Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. december 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/34/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107221103
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8107221103.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča v sporovej veci žalobcu: F. M.N., Z. O. Y. XX, proti žalovaným:
1/ B. B., Z. O. F. XXX, 2/ J. M., Z. O. Y. XX, 3/ Q. M., Z. O. B., Ď. XX, 4/ Z. B., Z. O. Y. XX, 5/ W. Q., Z.
O. I. B. XXX, žalovaní 1/ až 5/ zastúpení žalovanou 6/, 6/ N. M., Z. O. N. XXX, 7a/ W. B., Z. O. Y. XX,
7b/ B. B., Z. O. Y. XX, 7c/ W. B., Z. O. Y. XX, 8/ W. V., Z. O. B., J. X, 9/ V. B., na neznámom mieste,
zastúpený Slovenským pozemkovým fondom so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, IČO: 17335345, 10/ F.
Y., na neznámom mieste, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom v Bratislave, Búdkova
36, IČO: 17335345, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Prešov č.k. 25C/64/2007-401 z 9.10.2013, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaní majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a náhradu trov konania
účastníkom nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojim neúplným návrhom
podaným dňa 3.9.2007 domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území
Ž., a to parcelám č. XXX/XX, XXX/XX a XXX/XXX. V priebehu konania žalobný návrh spresňoval s

tým, že posledná úprava petitu vo vzťahu k označeným parcelám bola pripustená uznesením č. k.
25C/64/07-200 zo dňa 2.11.2011. Žalobca žiadal určiť, že do dedičstva po V. M., nar. XX.X.XXXX,
zomrelom XX.XX.XXXX, patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 12/40-tin na nehnuteľnostiach v kat. úz.
E., zapísaných na LV č. XXX ako parcela registra E-KN č. XXX/XX vo výmere 34.644 m2 - orná pôda
a parcela registra E-KN parcelné č. XXX/XX vo výmere 10.064 m2 - lesné pozemky. Zároveň žiadal
určiť, že do dedičstva po F. B., nar. X.X.XXXX, zomrelom X.XX.XXXX, patrí spoluvlastnícky podiel vo
veľkosti 8/40-tin na nehnuteľnostiach v kat. úz. E., zapísaných na LV č. XXX ako parcela registra E-KN

parcelné č. XXX/XX vo výmere 34.644 m2 - orná pôda a parcela registra E-KN parcelné č. XXX/XX vo
výmere 10.064 m2 - lesné pozemky. Žalobu odôvodnil tým, že F. B., otec žalovaného v 1/ rade si dal
osvedčiť väčšiu časť nehnuteľnosti, než aká by mu patrila na základe testamentov po V. B.. Na základe
tohto testamentu sa stal F. B. podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností v podiele 8/40-
tin a V. M. v podiele 12/40-tin. Nehnuteľnosti, ktoré patrili do vlastníctva po V. B. však neboli prejednané
v dedičskom konaní po ňom a v súčasnosti sú zapísané na žalovaného v 1/ rade, hoci by mali patriť do
dedičstva po otcovi žalobcu a otcovi žalovaného v 1/ rade.

2. Do konania boli pripustení ďalší žalovaní ako neznámi vlastníci, a to V. B. a F. Y., ktorí sú zapísaní
ako podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností na LV č. XXX. Za týchto konal zo zákona ako
zástupca Slovenský pozemkový fond, ktorý uviedol, že vo vzťahu k podielom žalovaných v 9/ a 10/rade žaloba nesmeruje a účastníkmi konania sú len z dôvodu nerozlučného spoločenstva. Ak by žaloba
smerovala aj voči podielom žalovaných v 9/ a 10/ rade, v takomto prípade by SPF so žalobou nesúhlasil.

3. Súd prvej inštancie ďalej v rozhodnutí konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania bol
vyhlásený rozsudok, ktorým určil, že do dedičstva po V. M., nar. XX.X.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX,
patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 12/40 na nehnuteľnosti v kat. úz. Ž. zapísanom na LV č. XXX
ako parcela reg. E-KN parcelné č. XXX/XXX vo výmere 652 m2 - lesné pozemky a parcela reg. E-
KN parcelné č. XXX/XXX vo výmere 21.652 m2 - lesné pozemky, totožné s nehnuteľnosťou v záp.

č. XXX mpč. XXX/c/XX/b, XXX/a/X - les M. vo výmere 3 ha 1.220 m2 a XXX/c/XX/a, XXX/b/X - les
M. vo výmere 1.200 m2, ktorý podiel nadobudol po V. B. zomrelom XX.X.XXXX a do dedičstva po
poručiteľovi F. B., nar. X.X.XXXX, zomrelom X.XX.XXXX, patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 8/40
na nehnuteľnostiach v kat. úz. Ž. zapísaných na LV č. XXX ako parcela reg. E-KN parcelné č. XXX/XXX
vo výmere 652 m2 - lesné pozemky a parcela reg. E-KN parcelné č. XXX/XXX vo výmere 21.652 m2 -
lesné pozemky, totožné s nehnuteľnosťami v záp. č. XXX mpč. XXX/c/XX/c, XXX/a/X - les M. vo výmere

3 ha 1.220 m2 a XXX/c/XX/a, XXX/b/X - les M. vo výmere 3 ha 1.200 m2, ktorý podiel nadobudol po
V. B., zomrelom XX.X.XXXX. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal. V dôsledku odvolania žalovaného v 1/ rade krajský súd uznesením č. k. 11Co/16/2010-136
rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na
ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia odvolací súd konštatoval, že rozsudkom uvedená parcela

XXX/XXX je číselne zle označená, keďže v návrhu bola uvedená ako XXX/XXX, a taktiež je v návrhu
označená osoba žalovanej v 5/ rade ako Q., má byť správne Q.. Ďalej odvolací súd konštatoval, že pri
vyhlásení rozsudku neboli na strane žalovaných ako účastníci všetci spoluvlastníci uvedení na LV č.
XXX a súčasne po vrátení veci, aby sa súd prvej inštancie zaoberal námietkami, ktoré žalovaný v 1/ rade
uviedol v odvolaní, najmä pokiaľ ide o neplatnosť testamentu, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal

pri svojom rozhodnutí. Po vrátení veci súd prvej inštancie vyhotovil opravné uznesenie, opravil výrok
uznesenia týkajúci sa žalovanej v 5/ rade. Ďalším uznesením pripustil do konania žalovaných v 9/ a
10/ rade V. B. a F. Y., rod. B. a zároveň zistil, že W. M., ktorá bola vedená na LV č. XXX v kat. úz.
Ž., zomrela dňa XX.X.XXXX, pričom jej spoluvlastnícky podiel nadobudli okamihom smrti jej zákonní
dedičia, ktorí už v konaní vystupujú ako účastníci konania. Doplnil dokazovanie správou Obvodného

pozemkového úradu Prešov zo dňa 3.5.2011, ďalej rozhodnutím T. XXXX/XXX-XX-Š. zo dňa 20.1.2011,
ďalej Obvodného pozemkového úradu B., Správy katastra B. zo dňa 9.8.2011, výpisom z LV č. XXX,
kat. úz. Ž. a zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobca je v súčasnosti vlastníkom 1/8 nehnuteľnosti
zapísanej na LV č. XXX, v súčasnosti označených č. XXX/XX, XXX/XX v kat. úz. Ž.Ň., pričom svoj
spoluvlastnícky podiel získal dedením po svojom otcovi a matke. Žalovaný v 1/ rade podľa aktuálneho

výpisu z LV je spoluvlastníkom 5/8, pritom 4/8 nadobudol darovacou zmluvou od svojho otca F. B., ktorý
bol zapísaný ako oprávnený držiteľ tohto podielu na základe osvedčenia spísaného vo forme Notárskej
zápisnice I. XX/XX. Ďalšiu 1/8-nu spoluvlastníckeho podielu vlastní V. B., t.č. na neznámom mieste a
1/8-nu F. Y., rod. B., taktiež na neznámom mieste. Správu na týchto častiach parciel vykonáva SPF. Z
výpisu pozemkovej knihy, z vložky č. XXX v kat. úz. Ž., ktorá obsahuje identické nehnuteľnosti ako sú

v súčasnosti zapísané na LV č. XXX v kat. úz. Ž.S. je zrejmé, že titulom dedenia nadobudli polovicu
nehnuteľnosti po svojej matke jej štyri deti, a to V. B. W.., F. Y., L.. B., F. M., L.. B. F. F. B., každý po 1/8-
ne. Polovica z nehnuteľnosti ostala vo vlastníctve ich otca V. B. M... F. Y. F. V. B., ktorí boli vlastníkmi po
1/8-ne predmetných nehnuteľností, odišli do M. Š., resp. N., čo potvrdili účastníci konania a aj svedkovia,
a naďalej sú vedení ako spoluvlastníci týchto nehnuteľností v podiele po 1/8-ne. V. B. M.. bol vlastníkom

polovice predmetných nehnuteľností. Dňa 20.4.1950 spísal „Testament v extraviláne“, v ktorom uviedol
v bode 1., že za dedičov jeho hospodárstva ustanovuje najstarších vnukov, a to V. M. a F. B.N.. V.
M. dáva poľnohospodárstvo na 12 korcov siatia a F. B. dáva poľnohospodárstvo na 8 korcov siatia.
Svoje deti F.Z., F. F. V. B. vylúčil z dedičského práva, lebo za jeho života už dostali od neho toľko,
že to prevyšuje ich dedičský podiel. V tom čase jeho štvrté dieťa F. B. už bol zosnulý. Z testamentu

je ďalej zrejmé, že deti V. a F. už v tom čase boli v M. Š. F., resp. v N. a nehnuteľnosti, ktoré zdedili
po matke užíval ich otec. Na základe testamentu potom toto užívacie právo preniesol na závetných
dedičov, teda V. M. a F. B.. Podiel 2/16-tiny predstavovali podľa mierok uvedených v testamente 5
korcov. Podľa tohto prepočtu potom 8/16-tin, teda polovica nehnuteľnosti, predstavovala 20 korcov, 12
korcov predstavovala podiel 12/40- in a 8 korcov 8/40-in, spolu polovicu. V testamente neboli jednotlivé

nehnuteľnosti identifikované. Žalovaný spochybnil platnosť uvedeného testamentu, považoval ho za
vykonštruovaný dôkaz s tým, že V. B. tento nikdy nepodpísal. Podpis urobený na spornom testamente
podľa žalovaného nepatrí poručiteľovi. Uvedená skutočnosť vyplýva z jednoduchej komparácie dvoch
dokumentov, a to sporného dokumentu zo dňa 20.4.1950, na ktorom je údajný podpis V. B. a druhéhodokumentu, a to vyhlásenia o vzdaní sa majetku, o vzdaní sa vdovského práva užívacieho, taktiež z
rovnakého dňa. Na dokumente o vzdaní sa majetku je podpis V. B. čitateľný, pôsobiaci hodnoverne,
no na testamente z rovnakého dňa je podpis ťažko čitateľný. Podpis ani pri jednoduchom porovnaní

sa nepodobá na listine o vzdaní sa majetku. Už len na základe tejto skutočnosti považoval žalovaný
testament za neplatný a neurobený testátorom. Zároveň spochybnil pečiatku na testamente a zdôraznil,
že V. M. v čase vyhotovenia testamentu vykonával funkciu tajomníka MNV, preto uvedený dokument
mohol vyhotoviť aj sám. Predmetný sporný testament má podľa žalovaného alografnú formu, testament
nemohol byť celý napísaný V. B. ako testátorom. Ďalej spochybnil platnosť testamentu z dôvodu, že ako

svedkovia sú podpísaní okrem iných aj F. B. a V. M. a je nemysliteľné a v rozpore so zákonom, aby sa
ako svedkovia k testamentu podpisovali osoby z testamentu oprávnené. Rovnako spochybnil žalovaný
podpis F. B. s tým, že tento ho ani nevykonal. Spochybnil testament aj z dôvodu, že testátor vylúčil z
dedenia deti F., F. a V. B. s tým, že za života dostali od neho toľko, čo prevyšuje ich dedičský podiel,
ale tento v testamente špecifikovaný nebol.

4. Ako je zrejmé zo zápisu o úmrtí č. k. X. XXX/XX, V. B., M.., zomrel XX.X.XXXX. Jeho vlastnícky podiel
na nehnuteľnostiach vo veľkosti 8/16-in nebol prejednaný v dedičstve. V zápise je uvedené, že ide o
osobu nemajetnú a uznesením zo dňa 12.7.1951 sa dedičské konanie zastavilo pre nedostatok majetku.
Na základe osvedčenia podľa zákona 293/92 Zb. č. I. si práve týchto 8/16-tin dal F. B. osvedčiť ako svoje
vlastníctvo. Z výpovede žalobcu, žalovaných, ako aj svedkov súd zistil, že dané nehnuteľnosti užívali

tak rodina M., ako aj B.. Žalobca uviedol, že tieto nehnuteľnosti užívali a užívajú v podieloch tak, ako ich
užívali aj ich predkovia. Svedkovia, ktorí boli predvolaní žalovaným v 1/ rade uviedli, že nehnuteľnosť
vo väčšej miere užívala rodina B. než rodina M.Á.. Žalobca zase uviedol, že dané nehnuteľnosti na
základe závetu stále považoval za svoje dedičstvo po otcovi a daný stav nepotreboval riešiť, keďže
nehnuteľnosti boli v užívaní družstva a následne mal za to, že ich opätovne rodina nadobudla do

vlastníctva. Celú situáciu začal riešiť až po tom, čo zistil, že na základe osvedčenia by mal byť B. B.
vlastníkom spolu 10/16-tin predmetnej nehnuteľnosti. Nevysvetlil, prečo tak urobil až v roku 2007, keď F.
B. si dal nehnuteľnosť osvedčiť v roku 1999. Po vykonanom dokazovaní súd vyhlásil rozsudok, ktorým
určil, že do dedičstva po V. M., nar. XX.X.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX, patrí spoluvlastnícky podiel
vo veľkosti 12/40-in na nehnuteľnostiach v kat. úz. Ž., zapísaných na LV č. XXX, ako parcela registra E-

KN parcelné č. XXX/XX vo výmere 34.644 m2 - orná pôda a parcela registra E-KN parcelné č. XXX/XX
vo výmere 10.064 m2, - lesné pozemky a do dedičstva po F. B., nar. X.X.XXXX, zomrelom X.XX.XXXX,
patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 8/40-tin na nehnuteľnostiach v kat. úz. Ž., zapísaných na LV
č. XXX ako parcela registra E-KN parcelné č. XXX/XX vo výmere 34.644 m2 - orná pôda a parcela
registra E-KN parcelné č. XXX/XX vo výmere 10.064 m2 - lesné pozemky. Náhradu trov konania

účastníkom nepriznal. V dôsledku odvolania krajský súd svojím rozsudkom č. k. 11Co/18/2012-283 zo
dňa 4.9.2012 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení, že do dedičstva po F. B., nar.
X.X.XXXX, zomrelom X.XX.XXXX, patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 8/40-in na nehnuteľnostiach
v kat. úz. Ž., zapísaných na LV č. XXX ako parcela registra E-KN parcelné č. XXX/XX vo výmere
34.644 m2 - orná pôda a parcela registra E-KN parcelné č. XXX/XX vo výmere 10.064 m2 - lesné

pozemky tak, že návrh zamietol. V prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci súd doplnil dokazovanie notárskou zápisnicou I. XX/XX, I. XXX/
XX, na základe ktorej F. B. osvedčením nadobudol vlastnícke právo mimo iného aj k nehnuteľnosti
zapísanej na LV XXX, mpč. zápisnice XXX, parcely XXX/c/XXb.XXX/a/X, XXX/c/XX/a.XXX/b/X v 9/16-
inách. Z osvedčenia je zrejmé, že F. B. vo svojom návrhu uviedol, že vyššie uvedené pozemky a

podiely z lesa užíval on ešte za súkromného hospodárenia až dovtedy, kým neboli zobrané do JRD
a Štátnych lesov. K návrhu priložil aj čestné vyhlásenie dvoch občanov obce Y.Č. F. J. a F. B., ako aj
potvrdenie Obecného úradu Y. a Obecného úradu Ž., že on je držiteľom týchto nehnuteľností. Notárska
zápisnica je z 24.5.1999. Notárskou zápisnicou I. XXX/XX, I. XXX/XX potom F. B. spolu s manželkou ako
darcovia darovali mimo iného aj žalovanému v 1/ rade nehnuteľnosti, konkrétne žalovanému v 1/ rade

nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX, v pôvodnej zápisnici XXX, v podiele 10/16-in. Notárska zápisnica
bola podpísaná 14.12.1999. Súd si vyžiadal z Katastra nehnuteľností aj výpisy z listov vlastníctva na
meno V. B., pričom v katastrálnom území Ž.Ň. bolo zistené, že na meno V. B. sú aj ďalšie pozemky.
Nebolo však možné zistiť, či ide o V. B., testátora v tomto konaní. Žalovaný v 7/ rade v písomnom
doplnení svojej účastníckej výpovede uviedol, že podľa jeho vedomostí F. B. počas svojho života nemal

k dispozícii testament v intraviláne, testament v extraviláne ani Vyhlásenie o vzdaní sa majetku. S
poručiteľom V. B. žil v spoločnej domácnosti a uvedené pozemky užíval. Predmetné pozemky boli
pôvodne lesné, postupným klčovaním vznikli z časti pasienky, a len malá časť tohto pozemku bola
užívaná na pestovanie obilnín a zemiakov. Vtedy dostupná poľnohospodárska technika neumožňovalavyužívanie celej poľnohospodárskej pôdy na siatie. Uviedol, že F. B. po tom, čo si dal osvedčiť vydržaním
nehnuteľnosť, bol atakovaný zo strany žalobcu, pričom F. B. uviedol, že ak má námietky, nech ich podá,
aby sa vo veci konalo, čo však žalobca neurobil. Uviedol, že žalobca a jeho právni predchodcovia

užívali výlučne 1/8-nu nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX. Uviedol, že žalobca podal žalobu až
vtedy, keď všetci hodnoverní svedkovia sú nebohí a uplatňuje si svoje práva na základe testamentu,
o ktorom nikto z dotknutých nemal vedomosť. Žalovaná v 8 / rade potvrdila výpoveď žalovaného 7/
rade. Súd ďalej v dôvodoch rozhodnutia citoval ust. § 80 písm. c) O.s.p., ust. § 115, § 116 a § 570
zák. č. 141/1950 Zb., tzv. Stredného občianskeho zákonníka. Ďalej súd prvého stupňa uviedol podľa

Uhorského obyčajového práva zák. čl. XVI/1876 súkromné písomné testamenty musia byť urobené
písomne,jenutnéuviesťmiestoadobuzriadeniatestamentu,musiabyťpodpísané poručiteľom,aakide
o testament písaný cudzou rukou, musí byť podpísaný súčasne prítomnými štyrmi svedkami. Svedkovia
musia testament opatriť doložkou, v ktorej dosvedčia, že sa to všetko stalo, a musia ju podpísať. Ďalej
súd citoval ust. § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z., ust. § 2 ods. 1 zák. č. 293/1992 Z.z. a ust. § 2 ods.
2 tohto zákona a v tejto súvislosti uviedol, že prioritne skúmal naliehavosť právneho záujmu žalobcu na

podaní takejto žaloby, pričom mal za to, že na strane žalobcu takýto naliehavý právny záujem existuje,
pretože iným spôsobom sa nemôže domôcť svojho práva, keďže žalovaný v 1/ rade je už zapísaný v
liste vlastníctva ako spoluvlastník 8/16-tin po V. B. M.. na základe osvedčenia a darovacej zmluvy. Ďalej
súd skúmal, či závet, na ktorý sa žalobca odvoláva, je platnou listinou, od ktorej by sa mohlo odvíjať
jeho právo. Skutočnosť, ktorú uvádza žalovaný v 1/ rade vo svojich vyjadreniach, prípadne v odvolaní,

že poručiteľ neuvádza v závete majetok, ktorý mal údajne za svojho života rozdeliť medzi deti F., F.
a V. B., a z tohto dôvodu ich vylúčiť z dedičského práva, podľa súdu nespôsobuje neplatnosť závetu.
Ďalšia námietka žalovaného v 1/ rade, že V. B., ktorý je ako svedok podpísaný v závete, vypovedal
v konaní a uviedol, že takýto závet nepodpisoval, taktiež neobstojí, keďže bližšia identifikácia svedka
v závete nie je. Ako je zrejmé z výpovedí svedkov v konaní, v obci Ž. bolo niekoľko rodín B., preto

je možné že svedok, ktorý vypovedal v konaní, závet podpisovať nemusel, keďže mohol existovať aj
iný B., ktorý bol ako svedok pri podpisovaní závetu. Pokiaľ ide o spochybnenie závetu vo vzťahu k
pečiatke, ako aj skutočnosti, že V. M. mal v tom čase pôsobiť ako tajomník W., žalovaný v 1/ rade tieto
tvrdenia nijako nepreukázal. Pečiatka úradu nie je podstatná náležitosť závetu, ktorej neexistencia by
spôsobovala neplatnosť závetu, keďže ide o súkromný, nie verejný testament. Meno podpísané pod

pečiatkou je Y., nie M.. Taktiež je zrejmé, že závet bol spísaný v obci Y., kde V. B. - poručiteľ žil. Čo sa
týka spochybnenia závetu vo vzťahu ku skutočnostiam, že pod závetom je podpísaný F. B. a V. M. ako
závetní dedičia, čo zákon nepripúšťa, súd poukázal na to, že v závete sú podpísaní štyria svedkovia,
ktorí sú rozdielni od závetných dedičov, čiže neobstojí námietka neplatnosti závetu z tohto dôvodu. V
súlade s ustanoveniami Uhorského obyčajového práva však mali podpísaní svedkovia spísať aj doložku

o tom, že listina, ktorá obsahuje závet, bola pred nimi vlastnoručne napísaná a podpísaná testátorom,
alebo ak závet písal niekto iný, že tento bol testátorom podpísaný. Neexistencia tejto doložky robí závet
neplatným. Na základe neplatného závetu nemôže byť žalobca v konaní úspešný. Súd ďalej poukázal
na skutočnosti, že žalobca nepreukázal jednoznačne, že by sa testament týkal tých nehnuteľností, ktoré
označil vo svojej žalobe. V testamente žiadnym spôsobom nehnuteľnosti označené nie sú. Čo sa týka

spôsobu užívania danej nehnuteľnosti, účastníci, ako aj svedkovia uvádzali, že časť sa užívala ako
pasienok, časť na siatie a ako záhrada a v časti bol les. Zo závetu teda nie je zrejme ani to, na akú
časť nehnuteľnosti sa vzťahuje. Závet je teda neurčitý. Nebolo žalobcom preukázané, že podpis na
testamente je poručiteľov, keďže na Vyhlásení o vzdaní sa majetku je jednoznačne iný podpis. Nie je
teda zrejmé, ktorý z týchto podpisov je pravý. Súd poukázal na to, že tak žalobca ako aj žalovaný zhodne

uvádzali vo svojich písomných a ústnych výpovediach, že nehnuteľnosti sa odjakživa užívali rodinami B.
a M. tak, ako sa užívajú aj v súčasnosti. Pokiaľ teda právny predchodca žalobcu nevyvíjal žiadne snahy
na zmenu užívacieho stavu, rovnako ako ani rodina B., mal súd za to, že nehnuteľnosť sa užívala tak
ako v minulosti, že došlo k reálnej deľbe medzi tieto rodiny, hoci k zápisu do pozemkovej knihy a neskôr
evidencie nehnuteľností ani katastra nedošlo. Hoci nehnuteľnosti boli v užívaní poľnohospodárskeho

družstva, žalobca mal po roku 1989 veľa času a možností, aby svoje prípadné nároky dal do poriadku
aj právne. Čo sa týka vyjadrenia žalobcu, že žalobu podal až v roku 2007, keďže predtým bol v tom,
že nehnuteľnosť mu patrí a nemal dôvod o tom pochybovať, súd poukázal na to, že žalobca uviedol
aj to, že o predmetné nehnuteľnosti začal mať záujem, respektíve spochybňovať vlastníctvo B. až
potom, keď si tento dal osvedčiť časť nehnuteľnosti. F. B. tak urobil v roku 1999 a rozdiel 8 rokov

nesvedčí o tom, že by žalobca mal eminentný záujem na svojom údajnom vlastníctve. Konanie žalobcu
a podanie žaloby až v roku 2007, preto vzbudzuje pochybnosti najmä preto, že žaloba bola podaná až
potom ako priami účastníci reálnej deľby, ako aj svedkovia, zomreli. Súd poukázal na skutočnosť, že
vo Vyhlásení o vzdaní sa majetku zo dňa 20.4.1950, ktoré podpísal V. B. je uvedené, že všetok svojmajetok previedol na V. M. a F. B. na základe kúpnopredajnej zmluvy ku dňu 1.5.1950. Na základe tohto
by potom akýkoľvek testament bol bezpredmetný, keďže testátor už v čase smrti žiadnym majetkom,
ktorý obsahuje testament, nedisponoval. Tieto skutočnosti sú taktiež zrejme dôvodom, prečo závet nebol

predložený, alebo zohľadnený v dedičskom konaní po V., zomrelom XX.X.XXXX a konanie bolo pre
nedostatok majetku zastavené. Súd tiež poukázal na Zápis o úmrtí bezmajetného v dedičskom konaní X.
XXX/XXXX (č.l. 94), ktorý podpísal dňa 30.5.1951 v Y. V. M., otec žalobcu a ak si teda V. M. v dedičskom
konaní po V. B. neuplatnil žiadne svoje nároky z testamentu, zrejme mal vedomosť, že žiadne nároky
si v dedičskom konaní uplatňovať nemôže.

5. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalobca bol v konaní neúspešný a
žalovaní ako úspešní účastníci si náhradu trov konania neuplatnili.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods.
2 písm. a), b), d) a f) O.s.p.. Podľa žalobcu z vykonaného dokazovania je jednoznačne preukázané, že
po smrti V. B.N. sa V. M. a F. B. ujali užívania predmetných nehnuteľností, toho času zapísaných ako
parc. registra E-KN č. XXX/XX vo výmere 34.644 m2 - orná pôda a parc. registra E-KN č. XXX/XX vo

výmere 10.064 m2 - lesné pozemky, k.ú. Ž., a to v pomere, ktorý bol určený testamentom v extraviláne
V. B. zo dňa 20.4.1950. Zároveň bolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, ktoré
nehnuteľnosti V. M. a F. B. po smrti V. B. užívali, teda ku ktorým nadobudli vlastnícke právo. Testament v
extraviláne zo dňa 20.4.1950 mal všetky náležitosti platného testamentu, pričom jeho pravosť potvrdzuje
aj jeho opatrenie úradnou pečaťou. Aj v prípade, ak by bol uvedený testament neplatný, je nepochybné,

že tak V. M., ako aj F. B. predmetné nehnuteľnosti užívali a vlastnícke právo nadobudli vydržaním. Súd
prvejinštancienesprávneinterpretovalspôsobužívanianehnuteľnosti,kedymalzaustálené,žeužívanie
nehnuteľnosti je rovnaké, ako bolo za čias predchodcov. Táto skutočnosť je čiastočne pravdivá, pričom
však v rozsahu užívania nekorešponduje zápis spoluvlastníckych podielov v Katastri nehnuteľnosti. V
skutočnosti rodina M. užívala väčšiu časť predmetných nehnuteľností, ale zápis v Katastri nehnuteľnosti

jej svedčí len v podiele 1/8-ina, čo predstavuje jeho spoluvlastnícky podiel. Práve z tohto dôvodu,
kedy rodina M. užívala väčšiu časť predmetných nehnuteľností a rodina B. ich menšiu časť, podal
žalobu na určenie vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie teda žiadnym spôsobom sa nevysporiadal
so skutočnosťou, či jeho právny predchodca V. M.N. nenadobudol vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním a či následnými úkonmi právneho predchodcu žalovaného v 1/ rade nedošlo

k porušeniu jeho vlastníckeho práva. Žalobca bol toho názoru, že jeho otec V. M. riadne nadobudol
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, pričom tieto jeho spoluvlastnícke podiely by mali byť
predmetom dedičského konania.

8. Žalovaný v 1/ rade navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie.

9. Žalovaná v 6/ rade a súčasne zástupkyňa žalovaných v 2/ až 5/ rade súhlasila s odvolaním žalobcu.

10. V prejednávanej veci bolo už rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.
11Co/129/2013-463 zo 4.9.2014, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil, zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému 1/ trovy odvolacieho konania vo výške 8,71 eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a nepriznal žalovaným 2/ až 10/ náhradu trov odvolacieho konania.

11. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 3Cdo/107/2016-555 zo
17.5.2017 zrušil tento rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

12. Dovolací súd poukázal na to, že zo spisu vyplýva, že H. B., ktorý sa pôvodne zúčastňoval sporu v
procesnom postavení žalovaného 7/, zomrel XX.X.XXXX. Odvolací súd, ktorý o tejto skutočnosti nemal
vedomosť vec prejednal a rozhodol 4.9.2014, teda v čase, v ktorom už menovaný nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania. V dôsledku toho postupom odvolacieho súdu vykazuje znaky procesnej vady

zmätočnosti v zmysle § 237 ods. 1 písm. b) O.s.p., na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ. Táto vada
zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale tiež jeho opodstatnenosť. V prípade, že v konaní dôjde k vade
takejto povahy treba napadnuté rozhodnutie zrušiť.13. Dovolací súd v štádiu dovolacieho konania konal s právnymi nástupcami po nebohom H. B., ktorí sú
v súčasnosti (ako aj v štádiu dovolacieho konania označení ako žalovaní 7a/, 7b/ a 7c). Taktiež s týmito
žalovanými konal v tomto štádiu konania aj odvolací súd.

14. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

15. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne

zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania
a nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej
inštancie.

16. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti neboli nadobudnuté na základe
testamentu v extraviláne zo dňa 20.4.1950, o čom svedčí dedičské konanie po V. B., nar. XX.X.XXXX
a zomrelom XX.X.XXXX (viď zápis o úmrtí bezmajetného). Zo zápisu o úmrtí bezmajetného, ktorý
podpísal ohlasovateľ V. M. - otec žalovaného vyplýva, že na základe uvedeného testamentu sa nededilo.
Pokiaľ ide o tvrdený titul nadobudnutia uvedených spoluvlastníckych podielov na základe vydržania, tu

je potrebné poukázať na to, že s ohľadom na platnú právnu úpravu, judikatúra odvolacích a dovolacích
súdov ohľadne vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti pripúšťa to, že oprávnená držba sa nemusí
nutne opierať o existujúci právny dôvod a že postačí, aby bol daný aj domnelý (putatívny) právny
dôvod. Pôjde však vždy o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu
takýto právny titul svedčí. Právnym dôvodom vydržania však nemôže byť geometrický plán, znalecký

posudok, projektová dokumentácia a ani to, že držiteľ svoju dobrú vieru odvodzuje od púhej okolnosti, že
predmetný pozemok bol jeho rodičmi a potom aj ním samým nerušene užívaný od predmetného obdobia
v daných hraniciach v dôsledku oplotenia pozemku a podobne. Jedným zo základných predpokladov
oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonávanie práva patria. Dobrá viera je
psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti tomu

tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že
toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré
môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho dôvodu
nadobudnutia veci a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne
oprávnený dôvod nadobudnutia držby). Takýto dôvod svedčiaci o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titul

uchopenia sa držby však žalobca nepreukázal. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca vôbec
nepreukázal, aby jeho právny predchodca sa predmetných nehnuteľnosti ujal v dobrej viere, že mu
tieto vlastnícky patria (o čom svedčí neurčitý predmet z hľadiska uvedeného testamentu, ale aj jeho
vyhlásenie po tom, čo zomrel V. B.). Ak by bol V. M. dedil na základe testamentu, nebolo dôvodu, aby
takéto vyhlásenie o tom, že V. B. nie je vlastníkom žiadneho nehnuteľného ani hnuteľného majetku bol

urobil. Pokiaľ ide o vyhlásenie o vzdaní sa majetku z 20.4.1950, kde sa odkazuje na budúcu kúpnu
zmluvu k 1.5.1950, táto tak isto v priebehu konania preukázaná nebola. Teda zo žiadneho titulu, ani
domnelého, súd nemohol dospieť k záveru, že V. M. sa ujal držby v dobrej viere.

17. Z uvedeného vyplýva, že správne postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobu v prejednávanej veci

zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP, pričom
v podrobnostiach poukazuje na správne a výstižné dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu
prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP).

18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa

ktorého žalovaní ako sporové strany, ktoré mali v odvolacom konaní plný úspech, majú nárok na náhradu
trov tohto štádia konania proti žalobcovi, ktorý ani v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto
trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).