že nepreukázala, že rast tržieb z predajov tovaru a služieb a z

predaja materiálu rástol rovnakým tempom ako spotreba liekov podľa štatistického úradu za daný
rok, a že v tomto smere vychádzala len zo svojej úvahy. V tejto súvislosti poznamenal, že medzi
rastom spotreby liekov na predpis a tržbami z iných tovarov a služieb poskytovaných lekárňou nie
je priama úmera, keďže raz spotreby liekov nie je zásadným spôsobom ovplyvňovaný ekonomickousituáciou a kúpyschopnosťou obyvateľstva a spotreba iných tovarov a služieb je priamo ovplyvňovaná
kúpyschopnosťou obyvateľstva, ktorá od roku 2008 mala značne klesajúcu úroveň v dôsledku vzniknutej
ekonomickej krízy, keď vo všeobecnosti nastal pokles tržieb v maloobchode, čo mala podľa

neho znalecká organizácia zohľadniť pri výpočte ušlého zisku. Argumentoval, že metodika výpočtu
ušlého zisku nezohľadňovala vývoj konkurenčného prostredia v roku 2006, kedy došlo v blízkosti
lekárne žalobcu k otvoreniu novej lekárne nachádzajúcej sa cca 10 metrov od vstupu do lekárne
žalobcu,nazákladečohomožnopredpokladaťpoklestržiebvlekárnižalobcuminimálne50%.Namietal,
že z dobropisov zohľadnených v rámci znaleckého konania nebolo zrejmé, či sa vzťahujú len k

prevádzke v Malackách, alebo ku všetkým prevádzkam žalobcu, v tomto smere mal zato, že súd
prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci a nevykonal potrebné dokazovanie, ktoré žiadal.
Namietal priznanie úrokov z úrokov s poukazom na navýšenie vypočítaného ušlého zisku o úroky na
jednej strane a priznanie úroku z omeškania z priznanej istiny na druhej strane. Nesúhlasil ani s výrokom
o náhrade trov konania s poukazom na to, že k zmene právnej kvalifikácie žaloby došlo zo strany žalobcu
až na jeho námietku, a preto žalovaní mali v súdnom konaní plný úspech do okamihu pripustenia zmeny

petitu žaloby zo strany súdu prvej inštancie (do 17.04.2014), a teda za úkony právnej služby v danom
období žalobcovi nemal vzniknúť nárok na náhradu trov konania. Bez zmeny petitu žaloby by totiž musel
súd žalobu v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko na strane žalovaných neexistuje nerozlučné procesné
spoločenstvo. Po zmene petitu žaloby mal byť úspech v konaní počítaný v pomere úspechu každého
zo žalovaných k žalovanej sume samostatne, a teda jeho percentuálny úspech predstavuje 60,84 %.

Vytýkal súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu trov konania nezohľadnil
procesné pochybenia žalobcu, v dôsledku ktorých bolo potrebné v súdnom konaní realizovať
procesné úkony, na ktoré musel následne reagovať v podobe ďalších úkonov, a preto bolo potrebné
aplikovať § 150 O.s.p. a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. Proti potvrdzujúcemu rozsudku súdu
prvej inštancie žiadal pripustiť dovolanie.

3. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie aj žalovaný 2/ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bola žaloba voči nemu zamietnutá, dôvodiac
tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. Zotrval na svojej námietke nedostatku pasívnej legitimácie s poukazom na

to, že svoje rozhodnutie vydal v súvislosti s konaním o proteste prokurátora a nesúhlasil s
odôvodnením súdu prvej inštancie, že o odvolaní rozhodoval v zmysle § 60 zákona č. 140/1998 Z.z. V
tejto súvislosti poukazoval na ustanovenie § 68a zákona č. 140/1998 Z.z., ktoré spadá pod dvanástu
časť uvedeného zákona označenú ako výkon samosprávy na úseku humánnej farmácie v rámci výkonu,
ktorej je uvedené aj vydávanie povolenia na činnosť verejnej lekárni a v spojení s § 11 ods.

1 uvedeného zákona je samosprávny kraj oprávnený rozhodovať aj o zrušení povolenia na činnosť
verejnejlekárne.Poukázalajnato,žeuvedenýzákonneustanovuje,že vprípadevydávaniapovolenia
na činnosť verejnej lekárne ide o prenesený výkon štátnej správy, a že žalovaný 1/ vo svojom liste
zo dňa 22.02.2007 uviedol, že ide o samosprávnu pôsobnosť vyššieho územného celku, na základe
čoho žiadosť o predbežné prerokovania nároku prerokoval. Namietal, že by v danom prípade išlo o

delenú zodpovednosť žalovaných. Poukázal na to, že právoplatnosťou rozsudku Najvyššieho súdu SR
zo dňa 02.10.2009 bol odstránený protiprávny stav, a preto mala byť náhrada škody priznaná žalobcovi
len do tohto dátumu; keď žalobca nevyvíjal aktivitu na obnovenie činnosti lekárne po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozsudku. Namietal existenciu príčinnej súvislosti s poukazom na to, že rozhodnutia
žalovaných boli vydané na základe protestu prokurátora. Poukázal na to, že v konaní

pred súdom prvej inštancie žiadal o vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania. V tejto súvislosti
argumentoval tým, že pri jeho vypracovaní nebolo vzaté do úvahy konkurenčné prostredie, keďže v
priestoroch nemocnice už v roku 2006 bola zriadená nová lekáreň 10 metrov od bývalej prevádzky
lekárne žalobcu. Uviedol, že do úvahy bolo potrebné brať účtovné obdobie roku 2005 pre porovnanie
zisku, nakoľko lekáreň fungovala od roku 2004. Znalecký posudok vypracovaný v konaní nepovažoval

za preskúmateľný, pretože nespĺňa základné požiadavky znaleckého posudku vyplývajúce zo zákona,
je neprehľadný, nezrozumiteľný, nebola v ňom uvedená metóda výpočtu, ani vzorec, na základe ktorého
znalec vypočítal hodnotu ušlého zisku, a preto správnosť jeho vyčíslenia nie je možné overiť a súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, prečo výhrady k znaleckému posudku
neakceptoval. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania namietal priznané úkony právnej pomoci

spočívajúce vo vyjadreniach právneho zástupcu žalobcu a v urgencii o žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. V tomto smere uviedol, že písomné stanoviská žalobcu boli jeho
osobnou iniciatívou, išlo o neefektívne vynaložené trovy, keďže žalobca nemal jasno, koho má žalovať
a podával vyjadrenia k pasívnej procesnej legitimácii žalovaných, hoci mu na súdnompojednávaní bol poskytnutý priestor na uplatňovanie svojich návrhov; zákon o zodpovednosti za škodu
neuvádza, že žalobca bol povinný urgovať vybavenie žiadosti o náhradu škody.
4. Protivýrokuonáhradetrovkonaniapodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobcadomáhajúc

sa jeho zmeny tak, aby mu bola priznaná náhrada trov konania vo výške 84 965,64 eur dôvodiac tým že
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal aplikáciu § 142 ods.
2 O.s.p. na rozhodovanie o náhrade trov konania a domáhal sa priznania náhrady trov konania v plnej
výškepodľa§142ods.3O.s.p. Argumentoval,žežalobu vzalvčastispäťniez dôvodu,žebymunatúto

sumu nevznikol relevantný nárok, ale z dôvodu zložitosti dokazovania tohto nároku a s tým súvisiaceho
trvania sporu a pre nezáujem dospieť k zmierlivému vyriešeniu veci. Súd prvej inštancie mal preto pri
stanovení miery úspechu v spore vychádzať zo sumy 1 145 319,47 eur a nie zo sumy 1 454 500,80
eur. Výpočet pomeru jeho úspechu v spore považoval za nesprávny a nepreskúmateľný,
a keďže jeho neúspech mal byť správne stanovený na 9,95 %, mala mu byť priznaná plná náhrada
trov konania, keďže ide o neúspech v nepatrnej časti. Ďalej poukazoval na to, že rozhodnutie o výške

spôsobenejškodyvoformeušléhoziskuzáviseloodznaleckéhoposudku,apretomalsúdprvejinštancie
pri stanovení náhrady trov konania postupovať podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a priznať mu plnú náhradu trov
konania, ktorého aplikáciu odôvodňuje aj tá skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo aj od
vlastnej úvahy súdu, ktorý v tomto smere nebol viazaný v konaní vypracovaným znaleckým posudkom,
ale mal možnosť sám určiť výšku ušlého zisku. Nesúhlasil s tým, že mu súd prvej inštancie nepriznal

náhradu trov konania za viaceré úkony právnej pomoci, ktoré boli nevyhnutne potrebné pri zachovaní
odbornej starostlivosti na ochranu jeho právom chránených záujmov, priamo súviseli s prejednávaným
meritom veci a boli nevyhnutné na riadne vykonávanie činnosti advokáta pri zastupovaní klienta, a
preto mu nárok na ich náhradu vznikol s poukazom na § 13a ods. 5 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Poukázal na
to, že sa preukázateľne stretol so svojím právnym zástupcom za účelom prerokovania ďalšieho postupu

vo veci samej a 5 úkonov právnej služby - porady s klientom, v prípade skoro štvorročného súdneho
sporu, je podľa jeho názoru viac ako nevyhnutný úkon právnej pomoci. V tejto časti vytýkal súdu prvej
inštancie , že nesprávne zistil skutkový stav, keď stretnutia s jeho právnym zástupcom sa reálne
uskutočnili.
5. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniam žalobcu a žalovaného 2/ uviedol, že súhlasí s

argumentmi žalovaného 2/ o nesprávne zistenej výške škody, nestotožnil sa však s právnou
kvalifikáciou zodpovednosti žalovaného 2/. Nesúhlasil ani s odvolaním žalobcu voči výroku o náhrade
trov konania. V ďalšom odkázal na obsah ním podaného odvolania.
6. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniam žalobcu a žalovaného 1/ uviedol, že zotrváva na
dôvodoch svojho odvolania. Nestotožnil sa s názorom žalovaného 1/ v otázke, kto má byť pasívne

legitimovaný v danom spore a odkázal na svoje argumenty v odvolaní, ako aj prednesené na súdnych
pojednávaniach a v písomných vyjadreniach pred súdom prvej inštancie. Nepovažoval za správne
tvrdenie žalovaného 1/, že Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd
SR v súvislosti s rozhodovaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 2/ o zamietnutí
odvolania,nekonštatovalinesprávnuprávnukvalifikáciuprávomocižalovaného2/rozhodovaťoodvolaní

voči rozhodnutiu samosprávneho kraja. Uviedol, že v zmysle § 250 ods. 4 O.s.p. bol správnym orgánom,
ktorý rozhodol v poslednom stupni, avšak v žalobnom návrhu v správnom súdnictve o preskúmanie
zákonnostirozhodnutia,akoajvrozsudkoch,jeopísanýskutkovýaprávnystavtýkajúcisaajžalovaného
1/, ažesvojímrozhodnutímzodňa14.03.2006potvrdilrozhodnutiežalovaného1/ vsúvislosti
skonanímoprotesteprokurátora.Stotožnilsasnámietkamižalovaného1/ohľadomvýškyškodyurčenej

súdom prvej inštancie na základe znaleckého posudku a s neurčitým výrokom rozsudku súdu
prvej inštancie. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi porušením zákona a vznikom škody, stotožnil sa s
tvrdením žalovaného 1/, že nebolo vzatá do úvahy, že žalobca neurobil potrebné kroky na obnovenie
činnosti lekárne po tom, ako Najvyšší súd SR potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave po
zrušení jeho rozhodnutia v spojení s rozhodnutím žalovaného 1/, hoci žalobca bol prevádzkovateľom aj

inej lekárne v tomto období. Správne v tejto súvislosti poukazoval žalovaný 1/ na § 441 a §
417 Občianskeho zákonníka o zodpovednosti samotného žalobcu vo vzťahu k zabráneniu vzniku ďalšej
škody.
7. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniam žalovaných uviedol, že v konaní preukázal existenciu
právoplatného nezákonného rozhodnutia, voči ktorému podal riadny opravný prostriedok, a ktoré bolo

pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Za preukázanú považoval aj príčinnú súvislosť medzi
vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, keďže vydaním nezákonného rozhodnutia žalovaných
mu bola spôsobená škoda tým, že nemohol pokračovať v prevádzkovaní lekárne a dosahovať tak
zisk minimálne počas platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 22.12.2003. Rovnako vkonaní preukázal, že sa domáhal predbežného prerokovania nároku na náhradu škody u príslušných
orgánov. Nesúhlasil s interpretáciou ustanovenia článku I. § 3 písm. n/ bod 2 zákona č.
416/2001 Z.z. žalovaným 1/, túto považoval za nesprávnu a účelovú. Mal za to, že súčasná právna

úprava pôsobnosti samosprávnych krajov nijakým spôsobom neovplyvňuje právnu úpravu platnú v
rozhodnom čase, keď mu vznikol nárok na náhradu škody. Odkaz žalovaného 1/ na dôvodovú správu
k zákonu o liekoch č. 362/2011 Z.z. považoval za špekulatívnu a zavádzajúcu. S
poukazom na relevantnú právnu úpravu v danom čase mal za to, že žalovaný 1/ vydal nezákonné
rozhodnutie pri výkone samosprávy, a preto zodpovedá za škodu svojím nezákonným rozhodnutím mu

spôsobenú podľa § 10 zákona č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ sa žalovaný 2/ necítil byť príslušný na rozhodnutie
o odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného 1/, mal svoju domnelú vecnú nepríslušnosť namietať už v
samotnom konaní a nezákonné rozhodnutie nevydať. Argumentoval, že žiadne ustanovenie zákona o
zodpovednosti za škodu nevylučuje možnosť uplatnenia práva voči viacerým zodpovedným subjektom.
Vzhľadom na to, že zákon o zodpovednosti za škodu priamo neupravuje zodpovednosť viacerých
subjektov za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ale žiadnym ustanovením túto možnosť

nevylučuje, považuje za nevyhnutné podporne aplikovať § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zotrval
na svojej argumentácii, že pasívne legitimovanými sú obidvaja žalovaní, ktorí mu spôsobili svojimi
nezákonnými rozhodnutiami značnú škodu. Namietal, že by bolo potrebné vysporiadať sa v konaní aj s
mierou zodpovednosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky na vzniku škody. Namietal, že by
rozsudok súdu prvej inštancie bolo treba považovať za arbitrárny. S poukazom na možnosť predĺženia

nájomnej zmluvy na dobu piatich rokov uviedol, že ušlý zisk si uplatnil za kratšie obdobie, než za
aké by v skutočnosti mal nárok. Nesúhlasil s tvrdením, že by po právoplatnom zrušení rozhodnutí
žalovaných mohol obnoviť činnosť prevádzky lekárne a v tejto súvislosti zdôraznil, že platnosť zmluvy
o nájme nebola rozsudkom krajského súdu obnovená. Poukázal aj na skutočnosť, že priestory lekárne
boli v čase nadobudnutia právoplatnosti rozsudku krajského súdu v roku 2009 už prenajaté tretím

osobám. Mal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vzniknutou
škodou do uplynutia platnosti zmluvy o nájme; ak by neboli totiž vydané nezákonné rozhodnutia, bol
by prevádzkoval lekáreň minimálne do ukončenia platnosti zmluvy o nájme, teda do 31.12.2013 a
naďalej by dosahoval hospodársky zisk. Zároveň poznamenal, že žalovaní neuviedli spôsob, akým by
k obnoveniu lekárne malo dôjsť, preto túto ich argumentáciu považoval za účelovú a neopodstatnenú.

Uviedol, že napriek zrušeniu nezákonných rozhodnutí žalovaní nerešpektovali v tomto smere výrok
rozsudku krajského súdu a vo veci nezačali do dnešného dňa konať, a teda žalovaní sami spôsobili
zvýšenie vzniknutej škody svojou nečinnosťou a nezáujmom o mimosúdne zmierne vyriešenie veci.
Nesúhlasil s námietkami žalovaných týkajúcich sa v konaní vypracovaného znaleckého posudku. Za
neopodstatnené považoval odvolanie aj voči výroku o náhrade trov konania a nepovažoval za potrebné

pripustiť dovolanie na zodpovedanie otázky, či je možné v zmysle zákona zodpovednosti za škodu
žalovať v jednom konaní viacero subjektov verejnej moci.
8. Na základe dovolania žalovaných bol (v poradí prvý) rozsudok Krajského súdu v
Bratislave č.k. 8Co/606/2014 - 829 zo dňa 13. 10. 2015; ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie
čiastočne zmenený; zrušený uznesením dovolacieho súdu sp.zn. 2 Cdo 79/2016 zo dňa zo dňa 30.

03.2017 z dôvodu nedoručenia žalovanému 2/ vyjadrenia žalovaného 1/ (č.l. 799) a žalobcu
(č.l. 801) k odvolaniu žalovaného 2/, ako aj z dôvodu nedoručenia žalovanému 1/ vyjadrenia žalobcu
(č.l. 801) a žalovaného 2/ (č.l. 796) k odvolaniu žalovaného 1/.
9. Po odstránení vytknutej procesnej vady odvolacieho konania; doručením vyjadrení (č.l.
917, č.l. 928); odvolací súd opätovne preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti a v medziach dôvodov podaných odvolaní, ktorými je viazaný (§ 379 a
§ 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení
s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP)
dospel k záveru, že odvolania žalovaných sú čiastočne dôvodné a odvolaniu žalobcu do
výroku o náhrade trov konania nie je možné vyhovieť.

10. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, keď vykonal náležité
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre
posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku na náhradu škody, ako aj na posúdenie
opodstatnenosti tvrdení žalovaných z hľadiska skutočností, ktoré uvádzali na svoju obranu (§ 120
ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so

zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom; keď vzal do úvahy všetky
rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a prihliadol na všetko ostatné,
čo v konaní vyšlo inak najavo, vrátane toho, čo uviedli strany; a na ich základe následne vyvodil aj
správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z ozodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. c/, § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, 2, 3, § 10 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1, § 25 ods.1), ktoré
aj správne vyložil v súlade s konštantnou súdnou judikatúrou a ustálenou výkladovou praxou a svoje

úvahy, pre ktoré žalobe vyhovel, aj náležite, v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodnil, jasne a zrozumiteľne sa vysporiadal so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán
a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich
s predmetom konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia v dostatočnom rozsahu
poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce

skutkový a právny základ rozhodnutia; jeho rozhodnutie je presvedčivé, a nemožno ho považovať ani za
svojvoľné, či zjavne neodôvodnené. Z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť, ako sa súd prvej inštancie
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jednotlivými dôkazmi vo vzťahu k jeho
záveru o vzniku nároku žalobcu na náhradu škody v podobe ušlého zisku spôsobenú mu nezákonnými
rozhodnutiami vydanými v správnom konaní, ako aj k záveru o vzniku zodpovednosti žalovaných 1/ a
2/ za túto škodu.

11. Žalovaní vo svojom odvolaní už len zopakovali svoje námietky a argumenty prednesené pred
súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s tým, prečo na
ne neprihliadol. Obsah odvolania žalovaných 1/ a 2/ tak nie je spôsobilý; z hľadiska nimi uplatnených
odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b/, d/, f/ O.s.p.; spochybniť správnosť záverov
súdu prvej inštancie čo do posúdenia pasívnej legitimácie žalovaných v konaní, právneho základu a

výšky uplatňovaného nároku na náhradu škody, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové
rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu,
ako bol ustálený súdom prvej inštancie, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci.
12. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti žalovaných (štátu a územnej samosprávy) za škodu spôsobenú orgánmi

verejnej moci v správnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné
splnenie tri podmienky, a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp.
nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného, 2./ nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup orgánu štátu alebo územnej samosprávy a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou
(nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

13. V prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je základnou podmienkou
existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci orgán verejnej moci aplikuje všeobecne záväzné
pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhoduje tak o právach a
povinnostiach individuálnych subjektov; ďalšou podmienkou je, aby právoplatné rozhodnutie bolo ako
nezákonné zrušené, prípadne zmenené, a následkom takéhoto nezákonného rozhodnutia musí dôjsť ku

vzniku škody, teda nezákonné rozhodnutie a škoda musia byť vo vzájomnom pomere príčiny a následku
tak, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo.
14. V posudzovanej veci sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že žalovaný 1/ postupoval pri vydávaní rozhodnutia zo dňa 17.08.2005, ktorým zrušil svoje rozhodnutie
zo dňa 15.04.2004, ktorým žalobcovi vydal povolenie na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo

verejnej lekárni ARNIKA, v rámci výkonu samosprávy na úseku humánnej farmácie. Zákon č.
416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce žiadnym spôsobom
nestanovuje, ktoré pôsobnosti prechádzajú na samosprávne kraje v rámci preneseného výkonu štátnej
správy a ktoré pôsobnosti prechádzajú na samosprávne kraje v rámci výkonu samosprávy, a preto
v ustanovení § 4 ods. 2 stanovuje pravidlo, podľa ktorého ak nie je v zákone ustanovené pri úprave

pôsobnosti vyššieho územného celku, že ide o prenesený výkon štátnej správy, platí, že ide o výkon
samosprávnej pôsobnosti vyššieho územného celku. Keďže zákonom č. 416/2001 Z.z.
bolo zmenených rad ďalších osobitných zákonov, treba pri zodpovedaní otázky, či došlo k preneseniu
výkonu pôsobnosti štátnej správy na samosprávny kraj v rámci preneseného výkonu štátnej správy
alebo výkonu samosprávy, vychádzať práve z týchto osobitných zákonov, keďže samotný zákon

č. 416/2001 Z.z. len všeobecne upravuje prerozdelenie prechádzajúcich pôsobností medzi obce a
samosprávne kraje. Zákonom č. 416/2001 Z.z. bol s účinnosťou od 01.07.2002 novelizovaný
aj zákon o liekoch a zdravotníckych pomôckach č. 140/1998 Z.z. (ďalej len "zákon o
liekoch"), ktorý osobitne upravil v 11. časti štátnu správu vo veciach farmácie, kde zveril kompetenciu
štátnej správy v oblasti humánnej farmácie Ministerstvu zdravotníctva SR, Úradu pre normalizáciu,

metrológiu a skúšobníctvo SR a Štátnemu ústavu pre kontrolu liečiv (§ 58 ods. 1) a osobitne upravil v
12.časti výkon samosprávy na úseku humánnej farmácie, v rámci ktorého zveril samosprávnemu kraju
kompetenciu vydávať povolenie na činnosť verejnej lekárne (§ 68a ods. 1 písmeno b/). Z uvedeného
vyplýva, že zákon o liekoch v súvislosti s prechodom pôsobnosti výslovne nestanovil, že pôsobnosť naúseku humánnej farmácie prešla na samosprávny kraj vo forme preneseného výkonu štátnej správy
a dokonca v tomto smere explicitne vyjadril, že ide o výkon samosprávy. Odvolací súd preto dospel k
záveru, že žalovaný 1/ vykonával pri vydávaní svojho (nezákonného) rozhodnutia zo dňa 17.08.2005

svoju samosprávnou pôsobnosť na úseku humánnej farmácie.
15. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani tá skutočnosť, že o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu žalovaného 1/ vydanému v rámci výkonu samosprávy rozhodoval ústredný orgán štátnej
správy. V danom prípade rozhodoval žalovaný 1/ o proteste prokurátora podľa § 27 zákona
č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre; proti rozhodnutiu žalovaného 1/ o proteste prokurátora sa žalobca

odvolal, ktoré právo mu vyplývalo z § 27 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona o prokuratúre, s tým,
že na ďalšie konanie o jeho odvolaní sa uplatnili všeobecné predpisy o správnom konaní. Zákon o
správnom konaní č. 71/1967 Zb. vymedzuje v § 58 ods. 1 odvolací orgán tak, že je ním správny
orgán najbližšie vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, ak osobitný
zákon neustanovuje inak. V tomto smere existovala dvojkoľajnosť v právnej úprave, a to jednak osobitný
zákon č. 302/2001 Z.z. o samosprávnych krajoch, ktorých v § 22

zveril právomoc súdom rozhodovať o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu predsedu vo veciach
územnej samosprávy a v prípade rozhodnutí predsedu vo veciach výkonu štátnej správy preneseného
na samosprávne kraje zveril právomoc odvolacieho orgánu ústrednému orgánu štátnej správy; zároveň
však platil § 60 ods. 1 písm. g/ zákona o liekoch, ktorý zveril právomoc Ministerstvu zdravotníctva SR
v rámci výkonu štátnej správy na úseku humánnej farmácie rozhodovať ako druhostupňový orgán o

opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným samosprávnym krajom. Nakoľko v danom prípade
ide o vzťah zákona o liekoch ako zákona špeciálneho (lex specialis) a zákona o samosprávnych krajoch
ako zákona všeobecného (lex generalis), bolo potrebné pre rozhodovanie o odvolaní žalovaného 1/ na
úseku humánnej farmácie prednostne uplatniť zákon o liekoch ako lex specialis. Správny a zákonu
zodpovedajúci je preto aj záver súdu prvej inštancie, že žalovaný 2/ (správne Ministerstvo zdravotníctva

SR) vystupoval pri rozhodovaní o odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného 1/ v rámci výkonu štátnej správy
na úseku farmácie. Len na základe tej skutočnosti, že o odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného 1/
rozhodovalo Ministerstvo zdravotníctva SR ako ústredný orgán štátnej správy nemožno vyvodiť záver,
že žalovaný 1/ vykonával svoju pôsobnosť v rámci preneseného výkonu štátnej správy, keďže takýto
záver by bol v rozpore s právnou úpravou, ktorá bola v relevantnom období jednoznačná v tom,

že vydávanie povolenia na činnosť verejnej lekárne spadá pod výkon samosprávy. Ani nová právna
úprava zákona o liekoch obsiahnutá v zákone č. 362/2011 Z.z. nemôže byť relevantná pre posúdenie
pôsobnosti žalovaného 1/ pri vydávaní povolenia na činnosť verejnej lekárne, keď rozhodujúci bol
jedine právny stav v čase, keď ním bolo nezákonné rozhodnutie vydané. Za daného právneho stavu
sa žalovaný 1/ v tomto konaní nemôže dovolávať porušenia článku 2 ods. 2 Ústavy SR v tom, že

orgán štátnej správy neprípustne rozhodoval o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu žalovaného 1/
na úseku výkonu samosprávy, nakoľko v tomto konaní je potrebné vychádzať z princípu prezumpcie
ústavnosti právnej úpravy, ktorá pripúšťala takéto prerozdelenie kompetencií medzi štátnou správou a
samosprávou, pokiaľ nebola Ústavným súdom SR vyhlásená za protiústavnú. V teórii ústavného práva
i v slovenskom ústavnom systéme sa totiž uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo

znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou
dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť.
16. Vzhľadom na právnu úpravu obsiahnutú v § 60 ods. 1 písm. g/ zákona o liekoch nedôvodne
žalovaný 1/ namieta, že právny poriadok Slovenskej republiky; v relevantnom období; neobsahoval takú
právnu úpravu, kde by v rámci jedného správneho konania v 1. stupni vystupoval orgán

samosprávy pri výkone samosprávnych kompetencií a v 2. stupni by vystupoval orgán štátnej správy pri
výkone kompetencií štátnej správy. Jeho argumentácia, že Ministerstvo zdravotníctva SR mohlo ako
druhostupňový orgán rozhodovať o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam samosprávneho kraja v
zmysle§60ods.1písm.g/zákonaoliekochlenpokiaľišloorozhodnutiasamosprávnehokraja vydanév
rámci preneseného výkonu štátnej správy, nie je ničím podložená ; keď zákon v 12. časti samosprávnym

krajom nezveril žiadnu pôsobnosť na úseku humánnej farmácie v rámci preneseného výkonu štátnej
správy. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dokonca v § 60 ods. 1 písm. e/
zákona o liekoch bola v súvislosti s úpravou prechodu pôsobností doplnená pôsobnosť Ministerstva
zdravotníctva SR o riadenie a výkon štátneho dozoru samosprávy na úseku farmácie.
17. Nakoľko podľa § 19 zákona č. 575/2001 Z.z. je Ministerstvo zdravotníctva SR ústredným orgánom

štátnej správy pre zdravotnú starostlivosť, ktorá sa poskytuje aj ako lekárenská starostlivosť (§ 7 ods.
1 písm. c/ zákona č. 576/2004 Z.z.), ktorú upravuje osobitný zákon č. 140/1998 Z.z. o liekoch, pod
ktorú spadá aj rozhodovanie o povolení na činnosť verejnej lekárni, správne súd prvej inštancie ustálil
Ministerstvo zdravotníctva SR ako orgán konajúci v mene Slovenskej republiky.18. Zákon č. 514/2003 Z.z. osobitne upravuje v druhej časti zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci tak, že v tomto prípade je zodpovedný štát, v mene ktorého koná príslušný
orgán a v tretej časti osobitne upravuje zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú

pri výkone samosprávy, za ktorú zodpovedá územná samospráva, v mene ktorej koná starosta
obce alebo predseda samosprávneho kraja. Uvedený zákon nevylučuje, aby za tú istú škodu bola
daná zodpovednosť územnej samosprávy ako aj zodpovednosť štátu a rovnako z neho nevyplýva
vzťah subsidiarity v tom smere, že by zodpovednosť štátu podľa druhej časti vylučovala súčasnú
zodpovednosť samosprávy podľa tretej časti alebo, že by zodpovednosť štátu nastupovala až vtedy, ak

nie je daná zodpovednosť samosprávy. Argumentácia žalovaného 1/, že uvedený zákon nevytvára takú
možnosť, aby v mene štátu vo veci náhrady škody konali naraz viaceré orgány verejnej moci, je v tomto
prípade, vzhľadom na rozdielnosť zodpovedných subjektov, bezpredmetná.
19. Žalovaný1/sanedôvodnedovolávavýlučnejzodpovednostižalovaného2/ spoukazom
na to, že tento vydal konečné rozhodnutie, keď potvrdil jeho rozhodnutie o zrušení povolenia
na prevádzkovanie lekárne žalobcu ako aj s poukazom na to, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.

4Sžo 15/2008 bol vydaný v konaní, kde na strane žalovaného vystupoval len žalovaný 2/. Vzhľadom na
to, že aj rozhodnutie žalovaného 1/ je potrebné považovať v zmysle § 6 ods. 1 v spojení s § 13 zákona č.
514/2003 Z.z. za nezákonné, keďže (aj) jeho právoplatné rozhodnutie bolo pre nezákonnosť príslušným
orgánom zrušené a žalobca - ako poškodený, proti nemu podal opravný prostriedok (§ 6 ods.
2), bola naplnená samostatná skutková podstata zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú

pri výkone samosprávy jeho nezákonným rozhodnutím podľa § 10 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona,
ktorej sa žalovaný 1/ nemôže zbaviť tým, že toto jeho rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím orgánom
- Ministerstvom zdravotníctva SR.
20. Žalovaným možno prisvedčiť v tej časti ich odvolacej argumentácie, v ktorej poukazovali na neurčitý
výrok rozsudku súdu prvej inštancie pokiaľ tento ustálil paritný podiel zodpovednosti každého z nich.

Súd prvej inštancie pochybil v tom, že na spoločnú zodpovednosť žalovaných 1/ a 2/, ktorú správne
vyvodil z daného skutkového stavu, nesprávne aplikoval výnimku z inak zákonom stanovenej solidárnej
zodpovednosti viacerých škodcov za škodu a ustálil tak delenú zodpovednosť žalovaných za škodu; a
to navyše bez toho, aby bližšie skúmal v akom pomere sa ktorý zo žalovaných podieľal na vzniku škodu
a aby následne tento podiel každého z nich na náhrade škody vyjadril vo výroku rozsudku. Odvolací

súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, mal za to, že v danom prípade je potrebné uplatniť solidárnu
zodpovednosť obidvoch žalovaných za škodu v zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorí
sa následne vzájomne vysporiadajú podľa ich účasti na spôsobení vzniknutej škody v zmysle § 439
Občianskeho zákonníka, a preto nepovažoval odvolací súd za potrebné zaoberať sa argumentáciou
žalovaného 1/, že jeho podiel zodpovednosti mal byť ustálený v pomere 1 v jeho prospech.

21. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného 1/, že súd prvej inštancie sa
nevysporiadal s podielom zodpovednosti za škodu zo strany Ministerstva spravodlivosti SR z dôvodu, že
bolo iniciátorom celého konania o odobratí licencie žalobcovi, a to prostredníctvom protestu prokurátora.
V tejto súvislosti odvolací súd zastáva názor, že protest prokurátora v tomto prípade nespĺňal platnou
právnou úpravou vyžadované predpoklady nezákonného rozhodnutia a rovnako nenapĺňal skutkovú

podstatu nesprávneho úradného postupu.
22. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk).
23. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu

poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné
vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Škoda v podobe ušlého zisku spočíva v
tom, že nenastalo zväčšenie, resp. rozmnoženie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné, nebyť
protiprávneho konania, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Ušlý zisk
sa teda prejavuje stratou očakávaného prínosu, teda prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, ak by

nedošlo k protiprávnemu úkonu a predstavuje prospech, o ktorý poškodený prišiel.
24. Ušlý zisk sa, na rozdiel od skutočnej škody, neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom
aktív), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia
majetku v budúcnosti, ale musí byť s istotou preukázané, že pri pravidelnom (normálnom, obvyklom)
priebehu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne

očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej
udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť,
zabránilo práve konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný ; a teda
nie hypotetický; príjem poškodený prišiel.25. Znalecký posudok (§ 125, § 127 O.s.p.) súd hodnotil ako každý iný dôkaz podľa § 132
O.s.p., odborné závery v ňom obsiahnuté však hodnoteniu súdom podľa § 132 O.s.p. nepodliehajú,
a pokiaľ teda súd nie je spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti,

musel postupovať podľa § 127 ods. 2 O.s.p. a nariadiť preskúmanie posudku iným znalcom, vedeckým
ústavom alebo inou inštitúciou. Hodnotenie dôkazu znaleckým posudku teda spočívalo v posúdení, či
jeho závery sú náležite odôvodnené, či je podložený obsahom nálezu, či sa v ňom prihliadlo na všetky
skutočnosti, s ktorými sa bolo potrebné vysporiadať, či jeho závery nie sú v rozpore s výsledkami
ostatných dôkazov, či odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia.

Podstata hodnotenia znaleckého posudku teda spočívala v tom, že súd vzal do úvahy komplexnosť
posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a napokon vychádzal
aj zo zásad správneho formálne - logického uvažovania.
26. V preskúmavanej veci správne súd prvej inštancie vzhľadom na potrebu zistenia výšky ušlého
zisku nariadil znalecké dokazovanie z odboru ekonomika a riadenie podnikov. Súd prvej inštancie
nevybočil z hľadísk daných § 132 O.s.p. keď po vypočutí zástupcu znaleckej organizácie vzal za základ

svojho rozhodovania; pokiaľ ide o ustálenie výšky ušlého zisku; ustanovenou znaleckou organizáciou
vypracovaný znalecký posudok č. 70/2013 v spojení s jeho doplnkom č. 6/2014, ktorý
spĺňal všetky zákonné náležitosti, znalecká organizácia pri jeho vypracovaní vychádzala zo všetkých
relevantných a dostupných skutočností vo vzťahu k zvolenej metodike výpočtu, ktoré
odborne posúdila a po ich zhodnotení výsledky premietla do svojich záverov o všeobecnej hodnote

ušlého zisku. V konaní neboli zistené také iné závažné skutočnosti zásadného významu, ktoré by boli
spôsobilé výrazným spôsobom ovplyvniť závery znaleckého dokazovania, keď ani námietky žalovaných
nebolizaloženénatakýchrelevantnýchtvrdeniach,naopodstatnenosťktorýchbybolopotrebné nariadiť
kontrolné znalecké dokazovanie alebo z ktorých by vyplývali také pochybenia v postupe ustanovenej
znaleckej organizácie, ktoré by boli viedli k iným odborným záverom.

27. Žalovaný 1/ nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že neuviedol spôsob určenia časového rámca
doby primeranej na výpočet ušlého zisku. V predmetnej veci vychádzal súd prvej inštancie zo zmluvy o
nájme nebytových priestorov č. 54/2003 zo dňa 22.12.2003, na základe ktorej mal žalobca dané
do nájmu nebytové priestory za účelom prevádzkovania lekárne; a to v súlade s povolením príslušného
samosprávneho kraja; v poliklinickej časti nemocnice v Malackách na obdobie od 01.02.2004 do

31.12.2013, a pokiaľ pri výpočte ušlého zisku je potrebné vychádzať z pravidelného priebehu vecí, ktorý
bolo možné očakávať; teda z takých existujúcich okolností nasvedčujúcim tomu, že reálne dôjde k
dosiahnutiu zamýšľaného zisku; správne súd prvej inštancie stanovil dobu výpočtu ušlého zisku až do
skončenia doby nájmu dojednanej žalobcom za účelom prevádzkovania lekárne, keďže prevádzkovanie
lekárne ARNIKA v týchto priestoroch na základe nájomnej zmluvy bolo možné reálne predpokladať do

31.12.2013. Pokiaľ žalovaný 1/ argumentoval tým, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým boli
zrušené rozhodnutia žalovaných, nadobudol právoplatnosť dňa 02.10.2009, čím sa obnovil pôvodný
právny stav a žalobca mohol pokračovať v poskytovaní lekárenskej starostlivosti v lekárni v Malackách,
a to najneskôr po 30.11.2009, teda v lehote 30 dní primeranej na obnovenie činností zatvorenej lekárne,
odvolací súd poukazuje na to, že tieto svoje tvrdenia žiadnymi skutočnosťami nepodložil v tom smere, že

by nebytové priestory, ktoré mal pôvodne žalobca na prevádzkovanie lekárne prenajaté, boli voľné, a že
žalobca nevyvinul žiadnu snahu keď nepožiadal o obnovenie prevádzkovania zrušenej lekárne v týchto
voľných; pôvodne mu prenajatých; priestoroch. Navyše za stavu, keď žalobca nemal vo vlastníctve
alebo v nájme žiadne ďalšie voľné priestory, kde by mohol v lehote 30 dní obnoviť prevádzkovanie
lekárne ARNIKA, žalovaní nedôvodne vytýkajú žalobcovi porušenie zakročovacej povinnosti podľa

§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poznamenáva, že žalovaní po tom, ako boli ich
nezákonné rozhodnutia zrušené, nekonali, keď žalobca síce mal povolenie na prevádzkovanie lekárne
ARNIKA zo dňa 15.04.2004, avšak prestal spĺňať predpoklad pre vydanie povolenia na poskytovanie
lekárenskej starostlivosti v nemocničnej lekárni pokiaľ ide existenciu právneho vzťahu oprávňujúceho
žalobcu užívať priestory na umiestnenie prevádzkarne v nemocnici v Malackách podľa § 6 ods. 4 písm.

c/ zák.č. 362/2011 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 01.01.2013.
Pokiaľ teda kompetentné orgány nerozhodli inak (nezrušili ani inak nezmenili žalobcovi "obnovené"
povolenie na prevádzkovanie lekárne ARNIKA), treba vychádzať z toho, že po zrušení nezákonných
rozhodnutí žalobca nemohol ďalej prevádzkovať lekáreň ARNIKA na základe "obnoveného" povolenia v
pôvodne mu prenajatých priestoroch, v ktorých mu bolo prevádzkovanie lekárne na základe rozhodnutia

žalovaného 1/ povolené, v príčinnej súvislosti s vydanými nezákonnými rozhodnutiami, ktorými mu
bolo nariadené ukončiť prevádzkovanie lekárne v týchto pôvodne prenajatých priestoroch a následným
zrušením nezákonných rozhodnutí nedošlo k obnoveniu jeho nájomného vzťahu k týmto priestorom.28. Odvolací súd neakceptoval námietku žalovaného 1/, že použitie projekcie vývoja tržieb vychádza
len z úvahy znaleckej organizácie, keďže táto jej úvaha vychádzala z jej odborných skúsenosti a
znalostí v odbore znaleckej činnosti - ekonomika a riadenie podnikov, odvetvie oceňovanie a hodnotenie

podnikov, a preto nemohla byť svojvoľná. Je na znaleckej organizácii, aby zvolila takú metodiku výpočtu
ušlého zisku na použitie ktorej mala dostatok podkladov, použitie zvolenej metodiky v tomto prípade
znalecká organizácia dostatočne logicky odôvodnila, a preto žalovaný 1/ nedôvodne argumentuje tým,
že je založená na svojvôli znaleckej organizácie.
29. Neobstojí preto ani námietka žalovaného 1/, že metodika výpočtu ušlého zisku nebola znaleckou

organizáciou dostatočným spôsobom vysvetlená, keď v zápisnici z pojednávania zo
dňa 02.06. 2014 je na strane 2 obsiahnuté rozsiahle zodpovedanie tejto otázky zástupcom znaleckej
organizácie, ktoré odvolací súd považuje za vyčerpávajúce; v ďalšom výsluchu jej zástupca
objasnil dôvody, pre ktoré nebola použitá porovnávacia metódu (nedostatok porovnávacieho materiálu);
a postupu znaleckej organizácie, ktorá pre posúdenie ušlého zisku lekárne ARNIKA nachádzajúcej
sa v nemocničných priestoroch neprihliadla; vzhľadom na jej špecifické postavenie; na tržby v iných

verejných lekárňach v meste, nemožno vytýkať žiadne pochybenie.
30. V danej veci nebolo možné akceptovať ani tvrdenie žalovaného 1/, že rast tržieb z
predaja tovarov a služieb a z predaja materiálu nerástol rovnakým tempom ako spotreba liekov
podľa štatistického úradu, keď žalovaný 1/ toto svoje tvrdenie; pre ktoré spochybňoval hodnovernosť
vypracovanéhoznaleckéhoposudku;relevantnenepreukázal.Lenjehonázor,žemedzirastomspotreby

liekov na predpis a tržbami z iných tovarov a služieb poskytovaných lekárňou nie je priama úmera, je
podložený; na rozdiel od znaleckej organizácie; len jeho všeobecnou úvahou, že rast spotreby liekov
nie je zásadným spôsobom ovplyvňovaný ekonomickou situáciou a kúpyschopnosťou obyvateľstva na
rozdiel od spotreby iných tovarov a služieb, ktoré sú priamo ovplyvňované kúpyschopnosťou
obyvateľstva, ktorá bola od roku 2008 klesajúca v dôsledku vzniknutej ekonomickej krízy. V

tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalovaný 1/ nedisponuje žiadnymi takými odbornými
znalosťami, pre ktoré by bolo možné v konaní prikladať jeho úvahám, resp. tvrdeniam, relevanciu;
dokonca väčšiu ako znaleckej organizácii; a ktoré by boli spôsobilé zásadným spôsobom spochybniť
výsledky znaleckého dokazovania. Napokon je potrebné dodať, že znalecká organizácia zohľadnila aj
ekonomickú krízu, keď ju premietla do poklesu spotreby liekov, a teda tým aj ostatných tovarov a služieb

poskytovaných lekárňou. Pokiaľ znalecká organizácia nepoužila porovnávaciu metódu pre stanovenie
výšky ušlého zisku, nedôvodne jej žalovaný 1/ vytýka, že nevykonala zabezpečenie ekonomických
podkladov od iných lekární.
31. Nedôvodná je aj námietka žalovaných, že metodika výpočtu ušlého zisku nezohľadňovala
vývoj konkurenčného prostredia. V danom prípade považoval aj odvolací súd za smerodajné, že k

otvoreniu novej lekárne v priestoroch nemocnice v Malackách došlo až po skončení činnosti lekárne
ARNIKA, na základe čoho možno s veľkou pravdepodobnosťou usudzovať, že nová lekáreň mala
nahradiť lekáreň, ktorej prevádzku v priestoroch nemocnice musel žalobca na základe nezákonného
rozhodnutia zlikvidovať, a pokiaľ žalovaní v tomto konaní nepreukázali, že by táto novo otvorená
lekáreň v priestoroch nemocnice bola vykonávala svoju činnosť aj popri súčasnej existencii lekárne

žalobcu (napríklad tým, že by mala uzatvorenú zmluvu o budúcej zmluve na prenájom priestorov
nemocnice), nebolo možné nimi tvrdené konkurenčné prostredie zohľadniť pri výpočte ušlého zisku.
Úvahy žalovaných sú v tomto smere špekulatívne, keďže pri obvyklom slede udalostí; z ktorého pri
výpočte ušlého zisku treba vychádzať; nie je dôvod predpokladať, že by táto nová lekáreň bola súčasne
otvorená 10 metrov od vstupu do lekárne žalobcu, a teda, že by v nemocnici vedľa

seba súčasne pôsobili dve lekárne; uvedenému napokon nasvedčuje aj tá skutočnosť, že po ukončení
činnosti lekárne ARNIKA v priestoroch nemocnice už pôsobila len jedna novootvorená lekáreň; popri
nej teda už nevznikla žiadna ďalšia (konkurenčná) lekáreň.
32. Námietky žalovaného 2/ týkajúce sa nepreskúmateľnosti znaleckého posudku pre nedostatok jeho
náležitostí nepovažoval odvolací súd za dôvodné, nakoľko znalecký posudok bol vypracovaný v súlade s

§17ods.3zákonač.382/2004Z.z.alen subjektívnynázoržalovaného2/otom,žejenepreskúmateľný,
nezakladá dôvod pre spochybňovanie jeho hodnovernosti. K uvedenej námietke odvolací súd dodáva,
že znalecký posudok by sa stal dokonca neprehľadným, pokiaľ by obsahoval podrobné výpočty a
matematické vzorce ku všetkým výsledkom.
33. K námietke žalovaného 1/, že nedostatočne zistil skutkový stav veci potrebný pre určenie ušlého

zisku tým, že nevykonal potrebné dokazovanie vzhľadom na to, že z dobropisov
od spoločnosti Unipharma Prievidza nebolo zrejmé, či sa vzťahujú len k prevádzke
v Malackách alebo k všetkým prevádzkam žalobcu, treba konštatovať, že žalovaný 1/ nemal v tomto
smere žiadne konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania, a navyše zástupca znaleckejorganizácie vo svojej výpovedi jednoznačne uviedol, že do celkovej výšky rabatov lekárne ARNIKA boli
na základe fyzickej inventarizácie zaúčtované len tie rabaty, ktoré boli účtované na stredisku ARNIKA,
a že účtovníctvo lekárne ARNIKA bolo dostatočne oddelené, aby bolo možné dospieť k záverom.

34. Suma, o ktorú došlo k navýšeniu ušlého zisku o úroky, ktoré by boli k hospodárskemu zisku prirástli,
ak by bol uložený v banke, predstavuje v zmysle § 121 ods. 3 O.s.p. istinu, pretože je súčasťou náhrady
škody, a nakoľko sa nejedná o príslušenstvo nedôvodne žalovaný 1/ vytýka súdu prvej inštancie, že
žalobcovi priznal úroky z úrokov.
35. Nenáležitá je aj námietka žalovaného 1/ týkajúca sa neurčitosti žalobného petitu a

jeho nevykonateľnosti. Súd totiž nie je viazaný žalobným petitom v tom, akým spôsobom majú viacerí
žalovaní splniť povinnosť na zaplatenie náhrady škody, pretože v tomto prípade vyplýva z právneho
predpisu určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi stranami, a preto konajúci súd pokiaľ túto skutočnosť
vo výroku rozsudku vyjadrí odlišným, ako v žalobnom petite navrhovaným,
spôsobom, nejde o neprípustné prekročenie žalobného návrhu, nakoľko takýto postup mal oporu v §
153 ods. 2 O.s.p.

36. S poukazom na vyššie uvedené závery považoval odvolací súd za dôvodnú odvolaciu námietku
žalovaných týkajúcu sa nesprávneho ustálenia ich spoločnej zodpovednosti za škodu a z toho
vyplývajúcehonedostatočnéhovyjadreniaspôsobuúhradypriznanéhonároku nanáhraduškodyvo
výroku rozsudku, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti
vo veci samej, ktorý ho založil v tomto smere na právnych záveroch, ktoré nezodpovedajú správnemu

právnemu posúdeniu veci, zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi istinu 1.139.235 eur spolu s úrokmi z omeškania spoločne a nerozdielne (solidárne).
37. Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je
možnosťkaždého,nazákladevlastnejúvahy,zvoliťsizástupcuvkonaní predsúdom,vyjmúcprípady
obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným) právom strany rozhodnúť, koho ustanoví za

svojho zástupcu v konaní pred súdom a voľba, resp. úvahy v tomto smere, ústava
neobmedzuje a ani iným spôsobom nevymedzuje; kritériá výberu osoby zástupcu sú autonómnou vecou
každej sporovej strany.
38. Právna úprava demonštratívne uvádzala, že trovami konania sú najmä hotové výdavky účastníkov
konania a ich zástupcov (§ 137 O.s.p.). Takými sú aj odmena advokáta, náhrada hotových výdavkov

a náhrada za stratu času spojená s jeho činnosťou, obsahovo vymedzené príslušnými predpismi.
Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania bol povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených
trov konania uplatnených úspešnou stranou v spore. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho
zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, ktorým je dosiahnutie čo možno
najefektívnejšieho uplatňovania alebo bránenia práva na súde, s využitím všetkých zákonných

(hmotnoprávnych ako aj procesných) možností na obranu záujmov klienta. Je preto potrebné rozlišovať
medziprávomstranynaprávnupomocanárokomnanáhradutrovkonaniazaposkytnutúprávnupomoc.
39. Z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. nevyplývalo, že by odmena za zastupovanie advokátom v
civilnom konaní bola sama osebe vždy trovami potrebnými k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu
práva.Jepotrebnéprihliadnuťajnasamotnývýberprocesnýchprostriedkovzvolenýchstranouvkaždom

konkrétnom prípade na uplatnenia alebo bránenie práva, ktoré ovplyvňujú aj rozsah trov, na ktorých
náhradu môže, ale tiež rovnako nemusí, strane vzniknúť nárok, a preto strana musí znášať aj procesnú
zodpovednosť za voľbu konkrétneho prostriedku uplatňovania práva alebo jeho bránenia v súdnom
konaní, ako aj procesné dôsledky spojené s prípadnou nevhodnosťou jeho výberu, a to aj v podobe
nepriznania náhrady trov konania. Trovy konania potrebné na uplatňovanie alebo na ochranu práv

sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď strana má právo na náhradu trov konania, pretože
každý úkon alebo každé plnenie trov, treba posudzovať samostatne. Zásadne platí, že za účelné
treba považovať také úkony právnej služby, náklady na ktoré musela strana nevyhnutne vynaložiť v
priamej vecnej a časovej súvislosti s konaním, pričom účelnosť treba posudzovať vzhľadom na celý
priebeh toho - ktorého konania a prihliadnuť tak aj na štádium konania, v ktorom bol úkon realizovaný.

Jednotlivé úkony právnej služby je preto potrebné posúdiť z hľadiska dosiahnutia rýchlosti, efektívnosti
a účinnosti súdnej ochrany, ako aj z hľadiska hospodárnosti konania. Zákonná požiadavka dbať, z
hľadiska priznania náhrady trov konania, na účelnosť ich vynaloženia, nijako neobmedzuje právo strany
na poskytnutie právnej pomoci (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR).
40. Na základe uvedeného možno konštatovať, že trovy vynaložené stranou v spore musia byť v

príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania a ich vynaložením sa musí sledovať
procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná obrana proti takémuto tvrdenému nároku.
Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia tak nemožno priznať vtedy, ak sa určité procesné podanie
nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, procesne významných skutočností, čo platí aj na taképodania advokáta, ktoré neobsahujú žiadne skutočnosti vzťahujúce sa na predmet sporu, ani žiadne
také skutočnosti, ktoré zostali medzi stranami sporné a treba ich dokazovať, nakoľko sú významné na
posúdenie veci samej, resp. ak ide o duplicitné úkony právnej služby, ničím nereagujúce na procesný

vývoj v konaní v dôsledku procesnej aktivity protistrany a ktorých potreba nevyplynula ani z
priebehu vykonaného dokazovania.
41. Zmyslom právnej úpravy výšky odmeny advokáta a náhrady jeho hotových výdavkov pre
účely rozhodovania o náhrade trov občianskeho súdneho konania je stanoviť predvídateľné pravidlá
rozhodovania o výške náhrady trov konania, ktoré musia nielen rešpektovať princíp rovnosti strán v

občianskom súdnom konaní, ale aj umožňovať na jednej strane úspešnej strane získať náhradu ňou
vynaloženýchnákladovvprimeranejsadzobníkomvopredurčenejvýške,alesúčasnenadruhejstraneaj
poskytnúť ochranu neúspešnej strane pred neprimeranou výškou uplatňovaných trov konania voči nej.
42. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie, že žalobcovi vznikol pomerný nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 56,64%, keď v časti týkajúcej sa zaplatenia istiny s príslušenstvom
bol neúspešný v neparnej časti (6.084,79 eur) a navyše rozhodnutie o výške plnenia

záviselo od znaleckého posudku, a preto mu vznikol nárok na plnú náhradu trov konania podľa § 142
ods. 3 O.s.p. a v časti zastavenia konania o zaplatenie 309.181,01 eur žalobca zavinil, že konanie
sa muselo zastaviť, a preto mu vznikla podľa § 146 ods.2 vety prvej O.s.p. povinnosť
nahradiť žalovaným trovy konania.
43. Na rozdiel od súdu prvej inštancie nepovažoval odvolací súd za účelne vynaložené trovy právneho

zastúpeniavpodobeodmenyvovýške4.010,47eurzapísomnépodanie-urgenciažiadostiopredbežné
prerokovanie nároku, ktorý úkon právnej služby už nebol nevyhnutnou hmotnoprávnou podmienkou
pre uplatnenie nároku na náhradu škody na súde. Pokiaľ žalovaný 2/ namietal odmenu za písomné
stanoviská žalobcu, tieto považoval odvolací súd za efektívne vynaložené trovy, nakoľko v nich reagoval
na relevantné právne významné skutočnosti, ktoré boli v konaní medzi stranami sporné.

44. Súd prvej inštancie pochybil v tom, keď žalobcovi nepriznal odmenu v sume 2.010,06 eur za
odvolanie proti uzneseniu o uložení mu povinnosti zaplatiť súdny poplatok, na ktorú mu vznikol nárok
podľa § 13a ods. 2 písm. b/ vyhl.č. 655/2004 Z.z.
45. Pokiaľ ide o úkony právnej služby - nahliadnutia do spisu, odvolací súd poukazuje na to, že žalobca
ničím neodôvodnil potrebu vykonania týchto úkonov z hľadiska uplatňovania ďalších procesných práv

v konaní či ochrany jeho oprávnených záujmov; účelnosť vynaloženia týchto trov konania je totiž vždy
potrebné posudzovať podľa konkrétneho účelu, za akým bolo do spisu nahliadnuté, napr. ak do termínu
pojednávaniamalaprotistranazaložiťdospisuurčitélistinnédôkazy, taknahliadnutiedospisunachádza
svoje opodstatnenie v potrebe oboznámenia sa s nimi na zaujatie stanoviska.
46. Vzhľadom na to, že žalobca bližšie neuviedol, za akým účelom došlo k poradám a čo bolo obsahom

jednotlivých porád, je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že nárok na odmenu za tieto
úkony právnej služby nemožno žalobcovi priznať. V tejto spojitosti odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o
účelnosť vo vzťahu k uskutočneniu porady s klientom, je potrebné jej nevyhnutnosť
posudzovať s ohľadom na predmet a štádium konania. Tak napríklad porada nebude odôvodnená
v prípadoch, keď je jej predmetom doručovanie písomností medzi advokátom a klientom, podanie

informácie klientovi o stave konania, oboznámenie ho o priebehu konania a vykonaných procesných
úkonochapod.;jejnevyhnutnosťbude naopakdanápokiaľ vkonanívyšlinajavonovéskutočnostialebo
dôkazy, ktoré sa dotýkajú vecnej stránky a majú vplyv na zvolenú právnu argumentáciu alebo obranu,
väčšinou pôjde o prípady keď sa v konaní vyskytnú nové relevantné skutočnosti, listinné dôkazy, keď
dôjde k vykonaniu rozsiahlejšieho dokazovania, k dispozitívnym návrhom ako je napr. zmena žaloby či

okruhu strán.
47. V danom prípade založil žalobca svoju argumentáciu len na všeobecnom konštatovaní, že päť
porád za celú dobu trvania sporu je primeraných. Za stavu, keď z obsahu spisu nebol v tomto prípade
priamo zistiteľný žiadny relevantný dôvod potvrdzujúci účelnosť porád, považoval odvolací súd túto
argumentáciu za nepostačujúcu pre posúdenie, či tieto úkony predstavujú taký spôsob realizácie

právnej pomoci, ktorý nie je v rozpore s požiadavkou účelnosti vynaložených trov konania, a či boli
nevyhnutne potrebné na efektívne bránenie práv žalobcu v konaní, za ktorého stavu mu nebolo možné
ním uplatňovanú náhradu trov právneho zastúpenia priznať.
48. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdneho poplatku, správne súd prvej inštancie
konštatoval, že nejde o podanie týkajúce sa veci samej a v žiadnom prípade ho nemožno; vzhľadom na

odlišnosť jeho povahy a účelu; ani za analogického použitia § 13a ods. 5 vyhl. č. 655/2004 Z.z. priblížiť
k návrhu na predbežné opatrenie (§ 13a ods. 2, písm. a/ cit. vyhl.).
49. Sťažnosť na prieťahy nepovažoval ani odvolací súd za úkon právnej služby. Pokiaľ ide o vzdanie sa
odvolania proti uzneseniu, ktorým bolo priznané žalobcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov,a vzdanie sa odvolania proti uzneseniu o vrátení preddavku na trovy konania, tieto neboli úkonmi
nevyhnutnými na zabezpečenie ochrany práv žalobcu v konaní; a navyše proti uzneseniu
o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v celom rozsahu odvolanie nebolo prípustné (§ 202 ods.

3, písm. d/ O.s.p.). Vo vzťahu k žiadosti žalobcu o vrátenie preddavku je potrebné konštatovať, že
tento úkon nebol nevyhnutne potrebný, nakoľko o vrátení preddavku bolo povinnosťou konajúceho súdu
rozhodnúť bez ohľadu na podanie tejto žiadosti a navyše svojou povahou a účelom ho nebolo možné
ani za analogického použitia § 13a ods. 5 vyhl. č. 655/2004 Z.z. subsumovať pod iný úkon právnej
služby - výkon rozhodnutia či exekúcii (§ 13a ods. 2 písm.c/ cit. vyhl.). V tejto súvislosti sa odvolací

súd nestotožnil so žalobcom, že tieto úkony právnej služby boli nevyhnutné pre zachovanie odbornej
starostlivosti zo strany jeho právneho zástupcu, a že by priamo súviseli s prejednávaným meritom veci.
50. Odvolací súd tak priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia rovnako ako súd prvej
inštancie za 17 úkonov právnej služby s tým, že mu nepriznal odmenu v sume 4.010,47 eur za
úkon právnej služby - urgencia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a priznal mu odmenu v
sume 2.010,06 eur za úkon právnej služby - odvolanie proti uzneseniu o uložení mu povinnosti zaplatiť

súdny poplatok. Žalobcovi tak vznikol nárok na náhradu trov konania v sume 31.423,41 eur, t.j. 56,64
% zo sumy 55.479,19 eur.
51. So zreteľom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej
sa náhrady trov (prvoinštančného ) konania zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovaným 1/ a 2/ uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania vo výške

31.423,41 eur.
52. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1,2 CSP
v spojení s § 255 ods. 2, § 453 ods. 3 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
odvolacieho a dovolacieho konania právo vzhľadom na čiastočný úspech v odvolacom konaní.
53. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).