Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. december 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/211/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612207137
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5612207137.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu U. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q. X. XXX, zastúpeného spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s.
r. o., so sídlom v Poprade, Námestie svätého Egídia 40/93, IČO: 44 250 029, proti žalovanej T. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. M., Q. C. XX/XX, zastúpenej JUDr. Dušanom Jančim, advokátom, so sídlom v D.
P., L. XXX, v spore o vypratanie bytu a o zaplatenie 500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/139/2012-356 zo dňa 09.03.2017, taktoaHamzo

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu zamietol. Žalovanej priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou
žaloboudomáhalvyprataniabytu,ktoréhojepodľazápisuvkatastrinehnuteľnostívýlučnýmvlastníkoma
zaplatenia nájomného (resp. bezdôvodného obohatenia) za užívanie bytu za mesiace marec - jún 2012.
Vlastnícke právo k bytu mal nadobudnúť kúpnou zmluvou uzatvorenou so žalovanou dňa 21.02.2011.

Žalovaná namietala vlastnícke právo žalobcu k predmetnému bytu z dôvodu absolútnej a relatívnej
neplatnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy, ktorou mal žalobca vlastnícke právo k bytu nadobudnúť. Prvotne
preto ako predbežnú otázku skúmal existenciu vlastníckeho práva žalobcu k predmetnému bytu a v
rámci posudzovania uvedenej otázky platnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu. Hoci
vlastníckemu právu žalobcu svedčí aktuálny zápis v katastri nehnuteľností, podľa ustálenej judikatúry je
súd v konaní o vlastníckej žalobe oprávnený riešiť ako predbežnú otázku vlastnícke právo k veci, pričom
nie je viazaný stavom zapísaným v katastri nehnuteľností, od ktorého sa môže v otázke vlastníctva

odchýliť (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/67/2000). Z legálnej definície ustanovenia §
34 OZ vyplývajú pojmové znaky právneho úkonu, ktorými sú prejav vôle, jeho zameranie na následky,
ktoré sa prejavom vôle majú vyvolať, pričom sa jedná o právne následky, ktoré s takýmto prejavom vôle
právne predpisy spájajú. Aby právny úkon vyvolal následky, ku ktorým má sledovať, je nevyhnutné, aby
spĺňal všetky zákonom stanovené náležitosti. Podstatnými náležitosťami kúpnej zmluvy je dojednanie
zmluvných strán o predmete kúpnej zmluvy a o kúpnej cene. Žalovaná namietala neplatnosť kúpnej
zmluvy z dôvodu absencie (neexistencie) vôle na uzatvorenie zmluvy, absencie slobodnej a vážnej

vôle namietaný právny úkon so žalobcom uzatvoriť. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
medzi žalobcom a žalovanou nebola platne uzatvorená kúpna zmluva, nakoľko u žalovanej nebola daná
vôľa (neexistovala vôľa) smerujúca k uzatvoreniu kúpnej zmluvy. Existencia (danosť) vôle je základnou
náležitosťou vôle v rámci posudzovania platnosti právneho úkonu. Bez toho, aby vôľa bola daná a abyskutočne existovala, právny úkon nevznikne. Preto ak na strane konajúceho subjektu absentuje vôľa na
vykonanie právneho úkonu, jedná sa o neexistentný právny úkon (non negotium). Z uvedeného vyvodil,
že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v spore o priznanie žalovaných nárokov z právneho dôvodu

ochrany jeho vlastníckeho práva k bytu. Žalovaná počas celého konania tvrdila, že nikdy nehodlala byt
žalobcovi predať, keďže iný spôsob bývania zabezpečený nemala a nemá. Súhlasila len s použitím
bytu ako „zábezpeky“ v prospech žalobcu do času, kým jej syn splatí dlh žalobcovi. Uvedené tvrdenia
žalobkyne potvrdili aj svedkovia H. P. a Q. P., ktorí boli prítomní pri jednaní medzi žalobcom a žalovanou.
Zhodne uviedli, že žalovaná byt nikdy nezamýšľala žalobcovi predať, pôvodne nesúhlasila ani s použitím

bytu na zabezpečenie dlhu svojho syna. Následne najmä v dôsledku správania sa žalobcu súhlasila
s poskytnutím bytu ako zábezpeky na zabezpečenie pohľadávky žalobcu. Žalovaná kúpnu zmluvu
podpísala, však pred jej podpisom si zmluvu neprečítala, nakoľko si myslela, že podpisuje zmluvu o
zabezpečenídlhu,akoajzdôvodujejpredchádzajúcichnegatívnychskúsenostísožalobcom(nevhodné
správanie žalobcu popísali aj vypočutí svedkovia). Žalobca v konaní nepreukázal žiaden racionálny a
logický dôvod, pre ktorý by mu žalovaná byt chcela predať. Pokiaľ poukazoval na to, že syn žalovanej

mu ponúkol byt na predaj z dôvodu, že majú k dispozícii ďalšie dva byty, uvedené tvrdenie v konaní
nepreukázal. Naopak, z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že syn žalovanej s manželkou
užívali obecný nájomný byt a byt patriaci ich synovi, ktorý bol ešte pred uskutočnením jednaní o uzavretí
zmluvy predaný. Žalovaná teda v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nemala zabezpečené žiadne iné
bývanie. Za nelogické súd považoval, aby vykonala právny úkon smerujúci k strate vlastníckeho práva

k bytu, ktorý slúžil na uspokojovanie jej bytových potrieb. Zohľadniac preto skutkové zistenia, ktoré
vyplynuli z vykonaného dokazovania, najmä neexistenciu inej nehnuteľnosti, ktorá by mohla uspokojiť
potrebu bývania žalovanej, okolnosti predchádzajúce podpisu zmluvy, existenciu dlhu syna žalovanej
v čase podpisu zmluvy a okolnosti uzatvorenia zmluvy, mal súd preukázanú jej absolútnu neplatnosť z
dôvodu absencie vôle žalovanej zmluvu uzavrieť. Pokiaľ ide o ďalšie úkony, ktoré žalovaná vykonala

po podpise kúpnej zmluvy, resp. skutočnosti, ku ktorým došlo po podpise zmluvy (zabezpečenie a
prevzatie vyhlásenia správcu bytového domu, podpísanie návrhu na vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností a príjmového pokladničného dokladu, ktorým potvrdila prevzatie kúpnej ceny za
byt, podpísanie zmluvy o prenájme bytu, prevzatie rozhodnutia o prerušení vkladového konania,...) súd
ich vyhodnotil v kontexte s vyššie zistenými skutkovými okolnosťami tak, že žalovaná ich prihliadajúc

aj ku skutočnosti, že sa jedná o osobu neznalú práva, vykonala v domnení, že sa týkajú zmluvy o
„zábezpeke“. Pokiaľ žalobca popieral existenciu akejkoľvek pohľadávky, či už jeho alebo jeho syna,
voči synovi žalovanej, z výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 21.02.2011 mal súd existenciu
dlhu syna žalovanej vo výške minimálne 13.278 eur jednoznačne preukázanú. Jednalo sa zrejme o
pohľadávku syna žalobcu, ktorej splnenie v prospech neho žalobca zabezpečoval, čo vyplynulo tak z

výpovede syna žalovanej, ako aj syna žalobcu. Existencia dlhu syna žalovanej vyplýva i z príjmového
dokladu vystaveného žalobcom dňa 01.06.2010 z listinných dôkazov predložených synom žalovanej,
a to zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi synom žalovanej a žalobcom 01.06.2010, ako aj z dohody
uzatvorenej medzi žalobcom a synom žalovanej 09.04.2010, z ktorej vyplýva dlh syna žalovanej vo
výške 9.958,18 eur. Okrajovo súd uviedol, že pokiaľ právny zástupca žalobcu poukazoval na to, že ak

by účelom prevodu bytu bolo spôsobenie zániku záväzku syna žalovanej voči žalobcovi, nejedná sa o
právnenedovolenékonanie,uvedenúargumentáciusúdpovažovalzairelevantnúvovzťahukprávnemu
posúdeniu veci, nakoľko z vykonaného dokazovania nemal preukázané, že byt, ktorý vlastnila žalovaná,
mal predstavovať „protiplnenie“ dlhu syna žalovanej, resp. že by mal byť poskytnutý na úhradu dlhu. S
ohľadom na preukázanú absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou,

za absolútne neplatnú považoval i zmluvu o nájme bytu zo dňa 21.02.2011, nakoľko žalobca nebol
oprávnený byt využívať ako vlastník, a teda ani prenechať ho do užívania inej osobe. V nadväznosti
na uvedené preto i v časti uplatneného nároku na zaplatenie nájomného (bezdôvodného obohatenia)
žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ust. § 255 ods.
1 C.s.p. v súvislosti s ust. § 262 ods. 1 C.s.p., vychádzajúc predovšetkým z úspechu žalovanej v spore.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu doručil v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok prvoinštančného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
prípadne, aby rozsudok prvoinštančného súdu zmenil, žalobe žalobcu vyhovel. Uviedol, že podstatou v
argumentácii žalobcu je tvrdenie, že užívacie právo k bytu mu patrí z titulu nadobudnutia vlastníckeho

práva jeho kúpou od žalovanej. Odvoláva sa pritom na písomne uzatvorenú kúpnu zmluvu a právoplatný
vklad jeho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ohľadom nároku na nájomné tvrdí, že toto
právo mu patrí na základe riadne uzatvorenej nájomnej zmluvy. Na druhej strane žalovaná tvrdí, že
užívacie právo k bytu patrí jej, nakoľko vlastnícke právo k bytu nikdy na žalobcu nepreviedla. Odvolalasa na neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu nedostatku vôle byt scudziť v prospech žalobcu. Ohľadom
nároku na nájomné žalovaná tvrdí, že toto právo žalobcovi nepatrí, nakoľko ako nevlastník nemohol
byt prenajať. Súd prvého stupňa sa po vykonaní dokazovania priklonil k argumentácii žalovanej. V

tejto súvislosti žalobca poukazoval na znenie ust. § 35 ods. 2 OZ, podľa ktorého v prípade, ak medzi
účastníkmi právneho úkonu vznikne spor ohľadom toho, aké právne následky mienil ten ktorý účastník
právnym úkonom dosiahnuť, je potrebné v prvom rade skúmať jazykové vyjadrenie právneho úkonu.
Až následne je potrebné skúmať aj vôľu účastníka právneho úkonu, avšak len do tej miery, v ktorej
neodporuje jazykovému prejavu. Poukazované zákonné ustanovenie súd prvého stupňa vôbec nevzal

do úvahy, a to aj napriek tomu, že pri právnych úkonoch, ktorých obsah je zachytený v písomnej
podobe, navyše v danom prípade ako obligatórna podmienka platnosti (§ 40 ods. 1 OZ) je jazykové
vyjadrenie právneho úkonu objektívne poznateľné. Súd posudzujúci platnosť takéhoto úkonu z hľadiska
existencie vôle musí brať do úvahy existujúce jazykové vyjadrenie daného právneho úkonu. Medzi
procesnými stranami existoval počas celého konania rozpor ohľadom prejavu vôle žalovanej vo vzťahu
k danému právnemu úkonu. Súd prvého stupňa totožne s argumentáciou žalovanej ustálil, že jej vôľou

bolo dosiahnuť právne následky zabezpečenia pohľadávky namiesto scudzenia nehnuteľnosti, a to v
rozpore s písomným obsahom kúpnej zmluvy. Na podklade tohto zostalo sporným, na základe čoho
žalovaná namiesto zabezpečenia pohľadávky uzatvorila kúpnu zmluvu. Tvrdenie žalovanej, že nechcela
uzavrieť kúpnu zmluvu a napriek tomu ju uzavrela a podpísala úradne overeným podpisom, je absurdné.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal výlučne otázkou, čo žalovaná daným právnym úkonom

nechcela dosiahnuť, opomenul však ustáliť skutkový stav aj v otázke, čo dosiahnuť chcela. Uvedené
by mohlo obstáť len v prípade duševnej nespôsobilosti žalovanej alebo vykonania právneho úkonu v
omyle alebo tiesni, súd však ani jeden z týchto dôvodov neuvádza. Neurčil neplatnosť právneho úkonu
ani podľa ust. § 38, § 49a, ani neriešil možnosť odstúpenia od zmluvy podľa § 49 OZ. Neriešil neplatnosť
z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 39 OZ, vychádzajúc z odôvodnenia súd založil neplatnosť

výlučne na ustanovení § 37 OZ. Výklad obsiahnutý v odôvodnení rozhodnutia prvoinštančného súdu
je podľa názoru žalobcu hrubým zásahom do princípu právnej istoty. Upresnil, že dôvodom, pre ktorý
sa zmluvy vyhotovujú písomne, je to, aby nebola pochybnosť o vôli ich účastníkov. Ďalej poukazoval
na ust. § 5 ods. 1 a § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona, ako i ustanovenie § 34 ods. 2 s tým, že v
prípade nadobudnutia vlastníckeho práva kúpou vzniká vlastnícke právo právoplatným rozhodnutím o

povolení vkladu. Žalobca sa preukázateľne stal vlastníkom bytu a ako vlastník je stále zapísaný na liste
vlastníctva. Tento údaj je potrebné považovať za hodnoverný, kým sa nepreukáže opak. Preukázaním
opaku je v tomto prípade výlučne meritórne rozhodnutie súdu o určení, že vlastníkom bytu je žalovaná
alebo o určení, že kúpna zmluva, ktorou žalobca byt nadobudol, je neplatná. Až na základe jedného
alebo druhého takéhoto určovacieho rozsudku by stratil súčasný zápis vlastníckeho práva žalobcu

hodnovernosť a odbor katastra by obnovil pôvodný vlastnícky zápis. Na základe „právneho názoru súdu“
uvedenéhovodôvodnenírozsudkuniejemožnéprelomiťhodnovernosťúdajovkatastrapostupompodľa
§ 34 ods. 2 KZ. Súdna prax ustálila, že ak je predmetom konania určenie vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka, rieši súd otázku platnosti právneho úkonu, ktorým vlastník svoje právo scudzil, ako otázku
predbežnú. Je to zákonný aj logický postup, nakoľko v prípade určenia vlastníckeho práva súdom sa

prelomí zásada materiálnej publicity katastra právoplatnosťou rozsudku, ktorý je právnym dôvodom na
obnovu pôvodného vlastníckeho zápisu. V danom prípade je procesný stav odlišný. V konaní nejde o
určenie vlastníckeho práva žalovanej, ale o uloženie povinnosti zaplatiť dlžný nájom pre zapísaného
vlastníka. Na základe rozsudku súdu prvej inštancie nie je možné obnoviť zápis vlastníckeho práva
žalovanej. Vydaním rozsudku súd prvej inštancie dosiahol stav, kedy na jednej strane zápis katastra

svedčí o vlastníckom práve žalobcu k bytu a na druhej strane rozsudok súdu žalobcovi odopiera právo
na odplatu za jeho užívanie. Poukazoval, že v konaní o vydaní bezdôvodného obohatenia za užívanie,
konanie o zaplatení nájmu, konanie o vyprataní, atď. je súd povinný rešpektovať stav katastra, až kým
nedôjde k zmene v zápise. Ak sa súčasne vedie konanie o určenie vlastníckeho práva, je súd povinný
konanie prerušiť a vyčkať na jeho výsledok. Tak, ako v mnohých identických prípadoch, nič nebránilo

a nebráni žalovanej, aby podala na súd žalobu o určenie vlastníckeho práva a domáhala sa súdnej
ochrany. Nič nebráni tomu, aby konanie o zaplatenie nájomného bolo podľa § 162 ods. 1 písm. a)
C.s.p. prerušené do vyriešenia tejto otázky, ktoré predstavuje dôležitú otázku pre rozhodnutie vo veci. S
poukazom na čl. II ods. 2, 3, najmä ust. § 387 ods. 3 C.s.p., žalobca žiadal, aby odvolací súd v prípade,
ak rozsudok prvoinštančného súdu potvrdí, zdôvodnil, na základe akého právneho predpisu súdnej

praxe alebo iného právneho dôvodu je možné vykladať vôľu účastníka právneho úkonu v rozpore s jeho
jazykovým vyjadrením, teda z akého dôvodu sa pre prejednávanú vec ust. § 35 ods. 2 OZ neuplatňuje,
z akého dôvodu nie je súd viazaný zápisom vlastníckeho práva v konaní, v ktorom sa v merite veci toto
vlastnícke právo nespochybňuje.3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala rozsudok prvoinštančného súdu ako správny
potvrdiť. Uviedla, že prvoinštančný rozsudok je vydaný na základe objektívne zisteného skutkového

stavu, je preskúmateľný, zrozumiteľný, je dostatočne odôvodnený, pričom z jeho odôvodnenia je zrejmé,
oktorédôkazysúdprvejinštancieoprelsvojeskutkovézistenia,akýmiúvahamisaprihodnotenídôkazov
spravoval a ako vec právne posúdil podľa ustanovení, ktoré použil.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom

odvolaní a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 C.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 C.s.p. a contrario odvolaním napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu ako správne
podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

5. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,
dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie náležitým a

vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva:

8. Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je
neplatný.

9. Ako uviedol prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí, právny úkon zo strany žalovanej nebol
urobený slobodne, nakoľko z výsledkov vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že
konala pod nedovoleným nátlakom zo strany žalobcu, čo žalobca nielen vedel, ale uvedené i využil.
Právny úkon neurobila vážne, nakoľko svojím prejavom vôle nechcela vyvolať právne následky, ktoré v

dôsledku jej prejavu v skutočnosti nastali. Správne preto prvoinštančný súd vec neposudzoval v zmysle
interpretačného pravidla vyjadreného v § 35 ods. 2, 3 OZ, nakoľko absolútnu neplatnosť právneho úkonu
kúpnej zmluvy nevyvodil z neurčitosti a nezrozumiteľnosti tohto právneho úkonu, ale práve z dôvodu
nedostatku slobody a vážnosti vôle.

10. Za nedôvodnú odvolací súd považoval i námietku žalobcu o tom, že v danom prípade je súd
viazaný stavom katastra, až kým nedôjde k zmene v zápise. Z ust. § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona
vyplýva, že údaje katastra uvedené v § 7 (obsah katastra) sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. V
konaní o vypratanie nehnuteľnosti, o ochranu vlastníckeho práva je vždy primárne posúdenie otázky
vlastníctva vypratávanej veci, teda prejudiciálne skúmanie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu,

na základe ktorého vlastník domáhajúci sa ochrany vlastnícke právo k predmetu, resp. veci nadobudol.
Práve v takýchto prípadoch, ak sa vlastnícke právo žalobcu na podklade prejudiciálneho (predbežného)
skúmania nepreukáže, je potrebné akceptovať aj to, čo je uvedené v odôvodnení právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá. Zamietajúci výrok sa totiž musí posúdiť iba a len z
odôvodnenia rozsudku (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 32Cdo/243/03).

11. Napokon ako vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2Cdo/192/2014 zo dňa 30. apríla 2015,
súdysúvždypovinnézúradnejmocipreskúmaťplatnosťprávnychúkonovpodľa§39OZ.Vnadväznosti
nauvedenépretoodvolacísúdzotrvávanavyslovenomnázoreuvedenomvzrušujúcomuznesenísp.zn.
11Co/164/2016 zo dňa 17. mája 2016 o tom, že uzatvorená kúpna zmluva spolu s nájomnou zmluvou

neboli nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie žalobcom sledovaného legitímneho cieľa
- vyrovnania dlhu syna odporkyne vo vzťahu k jeho synovi, resp. nemu. Tieto skutočnosti žalobca v
priebehu konania ani v podanom odvolaní nenamietal, naopak, sám ich potvrdil tým, že podľa neho ide
o konanie spôsobujúce zánik záväzku a teda o konanie dovolené.

12. Ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, musí byť vykladané a uplatňované v súlade s
Ústavou SR (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia, ktoré sa dotýkazákladných práv a slobôd, sa umožňuje dosiahnuť rovnaký cieľ a účel, aký sleduje Ústava SR, t. j.
spravodlivúrovnováhumedziochranoulegitímnehocieľaazaručenýmizákladnýmiprávamiaslobodami
jednotlivca. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 13/00 z 10. júla 2001 uviedol, že „Ústavou Slovenskej

republiky vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa
zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana
obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a
rodinného života jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah tak môže dotknúť práva
na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.“

13. Aj podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, sa musia uplatniť obdobné
zásadyakovprípadečl.21ods.3ÚstavySR,pretožepod"neoprávnenýmzasahovaním"trebarozumieť
také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a
zmyselobmedzovanéhozákladnéhoprávaaslobodyaleboniejenevyhnutnýmaprimeranýmopatrením

na dosiahnutie legitímneho cieľa (uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo 418/2014 zo 14.10.2015).

14. V nadväznosti na uvedené v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu odvolací súd toto ako správne podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. Žalovanej
ako úspešnej strane v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom

rozsahu.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)